Pre nepočujúcich:  NRoP 096: Vstávanie o piatej ráno z teba miliardára nespraví 

Moderátorka: Simona Hanová / LinkedIn, Instagram 
Hosť: Tomáš Eichler / Web , LinkedIn, Instagram, Facebook 

Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá 

Epizóda NRoP 096audio

Simona Hanová: Dobrý deň, milí poslucháči. Moje meno je Simona Hanová a vítam vás pri počúvaní ďalšej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnes tu so mnou v štúdiu už sedí, dámy a páni, 1 výnimočný hosť, ktorým je dovolím si tvrdiť špičkový slovenský vedec a neurogenetik, ktorý sa venuje výskumu spánku na Viedenskej univerzite a taktiež sa venuje popularizovaniu vedy, meditácie a kritického myslenia, Tomáš Eichler. Tomáš, vitaj. 

Tomáš Eichler: Hello, hello, teším sa, že som medzi vami. 

Simona Hanová: Ďakujeme, že si prišiel. Ja sa tiež teším. Možno sa teraz, milí poslucháči, pýtate, že ako vlastne súvisí spánok s podnikaním a prečo sme zavolali do podcastu práve spánkového vedca Tomáša. Tak len ti dám info, Tomáš, že nezavolali sme ťa preto, že by si rozbehol práve nejaký biznis so spánkovými potrebami a začal predávať vankúše alebo čo. Ale si tu hlavne preto, pretože výskumy dnes ukazujú, že ak skvalitníme svoj spánok, môžeme výrazne zlepšiť dokonca aj svoje kariérne pôsobenie. A naopak ak trpíme spánkovou depriváciou, zhoršuje sa naša nálada, kreativita, pamäť, rozhodovacie schopnosti a klesá taktiež naša produktivita. To si dnes už uvedomujú aj rôzne medzinárodné spoločnosti, ktoré do firiem zavádzajú takzvaný spánkový leadership. To nám, samozrejme, už vysvetlíš ty. A v závere potom odpovieme aj na otázky, ktoré nám poslali naši followeri na Instagrame ohľadom spánku, za čo veľmi pekne ďakujeme. Tomáš, poďme ale pekne poporiadku. Ako som už spomínala, ty si spánkový neurogenetik, meditátor, rečník. Získal si dokonca ako prvý Slovák prestížne medzinárodné ocenenie Viedenského biocentra za vedu a umenie. Prečo si si vybral, že sa budeš zaoberať práve výskumom spánku? Čo ťa k tomu viedlo? 

Tomáš Eichler: Lebo nerobíme vedu pre vedu, ale snažíme sa niečo robiť, čo naozaj bude mať nejaký impact, nejaký zmysel. A v tom čase v roku 2011, keď som s tým začal, ten spánok bol ešte menej prebádaný. Stále je dosť záhadný. A v tom čase o tej téme, ktorú riešim, neexistovali takmer žiadne vedecké publikácie. Takže to bol taký dosť riskantný plán, ktorý sa nakoniec podaril, a bude to mať nejaký zmysel. A odvtedy sa nejak ešte viacej začala šíriť tá osveta, čo sa týka spánku. Lebo myslím si, že spoločnosťou je stále veľmi zanedbávaný a jeho dôležitosť je stále nepochopená. A preto som aj začal ľudí učiť vlastne takú nejakú zdravú produktivitu, aby to bolo udržateľné. Pretože žijeme vlastne v pandémii nevyspatostí až vyhorenia a keď nekvalitne spíme, tak samozrejme, že to má vplyv na fyzické zdravie, na duševné zdravie, na naše rozhodovanie. S tým súvisí aj kariéra, lebo však keď robím zlé rozhodnutia, tak budem mať zlý život. A myslím si, že aj sa čoraz viac ukazuje, že nejde o to, aby sme boli čo najdlhšie hore a čo najviac času venovali práci, ale ide skôr o to efektívne manažovanie si pozornosti. To je podľa mňa ešte dôležitejšie ako to, že či pracujem 15 hodín denne alebo 4 hodiny denne. Keď si proste efektívne manažujem tú pozornosť a robím správne rozhodnutia, tak ten účinok bude oveľa lepší. A je to udržateľnejšie, je to lepšie na zdravie. A vlastne spánok je základný pilier zdravia. 

Simona Hanová: Skús možno opísať, že prečo je ten spánok fakt tak dôležitý? Lebo všade sa o tom píše. Áno, treba spať a tak ďalej, dodržiavať spánkovú hygienu. Čo sa deje vlastne v našom mozgu? Prečo by sme mali dbať na kvalitný spánok? 

Tomáš Eichler: Vlastne to hlavné divadlo spánku sa odohráva v mozgu, ale zasahuje úplne všetky kúty tela. Takže všetko v tele sa opravuje, v mozgu takisto. Takisto v mozgu 20-krát efektívnejšie prúdia tekutiny počas spánku, takže je to taký veľmi dobrý výplach a detox pre hlavu. Takisto sa triedia spomienky. Počas bdenia sa vytvára veľa mozgových spojení a my ich potrebujeme aj selektívne zabúdať a tie najsilnejšie si zase posilňovať. A to sa deje počas spánku. A potom taký cyklus striedavého zabúdania a uvoľňovania tých spojení a zase zosilňovania tých relevantných tak to je vlastne špecializovaná tá fáza bdenia na učenie a potom tá fáza spánku na zapamätanie a triedenie. A takýmto spôsobom sa naučíme oveľa viac napríklad. 

Simona Hanová: A ty si spánok skúmal dokonca aj na červoch. S čím si sa dostal vlastne do konfliktu aj s Harwardom. O čo tam vlastne išlo? Alebo ty si vlastne vyvrátil ich tvrdenia. 

Tomáš Eichler: Harward tvrdil, že červy nespia, lebo oni to tak videli. Lenže ja som im už vtedy povedal, že oni to pozorovali za nesprávnych podmienok, za takých podmienok, za ktorých ony spať ani nemohli. 

Simona Hanová: Asi im napísal normálne otvorený list, že… 

Tomáš Eichler: Ja som im to normálne osobne povedal. Normálne mi ukázali tú prezentáciu a ja som im ukázal moju prezentáciu, všetky dôkazy. A oni, že nevadí, že my sme to už robili 5 rokov, tak to budeme publikovať a hotovo. Takže sme platili piatich ľudí 5 rokov, tak to bude proste vonku. Ale zas treba povedať, že však tú metódu aj všetko robili správne, že nijako nepodvádzali. Len za tých podmienok proste to takto pozorovali. A keď sa ukáže, že OK, nejaké podmienky nesedeli alebo nejaký prístroj bol nepresný a zistí to niekto iný, tak to je normálne. To sa… Že toto je vedecký prístup, že veda má takú dynamickú stabilitu pozerania sa na fakty, že keď sa fakty zmenia, tak aj tie vedecké teórie sa musia zmeniť. To je normálne. Kdežto pri nejakých takých nemerateľných veciach ťažko dokážeme, že sa niekto mýlil. A veda má vlastne silu v tom, že je omylná, verejne omylná, že my vedci sa dopúšťame omylov verejne, aby sa z nich všetci mohli poučiť. A keď sa stane nejaká chyba, tak sa veľmi rýchlo na to príde. A v iných odvetviach to tak nie je. Takže vo vede sa práveže veľmi rýchlo ukazuje, či niekto buď úmyselne podvádzal a zavádzal, alebo sa proste pomýlil, alebo to bola chyba merania. Takže takto to bolo aj s tými červami. Ale mnohí ľudia, mnohí vedci tvrdili, že spia iba vtáky a cicavce a ani ryby nespia, ani hmyz nespí. Ani nikto iný nespí. A vlastne sa ukázalo, že úplne všetky zvieratá spia, nielen my a nielen červy, ale že úplne všetko, čo má nervový systém, spí. Ešte aj taká medúza, ktorá ani nemá mozog a má roztrúsený nervový systém, tak ešte aj tá spí. No a tým chcem povedať aj to, že na všetkých týchto zvieratách a hlavne na tej medúze sa ukazuje, že spánok je základný stav nervových buniek. A tá potreba spánku sa objavila ešte pred potrebou mozgu. Čiže nedá sa to obísť, nedá sa to vynechať. Je to proste biologický zákon, prírodný zákon a my tie zákony nevymyslíme. My ich môžeme objaviť a buď ideme s nimi, alebo ideme proti nim. A keď pôjdeme proti nim, tak budeme padať na hubu. Keď napríklad neviem, ako funguje gravitácia, tak dosť často spadnem na zem. Ale keď viem, ako funguje a cítim ju, tak budem padať menej často. Alebo sa viem rozhodnúť, či spadnem alebo nespadnem. A tak je to podľa mňa so všetkými prírodnými zákonmi a takisto aj čo sa týka spánku. Ja som aj preto pre právnikov urobil takú prednášku, ktorú som nazval, že Zákon biohackingu. 

Simona Hanová: Aby tam bolo slovo zákon. 

Tomáš Eichler: Áno, lebo však to je ten prírodný zákon toho spánku a toho biohacking je vlastne akože… 

Simona Hanová: Vysvetli, čo to je. 

Tomáš Eichler: Akože hacknúť niečo znamená, že prevziať kontrolu nad komplexným systémom. Tak počítačový hacker hackne počítač a proste ovládne ho. A biohackeri sa snažia vylepšiť biologické systémy – napríklad oddialiť starnutie, spomaliť starnutie, zlepšiť si výkon, zlepšiť si spánok. Mnohí biohackeri práveže narábajú s tým spánkom. A biohacking je podľa mňa ako bordel, že akože je zaujímavý, atraktívny, v niečom dobrý, ale v niečom aj nebezpečný. Lebo biohackeri sú lekári, vedci, umelci, úplní amatéri, ktorí skúšajú prevažne nejaké veci na sebe. Toto my vedci nerobíme. Vlastne vedec sa musí na niečo pozerať zvonka a nezaujato to vyhodnocovať. Ale keďže to tí biohackeri tak či tak robia, tak nejakí iní vedci ich môžu vyhodnocovať. Alebo je to taký zaujímavý zdroj informácií, len potom treba vedieť rozlíšiť, že čo z toho sú len názory nejakých ľudí, čo z toho sú nejaké úlety. Čo z toho je akože vedecky overiteľné. Takže je to tiež taký 1 zo zdrojov inšpirácie. No ale mnohí biohackeri veľmi riešia ten spánok. Takže tiež sa to tam ukazuje. 

Simona Hanová: To sme videli aj pri tej pandémii, hej, že tam bol častokrát… Mnohí ľudia mali podľa mňa obrovský problém rozlišovať, čo je naozaj vedecká informácia a čo nie. Lebo bolo toho naozaj toľko, že každý sa už k tomu vyjadroval. Čiže ale hovoríš, že aj biohackeri riešia ten spánok. A mňa ešte zaujíma, keď sme pri tej vede a tvojej kariére, dá sa tou vedou podľa teba na Slovensku uživiť? Lebo tých vedcov nie je vidno až toľko. Možno pri tej pandémii sa niektorí objavili a sú z nich známejšie tváre. Tak ako to vlastne je s tou vedou? 

Tomáš Eichler: Tam si treba uvedomiť, že veda nikdy nebola spôsobom, ako zarobiť veľké peniaze nikde na sveta ani v Amerike, ani nikde. Väčšinou robili vedu ľudia, ktorí mali dosť peňazí z nejakých iných dôvodov, iných zdrojov, a robili vedu akože pre zábavu. Takže takto sa robila veda v minulosti. Treba ale povedať, že keď chcem investovať, tak chcem, aby sa mi tá investícia vrátila. No a investície do vedy sa vracajú niekoľkonásobne. Čiže investovať do vedy sa proste oplatí a to na západe pochopili. Na Slovensku sa tomu nejako väčšinou vláda snaží zabrániť, že na Slovensku nie je až tak v praxi bežné, aby súkromný sektor investoval do vedy. Keby mohol viac, bolo by to oveľa lepšie. A to znamená, že my vedci samozrejme, že by sme mali byť racionálni, keď robíme tú našu prácu. Ale aj my vedci máme emócie. A ak niekto robí vedu, tak ju väčšinou robí z iracionálnych dôvodov, lebo nikto normálny by z racionálnych dôvodov vedu nerobil. Proste musí ho to fakt baviť, musí tým byť fascinovaný, chcieť to robiť. Lebo inak by nemohol… Teda nie, že nemohol. Mohol, ale nezvládol by tú frustráciu z toho, že väčšina experimentov nevychádza, že to proste nie je dobre finančne ohodnotené. A povedzme, že keď robím niečo preto, že ma to fakt baví a fakt to chcem robiť, tak potom môže prísť ten úspech. A napríklad takto bolo aj urobených väčšina objavov, za ktoré bola udelená Nobelova cena, že tí ľudia skúmali niečo, lebo ich to veľmi, veľmi bavilo a objavili niečo. A zistili, že sa to dá použiť niekde úplne inde. A to vlastne prinieslo veľký úspech a peniaze. Ale tí vedci to nerobili kvôli peniazom ani kvôli úspechu, ani kvôli Nobelovej cene, ale proste úplne až pre nejakú posadnutosť nejakým biologickým procesom. 

Simona Hanová: Že bola v tom vášeň vyslovene pre tú vedu. 

Tomáš Eichler: Že bola v tom vášeň a väčšina mojich spolužiakov, učiteľov zo Slovenska vedcov sú proste veľkí romantici, veľmi múdri ľudia. Na tom západe mám pocit, že skôr sú to takí, že tam vedia, že sa veda viac oplatí robiť. A mám taký pocit, že keď je niekto veľmi, veľmi ambiciózny na Slovensku, tak ide študovať právo alebo ekonómiu, tak na západe dosť často z takého dôvodu idú študovať vedu. Tuto sme boli väčšina takí nejakí romantici. A tiež som nejak neplánoval odísť do zahraničia. Len keď som videl, že tak ako sú intrigy všade na Slovensku v každom odbore, že musím vedieť, kto s kým, kedy, kde, ako a prečo, alebo proste taký skostnatený ešte komunistický systém, tak mi to bránilo robiť práveže tie vedecké veci, ktoré som chcel robiť. A preto som išiel na ten západ. Lebo som videl, že tam ten systém nie je až tak proti mne a že tam nie je až taká veľká hierarchia, že tam nemusím zápasiť s takýmito nejakými iracionálnymi nevedeckými byrokratickými vecami. Preto som tam išiel. Potom, samozrejme, tam vám zase nikto nič nedaruje. Akože tuto človek zoberie ohľad na to, že OK, si chorý, chorá, alebo niečo sa deje v rodine, alebo niečo. Ale tam na západe proste buď sú výsledky, alebo nie sú výsledky. A takéto nejaké osobné veci sa nezohľadňujú. Takže na jednej strane áno, ale povedzme, že taký nejaký ten medziľudský faktor sa mi na Slovensku páči viac. Ale čo sa týka akože orientácia na výsledky, alebo tak ako funguje Amerika – v Amerike majú vlastne meritokraciu, že výsledky sú rozhodujúce a proste nič iné neexistuje. A áno, je to celkom objektívny systém, len aj ten má nejaké nevýhody. No a takýto systém sa používa v západnej vede, lebo však vo vede tiež ide o tie výsledky. A keď mám výsledky, tak to meriam vedeckými publikáciami. No ale potom povedzme, že mám nejakého veľmi dobrého profesora a vedca, ktorý fantasticky učí a venuje sa tým študentom a je to úplne geniálny učiteľ, no ale vyhodia ho, lebo nemá toľko publikácií ako ľudia, ktorí kašlú na učenie, a proste sú to asociáli, ktorí len veľa, veľa publikujú. A tých si napríklad nechajú, ale super dobrý pedagóg vyletí z Harwardu, lebo nemá publikácie. A to… A teraz čo? Ako budem merať to, ako ten človek učí? Čiže toto chcem povedať, že niektoré veci sú jasne merateľné a aj mňa teraz vlastne všetci riešia za to, že mám článok v Science. Ale ja som ten istý človek, aký som bol aj predtým, len mám teraz proste článok v Science – akože najlepší vedecký časopis na svete. Tak si vážim, že dostávam ten priestor, ale to nebolo, že ja som tu nebol… 

Simona Hanová: Ako sa ti to podarilo vlastne? 

Tomáš Eichler: To nebolo, že ja som tu nebol a zrazu som spadol z neba. 

Simona Hanová: Za tým je veľa rokov práce, predpokladám. Nie je to len tak. 

Tomáš Eichler: A vtedy to bola akoby taká nejaká, také nejaké otvorené dvere, že áno, mal som proste… Alebo ľudia sa ma pýtali na to veľa. Zistili, wow, však ty vieš písať. Hovorím, ďakujem, ale však ja som vždy vedel písať, len to nikto nechcel publikovať. No, takže to sa podarilo tak, že povedzme, že veľa ľudí má nápady aj veľa vedcov má nápady, ale treba ich vedieť realizovať. A my vo vede ich realizujeme experimentami. Čiže mám nápad, ako odmerať, ako funguje spánok alebo zobúdzanie sa. No ale keď mám ten nápad iba v mojej hlave, tak to môže byť geniálny nápad a nikomu to nepomôže. A keď to viem pretaviť do praxe, tak viem urobiť niečo super. A takto to bolo aj s tým článkom v Science, že to bolo unikátne, originálne, nové, ťažké, desaťročia ľudí trápiace veci, ktoré som proste dokázal veľmi rýchlo pretaviť do niečoho reálneho. Samozrejme, vedieť to efektívne odkomunikovať, vysvetliť, zjednodušiť. My veci vlastne zjednodušujeme. Tak keď sa nám to podarilo až takto veľmi zjednodušiť, tak to bolo také dobré, že to vlastne publikoval časopis Science. Respektíve to boli také silné dôkazy, lebo my sme vlastne museli také silné dôkazy poskytnúť, aby to prebilo tie tvrdenia Harwardu, ktoré tvrdili proste opak. Takže myslím si, že potom sa aj ukáže, že keď je človek proste sa o tom nápade rozpráva s inými vedcami, prijať tú kritiku na to, lebo však tí vedci, ktorí nás kritizujú, to je dobrá vec. To ináč by som aj chcel tak nejak zdôrazniť, že ja si to aj veľmi vážim na mojich kamarátoch alebo známych, alebo bývalých partnerkách, alebo komkoľvek, že keď mi niekto, ma niekto kritizuje a proste mi niečo hovorí, tak ja sa z toho veľmi teším. 

Simona Hanová: Aj ťa to môže posunúť ďalej, hej, každého z nás vlastne. 

Tomáš Eichler: Aj ma to posunie a uvedomujem si, že stojí to aj energiu toho človeka, ktorý mi to hovorí. Je to pre neho vlastne potenciálne nebezpečné, lebo človek sa môže nahnevať, alebo nejako mu to akože odplatiť alebo tak. Takže mňa mnohí vedci akože dosť tvrdo napádali a kritizovali a ja som… 

Simona Hanová: A nedal si sa? 

Tomáš Eichler: Ja som… Ja som akože veľmi rád, že to urobili, lebo mi to vlastne ukázalo, že kde sú tie slabiny, alebo že čo možno robím zle, alebo že nerobím to zle. Len to neviem odkomunikovať tak, aby to bolo vlastne správne pochopené. Takže takáto nejaká vedecká vojna viedla k tomu, že tie nápady boli zrealizované, správne odkomunikované. Až to viedlo vlastne k článku v časopise Science. Takže takto sa robí veda, takto by sa podľa mňa aj malo žiť, že keď odmietam realitu, tak neviem fungovať v realite. A keď tú realitu viem prijať a keď sa mi na tom niečo nepáči, tak skôr viem na tom niečo zmeniť. A takto sa robí aj veda, takto by sa podľa mňa mala robiť aj terapia, že proste keď tvrdím, že nejaký problém nemám, že proste stále pijem alkohol, ale budem hovoriť však ja nie som alkoholik, alebo neriešim to, tak proste to nezmením. Ale keď si to viem priznať, že áno, takto to je a nechcem, aby to tak bolo, a potom idem niečo pre to robiť, tak stále ma to bude stáť nejaký čas a energiu. Ale zmením to oveľa skôr, ako keby som tvrdil, že to tak nie je. A veda sa robí takisto. Proste keď odmietam realitu, tak nebudem proste ani dobrú vedu robiť. Takže keď chcem aj úspešne podnikať, tak podľa mňa je dobré vyhnúť sa toxickej pozitivite, že áno, všetko musí byť super a všetko je super. 

Simona Hanová: Áno, skvelé. 

Tomáš Eichler: Však akože môže byť, ale keď to tak nie je, tak najprv prijmem, že to tak nie je a potom to zmením na niečo pozitívne. Alebo niekedy ľudia majú radi jednoduché riešenia, jednoduché príbehy, jednoduché unáhlené závery. A ja si myslím, že je super veci zjednodušovať, to my vedci vlastne robíme. Len najprv to treba prijať – áno, je to komplikované, je to zamotané, takto to je a idem to proste zjednodušiť. Tak si myslím, že aj ten proces, ako sa k niečomu dopracujem, je rovnako dôležitý ako ten samotný výsledok. Takže to platí aj pre experiment, to platí aj pre iné veci v živote. 

Simona Hanová: Vidím tam tú paralelu v tom, čo sa týka vedy a podnikania, čo si aj spomínal, že vlastne množstvo alebo mnoho ľudí má všelijaké rôzne nápady, len treba ich aj zrealizovať. Hej, čiže je pekné sa o tom rozprávať a uvažovať, ale no, getting things done, hej, čiže… 

Tomáš Eichler: Presne a konfrontovať to s realitou. Ako komunikácia je veľmi dôležitá, lebo my vlastne potrebujeme informácie a bez komunikácie tie informácie nezískame. A podľa mňa je dobré naučiť sa komunikovať s ľuďmi, s ktorými si nerozumieme, ľudia, ktorí sú proste iné typy. Toto je tiež veľmi dôležité. A potom aj čo sa týka toho podnikania, tam je dôležité mať takú nejakú štruktúru podľa mňa. No, tú štruktúru nám vie dať aj veda, čiže mať proste taký nejaký rámec a kombinovať rôzne veci. 

Simona Hanová: Že nestrieľať len tak všelijaké rôzne nápady, ale treba to naozaj dať do nejakej štruktúry a postupovať podľa nejakých krokov tak, ako sa postupuje v nejakom vedeckom skúmaní, že to nie je len tak, že si to vymyslím. 

Tomáš Eichler: Áno a tým chcem povedať aj to, že čo sa týka teda toho úspechu, tak mnohí miliardári tvrdia áno, treba vstávať o piatej ráno a potom z vás bude miliardár. Lenže keby to bolo také jednoduché, tak všetci ľudia, čo vstávajú o piatej, by boli miliardári. A takto to nie je. Čiže chcem povedať, že v tomto je dôležitá tá štruktúra, že to nie je až také dôležité, kedy vstávame. Ale tí ľudia, ktorí vstávajú skoro a sú takí veľmi namotivovaní, tak oni všeobecne majú tú štruktúru života. A tá štruktúra nesúvisí s tým, o koľkej vstávajú. To je len akože súčasť tej štruktúry. 

Simona Hanová: No a prečo potom vo všetkých tých super múdrych motivačných knihách sa píše, že ten, kto tak vstáva o štvrtej ráno, to sú nejakí super úspešní ľudia a už o piatej musia behať a do siedmej mať 100 e-mailov vybavených? A napríklad človek, ktorý povie, že spí 8 až 9 hodín, je častokrát považovaný za nejakého lenivca? Hej, čiže to som presne aj z Harwardu čítala včera taký článok. Dúfam, že ich zase nenapadneš, ale presne vlastne k tomu sa tam vyjadrovali, čo sa týka toho spánku, že častokrát sa tí ľudia až hanbia povedať, že ja spím 8-9 hodín. Hej, že to je nejaké také, čo máš makať, hej, 12-14 hodín. Hej, čiže… 

Tomáš Eichler: Lebo je to tá sociálna stigma, že je to vlastne preferované a u nás sa preferuje tá kultúra prepracovanosti. Že je to taký nejaký odznak hrdosti, že áno, ja pracujem 15 hodín denne. Však ja som tak aj pracoval, ja viem, aké to je. Proste a… 

Simona Hanová: Ty sa netajíš tým, že potom si aj vyhorel z toho. 

Tomáš Eichler: Som aj vyhorel. Ale tam treba povedať, že ja som pracoval s takými gladiátormi a s takými žralokmi, že to proste aj muselo byť vidno, že toľko robím. Alebo sa každý snažil predbehnúť toho druhého v tomto. Čo je vlastne úplné nepochopenie toho, ako by sa malo pracovať. Tak napríklad akože tí moji kolegovia oni boli všetci nočné sovy. Oni všetci chodili neskoro do roboty, ale aj neskoro z tej práce chodili. A nejako povedzme, že taký nejaký slušný slovenský štýl nefunguje s Nemcami a s Američanmi, ktorí akože musia fakt dominovať. Tak tam sa mne napríklad osvedčilo prestaviť sa na to, že som vstával 4:30 ráno, meditoval som, išiel som do fitka, prišiel som do práce ešte pred šiestou ráno. Použil som úplne všetky prístroje a vlastne moji kolegovia došli do roboty na jedenástu, ja som mal všetko vlastne odrobené. Potom som spracovával tie výsledky. Tak oni sa vlastne tešili, lebo si mysleli, že ja pracujem menej ako oni. Ale pritom som využil tú pozornosť a v podstate to isté, čo by som robil 15 hodín, som robil o 4 hodiny menej, lebo som si to takto zariadil. Ale keby som mal iných kolegov a inú situáciu a chodil do práce v inom čase, to by bolo to isté podľa mňa. To som si len akože tak zrátal, že to metro chodí inak, keď je ráno. Čiže vyslovene z takých nejakých praktických dôvodov, že menej trvala cesta do roboty, nemusím sa tam hádať s tridsiatimi ľuďmi o 4 mikroskopy a podobne. 

Simona Hanová: Si predstavujem takú vedeckú hádku. 

Tomáš Eichler: A dve centrifúgy. Tá hádka väčšinou príde tak, že príde nejaká dominantná agresívna Nemka a vrieska na teba proste a neprestane, kým ty neprestaneš. A žiadne písanie si časov do tabuľky ti nepomôže. Potom máš 2 hodiny sklz, potom tebe vlastne prídeš o experiment, lebo tvoje červy sa už zobudili. Vieš napríklad, že keď máš akože časovo závislé experimenty. Čiže tým chcem povedať, že ja si myslím, že tieto motivačné knihy sú dobré na to, že ukazujú nejakú štruktúru, nejaký systém. Ten je, samozrejme, dobré mať. Ale ten systém by mal byť taký, aký mne vyhovuje. 

Simona Hanová: No, asi individuálne to nastaviť na seba, hej, že keď sa zamyslím nad tým, tak ako je to vlastne? Funguje to – nočné sovy, ranné vtáčatá? Je na tom niečo? Lebo napríklad ja si o sebe myslím, že som nočná sova, ale niektorí ľudia mi tvrdia, že to proste je blbosť, že to sa treba len nastaviť a neviem, čo. Ako to vlastne je? 

Tomáš Eichler: No, je to tak, že v našom tele nebeží všetko na maximum stále, ale sú také nejaké povedzme, že krivka pozornosti, ktorá má nejaké maximum v určitom bode počas dňa. A tie nočné sovy sú, teda najviac im to páli večer, ranným vtáčatám ráno. Ale tam ide o ten chronotyp, že treba si uvedomiť, že tie nočné sovy a ranné vtáčatá sú, že totálne extrémy. Ale väčšina ľudí taká nie je a vie sa prispôsobiť jednému alebo druhému režimu. A ešte si treba uvedomiť, že tým, že my nežijeme v prirodzenom prostredí, ale máme umelé osvetlenie, tak to nás všetkých umelo tlačí do toho režimu nočnej sovy. Ale my to pritom nemáme geneticky dané, čiže to je jedna vec. A keby sme boli akože úplne, že geneticky daná nočná sova, tak môj deň netrvá 24 hodín, ale 25 hodín. A každý deň som teda unavený o hodinu neskôr, že proste vyslovene neviem zaspať a zaspím o hodinu neskôr. A to je úplný extrém a to je, že reálne geneticky daná nočná sova. Toto väčšina ľudí tak nemá. Ale kvôli tomu umelému osvetleniu si myslíme, že to tak je. A teda tá otázka asi znela, že či nočná sova musí vstávať ráno, aby bola produktívna, alebo… 

Simona Hanová: No, či to naozaj tak existuje, alebo je to len také, že… 

Tomáš Eichler: Existuje to. Tam treba sa správať tak, že keď budem fungovať tak, že nebudem zdravý, tak nebudem ani produktívny. A ak som naozaj nočná sova, alebo mám ten režim a chodím spať o druhej ráno a vstávam o desiatej ráno a môžem si to dovoliť, tak ten človek nech to tak aj ďalej robí. Nech nevstáva o piatej ráno len kvôli tomu, aby akože bol produktívny a zdravý. Lebo keď ten človek chodí spávať o druhej ráno a bude vstávať o piatej, tak nebude ani zdravý, ani produktívny. A tam treba ešte povedať, že keď dodržiavame tú správnu stratégiu, ako si nastaviť ten režim, tak tie prvé 3 dni každý človek bude rozbitý, kým si zvykne na nový režim. Možnože po týždni to ako-tak, ale keď ani po mesiaci dodržiavania úplne všetkých odporúčaní, že mesiac vstávam proste ráno, ale chodím aj skoro spať a mesiac robím všetko správne tak, ako mám robiť. &A keď som napriek tomu rozbitý, vtedy možno budem fakt, že striktne daná nočná sova. 

Simona Hanová: No, toto som podľa mňa ja, pretože ja vstávam o šiestej a chodím spať normálne, že aj o desiatej alebo najneskôr o pol jedenástej. A to už vlastne realizujem takto asi rok a pol a ja som, že stále úplne proste cítim sa tak akože unavene stále, hej. A keď napríklad vstanem, že o ôsmej, tak som OK, hej. Ja podľa mňa som si na to nezvykla. Čiže ja som podľa mňa tento presne prípad, hej, že… 

Tomáš Eichler: Môže byť. 

Simona Hanová: Fakt a prídem poobede a skoro ma vypne v chodbe, hej, keď prídem z práce. 

Tomáš Eichler: A áno, áno a tam by som ešte odporučil, že sú také rôzne odporúčania pre nočné sovy, pretože v tejto našej spoločnosti, kde sa uprednostňujú tie skoré ranné typy, jasné, že si nahromadíme také nejaké zdravotné poškodenie. A toto sa dá kompenzovať alebo zredukovať tak, že napríklad keď vstaneme, tak sa vystavíme naozaj veľmi silnému svetlu. Ak vonku nie je svetlo, tak si zapneme proste umelé osvetlenie fakt, že silné. Čo najviac bieleho svetla ráno, večer sa snažiť nevnímať také svetlo, mať proste okuliare, čo to svetlo blokujú. Alebo svietiť takými svetlami, ktoré sa podobajú na svetlo sviečky. Prípadne užívať ten melatonín večer, že nech máme fakt silné signály na tú synchronizáciu, že silné svetlo ráno, takéto veci večer. Toto keď nočná sova aplikuje každý 1 deň, tak bude zdravšia, ako keby to nerobila. 

Simona Hanová: Áno, OK. 

Tomáš Eichler: Čiže toto tým chcem povedať, že keď vieme, ako tie veci fungujú, čo sú vlastne tie signály, ktoré naše gény očakávajú, a keď im ich dáme, tak fungujeme optimálne. No a my sme doteraz nevedeli, čo sú tie správne signály pre naše gény. Lebo my sme sa nevyvinuli, aby sme boli nevyspatí, chorí a rozrušení. A problém nastane, keď tým génom nedáme tie správne signály. Vďaka vede vieme, čo sú to. Takže toto je napríklad ono. A takisto jasné, že sú aj nejaké iné príčiny, prečo sa ľudia cítia rozbití, keď ráno vstanú. Aj rôzne potraviny a nápoje, ktoré konzumujeme, tak niečo je lepšie konzumovať ráno, niečo zase večer, niečomu sa zase vyhnúť večer. 

Simona Hanová: A čo by sme teda pred tým spaním ešte mali robiť? Alebo ako by to malo ideálne vyzerať? Prípadne, ako to robíš ty? 

Tomáš Eichler: Ono tie zásady sa všeobecne volajú, že zásady spánkovej hygieny. To si môžete vygoogliť, čo je spánková hygiena. Ja som o tom napísal nejaké články, ale aj nejakí iní ľudia. Takže to sú také odporúčania, že čo robiť a nerobiť, čo jesť, tak povedzme, že také nejaké cukornaté jedlá je lepšie konzumovať na obed alebo tesne pred športom, tesne po športe. Vtedy ich vieme využiť. Keď máme také nejaké veľmi sacharidové jedlo na večer, tak to nie je dobre. Ale veľmi sacharidové jedlo myslím aj špagety, chleba, cestoviny, strašne veľa ryže. 

Simona Hanová: Áno, to sú všade sacharidy. 

Tomáš Eichler: To sú všade sacharidy. Lebo potom to potláča tvorbu hormónov dôležitých pre spánok. Veľmi nám stúpne hladina cukru, potom rýchlo klesne, lebo inzulín to musí vypumpovať. Čiže máme hypoglikémiu a sme hladní. A ani zvieratá nespia dobre, keď sú hladné. No ale takéto jedlo je akože fakt, že najlepšie využiteľné na obed. A napríklad na večeru kebyže si dám nejaké mäso so zeleninou, tak ma to dobre zasýti. Mala by to byť varená zelenina, lebo surové veci sa nám až tak dobre netrávia na večer. Čiže aj je to stráviteľné, aj ma to zasýti. Potom 8 hodín hladujem vlastne keď spím, 8 hodín nejem. Takže môj metabolizmus to spracuje a keď sa zobudím, tak môj metabolizmus vlastne fičí na tukoch. Lebo však som sa postil, tak spaľujem tuky. Tak potom si dať akože mastné raňajky, že nejaké vajíčka natvrdo, volské oči a podobne, tak vlastne ráno to aj viem najlepšie spáliť, lebo však už fičím na tých tukoch. Čiže mnohé veci, čo sa predpokladali za nezdravé ako vajíčka, tak vajíčka sú zase cool. Zase sú in. 

Simona Hanová: Áno, je to v pohode. Čítala som. 

Tomáš Eichler: Takže napríklad aj toto má vplyv na spánok. Alebo aj čo sa týka cvičenia, tak keď cvičím počas dňa, ale kebyže cvičím úplne tesne pred spánkom, tak môže ma to príliš nabudiť. 

Simona Hanová: Stimulovať. No, to som minule napríklad vyskúšala, a teda potom som vôbec nevedela zaspať. Tak si hovorím, že to asi nie je úplne dobrý nápad. 

Tomáš Eichler: Bolo by dobré docvičiť 3 hodiny pred spánkom. 

Simona Hanová: A asi aj nejesť niekoľko hodín, nie, 2-3 alebo či nie? 

Tomáš Eichler: Možno dve. Ale tiež ide o to, že ak niekto nie je na to zvyknutý a nemá taký metabolizmus, že nie je zvyknutý sa proste postiť a bol by hladný, tak radšej nech sa naje. A keď niekto už je zvyknutý a má tak pozapínané tie gény na spaľovanie tuku vďaka tomu, že sa postí a vie, že nebude hladný počas noci, tak nech neje. Akože je dobré vyskúšať si to na sebe. Niekedy je, že som celý deň nič nejedol, že vôbec nič, tak mám až proste mdloby z toho večer, tak jasné, že sa najem, keď môžem. Alebo som jedol veľmi veľa ráno, ale stačilo mi to a nie som hladný večer, tak nebudem jesť. Však akože to telo treba počúvať. Ale ak niekto stále konzumuje cukry, tak nemá až tak nastavený metabolizmus a vyžaduje dosť časté jedenie. Čiže vtedy by sa ten človek mal najesť, lebo bude cítiť veľký hlad. Ale ak je niekto zvyknutý, že neje až tak veľa sacharidov, je zvyknutý sa postiť, tak ten hlad ho nebude trápiť. Takže preto je to individuálne tiež podľa mňa. 

Simona Hanová: A čo si myslíš o napríklad CBD a týchto veciach na spánok? Množstvo ľudí to používa, všímam si to – všelijaké kvapky a prípravky. A funguje to podľa teba, alebo ako to je? Je to marketing? 

Tomáš Eichler: No a že aby som sa teda bezpečne vyjadril, tak zatiaľ ma žiaden vedecký dôkaz nepresvedčil o tom, aby som to užíval. Čiže ja nehovorím, že to nemôže fungovať, ale zatiaľ to nebolo vedecky dokázané, že by to fungovalo. Je to podľa mňa skôr marketing. 

Simona Hanová: Alebo placebo možno? 

Tomáš Eichler: Presne. Však keď verím, že to bude fungovať, tak to fungovať bude. A keď to stojí určité peniaze, tak to musí byť dobré. A my nevidíme, že koľko investorov, milionárov v tom má investované a chcú, aby sa im tá investícia vrátila. Koľko platia ktorým influencerom, aby sa fotili s tým, ako si kvapkajú CBD-čko. A je to zvláštne, že áno, dajte si 5 kvapiek CBD-čka, aby ste lepšie zaspali, 4 kvapky CBD-čka ráno, aby vás to nabudilo. 10 kvapiek CBD-čka na obed, aby vám to pálilo. Tak keď tomu verím, tak je to také. Ale zas treba povedať, že ak by mal niekto napríklad nejakú chorobu a naozaj by bolo dokázané, že na túto konkrétnu vec to naozaj pomáha, tak akože samozrejme. A asi sú aj takéto veci, ale to neznamená, že je to univerzálne riešenie pre každého. 

Simona Hanová: Je to univerzálny nástroj… 

Tomáš Eichler: Presne a ja si myslím, že aj medicína funguje tak, že neužijem všetku medicínu sveta naraz. Ale to, čo treba, v tom minimálnom efektívnom množstve a správnom čase keď užijem, tak vtedy je ten účinok maximálny. A tak by to mohlo byť aj s CBD-čkom. Ale keď si ho každý 1 človek bude dávať, to netreba. A ešte treba povedať, že tieto veci fungujú aj vďaka tomu, že vnútri v našom tele máme také nejaké systémy na to. A na mnohé veci nemusíme užívať nejaké látky. Vieme si to aj nejak sami navodiť. Ja preto učím ľudí aj meditovať. A vlastne žiadne látky mi tú meditáciu nevyvolajú. Ale keď povedzme, že správne meditujem, alebo viem pracovať s tými myšlienkami, emóciami a podobne, tak to môže mať také účinky, ako keby som užíval nejaké podobné látky, a pritom som neužíval nič. To, čo sú také nejaké všelijaké proste mentálne techniky alebo aj práca s telom normálna fyzická, ktoré mi vedia vyvolať nejaké účinky, a tie sú napríklad vedecky merateľné, že sa vlastne uka… akože… Ja teda spánok skúmam, meditáciou si ho zlepšujem. A sú ukázané účinky aj spánku, aj takéhoto nemyslenia vedecky, že to vlastne prehlbuje všetky fázy spánku, pribúdajú mozgové bunky, neskracujú sa chromozómy tak rýchlo. Toto sa všetko dá fyzicky merať. Takže toto sú akože fyzické dôkazy toho, ako to funguje. 

Simona Hanová: A keď hovoríš, že meditácia zlepšuje spánok, vieš možno tak nejako stručne povedať, že ako sa dá začať vôbec s meditáciou, keď napríklad ja som nikdy v živote nemeditovala? Čo by som mohla urobiť? Viem, že to ty si to už spomínal v nejakom rozhovore, že meditácia nevyzerá tak, že si dám nohy do tureckého sedu a chytím si takto ruky a budem robiť nejaké hmmmmm. Ale že v podstate môžeme meditovať kedykoľvek počas dňa. 

Tomáš Eichler: Áno, áno. 

Simona Hanová: Ty to možno určite lepšie vysvetlíš. 

Tomáš Eichler: Tam je dôležité naučiť sa rozoznať, kedy som v tom meditačnom stave. No a to sa akože ľahko hovorí. No ale vyzerá to ako zimomriavky z hudby. Proste keď cítim zimomriavky na hlave, na chrbte, na rukách a zároveň vidím, že nemám v hlave žiadne myšlienky, tak to je ten stav meditácie, ten stav nemyslenia. A on nastáva aj spontánne, keď počujem nejakú hudbu, keď som v prírode, keď čítam niečo inšpiratívne. Proste keď len tak zrazu cítim tieto fyzické pocity a vidím, že v hlave nemám myšlienky, ale nie som odrezaný od sveta. Proste vnímam, čo sa okolo mňa deje, tak to je ten stav. A takými rôznymi meditačnými technikami sa ten stav dá aj vyvolať, alebo nejako dopomôcť tomu. A potom to nastáva spontánne. A keď to viem rozoznať, tak viem, kedy tam som, kedy tam nie som. A keď vidím, že robím toto a dostanem sa do toho, tak to asi funguje. A keď sa do toho neviem dostať, tak vidím, že mi to nefunguje. Čiže jedna vec je, že akože sedím s úmyslom meditovať a druhá vec je, že byť naozaj v tom stave. A aj keď akože sedím s úmyslom meditovať polhodinu, tak môže byť, že mám jednu minútu momentov nemyslenia. Ale to je také silné, ako keby som bol na dvojtýždňovej dovolenke. A niekedy z tej polhodiny som v tom meditačnom stave 20 minút. To sa vopred povedať nedá. Ale dá sa urobiť to, že… To by nemalo byť také, že teraz idem niečo robiť, tak si musím sadnúť a musím meditovať, lebo o minútu idem prednášať, alebo idem teraz spať. 

Simona Hanová: Na autobus. 

Tomáš Eichler: To je presne o tom, že meditoval som včera, alebo meditoval som dneska ráno a ten mozog je vďaka tomu tak vytrénovaný tým, že to robím každý deň, že vtedy keď treba, tak si to proste prepne. Pekne sa mu zjednotia všetky tie úrovne fyzická, emočná, psychická, intuícia, racionálne myslenie – toto všetko si mozog sám poprepája. Ja sa nemusím na to sústrediť. To meditačnou praxou sa stane. A nemusím meditovať minútu pred tým, ako idem niečo robiť. Čiže má to taký nejaký dlhodobý účinok. A takisto ja nemusím meditovať minútu pred tým, ako idem spať. Akože môžem, keď chcem. Ale keď meditujem aj úplne inokedy, tak pomáha to tomu spánku. Takisto keď akože si viem tie myšlienky tak akoby predtriediť, tak uľahčím prácu tomu mozgu. A ešte treba povedať, že meditácia nie je všeliek a nenahradí spánok, vie ho zlepšiť. A ak mi… ak ma…. ak mi v to nemyslení bráni nejaká závislosť alebo nejaká trauma, to mi bráni aj v spánku, že mám nočné mory, tak jasné, že niečo sa dá riešiť aj meditáciou. Ale sú aj silnejšie nástroje. Takže tá meditácia vie byť ako… 

Simona Hanová: Doplnok? 

Tomáš Eichler: Doplnok, introspekcia, domáca úloha, samodiagnostika. A napríklad keď niekto potrebuje traumaterapiu, tak tá mu urýchli to uzdravenie sa. Čiže preto je akože meditácia podľa mňa 1 z dobrých nástrojov, ale nie ten jediný a nie ten najsilnejší. A sú rôzne nástroje na rôzne veci. A tá meditácia mi vie pomôcť lepšie fungovať v realite, tú realitu zhodnotiť. A posúdiť, že ktoré iné nástroje sú vhodnejšie na to, čo treba. A tie mi potom vedia pomôcť vlastne ešte lepšie meditovať. Čiže takto sa to dá nakombinovať. 

Simona Hanová: Čiže treba naozaj, že pozerať sa na to jednak z individuálneho hľadiska, jednak to nakombinovať a nielenže teraz začnem meditovať a už nič iné nemusím robiť. A ja som ešte v úvode spomínala, ešte možno keby si trošku toto vysvetlil – ten spánkový leadership vlastne vo firmách. Pretože keďže sme v podcaste NA ROVINU o podnikaní, tak ja som sa dočítala, že viaceré výskumy naozaj ukazujú to, že nedostatok spánku u zamestnancov má za následok viac absencií, častejšie striedanie práce aj pokles tržieb. Že vlastne ako by ten spánkový leadership mal vo firmách vyzerať? Predpokladám, že je to nejaké vedenie lídra príkladom alebo podpora tej firemnej kultúry k tomu, aby zamestnanci dobre spali. Je to… v zahraničí viem, že už v niektorých firmách to funguje. Je to u nás skôr taká nejaká utópia ešte zatiaľ? Alebo ako toto vnímaš ty? 

Tomáš Eichler: Ja si myslím, že každý líder by mal ísť príkladom alebo aj terapeut alebo ktokoľvek. Proste keď ten človek vyzerá byť vyrovnaný, uzemnený, emocionálne stabilný, tak aj tí iní ľudia sa tak pri ňom budú cítiť a budú to proste akoby imitovať. Zároveň keď bude vyžadovať od nich to isté čo od seba, tiež to k tomu môže prispieť. Takže líder by mal byť taký nejaký uvedomelý a keď si uvedomuje tieto veci, tak skôr vie akože podporiť aj tých svojich ľudí v tej vyrovnanosti. A ja som zažil rôzne typy lídrov a napríklad môj školiteľ na Slovensku, profesor Ľubomír Tomaška, nedávno dostal Eset Science award, tak to je najvyrovnanejší šéf, akého som kedy mal. A pamätám si, že keď som robil nejaký experiment a podaril sa a bol som úplne nadšený, ale bol som že totálne nevyspatý, tak mi povedal: „Tomáš, veľmi dobre ste to urobili a okamžite choďte domov a dospite sa. A kým sa nedospíte, vás tu v laboratóriu nechcem ani vidieť.“ Ale môj šéf vo Viedni mi povedal: „OK, super a do rána dozajtra urobíš trikrát toľko.“ 

Simona Hanová: Áno, čiže také opozitá, hej, obrovské? 

Tomáš Eichler: Tak keď… A jedno bolo, že Bratislava a druhé bolo, že Viedeň. Takže tam ide asi aj o tie individuálne prístupy. 

Simona Hanová: O tú osobnosť toho lídra. 

Tomáš Eichler: O tú osobnosť. Ale povedzme, že firmy, ktoré si vyžadovali prednášky odo mňa alebo takéto nejaké kurzy, čo boli aj banky vo Viedni alebo rôzne firmy aj na Slovensku, tak presne chceli, aby som pomohol vlastne tomu zdraviu ich zamestnancov. Veľmi dobre sa stavali k tomu podľa mňa, že to vlastne chceli úplne pre všetkých – aj pre to vedenie, ale vlastne pre zamestnancov na všetkých úrovniach. Tak páči sa mi, že si vlastne toto uvedomujú, lebo ide tam aj o to zdravie, aj o tú produktivitu, ale aj o to kritické myslenie. Aj o to, že je ma ťažké manipulovať, že majú lepšiu pozornosť. Ja aj preto vlastne rád učím ľudí takéto veci, lebo si myslím, že keď celá spoločnosť alebo všetci ľudia v spoločnosti budú kriticky myslieť, bude ťažké nás manipulovať. Nebudeme mať pozornosť len na to, aby sme vnímali nejaké maličké nasekané príspevky na Instagrame, ale viem si vypočuť niekoľkominútový prejav a zistiť, že je to úplná blbosť, alebo prečítať nejaký text, posúdiť, či ma manipuluje alebo nie. Tak myslím si, že potom nám tu nebudú vládnuť populisti. Myslím si, že potom celá spoločnosť sa bude vedieť posunúť vpred a, samozrejme, že tie firmy si to uvedomujú tiež aj u nich. Aj taká biotechnologická firma vo Viedni, v ktorej pracujem, tak tam tiež chcú, aby sa tam tí ľudia cítili medzi sebou dobre, aby tá komunikácia medzi nimi bola dobrá. Aby proste boli čo najvyrovnanejší, pretože si to proste uvedomujú, že celá tá firma alebo celá tá krajina pozostáva z jednotlivcov. A keď má jednotlivec problém, tak ho majú všetci. A páči sa mi, že aj mnohí tí vedúci sa správajú ako úplne normálni ľudia a nemusia sa správať proste ako nejaký kráľ vesmíru alebo čo. Alebo že si žije v nejakej veži zo slonoviny, ale taký nejaký normálny ľudský prístup. Takže ja mám takú skúsenosť ešte s rôznymi nositeľmi Nobelovej ceny, čo som mal teda šťastie ich stretnúť vo Viedni už aspoň štyridsiatich, tak všetci to boli úplne normálni ľudia pri zemi, žiadni namyslení neviem, akí títo. Nehovorím, že takí nie sú. Ale väčšina takých, ktorých som stretol, boli takí a vedú veľké tímy ľudí. A preto sú takí úspešní podľa mňa. 

Simona Hanová: Lebo majú v sebe asi tú pokoru a držia sa pri zemi, že… 

Tomáš Eichler: Áno, áno. Ale zažil som aj takých vedúcich, ktorí vlastne všetkých ľudí odstavili. A to bolo vidno, že po desaťročiach takého fungovania proste nemali dobré vzťahy s tými svojimi bývalými zamestnancami ani s tými súčasnými. A že proste všetci tam pracovali ako mašinu na… mašiny na produktivitu. Ale nebolo to proste dobré ani udržateľné. A povedzme, že tí vedúci vedci, ktorí sa k tým ľuďom správali dobre a vyrovnane, tak sa im to v podstate oplatilo. Vlastne to sa oplatí, s tými ľuďmi chcú všetci spolupracovať. Tým ľuďom bývalí zamestnanci ich odporučia iným novým ľuďom, alebo iné firmy chcú s nimi spolupracovať. Takže to aj tuším, že Matt Ridley napísal vo svojej knihe Moral Animal, že proste je dobré byť dobrým, lebo sa vám to oplatí. 

Simona Hanová: Lebo sa to aj veľmi rýchlo rozšíri a… 

Tomáš Eichler: Lebo sa, lebo sa to proste oplatí. A byť oportunistom sa oplatí v podmienkach, ktoré sú chaotické, krátko žijúce zvieratá, ktoré žijú fakt krátko a majú 1000 potomkov, ktorí tiež žijú krátko, a nikdy nevedia, kto koho stretne. No ale také slony, čo žijú dlho, nemajú tak veľa potomkov, tak v takom nejakom stabilnejšom väčšom prostredí sa zas vlastne oplatí byť dobrý, altruistický a tak. A my ľudia sme tiež vlastne takéto tvory. Čiže keď sa na to pozriem akože čisto biologicky z čisto biologického hľadiska, tak by sme si mysleli, že OK, keď budem neviem aký egoista a ťažký gladiátor, áno, dosiahnem veľký úspech a to je zmysel života. Lenže nie je to udržateľné. A keď takým nie som, by bola škoda nútiť sa do toho byť taký, aby som akože uspel. A to, že je niekto dobrák neznamená, že bude neúspešná socka, vôbec nemusí byť. A práveže sa mu to môže ešte aj oplatiť. A tiež sa mi aj osvedčilo aj v tej viedenskej biotechnologickej firme alebo proste na ústave, že povedzme, že ako všade inde, však aj vedci sú múdri. Ale keď je niekto raz sviňa, tak ťažko ho naučím to, aby sviňa nebol. Ale keď je niekto dobrý človek, má veľa dobrých vlastností, ale nevie nejakú techniku, alebo neovláda dobre nejaký jazyk, toto sa vie naučiť, vie sa to doučiť. Akože tá ochota sa učiť je fajn, ale akože prerobiť niekoho zlý charakter na dobrý sa tiež dá, ale je to veľmi ťažké. A ten človek samotný to musí chcieť. Čiže ja by som zdôraznil, že aj pre vedu, ale možnože hlavne pre ten biznis a pre to podnikanie sa práveže oplatí byť dobrým človekom. Pretože to sú veci, ktoré sa veľmi ťažko menia, ktoré sa veľmi ťažko učia, a to všetko ostatné sa dá naučiť. 

Simona Hanová: Toto si veľmi pekne povedal. A myslím, že môžeme touto super myšlienkou trošku sa dostať ešte ku otázkam od našich poslucháčov, aby sme im dali trošku priestoru. Lebo naozaj sa ich množstvo zapojilo. Ja vyberiem možno také otázky, ktoré sa mi zdali také najzaujímavejšie, alebo si na nich ešte v nejakých rozhovoroch neodpovedal. A napríklad sa tu pýta Anit, že stala sa neobvyklá vec. Presne v tú noc, kedy sa mi to zasnívalo. Aký je vedecký názor na veštecké sny? No, tak toto ma veľmi zaujíma, čo vedec povie na veštecké sny? 

Tomáš Eichler: Veštecké sny zatiaľ nie sú dokázané. A viete, vo vede je to tak, že my sa vo vede bavíme o tom, čo bolo pozorované alebo pozorovateľné. Nie o tom, čo je možné, alebo čo existuje. Lebo v princípe je možné všetko. Ale podľa toho, čo doteraz vieme, tak skôr to vyzerá tak, že počas tých snov sa nám veľmi dobre formuje intuícia čiže celoživotná skúsenosť. A na základe niečoho, čo sme zažili predtým a čo sa deje, tak mozog si vie vyskladať nejakých 1000 rôznych alternatív, ktoré by sa mohli stať. A potom sa aj stanú v realite, ale to neznamená, že my sme to predpovedali. 

Simona Hanová: Áno, že sme veštci. 

Tomáš Eichler: Ale že podľa toho, ako sa vyvinula situácia, tak sa to vlastne dalo čakať a mozog prispel k tomu záveru a pripravil nás na to, že by sa to mohlo stať. Čiže toto mozog robí, že vyhodnocuje, plánuje, čo by mohlo byť. Nacvičuje rôzne scenáre na to, keby sa stali v reálnom živote, aby sme boli pripravení na to. Že potom to vyzerá ako predpovedanie budúcnosti, ale je to vlastne poprepájanie emócií, racionality, intuície a ten mozog vypočíta z toho, čo by sa mohlo stať, a potom sa to stane. 

Simona Hanová: Potom sa tu pýta Peťa. Prečo keď mám sen, ktorý viem ovládať, lucídny sen, tak ho nikdy neviem dosnívať a vždy sa zobudím v tom najlepšom? 

Tomáš Eichler: Ťažko povedať. Ako však ten lucídny sen je, že áno, viem ovplyvňovať to, čo sa deje. Ale keď sa človek má zobudiť, tak sa zobudí. Tak asi prišla tá fáza spánku, ktorá mala skončiť zobudením sa. Lebo ten spánkový cyklus trvá 90 minút, že tam je proste hlboký spánok, REM spánok a potom proste normálne, že minúta bdenia. Potom príde ďalší cyklus, tak my sa budíme na konci toho REM spánku, aby sa telo akože normálne prebudilo. A keď vstávame každý deň v rovnakom čase, tak veľmi stúpne hladina kortizolu, čo nás zobudí, že to je ten prirodzený budík, tak proste sa prebudím vtedy. 

Simona Hanová: To sa tu pýta napríklad aj Erik, že je dobré spať cez víkend dlho, alebo by som mal spať celý týždeň tak isto? Vlastne to si povedal teraz, hej, že asi keď tomu dobre rozumiem, by sme mali spať každý deň tak isto, teda vstávať. 

Tomáš Eichler: Ja by som povedal, ja by som povedal, že jedna vec je vstávať každý deň v rovnakom čase a druhá vec je, že spať rôzny počet hodín. Čiže ja osobne si myslím, že je najlepšie vstávať každý deň v rovnakom čase a keď potrebujem spať viac, tak ísť spať skôr. 

Simona Hanová: OK. 

Tomáš Eichler: To znamená, že cez víkend ísť skôr spať, ale vstávať tak isto. A potom vlastne spím dlhšie a dospím ten nahromadený spánkový dlh, čo je dobré dospať čo najskôr. Keď sa to inak nedá, tak cez víkend a keď sa dá aj inak, tak čím skôr. Či už šlofíkom alebo proste ísť spať skôr počas dňa. 

Simona Hanová: Ďalej sa tu pýta Marek. Ako vníma pán Eichler, že ak človeku stačí napríklad 6-7 hodín spánku dlhodobo? Ak človek dokáže dlhodobo fungovať bez kávy a zaspí normálne večer a po šiestich hodinách sa prirodzene bez budíka zobudí aj v úplnej tme a dokáže normálne fungovať. 

Tomáš Eichler: No, jedna vec môže byť, že menej ako jedno percento ľudí majú taký gén, že im naozaj stačí 6 hodín spánku a sú úplne v pohode. Druhá vec je, že keď som dlhodobo zvyknutý sám na seba, že spím každý deň 6 hodín, vstávam v rovnakom čase, ale už nevnímam to, že som vlastne chronicky unavený. Lebo keď som akože v pohode a potom nie som v pohode v nejakom krátkom časovom intervale, tak vidím ten rozdiel. Ale keď roky spím 6 hodín, tak už si zvyknem sám na seba a ja to neviem posúdiť. Čiže vedia to posúdiť iní ľudia, že či nie som nejaký nekoordinovaný, agresívnejší, či nemám viac zdravotných problémov. Lenže toto vedia posúdiť lekári, psychiatri a podobne. Takže jedna vec môže byť, že áno, môže byť ten šťastný človek, ktorý má tú formu génu, že mu netreba viac ako 6 hodín, alebo je proste tak zvyknutý na to, alebo nemá nejakú extrémnu záťaž až takú. Ale keby prišla nejaká veľmi veľká záťaž či už psychická alebo fyzická, tak je normálne, že ten človek potrebuje spať viac. A keď nie, tak sa to začne nejako degenerovať. 

Simona Hanová: Ešte sa tu pýta Diana, že či je až príliš veľa spánku, keď niekto cez víkend spáva 12 hodín. 

Tomáš Eichler: Nie je to akože až príliš veľa spánku, lebo keď je to tak, že je ten človek dlhodobo nevyspatý a dospí tých 12 hodín cez víkend, tak to proste potreboval dospať. Ale, ale iná vec je… No, že proste príliš veľa spánku. Keď má akože niekto nejaký zdravotný problém alebo psychický problém, tak sa to tiež prejavuje tým, že ten človek potrebuje spať veľmi veľa. A je to prejav akože niečoho iného. Akože to, že niekto spí 12 hodín, mu neublíži. Ale tá príčina, pre ktorú spí napríklad 12 hodín každý 1 deň, keď je nejaká choroba, tak tá mu môže ublížiť. Ale spánok ako taký nie. 

Simona Hanová: Super, Tomáš, ďakujem, že si odpovedal na všetky tieto otázky. Samozrejme, nemohli sme úplne všetky zahrnúť, ale myslím si, že boli tie odpovede veľmi také užitočné a naozaj tie otázky sa opakovali. Tak myslím si, že sme zodpovedali viacerým poslucháčom. Máš ty možno nejaký odkaz na záver pre našich poslucháčov, nejaký vieš taký srdcervúci a emotívny a nejaký motivačný? Ako to ty vieš na tých prednáškach povedať. 

Tomáš Eichler: By som povedal, že prebuďte sa, prejavte sa a žite. A že ja vo vás všetkých vidím, ja vo vás všetkých vidím spiace červy, ste plní potenciálu. Takže preto by ste sa mali zobudiť, prejaviť a žiť. A poznajte sami seba. Potom budete vedieť lepšie fungovať v realite. Pýtajte sa otázky, to je podľa mňa najlepší nástroj na prežitie. Otázky vyjadrujú záujem, otázkami si viete overiť zdroje informácií. Takže nebojte sa pýtať. Ak máte nejaké otázky navyše, pokojne mi napíšte. Budem sa snažiť odpovedať na ne. 

Simona Hanová: Na ten tvoj Instagram, čo vravel Kubo Lužina, že Neurogeneticcitcist, či ako to tam rozprával celý čas, nie tomu Živčákovi? 

Tomáš Eichler: (smiech) Áno, áno, sa ma snažil dať dole robením si srandy z toho. A akože Instagram je, že @Neurogenetisist alebo www.tomaseichler.com. Alebo neurogenetisist.com, to je vlastne anglická verzia mojej webstránky. Tak tam sú aj rôzne zdroje, o ktorých som hovoril, rôzne články, podcasty, rozhovory v telke, v rádiu. Takže tam toho nájdete viac aj o tej spánkovej hygiene. 

Simona Hanová: Dáme všetky vlastne tieto kontakty na teba aj linky do popisov, aby sa potom vedeli k tomu poslucháči vrátiť a vedeli ti písať a dať ti spätnú väzbu na tvoj výkon dnes. Ale nie, srandujem. Takže… 

Tomáš Eichler: Som zvedavý. Akože ja som vďačný za každú jednu otázku, lebo podľa toho tiež sa dá posúdiť… Akože hlúpe otázky neexistujú, sú len hlúpe odpovede. Ale jasné, že aj podľa kvality alebo typu tej otázky vie ten človek posúdiť, že či ho tí ľudia vlastne vôbec nepochopili, alebo či vlastne nadchol ich pre niečo a pýtajú sa fakt, že akože chcú vedieť viac o tom. Toto sa tiež dá veľmi veľa akože posúdiť, že keď… Alebo keď sa ma nikto nič neopýta, tak viem, že to nebola dobrá prednáška. Keby sa ma pýtali veci, že to vlastne vôbec nepochopili, tak tiež viem, že to nebola dobrá prednáška. Ale keď sa pýtajú proste také otázky, že vidno, že ich to proste chytilo, tak si hovorím OK, tak toto ich proste inšpirovalo. A toto ľudí zaujíma. A tým, že ja takto aj sa snažím navnímať tú mentalitu slovenského čitateľa, tak mi to tiež pomáha takým spôsobom aj písať knihu, ktorú pripravujem, o spánku a o meditácii. 

Simona Hanová: Kedy vyjde kniha? 

Tomáš Eichler: Neviem. To sú také neslušné otázky, že to sa môžeš opýtať, koľko vážim a koľko mám rokov. 

Simona Hanová: A to si sa ma ty spýtal, keď sme sa stretli, hej, pred prvým nahrávaním. 

Tomáš Eichler: Takže kniha vyjde v tom správnom čase. 

Simona Hanová: Dozvieme sa, keď ťa budeme sledovať na Instagrame? 

Tomáš Eichler: Áno, takže ďakujem pekne, nech sa vám darí a dobre spite. 

Simona Hanová: Tomáš, ďakujem ti veľmi pekne za tento naozaj užitočný a pútavý rozhovor. A veľmi ti držím palce, nech popularizuješ tú vedu tak, ako to robíš aj doteraz. Lebo ja si myslím, že to robíš skvele a tak. A som zvedavá, čo nové prinesieš, a na aké všetky univerzity ešte napíšeš a čo všetko vyvrátiš a ako sa ti bude dariť ďalej. A, samozrejme, knihu tiež si potom prečítam, keď teda vyjde. Nevieme kedy. Naším dnešným hosťom bol dnes spánkový vedec, neurogenetik Tomáš Eichler. Ak sa vám táto epizóda páčila, neváhajte nás zdieľať, lajkovať, alebo čokoľvek vám len napadne. Môžete nás sledovať na našom Instagrame Narovinu.online, takisto ako aj Tomášovi, môžete napísať aj nám spätnú väzbu na tento rozhovor. A ďakujeme, že nás počúvate a ďakujem aj spoločnosti PROSIGHT, že vďaka nej môžeme tvoriť pre vás tento podcast. Počujeme sa opäť o 2 týždne. Dopočutia. 

Počúvali ste NA ROVINU o podnikaní – dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Podcast NA ROVINU o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online.  

Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne. 

Súvisiace články

Jááááj skoro som zabudol...

Automatický prístup k najnovším podcastom, livestreamom a informáciam z biznisu. Newsletter posielame prostredníctvom služby Mailchimp.

Jááááj skoro som zabudol...

Automatický prístup k najnovším podcastom, livestreamom a informáciam z biznisu. Newsletter posielame prostredníctvom služby Mailchimp.