Hostia: Jozef Kákoš (riaditeľ Nocľahárne a útulku sv. Vincenta de Paul), Agápia Tuchyňová (vedúca sociálnej služby)
Moderátori: Simona Hanová / LinkedIn, Instagram
Viliam Bendík / LinkedIn, Instagram, Facebook, Bendik Films
Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá
Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam vás pri vianočnej epizóde nášho podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnes sme sa rozhodli, že natočíme túto epizódu špeciálne na mieste, kde sa pomáha ľuďom. Kde sa – poviem to tak – prinavracia ľuďom aspoň trošku dôstojnosti a sme veľmi radi, že môžete spolu s nami dnes privítať v dnešnej epizóde pána Jozefa Kákoša, riaditeľa Nocľahárne a útulku sv. Vincenta de Paul.
Jozef Kákoš: Dobrý deň, ďakujem veľmi pekne za pozvanie.
Viliam Bendík: A vedúcu sociálnej služby Agápiu Tuchyňovú.
Agápia Tuchyňová: Dobrý deň, ďakujem.
Viliam Bendík: Dnešným podcastom vás budem sprevádzať ja, Viliam Bendík pri mikrofóne a vítam našu kolegyňu, ktorá sa špecializuje na psychologické podcasty, Simonu Hanovú.
Simona Hanová: Pozdravujem našich poslucháčov, ahojte.
Viliam Bendík: Prečo sme sa rozhodli dnes tú epizódu natočiť v takomto prostredí? Pretože každý rok počas Vianoc robíme špeciálne epizódky, ktoré si môžete pozrieť aj na našom kanáli YouTube. A snažíme sa priniesť niečo úplne iné ako počas celého roku. Čiže dnes nebudeme ani tak rozprávať možno o tom biznise, teda vlastne vôbec nebudeme rozprávať o biznise. Aj keď možno prevádzka nocľahárne je z určitého pohľadu aj biznis. Ale budeme sa hlavne dnes rozprávať o pomoci ľuďom. To je to, čo počas Vianoc pravdepodobne sa viac dotýka ľudí a hlavne najmä preto, že ide zima a že ľudia, ktorí sú na ulici a nemajú svoj domov, tak je to pre nich život ohrozujúca situácia. Takže skúsme začať tak zhurta. Ja oslovím Jozefa Kákoša. Ako vlastne vzniklo toto dielo? Skúste nám porozprávať o tých začiatkoch.
Jozef Kákoš: Tie začiatky súviseli tiež so zimou. A v roku 2005 bola na Slovensku taká tuhá zima, že vzniklo aj stanové mestečko pre ľudí bez domova tu v Bratislave. Ale počas tej zimy zamrzlo viacero ľudí bez domova, okolo 20 sa počíta ako minimálny počet tu v Bratislave, cez 50 hovoria odhady na celom Slovensku. A väčšina z tých ľudí, ktorí zamrzli na ulici, tam zamrzli kvôli tomu, lebo boli závislí na alkohole a v tom čase nemali kam prísť. Tu v meste boli dve nocľahárne, obidve mali voľné kapacity, ale keďže neprijímali ľudí aj pod vplyvom alkoholu, tak títo zostávali vonku a zamrzli, zomreli vlastne na ulici na podchladenie. Vznikol vtedy veľký taký tlak zo strany neziskových organizácií, aby sa tá situácia zmenila a aby vznikla nízkoprahová nocľaháreň v Bratislave, ktorá prijme všetkých, a aby sa nám táto zima 2005 neopakovala. A po dlhom období skoro roku príprav a bojov s mestom nakoniec mesto dalo túto budovu Nocľahárne sv. Vincenta, kde sme teraz, do užívania a Depaul ako organizácia prišla na Slovensko. My sme prišli z Anglicka, boli tu aj kolegovia z Anglicka na začiatku, ktorí nám pomohli rozbiehať nízkoprahové služby. Pretože tie boli pre Slovensko vtedy úplnou novinkou, nikto tu s tým nemal priamu skúsenosť. Ale teda od 21. decembra 2006, teda pár dní pred Vianocami, nocľaháreň vznikla a odvtedy funguje každý 1 deň. Ešte nebol žiaden večer, kedy by neotvorila svoje brány pre ľudí, ktorí tu prichádzajú spávať.
Viliam Bendík: My sme dnes, nahrávame tento podcast v priestoroch nocľahárne. Tu ste úplne od začiatku?
Jozef Kákoš: Úplne od začiatku sme v týchto priestoroch na Ivanskej ceste a tie priestory, ktoré teraz, v ktorých sa nachádzame, sú pôvodné. Takto vyzerala tá nocľaháreň úplne na začiatku, keď sme ju dostali. My sa snažíme priebežne tieto priestory skvalitňovať, zlepšovať. Takže okrem tejto – teraz ju voláme stará časť – má nocľaháreň aj svoju časť, ktorú sme rekonštruovali v dvetisíc pätnástom. A tá vyzerá už štandardnejšie a poskytuje lepšie služby ako táto stará časť.
Viliam Bendík: Ja by som sa chcel spýtať ešte jednu vec. V tom roku 2006, keď ste začínali, tak určite bolo treba okrem priestorov, čo je úžasná vec, že takáto veľká hala sa dala nájsť na ten účel, bolo treba zohnať asi nejaké peniaze na to financovanie. To ste ako riešili?
Jozef Kákoš: Na začiatku nám s financiami pomohli hlavne kolegovia z Veľkej Británie, ktorí tie prvé roky pomáhali pri fungovaní organizácie. Potom sa pridalo aj mesto Bratislava. Ale v podstate spolu s nami aj vznikala úplne nová sekcia sociálnych služieb, krízovej intervencie určená práve pre ľudí bez domova. Takže tak, ako vznikala organizácia, tak sa menil postupne aj zákon a prispôsoboval sa v skutočnosti realite týchto služieb. A teraz už je štandardizovaný ten postup aj finančný. Ale na začiatku skutočne to bolo hľadanie na oboch frontoch. A ešte by som chcel dodať, že ten pôvodný zámer bol a to je teda taká malá prístavba pri tejto veľkej hale a pôvodný zámer bol, že nie v tejto veľkej hale bude nocľaháreň, ale mesto očakávalo, že ten záujem bude pomerne nízky a že nám bude stačiť prístavba. Dokonca počítali s tým, že tam sa dajú iba stoličky, ľudia prídu, posadia sa, presedia tam noc a ráno potom odídu zase do sveta. Ale jedna vec, že my sme neboli spokojní s tým riešením stoličiek, lebo to vôbec neprináša človeku úľavu, pokiaľ má len odsedieť noc niekde na stoličke. Najmä však nám sa stalo, že do Štedrého dňa sme mali viac ako sto klientov. A ten priestor, ktorý pôvodne bol zamýšľaný pre nocľaháreň, absolútne nepostačoval svojou veľkosťou a kapacitou. A preto vtedy kolegovia vlastne otvorili túto halu, ktorá vôbec nebola zamýšľaná ako priestor nocľahárne, a začali ľudí púšťať aj sem, aby sa vôbec zmestili. Takže od toho zámeru, ako to bolo zamýšľané, po to, kde sa teraz nachádzame, aj v tomto prešla veľká cesta.
Viliam Bendík: Čiže ono to vyzerá tak, že v tom roku 2005-2006 sme asi nevedeli nič o tom, ako to vlastne máme robiť. Čiže ste sa to museli odznova asi učiť a zisťovať, že čo to vlastne obnáša.
Jozef Kákoš: Doslova, doslova sme sa učili, ako robiť s ľuďmi bez domova aj pod vplyvom alkoholu, a skúšali sme nové postupy, nové spôsoby. Možno napríklad môžem uviesť, že my sme v tom dvetisíc šiestom začínali okrem kolegov, ktorí tu pomáhali priamo, tak sme mali SBS-ku, ktorá dávala pozor na klientov a na tie priestory. Po roku sme ju zrušili, lebo nám spôsobovala viac konfliktov, ako v skutočnosti dokázala riešiť. A od toho 2007 fungujeme bez SBS služby a konflikty tu riešia kolegovia a je to efektívnejšie, ako to bolo na začiatku.
Viliam Bendík: To je zaujímavá vec, na to sa určite bude pýtať Simona. Ju bude určite zaujímať, ako riešite konflikty.
Simona Hanová: Dostaneme sa k tomu.
Viliam Bendík: Ja ešte možno aby naši poslucháči aj diváci na YouTube pochopili, ako dnes vlastne funguje takáto nocľaháreň, skúste vysvetliť, že aký tu vlastne je režim. Čo sa tu vlastne deje, hej, ten každý deň?
Jozef Kákoš: Nocľaháreň sa otvára o devätnástej a ráno potom klienti odchádzajú o siedmej ráno. S tým, e má dve časti – nízkoprahovú pre ľudí, ktorí sú pod vplyvom alkoholu alebo drog. V tej sa teraz nachádzame. A druhá časť, ktorá slúži pre triezvych ľudí bez domova, to je práve tá nová časť. Keď ľudia prídu, majú tu svoje vrece s dekou, plachtou, ktoré si vlastne zoberú, zaregistrujú sa, zaplatia si za nocľah. Ľudia tu prispievajú na nocľah tá platba je jedno euro na noc, čo, samozrejme, nepokrýva komplet náklady. Ale je to spôsob, ako aj oni prispievajú na chod tej služby a aby aj oni sa vnímali ako klienti tejto služby, že si nejakú službu zaplatili. Vždy večer je podávaná večera – polievka s pečivom, s nejakým čajom a ráno sú raňajky. A ľudia sa tu môžu osprchovať, je tu šatník, kde sa môžu dostať k čistému oblečeniu, máme tu kolegov, kolegyne sociálne pracovníčky, ktoré sú k dispozícii večer alebo potom ráno. Takže kto potrebuje niečo riešiť, môže sa za nimi zastaviť. Takisto nám tu raz do týždňa chodí zdravotná sestra, ktorá robí úplne tie základné ošetrenia, keďže mnohí alebo väčšina z klientov nocľahárne nemá dostupnú zdravotnú starostlivosť a toto je vlastne jediný spôsob, ako sa k nejakej starostlivosti v tejto oblasti vedia dostať. A mimo toho ľudia prídu, sadnú si na posteľ, potom pozerajú televízor, rozprávajú sa, telefonujú. Riešia si svoje veci. Keď sa stretajú s kamarátmi po celom dni, takže mimo toho je tu úplne taký bežný ruch.
Viliam Bendík: Čiže to je tak, keď si to ľudia predstavia, že sú v nemocnici s nejakými spolubývajúcimi na izbe, len tu je tých spolubývajúcich 200, hej?
Jozef Kákoš: Tu je v podstate áno, spolubývajúcich 200 a tým, že nemáme tu pravidlá, že každá posteľ niekomu patrí, ale vždy kto prvý príde, ten si vyberá posteľ, tak sa nám mení trochu aj to osadenstvo tých blízkych ľudí, pri ktorých spíte. Alebo potom tu chodia skupiny známych, priateľov, ktorí sa snažia si ľahnúť blízko seba.
Simona Hanová: A chodia vám stále tí istí klienti, alebo stále nejakí noví?
Jozef Kákoš: Ja som v tejto nocľahárni začínal v dvetisíc deviatom na nočných zmenách a stále keď sem prídem aj po tých dlhých rokoch, tak tu stretnem niektorých ľudí, ktorých som už vtedy stretával. Samozrejme, sú starší a je vidieť, že prežili dlhé roky na ulici. A v princípe ak by sme to mali nejak štatisticky rozdeliť, tak asi polovica ľudí, ktorí tu spávajú, sú tu stabilne. Teda sa bavíme o nejakom počte okolo 100-150 ľudí. Tí tu zostávajú niekedy dlhé roky. Alebo potom sa stáva, že odídu na nejaké obdobie a potom sa zase vracajú po nejakom čase. A zvyšných približne 100 ľudí, ktorí tu prichádzajú, sa nám menia tak priebežne, že prídu tu na nejaký mesiac, 2, týždeň, 2. Je to pre nich taká epizóda v ich živote. A potom odchádzajú a my o nich už vlastne nič nevieme a prichádza niekto iný.
Simona Hanová: Ja keď sa aj tak pozerám na tie postele okolo seba, tak sa zamýšľam nad tým, že vlastne aké sú tie príbehy tých ľudí? Hej, že prečo ľudia najčastejšie vlastne končia bez domova?
Jozef Kákoš: Vždy sa tam stretajú osobné dôvody a systémové dôvody. Z tých osobných najčastejšie a to potvrdzuje, potvrdilo aj sčítanie a výskum, ktorý sa robil v Bratislave v dvetisíc šestnástom medzi ľuďmi bez domova, najčastejšie z tých osobných dôvodov je nejaký problém vo svojej rodine. A do toho spadajú ľudia, ako sú deti z detských domovov, ktorí keď odídu z detského domova bez zázemia, tak mnohí z nich stratia bývanie pomerne rýchlo a končia v službách pre ľudí bez domova aj tu v tejto nocľahárni. Veľké množstvo ľudí – mužov – je tu po rozvode, potom, čo opustia manželku a rodinu a odchádzajú do Bratislavy za prácou, alebo idú na ubytovňu. A časom keď sa niečo pokazí v ich živote, tak prepadajú a končia takisto na ulici. Ale máme tu napríklad aj deti, ktoré ušli zo svojej rodiny kvôli konfliktom a podobne. Čiže tieto dôvody takéto konflikt, komplikácia vo svojej rodine tvoria asi 3 štvrtiny dôvodov, prečo ľudia skončili na ulici. Ľudia si často myslia, že alkohol je vstup na ulicu. Pre niektorých ľudí závislosť je vstupom, ale pre väčšinu z nich v skutočnosti sa pridáva až priamo v rámci života na ulici. Pre mnohých je to spôsob, ako čeliť tej realite alebo ťažkostiam života na ulici. A z tých systémových veľkým problémom sú dlhy. Najčastejšími dlhmi sú práve dlhy na zdravotnom poistení a tie najčastejšie vznikajú veľmi technickým spôsobom. Vy ak bývate v Bratislave, ale pochádzate niekde z inej časti Slovenska a stratíte zamestnanie, tak sa máte do siedmich dní nahlásiť na úrade práce v trvalom bydlisku. Mnohí ľudia buď o tom nevedia, alebo nemajú peniaze na to, aby vycestovali. A tým pádom sú braní na zdravotnom poistení, na zdravotnej poisťovni ako dlžníci a časom prichádzajú exekúcie. To znamená, že vyslovene z pomerne formálneho dôvodu nám takto vznikajú dlhy a tie komplikujú ľuďom život nielen z toho, že majú dlh, ale pri zdravotnom poistení majú, nemajú dostupnú bežnú zdravotnú starostlivosť. Jedine ak by si ju sami uhradili. A dostanú sa k starostlivosti iba v prípade, že sú ohrození na živote. A tým pádom sa im zhoršuje nielen ako keby tá sociálna časť a dlhy, keď sa zamestnajú, tak samozrejme prichádza exekútor, berie im väčšinu príjmu. Ale často majú výrazne zhoršený aj zdravotný stav, pretože nechodia k lekárovi, keď sa cítia chorí. A mnohí z nich ani nevedia, v akom zdravotnom stave sú, pretože lekára nemajú, alebo si ho nevedia dovoliť.
Simona Hanová: Tým pádom je veľmi ťažko sa potom z toho dostať. Hej, že keď niekto povie, že a tak veď nech si nájdu prácu a tak ďalej, čo žiaľbohu stále to počúvame. Tie predsudky sú. Tak ono to nie je také jednoduché, pretože ako to vy vysvetľujete, tam naozaj vzniká ten dlh na tom sociálnom poistení a tak ďalej, zdravotnom a jednoducho je to taký kolobeh. Ale možno to tak premostím, že majú tie príbehy aj šťastné konce niektoré? Spomínate si na niečo?
Jozef Kákoš: Tých príbehov, ktoré tu zažívame, je veľa. A mnohé z nich majú šťastné konce. Také 1 zo šťastných koncov je, keď ľudia odtiaľto odchádzajú a my o nich nevieme, kde sú ďalej, lebo väčšinou sa zamestnajú a nájdu si nejaký stabilný život, alebo sa vrátia k svojej rodine. To je, to sú tie šťastné konce niekde v hmle, o ktorých nevieme, a sme radi, že ľudia opäť nemuseli prísť a nepotrebovali tú službu. Ale máme tu mnohých ľudí, ktorí, ktorí odtiaľto sa im podarilo sa odraziť späť do bežného života. Ja som v dvetisíc deviatom, teraz je to dobrý známy, ktorého som tu stretol, ktorý tu spával na nízkoprahovej časti. A keď som končil v nocľahárni v dvetisíc desiatom, tak aj on odchádzal vtedy. Našiel si priateľku, bývanie a začal fungovať samostatne, mal prácu. A v dvetisíc pätnástom sa znova vrátil, rozišli sa s priateľkou a on znova prepadol na ulicu. Ale hneď ako prišiel, tak prišiel tuná za kolegom a prosil ho, že aby mu pomohol sa čím skôr stabilizovať a dostať sa späť odtiaľto, lebo už tu nechcel zostať dlho. A skutočne po nejakých pár mesiacoch sa nám podarilo spolu s ním nájsť preňho najskôr brigádu a potom prácu a už niekoľko rokov žije sám v nájme a je stále v kontakte s nami. Ak mal zdravotné problémy, veci, ktoré mu prišli do života, my sme sa mu snažili stále pomôcť, ako sme vedeli. Ale už nebolo preňho problém samostatné bývanie, bolo treba ho niekedy podržať. A skutočne vedie teda samostatný život, že to je vždycky veľká satisfakcia aj pre nás.
Simona Hanová: A čo to podľa vás ovplyvňuje, že niekomu sa podarí odraziť a niekomu nie? A predpokladám, že vy pomáhate každému predsa len rovnako, že čo to podľa vás ovplyvňuje?
Agápia Tuchyňová: To je asi veľa faktorov. Lebo máme klientov, ktorí z veľkej časti ktorí sú na ulici, tak majú aj zdravotné problémy so psychickými problémami, čiže tí sa ťažšie zaraďujú do života. A veľakrát by potrebovali tú oporu väčšiu aj pri priebehu toho života, čo sa im často nedostáva, lebo nemáme také možnosti, že im nájsť prácu takú, akú oni zvládajú po psychickej stránke. A potom je bývanie a potom aby sme ich sprevádzali ešte v tom živote ďalej. Čiže tí klienti, ktorí sú na tom zdravotne lepšie – hlavne tá psychika alebo teda aj po fyzickej stránke -, tak sa vedia zaradiť, keď majú motiváciu. A častokrát tá motivácia je dôležitá pre nich na to, aby sa vôbec posunuli ďalej. A tá motivácia je veľakrát o tom, že kam sa vrátiť, pre koho to robím. A tá motivácia je častokrát veľmi slabá pri nich. Ale samozrejme, že máme veľa aj šťastných koncov, ako aj Jožko povedal 1 príbeh, tak máme veľa pekných príbehov ďalších. Takto sme mali jedného klienta, ktorý mal cirhózu pečene. Vyzeral až na tom tak veľmi zle zdravotne, že bolo tak na hrane, že či vôbec prežije. A časom sa tak rozbehol, jeho zdravotný stav sa tak vylepšil, že momentálne má svoju prácu a už býva vo svojom byte. A je šťastný a je plný elánu a energie. Čiže ten, ktorý má nejakú tú silnú vnútornú motiváciu, tak sa vie dostať z tej ulice vyššie alebo do lepšieho štandardu. Ale nie je to úplne ľahké z tej ulice.
Jozef Kákoš: Ono sa to musí aj stretnúť tá motivácia s tými možnosťami. Že nie vždy sa to stretne, že mnohokrát ľudia majú motiváciu, chcú niečo zmeniť, rozhodnú sa, že niečo zmenia, ale ak nemajú tie podmienky dobré, alebo niečo do toho vpadne, tak proste opäť sa vrátia v tom kolobehu niekde na začiatok. A keď sa stretnú tie dve veci, že človek má motiváciu a je tu podpora k tomu, aby došlo k zmene, tak vtedy je to ideálna situácia na zmenu. A čo sa nám ináč stáva v teréne, je, že ľudia často nechcú nejak zmeniť tú situáciu, že vnímajú, že je pomerne stabilná a oni sú spokojní tak, ako sú. A často keď prichádzajú zdravotné problémy, tak vtedy ľudia rozmýšľajú, že potrebujú si vyriešiť tú zdravotnú situáciu, tým pádom ale si potrebujú vyriešiť svoj dlh, potrebujú si nájsť lekára. Potrebujú tým pádom sa zaregistrovať, do systému späť sa vrátiť a na takej niekedy drobnosti, ako ísť k lekárovi, sa dokáže ako keby roztočiť tá zmena. A tam je dôležité, že vtedy je tam sociálny pracovník, ktorý sprevádza toho klienta, a on nejde ďalej ako ten klient pýta, že začínajú tým jednoduchým, čo je klientove očakávanie alebo prosba, ale postupne mu ukazuje, že ak chceme vyriešiť toto, mali by sme sa pustiť aj do tohto. A ešte ďalej a takto ďalej a takto ďalej a takto sa tiež občas podarí vlastne ľudí z ulice dostať.
Simona Hanová: Čiže postupne ho sprevádza, netlačí ho niekam, kam on ešte nechce ísť, alebo nie je pripravený, ale že takto postupne.
Jozef Kákoš: To je presne, čo Agi vravela ohľadne motivácie, že ak ten klient sám nie je motivovaný k tej zmene, tak zbytočne by sme ho tlačili. Aj tak by vlastne veľmi rýchlo sa vrátil späť.
Viliam Bendík: Ja by som možno sa spýtal, keď sa bavíme o tomto a o motivácii, ja som počul, keď som sa zaujímal o pomoc takýmto ľuďom bez domova, že nie je úplne vhodné takým ľuďom pravidelne darovať nejaké peniaze alebo niečo, pretože sa na tom stávajú ako keby závislí, hej. Že asi pravdepodobne nejakým iným spôsobom treba sa dopracovať k tomu, aby sme im vedeli pomôcť, hej. Lebo to majú často ľudia takú predstavu, že to je taká kontroverzná vec, hej, že vidím nejakého človeka bez domova, tak mu dám ja neviem 10 €, hej, alebo niečo na ulici. Je to skutočná pomoc, alebo je to niečo, čo práveže stále točí tú závislosť?
Jozef Kákoš: Je na to asi ťažká jednoznačná odpoveď, že veľmi závisí človek od človeka a situácia od situácie. A v princípe ak nepoznáme príbeh toho človeka a tú potrebu, ktorú on má, že ak na toto nie je čas, priestor a nemáme možnosť, tak áno, že tá jednoduchá pomoc peniazmi nie je úplne, nemusí byť najvhodnejšia. Nemusí byť dobre cielená. Ale ak napríklad vieme presne, že komu dávame a prečo mu dávame, že vieme, ktorým smerom to približne chce ísť, tak môže to byť efektívna pomoc. Veľmi závisí od tej situácie. V princípe ale platí, že pomoc organizáciám, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova a majú presne profesionálnych zamestnancov, sociálnych pracovníkov, ďalšie podporné skupiny, podporných zamestnancov, tak je efektívnejšia. Pretože predsa aj pomoc ľuďom bez domova ako sme hovorili, tá situácia nie je jednoduchá. A dostať človeka z bezdomovectva tak je omnoho komplexnejší, náročnejší proces, ktorý tie organizácie vedia, lebo s nimi pracujú. A tým pádom podporíte organizáciu, tak podporíte presne tento proces, a teda riešenie konkrétnych prípadov konkrétnych ľudí.
Viliam Bendík: V každom prípade vy máte tých skúseností veľmi veľa, hej, od roku 2006, čiže práve preto tu aj dnes sedíme. Budeme sa o tej pomoci ešte baviť v dnešnom podcaste, o tom, ako môžu prispieť firmy, ako sa môžu zúčastniť. Budeme sa baviť ešte ďalej o dobrovoľníckom programe, ktorý poskytujete, a budeme sa baviť o tom, ako možnože aj bežný človek sa má chovať k ľuďom bez domova. O tom si ešte povieme. Milí poslucháči, počúvate ďalšiu epizódu tentokrát vianočnú z nádherných priestorov Nocľahárne sv. Vincenta de Paul. Sedí tu s nami Jozef Kákoš a Agápia Tuchyňová a rozprávame sa o tom, ako pomôcť ľuďom bez domova. Ja by som sa možno spýtal ďalšiu otázku práve vás, Agápia, že kedy vy ste prišli do tohto zariadenia? Odkedy tu pracujete?
Agápia Tuchyňová: Ja si úprimne nepamätám, aký to bol rok, lebo mne beží ten čas veľmi rýchlo,. Odkedy som prišla sem pracovať, tak mám pocit, že to ide proste tak veľmi strašne rýchlo, že som si uvedomila, že teraz mám 30 rokov, hej, že bože, už aká som stará. Takže…
Simona Hanová: Čože? To som potom aj ja.
Agápia Tuchyňová: No a ale teda pracujem tu už pomaly 5 aj pol roka a v podstate prišla som sem úplne tak nevinne. Chcela som robiť v sociálnej sfére, ale teda nebolo mojím cieľom pracovať s ľuďmi bez domova. Chcela som urobiť, teda ísť pracovať úplne do inej sféry. Ale teda Depaul sa mi ozval ako prvý, tak som si povedala, že človek potrebuje mať prácu, potrebuje si zaplatiť nájomné a podobne, tak som sem prišla. No len začala som ako pomáhajúci pracovník, čiže som robila nočné služby, robila som priamo s klientami. A keď som sem prišla, tak som si vlastne uvedomila, že prečo tu nezostať? No a nejak si ma získali, tá práca si ma úplne získala. A odvtedy vlastne hovorím každému, kto sa ma vlastne pýta, že prečo som tu, tak som povedala, že som sa do tej práce zaľúbila. A asi by som to ani nemenila. Čiže odvtedy som tu a zatiaľ som nemala také pohnútky, že by som chcela odísť. A zároveň potom neskôr som dostala možnosť byť zástupcom vedúcej, tak nakoniec som to zobrala, čo sa veľmi teším. Lebo predsa len na tých nočných službách sa nedá robiť dlhé roky. To máme iba jedného zamestnanca, takú výnimku, ktorý to robí pomaly od založenia nocľahárne. A teda takých nie je veľa. No a neskôr som potom prešla aj na vedúcu služby a stále stojím za tým, že som rada, že som tu.
Viliam Bendík: Vy vlastne okrem toho, že musíte manažovať činnosti v tejto organizácii, tak aj priamo sa zapájate do práce, hej, trávite tu aj nočné s klientami?
Agápia Tuchyňová: Môžem povedať za mňa, potom Jožko sa môže k tomu vyjadriť. A za mňa je to také pestré. Nikdy neviem, čo ma čaká niekedy. Je to také a to je to, čo ma aj baví, že ja som nechcela nejakú rutinu v živote ani pracovnom živote. Tak to mi vlastne ten Depaul poskytuje mať taký živý deň a zároveň som veľmi v kontakte s mojimi zamestnancami, lebo to musím a chcem. A zároveň je to moja náplň a som tu stále pre tých klientov. Čiže veľakrát komunikujem aj s danými klientmi, máme rôzne komunity, kde sa stretávame a hovoríme o ich problémoch, o nejakých ich potrebách alebo túžbach. Alebo možno si iba povieme niečo pekné medzi sebou, nejakú informáciu. No a zároveň ak sa stane situácia, že máme málo zamestnancov, tak ja alebo moje zástupkyne vstupujeme na denných alebo nočných službách. Napríklad teraz na Vianoce dvadsiateho štvrtého tu budem určite. To je moja taká tradícia, že som tu s nimi. Pripravíme stoly a podobne a večer trávime spolu.
Jozef Kákoš: Depaul má okrem nocľahárne a útulku ďalších 6 sociálnych služieb a tie sú v rôznych častiach mesta Bratislava. Tým pádom mne už nezostáva veľmi čas byť v priamom kontakte, že chodievam sem rád aj tým, že toto bol vlastne môj začiatok s Depaulom, aj s témou ľudí bez domova, tak som tu vždycky rád a dobre sa tu cítim. Aj s klientami keď mám šancu byť niekedy na večernej kvôli iným povinnostiam, tak vždy sa rád stretnem. Mnohokrát sa stretám s ľuďmi, ktorých stretávam už dlho, a už ich považujem za známych. Ale už takto, že nočné alebo takú tú priamu prácu už ja nestíham robiť.
Viliam Bendík: Ja sa ešte spýtam takú možno osobnú otázku. My sme v našom podcaste mali už niekoľko epizód, kde sme sa venovali vyhoreniu. Väčšinou si ľudia predstavujú, že vyhorenie sa týka nejakých strašne vyťažených manažérov alebo majiteľov firiem. Ale je všeobecne známe, že práve tieto pomáhajúce povolania majú s tým veľký problém od lekárov až cez sociálnych pracovníkov a ľudí, ktorí pomáhajú ľuďom. Ako s tým bojujete, nakladáte? Nemali ste niekedy pocit, že sa tam blížite? Alebo máte nejaké svoje také osobné mechanizmy, ako sa nedostať do takého stavu?
Jozef Kákoš: To je, nikto nie je prorokom nikdy, že vyhorenie je v tomto veľmi nebezpečné, lebo sa dokáže plížiť náhle. Aj keď máme pocit, že sú veci pod kontrolou, tak zrazu sa spod kontroly dostanú. Mne veľmi pomáhajú moje deti a rodina, že to je taká kotva, ktorá ma drží. A zároveň ma to núti meniť aj to sústredenie nejakým iným smerom a to mi veľmi pomáha vyčistiť si hlavu aj po práci. Alebo keď potrebujem ísť na dovolenky alebo podobne. A takisto pohyb – šport asi. To sú také moje 2 ochranné mechanizmy. Ale určite sú obdobia ľahšie a obdobia náročnejšie, že zima je všeobecne veľmi náročná v tejto našej téme. Takže teraz december býva taký najviac vypuklý asi a to mám každý december asi pocit, že na Štedrý deň zhorím. Ale tak zatiaľ sa, zatiaľ to držím v poriadku.
Simona Hanová: A vy, Agápia?
Agápia Tuchyňová: Rozmýšľam nad tým, že či som mala niekedy taký pocit vyhoretia. Ale podľa mňa nepociťovala som vyhoretie. Mali sme možno ťažšie a ľahšie dni alebo mesiace. Ja mám túto prácu tak veľmi rada, že som asi nikdy nebola vyhoretá. Fakt to skôr vnímam tak, že je to náročné obdobie, lebo idú Vianoce, alebo prišiel ten Covid, pandémia a že to bolo také náročné obdobie, lebo sme išli do neznáma. A ten strach a možno aj vyčerpanosť, ale ja som dušou aj srdcom asi tu aj hlavou veľakrát, čiže áno, mám rada svoj kľud. Mne veľmi pomáha byť sama so sebou. Pomimo práce častokrát asi môj súkromný život trošku zanedbávam v zmysle, že chodiť niekam von na akcie , alebo byť s priateľmi vonku. Ale až tak mi to nechýba, že skôr byť doma, oddýchnuť si, načerpať silu a ísť ďalej. Neviem. Kebyže môžem, tak som tu asi stále.
Viliam Bendík: Vidno, že máte rada svoju prácu.
Agápia Tuchyňová: Áno.
Viliam Bendík: Ja by som, vy ste nízkoprahová nocľaháreň. To sme si vysvetlili vlastne v tom úvode, čo to znamená. To znamená, prijímate tu aj ľudí, ktorí sú pod vplyvom alkoholu alebo drog. Sú to kritické chvíle, keď sa musíte o niekoho takého postarať? Ako to vyzerá? Alebo máte nejakú takú svoju rutinu, že ako zvládnuť ľudí, ktorí možno úplne nevnímajú realitu?
Agápia Tuchyňová: No, častokrát si človek hovorí, že keď je človek pod vplyvom alkoholu a drog, tak že je to možno náročnejšie a možnože je horší alebo nepríjemnejší. Ale veľakrát sú milší a dá sa s nimi lepšie vychádzať. Je to, samozrejme, že individuálne. Samozrejme, že máme niektorých klientov možno trošku komplikovanejších, s ktorými je to možno náročnejšie, ktorým je možno treba dopomôcť k posteli, lebo si dali viacej vína alebo niečoho. Ale nemyslím si, že je to problém. Hej, že vieme, že sme tu pre takých práve klientov a je to súčasťou našej práce. Neberieme to ako nejaký problém teda. Neviem, čo by som viacej k tomu povedala. Možno Jožko ma doplní?
Jozef Kákoš: Rozmýšľam, my máme tým, že sa voláme Depaul Slovensko, tak vlastne vychádzame zo sv. Vincenta de Paul. To bol francúzsky kňaz zo 16. storočia. A on veľmi veľa zaujímavých myšlienok povedal. My sme síce nezisková organizácia, ale v tomto, v tých hodnotách veľa z neho čerpáme. A on vravel taký príklad, že otočte medailu pri ľuďoch, alebo otočte mincu pre dnešných ľudí, že niečo vidíme, keď stretáme toho človeka, napríklad je opitý, alebo je špinavý, alebo podobne je nepríjemný. A obzvlášť v zime platí, že treba veľmi sa sústrediť, otočiť tú medailu, že čo sa mu možno cez ten deň stalo, že ja neviem vonku pršalo. Niekedy práve takto, že je 2-3 stupne nad nulou, prší, je veľmi nepríjemne vonku, spôsobí, že ľudia prídu sem hrozne nervózni, nepríjemní. A, samozrejme, že kde tuná sa cítia bezpečne, tak tuná často prejavujú aj tú svoju nervozitu najhlasnejšie. A toto sa snažíme stále s kolegami si cez toto prechádzať, že treba otáčať pri tých ľuďoch tú medailu alebo tú mincu a pozrieť sa na to z druhej strany, že ten človek niečo mohol zažiť v ten deň, prečo sa tak správa. A že to vôbec nemusí byť spätná väzba na nás alebo na to, ako sa my k nemu správame. A treba skúsiť sa na to trochu inak pozrieť, aby sme my sa potom nevytočili, alebo neboli nepríjemní a aby tá služba prebehla čo najkľudnejšie, najpokojnejšie.
Viliam Bendík: Toto je…
Agápia Tuchyňová: Pardon, som chcela, išla dodať, že jak hovoril Jožko, tak tí naši klienti na uliciach alebo vo svete nie sú veľmi prijímaní alebo nie každým prijímaní. Nehovorím, že všetci to tak robia, ale snažia sa im vyhýbať. Snažia sa tváriť, že to je neviditeľný človek a nie problém. A keď prídu k nám, tak v úvodzovkách sme pre nich takí akože známi, kamaráti, nie doslova, ale sme ľudia, ktorí si ich vypočujú. A sme také možno niekedy bútľavé vŕby. A oni to častokrát aj používajú, že nikto ma nepočúval celý deň možno alebo možno aj roky a prídem sem a oni ma budú počúvať, oni si ma vypočujú.
Simona Hanová: Ja som aj na vašej facebookovej stránke vlastne čítala, že presne ako vravíte, že tam až 80 % ľudí je v podstate sú neviditeľní ako keby. A vy ste tam spísali aj takých 13 rád, že ako môžeme vlastne my pomôcť, keď vidíme niekoho na ulici. A jedna z tých rád si pamätám, že bola, že vypočuť si, že počúvať. Hej, že asi tam nedávať nejaké rady, ale proste len si vypočuť, alebo spýtať sa, že čo by potrebovali. Možno ma doplníte, lebo naozaj si myslím, že to bolo veľmi prínosné, ako ste to tam spísali. Lebo myslím si, že stále množstvo ľudí nevie, že čo môže robiť, ako môže pomôcť napríklad človeku, ktorý je na ulici.
Jozef Kákoš: To veľmi súvisí aj s tými financiami napríklad, že mnohokrát si myslíme, že to najcennejšie, čo vieme dať, sú peniaze. Ale ak sa pozrieme na dnešnú dobu, že pre nás pre mnohých, veď určite sú aj výnimky, ale pre mnohých peniaze nie sú až taký problém, že niekde dať euro alebo 5 € niekomu nie je v skutočnosti taký problém. Ale venovať 5 minút niekomu v rozhovore je omnoho náročnejšie, lebo toho času v skutočnosti máme omnoho menej a je to pre nás myslím si, že vzácnejší artikel často ako peniaze. A aj v tom je tá pomoc unikátna, že ak sa rozprávam s človekom, nepomáham mu možno priamo, ale vraciam mu presne tú ľudskú hodnotu a niekedy to môže byť viac ako tých 5 €.
Viliam Bendík: Hej, toto je krásna vec. Ja som vlastne chcel tak trošku premostiť do toho, aby sme sa pobavili, ako môže pomôcť bežný človek. Toto je možno taký úvod do toho. Vy sa venujete aj práci v teréne. Práve ste povedali, že ako možno pomôcť tým ľuďom. Ja som sa stretol s veľmi veľa deťmi pri jednom výukovom programe, kde sme deti učili to, aby si všímali ľudí okolo seba. A keď vidia na ulici niekoho ležať, tak to nemusí znamenať automaticky, že to je nejaký opitý človek, o ktorého netreba zakopnúť, že to môže byť reálne hocijaký problém. Čiže treba si všímať a treba sa snažiť pomôcť. Samozrejme, tak, aby to bolo bezpečné aj pre toho pomáhajúceho. Takže skúsme začať teraz túto časť nášho rozhovoru o pomoci tým, ako sa správať teda na ulici. Okrem teda toho, čo sa teraz bavíme, že peniaz je jedna vec, ale obrovská vec je vrátiť ľudskosť tomu človeku a porozprávať sa s ním. Možno sa ho len spýtať, ako sa má. Ako by mohli postupovať ľudia, ktorí zbadajú na ulici niekoho ležať povedzme v treskúcej zime? Čo treba urobiť?
Jozef Kákoš: Obzvlášť v zime je treba byť veľmi v tomto opatrní, lebo tam reálne hrozí vážny zdravotný problém alebo aj smrť danému človeku. Asi tá rada je taká, ako to robia aj naši terénni pracovníci, keď idú na nové miesto, že ak sa blížia niekde na nové miesto, najskôr skúsia z diaľky osloviť. Zakričia, spýtajú sa, či je všetko v poriadku. A pokiaľ sa nikto neozýva, tak sa postupne približujú. Tak to je to možno aj pri tom človekovi, ktorého by sme stretli na ulici, že možno ho skúsiť osloviť z nejakých dvoch metrov, metra, či je v poriadku, či nie je a budete vidieť, že či reaguje. A pokiaľ nijak nereaguje, tak môžete sa skúsiť priblížiť, opatrne sa dotknúť, zatriasť. Ale veľmi akože nenásilne v tomto smere. A pokiaľ stále tam zostáva podozrenie, nehýbe sa, nereaguje a podobne, tak minimálne čo môžeme spraviť, je upozorniť políciu na to, že niekto taký tu leží, je zima a hrozí mu podchladenie, tak aby možno prišli oni a skúsili zistiť, že aká je tá situácia. Ak sa človek preberie a potrebuje nejakú pomoc, tak pomôcť mu podľa možností. Minimálne čo sa dá spraviť, je opäť či zavolať rýchlu záchrannú pomoc, alebo sa dá nájsť číslo na stránke na organizácie pracujúce s ľuďmi bez domova, na ktoré sa dá zatelefonovať, upozorniť terénnych pracovníkov, že ste niekoho takého tu našli, stretli, tak aby za ním prišla tá pomoc na to miesto.
Viliam Bendík: Čiže môžeme kontaktovať políciu, záchranné zložky, ak treba. Ale existuje teda aj nejaké číslo pre intervenčnú službu nejakú.
Jozef Kákoš: Funguje v Bratislave niekoľko terénnych služieb a takisto mesto Bratislava poskytuje terénnu službu a terénnu prácu pre ľudí bez domova. Takže dá sa na to číslo zavolať a skúsiť sa skontaktovať s niekým, nahlásiť takéhoto človeka.
Viliam Bendík: Do poznámok pod týmto podcastom na našej stránke aj na všetkých podcastových platformách doplníme aj tieto kontakty, aby si to tam ľudia veľmi pohodlne vedeli nájsť. Nájdu si tam aj linky na vašu nocľaháreň. A v prípade, že by tu chceli niekedy prísť pomôcť. A poďme sa teraz porozprávať o tom. Vy máte taký program, ktorý umožňuje ľuďom prispievať finančne práve na účely prevádzkovania takejto nocľahárne. Volá sa to Adoptuj si svoju posteľ. Myslím, že tá stránka je Adoptujsipostel.sk. Uvedieme to aj do tých poznámok. Skúste nám to trošku priblížiť. Pretože tam môžu prispievať ľudia na rôzne veci, môžu prispieť buď firmy, kolektívy, alebo osobne ľudia. Ako to teda funguje táto pomoc?
Jozef Kákoš: Celá tá myšlienka vznikla v podstate z potreby alebo zo záujmu ľudí, kedy ľudia často sa nás pýtali, akým spôsobom vedia pomôcť ľuďom, človeku bez domova tak, aby obzvlášť v zime sa mohol niekde vyspať a byť v bezpečí. A my sme hľadali nejaký najefektívnejší spôsob, ako toto ľuďom umožniť, a začali sme teda s adopciou postele. Je to adopcia postelí symbolická v jednotlivých našich službách. To znamená, že dá sa tam buď adoptovať posteľ v rámci nocľahárne, dá sa tam adoptovať posteľ v rámci integračného programu bývania. A to sú vlastne byty, kde ľudia môžu bývať. A adoptovať posteľ v rámci útulku a zariadenia opatrovateľskej služby sv. Lujzy de Marillac a vždy na tú posteľ je naviazaná tá pomoc, že vy si adoptujete posteľ, ale vlastne tým poskytujete tú pomoc, ktorá s tou posteľou súvisí. Že okrem toho, že sa človek bezpečne môže vyspať, tak dostane sa k strave v prípade nocľahárne večeri, raňajkám, k sprche, k šatníku, sociálnemu poradenstvu, zdravotnej starostlivosti, ako sme spomínali. V byte tam je na to naviazaná podpora sociálneho pracovníka, ktorý chodí do toho bytu a priamo toho človeka sprevádza, ale aj človeka pre bytové otázky, ktorý sa stará o ten vzťah právny, nájomný či s majiteľom bytu, alebo s daným podnájomníkom, klientom. A v prípade útulku a zriadenia opatrovateľskej služby tam je na to naviazaná intenzívnejšia zdravotná starostlivosť, pretože tam sú väčšinou chorí ľudia bez domova. A vďaka adopcii postele vlastne umožnia ľudia, aby ten človek tam mal opatrovateľa, sociálne poradenstvo, pomoc, stravu vlastne celodennú tým, že tam zostávajú ľudia celý deň, cez deň neodchádzajú. A všetky tieto podporné služby sú vlastne v tomto zahrnuté a naviazané. Je to určite podľa mňa aj veľmi pekný darček možno v tejto dobe. Ak niekto nevie, že čo darovať, tak kľudne môže takto jednu posteľ v niektorých z našich služieb darovať svojmu blízkemu ako formu pomoci, ktorú vlastne v jeho mene spravil.
Viliam Bendík: Je to, samozrejme, anonymná pomoc. Čiže vy spätne nedávate vedieť tým ľuďom, že koho podporujú?
Jozef Kákoš: Tak. Tak, áno, je to anonymná pomoc. To by bolo veľmi silný zásah do individuality toho človeka a zároveň tuná vlastne sa ľudia menia, že na tých posteliach nespí každý večer ten istý človek často. Takže to by bolo aj veľmi náročné aj pre nás niečo také sprevádzkovať, že by sme dávali spätnú väzbu. Ale ľudia, ktorí sa prihlásia, tak posielavame kvartálne aj príbehy konkrétnych ľudí, ktorým sa vďaka adopcii postele pomohlo. Takže vedia aj konkrétne na konkrétnych niekoľkých príkladoch, že pomohli priamo niektorým ľuďom dostať sa z ulice.
Simona Hanová: Mňa by zaujímalo, že koľko adoptívnych rodičov postelí máte dnes?
Jozef Kákoš: Aktuálne máme takmer 1000 adoptívnych rodičov, čo je veľmi pekné číslo.
Simona Hanová: No, to už je pekné číslo.
Viliam Bendík: Ja by som ale určite podporil našich poslucháčov v tom, že práve dnes na Štedrý deň ak naozaj chcete darovať niečo, čo dáva veľký zmysel a doslova darujete život, tak choďte na stránku Adoptujsipostel.sk. Je to veľmi jednoduché. Na pár klikov si vyberiete konkrétnu sumu, dokonca tam môžete prispieť aj jednorazovo na nejaké pomôcky, stravu. Takže nech sa páči, je to určite veľmi, veľmi dobrá vec zveriť peniaze do rúk odborníkom, ako ste vy. Vy okrem toho, že robíte takýto program pomoci, tak poskytujete aj firmám alebo nejakým kolektívom takú veľmi špeciálnu záležitosť. Ja dlhodobo sa venujem dobrovoľníctvu v rámci nejakých ultrabehov, chodím pomáhať na občerstvovacie stanice bežcom, keď behávajú. Je to taký veľký zážitok, lebo sa tam stretnete s ľuďmi, ktorí to nerobia pre peniaze, ale úplne kvôli niečomu inému. A vy ste do práve takejto ťažkej práce svojej zaviedli tiež taký dobrovoľnícky princíp. Vedeli by ste nám pre našich poslucháčov porozprávať, o čo ide?
Agápia Tuchyňová: No, máme kolegyne, ktoré sa venujú dobrovoľníctvu a sú veľmi úžasné a šikovné. Majú veľa práce, čo sa veľmi tešíme, že majú veľa práce, lebo to znamená, že majú veľa dobrovoľníkov. A máme aj individuálnu pomoc dobrovoľníctva, to znamená, že chodievajú na rôzne naše služby vypomáhať na prevádzku či už cez deň alebo cez noc. Je to individuálne podľa toho, že do ktorej služby idú. A potom máme skupinové dobrovoľníctvo. To spočíva v tom, že vlastne dobrovoľníci môžu prísť nejaká firma napríklad vypomáhať buď či iba upratujú priestor, čo je veľká pomoc pre nás ako službu, alebo sa zapájajú potom do varenia gulášu alebo kapustnice. Čiže prídu sem, oni nakúpia tie potraviny a zároveň to tu všetko aj navaria, pripravia. A keď chcú, tak môžu aj ten výdaj polievky urobiť večer daným klientom. Čiže je to taká veľmi pekná myšlienka, lebo zároveň vedia sa pri tom tak akože odrelaxovať od svojej práce, častokrát možno to robia ľudia, ktorí často sú za počítačom, alebo musia viacej používať iné mozgové bunky. A tu si tak vypnú hlavu a oddýchnu si a zároveň potom vidia aj ten výsledok, komu to ide. Čiže vrelo odporúčam a my sme za každých dobrovoľníkov či už skupinových alebo individuálnych veľmi vďační.
Viliam Bendík: Skúste ešte tak stručne vysvetliť, že čo treba spraviť, ak sa niekto chce zapojiť do dobrovoľníckej akcie.
Jozef Kákoš: Je to opäť veľmi jednoduché. Na stránke Depaul.sk nájdu formulár, kde sa prihlásia, a kolegyne dostanú e-mail po prihlásení a už ich skontaktujú a dohodnú sa potom najskôr na zaučení a následne na prvých dobrovoľníckych službách. A čo sa týka dobrovoľníkov a aj gulášovania, pre nás je plne hodnotný ten program aj kvôli nielen kvôli tomu, že ľudia dostanú kvalitnú stravu večer a dobrú polievku a ľudia to majú veľmi radi, ale zároveň aj je to taký most pre nás. Lebo dobrovoľníci prichádzajú sem, stretajú skutočných ľudí bez domova a vidia, že ľudia bez domova nevyzerajú tak, ako ich možno vídame v meste, že tu je hrozne veľa ľudí, o ktorých by ste v meste nevedeli o nich, že sú bez vlastného bývania. A potom oni dokážu vlastne túto skúsenosť priniesť do svojich rodín, domov alebo k svojim blízkym, známym. A šíriť, že to bezdomovectvo, to bezdomovectvo nevyzerá úplne tak, ako si ho možno na prvý pohľad predstavujú ľudia bežne v meste. Takže toto je pre nás takou druhou veľmi silnou pridanou hodnotou.
Agápia Tuchyňová: Tak to musím len potvrdiť, lebo pred tým, než som išla sem pracovať, tak ja som ani nevedela, že s koľkými už cestujem v tom autobuse a nemajú kde bývať. Keď som sem prichádzala, tak chodievala som ako pomocný pracovník, čiže som chodila na nočné a chodievala som tým istým autobusom ako naši klienti. Lebo teda nás to spájalo, že idú oni sem spinkať a ja som išla do práce. A ja som vlastne si potom uvedomila, že koľko ľudí vôbec akože nezachytím, kebyže tu nepracujem, že sú ľuďmi bez domova. Takže veľakrát je mýtus v tom, že klienti sú špinaví, opití a nechcú pracovať. Ale zároveň je to úplne akože nie je to úplná pravda, lebo častokrát chcú byť práve tí, ktorí sú čistí, upravení a tak, aby zanikli v tom dave ľudí. A aby boli 1 s ostatnými akože jednotní v tom, že aj oni majú nejakú tú dôstojnosť. Aj oni chcú vyzerať dobre a častokrát aj majú prácu. Aj keď sa tvrdí, že nemajú prácu, tak majú prácu a chcú mať prácu, lebo potrebujú žiť z niečoho.
Viliam Bendík: My by sme vás práve v tento dnešný deň chceli, milí poslucháči, povzbudiť k tomu, aby ste sa ozvali Nocľahárni Vincenta de Paul. Takisto v poznámkach pod podcastom nájdete kontakt, kde si môžete nájsť, môžete sa prihlásiť k dobrovoľníctvu. Určite je to veľký zážitok. My sme v rámci nášho malého tímu NAROVINU.online…
Simona Hanová: Nie až tak malého.
Viliam Bendík: Nie až tak malého a zároveň sme k sebe pribrali kolegov zo spoločnosti PROSIGHT Slovensko, ktorá umožňuje vznik takéhoto podcastu, a dnes sa zúčastníme práve toho gulášovania a vy si môžete pozrieť na našom kanáli YouTube, ako také gulášovanie v skutočnosti vyzerá. Môžete sa inšpirovať a určite vám doporučujeme, aby ste si to vyskúšali a prišli niekedy tuto medzi vás. A hlavne spoznali ľudí, sme tvory spoločenské, potrebujeme sa stretávať. Každý človek má svoju hodnotu a nikto by nemal byť odsúdený na samotu. Takže je to veľmi, veľmi pekná myšlienka na Vianoce. Ja v tejto chvíli by som možno ďalej nepokračoval.
Simona Hanová: (smiech) Vypínaš sa?
Viliam Bendík: Rovno to ukončíme. (smiech) Máš ty ešte nejaké otázky?
Simona Hanová: Ja som sa ešte chcela možno, mám dve, áno. Na záver by som sa len chcela možno opýtať, že či si vy dvaja spomínate na nejaký najsilnejší moment, ako vás táto práca osobne zmenila? Aj vás som teraz vypla, hej?
Agápia Tuchyňová: Áno. To sú také ťažké otázky. Pritom asi jednoduché, ale zároveň človek sa nad tým až tak nezamýšľa. Lebo tá práca vás zahltí natoľko, že vôbec nemyslíte na to, že čo to vlastne s vami robilo. Ale určite ma to posúva byť lepším človekom, čo si veľmi vážim, že veľakrát možno naši klienti nás učia viac ako my ich. A učia nás možno si prehodnotiť, aké hodnoty v živote máme. A že čo je to dôležité, čo si môžeme vážiť. Ja častokrát aj teraz som bola pred nedávnom nachladnutá, mala som horúčku a bola som doma. A ja som celý čas myslela na tých klientov, že ako sa oni musia mať zle. A vtedy som prežívala s nimi, že bože, ako im pomôcť, aby nemuseli trpieť s tými horúčkami vonku? Lebo ja som sama trpela. Čiže vďaka nim som možno tým lepším človekom a viac premýšľam možno srdcom cez nich, cez ich príbehy a že čo môžem urobiť inak v tom živote.
Jozef Kákoš: Ja mám 2 také momenty, ktoré ma napadli. A 1 je, že som si uvedomil, keď počúvam svoje deti, že ako to ako keby na nich vplýva to, kde robím. Tak tým, že to počujem spätne a to je pre mňa veľmi taký pozitívny silná, pozitívna silná spätná väzba, že oni sami sa snažia byť takí citliví voči ľuďom, ktorí možno nemajú všetko, alebo majú problémy vo svojich životoch. Či spolužiaci keď sú z nejakých rodín, ktoré sú rozvrátené, alebo majú v rodinách problém, tak to mi tak dalo spätne, že to je vlastne veľmi pekný efekt z tej práce, ktorý som si ani neuvedomil, že za tie roky čo to prinieslo aj ku nám do rodiny. A druhý taký silný moment ma napadol s Covidom. A to bol veľmi silný pocit radosti možno v tom období lockdownu, že robím prácu, pri ktorej neexistuje lockdown, a my tu potrebujeme byť pre ľudí, lebo pomáhame druhým. A to mi prišlo úplne skvelé, že vlastne vtedy som mal veľmi silný taký pocit prežitia, že je vlastne skvelé robiť prácu, ktorá má takú silnú hodnotu, že aj keď ostatní ľudia musia byť v lockdowne, tak my musíme ísť do tej práce a chceme ísť do tej práce, lebo pomáhame niekomu, komu ak by sme nepomáhali, tak vlastne to nezvládnu bez nás.
Simona Hanová: Napriek tomu, že ste sa najprv tak odmlčali, tak ste priniesli teraz také silné momenty, že sa úplne nad tým celým zamýšľam, že naozaj práca je síce veľmi náročná, ale zase prináša množstvo, množstvo takého pozitívneho, aj čo sa týka nejakého osobného rozvoja. Podľa toho, čo vás počúvam, tak som si to takto nejako vyhodnotila. Dúfam, že správne. A keďže táto epizóda sa vysiela na Vianoce, tak teda preto sa nazýva vianočná, ako funguje nocľaháreň cez Vianoce? Ako to vyzerá?
Agápia Tuchyňová: No, dvadsiateho štvrtého máme tak ako v iných rodinách, tak bude aj štedrovečerná večera. Čiže bude kapustnica, potom filé a šalát a po večeri mávame omšu. Príde sem kňaz a kto sa chce vyspovedať predtým, môže sa vyspovedať. A potom je klasická omša pre klientov. Je to otvorené, nie je to niečo povinné, že sa teraz musí každý klient zúčastniť tej omše. Kto má chuť a potrebu byť tam, tak sme tam. A, samozrejme, že sa snažíme vtedy aj tých zamestnancov na tých večerných, na tých nočných prestriedať. Lebo na ten večer Vianoc potrebujeme viacej dobrovoľníkov, väčšiu výpomoc, lebo je to trošku náročnejšie na výdaj jedla a zároveň aj klienti si pýtajú viacej energie. V zmysle, že sú takí citlivejší, potrebujú sa viacej rozprávať. Čiže individuálne s nimi viacej komunikovať, a preto vďaka tomu každý rok na Vianoce tu máme vždy dobrovoľníkov, takisto mňa a zároveň rôznych, rôzne rádové sestry, ktoré nám vždy vypomáhajú. Čiže to je veľmi pekné. A potom v čom sme špecifickí je, že dvadsiateho piateho a dvadsiateho šiesteho a prvého je štátny sviatok a v tých časoch máme nocľaháreň otvorenú aj cez deň, aby naši klienti mali útočisko, že kam ísť, lebo všetko je zavreté. Nikam sa nemajú kde schovať a čiže každý rok sa snažíme posilniť tú dennú službu. Nie je iba 1 človek na tej dennej, ale dvaja a plus dobrovoľník, ak sa niekto nájde. A venujú sa tým klientom a zároveň sa robí tá prevádzka, aby bola pripravená na večer. Čiže to je také výnimočné v tých našich časoch vianočných. A, samozrejme, čo som zabudla povedať je, že dostávajú vianočný darček pri vstupe, keď prídu. A ako taký symbolický a veľký dar od možno organizácie máme, že teda dvadsiateho štvrtého neplatia za službu.
Simona Hanová: Čiže máte to celé premyslené. Tak už to funguje mnoho rokov, takže ste to asi doladili do detailov.
Jozef Kákoš: No, pokúsili sme sa čo najviac v tých našich silách, čo je, to doladiť tak, aby to bolo, aby tá atmosféra bola čo najvianočnejšia aj tuná v nocľahárni.
Agápia Tuchyňová: Snažíme sa vnímať nejaké tie sviatky, alebo aj čo možno nie je úplne, že vianočné, ale zároveň aj keď majú narodeniny, tak sa snažíme si na to vždy spomenúť. A vďaka nášmu systému, lebo však veľa ľudí chodí k nám, čiže by sme si ich nezapamätali, ale náš taký ubytovací systém nám vyhadzuje ľudí, keď majú v ten deň narodeniny. A my mu vieme zagratulovať a zároveň aj v ten deň má zadarmo nocľah. To znamená, že tu môže spať 1 deň zadarmo. A on sa tak vždy poteší, že mu niekto priamo zagratuluje, že si naňho niekto spomenul. Čiže veľakrát tie slová a ten záujem je viacej než dary a peniažky.
Viliam Bendík: Štedrý deň, Vianoce, všetko je to o láske, o radosti. Vy ste teraz povedali krásne veci. Vy ostatní poslucháči pri telefónoch alebo kdekoľvek na YouTube, na podcastových platformách sa viete kedykoľvek zapojiť či už na diaľku alebo priamo osobne tu. Ak budete dnes si sadať k štedrovečernému stolu, tak si spomeňte, že sú ľudia, o ktorých sa treba postarať. Ja vám veľmi pekne ďakujem, pozdravujem všetkých z Nocľahárne sv. Vincenta de Paul v Bratislave. Ďakujem veľmi pekne našim dnešným hosťom Jozefovi Kákošovi, riaditeľovi a Agápii Tuchyňovej, vedúcej sociálnych služieb. Milí poslucháči, dnes ste počuli špeciálnu vianočnú epizódu z týchto nádherných priestorov v Bratislave. My, samozrejme, sa na chvíľočku odmlčíme na konci roka, ale na budúci rok môžete očakávať opäť veľa, veľa nových tém. Budeme tu stále s vami. Okrem podcastu NA ROVINU o podnikaní sme pridali do nášho repertoáru aj podcast NA ROVINU o peniazoch. Takže ak chcete vedieť narábať s peniazmi a možno sa vyhnúť takej dramatickej situácii, o ktorej sme dnes hovorili, že jedného dňa kvôli technickej a administratívnej chybe prídete o peniaze, tak nás počúvajte, buďte s nami. A budeme sa tešiť na ďalšie a ďalšie zážitky.
Simona Hanová: Ja len ešte doplním, že samozrejme v mene celého tímu NA ROVINU vám chceme popriať čo najpohodovejšie vianočné sviatky a potom aj šťastný vstup do nového roka, lebo tím NA ROVINU nie sme len my dvaja. Sú to ostatní moderátori a množstvo, množstvo ľudí, ktorí sa na tom podieľa. Takže tak a, samozrejme, ďakujeme aj spoločnosti PROSIGHT, že vďaka nej môžeme pre vás tvoriť tento podcast. Počujeme sa opäť v novom roku, dopočutia.
Viliam Bendík: Dopočutia.
Počúvali ste NA ROVINU o podnikaní – dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Podcast NA ROVINU o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online.
Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne.
