Hosť: Denis Kováč / LinkedIn / web 
Moderátor: Dávid Krajcár / Web , Facebook, Instagram, Linkedin 

Epizóda NRoPE 029 – audio

Prepis

Dávid Krajcár: Vážení poslucháči, vítam vás pri ďalšej epizóde podcastu NA ROVINU o peniazoch. Moje meno je Dávid Krajcár a dnes sa budeme baviť naozaj o veľmi zaujímavej téme. Budeme sa baviť o psychológii peňazí a o našom emočnom správaní pri spravovaní našich osobných financií. A dnes som si pozval naozaj zaujímavého hosťa, tento hosť je totižto 1 z mála hostí v našom podcaste, ktorý nie je priamo z finančnej sféry. Nie je to finančník na slovo vzatý. Je ním Denis Kováč. 

Denis Kováč: Čau, Dávid, ďakujem za pozvanie. 

Dávid Krajcár: Som rád, že si prijal toto pozvanie. Naozaj už sme si riešili toto naše spoločné rande dlhšiu chvíľu. Ak by ste nevedeli, tak Denis je autorom veľmi úspešného podcastu Mozgová atletika. Pred pár minútami som sa dozvedel, že je to aj začínajúci vinár, podnikateľ vo vinárstve. Takže naozaj je to multitalentovaný čávo by som povedal. Ale čo je veľmi dôležité, že je to človek, ktorý naozaj popularizuje vedu, vnáša naozaj veľmi hodnotné myšlienky na náš podcastový trh. A dosť sa aj zaujíma naozaj o tú tému peňazí a nášho takého by som povedal, že emočného správania vo vzťahu k peniazom. A to je práve dôvod, prečo som, prečo som teba dnes pozval. A budeme sa naozaj baviť o takej tej širokej téme toho nášho správania vo vzťahu k financiám. Možno ešte by som na začiatok len skúsil sa opýtať teba, ako by si sám seba definoval pri tom správaní vo financiách, či si naozaj na seba taký možno extrémne prísny? Či dodržuješ všetky nejaké také základné pravidlá, alebo aj ty u seba niekedy vnímaš naozaj tú takú nedisciplinovanosť vo vzťahu k financiám? 

Denis Kováč: Ja by som povedal, že ja som to začal riešiť tak zodpovednejšie tiež relatívne nedávno. Poviem tak, že asi 2 roky dozadu. Vždy som si, samozrejme, niečo odkladal, ale nebol som taký, že vnímal som svoje spotrebiteľské správanie a vnímal som to, ako vlastne fungujú všetky tieto veci. Ja napríklad hovorím, že my sme sa o to začali zaujímať a ja mám mladšieho brata, my spolu vlastne ten podcast robíme. A on je vlastne producentom podcastu, produkuje už nejaké ďalšie podcasty. A on je o 5,5 roka mladší, hej, čiže on má teraz nejakých 23 rokov. A on začal investovať a proste o financie sa zaujímať už teraz. A ja hovorím, že aj keď ja mám vyšší príjem a on je ešte študent vysokej školy, tak on je na tom oveľa lepšie, lebo on má náskok 5 rokov predo mnou. Hej, čiže on už v dvadsiatich ôsmich bude mať vybudovaný oveľa väčší finančný majetok a aj to finančné správanie bude na trošku inej úrovni. Pretože my v podstate študujeme tie rovnaké zdroje a on vlastne tie podcasty strihá, lebo mali sme aj my nejaké rozhovory s finančníkmi. Takže on už tieto informácie má v dvadsiatich troch rokoch a to ja hovorím stále, že čím skôr človek začne, tak tým to je lepšie. Ale hej, no snažím sa teraz akože, ak by som to tak mal povedať, zamýšľať nad tým, že keď idem kúpiť niečo nové, že čo je tá pridaná hodnota za tú sumu, ktorú mám zaplatiť. Poviem taký príklad, že ja mám iPhone a teraz ako každý rok vychádza nejaký nový iPhone. A už dlhšiu dobu je taký trend, že v podstate je tam nejaký nový ja neviem foťák lepší, lepší software a maličkosti jednoducho. A ja si hovorím, že dobre, že ja teraz si priplatím 500 alebo 600 €, hej, pretože ak by som ten starý predal, tak to je v podstate to, čo doplatím. A za čo tých 500 alebo 600 platím, hej, že ja budem mať dobrý pocit z toho nového telefónu týždeň alebo 2? Hej, to je ten dopamín, čo sa mi uvoľní. Ale potom je to vlastne úplne to isté a ja som vyhodil 500 – 600 € za o trošičku lepší foťák. A ako veľká je tá pridaná hodnota, alebo ako veľmi to zlepší tú kvalitu toho môjho života? A nad týmto sa ľudia možno až tak nezamýšľajú, pretože ono to je veľmi príťažlivé kúpiť si niečo nové a cítiť sa chvíľočku dobre. Ale tá finančná stránka potom dáva trošku menší zmysel. 

DK: Ono ja som aj pred týmto podcastom robil nejakú prípravu a mám tu aj zapísanú takú zaujímavú myšlienku, že pre dosiahnutie finančného úspechu v živote je dôležitejšie naše emočné správanie ako vedomosť o tých financiách. Čím to myslíš, že to dávaš do takej roviny, že trebárs OK, ja ako profesionálny finančník mám tie vedomosti o tom finančnom svete, o tom finančnom trhu. Ale na to, aby som bol finančne úspešný, je viac dôležité práve to emočné správanie, práve to naše podvedomie, ktoré nám rozkazuje, ako sa správať s tými peniazmi. Čím to myslíš, že je spôsobené? 

Denis Kováč: Tak my sme čo sa týka tohto takí trošku impulzívni a to vychádza, keď trošku prejdem do tej vedeckej roviny, tak vychádza to z dopamínu. Je to vlastne molekula v našom tele, ktorá nás aj motivuje, ktorá nás uvádza do pohybu. A ona sa uvoľňuje pri nejakom pôžitku alebo pri niečom novom, hej. To znamená, že ja keď idem do obchodu a kúpim si niečo nové, tak mi to uvoľní dopamín, hej. Ale potom nastáva prepad, čiže ja sa neradujem z toho celý život, že som si kúpil nové auto, radujem sa z toho chvíľočku. A keď sa prepadne tá hladina, základná hladina dopamínu, tak to spôsobuje takú v úvodzovkách bolesť a tá bolesť sa prenáša do toho, že chcem viac tej veci. Čiže chcem viac toho uvoľnenia. Čiže to sú tie problémy, keď napríklad niekto si povie, že zarába 1000 € a že chcel by zarábať 2500 € a že bude s tým v pohode. Začne zarábať 2500 €, upraví sa mu podľa toho ten životný štandard a povie si, že to je málo, tak začne zarábať 5000 € a vlastne nikdy nie je dosť. Hej, proste stále to rastie. A v tejto oblasti je možno dobré si nastaviť nejaký strop, pretože tiež naháňať sa stále za niečím nie je úplne by som povedal, že návod na šťastný život. Ale ďalšia taká vec je, že ľudia robia veci, na ktoré nie sú pripravení, alebo si to neuvedomujú. Hej, ja poviem taký príklad, že idem investovať nejaké peniaze do indexových fondov alebo ETF. A idem to spraviť preto, že mi to niekto povedal. Neviem nič o tom v podstate produkte a len mám teda tú znalosť, že bolo by to dobré, mám nejaké voľné prostriedky vložiť to tam. Teraz buď to robím cez nejakého sprostredkovateľa, alebo ja si nájdem nejakú službu, nejakú aplikáciu. A v podstate čo by, alebo teda robím to z toho dôvodu, že chcem si sporiť na dôchodok. Alebo to tam dávam v 5-ročnom, 10-ročnom, 15-ročnom horizonte. A, samozrejme, že niekedy to bude prepad a niekedy to bude stúpať, hej. Tak poviem teraz príklad, hej, niekto by do toho nastúpil minulý rok v septembri, alebo ja neviem, keď bolo to obdobie, kedy to začalo padať. 

Dávid Krajcár: Niekedy január tohto roka, čo vyšli tie prvé také korekcie. 

Denis Kováč: Áno, dovtedy tam bol akože značný nárast, za ten 1 rok to spravilo niekde medzi 20 – 30 % myslím. A vtedy boli ľudia veľmi motivovaní do tohto ísť bez toho, aby o tom niečo vedeli. Vstúpili tam povedzme na tom, kedy to bolo na tom najväčšom vrchole, a zrazu to začalo padať. A oni tam vložili ja neviem 1000, 2000, 5000 € a zrazu zistili, že o mesiac sú 5 % v mínuse. A oni zabudli na to, že ten horizont je možno 5 rokov, 10 rokov a ja to prirovnávam k tomu, že ja keď idem u nás v office do výťahu, my máme office na 11-tom poschodí, teda cowork to je, tak ja keď vchádzam do toho výťahu, je tam taká malá medzera, kde vidím úplne na dno, hej, celú tú výťahovú šachtu. Ja od toho výťahu potrebujem, aby ma iba dostal na druhé poschodie alebo na prvé poschodie. Ale ja osobne sa bojím výšok a čo je teda ten dôvod, že ja sa pozerám vždy do tej šachty, lebo vždy keď sa do nej pozriem, tak ma to extrémne vyľaká a bojím sa, že ten výťah padne. Hej, čiže ja keď investujem v horizonte 5, 10, 15 rokov, prečo sa každý deň pozerám na to portfólio? Prečo sa pozerám na tú stratu? Pretože to je to správanie, že ja možno neviem, že to bude aj prepad. Ja mám možno myšlienku, že to bude stále stúpať. Hej, čiže to je tá neinformovanosť a že my vlastne reagujeme iba na to, čo nám ostatní hovoria. A toto je 1 z najväčších problémov, že ľudia aj keď investujú z 10-ročného horizontu, tam by úplne v pohode stačilo raz za rok sa na to pozrieť, hej. A to potom so sebou nesie rôzne ďalšie negatívne, to by si ty vedel povedať, že ľudia tam dajú ja neviem 10000 € a po mesiaci to vyťahujú, lebo tam vidia nejaký prepad, namiesto toho, aby nakupovali. To už sú také vtipné storky, ktoré by si určite vedel dať. 

Dávid Krajcár: To je akože úplne pravda z praxe. Ako našťastie, my sa snažíme tých klientov edukovať, keď prídu nejaké poklesy, vtedy som bol naozaj ako hotline, hej. Musel som tým klientom proste len zodpovedať to, čo sme sa už bavili na začiatku. Len samozrejme, človek, ktorý v tom nebeží každý deň, tak tie veci pozabúda. To je úplne, to je úplne prirodzené. Ono čo je ale dokázané, že napríklad to budovanie majetku nesúvisí až tak možno s výškou toho príjmu. Hej, lebo ty si spomínal, že človek zarába 1000 €, chce zarábať 2,5, 5000. Ale samozrejme, on si navýši potom aj tie životné možno nejaké výdavky. To znamená, že tá schopnosť šetriť ani nevychádza z výšky toho príjmu alebo možno dokonca z investičných výnosov, hej, či som investoval do nejakých úspešných akcií, do možno nejakých lepších dlhopisov, ale skôr s tou schopnosťou vôbec šetriť. Hej, jednoducho s tou takou by som povedal odhodlanosťou, že OK, idem do toho, že ja si časť toho príjmu odložím. A ten zvyšok, ktorý mi zostane, až ten budem potom nejako rozumne míňať. A toto podľa mňa veľa ľuďom tuná na Slovensku chýba. No, je veľa štatistík, hej, kde sa hovorí, že máme nízku finančnú gramotnosť. Nevieme ale, či je to dôsledkom iba možno nejakej minulosti, kde sme boli, kde sme sa možno spoliehali na to, že OK, štát sa o nás postará, hej, my si odkladať nemusíme nič. Môžeme žiť z výplaty do výplaty a potom na dôchodku sa niekto o nás postará. Len toto už nefunguje, hej. Len teraz možno otázka je, že ako toto zmeniť, hej? Ako edukovať naozaj tú verejnosť, hej, že asi jedným podcastom to nezmeníme. 

Denis Kováč: Ja tvrdím to, že tento mindset je prežitok doby, lebo ešte aj my sme deti komunistov. A za komunistu, za komunizmu bol ten mindset, že v podstate štát sa naozaj postará a vlastne boli tam nejaké dôchodky a sociálne istoty. Však akože to sa nemôže odoprieť, ale ten mindset pretrval dodnes. A my vlastne to berieme od svojich rodičov, pretože oni v tom vyrastali. Ja už som v tom nevyrastal, ani ty si v tom nevyrastal, ale rodičia v tom vyrastali a vlastne to odovzdávajú aj nám. To, že ja sa v určitom veku rozhodnem sa o tú oblasť zaujímať, tak to je na mne, ale nemá to tak každý, hej. Ja som študoval ekonomickú strednú, ekonomickú výšku a ani na základnej, strednej ani výške som sa nikde nestretol so základmi finančnej gramotnosti. Hej, to je 1 z problémov. A teraz akože niekomu poviem, že však aj keby si si mal iba začať odkladať z každej výplaty 20 €, to je jedno, 50 € a už teraz čo sú moji rovesníci, tak zarábajú toľko, že si vedia odložiť oveľa viac, hej. Príde mi vlastne taký argument, že ja si chcem teraz užívať, ale to s tým nemá absolútne nič spoločné. Ja sa pozerám na to tak, že ak by sa človek nad tým zamyslel, že dobre, bavím sa s niekým o politike, bavím sa s niekým o tom, akú tu máme situáciu, že nakoľko ten človek verí tej našej vláde? Hej, že dobre, sú ľudia, ktorí veria, sú ľudia, ktorí vôbec neveria, ktorí neustále chcú nejakú zmenu. Ale je tá dôvera natoľko vysoká, že na ňu chceš staviť celú svoju budúcnosť? Hej, keď sa človek pozerá na svoje budúce ja. Lebo aj z tých štatistík vychádza, že keď sa pýtali ľudí, že čo ich donútilo najviac šetriť, tak ani keď použili príklad deti, ani keď použili príklad ja neviem nejakej svojej rodiny blízkej alebo tak, ale keď im povedali, že predstavte si svoje budúce ja. Hej, použili na to nejaký, čo to bolo? Umelá inteligencia, ktorá ich zostarne, a videli proste seba starších a predstavovali si, že by boli akože chudobní, to najviac funguje. A preto keď ja stavím svoju budúcnosť na štát, hej, čo už teraz akože sú problémy s dôchodkami, pretože je menej mladých, ktorí by na nich pracovali. A u nás na Slovensku alebo teda v Európe je priemer pôrodnosti 1,3 alebo 1,3 niečo, čo je v podstate ak to nie je vyššie ako 1,5, tak je tá populácia v… 

Dávid Krajcár: Vymiera. 

Denis Kováč: Áno, vymiera tá populácia. A na Slovensku máme ešte taký problém, že veľa tých mladých odchádza do zahraničia, pretože nemajú tu tú vidinu tej budúcnosti. Čiže povedzme si, že na dôchodku ja keby som išiel v šesťdesiat päťke, hej, čiže povedzme si nejakých 35 – 40 rokov, tak to bude ešte horšie, ako to je teraz. A ja sa v tejto, čo nie je akože vôbec nedôležitá oblasť v živote, hej, pretože ja keď budem mať 65, tak už nám tie dáta teraz hovoria, že môžem žiť ešte ďalších 20 rokov. Ja sa v tom spoľahnem na štát, ktorý už teraz tú situáciu veľmi nezvláda, tak to je veľmi riskantná stávka z môjho pohľadu aspoň. 

Dávid Krajcár: To je, ako s týmto úplne súhlasím. My sme už mali aj podcast vlastne na tému práve napríklad dôchodkových pilierov, kde naozaj akože sa aj tvorcovia legislatívy – ja som tu mal poslanca národnej rady – sa mi priznali, že proste ten dôchodkový systém tak, ako je dnes nastavený, nie je udržateľný. To znamená, že tak či tak budeš sa musieť na to pripraviť sám. Hej, či to budeš riešiť o 5, o 10, o 15 rokov, raz začať budeš musieť. Čím neskôr, bohužiaľ, tým horšie. Ja sa ale stretávam napríklad ešte aj pri investovaní dosť často s takým názorom, s takým pesimizmom by som povedal s takým všeobecným. Akože možno v našej spoločnosti momentálne vládne asi taký všeobecný pesimizmus na všetko, hej. Ty asi aj keď sa rozprávaš s kamarátmi, tak veľmi málo z nich je asi takých, že dnes sa máme super, hej, zajtra bude ešte lepšie. Veľmi málo možno takých optimistov je. Ale ja som vytiahol potom aj takú zaujímavú štatistiku práve z knihy Psychológia peňazí, ktorá sa pozerá napríklad na vývoj americkej ekonomiky za 170 rokov. A keby som dnes išiel s tebou riešiť investovanie, ale začal by som takto, hej, odzadu, zhruba 99 % spoločností, ktoré vznikli za to celé obdobie 170 rokov, už dnes napríklad na trhu nie je, zanikli. Za to obdobie sme tu mali 33 období recesií, ktoré celkovo trvalo 48 rokov. Trh s cennými papiermi klesol minimálne 102-krát o viac ako 10 % oproti svojmu maximu a akcie napríklad stratili za to obdobie jednu tretinu svoje hodnoty až 12-krát. Dnes napríklad máme vysokú mieru inflácie, ktorá napríklad historicky presiahla 7 % počas viac ako 20 rokov dokopy, to sú všetko akože brutálne zlé čísla, hej, samozrejme, ktoré vyzdvihujú možno taký ten pesimizmus. Ale napriek tomu sa za 170 rokov zdvihol náš životný štandard o viac ako 20-násobok. Aj napriek tomu je väčšina ľudí nastavených, keď sa bavíme o nejakom dlhodobom investovaní, skôr na tej vlne toho pesimizmu. A z čoho myslíš, že toto vychádza potom ten pesimizmus? 

Denis Kováč: Tak ako momentálne ľudia ťažko podľa mňa znášajú tú infláciu, pretože v podstate dlho tu nebolo také obdobie. Áno, z tých štatistík vychádza, že vlastne na začiatku milénia na Slovensku bola inflácia okolo 8, 7 % a potom sa to pohybovalo niekde okolo troch, štyroch, čo je akože taká prirodzená miera, áno. Ale momentálne je to veľmi citeľné aj z toho dôvodu, že tá inflácia sa dosť ako zväčšuje a tie výplaty ľudí úmerne nerastú, hej, úmerne s tou infláciou. Ale je dôležité si uvedomiť, že tá inflácia taká vysoká nebude naveky, hej. Akože z historického hľadiska, aj proste keď boli vojny, vždy sa to potom nejako skorigovalo. Máme na to systémy, ktoré to korigujú. A ono vlastne iné je reagovať na infláciu, kde je, kde toľko ľudí nežije na hranici tej minimálnej mzdy, hej. Pretože ak ja mám domácnosť, kedy mám fakt, že tie peniaze vypočítané na to, že ja zaplatím proste nejaké energie, zaplatím neviem čo všetko, nakúpim proste pre deti a tak, a teraz tie ceny rastú, dosť výrazne rastú, mne sa výplata nemení, tak to je potom problém, hej. A tu sa potom dostávame k tomu, že čo sú tie nástroje, ktoré by ľudí mohli ukľudňovať, hej. To je to, čo vy určite hovoríte stále, a to je, že mať vybudovanú nejakú tú krátkodobú rezervu. Samozrejme, povedzme si na rovinu, koľko domácností na Slovensku to má? Niektoré domácnosti sú také, že pokazí sa práčka a jednoducho tí ľudia si musia požičať, lebo nemajú peniaze ani na to si ju v podstate opraviť, alebo kúpiť novú. A toto sú, toto sú také veci, že veľmi sa mi páči to, čo robíte vy, že vzdelávate v tejto oblasti. Pretože už iba tá vedomosť tých ľudí dokáže upokojovať, hej. Možno ani ľudia nevedia, že tá inflácia nemôže rásť do nekonečna. A to sú veci, ktoré nie sú také prístupné verejnosti, hej. Oni pociťujú iba tie dôsledky. A my evolučne sme nastavení viacej pesimisticky, pretože my sme predkovia tých ľudí, ktorí neboli takí, že OK, počuli nejaký šuchot v noci alebo hluk a povedali si, že OK, to nebude nič. My sme tí, ktorí si povedali, že OK, že čo ak to je predátor? A šli sa pozrieť, bol to predátor, tak proste museli ja neviem to nejako vyriešiť. Čiže my sme predkovia tých, ktorí viacej pesimisticky uvažovali, pretože to je z hľadiska prežitia výhodnejšia stratégia. No lenže my teraz žijeme v dobe, kedy nám až tak nejde o život, a prenášame si to do tých každodenných vecí. Čiže my ak teraz máme pocit, že všetko je nanič a na Ukrajine je vojna a je taká akože povedzme ceny všade rastú a tak ďalej, tak máme pocit, že to bude trvať navždy. To je taký pocit, kedy aj na tej molekulárnej úrovni keď proste sa cítime naprd, keď máme zlú náladu, tak my nevidíme to svetlo na konci tunela. My máme pocit, že to bude naprd navždy. A na to sú aj také stratégie, kedy človek jednoducho si to musí uvedomiť, a už iba vedomosť toho, že to tak je, tomu človeku hovorí, že OK, mám teraz naprd náladu, alebo je naprd doba, ale nebude to tak navždy. Všetko je ako horská dráha – hore-dole. Ani naša nálada nemôže byť vždy perfektná, ani finančný trh nemôže byť vždy perfektný. Ani tá kariéra, vývoj kariéry, proste čokoľvek, čo človek robí, je ako horská dráha. A keď si toto človek uvedomí, tak si povie OK, tak teraz je naprd doba, musím si viacej ušetriť, nemôžem tak rozhadzovať. Budem si budovať silnejšiu krátkodobú finančnú rezervu a nejako to obdobie dám. Proste to sú úplne také základné veci. 

Dávid Krajcár: Ono to je super, len ty si sa dotkol práve aj vlastne ľudí práve s tými nízkymi príjmami. Ja si pomôžem jednou takou štatistikou. Bohužiaľ, zase je z USA, lebo nemáme tu na Slovensku takéto štatistiky. Ja nechcem teraz povedať, že nás sponzoruje Soros. (smiech) Ale tie americké domácnosti s najnižším príjmom minú priemerne ročne napríklad na stávkovanie na Loto nejakých 412 dolárov ročne, hej. Tu na Slovensku sa to blíži vlastne možno fakt k nejakej takej minimálnej mzde. To je akože si myslím, že dosť brutálne číslo. No zároveň 40 % Američanov v prípade núdze nedá dokopy ani 400 dolárov v hotovosti. To je veľmi paradoxné, hej, že na jednej strane oni tie peniaze majú, ale dajú ich od seba na základe vidiny nejakého nereálneho zisku. Lebo keď si vezmeme pravdepodobnosť výhry v Lote, asi to sú brutálne čísla. Tam naozaj to je obrovská nepravdepodobnosť, že by sa, že by to vyhrali. 

Denis Kováč: Áno, ale treba povedať, že tí ľudia to robia práve preto, že oni si myslia, že nedokážu zabezpečiť žiadnu budúcnosť pre tie svoje deti a dávajú aspoň krátkodobo na takéto… Akože kupujú si to Loto alebo… No, u nás fičí aj stávkovanie, aj proste automaty a podobne. Ale tí ľudia nepremýšľajú tak, že ja to môžem teraz investovať a za 20 – 30 rokov zloženým úročením môžem niečo tým svojim deťom odovzdať. Pretože a ono toto je taká zaujímavá teória, že títo ľudia, ktorí žijú na tej hranici, a v úvodzovkách živoria, jednoducho nemajú kapacitu na to si hľadať informácie o takomto investovaní, pretože je to, hovorí sa tomu nejaká, že Maslovova pyramída potrieb, že oni sa v prvom rade sústredia na to, aby priniesli nejaké jedlo domov, aby zabezpečili tú rodinu. A až sú splnené tie základné potreby, potom idú nejaké ďalšie potreby, hej. To znamená nejaké vzdelávanie v oblasti financií je oveľa, oveľa nižšie na tej pyramíde potrieb. A títo ľudia sa k takým informáciám ani nedostanú. A preto a to bol aj 1 z argumentov toho povedzme, že ako riešiť globálne otepľovanie, že zvýšiť v podstate ten životný štandard čo najväčšiemu množstvu ľudí, aby mali tú kapacitu na to riešiť tieto problémy, alebo sa zaujímať o takéto problémy. A v podstate si myslím, že to odráža aj toto, že ako sa vy dostávate k takýmto ľuďom? Alebo ako im to komunikujete? Stretnú sa s tým tí ľudia bežne? Vieš, že keď nám to nedáva školstvo, potom kde sú tie najbližšie zdroje, na ktoré tí ľudia môžu natrafiť? Vieš? 

Dávid Krajcár: No, práve aj tá téma, ktorú my riešime, je dobré, ak sa dostane, samozrejme, cez čo najväčšie publikum formou podcastu. Naozaj aj tvoje podcasty naozaj sú zamerané na tú edukáciu, čo je skvelé, lebo naozaj pre mňa je to oveľa väčšia pridaná hodnota, ako keby som mal počúvať hodinový podcast doslova o ničom, hej, kde sa bavia možno dvaja ľudia o tom, aký mali víkend. Ale samozrejme, každému pridá niečo iné, hej. Otázka je, že áno, či sa to dostane potom aj k tej cieľovej skupine, ktorá naozaj by to reálne potrebovala. Preto potrebujeme, samozrejme, obhospodáriť čo najväčší počet ľudí. Ale to bolo práve paradoxné, že vravím, že napríklad z pohľadu toho stávkovania trebárs, že tie domácnosti s najnižšími príjmami na to míňajú 4-krát viac ako napríklad domácnosti s najvyššími príjmami. Hej, keď si vezmeme nejakú štatistickú krivku. A toto je naozaj paradoxné. Na Slovensku, bohužiaľ, stále vidíme veľa prípadov, kedy sú ľuďom ponúkané naozaj až nereálne výnosy. A práve tie nižšie príjmové skupiny do toho majú častokrát väčšiu tendenciu skĺznuť. Keď sú im ponúkané výnosy na úrovni 40 – 50 % pa, proste to sú naozaj, že nezrealizovateľné výnosy. Podarí sa to možno raz za dekádu, za možno štvrťstoročie, ale nepodarí sa to určite kopírovať každý rok. Aj napriek tomu je stále veľké percento ľudí, ktorí skĺznu do niečoho takého, s vidinou toho, že OK, vložím 100 € a mne sa z toho urobí za mesiac 200. Len bohužiaľ, nič asi také reálne duplikovateľné nie je. Tu by som si ešte presne pomohol jednou takou zaujímavou štatistikou. Warrena Buffeta asi poznáš aj ty. 

Denis Kováč: Jasné. Akože to je klasika. 

Dávid Krajcár: Hej, toho pozná asi každý, 1 z najúspešnejších investorov všetkých čias. On má momentálne hodnotu svojho majetku tuším, že nejakých 85 miliárd k dnešnému dňu. A naozaj je to už človek vo veľmi pokročilom veku. Ale čo je zaujímavé, že 81 miliárd z toho zarobil až po šesťdesiat päťke. To je akože extrémne zaujímavé číslo. Po šesťdesiat päťke zarobil cez viac ako 99, 98 % svojho majetku. O jeho investičných stratégiách bolo napríklad napísané cez viac ako 2000 kníh. Z toho len zlomok sa venuje tomu najzaujímavejšiemu a najpodstatnejšiemu, že jemu najviac v investovaní nepomohlo nejaké šťastie, ale jedine trpezlivosť a čas. 

Denis Kováč: Je to tak. Lebo a v podstate to je pri investovaní do aj do tých fondov, aj do tých ETF-iek nie je najdôležitejšie to, ako sa darí trhu a to, ako sa darí mne finančne, to, ako sa neviem čomu darí. Ako je tam aj určitá tá podmnožina aj to šťastie. Ale najdôležitejší faktor je čas, pretože keby niekto začal investovaním ako on v jedenástich rokoch myslím, alebo v trinástich to bolo, ja neviem už, tak si vezmime, že má 80 rokov teraz. Akože 80 rokov, čo už investuje, lebo on má sám nejakých 90 už niečo. Čiže za 80 rokov zložené úročenie a to hovorí aj ten autor Morgan Housel, že dobre, ja začnem investovať do tých ETF-iek a do indexov a investujem tam 5 rokov a je to nuda proste, nevidím tam nič. Je to proste zopár percent. Dobre, má to tam 10 rokov a zrazu už vidím, že nejaký zaujímavý príjem. Mám to tam 20 rokov a poviem si, že wow, že tak teraz už to je neskutočné. A už keď to tam mám 30 rokov, tak mi to odpáli hlavu. A preto ja hovorím, že je najlepšie začať čo najskôr, preto aj vyzdvihujem svojho brata za to, že má náskok. Ale počul som na to takú peknú metaforu, že ak si predstavíme nejaké jazierko, hej, že niekto má doma vybudované jazierko proste umelo vybudované. A sú tam nejaké ryby a v tom jazierku sa chytá nejaká pleseň. A tá pleseň sa šíri tak, že každý deň sa zdvojnásobí. A celé to jazierko je pohltené tou plesňou za 30 dní a teraz keď sa človek nad tým zamyslí a spýta sa, že dobre a kedy bolo to jazierko zahltené tou plesňou na 50 %, tak tá odpoveď je dvadsiaty deviaty deň, čiže predposledný deň. A toto je taká pekná metafora na to zložené úročenie, čiže to je aj to, o čom sme sa bavili, že ja keď si idem šetriť na dôchodok a mám možno 25 – 30, ale aj 40 rokov, tak dám tam tie peniaze a nepozerám sa na to. Pretože jedna vec je veriť celému tomu systému a tomu, že my už máme proste niekoľko dekád dát na to, aby sme videli, že tie fondy a indexy fungujú. Priemer je nejaký koľko? 8 – 9 % ročne? 

Dávid Krajcár: No, napríklad akcie veľkých amerických spoločností zarábajú v priemere 11,5 percenta. Samozrejme, nerátame do toho ešte infláciu. Ak by sme to očistili o tú priemernú infláciu, tak sme presne na úrovni okolo tých ôsmich percent. 

Denis Kováč: No a dobre. Tak vieme, že sa na toto môžeme spoľahnúť plus-mínus. Ak si to zoberieme v horizonte 10, 20, 30 rokov. Ale my sa nevieme spoľahnúť na seba, pretože tam je ten ľudský faktor. A ja niekedy môžem mať fakt, že blbý deň a keď tam ešte vidím, že tam je nejaký prepad, tak proste začnem panikáriť, he. A preto sa aj s týmto spomína oveľa častejšie, že by takéto osobné financie robila umelá inteligencia. Čo je za mňa veľmi zaujímavé, pretože odtiaľ sa potom vyberie ten ľudský faktor, hej, že ja teraz panikárim a idem všetko vybrať, alebo kúpiť nejaké iné akcie. Toto tá umelá inteligencia nespraví. Pretože keď si na začiatku určíš nejaký cieľ, tak ho máš jasne zadefinovaný, hej, že chcem si sporiť na ten dôchodok. A je len veľmi málo vecí v živote, ktoré by sa museli stať, aby si ten človek chcel prestať šetriť na ten dôchodok, hej. Čiže môže ten človek sám seba brať ako počítač, hej, že ja som si na začiatku zadefinoval cieľ a ten počítač jemu je jedno, že sa prepadá trh. Jemu je jedno, že je tam pokles o 5 %. On jednoducho má ten na začiatku definovaný cieľ, ktorý si stanovil, a proste ide si. Nebude na ten trh reagovať. 

Dávid Krajcár: No ale toto je aj dokázané, lebo vlastne tie ETF-ká, ktoré si spomenul, tak to sú práve pasívne riadené fondy, ktoré len pasívne kopírujú určitý index bez zásahu toho portfóliového manažéra, ktorý naopak ešte dokonca potom zdražuje tie fondy, lebo musí byť za niečo platený. To sú napríklad fondy predávané cez banky. A je už dokázané dnes, že tie pasívne spravované, ktoré neriadi ten portfóliový manažér, a vyslovene iba pasívne kopírujú určitý index, sú výkonnejšie, ako fondy porovnávané tie aktívne spravované. To je proste už dokázaný fakt. Hej, práve to emočné správanie spôsobuje tú nižšiu ziskovosť tých fondov. Samozrejme, sú výnimky, hej, ale naozaj to je také, že by som povedal promile. To naozaj keď ide bežný človek na ten trh, tak práve preňho to pasívne investovanie je práve tá najvhodnejšia voľba. Ale potom je tu na druhej strane ešte ten človek, ktorý má k dispozícii práve tú aplikáciu a možnosť výberu na druhý deň, tak naozaj potom tam je už ten druhý faktor, hej, ktorý my neovplyvníme. 

Denis Kováč: Áno a ja by som sa, ja by som sa len ešte chcel vrátiť k jednej veci, čo si spomínal ty. A to je vlastne to, že ty si spomínal, že nemusí ten človek zarábať veľa, aby si dokázal odložiť a proste vybudovať niečo z toho zloženého úročenia. A my sme sa bavili o tej vrstve, ktorá žije na hranici tej minimálnej mzdy. Tak je to pravda, že na Slovensku by v prvom rade bolo potrebné, aby tí ľudia si aspoň začali odkladať a začali sa zamýšľať nad tým svojím spotrebiteľským správaním, hej. Či rôzne služby potrebujú a či jednoducho aj tie nové veci potrebujú a tak ďalej. A toto je perfektný začiatok, toto keď dosiahneme, to bude fantastické. Ale čo je vlastne tá druhá strana toho a čo vychádza aj z dát, je, že pre budovanie majetku nie je úplne najideálnejšie, aj keď zarábam málo, si čo najviac odkladať. Pretože to je také hnutie, volá sa, že FIRE, určite to poznáš. To je Financial independence, retirement early, teda finančná nezávislosť, skorý dôchodok. A sú tam také extrémy, že vlastne človek si z výplaty zaplatí iba to, čo potrebuje, má proste tie ja neviem základné potraviny a tak a všetko ostatné dáva proste si odkladá, alebo niekde investuje, aby čo najskôr mohol ísť do dôchodku. Čo je na jednej strane OK, dobre, obdivujem ľudí, ktorí to vedia spraviť. Ale na druhej strane sa na to pozerám tak, že ja keď sa dlhodobo v niečom obmedzujem a to ľudia môžu vidieť aj na diétach, hej, že keď dlhodobo mám nejakú diétu a proste nejem dlhodobo to, čo chcem, tak tá frustrácia narastá, narastá a narastá. Až zrazu proste ten človek sa spustí a skončí možno ešte horšie ako pred tou diétou. Hej, že proste je tam ten zlomový bod. A preto sú oveľa účinnejšie tie diéty, kde človek má ten jedálniček nastavený z tých jedál, ktoré mu vyhovujú, a len proste buď znižuje množstvo toho jedla, alebo proste je to nastavené tak, aby necítil ten stres. A rovnako to vnímam aj s tými financiami, že nie je až tak dôležité, alebo nie, že nie je až tak dôležité, je to dobrá stratégia. Ale lepšia stratégia je pozerať sa na to, či si môžem niekde zarobiť viacej peňazí, pretože tie dáta naznačujú to, že áno, že ja keď začnem zarábať viacej, ja začnem aj viacej utrácať. Ale mne sa nie hneď takto zmení to spotrebiteľské správanie, že ja zrazu zarobím ja neviem o 1000 € viac, tak o 1000 € viac miniem. Proste to, že ľudia šetria a pozerajú sa na ceny, to nezmizne jednoducho hneď. Čiže bude ostávať viacej peňazí. A tu je možno aj dobré si povedať, že ľudia my máme zaužívaný taký stereotyp na Slovensku, že musia si nájsť prácu a tam ostanú do konca života. A už sa nepozerajú na to, že či si môžu popri tom nejako privyrobiť, či môžu hľadať nejaké cestičky, môžu začať ja neviem… Teraz je milión vecí proste na internete, čo sa dá robiť. Majú nejaké hobby, môžu začať písať blog len ako hobby, robiť podcast, robiť YouTube kanál. Môj kamoš robí takú vec, že nájde si nejakú zadarmo vec na Bazoši alebo niekde, prerába ju a potom ju predá za pekné peniaze, lebo je naozaj pekne zarobená a tým pádom aj má nejakú voľnočasovú aktivitu, baví ho to a je to zaujímavé. A je to môj kamoš, ktorý to robí napríklad v Kanade, Jirko, pozdravujem. A toto sú veci, ktorými si ľudia vedia privyrobiť. To je taká tá jedna vec, že hľadať také tie cestičky. A je toho naozaj, že veľa. A potom tá druhá vec je, že aj keď napríklad možno nemám nejaký spôsob, ako si privyrobiť, tak je niečo, čomu sa hovorí, že haló efekt a to je, že ak mňa ľudia vnímajú pozitívne, to znamená, že myslia si o mne, že som zaujímavý človek, tak oni si budú myslieť, že som kompetentný v rôznych iných oblastiach, aj keď nemajú tú informáciu, hej. Čo je zaujímavé. A preto sa stáva to, že ak sú proste nejakí investori, alebo idú spraviť nejaký biznis a majú dobrého kamoša, ktorý povedzme akože ho poznajú dlhšie a majú o ňom dobrú mienku, tak povedia poď do toho so mnou. Ja si myslím, že v tom budeš dobrý. A preto je tak dôležitá aj socializácia, hej, proste lebo my čím sme starší, tak tým sa stretávame s menšou skupinou ľudí. A aj z hľadiska proste toho finančného úspechu ja hovorím, že socializujte sa, proste spoznávajte nových ľudí. Choďte do sveta, nikdy neviete, na koho môžete naraziť. Ale nerobte to preto, že ja chcem nejako zarobiť. Ono sa človek potom cíti aj lepšie proste, keď získava nové nápady, získava nové názory ľudí. A vedľajší produkt toho môže byť, že niekto ho osloví, že teraz sa nám uvoľnil flek a možno bude mať lepšiu robotu. Alebo idem teraz skúsiť takýto projekt, poď to skúsiť začať skúsiť robiť so mnou. A toto sú veci, ktoré tiež môžu ako keby zlepšiť tú kvalitu toho finančného správania tých ľudí alebo tie možnosti vyššieho zárobku. 

Dávid Krajcár: Áno, ako veľmi krásna myšlienka, lebo práve my sa aj snažíme keď robíme v rámci nášho PROSIGHT biznisu ten manažment osobných financií pre tých klientov, tak ísť naozaj, že individuálne. Lebo takto to je, vlastne by to malo byť správne, naozaj šité na mieru naozaj pre konkrétneho človeka a nedá sa všetko paušalizovať, hej. Naozaj ja by som aj tou tvojou krásnou myšlienkou ukončil dnešný bohatý rozhovor. Naozaj sme prešli spústu tém. Ja dúfam, že si z toho naši poslucháči vezmú čo najviac. A ja budem sa určite tešiť, ak by sme aj do budúcna vedeli niečo ešte spoločne spáchať v rámci našich podcastov. 

Denis Kováč: Jasné, ja som si to užil. Ďakujem za pozvanie a kľudne kedykoľvek prídem. 

Dávid Krajcár: Super, Denis. Tak toto bol Denis Kováč. Moje meno je Dávid Krajcár a ja sa teším pri ďalších epizódach NA ROVINU o financiách.