Pre nepočujúcich: Lúčnica – Trendsetter v kultúre už 75. rokov

 

Hosť: Pavol Pilař / LinkedInInstagram  
Moderátor: Erik Lakomý / LinkedInInstagram  

Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá 

Epizóda NRoP109audio

Erik Lakomý: Pekný deň, milí poslucháči, vítam vás pri sto deviatej epizóde podcastu NA ROVINU o podnikaní. Verím, že dnešnou epizódou sa doslova pretancujeme a prinesieme okrem rád a typov zo sveta biznisu aj prepojenie umenia, kultúry a tradícií. Pretože z môjho pohľadu sú to v dnešnej dobe veľmi dôležité veci, na ktoré sa možno trošku zabúda, ale hlavne symbolizujú náš národ a nepochybne v nás vyvolávajú pocit hrdosti, spolupatričnosti a prepojenia s väčšou komunitou. Práve preto vítam medzi nami vzácneho hosťa, je ním Pavol Pilař. Vitaj, Pali. 

Pavol Pilař: Ahojte, ďakujem. 

Erik Lakomý: Na úvod ešte poviem, že moje meno je Erik Lakomý a som veľmi vďačný, že aj táto epizóda vzniká ako projekt spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Priamo by som prešiel na to. Pali, ty si bývalý člen Lúčnice, v rokoch 2008 – 2016 dôverník tanečného súboru, absolvent dvoch vysokých škôl. Myslím, že si architekt a zároveň umelec, takže výborné prepojenie. No a si veľmi aktívny. Môžem povedať, že som si trošku prelustroval tvoje CV. A ešte zaujímavosť – podľa Nadácie Pontis si zaradený na mapu sociálnych inovátorov. Takže neviem, kde skôr začať. Povedz na úvod, ako sa dnes máš? 

Pavol Pilař: Dnes sa mám výborne. 

Erik Lakomý: Tak to je skvelý začiatok podcastu. Ale poďme možno celkovo k tvojmu príbehu. Povedz, ako si sa pretancoval z Lúčnice až na jej generálneho riaditeľa? Bola medzi tým, predpokladám, nejaká cesta. A priamo nadviažem aj otázkami poslucháčov, za čo im veľmi ďakujem. Viktor sa pýta, koľko sa venuješ folklóru, či to bolo ešte pred tým samotným tancovaním v Lúčnici? 

Pavol Pilař: No jasné. Ak mám začať, odkedy som tancoval v Lúčnici, tak samozrejme tomu niečo predchádzalo a ja som predtým tancoval v detskom a mládežníckom folklórnom súbore v Piešťanoch, odkiaľ som. Rodičia ma prihlásili, keď som mal nejakých 7 rokov. Bolo to náročné, ale ten život v kolektíve prináša aj veľa pozitív. My sme boli celkom taká veľmi dobrá partia, s ktorými sa stretávame a kamarátime aj dnes. Takže to priateľstvo nás tam vlastne udržalo až do konca strednej školy. A následne, keď som prišiel na vysokú študovať architektúru do Bratislavy, tak som išiel na konkurz do Lúčnice. Ten prebehol pomerne úspešne a od roku 2008 až do roku 2016 som bol členom tanečného súboru Lúčnica. Popri tom som, samozrejme, študoval. 

Erik Lakomý: Študoval si dve vysoké školy. Jedna bola stavebná fakulta, katedra architektúry, ďalšia bola Vysoká škola múzických umení. 

Pavol Pilař: Áno, tam som študoval produkciu na katedre divadelného manažmentu. To som sa rozhodol asi v polovici štúdia architektúry, že aj to, čo robím v Lúčnici, ma nejakým spôsobom baví. Aspoň to, čo sa deje naokolo. Možno ani nie to, čo sa deje na javisku, ale čo sa deje všetko okolo toho. Tak som si povedal, že vo voľnom čase si znásobím vedomosti a dám si ešte také doplňujúce štúdium a vybral som si tú VŠMU. 

Erik Lakomý: Takže len tak vo voľnom čase a ďalšia vysoká škola, že bez problémov si to zvládal? 

Pavol Pilař: Ja som to nazval, že keď toho človek má veľa, tak toho veľa stihne. Nemám čas prokrastinovať tým pádom veľmi, takže som zvyknutý byť výkonný. 

Erik Lakomý: To je zaujímavé prepojenie dvoch svetov na prvý pohľad trošku odlišných, ale myslím si, že sa veľmi dobre dopĺňajú. Povedz mi, čo ťa viac baví – tá architektúra alebo? 

Pavol Pilař: Mne sa to v tej praxi tak výborným spôsobom spája. Ja som skončil architektúru, potom som si robil doktorát. Ten som robil medziodborový na oboch školách a venoval sa kultúrnej a divadelnej infraštruktúre na Slovensku. Takže som mapoval akoby stav kultúrnych stavieb alebo stavieb pre kultúru na Slovensku a hľadal ich možný rozvoj a vývoj. A to sa v zásade pretavilo do toho, keď ma moja kamarátka Dominika z Piešťan oslovila, aby som s nimi išiel založiť kultúrno-kreatívne centrum Arta v Piešťanoch, čo bola bývalá fabrika na čokoládové cukrovinky – 13000 metrov štvorcových krásneho industriálneho objektu, ktorý sme zrekonštruovali na kultúrno-kreatívne centrum. 

Erik Lakomý: O tomto centre a o jeho vzniku sa ešte pobavíme. Ešte ma zaujíma, že ty stále pracuješ ako architekt, si aj na katedre. Myslím, že teraz boli aj nejaké záverečné skúšky, tak si oponoval. Ty si mal aj architektonické štúdio, nie, zabŕdol si do toho podnikania? 

Pavol Pilař: Áno. Keď som skončil architektúru, tak som začal pracovať v jednom architektonickom štúdiu a následne som začal robiť viacero vlastných projektov prevažne interiérov. Robil som nejaké knižnice, kultúrne stavby, robil som interiér tanečnej sály pre Lúčnicu. A venoval som sa aj tej tvorivej architektonickej činnosti, stal som sa členom Komory architektov po nejakých piatich rokoch praxe. Momentálne nerobím architektúru, lebo som vo funkcii vo verejnom záujme, takže nemôžem podnikať. Takže som zostal len v tom akademickom prostredí. 

Erik Lakomý: Aký máš postoj k podnikaniu? Máš aj také fázy, že sa cítiš ako podnikateľ a fázy, že nechceš byť podnikateľ? 

Pavol Pilař: Ja nemám veľmi rád slovo podnikateľ. Poviem, že rád robím poctivú robotu a som rád, keď sú tie výsledky dobré. Čiže to je asi ten najväčší fokus. Pri podnikaní mám vždy pocit, že cieľom je mať ako keby dobrý zisk, že zelené čísla na konci excelovskej tabuľky sa počítajú. Obidve moje profesie sú také, že mne sa počíta, keď je dobrý výsledok. Čiže keď je tá stavba dobrá a počíta sa mi, keď je predstavenie alebo ten umelecký výkon dobre podaný a ľudia z neho majú aj inú satisfakciu ako to, že ja na ňom zarobím. 

Erik Lakomý: Práve preto sme vytvorili aj tento podcast, lebo to slovo podnikateľ je na Slovensku také všelijako brané. A ja si myslím, že práve tá poctivá robota, nejaké hlavné hodnoty, ktoré tomu človek vie dať, tak potom to naberá úplne iný rozmer. 

Pavol Pilař: Ja si hlavne myslím, že vtedy je to podnikanie udržateľné. Vieš, že keď sú za tebou výsledky, že sa ti podarí 1 projekt, druhý, tým pádom ti narastá aj to portfólio, ľudia ťa spätne oslovujú. Aj z marketingových stratégií v rámci podnikania mám najradšej, keď je to dobrá referencia. 

Erik Lakomý: Presne tak. To je základ dobrého marketingu. Ako to celé vzniklo – zo sveta architektúry prišla nejaká ponuka na verejnú funkciu? Alebo ty si si to nejako sám našiel? Lebo poviem úprimne, že keď mi náš spoločný známy povedal, že nechceš do podcastu generálneho riaditeľa Lúčnice? Tak ja som si v prvom momente predstavil nejakého staršieho pána, ktorý už má čo-to za sebou, a je tam dosadený verejne do nejakej funkcie. A potom pozerám, že si úplne v pohode mladý chalan, taký nový vietor do toho celého. Prišiel si ty s tým nápadom, alebo ťa niekto oslovil? 

Pavol Pilař: Tak ja som robil architektúru, celé sa to podľa mňa zvrtlo v projekte Arty, keď sme robili tú rekonštrukciu. Znova som sa vrátil do toho kultúrneho prostredia, čiže bolo tam potrebné robiť aj nejaký fundraising, organizačné veci, nastavovať strategické ciele, koncepciu fungovania a toho všetkého. Takže vtedy sa mi to znova tak dobre crosslo aj architektúra, aj umelecký svet. A zhodou náhod potom prišla tá ponuka, že generálny riaditeľ Lúčnice Marián Turner odišiel robiť generálneho riaditeľa do slovenskej filharmónie, tak to miesto bolo voľné. Bolo otvorené výberové konanie, samozrejme… Teda proces verejného vypočutia. Takže som zvažoval všetky pre a proti, ale tým, že som Lúčničiar srdcom a aj to mohol byť nejaký zaujímavý kariérny posun, tak som sa na to dal. A nakoniec spomedzi piatich kandidátov sme postúpili traja do druhého kola a nakoniec ma ministerka menovala. To som veľmi rád. A ešte sa stále snažím vysvetliť, že Lúčnica nie je úplne taká tá inštitúcia presne, ako si si to predstavil, že starý riaditeľ v obleku menovaný do funkcie. Lúčnica tým, že tam tí výkonní umelci sú v zásade študenti vysokých škôl – ľudia z celého Slovenska, ktorí prídu počas vysokej školy, tancujú, potom odídu. Čiže je tam aj pomerne vysoká fluktuácia, ten kolektív je veľmi dynamický, je veľmi vďačný. A podľa mňa Lúčnica je taký najstarší slovenský inkubátor, kde sa stretávajú ľudia z viacerých oblastí. Ja mám kamarátov medikov, právnikov, ekonómov – veľmi široké spektrum ľudí. Takže to bolo možno blízke aj tomu, že som prišiel z tej takej nezriaďovanej kultúry alebo z neziskového sektora, občianskych združení a tá Lúčnica napriek tomu, že je inštitúcia, tak nálada vo vnútri je takáto. 

Erik Lakomý: To je super, také živelné. Má to taký drive, alebo ako to nazvať, tú divokosť. Lebo to je možno zakorenené aj v tých vystúpeniach a celkovo v našej kultúre. Ešte možno celkovo k Lúčnici – tento rok oslavujete 75 rokov, čo je obdivuhodné, že to takto dlho pretrváva. Ani nechcem povedať, že koľkonásobne viac to bude, lebo verím, že sa takýto formát vzdelania a tej kultúry udrží nekonečne. Ale pán profesor Štefan Nosáľ – veľká osobnosť. Môžeš zo svojho pohľadu povedať, akým človekom je pre teba, alebo ako ho ty vnímaš a čo by si možno chcel zachovať, a prípadne ako chceš rozvíjať jeho myšlienky? 

Pavol Pilař: Ja si dnes môžem povedať, že som mal veľké šťastie, že som ho mohol osobne poznať. V tom období 2008 až 2016 som s ním aktívne spolupracoval tým, že ja som bol tanečník, on bol ešte funkčný choreograf, ktorý chodil na nácviky, chodil s nami na predstavenia. Takže tých zážitkov s ním máme mnoho, väčšinu pozitívnych. Sila tej osobnosti je úplne jednoznačná. Vždy hovoríme príbeh o tom, ako Nosáľ chodil na ministerstvo. Keď prídete na ministerstvo kultúry, tam sú všetci tí ministri, tie ich fotky. A on pri zoznamovaní s každým novým ministrom povedal, že týchto všetkých som prežil a vás ešte prežijem. Čiže vždy tam bola taká nejaká nadsádzka a áno, sila jeho tvorby a to, čo nám tu nechal, to, akým spôsobom spracoval naše kultúrne dedičstvo, na akú vysokú úroveň kvality ho dostal, tak to je úplne niečo jedinečné, čo musíme rozvíjať. Vravím aj to, že Rusi majú napríklad Labutie jazero, Briti majú Petra Pana a Slováci majú Lúčnicu a programy od profesora Štefana Nosáľa. Takže to je niečo, čo sa budeme snažiť ďalej udržiavať v takej kondícii a veľmi dobre nás to prezentuje v zahraničí a zároveň to má aj tú silu na Slovensku. Úžasné bolo to, že jemu sa podarilo pozdvihnúť aj bežných ľudí, dokázal sa k nim dostať blízko. Im nevadilo, že spracováva tie ich regionálne charakteristiky. Povedali, že je to dobrá robota, že sa im páči, ako to robí. Čiže si vedel získať aj diváka, aj publikum a skutočných ľudí v regiónoch, ktorí tie tradície udržiavali, alebo ich vytvárali. 

Erik Lakomý: Vymenoval si tu teraz viacero rôznych vecí, v ktorých on bol neprekonateľný. Ktorá je taká jedna, kde by si ty chcel pokračovať? Alebo čo si myslíš, že by si vedel úplne rozvinúť podobným prístupom ako pán profesor Nosáľ? 

Pavol Pilař: Pán profesor Nosáľ sa v prvom rade rozvíjal umelecky a potom sa na tom mohlo stavať. Čiže tam bola kľúčová tá tvorba. Ja umelecké ambície nemám, ani som nikdy nemal. Takže skôr mi ide o to Lúčnicu nejakým spôsobom profesionalizovať, dostať ju do povedomia a udržať tú značku ako nejakú značku kvality a ďalej rozvíjať to jeho umenie aj s inými tvorcami. 

Erik Lakomý: To je jedno smerovanie alebo charakteristika Lúčnice, kam smeruje, čo sa týka umenia a celkovo súboru. Tá prvá sa mi celkom páči, že večná mladosť stelesnená členmi súboru. Spomínal si už, že 2,5 tisíca členov Lúčnice doteraz, sú to stále vysokoškoláci alebo stredoškoláci. Nadviažem na otázky od našich poslucháčov. Maťa sa pýta, ako maximálne starý môže byť prijatý člen? Je tam nejaké obmedzenie? 

Pavol Pilař: Tak tam to vekové obmedzenie nie je až také. Skôr je to obmedzenie časových možností a schopností. A ak niekoho prijímame, tak z takých racionálnych dôvodov je pre nás dobré, aby sa v súbore zdržal aspoň 3 – 4 roky. Predsa len ten nábeh, že človek prejde konkurzom, ktorý je v septembri, potom má samostatné hodiny tanečnej techniky, samostatne naštudovávajú repertoár. Štandardne prijmeme tak 10 – 12, na konkurz nám príde okolo 50 a potom sa ešte postupne vyselektujú. Čiže kým sa človek dostane na javisko, niekedy to trvá rok, niekedy rok a pol. Takže už ten prvý rok by stratil, ak by prišiel 24-ročný, tak 25 – 26 sa dostane na javisko a potom tá funkčnosť, mobilita aj fyzické možnosti začínajú byť obmedzené, lebo tá záťaž je vysoká. 

Erik Lakomý: Takže ideálne tak 20 plus-mínus, áno? 

Pavol Pilař: Ideálne je okolo 20 aj 18, 17 sa dá. 

Erik Lakomý: Barbora sa pýta, ako konkrétne prebieha ten konkurz do Lúčnice? Vieš to priblížiť? 

Pavol Pilař: To je veľmi jednoduché. My vypíšeme termín konkurzu, samozrejme, je tam celá odborná komisia. Ja som mal ešte aj profesora Nosáľa, teraz je tam umelecký riaditeľ Mikuláš Sivý, taneční pedagógovia. A človek príde, má v zásade 3 ukážky buď na klavírny sprievod, alebo si donesie reprodukovanú hudbu. A následne ho preskúšame z nejakých tanečných techník tých ľudových. Čiže normálne náš pedagóg predtancuje nejakých zopár taktov, ide o to, ako rýchlo to ten človek chytá. Potom, samozrejme, baby museli točky a chlapci museli skákať. 

Erik Lakomý: Neviem, či som to čítal, alebo si to teraz vravel, že nejakých 50 ľudí plus-mínus bolo na tom poslednom konkurze. Koľkých vyberiete, koľkí majú šancu? 

Pavol Pilař: Tak 50 bolo na konkurze, z toho sa vybralo nejakých 16. a potom ešte cez tie ďalšie sitá prešlo podľa mňa tak 6 alebo 8. Nie som si úplne istý. 

Erik Lakomý: Koľko musia vedieť choreografií, keď už tancujú? 

Pavol Pilař: Hodiny. 

Erik Lakomý: Dobre, ale Lúčnica nie je len o tanci, ale je aj o speve. A Simča sa pýta, že či musí byť stopercentná speváčka, alebo môže tam byť teda spevácky zbor. Ja som tiež počas strednej školy spieval v zbore a nemôžem povedať, že som nejaký stopercentný spevák. 

Pavol Pilař: Tak si mal prísť do Lúčnice. 

Erik Lakomý: To radšej nie. (smiech) Ale musím byť stopercentný spevák? 

Pavol Pilař: Na tom konkurze nikto nie je stopercentný. Však od toho máme hlasovú prípravu a pedagóga, aby sme tých ľudí zdokonaľovali a k tomu výkonu ich dostali v čo najlepšej forme. Samozrejme, sme poloprofesionálny súbor, takže na nás je kus roboty. Veľmi veľkú časť tej práce na sebe spravia tí ľudia v Lúčnici. 

Erik Lakomý: A máš aj ty svoju najobľúbenejšiu speváčku, alebo ktorá je najlepšia? Lebo pýta sa neviem, či Dominika alebo Nina. 

Pavol Pilař: Áno, mám, ale neprezradím Dominike. 

Erik Lakomý: Dobre. A spomenul si, že Lúčnica je poloprofesionálny súbor. Keď to porovnáme s nejakým Sľukom, ktorí sú profesionáli, alebo s nejakými inými umeleckými telesami, aký je rozdiel, čo sa týka toho pôsobenia jednotlivých ľudí alebo členov? Oni majú normálne nejaké honoráre, zmluvy, kontrakt, ako to funguje? 

Pavol Pilař: Hej. Ten spôsob je hlavne v tom financovaní. Ak ste profesionál, tak to znamená, že sa tým ako keby plnohodnotne živíte. Čiže od toho je ten terminus technikus, nie od kvality výkonu. Čiže keď ste v Sľuku, alebo ste v Balete Národného divadla, tak chodíte do práce normálne na deviatu do piatej, obedná prestávka. Všetko, čo k tomu patrí. Ak ste v Lúčnici, tak my nemáme zamestnancov, zamestnankyne. Teda máme, v administratíve je to nejakých 20 ľudí. A potom zvyšok 80 ľudí sú výkonní umelci a my ich máme zazmluvnených. Čiže dostanete u nás kontrakt, áno, to máte. Súvisí to aj s nejakými licenciami, správou údajov a všetkého, čo k tomu potrebujeme, aby sme mohli naplno predstavenia robiť. A majú autorské zmluvy o umeleckom výkone. Tanečníci to majú tak, že majú nejakú symbolickú sadzbu, ktorú dostávajú raz mesačne. A speváci a orchester to majú tak, že od počtu podaných výkonov. Lúčnica vznikla ako absolútne dobrovoľná v tom tisícdeväťsto štyridsiatom ôsmom. Stretla sa výborná skupina mladých ľudí, trochu im vadilo, čo sa začalo diať v tom politickom smere na Slovensku a nejakým spôsobom sa začali združovať a chceli si udržať to, čo im bolo blízke, tak vznikla Lúčnica. A postupne, ako sa nejak profesionalizovala, tak tá mesačná sadzba vznikla asi tak, že tie dievčatá potrebovali šminkovné. 

Erik Lakomý: Šminkovné… (smiech) 

Pavol Pilař: Áno, aby dostali nejaký príspevok na to, s čím majú spojené náklady. A z toho sa to rozvinulo do nejakého veľmi symbolického mesačného platu. Ale presne ten know how Lúčnice a to, prečo je vždy mladá a prečo je vždy krásna, stojí na tom, že tí ľudia to nemôžu robiť pre peniaze. 

Erik Lakomý: Jasné. Ale asi keď to porovnáme, že aké šminkovné bolo v štyridsiatom ôsmom a aké možnosti šminiek, tak teraz ste museli trošku priplatiť. 

Pavol Pilař: Teraz na to máme aj sponzorov a partnerov. 

Erik Lakomý: Predpokladám, že tí ľudia sú buď študenti a majú to akoby nejak popri škole, alebo majú ešte aj normálnu prácu, ak teda už pokračujú. 

Pavol Pilař: Popri normálnej práci je to už náročné aj tie dovolenky. Keď som bol v Lúčnici, tak my sme boli na šesťtýždňovom turné v Japonsku. Niektorí pracujúci museli vtedy skončiť, že to nedali. Takže popri škole je to ideálne, popri práci už je to náročnejšie skĺbiť. 

Erik Lakomý: Ako si povedal, to sa mi páčilo, že nejde o peniaze, lebo asi v takýchto prípadoch nejde o peniaze. Myslím si, že aj normálne v živote by to malo byť tak, že práca nie je len čisto o peniazoch. Je to určite aj o ľuďoch, ktorí to robia. Takže nepochybujem, že ste zažili mnoho zábavných vecí. Ale takisto aj o tom, že cestujete po svete, vidíte nové kultúry a hlavne prinášate slovenskú kultúru či už do Ázie, Ameriky. Asi ste boli po celom svete, nie? 

Pavol Pilař: Áno. Kontinenty máme všetky okrem Antarktídy. V stovkách možno počítať krajiny, v ktorých Lúčnica vystúpila za tú históriu. Za tých 8 rokov, čo som bol v Lúčnici, stihol som napríklad výborné trojtýždňové turné v Austrálii. Takže som prešiel vlastne všetky veľké mestá Austrálie. Stihli sme šesťtýždňové turné v Japonsku, kde sme mali skoro 25 predstavení. 

Erik Lakomý: Páčilo sa mi, čo máte napísané na stránke, že bez potreby nejakého tlmočníka viete sa akoby spájať s tými ľuďmi práve prostredníctvom toho tanca a spevu. 

Pavol Pilař: To je čaro toho umenia. My v zahraničí máme prevažne takú skúsenosť, že keď vypredáme tú jednu veľkú sálu, alebo to robíme v spolupráci s ministerstvom zahraničných vecí v rámci nejakej štátnej reprezentácie, tak teraz sme mali vo Varšave predstavenie v národnom divadle. Samozrejme, prvý večer prídu pozvaní ľudia a potom všetci prídu a pýtajú sa: „Aj zajtra ste tu? Toto musím povedať všetkým mojim známym, aby sa prišli pozrieť, lebo ja som neverila, že to môže byť také dobré.“ To sa nám stáva často. 

Erik Lakomý: Tak to je príležitosť na nejaký dobrý biznis plán, nie? Spraviť prídavky potom? A ešte aj to financovanie – spomenul si SĽUK, ten je predpokladám z ministerstva kultúry? 

Pavol Pilař: Aj my sme financovaní z ministerstva kultúry ako príspevková organizácia. Ten náš príspevok je rádovo nižší na to, že počet členov a počet výstupov je rádovo vyšší. Ale to je podľa mňa presne ten dobrý prienik. 

Erik Lakomý: A máš ambíciu to nejako meniť, alebo vybaviť viacej peňazí? 

Pavol Pilař: Pýtal si sa, čo ten pán profesor zanechal a čo by sme asi chceli udržať. A podľa mňa je to tento model. On zo svojej pozície mohol tvorcu a umelca pri ktorejkoľvek vládnej garnitúre povedať, že to chce profesionalizovať, že chce 40 tanečníkov v plnom úväzku. A nikdy to nepovedal, pretože rozumel tomu, že to čaro spočíva v tom, že tí mladí ľudia prídu, robia to zo srdca, nechajú tam všetko, čo potrebujú, odídu. A keď odídu, tak všetci budú hovoriť, že najkrajšie obdobie svojho života zažili v Lúčnici. A to je asi to posolstvo, ktoré si treba zachovať. Ja sa stretávam s mojimi kolegami z ministerstva aj s riaditeľom Sľuku, filharmónie, národného divadla a všetci mi závidia, že ja nemám odbory. 

Erik Lakomý: To je veľmi silná myšlienka, že práve to robí Lúčnicu Lúčnicou, že fakt je tam to srdiečko. A ty si z neziskového alebo teda čiastočne neziskového sektoru. V zásade Lúčnica je taký možno polonezisk, alebo neviem, ako to presne nazvať. Ale máš extrémne bohaté skúsenosti s fundraisingom, čo je veľmi zaujímavé v dnešnej dobe, lebo množstvo ľudí má ambíciu vytvárať neziskové projekty, len stále je problém toho financovania. Alebo si spomínal tú iniciatívu Artu v Piešťanoch. To bol najväčší tvoj projekt, čo si riešil akoby na fundraising? Nejaký 1 milión, z toho 400000 fundraising a potom nejaký úver a potom… 

Pavol Pilař: Áno, je to v zásade najväčší fundraisingový projekt, ktorý som robil, alebo najväčší projekt, ktorý sme museli fundraisovať viaczdrojovo a mimo zdrojov. 

Erik Lakomý: Vieš povedať nejaký postup krokov, keď chcem raisovať takto peniaze na takýto projekt, že ako to prebieha? Ako si začal? 

Pavol Pilař: Tá škola fundraisingu to bolo výborné, že som išiel študovať tú VŠMU. Lebo mňa tam vtedy docentka Varadzinová naučila, ako fungovať vo fundraisingu. My sme viac-menej mapovali, že tých peňazí v neziskovom sektore ja by som povedal tak, že nie je málo. Ak máte dobrý nápad, ak chcete niečo spoločnosti priniesť, tí ľudia chápu, že je to nejakým spôsobom úprimné, tak potom vám narastá aj ten počet možností fundraisovania. Tie iniciatívy a ľudia sa objavia. My sme mali veľkú výhodu, že takým základným partnerom v projekte bol Trnavský samosprávny kraj. Čiže keď sme robili tú dohodu o tom, ako tú budovu revitalizovať alebo akým spôsobom,, tak Trnavský samosprávny kraj dal prvotnú investíciu nejakých 400000 na strechu. S tým, že my sme sa zaviazali, že keď vy 400, tak my 400. Bola to taká dobrá hecovačka. Potom nám veľmi pomohol na tie prvé kroky Slovenská sporiteľňa, ktorá má také špeciálne oddelenie sociálnej banky, kde vy môžete predstaviť nejaký váš projekt, a oni sú ochotní vám ho zaúverovať za nejakých výhodnejších alebo iných podmienok. A to bola výborná škola v tom strategickom a finančnom plánovaní, pretože oni nás donútili nastaviť si cashflow tak, aby ten projekt bol udržateľný a aby sme im tie úroky aj istinu platili. Čiže to boli také dva základné finančné vstupy, ktoré tam boli. A potom, samozrejme, do toho prichádza množstvo dotačných schém. Tým, že sme v regióne v Trnavskom kraji, tak neboli zo všetkých strán až také obmedzené. Čiže Fond na podporu umenia, rôzne súkromné nadácie, firmy, Nadácia Orange nám veľmi pomohla. Nadácia Pontis nám sprostredkovala viacero fundraiserov cez Nadáciu SPP a tak ďalej. Čiže tam sa potom už na veľa tých mikroprojektov a tých vecí, ktoré sa tam dejú, dajú zháňať peniaze. Minulý rok nám dosť intenzívne pomáhala aj Nadácia ZSE. A ak sa do toho človek už ponorí a rozbehne, tak zistí, že… A potom, samozrejme, skúšate, alebo robíte aj tie croundfundingové kampane na Startlabe alebo Doniu. Nejakým spôsobom tým dokážete vtiahnuť do toho oveľa viac tú verejnosť. Ďalšou výhodou je to, že my máme aj platnú asignáciu dane. Takže ak máte funkčné občianske združenie s pomerne prehľadným a dobrým účtovníctvom, tak tých ľudí dať vám 2 % v zásade nič nestojí a ten network viete veľmi dobre šíriť. Kultúra je na to super nástroj, lebo sa k ľuďom dostane blízko. A tým pádom máte s nimi aj taký osobný kontakt. 

Erik Lakomý: Takže je to nejaká kombinácia rôznych zdrojov? 

Pavol Pilař: Je to kombinácia všetkých zdrojov. (smiech) 

Erik Lakomý: Využívali ste nejaké projekty z Európskej únie? 

Pavol Pilař: Tak na to, aby sme išli do nejakého veľkého eurofondového projektu, tak potrebujeme byť dosť administratívne stabilizovaní, lebo tam je tá miera byrokracie vysoká. Takže teraz po tých troch rokoch sa tomu už nebránime, ale v tých začiatkoch to bolo skôr živelné a vtedy ten snow ball efekt funguje oveľa lepšie ako nejaký veľký balík peňazí z plánu obnovy. 

Erik Lakomý: A robil si to tak, že si mal nejaký plán k tomu? Prídeš s nejakým papierom alebo prezentáciou, alebo ako vyzerá ten samotný projekt? Alebo ako si vôbec začal? 

Pavol Pilař: Ja som to nerobil sám. Mňa do toho projektu oslovila Dominika Rusnáková, ktorá bola iniciátorom, a robili sme to ešte s Peťom Dvorským, takže sme boli traja. Veľmi výrazne nám v tom teraz pozitívne pomohol COVID, to musím povedať. Lebo my sme skoro podpísali ten kontrakt v marci pred Covidom, potom prišiel COVID, zabrzdilo sa to a mali sme čas to pripraviť. Lebo neviem, ako by to teraz dopadlo, my sme boli absolútne nepripravení. A áno, tak pri tých grantových výzvach podávaš projekt oficiálnym spôsobom. Pri priamych partneroch to už funguje na osobnom kontakte. To sme si skúsili aj s tým SLSP, aj s TTSK. Následne potom prišli hlavne lokálni a regionálni partneri – Magna energia alebo takí, ktorí reálne videli výsledky našej práce. Čiže reálne videli, čo sa tam deje, nemuseli sme im to nejakým spôsobom sprostredkovať. 

Erik Lakomý: Čo sa týka konkrétne toho priestoru v Piešťanoch, je tam množstvo komerčných aj nekomerčných prevádzok, priestorov. Ako ste naraisovali tú úvodnú investíciu, rozbehli ste to, prebiehala nejaká rekonštrukcia a všetky veci okolo toho, že ono sa to už teraz samé na seba uživí, alebo potrebuješ to stále dotovať z nejakých ďalších zdrojov? 

Pavol Pilař: My tam v prvom rade nemáme komerčné prevádzky okrem kaviarní. Celý ten koncept bol postavený na tom, že máme nájomnú zmluvu na 25 rokov, platíme nájomné 30000 € ročne, ktoré je mierne nižšie ako by malo byť. A je to preto, že my máme v zmluve s TTSK záväzok, že tú budovu budeme využívať na nekomerčné aktivity a na podporu kreatívneho priemyslu. Čiže na podporu ľudí, ktorí podnikajú v umení, kultúre a kreatívnom priemysle. Čiže je to aj nejaký krok toho, ako tá spoločnosť vie poskytnúť priestory ľuďom, ktorí na ten štart nemajú také veľké finančné zázemie. A áno, to bolo to, k čomu nás donútila tá banka – nastaviť ten projekt tak, aby bol rentabilný. Oni by nám inak ten úver, ktorý máme teraz niekde na úrovni 300000, žiadnym spôsobom nedali. 

Erik Lakomý: Veľmi sa mi páči, že aj ste tam dostali trošku toho korporátneho alebo bankového sveta, lebo tým pádom sa to môže udržať. 

Pavol Pilař: Bez toho by sa to vôbec nedalo spraviť. Tam boli rôzne záväzky, ktoré tá banka od nás chcela, že zmluvy o budúcich zmluvách. Získať ten úver trvalo skoro aj 2 roky, kým my sme ich presvedčili, že nie sme len nejakí ľudia, čo niečo chcú a že to po roku nevzdáme. Normálne v tej banke čakali, že či po roku prídem znova, že či nás to ešte drží, alebo sme to vzdali. Čiže aj nejaké iné skills si týmto dávali. A tak, ako vravím, že ich zaujímali aj zmluvy o budúcich zmluvách s tými ľuďmi, ktorí tam prídu, prenajmú si priestory. Samozrejme, pozreli si ich na Finstate, aké majú príjmy, či budú schopní to platiť, či to bude fungovať a na koľko percent musí byť tá budova obsadená tak, aby sme boli schopní návratnosti nejakej investície. 

Erik Lakomý: Jasné. Počúvate podcast NA ROVINU o podnikaní, mojím dnešným hosťom je Pavol Pilař, generálny riaditeľ Lúčnice a veľmi komplexný a multitalentovaný človek, čo sa týka umenia, kultúry a zároveň fundraisingu. 

Vrátim sa ešte k tomu verejnému vypočúvaniu. Pozrel som si to a 1 pilier, ktorý si v tej prezentácii prezentoval, bol, že chceš priniesť Lúčnici nejaké konkrétne miesto, kde sa bude môcť celý tento ansánbel stretávať. Myslím, že tam je aj nejaká budova kasární. Chceš postupovať podobne ako v Piešťanoch? Ako to s týmto vyzerá? 

Pavol Pilař: Áno, to si sa vrátil k tomu, prečo som vyštudoval tú architektúru, že sa mi to opäť vracia. Lúčnica nikdy nemala nejaké svoje vlastné sídlo – administratíva na Štúrovej, krojové dielne v Ružinove, sklady techniky v Devínskej Novej Vsi, dlho sme skúšali v historickej budove národného divadla. Tá je zavretá v poslednej dobe. Takže tá otázka sídla bola už dlhodobo na stole. A v areáli Hurbanových kasární na Kollárovom námestí je dole samostatný objekt, kde kedysi sídlil vojenský umelecký súbor. A nám sa podarilo ho vlastne minulý rok od 1. septembra získať do správy od ministerstva kultúry. Celý ten areál patrí ministerstvu kultúry, ktoré dúfam prinesie aj nejakú komplexnú koncepciu toho, čo by tam mohlo byť. Lebo ten kultúrny priestor by tam bol vhodný aj výborný. My sme získali ten objekt a ideme podobným spôsobom ako v Arte. Ale tuto mám, samozrejme, iné možnosti financovania a tu sme už podali aj eurofondový projekt do plánu obnovy, pretože aj príprava tej projektovej dokumentácie, aj tá možnosť žiadať, aj tá administratívna náročnosť je tu už oveľa jednoduchšie zvládnuteľná tým, že je to organizácia, ktorá má 75 rokov. 

Erik Lakomý: Držím palce. Vieš aj nejaké termíny, kedy by to mohlo byť nejako… 

Pavol Pilař: Neviem, kto počúva váš podcast, ale možno nám povie. My máme žiadosť na plán obnovy podanú, takže akonáhle prídu peniaze. Potom do toho zasa vstupujú tie veci ako verejné obstarávanie. Spustím verejné obstarávanie, možno sa nikto neprihlási, budem ho opakovať. To boli veci, ktoré zase v tej Arte akoby neboli. 

Erik Lakomý: Verím, že niekto z ministerstva to počúva a prídu peniažky čím skôr, minimálne schválenie toho projektu. To je aj super dôkaz toho, že keď spojíš takéto svety – architektúra, umenie a neziskovky -, že za mňa je to vynikajúci dôkaz, že sedíš na tom správnom mieste a že tú Lúčnicu vieš akoby míľovými krokmi posunúť dopredu. Hlavne čo sa týka tej profesionality a že tá organizácia naberá nejaké reálne kontúry. A že nie je to len čisto to umelecké, ale je to aj také manažérske. 

Pavol Pilař: Tak to umelecké je tam už na veľmi dobrej úrovni. Aj manažérsky, aj produkčne tá Lúčnica je aj bola vždy vysoko. Vždy bola takým trendsetterom a stále to môžeme posúvať ďalej. A musíme si udržať líniu toho, aby sme boli vždy trendsetterom a inšpiráciou pre ostatných. 

Erik Lakomý: Značka Lúčnica má extrémnu silu. Ako plánuješ, alebo aký máš recept na zachovávanie tých kultúrnych hodnôt hlavne u tej mladej generácie? Lebo tak sa hovorí, že mladých to nezaujíma, že radšej si vypočujú nejakú popmusic, alebo idú na nejakú rappovú party. Mýli sa verejnosť? Je záujem o folklórne veci? 

Pavol Pilař: Podľa mňa sa mýli, ale nemôže nás to ospravedlňovať v tom, že by sme nič nerobili. V regiónoch je folklór alebo úcta k tradíciám veľmi silná. Generácie predtým mladých ľudí k tomu stále vedú. To vidím aj na tom, že tisícky súborov, čo sú na Slovensku, tak veľmi dobre fungujú. Ono akoby z tej Lúčnice to nastalo tak, že bývalí tanečníci keď skončili v Lúčnici, veľakrát sa vrátili do svojich rodísk a založili tam potom súbor a teraz z tých súborov prichádzajú ľudia sem. Čiže tam to nadviazané bolo, ale hľadať cestu k tej mladej generácii si musíme. Ona sa do veľkej miery globalizovala, takže tie trendy sú rôzne. Ja úplne neviem, čo všetko môžem prezradiť, ale my momentálne pracujeme aj na takých veciach s mojimi bývalými kolegami z Lúčnice, ktorí majú Virtual Medicine, s Tomášom Brgelom a Mišom Tkáčom na tom, že by sme chceli Lúčnicu posunúť do virtuálnej reality. Chceme vyvíjať jednu webovú aplikáciu, kde by si ľudia mohli prostredníctvom už aj z výsledkov našej kampane dostať sa k veciam, ktoré by im to kultúrne dedičstvo nejakým spôsobom sprostredkovali. A to by mohlo byť aj takým veľmi dobrým vývozným artiklom do sveta. Stretávame sa aj s tým, že už sú generácie po generáciách ľudí, ktorí emigrovali, a hľadajú tú cestu naspäť k našej kultúre. A toto sú potom nástroje, ktoré vieme veľmi dobre využiť. 

Erik Lakomý: Myslím, že keď sme sa bavili pred týmto podcastom, si spomínal, že vás čaká aj rebranding niekedy na jeseň tohto roka. Bude úplne nové logo Lúčnice? 

Pavol Pilař: Nebude úplne nové logo. Bude to rebrandované logo. My to robíme s agentúrou Made by Vaculík, ktorí sa do toho veľmi dobre vyznajú. Ktorí pochopili ten náš obsah, aj naše know how. Pracujeme na tom už vyše trištvrte roka a nejdeme tou revolučnou cestou, ideme evolučnou cestou, ktorú Lúčnica vždy mala, vždy našla. Ale potrebujeme tam vyvinúť takú kvalitnú komunikačnú stratégiu a hľadať cesty k ľuďom. 

Erik Lakomý: To je veľmi dôležité. Celý ten trh aj ľudia sa menia, naprieč generáciami majú iné formy konzumovania toho obsahu. Takže je veľmi dobré, že to vnímate. Verím, že to vyjde. Vieš povedať ešte nejaké vízie Lúčnice okrem rebrandingu? 

Pavol Pilař: Ja som tam vymenovaný len na 5 rokov, rok už mám za sebou. Takže ak si dám dokopy rebranding, virtuálnu realitu a nové sídlo Lúčnice a do toho kvalitnú umeleckú tvorbu a niekoľko predstavení a pár zahraničných turné, tak verím, že to všetko stihnem. 

Erik Lakomý: A možno taký presah tvojho funkčného obdobia, kde by si videl ty rád Lúčnicu, keď budeš mať ja neviem vnukov alebo vnučky? Čo by si chcel, aby ostalo? 

Pavol Pilař: Tak ja verím, že Lúčnica ostane, niet pochýb o tom, čo by zostalo. Ja budem rád, keď budem mať vnukov a vnučky a bude fungovať komplexne to sídlo tak, ako by malo fungovať. To budem rád a budem rád, keď sa oveľa viac zväčší to povedomie o Lúčnici v zahraničí. Na nejaké také veľké vizionárske veci ani nemusím mať, pretože v tej umeleckej úrovni tej prezentácie aj v tom všetkom je Lúčnica na vrchole tých 40 – 50 rokov. Čiže ako keby udržať si prvú priečku a byť v tej štatistike top of mind stále jednotka. 

Erik Lakomý: A možno aj ako si spomínal nejaká kultúrna diplomacia je veľmi dôležitá aj pre Slovensko, aby sa rozpínala celkovo do sveta. A povedz možno nejakú tvoju osobnú víziu, kde sa ty vidíš o 5 rokov ako na pohovore. (smiech) 

Pavol Pilař: Vieš, čo? Toto sa ma pýtali, keď som začal robiť architekta a ja už nikde radšej nič nepoviem. Lebo vždy je všetko inak, ako som myslel, že bude. 

Erik Lakomý: To je život. 

Pavol Pilař: Aj v Arte 5 – 10 rokov kľudne budem a po troch rokoch som v Lúčnici. Takže ja už nikomu nič nesľubujem, kde sa vidím. 

Erik Lakomý: Nechávaš tomu taký voľný priebeh. Dobre a úplne záverečná otázka je alebo nie otázka. Máš nejaký odkaz pre poslucháčov na záver? 

Pavol Pilař: Keď mám zhrnúť to, čo sme si povedali, tak mne sa páči aj tvoj prístup teba ako podnikateľa, že keď človek robí poctivú prácu a má dobrú referenciu osobnú a skúsenosť od zákazníka, tak to je podľa mňa smer, akým by sme mali podnikanie na Slovensku rozvíjať, akým spôsobom by sme mali podnikať bez ohľadu na to, či je to v kultúre, či je to v bankovníctve alebo inom segmente. Poctivá práca a kus toho srdca keď tam človek nechá, tak to zanechá aj tie hodnoty, ktoré potrebujeme aj v tom podnikateľskom sektore mať. 

Erik Lakomý: Presne tak a ešte treba navštíviť nejaké vystúpenie Lúčnice, aby sme nezabudli aj na naše korene. Vieš povedať, čaká nás nejaká jesenná sezóna? 

Pavol Pilař: Teraz sme skončili veľké turné, v lete budeme iba na nejakých troch, štyroch festivaloch. Dali sme si také oddychovejšie leto, lebo potom v decembri budeme robiť gala program 75-tka. A budúci rok budeme túrovať s tým gala programom. Verím, že nejakých 20 predstavení na Slovensku určite dáme. 

Erik Lakomý: Tak ja verím, že či už ja, alebo naši poslucháči si ten gala program prídeme pozrieť a Lúčnica ostane v srdiečku a bude sa rozvíjať ďalej. Ja ti veľmi pekne ďakujem, že si dnes prišiel a že sme sa takto porozprávali. 

Pavol Pilař: Aj ja ďakujem. 

Erik Lakomý: Fakt je to obdivuhodná , čo robíš nielen ty, ale v celej Lúčnici a prajem vám veľa šťastia a úspechov do budúcna. 

Pavol Pilař: Ďakujeme. 

Erik Lakomý: Mojím dnešným hosťom bol Pavol Pilař, generálny riaditeľ Lúčnice. Vy ste počúvali sto deviatu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní. Moje meno je Erik Lakomý. A ak sa vám táto epizóda páčila, tak ju neváhajte poslať vašim kamošom, alebo zdieľajte, alebo nám dajte lajk na Instagrame, Facebooku, TikToku. Budeme sa počuť opäť o 2 týždne. A aj táto epizóda vznikla pod skupinou PROSIGHT. Prajem vám pekný deň a dopočutia. 

Súvisiace články

Jááááj skoro som zabudol...

Automatický prístup k najnovším podcastom, livestreamom a informáciam z biznisu. Newsletter posielame prostredníctvom služby Mailchimp.

Jááááj skoro som zabudol...

Automatický prístup k najnovším podcastom, livestreamom a informáciam z biznisu. Newsletter posielame prostredníctvom služby Mailchimp.