Hosť: Mariana Tökölyová / Web,   Instagram 

Moderátorka: Simona Hanová / LinkedIn,  Instagram 

Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá 

Simona Hanová: Dobrý deň, milí poslucháči, moje meno je Simona Hanová a vítam vás pri počúvaní ďalšej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní. Neskutočne sa teším, že tu dnes so mnou v štúdiu už sedí majiteľka jedného z najznámejších rádiových hlasov, ktorý možno aj vás denne sprevádza napríklad po ceste v aute, keď počúvate spravodajstvo. Tak ako sprevádza mňa častokrát. Oproti mne sedí moderátorka rádia Expres a najmä jedna veľmi zábavná a veľmi príjemná osôbka, Mariana Tökölyová. Vitaj, Mariana. 

Mariana Tökölyová: Ahoj, Simona, ďakujem za pozvanie. 

Simona Hanová: Ako sa dnes máš, Majka? 

Mariana Tökölyová: Mám sa dobre a veľmi príjemne sa tu cítim. A čo chcem prvé povedať, ak môžem teda, že veľmi sa mi páči, že používate slúchadlá pri nahrávaní. Nie je to zvykom vo všetkých podcastoch, čo si všímam, keď ich sledujem. A páči sa mi to najmä preto, že cítim sa tu ako v práci tak trochu. Mikrofón a slúchadlá sú taká povinná výbava aj v rádiu. A druhá vec, viem počuť zvuk, ktorý ide reálne von, a mať svoj hlas pod kontrolou. Asi aj toto je na tom to príjemné. 

Simona Hanová: Ja to tiež tak vnímam a najmä je sranda, že niekto príde a rovno povie, že nie, toto ja určite nechcem mať tie slúchadlá. A niekto je taký, že ich chce. Hej, že to je zaujímavé. Ale teda hovoríš, že vy v rádiu počúvate teda používate slúchadlá? 

Mariana Tökölyová: No, bez nich to nejde. Bez nich to nejde, pretože slúchadlá tak ako mikrofón, hlas a slúchadlá to je proste neodmysliteľné. Čo sa týka rádia, tak to jednoducho bez toho to nejde. Musíš vedieť, čo púšťaš, akú pieseň, aký džingel, čo vlastne hovoríš, ako to vyzerá, ako to ide von. A na základe toho môžeš reagovať a svoj hlas prípadne upraviť alebo riešiť situácie, ktoré vzniknú. A takých je ajaj. 

Simona Hanová: Čiže sme prešli castingom na štúdio. Je to v poriadku. 

Mariana Tökölyová: Štúdio je krásne, cítim sa tu fakt veľmi výborne. Milí ľudia ste tu, ďakujem za pozvanie ešte raz. 

Simona Hanová: Teším sa veľmi, som rada, že si tu. Majka, ja som ťa tu zavolala, ja ťa tak familiárne volám, lebo my sa už poznáme, chodíme spolu na psychoterapeutický výcvik, takže ja si ťa dovolím oslovovať takto. 

Mariana Tökölyová: Pokojne. 

Simona Hanová: Ja som ťa tu zavolala, lebo ty si naozaj, že podľa môjho názoru odborníčka na slovo vzatá. A my sme sa tak spoločne rozprávali, že by sme sa mohli v podcaste rozprávať na tému komunikačných a prezentačných zručností. Lebo ja si myslím, že to k podnikaniu neodmysliteľne patrí. Budeme sa dnes rozprávať o práci s hlasom, o verejnom vystupovaní. Možno o tom, že ako môžeme využiť aj trému vo svoj prospech a uvidíme, čo z dnešného rozhovoru vyplynie. Tak len aby sme vedeli, že o čom sa asi budeme baviť. Ale mňa by ešte zaujímalo ešte predtým, než sa do toho pustíme, že ako vyzerá tak tvoj bežný deň v rádiu? To by ma zaujímalo. 

Mariana Tökölyová: Veľmi fajn. Nechodím do práce, chodím sa baviť. To je prvá vec, ktorú musím povedať, pretože po tridsiatich rokoch mňa to stále baví. Sama sa čudujem, že to ešte tak dlho trvá, ale je to možno tým, že jednak mám skvelých kolegov, skvelú prácu a robím veci, ktoré robím rada. Rádio funguje proste normálne klasicky ako každá iná firma. My máme obrovský news room, v ktorom mám viac kolegov zo spravodajstva. Správy pripravujeme, no a potom 1 z nás ich číta. To, čo vy počujete poslucháči vonku, to je už naozaj len jedno % z toho celého, čo sa deje, hej. Takže tomu celému predchádza veľmi, veľmi dôkladná a podrobná príprava. A hlavne čo sa týka správ, tak tam treba byť veľmi opatrní, lebo samozrejme vieme, že správy sú postavené na faktoch. A hovoríme fakty, ktoré sú overené. Hej, takže toto. No a tie ostatné veci – je to tam ako v úli, pretože je to kreatívne prostredie. A je to prostredie, ktorého výsledkom má byť, že poslucháč sa baví. Poslucháč sa baví a tomu všetko ostatné vlastne prispôsobujeme. Je to veľmi, veľmi kreatívna práca a ťažko sa o tom takto rozpráva. Ja by som ti povedala, že príď sa pozrieť a budeš vidieť sama. A je to naozaj veľmi zaujímavé, pretože od reklamy, od výroby džinglov, od nahrávania rozhovorov až po taký ten čas, kedy už sa uvoľníme, všetko je to veľmi fajn a ja si to naozaj užívam každý 1 deň. Tak to musím povedať úprimne. 

Simona Hanová: Čiže nie je to tak, ako by si možno niekto myslel, že moderátor znamená, že prídeš, sadneš si, máš všetko napísané. Ale ty to všetko pripravuješ, chystáš, striháš a je okolo toho celá veda jedna. 

Mariana Tökölyová: No, toto sa ma veľa ľudí pýta, lebo niekto si myslí, že ja na červenom koberci nakráčam do štúdia, dajú mi papiere do ruky a pani to prednesie. No, bohužiaľ, takto to nefunguje. Funguje celý tím, ktorý jednak sleduje tlačovky, sleduje najnovšie udalosti, strihá zvuky, telefonuje respondentom a toto všetko sa dáva dokopy. Fungujeme ako fakt, že hodinky, ako zohratý tím. A asi až tak 5 alebo 3 minúty pred celou hodinou vieme, čo v tých správach presne bude, pretože udalosti sa dejú a dejú sa priebežne. Rádio má obrovskú výhodu v tom, že vie dať novú informáciu von v reálnom čase najskôr, ako sa stane. V tomto má televízia nevýhodu, pretože telku potrebuješ pokryť obrázkami každú jednu informáciu, ktorú chceš povedať, či je nová alebo staršia. Čiže to, čo my vidíme večer v správach, to už sú veci, ktoré sa stali dávno. Áno, samozrejme, telka má výhodu v tom, že ich môže rozšíriť a obrázky takisto povedia veľa, hej. Ja sa zameriavam na to, že rádio je proste dostupná informácia v reálnom čase, kedy sa deje. A toto napríklad vidíš v dopravnom servise. Nie? Lebo si povedala, že sprevádzam na cestách. To si ľudia veľmi často pamätajú, keď hovoríme napríklad nejaké také pikošky alebo kuriozity. Ale dôležité veci, ktoré sa dejú, niekedy sú aj nebezpečné situácie na cestách. Napríklad cyklista alebo nejaký chodec na diaľnici, alebo nejaké zviera keď tam pohybuje sa. 

Simona Hanová: Auto v protismere. 

Mariana Tökölyová: Auto v protismere, horiaci kamión – to sa bežne deje. Takže v takomto prípade keď nám to poslucháči expres vodiči zavolajú, my sme schopní do jednej-dvoch minút to dať reálne von a upozorniť tých ľudí, kde konkrétne hrozí nebezpečenstvo. 

Simona Hanová: Čiže je to extrémne rýchle, že v podstate najskôr sa vieme dozvedieť tie informácie. 

Mariana Tökölyová: Áno, je to adrenalín a to je na tom tiež to vzrušujúce. 

Simona Hanová: A koľko hodinové máte napríklad služby? 

Mariana Tökölyová: Tie najdlhšie trvajú 8 hodín – to sú víkendové služby, kedy sa toho zase až tak toľko na tej politickej a spoločenskej scéne nedeje. Preto sú tie služby dlhšie. Ale cez týždeň keď pracujeme, je to 6-7 hodín, samozrejme, spolu s tímom. Nie som jediná, kto si tie správy chystá. Mne pomáha ďalších X ľudí. 

Simona Hanová: Čiže vlastne takto spolu kooperujete. A ty si spomínala, že sa ti veľmi dobre robí s tvojimi kolegami. 

Mariana Tökölyová: Jasné. 

Simona Hanová: A s ostatnými moderátormi, že je u vás príjemná atmosféra. Mňa by možno zaujímalo, že vieš, musím sa to opýtať, že ten Braňo Závodský naživo je naživo aký? (smiech) 

Mariana Tökölyová: (smiech) Naživo je skvelý. Nie je rozhovor, kde by sa niekto nespýtal na Braňa. Je to typické, samozrejme, lebo Braňo je vlajková loď nášho spravodajstva. A je to skvelý človek. Veľmi, veľmi ho mám rada a veľmi dobre si rozumieme a spolu žartujeme. Aj keď o politike niekedy je veľmi ťažko žartovať, ale niekedy si už človek naozaj nevie pomôcť. (smiech) Trošku si tak tým kompenzujeme také to napätie, ktoré je pri tých samých živých prenosoch a debatách. Pretože Braňo chodí všetky rozhovory naživo. To asi je aj vidno. 

Simona Hanová: Áno, však tak sa to aj volá, čiže… 

Mariana Tökölyová: Áno, pozdravujem ho týmto. Skvelý, skvelý chalan. 

Simona Hanová: Čiže v súkromí máte srandu a zábavu. 

Mariana Tökölyová: Áno, áno, áno. 

Simona Hanová: Ja musím povedať, že aj ja teba keď poznám z tých našich výcvikov, že s tebou je neskutočná sranda, že ja si spomínam na naše večery, kedy mi slzy tiekli od smiechu, keď sme fakt nevedeli spať a sme sa rehotali. A potom som išla do práce v pondelok a som počula, ako hovoríš tie správy. A ja si hovorím, že fíha, to je také vážne, seriózne. Hej, však samozrejme spravodajstvo musí byť seriózne. Ale že to bolo také veľmi príjemné, že ten človek je v podstate úplne normálny, zábavný, je s ním sranda. 

Mariana Tökölyová: Je to prekvapujúce, ale sme úplne normálni ľudia. Úplne normálni ľudia sme, máme svoje problémy aj svoje depky a aj všetko to ostatné, čo majú ďalší ľudia, áno. 

Simona Hanová: A mohla by si možno priblížiť, že ako sa vyvíjala tvoja kariéra? Lebo predpokladám, že si asi neskočila hneď do rádia. Ako si sa k tomu vlastne dostala? 

Mariana Tökölyová: Ale áno, skočila. (smiech) Predpokladáš, že nie, ale áno, ono sa to tak nejak dialo. Ja som to neštudovala, pretože vtedy nebola tá možnosť, ako teraz sú masmediálne školy pre ľudí, ktorí vyslovene pripravujú na takéto profesie nových absolventov. Ale ja som maturovala v čase, kedy začínali súkromné rádiá, a veľmi rada som ich počúvala, pretože to bolo niečo nové. Bolo to živé, bolo to zábavné, veľmi ma to chytilo. A sama som sa tak nejak začala orientovať, že prečo by som toto náhodou neskúsila? No, skúsila som, nedopadlo to dobre. Ale napriek tomu ma to neodradilo. Stala sa taká zvláštna vec, že v momente, keď som to chcela zabaliť, tak v Nitre, odkiaľ pochádzam, vzniklo regionálne rádio, volalo sa NRádio v deväťdesiatom treťom. A tam som sa dostala a začala som tam pracovať. Toto musím povedať, že tieto regionálne rádiá sú veľmi dobrou školou pre každého, kto chce v tomto biznise začať. Prečo? Môžeš sa tam naučiť z každého rožku trošku. Môžeš sa z každého naučiť veľa a potom si vybrať, čo je to tvoje a na čo sa vlastne chceš ďalej zamerať. To je výborné. Ja som mala presne túto školu, za ktorú som neuveriteľne vďačná. A dokonca niekoľko mojich kolegov z NRádia pracuje so mnou teraz v Exprese. Čiže ono sa to s nami tak nejak ťahá spoločne. Z NRádia ja som odišla do televízie Markíza, kde som pôsobila niekoľko rokov tiež v spravodajstve. Potom do TV Luna a odtiaľ do politickej sféry. Pretože som prekročila breh a vrátila som sa vlastne na opačnú stranu. Nie na tú novinársku, ale na tú politickú, pôsobila som na Úrade vlády. A potom som si dala krátku pauzu, mala som také veľmi zlé obdobie a stala sa jedna zázračná vec. 

Simona Hanová: Aká? 

Mariana Tökölyová: Založili sme skupinu Fragile. Je to vokálna skupina, ktorá funguje dodnes. A to vlastne mi tak pomohlo nejak tak sa začať orientovať vlastne ďalej na seba. Dala som si materskú pauzu a pracovala som v tom čase v televízii TA3. A po materskej pauze som nastúpila do Expresu, to už je 12 rokov. No a tam som doteraz, takže tak veľmi v skratke takto to nejak vyzeralo. Neviem, či je to veľa alebo málo na teba, povedz ty, ako to vnímaš. 

Simona Hanová: Ja práveže normálne keď to počúvam, tak si hovorím, že wow, že takáto kariéra v médiách a v tomto svete, že naozaj ako… Spomínaš si ešte možno, keď si do toho len tak prišla, že ako si sa nejako vtedy cítila? Lebo… 

Mariana Tökölyová: Takto som rozprávala, mala som takýto hlas. Áno, presne tak. (zmeneným vyšším hlasom) Takto som rozprávala. A no, bola som neistá, samozrejme, pretože to bolo niečo nové. To veľmi ťažko sa to opisuje. Ale v tom čase tým, že súkromné rádiá neboli ešte také bežné a začali len vznikať, tak to, čo nás poháňalo dopredu, bol obrovský entuziazmus. My sme tam trávili večery, noci, víkendy, proste žili sme tým. Ako rodina sme boli. No, to bolo na tom to zaujímavé, príťažlivé. 

Simona Hanová: Keď spomínaš, že si mala taký ten hlas, tak je fakt, že máme nejakú predispozíciu hlasovú. Ale prečo sa deje napríklad to, že niektorí ľudia keď rozprávajú bežne, majú absolútne iný hlas, ako keď sa zapne mikrofón a zrazu začnú nejako pišťať, alebo neviem čo robiť. Prečo to tak vlastne je? Alebo ako si to mala ty, kedy sa vlastne stalo z teba toto, čo je teraz, že naozaj tvoj hlas je veľmi príjemný a veľmi dobre sa počúva? Dneska ti tu fandím. 

Mariana Tökölyová: Ďakujem, Simona. Mne sa toto dobre počúva, samozrejme. Áno, ďakujem. Ono sa to deje priebežne. To si treba vydrieť. Ako povedzme si na rovinu, že tak, ako sa herci učia na škole rozprávať a posadiť si hlas, tak moderátorov nie je až tak veľa, aby ich to ľudia učili priamo na školách. Neviem, ako to tam presne funguje, ale moja skúsenosť je tá, že keď absolventi vyjdú trebárs z masmediálky, teraz je to také moderné, tak to nie sú ešte hotoví ľudia. Oni sa potrebujú takzvane vyrozprávať, hej. Veľakrát k nám prídu na konkurz mladí ľudia, ktorí sú aj šikovní, aj majú obsah, vedia, čo by robili. Poznajú techniku, vedia s ňou pracovať. Na hlase to ale počuť, že veľmi málo doteraz rozprávali, hej. A toto je veľmi, veľmi dôležitá podmienka na to, aby niekto pracoval v médiách, že má ten hlas posadený a vyrozprávaný. Ako sa to dialo u mňa? No, nič iné, len rozprávať, treba rozprávať a treba rozprávať veľa. A to chcem poradiť tým, ktorí nás náhodou počúvajú a sa zaujímajú o takýto druh kariéry, alebo teda niečo by chceli riešiť v tomto smere, že technika pokročila takým úžasným tempom, že to, čo sme my nemali – napríklad nahrávanie na mobilný telefón -, tak to môže teraz veľmi pomôcť každému jednému, hej. Lebo ako sa vyrozprávaš? No, nemôžeš neustále rozprávať na nejaký mikrofón, aj keď stále komunikujeme počas dňa, je to iné. Môžeš sa nahrávať vo voľných časoch, trebárs ja to hovorím, že aj na WC. Čítajte si noviny alebo nejaké články, alebo to, čo je to vaše, čo vás zaujíma, nahrávajte sa. Človek si musí zvyknúť, že svoj hlas počuje a že ho počuje inak. Preto sa veľakrát stane, že keď sa rozprávame vedľa v kancelárii a pijeme kávu a prídeme sem, tak zrazu niekto rozpráva inak. Čo sa stane medzi tým, kým prejdeš z tej kancelárie k tomu mikrofónu? Vôbec nič. Ale v tvojej hlave sa niečo stane, hej. 

Simona Hanová: Že začneš, no, aspoň poviem o sebe, hej, že napríklad to nahrávanie ešte na mobil, toto robím ja bežne. Niekedy sa už cítim, že či mi dočista nepreplo, lebo ja sa nahrávam… 

Mariana Tökölyová: Nie, nie, nie, rob to ďalej. Rob to ďalej, vôbec ti nepreplo. V tomto som s tebou úplne. 

Simona Hanová: Ja si čítam a som rada, že to hovoríš, že je to vlastne normálne. Ale vlastne to, čo sa stane asi podľa mňa, ale možno to uvidíš inak, že keď sa zapne ten mikrofón, aspoň ja to tak mám. Teraz už menej, ale na začiatku to bolo teda fakt hrozné, že zrazu prišlo, že kto to bude počuť a teraz ako to musí byť dokonalé, musí to byť skvelé a proste taký tlak na seba som si vytvorila, že ako dokonalo musím rozprávať. A ako super to musí znieť, až to potom teda super neznelo, určite hej. Čiže neviem, taká tá prirodzenosť sa potom tak vytratila. U mňa aspoň to bolo. Neviem, možnože je to inak. 

Mariana Tökölyová: Moja otázka, moja otázka je, že keď tu chceš byť pred mikrofónom dokonalá, či nie si tam, keď sa bavíme v kancelárii pri káve? Lebo podľa mňa si. Vtedy na to nemyslíš, že musíš rozprávať správne, nejak to musí znieť, ale prirodzene to dávaš von. 

Simona Hanová: Áno, to je pravda. 

Mariana Tökölyová: Hej, čiže to je celé o tom, ako si to nastavíme v hlave a hlavne je to aj o tom, či to skúšame a počúvame svoj hlas. Lebo veľa ľudí mi hovorí napríklad aj na hlasových konzultáciách, ktoré mám, že jaj, ja sa nemôžem počúvať. No, veď samozrejme, keď nie ste zvyknutí sa počúvať, tak je to nové, keď to počuješ z mikrofónu, z telefónu, z nejakého iného média. Ale potom sa pýtam, ako ťa majú počúvať ostatní, keď sa nemôžeš počúvať ty sám alebo ty sama? 

Simona Hanová: To je pravda. Veľa ľudí to hovorí, že nemôžem počúvať svoj hlas. A tiež som to mala na začiatku podobne. Ale potom teda možnože len sa tomu vystaviť, hej, a postupne sa s tým človek nejako stotožní. 

Mariana Tökölyová: Od narodenia ho počúvaš tak či tak, len nejde cez mikrofón, hej. Čiže to je len proste prepnúť si to v hlave. 

Simona Hanová: A ty si spomínala, že pracuješ teda aj so začínajúcimi moderátormi alebo takto. 

Mariana Tökölyová: Aj, aj. 

Simona Hanová: Tak ako to vyzerá, alebo čo im hovoríš? 

Mariana Tökölyová: (smiech) 

Simona Hanová: Ak to môžeš nejako prezradiť, či to je nejaké know how, ktoré nemôžeš? 

 
Mariana Tökölyová: Každému iné, každému iné. Nie je to nejaké špeciálne know how. Ale každý máme nejaké svoje zásady a nejaké svoje smery, ktoré máme odskúšané, že fungujú, hej. Ja nerobím nič iné, len hovorím tým ľuďom, čo funguje u mňa. A pýtam sa, či to môže fungovať aj u nich. A väčšinou je odpoveď áno. Prečo? Pretože presadzujem autenticitu ako prirodzenosť v rozprávaní. Či sú to správy, či je to DJ, ktorý zabáva ľudí či už ráno, alebo popoludní, či je to televízny moderátor, je to stále ten istý človek, ktorý sa so mnou rozpráva, ale cez mikrofón alebo cez kameru. Taký istý človek, ako keď sa so mnou rozpráva na káve. Prečo by mal meniť svoj prejav na niečo, čo on nie je? Hej. Čiže zásadná vec a tú opakujem všetkým, že nečakajte, že vás niekto naučí rozprávať. To sa nedá. Nikto vám do hlavy ani do srdca nevidí. Nikto nevie, čo chcete povedať, ako to chcete povedať. Iba vy viete, čo máte vo vnútri v sebe, čo chcete dať von. Čo robím ja, že pomáham odstraňovať to, čo im v tom bráni. 

Simona Hanová: Áno a to vyzerá ako? 

Mariana Tökölyová: No, to vyzerá niekedy veľmi zaujímavo, niekedy si poplačeme, pretože sa dotýkame veľmi citlivých a silných emócií. To asi sama vieš, že to bez toho nejde, aby sa človek pozrel aj trošku do vnútra, v čom má nejaké bloky, prípadne strachy. Tie sú tam veľmi často. Keď je človek trebárs ráčkuje alebo šušle, alebo nemá úplne mikrofonický hlas, stále podľa mňa môže byť človek, ktorý dokáže rozprávať na verejnosti a dokáže to znieť dobre. Prečo? Ak hovorí to svoje a hovorí to tak, ako to má, má to obsah, má to jeho autentickosť, tak je to veľmi chytľavé pre poslucháča. A v tom prípade mne je jedno, či ráčkuje alebo šušle, alebo má nejakú inú vadu. 

Simona Hanová: Čiže poslucháč to možno v tom prípade tak ako keby aj v úvodzovkách, že odpustí, hej, tomu moderátorovi? 

Mariana Tökölyová: Tak zachytí iné veci, ktoré sú dôležité. Tak by som to povedala. 

Simona Hanová: Inak to je veľmi, fakt je to zaujímavé, čo hovoríš. Lebo možno by si niekto myslel, že príde povedzme k tebe a ty mu povieš, že spravíme si 6 dýchacích cvičení, budeme hovoriť mi, mi, mi a podobne va, va, va. A už to bude všetko v poriadku. Hej, alebo nejaké také. Ako verím, že sú nejaké barličky asi. 

Mariana Tökölyová: Barličky sú a veľa ľudí takto funguje ako kouči, voice coachovia, ale toto nie je ten princíp. Princíp je ten, že či vieš, čo chceš povedať a ako to chceš povedať, hej. A hľadáme spôsob, kde to v tebe je, ako sa k tomu dostať, aby to aj vyšlo von. 

Simona Hanová: A ešte k tomu potom veľa, veľa rozprávať. 

Mariana Tökölyová: Samozrejme, samozrejme. Ako zase musím priznať, že tieto tie barličky ako dychové cvičenia alebo nejaké hlasové cvičenia, rezonančné to všetko k tomu patrí, hej. Ale toto nie je tá podstata. Podstata musí byť v tom, čo chcem povedať a ako to chcem povedať. Až potom nasledujú tieto ďalšie. Samozrejme, sú barličky napríklad, ktoré fungujú pri situáciách, keď už nič iné nefunguje, že už idem na to pódium vystúpiť a zrazu ma chytí strašná tréma, tak áno. Upokojím sa, vydýcham sa, dám si nejaké dychové cvičenie. Toto môže zafungovať, samozrejme, za toto som všetkými dvadsiatimi, hej. Nepopieram to. Len hovorím, že treba sa pozerať na príčinu a na korene toho, že ako rozprávam a prečo takto rozprávam. 

Simona Hanová: Čiže v podstate aj ten strach presne, ako hovoríš, z toho vystupovania, že treba ísť vlastne do vnútra, do seba a pozrieť sa na tú podstatu. A v podstate tie nejaké barličky nám môžu v danej situácii pomôcť, ale ako do budúcnosti to úplne vždy budeme potom potrebovať tie barličky, keď to nevyriešime v sebe. 

Mariana Tökölyová: Áno, keď sa niekto chce tomu venovať dlhodobo, tak musí ísť od základov, samozrejme. To inak nejde. Ja tomu hovorím, že hlasový prejav je ako strecha a keď nechceme, aby spadla, musí stáť na nejakých pilieroch. A tie piliere sú jednak technické. To znamená, ako rozprávam, ako vyslovujem slová, ako dýcham, ako mám posadený hlas. O tom môžeme neskôr trošku viac pohovoriť. To je veľmi zaujímavá téma. A druhý pilier je, čo je to moje, čo do toho dávam, či do toho dávam seba. Lebo keď 1 z nich je vyšší alebo nižší, tak tá strecha nám spadne dolu. Hlasový prejav potom nie je uveriteľný, hej, ako chcem získať poslucháča, keď mi neverí? To sa nedá. Funguje to na chvíľu, ale dlhodobo určite nie. 

Simona Hanová: Čiže možno nie je úplne najlepší nápad napríklad začať počúvať nejakých moderátorov, o ktorých si myslíme, že sú top, a začať to nejako napodobňovať? Hej alebo niečo, lebo aj tak to nebude autentické a nebude to dobre. 

Mariana Tökölyová: To je cesta do pekla. To je cesta do pekla, ako veľakrát som sa s týmto stretla, že mi mladí študenti z masmediálok, ktorí chodia k nám na prax do rádia, tak mávam aj s nimi takéto hlasové konzultácie. A hovoria, že im dávajú za príklad nejakých moderátorov na Slovensku. Hovorím OK, ale oni už tu sú. Ty si originál. Ty si jedinečný, tvoj hlas zo 7,5 miliardy ľudí na svete nemá nikto iný. To, čo chceš povedať ty, nechce povedať nikto iný tak, ako to chceš povedať ty, hej. Preto hovorím, nebuď ako niekto, buď ako ty. 

Simona Hanová: To si úplne krásne povedala… 

Mariana Tökölyová: No, toto je veľmi… 

Simona Hanová: Tak som sa do teba započúvala teraz, že… 

Mariana Tökölyová: Toto je veľmi chytľavé. Ono sa to dobre počúva, ťažšie sa to robí potom. Samozrejme, musíš sa prehrýzť cez tie bariéry strachov a nejakých blokov, že prečo vlastne to nie som ja a čo mi v tom bráni a čo chcem povedať a či mám odvahu to povedať, alebo ísť do toho. 

Simona Hanová: Koľko takých tréningov alebo konzultácií by som ja potrebovala u teba? Povedz. 

Mariana Tökölyová: (smiech) Môžeme si to hneď vyskúšať prakticky. Chceš? 

Simona Hanová: No, môžeme. 

Mariana Tökölyová: Ideš do toho? 

Simona Hanová: Panebože, čo ma teraz čaká? 

Mariana Tökölyová: No, ale čo ten strach? Prosím ťa. Bojíš sa niečoho? 

Simona Hanová: No, už to prichádza. Už sú tie otázky. 

Mariana Tökölyová: Dobre, ale súhlasila si. Tak ja to rýchlo využijem, kým to nestopneš. OK? 

Simona Hanová: Dobre, dobre, idem. Idem do toho. 

Mariana Tökölyová: Dobre. Tak dáme si praktické také cvičenie, že predstav si, že si v situácii, kedy nemáš pri sebe papier alebo notebook, alebo telefón a nemáš text napísaný. Ale potrebuješ ho povedať, hej. Veľmi málo je asi takýchto situácií, ja teraz hovorím, že keď sa chceš posunúť o level vyššie, že môžeme to na tomto vyskúšať. Že ako by si povedala trebárs úvod tohto rozhovoru v takom prípade, keby si ho nemala napísaný a keby si ho nečítala? 

Simona Hanová: Áno… Mám to povedať? 

Mariana Tökölyová: Čiže ne… Ak chceš, môžeš, len ti poviem najskôr jednu vec, ktorou by sme mohli začať, a to je otázka, ako chceš, aby sa cítili tvoji poslucháči, keď to budeš hovoriť. Akú emóciu chceš vyvolať? Čo im chceš dať? 

Simona Hanová: No, chcela by som, aby sa niečo nové dozvedeli a aby sa to počúvalo príjemne. 

Mariana Tökölyová: Čiže chceš im dať informáciu, chceš, aby boli informovaní. A chceš, aby sa cítili príjemne, hej? 

Simona Hanová: Áno, aby ich to nejako nevyrušovalo a aby ich to možno aj pobavilo trošku, aby to nebolo len také, že nejaká rozhlasová inscenácia, hej, že… 

Mariana Tökölyová: A prečo by to nemalo vyrušovať? Hej! (zatlieskala) Haló! Pozri teraz, koľkí spozorneli. Hej? 

Simona Hanová: (smiech) 

Mariana Tökölyová: Hej, tá informácia bola prvá. Čiže to faktické je podľa mňa u teba vyššie ako to emočné. Či máš to inak? 

Simona Hanová: Áno… Môže to tak byť. Tak v podstate keď si pripravujem aj tie rozhovory, tak jednoducho človek si robí predsa len nejakú prípravu, lebo neviem, možnože vie niekto ako úplne bez prípravy prísť, ja to nie som. 

Mariana Tökölyová: Nie, nie, o tom sa môžeme porozprávať neskôr. To je veľmi dôležité takisto, no. 

Simona Hanová: A… Počkaj, kde sme sa to dostali? 

Mariana Tökölyová: Čo je to to príjemné? Lebo to môže mať viac prívlastkov a moje príjemné a tvoje príjemné môže byť niečo úplne iné. Preto sa pýtam, hej, že čo máš pod tým. 

Simona Hanová: Hm, toto je ťažká otázka. 

Mariana Tökölyová: Skús to inými slovami nejakými dvomi, tromi ďalšími. 

Simona Hanová: No, asi aby sa to dobre počúvalo. Lebo napríklad ja to… Ja napríklad keď počúvam niektoré podcasty, ja niektoré naozaj že vypnem po naozaj desiatich minútach maximálne alebo 5. 

Mariana Tökölyová: Prečo? 

Simona Hanová: Niečo mi tam vadí, alebo je to také príliš strojené. Napríklad to mi veľmi vadí. 

Mariana Tökölyová: Toto je to. Niečo mi vadí, nie je to ono, hej. Toto môže byť spojené s autenticitou, že ty nejak podvedome cítiš, že to úplne nie je ten človek sám sebou, ktorý ti to rozpráva. Takže chceš, vrátime sa k téme. Chceš, aby sa ľudia cítili príjemne, aby mali informáciu. 

Simona Hanová: Áno. 

Mariana Tökölyová: Dobre. Tak čím by sme začali? Len rozmýšľaj nahlas, ešte to nehovoríme. Ešte len rozmýšľame nahlas o obsahu trebárs. Čo by si povedala? 

Simona Hanová: V tom úvode myslíš? 

Mariana Tökölyová: Napríklad áno. Bavíme sa stále o úvode. Stačia mi dve-tri vety. 

Simona Hanová: No, poviem ti pravdu, že by som asi povedala, že vítam poslucháčov pri počúvaní podcastu, a teda by som ťa predstavila a o čom sa budeme baviť. Lebo podľa mňa to je dôležité povedať, o čom sa budeme baviť, nedostať sa k tomu po tridsiatich minútach. 

Mariana Tökölyová: Áno, ale toto je všeobecná informácia. Ja chcem konkrétnejšie. 

Simona Hanová: Aha. Panebože, ja sa tu potím normálne, odpadnem tu. 

Mariana Tökölyová: Ale nepotí. V poriadku je, úplne je v poriadku a sme tu záchranka keby niečo. Je to také ťažké? 

Simona Hanová: Je to ťažké. 

Mariana Tökölyová: Nejako to máš so mnou a niečo vieš o mne povedať. Alebo o sebe ako sa v tom cítiš. Vieš, poď po tomto. Skús tak niekde vo vnútri zapátrať. 

Simona Hanová: No, ja sa cítim teraz napríklad dobre. Teraz napríklad keď sa o tom takto rozprávame, sa cítim oveľa uvoľnenejšie, ako keď v podstate človek začne ten rozhovor a príde nejaký hosť, tak predsa len je to trošku stále… Je to trošku tréma, ako neviem možno pre niekoho nie, ale pre mňa áno. Ale keď sa rozprávame teraz takto voľnejšie, tak je to oveľa akože aj pre mňa jednoduchšie. 

Mariana Tökölyová: Dobre a čo by si teda povedala? 

Simona Hanová: (ticho 25:08 až 25:13) Kde som sa to dostala? 

Mariana Tökölyová: No, kde si sa to dostala? 

Simona Hanová: Pani moderátorku tu zavoláme a ma vyhodí z kresla. 

Mariana Tökölyová: Toto sa, toto sa deje inak bežne, že ľudia zostanú bez slov, lebo proste dávam takéto otázky. Hej, je to o tom, že či sa v tom konkrétnom momente chceš ponoriť niekam a hľadať tú odpoveď alebo nie. Ja netvrdím, že teraz to tu musíme urobiť, hej. Chcela som len ukázať, že ako to prebieha, napríklad aj takto. Je to nepríjemné? 

Simona Hanová: Práveže nie. Len stále rozmýšľam nad tým, že sa to nahráva teraz, vieš. Vieš, to je to, že je to iné sa rozprávať možno len tak, ale keď sa to vlastne takto nahráva. A ty si niečo takéto mala? Niekto s tebou takto pracoval? 

Mariana Tökölyová: Nie. Nie, nie, nie. My sme takí samorasti, takí starší rádioví ľudia. (smiech) Museli sme sa to naučiť sami a možno to bolo aj na niečo dobré, že sme mali možnosť hľadať to, čo je reálne v nás, čo naozaj chceme hovoriť a ako chceme hovoriť. Vieš? Prejsť si tou osobnou skúsenosťou bez toho, aby nás niekto ohýbal tam alebo tam, alebo inam. Ako samozrejme, ja by som bola vďačná za každú dobrú radu, hej, len v tom čase to takto nefungovalo, ako to funguje dnes. Bolo to veľmi dávno. Ale to chcem povedať, že veľmi sa mi páči, že si mala odvahu ísť do toho. Lebo na začiatku som čakala, keď som o tom premýšľala, že budeme robiť aj nejaké takéto praktické cvičenie, že povieš hneď nie. 

Simona Hanová: Prečo? Vôbec nie. 

Mariana Tökölyová: Alebo že to vystrihneme, alebo niečo podobné. A veľmi sa mi páči, že si našla odvahu a že si prekonala ten strach, že si išla do toho a si začala vlastne v tej téme rozmýšľať a pracovať s ňou. 

Simona Hanová: Teraz sa nad tým budem zamýšľať ešte týždeň. Ale je to inak super, že naozaj ty po tých skúsenostiach vieš, že čo je dôležité. Pretože ja som chodila na masmediálku. A teda musím povedať, že tam sme sa k mikrofónu dostali tak dvakrát za 3 roky, čo som tam strávila. A to bolo teda ako v podstate akože nič. V podstate sme sa ani nemohli toho mikrofónu dotknúť pomaly, len sme tam museli tak sedieť a ani sa nehýbať. Lebo náhodou štúdio, čo nám bolo povedané za 300000 € údajne, že to zničíme. Takže my sme tam len sedeli ako také kôpky nešťastia. 

Mariana Tökölyová: To je veľká škoda, hej. 

Simona Hanová: A teda naozaj nič z toho nevzniklo. Hej, čiže mne to štúdium, ale na iných fakultách to môže byť iné, na iných školách. Ale mne to štúdium teda určite nič nedalo, hej, čiže mne pomohlo v podstate len to, že sa tomu vystaviť a skúšať, skúšať, skúšať. A stále skúšam, no takže… 

Mariana Tökölyová: Áno, sama hovoríš, že sa nahrávaš aj pomimo vysielania, pomimo nahrávania normálneho tohto podcastového. To je super. Mne sa to veľmi páči na tebe toto, že ideš s tým dopredu a sama… 

Simona Hanová: Teraz ma chceš trošku uchlácholiť po tomto? 

Mariana Tökölyová: Nie, nie, nie. Chcem tým povedať, že niečo v tebe ťa do toho ťahá, aby si robila aj navyše veci. A to sa mi páči. 

Simona Hanová: Tak baví ma to. Naozaj, že ma to baví. Hej, čiže podľa mňa keď človeka niečo baví, tak aj keď to nie je na začiatku dokonalé, tak dá sa s tým akože pracovať. 

Mariana Tökölyová: Toto hovorím od začiatku. Presne tak. So všetkým sa dá pracovať. 

Simona Hanová: Ty keď si spomenieš, už sme sa o tom aj trošku bavili, hej, že na tvoje nejaké verejné vystupovanie predtým/teraz, keď to porovnáš, čo ty by si možno poradila svojmu mladšiemu ja? 

Mariana Tökölyová: Hm, no… Aby sa nebálo a nielen jemu. Každému jednému, kto nás počúva, lebo proste, že strach je strašne veľký blok. A môže nás pripraviť o veľa príležitostí. Tak, ako si ho teraz prekonala ty, tak to môže urobiť každý jeden. Pretože ja tvrdím, že každý môže rozprávať. Každý môže rozprávať. Otázka je, či sa do toho chce pustiť. Lebo je to beh na dlhé trate – vyrozprávať hlas a posadiť si ho to sa nedá zo dňa na deň, samozrejme. Herci sa to učia na škole. Učia sa to, ako si hlas posadiť, ako rozprávať nahlas, aby utiahli celé divadlo, lebo oni rozprávajú bez mikrofónov. Aby utiahli celé divadlo tak, aby im to nezaťažovalo hlasivky. 

Simona Hanová: Oni kričia normálne. 

Mariana Tökölyová: Áno, oni kričia, oni kričia tak, aby ich hlasivky necítili, že kričia, hej. Toto si oni trénujú. Moderátori toto šťastie v úvodzovkách nemajú. Buď teda vyštudujú masmediálku, nejakú žurnalistiku, alebo prídu od hocikadiaľ, ale musia mať nejaký potenciál, nejaký základ. Väčšinou je to farba hlasu, hlas a nejaký obsah, ktorý chcú povedať ľuďom. To, ako skladajú vetu, ako rozprávajú, ako formulujú, ako intonujú a tak ďalej. Či sa to dobre počúva alebo nie. 

Simona Hanová: A môže sa k tebe ktokoľvek prihlásiť na takýto tréning? 

Mariana Tökölyová: Áno, hocikto. Hocikto sa môže prihlásiť, pretože ako hovorím, hocikto môže rozprávať. Hocikto. 

Simona Hanová: Môžeme aj do popisu potom dať možno nejaký link alebo niečo. 

Mariana Tökölyová: Rozhodne. 

Simona Hanová: Kde sa to bude dať. No, uvidíme, či po tomto, že kto do toho pôjde. Ale ja verím, že… 

Mariana Tökölyová: (smiech) 

Simona Hanová: Verím že… 

Mariana Tökölyová: Neviem, či sme ľudí odstrašili alebo namotivovali. To je ťažko povedať. Ale keď neskúsiš, tak nevieš, hej. 

Simona Hanová: No, ale ja som napríklad nadšená. Možno tak nevyzerám, lebo som ostala zaskočená… 

Mariana Tokolyová: Ale si. Vyzeráš tak. Vyzeráš tak, hej, žiaria ti oči. To asi možno diváci nevidia, ale žiaria ti oči. Veľmi dobre sa na to pozerá. 

Simona Hanová: Lebo som to nečakala, hej. Čiže je to také príjemné spestrenie. Mňa by ešte zaujímalo, ja tak rozmýšľam niekedy o tom. Keď som sa párkrát videla na videu, že taká tá reč tela. Hej, že niekedy sa deje to, že počúvame nejakého rečníka alebo nejakú prednášku a on síce niečo rozpráva, ale to, čo robí s tým telom, to nejako nie je v súlade s tým, čo on hovorí. Prečo sa napríklad deje toto, hej, že môže to byť napríklad nevedome, že neviem o tom, že toto tam vystrájam a žmolím si tričko, alebo ja neviem čo. Si teraz vymýšľam. Alebo prečo sa napríklad toto deje, že možnože len to mne nesedí, možno pre niekoho to je v poriadku? 

Mariana Tökölyová: OK a prečo sa točíš na stoličke? Pozor, ja ti to nevyčítam, ja sa ťa pýtam. Že ak ti to pomáha, je to to tvoje, tak ja som s tým úplne OK. Len mňa to zaujalo, že ty sedíš inak ako ja. Hej, keď… 

Simona Hanová: A ja som si to napríklad ani nevšimla. 

Mariana Tökölyová: No, veď toto presne. Naše telo nás vie veľmi, veľmi prezradiť a väčšinou sú to oči. Keď sa pozrieš človeku do očí, tak vidíš, či ti hovorí pravdu alebo nie. Nie? Veď na to nemusíš byť expert, či mu veríš alebo nie. Toto je, toto je prvé také znamenie. A potom sú rôzne také techniky, ktoré a vieme sa to dočítať v rôznych knižkách alebo na internete, že čo nás vie prezradiť. Keď má niekto takto ruky napríklad alebo prekrížené nohy, alebo bočí od teba. Vidíš? Teraz takto ako som ja. To znamená, že nie som úplne otvorená k tebe. Hej. Bojím sa. 

Simona Hanová: Tak keby si takto celý čas sedela, tak tiež neviem, čo by som si myslela. 

Mariana Tökölyová: Asi sa necítiš príjemne pri mne potom, že? 

Simona Hanová: Áno. Inak tie založené ruky to je taká dvojsečná zbraň, lebo to môže byť jednak, že ako neprijímam to, čo hovoríš alebo nechcem, nie som otvorená komunikácii. Ale môže to byť aj, že mi je zima, no čiže to treba tiež vedieť rozlišovať. (smiech) 

Mariana Tökölyová: Ale mne je teraz veľmi príjemne. Ale keď hovorím o tom, že nás telo môže prezradiť, tak to nie sú len pohyby alebo naše končatiny, alebo to, ako stojíme, ale to je aj to, čo máme v hlase. To je tá emócia, ktorá z neho ide, hej. Poviem úplne jednoduchý príklad. Pozdrav. Ahoj, Simona. (sklamane) Tak Ahoj, Simona. (chladne) Máš pocit, že mám radosť z toho, že som ťa stretla. 

Simona Hanová: No, veľmi nie. 

Mariana Tökölyová: Ahoj, Simona! Simona, Ahoj! (nadšene) Hej, to je iné. V dvetisíc sedemnástom myslím to bolo, robili vedci na univerzite v Yalle prieskum, že čo človek prvé zachytí, keď niečo počuje. Emóciu. V drvivej väčšine je to emócia, až potom sú slová a ich obsah. Hej, čiže ja môžem povedať mám rada čokoládu. (neutrálne) Alebo nenávidím čokoládu. (výrazne) Bol tam rozdiel? 

Simona Hanová: No, ani nie, len hnevom. 

Mariana Tökölyová: Nebol, lebo keď mám rada čokoládu, tak proste mám rada čokoládu, hej, aj víno, aj všetko možné a čiže toto je presne o tom, čo hovorím, že emócia je v hlase zachytiteľná a je veľmi príťažlivá. Ona nie je len akože nás niekedy zrádza, ale je veľmi príťažlivá v tom, že keď dáš emóciu do svojho hlasového prejavu, napríklad máš nejaké vystúpenie na konferencii, nejakú prezentáciu, alebo len v Zoome, tak emóciou môžeš zachytiť oveľa väčšie množstvo poslucháčov, ako keď hovoríš len proste plocho, plytko, čisto informačne. Sama vieš, čo dokáže emócia s človekom urobiť, keď nejakú zachytí, proste nenudí sa, je angažovaný do toho obsahu, ktorý mu chcem povedať, a mám väčšiu šancu, že to prijme a zachytí. 

Simona Hanová: To je možno problém na tých niektorých firemných Zoomoch, že keď ich je milión, tak človek teda naozaj nemá tú emóciu, že byť s celým nadšením. 

Mariana Tökölyová: Presne. A hlavne je tam to médium, ktoré ťa rozdeľuje, tá obrazovka, hej. Čiže nemáš človeka face to face, aby si presne videla a lepšiu možnosť mala zachytávať alebo odovzdávať tú emóciu. To je prekážka. Ale zase výhoda je v tom, že si trebárs v domácom prostredí, bezpečnom, môže sa ti rozprávať lepšie v takom prípade. 

Simona Hanová: Teraz tak trošku preskočím, ale kto je podľa teba, že dobrý moderátor zo Slovenska? (smiech) 

Mariana Tökölyová: Tohto som sa bála, lebo je ich x. Je ich x a každý nejako rozpráva. To, či sa páči mne alebo nie, tak to je veľmi subjektívne. Páči/nepáči je vždy subjektívne. 

Simona Hanová: Tak môžeš len subjektívne. Ja ti poviem tiež. 

Mariana Tökölyová: Ja… Ja by som to napríklad povedala inak, že sú ľudia, ktorí majú nádherný hlas, majú slabší obsah alebo spôsob, akým to dávajú von. A sú ľudia, ktorí nemusia mať až tak úplne typický mikrofónový a moderátorský hlas. Poviem príklad Sajfa. Hej, jeho hlas nie je typický, ale on má obsah a má svoj štýl a to je to, čo ľudí chytá. 

Simona Hanová: Ten bol tiež naším hosťom. 

Mariana Tökölyová: Áno, pozerala som ten podcast. 

Simona Hanová: Ak by si chcel niekto vypočuť. 

Mariana Tökölyová: A bol veľmi zaujímavý. Čiže toto je typický príklad, že ako sa dá aj tak. Nechcem hovoriť konkrétne mená kto áno a kto nie. A to sa nemusíme baviť len o moderátoroch, ale trebárs aj o politikoch. Pozrieš si jednu tlačovku a ty vieš, či tomu človeku veríš alebo neveríš, hej. Politici veľakrát hovoria veľmi silné slová, ale v ich slovách tá emócia nie je. A to je to, prečo im niekedy ťažko veríme. 

Simona Hanová: Prečo im neveríme? 

Mariana Tökölyová: No, alebo neveríme, hej. 

Simona Hanová: Čiže neprezradíš. Lebo mne sa napríklad osobne páči, nie, že páči, ale mám rada Adelu Vinczeovú. 

Mariana Tökölyová: Rozhodne, topka. 

Simona Hanová: Že tá sa mi páči. Ale je mnoho ďalších moderátorov, ktorí sú super, Braňo Závodský a ty, samozrejme. 

Mariana Tökölyová: Ja mu to, samozrejme, poviem. Bude určite rád, bude určite rád. Ale chcela som povedať ešte jednu vec. A to sa vrátim k tej téme, ako sa pripraviť na nejakú trebárs prednášku, prezentáciu, konferenciu a tak ďalej. 

Simona Hanová: To som sa ťa presne chcela opýtať. 

Mariana Tökölyová: Príprava je 99 % úspechu. To jedno percento to je ten magický moment, keď to lezie von a môže sa niečo stať. Môže sa stať zázrak a môže sa celé… niečo. Hej. Ak máme dobrú prípravu, tak je veľký predpoklad, že ten zázrak sa stane v úvodzovkách, samozrejme. Príprava je čo? Prvá otázka, ktorú som položila tebe, ako chceš, aby sa cítili tvoji poslucháči, hej. To si musím položiť, keď idem vlastne začať písať, alebo si nejak pripravovať tú svoju reč, tú svoju prezentáciu, aby som do toho mala možnosť vložiť nejakú emóciu. Či chcem, aby sa cítili informovaní, chcem, aby sa cítili príjemne, chcem, aby sa zabávali, alebo im chcem predať nejaký produkt, hej. To sú všetko rôzne varianty, ako by som mala tú svoju obsahovú stránku formovať, hej. A veľakrát sa nám stáva, teda mne určite možno aj tebe, že tak ja teraz si otvorím počítač, idem písať a nič. 

Simona Hanová: To sa mi stáva, áno. 

Mariana Tökölyová: Absolútne nič, teraz strašne by som chcela tam dať neviem aké múdre slová, vtipné, zábavné, ľahké, proste pútavé a ono to nejde. Niekedy takto vieš dobre, ako náš mozog funguje, že na niečo sa veľmi sústredíš, vtedy to nejde. Máme skrátka plnú hlavu. A potom sa stane, že trebárs ideš si zabehať, alebo si večer ľahneš, pustíš si muziku a zrazu ťa niečo napadne, hej. To sa deje vtedy, keď máme už hlavu trošku uvoľnenú, si ju vyvetráme a vtedy je tam priestor, aby tam tieto nové myšlienky prišli. Vtedy ja vždy radím: majte po ruke nejaké pero, mobil alebo niečo, kde si to môžete zapísať. Pretože práve takéto dobré veci vás napadnú v nestráženej chvíli, na ktorú nie sme pripravení. A ja si veľakrát hovorím, keď ma niečo takéto pekné napadne, ja si to do rána zapamätám. Ale veru nie, nie, nie, nie. Treba si to písať. Na takéto veci treba byť pripravení. Programovo na to myslieť, keď nás niečo takéto veľké čaká, hej. Tá príprava je 99 % úspechu. No a už potom keď príde ten samotný moment, kedy to prezentujeme, tak veľkou časťou tou prípravou eliminujeme to, aby sa niečo pokazilo alebo nepodarilo. 

Simona Hanová: Keď hovoríš o tých nápadoch, tak ja som rozmýšľala nad naším rozhovorom už dlhšie a vôbec som nejako nevedela, že čo sa budeme baviť. Ale tak som vedela, že s tebou je vždy… 

Mariana Tökölyová: O počasí, o móde, o čom inom? (smiech) 

Simona Hanová: Ale až včera v sprche normálne, že mi tak napadalo, že čo asi tak. 

Mariana Tökölyová: Presne, presne o tomto hovorím. To sú tie situácie, áno. 

Simona Hanová: Tak som si to rýchlo zapísala do poznámok do mobilu niečoho. 

Mariana Tökölyová: výborne, výborne. Si lepšia ako ja. 

Simona Hanová: Čiže týmto som prešla, hej? Aspoň niečím. (smiech) 

Mariana Tökölyová: (smiech) Hovorím ti, ja sama to nerobím veľakrát. A to je škoda, no. 

Simona Hanová: Všimla si si, že už sa nekývem? 

Mariana Tökölyová: Áno. (smiech) 

Simona Hanová: Poslucháči si vypočuli môj tréning hlasový a prezentačný. Máš ty možno, to mi teraz tak napadá, nejaký tip na nejakú dobrú knižku, ktorá by bola možno o nejakej autenticite prejavu alebo nejakých komunikačných zručnostiach, alebo niečo, čo možno ty si nejako študovala alebo pozerala? 

Mariana Tökölyová: Nerobím to takto, že programovo, teoreticky idem po niečom. Ja idem po praktických veciach. A čo sa mi nedarí v praxi, tak to si potom vyhľadávam námatkovo, hej. Takže toto by som nechcela nejak akože jednosmerne dávať nejaké extra tipy. Čo viem povedať, keď niekto sa chce tomu venovať dlhodobo, treba cvičiť pľúca, krk a dutiny. Hej? Sú nejaké cvičenia, ktoré sa dajú robiť párkrát do týždňa. Hlavne vtedy, keď máme pred sebou nejaké dlhšie časové obdobie, kedy ideme rozprávať. Ja neviem, idem na konferenciu na 3 dni, na každej mám nejaké vystúpenie polhodinové alebo niečo také, dá sa na to pripraviť. A na to treba pripraviť naše pľúca aj naše hlasivky. 

Simona Hanová: A ako ich pripravíme? 

Mariana Tökölyová: Veľmi jednoduché cvičenia sú, ktoré ja si robím každý deň cestou do práce v aute, musí to počúvať iba môj pes, takže to je bezpečné. Ale môžem nejaké z nich teraz ukázať, je to veľmi jednoduché. Hej. 

Simona Hanová: Môžeš. 

Mariana Tökölyová: No, tak najskôr počkaj, neviem, ako to bude teraz takto na mikrofón. (nezapísateľný zvuk) Toto keď robíš, tak si čistíš hrdlo od hlienov alebo iných vecí, ktoré tam zavadzajú. Toto treba dlhšie robiť viackrát. A potom rozdýchavať pľúca, hej, vtedy zistíš, že si dobre rozdýchaná, keď pľúca takto sa roztiahnu. Je na internete X všelijakých rôznych cvičení. Ja robievam také úplne jednoduché, že ps, ps, psss. Keď si dáš ruku sem na bránicu, tak ti takto skáče. Ps, ps, psss. Môžeš to skúsiť so mnou. No, poď. 

Simona Hanová: Ps, ps, psss. (zvuk) Aha, že také dýchanie do brucha, hej, že vlastne… 

Mariana Tökölyová: Musíš tak až… (nezapísateľný zvuk) ps, ps, psss. 

Simona Hanová: Teraz tu budeme… 

Mariana Tökölyová: (nerozumieť) No a tretie je siréna a to je také že (zvuk) také, ako nechcem to tu teraz preháňať úplne, úplne naplno. To je dôležité na rozoznenie týchto dutín, aby sa zvýšila rezonancia, aby sa zväčšila. Pretože zvuk on má nejaký základ v pľúcach, ide cez hlasivky, tam sa tvorí a tá rezonancia je veľmi dôležitá, aby pekne vyzerala. Hej. Pokiaľ máme toto stiahnuté alebo v kŕči, prípadne máme nádchu, tak je veľmi málo miesta, kde ten zvuk môže znieť, kde môže rezonovať, hej. Preto robím aj takéto cvičenia a tým sa vlastne otvárajú tieto priestory. 

Simona Hanová: To sú úplne, že super tipy. 

Mariana Tökölyová: Ale to sú úplne jednoduché veci, ktoré môže každý kdekoľvek robiť. A nie je to nič zaťažujúce, hej, hocikedy keď beháš, alebo sa sprchuješ, alebo čokoľvek šoféruješ. To je najideálnejšie. 

Simona Hanová: Tak verím, že to aj naši poslucháči, ktorí by sa chceli niečomu venovať, alebo by sa chceli možno zlepšovať v tých prezentačných zručnostiach, že si to vyskúšajú. Ja určite to po tomto idem ďalej skúšať. Majka, ty… Stále ťa volám Majka. Mariana, ty naozaj, že si priniesla dnes toľko zaujímavých informácií, že aj pre mňa, mňa to bavilo. Myslím si, že aj našich poslucháčov bude. Máš nejaký možno odkaz na záver? Alebo niečo, čo by si chcela ešte povedať? 

Mariana Tökölyová: Ja som bola veľmi tiché dieťa. Rozprávala som málo alebo vôbec. A keď som hovorila, tak to nebolo dobre, lebo som nehovorila tie správne slová. A keď som bola ticho, ani to nebolo dobre. Až po dlhom čase som si uvedomila, že je to nezmysel. Dalo by sa povedať, že kravina, ale tu musíme byť slušní. Takže je to nezmysel. 

Simona Hanová: Môžeš hovoriť ako chceš na rovinu. 

Mariana Tökölyová: A že sa to dá zmeniť. Že ktokoľvek, kto sa teraz v tom našiel, že to mal podobne, alebo niečo z toho je mu blízke, čo hovorím, tak to môže zmeniť. Chce to len jednu vec prekonať – svoj strach a rozhodnúť sa tu a teraz, že to zmeniť chcem. Takže nadýchni sa a hovor. 

Simona Hanová: To bola úplná skvelá bodka na záver. Ja keď ťa tak počúvam, tak neviem ani normálne nič iné vnímať, len sa tak sústrediť na to, čo hovoríš. Lebo fakt výborne sa ťa počúva aj to, čo hovoríš. 

Mariana Tökölyová: Si výborný poslucháč, ďakujem ti veľmi pekne. 

Simona Hanová: Vlastne ty si prišla mne povedať… (nerozumieť) (smiech) Ďakujem ti veľmi pekne, že si tu dnes bola, Mariana. Veľmi si to vážim. 

Mariana Tökölyová: Ja ďakujem za pozvanie, cítila som sa super, ďakujem veľmi pekne. 

Simona Hanová: Naším dnešným hosťom bola dnes moderátorka Mariana Tökölyová. Ak sa vám táto epizóda páčila, neváhajte nás sledovať na našich sociálnych sieťach, kde nás nájdete pod názvom Na rovinu.online. Ďakujeme, že nás počúvate a ďakujeme aj spoločnosti PROSIGHT, vďaka ktorej môžeme tvoriť pre vás tento podcast. Počujeme sa opäť o 2 týždne. Dopočutia.