Ako marketingové stratégie vplývajú na budovanie značky
Hosť: Viktor Šelesták / Portwish, Instagram, Facebook
Moderátor: Viliam Bendík / LinkedIn, Instagram, Facebook, Bendik Films
Epizóda NRoP 111 – audio
Prepis
VILIAM BENDÍK: Milí poslucháči, vítam vás pri ďalšej epizóde podcastu NA ROVINU o podnikaní, ktorý vám prináša spoločnosť PROSIGHT Slovensko. Urobili sme už viac ako 100 epizód o rôznych podnikateľoch, ktorí sa prebíjali slovenským podnikateľským prostredím a dosiahli veľké i menšie úspechy. Rozprávame zároveň aj o tom, aký život nás čaká nielen pri podnikaní, ale aj mimo neho. V poslednej dobe máme veľa epizód z pohľadu psychológie podnikania. Takže vždy sa máte na čo tešiť a nebude tomu inak ani dnes. Mám v štúdiu veľmi zaujímavého hosťa a budem sa rozprávať o tom, čo možno niektorí z vás poznáte, a niektorí z vás chceli spoznať, a to je prechod zo zamestnania do podnikania a čo to všetko obnáša. Pri mikrofóne vítam Viktora Šelestáka.
VIKTOR ŠELESTÁK: Ahoj, Vilo, ďakujem za pozvanie.
VILIAM BENDÍK: Ja ďakujem, že si prišiel takto narýchlo. Keď sme sa dohodli v podstate iba pred dvomi dňami. Tvoj príbeh je veľmi zaujímavý. Čítal som si nejaké články o tebe v časopise Forbes alebo iných. Čo najviac zaujalo ľudí na tvojom príbehu? Povedz hneď na úvod, aby sme povedali, o čom to dnes bude.
VIKTOR ŠELESTÁK: Predpokladám, že ich zaujala tá profesijná zmena, ktorá nastala, a rozbeh vlastného podnikania.
VILIAM BENDÍK: Čiže toto bolo zaujímavé aj pre médiá – ukázať ľuďom, že sa to dá v zásade veľmi jednoducho na prvý pohľad urobiť?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno.
VILIAM BENDÍK: Čiže všetci, ktorí počúvate, môžete začať podnikať. Dnes vám to Viktor vysvetlí ako na to. A pred tým, kým sa k tomu dostaneme a dostaneme sa k jeho druhému menu, tak si ešte povieme, ako si začínal. Skús na začiatok našim poslucháčom povedať, čo si vyštudoval a čo boli tvoje prvé kroky k ozajstnej práci?
VIKTOR ŠELESTÁK: Ak by som mal tak chronologicky začať, tak vyštudoval som Vysokú školu výtvarných umení, konkrétne Katedru fotografie a nových médií u profesora Ľuba Stacha. Školu som ukončil – tu to mám poznačené, aby som sa v tom nestrácal – v dvetisíc sedemnástom a v magisterskom ročníku som začal pracovať pre súkromnú televíziu, ktorá sídli na Kolibe, kde som pracoval a sem-tam aj participujem ako štúdiový kameraman na štúdiových reláciách.
VILIAM BENDÍK: Študoval si fotografiu. Viem, že štúdium nebolo márne a že si mal aj nejaké výstavy. Dokonca som videl tvoju knihu alebo tvoje fotografie publikované v knihe. Skús to ešte priblížiť poslucháčom.
VIKTOR ŠELESTÁK: V rámci školy sme stále mali nejaké školské výstavy a podujatia, kde sa vystavovali študentské práce. Ale to sa akceptuje a chápe nejako automaticky, že študent musí mať výsledky. Ale po škole prišli ponuky na výstavy. V roku 2018 to bola Slovenská národná galéria, kde som participoval ako fotograf s dvoma fotografickými projektami. Vtedy kurátormi boli Filip Bančo a Aurel Hrabušiský. Vystavoval som 2 projekty a 1 z nich je ten, o ktorom hovoríš, ktorý bol potom publikovaný aj knižne, a to je projekt, ktorý sa volá Šelestákove pekné fotky.
VILIAM BENDÍK: Prečo si išiel študovať fotografiu? Bavilo ťa to, fotil si už predtým, alebo ako došlo k tomu, že si si vybral takýto odbor?
VIKTOR ŠELESTÁK: No je to také zvláštne. Ja som totižto vyštudoval strednú priemyselnú školu strojnícku, potom som išiel študovať pomaturitné štúdium do Bratislavy fotografický design a potom som sa dostal na VŠVU. A prečo tá fotka? Mal som v tej dobe potrebu zaznamenávať realitu. Čiže to je médium, ktoré ju dokáže zaznamenať veľmi presne.
VILIAM BENDÍK: A ty si sa špecializoval viac na nejakú dokumentárnu fotografiu? Alebo ako by si špecifikoval, že v čom si bol dobrý a prečo si sa dostal hneď počas štúdia na takéto výstavy a do kníh?
VIKTOR ŠELESTÁK: Na VŠVU tým, že je to umelecká škola, tak tam boli ambície pedagógov a smerovanie školy robiť výtvarné projekty, kde študent prerozpráva svoj názor v tom danom médiu, s ktorým vie pracovať a v ktorom sa dokáže vyjadriť. A mne tie výtvarné projekty nešli. Ja som mal radšej realitu. Nikdy som nebol dobrý v aranžovaní, preto ma lákala aj taký ten typ dokumentárnej fotky, čo nakoniec aj tie Šelestákove pekné fotky sú. Ono sú to zátišia, ktoré som nachádzal počas prechádzky v meste, kade-kde. Čiže je to tá realita mesta, tých všedných dní a obyčajných momentov.
VILIAM BENDÍK: Zaujala ma tá publikácia, ja som si tie fotky pozeral. Musím sa priznať, že sa mi veľmi páčia. A neviem, či kurátorka alebo kurátor, alebo niekto iný napísal k tomu taký text, že je veľa takýchto fotografií aj v západnej Európe a že ty ukazuješ takú zvláštnu krásu východnej Európy, ktorá je na jednej strane možno pre niektorých ponurá a pre niektorých farebná. A na tých tvojich fotkách zrazu je vždy nejaký farebný akcent tej scény, ktorý možno ľudia bežne nevidia.
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno. Ten projekt bol založený už počas vysokej školy, ale nikdy to nebol projekt, ktorý vznikol v rámci nejakej semestrálnej práce. Skôr to bolo akoby sa nejako vyhraniť voči tej škole, pretože každý 1 projekt, ktorý som robil v rámci semestra, si vyžadoval nejakú anotáciu ideálne v rámci A4. Pre mňa to boli veľmi otravné veci jednak to písať a potom to čítať po druhých. A jednoducho Šelestákove pekné fotky v živote odo mňa žiadnu anotáciu nemali. Nikdy som k tomu nedával nejaký popis, nikdy som nepísal nejaké texty, ale časom sa nazbierali od kurátorov, čo je fajn.
VILIAM BENDÍK: Z toho mi vychádza, že máš rád pekné sýte farby, a možno práve preto si začal robiť to podnikanie. K tomu sa dostaneme neskôr. Čiže vyblednutá farba nie je dobrá farba, treba ju oživiť.
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno, treba tam trošku pridať grády, aby to bolo také cirkusácke. Ja som to nazval taký cirkusantský projekt.
VILIAM BENDÍK: Ale tam to teda začínalo, čo dnes robíš. Pred tým ešte, kým prejdeme k tvojej dnešnej práci a ako si sa k nej dostal, tak skús ešte trošku vysvetliť, ty si to tak veľmi korektne začal, že v nejakej televízii na kopci, ja poviem rovno, že v JOJ-ke, Nie sme v rádiu, tak môžeme robiť aj reklamu. Takže ty si sa dostal k jobu, ktorý zase pre niekoho je možnože veľmi atraktívny – robiť kameramana v televízii. Ako si sa k tomu dostal?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno. Dostal som sa k dverám hlavného kameramana Doda Šimončiča. Vstúpil som tam a ukázal mu nejakých pár filmov a pár videí vtedy, ktoré som natočil, a tak sa to celé začalo. Veľmi, veľmi prirodzene.
VILIAM BENDÍK: Máš v poznámkach, ktorý to bol rok?
VIKTOR ŠELESTÁK: V poznámkach nie, ale tuším, že to mohol byť rok 2016. V dvetisíc sedemnástom som končil vysokú školu a posledné 2 magisterské ročníky som už pracoval pre televíziu JOJ.
VILIAM BENDÍK: Čiže ty si si už ako študent dokázal privyrobiť. Už vtedy si si založil živnosť, alebo akým spôsobom si robil?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno, vtedy som bol nútený založiť si živnosť a spoznať ten život živnostníka – odvody a všetko, čo k tomu patrí.
VILIAM BENDÍK: Ešte mi povedz, keďže ty si bol povedzme tretiak alebo štvrták na vysokej škole…
VIKTOR ŠELESTÁK: Piatak a šiestak. VŠVU je šesťročná.
VILIAM BENDÍK: Aha, výtvarníci sa musia dlho pripravovať. To znamená, že si bol ale študent. Ako si si zakladal tú živnosť? Pamätáš si to? Sám si si to celé urobil, alebo ti niekto s tým pomohol?
VIKTOR ŠELESTÁK: Asi som si o tom niečo načítal a tuším, že prvýkrát som to riešil cez nejakú spoločnosť, čo dokáže robiť tieto veci cez internet. Takže veľmi, veľmi jednoducho. Ono to nie je nejaká atómová fyzika, sú tam jednoduché kroky, ktoré človek musí spraviť nejak systematicky, aby sa k tomu dostal, a sa stáva živnostníkom.
VILIAM BENDÍK: A zrazu si bol živnostník, ani si nevedel ako.
VIKTOR ŠELESTÁK: A zrazu si živnostník, ani nevieš ako. Potom o rok to pochopíš.
VILIAM BENDÍK: Začal si podnikať a o rok na teba doľahli všetky dane.
VIKTOR ŠELESTÁK: Všetky odvody a zdravotné poistenie.
VILIAM BENDÍK: Ako si sa vysporiadal s tým, že si zrazu po nejakom roku zistil, že musíš relatívne veľa peňazí zaplatiť štátu?
VIKTOR ŠELESTÁK: Neviem. Bral som to ako prirodzenú súčasť nastavenia toho systému.
VILIAM BENDÍK: A vypýtal si si vyšší plat vtedy?
VIKTOR ŠELESTÁK: Nie je tam na to priestor.
VILIAM BENDÍK: Dobre. Pre teba ako študenta to určite bola nepoviem, že brigáda, lebo to už bol zrejme plnohodnotný job.
VIKTOR ŠELESTÁK: To bola práca, to nebola brigáda.
VILIAM BENDÍK: Bavilo ťa na tej kamere niečo iné ako pri fotení?
VIKTOR ŠELESTÁK: Skôr bolo zaujímavé pre mňa sledovať to, že Vysoká škola výtvarných umení je na kopci a na kopci oproti je televízia JOJ. A keď som zliezal trolejbusom z jedného kopca na druhý, tak to bolo ako keby som vychádzal z jednej reality a vchádzal do druhej. VŠVU som volal, že to bolo detské ihrisko, to bol zámoček hore na kopci, kde ľudia fungovali nejakým spôsobom veľmi príjemným. A potom som zrazu otváral dvere na štúdiu, kde bola brutálna komercia. Komerčnejší formát ako televízia asi neexistuje, čiže to bola akoby taká mierna schizofrénia naladiť sa najmä na tých ľudí. Lebo rôzne povahy a rôzne duchovne a duševne nastavení ľudia pracujú tam a tam.
VILIAM BENDÍK: Povedal by som, že pre mnohých je možno veľký sen robiť fotografiu celý život. Ja som osobne poznal iba jedného veľkého fotografa, to bol Tibor Husár a mal som možnosť s ním robiť aj nejaké publikácie. Odvtedy si veľmi vážim akúkoľvek prácu fotografov, čo dokážu urobiť a čo dokážu ukázať svetu. A ty si vstúpil do komercie v televízii JOJ, čo obnášala tá tvoja práca alebo de facto už podnikanie? Čo si robil? Skús ešte trošku vysvetliť poslucháčom.
VIKTOR ŠELESTÁK: No ono to bola práca, pretože tie zákazky som dostával akoby zhora od šéfa. Ja som si nevyhľadával, nebol som oslovovaný. Jednoducho máme tam šéfa, ktorý nám tú prácu nejakým spôsobom prerozdeľoval.
VILIAM BENDÍK: Chcel som sa len spýtať, že čo to obnášalo? Čiže chápem to tak, že áno, rozdiel oproti podnikaniu v zmysle, že si hľadáš zákazníkov a musíš si budovať biznis od nuly, bol ten, že ty si ako živnostník v podstate doručoval službu. Niekto ti zadával prácu a ty si ju vykonal, áno?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno.
VILIAM BENDÍK: Čiže ja si predstavujem, že si veľa hodín strávil v štúdiu, kde si držal kameru, a mal si na starosti, aby ten obraz vo výstupe bol kvalitný.
VIKTOR ŠELESTÁK: Kvalitný a ostrý. Bolo to veľmi náročné, pretože ja som o štúdiovej kamere nevedel absolútne nič. Keď mi to moji terajší kolegovia vysvetľovali, ako sa drží štúdiová kamera, ja som ju držal úplne za iné švenk páky, ako by sa malo. Čiže bolo to o tom, že som mal niekoľko mesiacov spotené dlane od stresu, tep 150 a vyššie, pretože je tam vysoký nárok na to, aby si bol bezchybný, ostrý, aby si sa netriasol, aby si to vedel správne v tom momente zakomponovať. Čiže je to veľmi stresujúce prostredie. A keď o tom nevieš nič, tak je to o to horšie alebo o to lepšie, proste kto sa v čom vyžíva.
VILIAM BENDÍK: To znamená, že ty ako štúdiový kameraman máš na starosti od kompozície až po ostrosť? Sám si ostríš ako kameraman v štúdiu?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno. Tie kompozície sú nejakým spôsobom štandardizované pri tých daných formátoch, ale ty ich musíš dodržať, musíš vnímať, čo sa deje na scéne, musíš reagovať na to. A áno, ostrosť je na kameramanovi.
VILIAM BENDÍK: Robil si niekedy aj iný ako štúdiový projekt ako kameraman?
VIKTOR ŠELESTÁK: Málo. Tiež to bolo v rámci televízie, robili sa exteriéry, tak vtedy. Ale nejaká filmová kamera s tou nemám skúsenosti, čiže ja som štúdiový kameraman.
VILIAM BENDÍK: Ako dlho si vydržal pri tomto jobe? Alebo teda robíš to dodnes, pokiaľ som to dobre pochopil?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno, robím to dodnes. V oveľa menšej miere ako kedysi, ale robím to dodnes. Participujem na niekoľkých projektoch, ktoré sa momentálne točia, nejaké politické diskusie a podobné formáty.
VILIAM BENDÍK: Pred chvíľou si povedal, ak si dobre pamätám, že si začínal už v roku 2015. To znamená, že dnes už je to v podstate 8 rokov, čo robíš kameru v štúdiu pre televíziu JOJ. V určitom momente si ale asi prišiel na to a toto ma teraz bude zaujímať a chcem, aby si to vysvetlil poslucháčom, kedy nastal ten moment, že si si povedal, že ideš do podnikania? A prečo vlastne to prišlo?
VIKTOR ŠELESTÁK: No prišlo to úplne voľne. Nebolo to niečo, že by som to z nejakých finančných alebo akýchkoľvek iných dôvodov musel. Bolo to jednoducho také to chcenie a takáto potreba si niečo vlastné vypestovať a venovať sa niečomu, o čom budem rozhodovať a čomu budem šéfovať ja. Budem si dávať voľno a dovolenku vtedy, kedy to potrebujem, nie keď mi to niekto povolí. Pretože tak by to podľa mňa malo byť, že človek by mal oddychovať vtedy, keď to potrebuje, a nie aby si to nalinkoval pol roka dopredu, že vtedy budem oddychovať. A videl som v tom isté benefity. Čiže to podnikanie prišlo úplne pozvoľna, prichádzalo to vtedy, keď sme čakali dcéru. Čiže ja som si to všetko potreboval prenastaviť tak, že sa narodí dcéra a ten základ na podnikanie už vybudovaný bude. A celá tá myšlienka prišla v roku 2019 a v dvetisíc dvadsiatom prišla dcéra a COVID.
VILIAM BENDÍK: ty si začal jednoducho podnikať v úplne najúžasnejšom období, kedy sa dalo, a to je rok 2020 pred Covidom. (smiech)
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno, rok 2020 marec.
VILIAM BENDÍK: Milí poslucháči, počúvate podcast NA ROVINU o podnikaní, v štúdiu mám hosťa Viktora Šelestáka. V tejto druhej časti sa budeme rozprávať o jeho biznise. Prešli sme si, akým spôsobom vyštudoval fotografiu a dostal sa k práci s kamerou v štúdiu televízie JOJ. Dnes má svoje podnikanie, o ktorom začal snívať v roku 2019. Preto som na začiatku hovoril, že budeme mať druhého hosťa v štúdiu, lebo Viktor má aj druhé meno, a to meno je Viktor Čistič. Čo bolo veľmi zábavné, keď som to našiel. Ale skús teda možno konečne prezradiť, čo je to vôbec za podnikanie?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno, tak podnikám v čistiacich a upratovacích službách, čo je úplná zmena voči tomu, čo som vyštudoval, čomu som sa venoval.
VILIAM BENDÍK: To má aj svoj riadok v registri živnostníkov, nie? Čistiace a upratovacie služby.
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno. Sú zaregistrované.
VILIAM BENDÍK: Skús mi povedať, že kameraman, úspešný fotograf ako študent – ako ti vôbec napadli čistiace a upratovacie služby?
VIKTOR ŠELESTÁK: Je to štandardná otázka, keď k tomu dôjde. Ja som si na to už zvykol odpovedať takým spôsobom, že mám rád čistotu estetickú, vizuálnu, ale aj takú tú praktickú fyzickú. A stále ma fascinovali istým spôsobom stroje, mechanizmy. Tak som rozmýšľal, že aké všetky pozitívne stránky mám a čo dokážem. Tak mi napadlo, že toto bude zaujímavé smerovanie a že pokojne to môžem brať ako nejaký umelecký projekt, čiže začalo to takto nejako.
VILIAM BENDÍK: Povedal si, že v roku 2019 si si proste povedal, že idem skúsiť zmeniť robot. Skúsim robiť niečo iné a keď sa narodí dcéra, tak už to chcem mať pripravené. To znamená, že si prioritne chcel robiť prioritne niečo iné, ešte si asi nevedel, že budeš robiť čistiace a upratovacie služby?
VIKTOR ŠELESTÁK: To som práveže vedel. Ja som si pripravoval web, logo, pretože všetko, čo sa dá dohľadať pod mojou značkou, tak som si robil úplne sám, čiže od loga cez web, cez obsah, cez vizuál – všetko akoby môj projekt.
VILIAM BENDÍK: To si teraz povedal vlastne takú vec, ktorá je pre mnohých dosť odrádzajúca, lebo chcú začať podnikať, hľadať svojich klientov a v dnešnej dobe bez nejakého dobrého webu sa nezaobídeš. A väčšinou sú tam ľudia zrazu bezradní, ako si ten web… Však to je drahá vec, musím si to objednať. Čiže ty si ako skúsený človek z vizuálnej tvorby. Ja som si aj pozeral tvoj web, je urobený naozaj veľmi dobre. Vidno, že to robil človek, ktorý robil s vizuálnymi prostriedkami, takže klobúk dole. Aj tvoje intro video, ktoré máš na webe, tak je profesionálne spravené.
VIKTOR ŠELESTÁK: Je, ale to som si nerobil sám. To mi robil Marek Káčer, kolega.
VILIAM BENDÍK: Takže ty máš jednoducho prístup k všetkým reklamným prostriedkom, ktoré treba na podnikanie, akoby prirodzene. Ale skús mi povedať, že dobre, začal si s takouto myšlienkou, začal si si to pripravovať. Už si mal založenú živnosť. Predpokladám, že to aj dnes robíš na tú živnosť.
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno, stále to fungovalo.
VILIAM BENDÍK: A prišiel do toho COVID. Čo to pre teba znamenalo v tých plánoch?
VIKTOR ŠELESTÁK: No prišiel do toho COVID, čo znamenalo, že ja som mal všetko predpripravené. Začal som tak naopak, nečítam si knihy o podnikaní a v živote som ani jednu neprečítal. Nečítam si motivačné knihy, lebo mám na to vytvorený nejaký svoj názor. Jednoducho idem z pocitu, ktorý ide odtiaľto, a mal som predpripravené veci. Do toho momentu, že narodí sa nám dcéra a mal som také tušenie, že už potom to môže byť veľmi náročné niečo budovať a zároveň sa starať o dcéru a zabezpečovať rodinu. Čiže potreboval som mať všetko predpripravené. To nejako vychádza z mojej podstaty a všetko bolo, zrazu prišla dcéra, o 3 týždne na to prišiel COVID. A tak som sa pýtal ženy doma: „Ľubi a čo teraz budem robiť? Budem teraz čakať, či ten COVID odíde, alebo na ako dlho sa tu zdrží?“ Tak by som čakal asi 2,5 roka, alebo ako dlho to trvalo. Ale rozhodol som sa do toho ísť, pretože som do toho investoval veľa energie a veľa času. Pustil som sa do toho, pustil som to do sveta a začalo to fungovať.
VILIAM BENDÍK: Malo to asi nejaké obmedzenia, lebo počas toho Covidu boli obmedzené aj návštevy v nejakom období. Čiže vtedy si asi nemohol vykonávať tú prácu, áno?
VIKTOR ŠELESTÁK: Mohol.
VILIAM BENDÍK: Dalo sa to?
VIKTOR ŠELESTÁK: Dalo sa to.
VILIAM BENDÍK: Bola na to výnimka?
VIKTOR ŠELESTÁK: Ja si už nepamätám, ale nebol som z tých ľudí, ktorí by to nejakým zásadným spôsobom vedome obchádzali tie nariadenia, čo vtedy boli.
VILIAM BENDÍK: Čiže normálne si začal propagovať svoju službu. Ako to vyzeralo? Koľko si mal zákaziek hneď na začiatku?
VIKTOR ŠELESTÁK: Málo. Ono sa to tak pomaly nabaľovalo a musím povedať, že moja celá propagácia doteraz stála možno nejakých 100 €. Pretože o reklame si myslím, že akonáhle človek potrebuje reklamu, tak vyjadruje nedostatok. To dnes môžem povedať, že to tak je. Lebo tí ľudia prichádzajú cez referencie, nie cez reklamy, ktoré by vybiehali kade-tade na nich. Ale prídu jednoducho cez skúsenosť niekoho iného.
VILIAM BENDÍK: Ja som len chcel vedieť, akým spôsobom bol ten začiatok pre teba náročný. Lebo teraz si začal rozprávať o tom, že neinvestuješ peniaze do reklamy, ale že to máš postavené tradične na akoby feedbacku tvojich zákazníkov, ktorí o tej službe rozprávajú ďalším kamarátom, a tak sa ti hlásia zákazníci. Ale predpokladám, že na začiatku ich nebolo veľa. Čiže neboli tam nejaké také depresie, že kedy sa to rozbehne, ako to bude, či si dokážem na seba zarobiť?
VIKTOR ŠELESTÁK: Depresia ani nie, pretože stále som mal istý príjem z inej podnikateľskej činnosti – televízie. To ma tak upokojovalo. Ale veril som tomu, že tá moja vízia a idea sa bude napĺňať. A ona sa začala napĺňať, začalo sa to postupne rozbiehať. Ľudia získavali nejaké skúsenosti, zároveň som ich získaval ja, lebo ja som o tom nevedel absolútne nič. Čo funguje, ako sa môže čistiť okno, ako sedačka, ako pracuje vysokotlakový čistič. Nevieš o tom absolútne nič a ideš a učíš sa doslova za pochodu. A jednoducho tí ľudia stále prichádzali. Dnes prichádzajú vo veľkom, samozrejme, vtedy logicky prichádzali postupne a pomaly, ale prichádzali. A to mi dávalo nádej, že je to nastavené dobre, ľudia na to reagovali veľmi pozitívne. Lebo ľudia sú zvyknutí, že prezentácia v tomto podnikateľskom odbore a sektore vyzerá úplne inak. Zrazu to bola krásna stránka, pekný Instagram, pekné fotky. A prišiel človek, ktorý to nejakým spôsobom reprezentoval. Aj tento feedback od ľudí ma poháňal vpred, že asi to robím dobre.
VILIAM BENDÍK: Čiže ty si v podstate úplne by som povedal prirodzene svojím talentom začal budovať firemnú kultúru, okolo čoho sa dnes píše veľa kníh. Ty si si tak prirodzene povedal, že urobím peknú značku a budem ju pekne prezentovať.
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno, ja som to začal asi opačne, ako to ľudia poznajú, začal som logom. Moja firma sa volá PORTWISH a začal som uvažovať nad tým, že čo by vyzeralo dobre. Nie, že ako by to znelo, ale čo by vyzeralo dobre z estetickej stránky. Chcel som nejaký archaizmus, to PORTWISH som si napísal na počítači, zalomil som tam téčko. PORTWISH je teda metla, zrazu mi tam vyskočilo, že je to port a wish, teda port ako prístav a wish prianie. Každý človek si praje mať ten svoj dom ako prístav pokoja, čistoty a harmónie a všetkého ostatného. A zrazu som tak nejako zalomil to logo, išiel som na dovolenku, otvoril som Adobe Ilustrator 2 týždne na to, stále sa mi to zdalo byť v pohode, tak odvtedy fungujem s tým logotypom, ktorý mám, doteraz. A ono tie veci, ako si hovoril, že som si vybudoval nejako prirodzene.
VILIAM BENDÍK: Skús mi ešte povedať jednu vec. V tej dobe, keď si to takto tvoril, pozeral si sa na konkurenciu, ktorá v tom segmente existuje? Koľko takých firiem bolo na Slovensku, ktoré podnikali v čistiacich a upratovacích službách pre domácnosti, pokiaľ to dobre chápem?
VIKTOR ŠELESTÁK: Pre domácnosti a firmy. Tých firiem bolo dosť veľa, dnes ich je tiež. Konkurencia tu je a je to prirodzené a normálne. Ale cez tú moju optiku nespĺňali tie kritériá, ktoré som dal mojej značke. Všetko to bolo také, že tie weby sa podobali, texty sa podobali, boli tam fotografie z fotobanky. A pre mňa to znamená, že ten podnikateľ už tu chce nejakým spôsobom podvádzať alebo si uľahčovať prácu. Ako potom môže vyzerať ten jeho konečný produkt alebo služba, keď už v tom prome hľadá nejaké ľahšie cesty alebo skratky. Takže preto som si dal záležať na tom, že je všetko autorské, a preto vidím dnes, keď narazím na konkurenciu a vidím tam podobnosť, že cítim, odkiaľ tá motivácia alebo inšpirácia išla.
VILIAM BENDÍK: To znamená, že dnes už si vo fáze, keď teba nasledujú alebo kopírujú niektoré firmy?
VIKTOR ŠELESTÁK: Stáva sa tak. Nehovorím, že ich je 10, 20, 30. Dalo by sa to možno spočítať na jednej ruke, ale áno, boli také prípady.
VILIAM BENDÍK: … (zlý strih) fungoval ten proces odporúčania. Ako to vlastne funguje?
VIKTOR ŠELESTÁK: Funguje to tak, že ukončí sa zákazka a keď je klient spokojný jednak s ľudským prístupom, lebo je to najdôležitejšie, pretože ja a moji asistenti keď chodíme na zákazky, tak vstupujeme do priestorov ľudí, kde bývajú. Sú to najintímnejšie priestory – spálne, kúpeľne. Intímnejší priestor ako spálňa, kúpeľňa a kuchyňa neexistuje. Čiže teraz som sa stratil.
VILIAM BENDÍK: Pýtal som sa, že ako fungujú tie odporúčania.
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno, tie odporúčania. Dobre, už som sa vrátil k pôvodnej myšlienke, že je to, samozrejme, tým, že treba zanechať dobrý dojem, čo sa týka tej ľudskosti, pretože na tom to stojí aj padá. A potom to, samozrejme stojí a padá taktiež na práci, ktorú tam človek zanechá. Čiže keď sa spoja tieto dve hodnoty (ľudská a profesijná), tak to môže fungovať. A potom ten človek vyšle signál do vesmíru ďalej a takto pekne pracujeme.
VILIAM BENDÍK: A chcem sa teraz technicky spýtať, že vyšle ten signál do vesmíru ďalej znamená, že povie kamarátovi – mám výbornú firmu, môžeš sa na ňu obrátiť, bol som veľmi spokojný. Sú to super ľudia. Podporuješ nejako ľudí aj v tom, aby napísali hodnotenie na Google alebo Facebook?
VIKTOR ŠELESTÁK: Nemám to vo zvyku. Väčšinou tomu nechávam taký voľný priebeh, že tí ľudia mi napíšu nejaký feedback, ja si spravím printscreen, potom to odprezentujem. Ale nie je to o tom, že ja tých ľudí presviedčam, že prosím vás, napíšte mi nejaké odporúčanie. Takže je to na rozhodnutí daného klienta, zákazníka, či to chce nejako oficiálne, či urobí nejakú storku na Instagram, alebo či dá nejaký post o tom. Väčšinou to je tak, že ľudia sa nejakým spôsobom poďakujú, ohodnotia tú prácu a ja viem, že je to všetko v poriadku.
VILIAM BENDÍK: Predpokladám, že si aj vypýtaš povolenie na to, aby si vedel odfotiť nejaké veci?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno, to určite. Pretože je to dôležité. Ako som hovoril, sú to najintímnejšie priestory ľudí a nebolo by úplne kóšer, aby človek videl časť svojej obývačky niekde na verejnom profile firmy. Takže na všetko si pýtam povolenie, čo sa týka fotografií.
VILIAM BENDÍK: Ty si v takom segmente, kde podľa mňa veľmi dobre fungujú fotografie pred a po, čo je taký špecifický segment. Používaš to takisto?
VIKTOR ŠELESTÁK: Používam to málokedy, lebo niekedy na to nie je čas, niekedy na to nie je fyzická ani mentálna kapacita. Ale snažím sa to robiť aj kvôli sebe, ale aj kvôli klientom. Pretože keď klient príde do čistého prostredia, alebo k niečomu, čo sa čistilo, tak si to nejako pamätá, že OK, bolo to v takomto stave, keď sme odchádzali. Tak ja si spravím fotku pred a po, aby som to potom vedel porovnať. Lebo potom sa to už ťažko porovnáva. Jednoducho keď im ukážem, že tu bolo takéto znečistenie a zrazu vidia, že aha, to je 0 a 100. A samozrejme, keď to je takto, tak ja to potom aj odprezentujem, pretože je to dobrá reklama na to, ako sa darí, alebo nedarí.
VILIAM BENDÍK: Dobre, ešte sa ťa spýtam potom na jednu praktickú vec. Bavili sme sa o tom, akým spôsobom si si postupne vyvinul komunikačné kanály, web a všetky tieto veci, ako si to začal napĺňať v tej samotnej práci. A zaujíma ma ešte, akým spôsobom si tvoril cenník povedzme úplne na začiatku? Ako si k tomu pristupoval?
VIKTOR ŠELESTÁK: No tak tá cenotvorba bola taká, že vychádzala z nejakého prieskumu. Jednoducho ten prieskum si treba spraviť, aby sa tie ceny nepodliezli a aby sa to zasa nejakým spôsobom neprestrelilo. Čiže tá cena sa vytvárala na základe nejakej konkurencie, ktorá tu vtedy bola, respektíve nie úplne všetkej, lebo niektorú konkurenciu som neakceptoval kvôli nejakým kritériám, ktoré nespĺňala v mojich očiach, tak tú som neregistroval.
VILIAM BENDÍK: Predpokladám, že ten cenník, ktorý máš teraz na webe, prešiel mnohými iteráciami. Si s ním teraz spokojný?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno. Stále cítim, že sú momenty, keď má niečo väčšiu hodnotu, ako je skutočná faktúra. Ale jednoducho ten cenník tiež rastie tak, ako rastú ostatné náklady. A keď si začne človek viac veriť v tých veciach, tak tak aj tie ceny sa môžu vtedy trošku zvýšiť.
VILIAM BENDÍK: Ty si ešte ako upratovacia a čistiaca služba v jednom špecifický, to som tiež našiel na tvojom webe. A teraz otázka je, že či si to urobil kvôli tomu, aby si sa odlíšil od ostatných firiem, alebo či to je nejaké tvoje presvedčenie, že robíš ekologickým spôsobom? Čo to vlastne znamená?
VIKTOR ŠELESTÁK: Znamená to, že nepoužívam chémiu, používam parné čističe, ktoré sú na báze horúcej pary a tlaku, ktoré majú veľmi dobré výsledky. A áno, je to moje presvedčenie a vychádzalo to aj z toho, že sme čakali dcéru a potrebovali sme nejakým spôsobom upraviť domácnosť, chémiu, ktorú sme dovtedy používali. Lebo zrazu prišli cumlíky a človek ich nechcel úplne vymáčať v nejakom bežne dostupnom saponáte. Takže vychádzalo to aj z takejto potreby, čiže sa to opäť niekde stretlo – potreba robiť to sám pre seba, pre svojich najbližších. A nemohol by som povedať, že by to bol nejaký strategický úmysel, bola tá potreba nejakým spôsobom sa odlíšiť od konkurencie, ktorá tu vtedy fungovala.
VILIAM BENDÍK: To znamená, že ty vieš úplne všetky čistiace prostriedky nahradiť čisto prírodnými látkami, alebo naozaj používaš niekedy aj chemické čističe?
VIKTOR ŠELESTÁK: Čo sa týka používania klasickej chémie, ktorú poznáme z regálov z drogérie, tak tú nepoužívam. Ja používam ocot a dalo by sa povedať také tie babičkine zaručené recepty. Ale jednoducho už mám stratégie a pracovné postupy, pri ktorých nepotrebujem ani kvapku akejkoľvek chémie.
VILIAM BENDÍK: Klobúk dole. To si od začiatku takto nastavil?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno. Tak som to chcel a tak to funguje a sú z toho krásne výsledky.
VILIAM BENDÍK: Čiže myslíš si, že aj toto je napríklad pre ľudí nejaký presvedčovací argument, že zavolajte Viktora Čističa a on vám to urobí absolútne bez akýchkoľvek chemických prísad?
VIKTOR ŠELESTÁK: Určite je to pridaná hodnota. Pretože tam, kde sa vyskytnem, tak tam sú väčšinou malé deti alebo zvieratá, alebo ľudia, ktorí si dávajú záležať na tom, že nechcem mať na tom ani kvapku chémie. Alebo ľudia, ktorí majú nejaké kožné choroby, alebo problémy s dýchaním, alergie. A fakt tí ľudia, ktorí premýšľajú nad tým, s čím si umývajú riad doma, s čím si umyjú podlahy a ako si dajú vyčistiť matrac, kde človek 8 hodín leží a dýcha. Takže ide to bez chémie.
VILIAM BENDÍK: Samozrejme, druhá veľmi dôležitá vec, ktorú je potrebné povedať, je, že to, čo vylievaš do výlevky, potom…
VIKTOR ŠELESTÁK: Zase to ide ďalej a zase je tam nejaký iný cyklus, ktorý sa tu odohráva v rámci planéty.
VILIAM BENDÍK: Klobúk dole, si príkladom, že sa dá podnikať aj takýmto spôsobom a nepoškodzovať životné prostredie. Veľmi tomu fandím. Ako sa ti darí? Na trhu si už piaty rok, ako to vidíš dnes? Máš dostatok zákazníkov? Stačíš to robiť sám, alebo máš nejaké plány na ďalší rozvoj?
VIKTOR ŠELESTÁK: Plány mám, čo sa týka podnikateľského smerovania, produktov, zlepšovania tých služieb. Mnoho vecí zjednoduší nejaký stroj / prístroj a ponúk je mnoho na zjednodušenie práce. Čiže stále je to o vzdelávaní. Je to klišé, ale aj v tomto segmente sa dá nejako vzdelávať, vyhľadávať nové prostriedky a prístroje. Ďalšia časť otázky?
VILIAM BENDÍK: Otázka je, kam to smeruje? Bude nejaký mega PORTWISH, kde budeš mať 40 zamestnancov? Alebo pri tvojej povahe založíš nejaký ďalší biznis? Kde sa vidíš?
VIKTOR ŠELESTÁK: Momentálne sa vidím tak, že mega PORTWISH to nebude. Ja som nikdy nemal predstavu o nejakej veľkej firme v zmysle mať nekonečne veľa zamestnancov. Pretože ako som hovoril pred chvíľkou, tí ľudia prichádzajú do intímnych priestorov klientov a ľudia chcú vedieť, kto k nim príde na 3-4 hodiny, možno na jednu. Jednoducho ľudia to potrebujú vedieť. A keď máš 50 ľudí vo firme, tak sa to nedá zaručiť. Čiže ja mám tím ľudí, externých pracovníkov, s ktorými spolupracujem, ale stále som prítomný na tej zákazke aj ja. A, samozrejme, potom nejakým spôsobom človek začne horieť, vyhorí trošku, lebo zrazu je toho veľa, zrazu som v teréne, prečítam si maily, tam je 5 mailov, na Instagrame nejaký dopyt, telefonáty a nevidím koniec pracovného dňa. Pretože ten koniec pracovného dňa nie je taký, že zabuchnem kufor na aute a prídem domov alebo do skladu, ale to pokračuje doma – fakturácia, administratívne veci, obsah doplniť v rámci Instagramu, Facebooku, na web. Takže k tomu vyhoreniu sa človek stále nejako približuje a posúva hranicu. Ja to mám takto rád, ja som kedy si robil vytrvalostný šport na amatérskej úrovni a mám rád vytrvalosť a poctivosť toho všetkého.
VILIAM BENDÍK: Dostávaš pravdepodobne tie dopyty z rôznych zdrojov. Máš nejaké CRM? Alebo akým spôsobom si plánuješ zákazky?
VIKTOR ŠELESTÁK: Neviem, čo si teraz povedal.
VILIAM BENDÍK: To som ťa chcel nachytať. (smiech) Akým spôsobom si plánuješ zákazky? V tom zmysle, že si to niekde zapíšeš, dohodneš si termín, potom tam musíš prísť, vydať faktúru. Čiže niekde si musíš viesť nejakú kartotéku alebo niečo podobné?
VIKTOR ŠELESTÁK: No zákazky si zapisujem klasicky do kalendára, ktorý si vediem v telefóne a v počítači, na to asi iná skratka neexistuje. Ja som v tomto asi pre niektorých poslucháčov ako nejaký človek z jaskyne. Ale jednoducho sú to veci, ktoré fungujú. A veci, ktoré fungujú, nebudem na ne teraz vyhľadávať niečo iné. Takže používam klasický kalendár, kde si zapisujem dohodnuté termíny s klientmi. Potom sa na tie zákazky dostavím buď sám, alebo podľa objemu práce s asistentmi. Čiže kalendár sa plní chronologicky, ako tie zákazky prichádzajú. Niekedy treba taktizovať v tom zmysle, že keď idú 3 náročné zákazky za sebou, tak viem, že na tej tretej už budem unavený, pretože je to fyzicky náročná práca. A jednoducho treba nielen manažovať čas, ale hlavne aj svoju životnú energiu, ktorá má niekde nejaký koniec, a na to si treba dávať pozor.
VILIAM BENDÍK: Čiže pre teba je takým najdôležitejším pracovným nástrojom kalendár z toho, čo hovoríš?
VIKTOR ŠELESTÁK: Áno.
VILIAM BENDÍK: Aby si nezabudol prísť na zákazku a zároveň aby si to nezabudol potom vyfakturovať.
VIKTOR ŠELESTÁK: Dôležité je prísť na tú zákazku. Meškať s faktúrou je úplne v pohode, ale meškať na zákazku je pre mňa úplne nepredstaviteľná vec. Ja to tak hovorím, že som nechutne dochvíľny, ale tak by to jednoducho malo byť, pretože ten človek si možno kvôli mne vezme voľno z práce, aby mohol byť doma. Alebo počas korony aj teraz je mnoho ľudí na home officoch. Čiže sú doma, ale aj tak nemôžu ma čakať pol hodinu. To neexistuje, aby som niekde meškal.
VILIAM BENDÍK: Dobre, ja som sa pýtal na tú tvoju budúcnosť kvôli tomu, že si rozbehol v zásade veľmi pekný biznis, ktorý určite dáva zmysel. Treba to dnes živí popri tom, že občas asi pracuješ aj ako kameraman. Stále to máš ako nejaký doplnok k obžive.
VIKTOR ŠELESTÁK: A skôr také spestrenie by som povedal.
VILIAM BENDÍK: Preto sa pýtam na tú budúcnosť, keď si to vybudoval a, samozrejme, závisí to hlavne na tebe, tak by možno bola veľká škoda to len tak pustiť a začať robiť niečo iné. To znamená, že ty sa s tým nejakým spôsobom musíš vysporiadať do budúcna, či to chceš robiť stále? Alebo hovoríš o nejakom vyhorení, tá značka tu predsa len je a to všetko, čo si do toho dal, to je veľká investícia. Veľa ľudí pri biznise možno uvažuje aj tak, že na konci by to nejako predali, lebo to know how sa dá speňažiť a predať a postúpiš ďalej. Na toto som sa vlastne pýtal, či aj takýmto spôsobom uvažuješ do budúcna? Alebo možno pretransformuješ ten PORTWISH na niečo iné?
VIKTOR ŠELESTÁK: Ono snaha a nejaká vidina, idea nejakej transformácie tam je. Ale v takom zmysle, že pridať nejaké produkty, ktoré by som klientom ponúkal, a jednoducho tá základňa ľudí tu je. Momentálne sa mi to ešte nechce opúšťať, pretože ma to stále baví. Čiže skôr ponúknuť ľuďom zase niečo ďalšie. Takže vidina tam je v zmysle nejakých produktov.
VILIAM BENDÍK: Dobre, ďakujem ti veľmi pekne. Ja už som vyčerpal svoj scenár, čo som sa ťa chcel spýtať. Milí poslucháči, počúvali sme príbeh Viktora Čističa alias Viktora Šelestáka, ktorý popri svojom zamestnaní rozbehol vlastné veľmi úspešné podnikanie. A ukázal, že sa to dá urobiť aj bez nejakého veľmi špecifického vzdelania v oblasti marketingu. Prajem ti, aby sa ti darilo aj naďalej a aby veľa podnikateľov takto poctivo pristupovalo k zákazníkom a k svojej práci.
VIKTOR ŠELESTÁK: Ďakujem.
VILIAM BENDÍK: A to prajem aj nám všetkým. Takže prajem ti pekný deň a ďakujem, že si prišiel.
VIKTOR ŠELESTÁK: Podobne, ďakujem.
VILIAM BENDÍK: Milí poslucháči, počúvali ste ďalšiu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní. My sa už tešíme na ďalšie epizódy, o 2 týždne budete počuť ďalšiu. Prajem vám ešte príjemnú jeseň a zostaňte nám verní. Sme na Instagrame, Facebooku aj na webe Narovinu.online. Dopočutia.
