Hosť: Ivan Bošňák / Linkedin, Facebook  
Moderátor: Marek Varga / LinkedIn, Facebook, Instagram, Web  

Epizóda NRoPE 049 – audio

Prepis

Marek Varga: Ahojte, vitajte pri ďalšej epizóde podcastu NA ROVINU o peniazoch. Moje meno je Marek Varga a pôsobím ako tím líder a finančný konzultant v spoločnosti PROSIGHT Slovensko, ktorá zároveň zastrešuje všetky projekty Narovinu.online. V dnešnej situácii stále viac počúvame od odborníkov, že ekonomická situácia Slovenska nie je práve lichotivá, že máme štátny rozpočet, ktorý sa ťahá do veľkých deficitov. Preto som rád, že dnes prijal moje pozvanie Ivan Bošňák, ktorý zároveň zastrešuje projekt Dáta bez pátosu. Ivan, vitaj. 

Ivan Bošňák: Ahoj. 

Marek Varga: Ivan je dátový analytik a spolu si prejdeme to, ako to so Slovenskom vyzerá, ako sa budú mať Slováci a Slovenky, a čo máme očakávať v najbližšej dobe. Poďme pekne od začiatku. Slovensko po rokoch nie je vo veľmi lichotivej ekonomickej situácii. V čom vidíš aktuálne problémy či už s rozpočtom, alebo ekonomikou? 

Ivan Bošňák: Ďakujem za pozvanie. Ja som nielen dátový analytik, ale 30 rokov sa venujem aj financiám či na korporátnej úrovni, alebo v štátnej správe. To súvisí s verejnými financiami, s financovaním samosprávy, makroekonomikou, samozrejme. Takže som vďačný za túto tému. Nielen Slovensko, aby sme nehovorili, že naša krajina sa ocitla v dôsledku niečoho v ťažkej situácii. Celosvetovo je situácia iná ako pred štyrmi rokmi – v roku 2019 nízke úrokové miery, nízka inflácia, nebolo vtedy čo riešiť. Krajiny medzi sebou skôr súťažili, kto na tom bude lepšie, ako by sa zachraňovali, aby nedopadli najhoršie, alebo neboli v tej najhoršej lige. Ale dnes, bohužiaľ, nevolal by som to ani krízy, ale boli to vonkajšie faktory, ktoré spôsobili, že sme v situácii vysokej inflácie, ktorú máme už 2,5 roka od začiatku roka 2021, to je dôležité povedať, a vysokých úrokových mier. Ale tie máme iba 1 rok. My sme sa o týchto otázkach bavili, že pred pätnástimi mesiacmi úrokové miery boli 0 %. Takže vysoká inflácia je už s nami 2,5 roka a nič moc sa s tým nerobilo. V Amerike oveľa skôr centrálna banka zareagovala. U nás hovorili, že to bude transitory, že je to prechodná inflácia. No, to by museli prepísať knižky. 

Marek Varga: Zatiaľ sa to nepotvrdilo. 

Ivan Bošňák: Nepotvrdilo sa to a ona veľmi pravdepodobne tak ako vždy je sticky, je taká lepkavá. Keď sa na vás nalepí, tak sa s tým nič nedá robiť, len sa dá pozrieť do kníh. Sú na to štandardné lieky a postupy, ako sa z vysokej inflácie vyliečiť. Úrokové miery sú už dnes na štyroch percentách – 0 a 4 % je veľký rozdiel. Nie je taký veľký rozdiel 10 a 14 %, ale 0 a 4 áno. Okrem toho zopár externých faktorov či už COVID, alebo aj agresia Ruska na Ukrajine spôsobili, že je virvar ešte aj na energetických trhoch a počas Covidu mnoho ekonomík išlo do útlmu, zvlášť niektoré sektory (napríklad turistický), čo spôsobilo prechodné problémy. Veľký problém je, že služby, pretože fabriky fungovali, ale dnes nie je HDP faktor šťastia, ale meria sa to ako výkon ekonomiky. No tak fabriky išli, ale HDP dnes nemáme postavené na tom, že idú fabriky. Dnes je postavené na tom, že fungujú služby či už turistický ruch, alebo školstvo, zdravotníctvo, kultúra, šport, toto všetko. Výskum, vzdelávanie, takže keď sa nedalo ísť cez hranice, veľa vecí bolo utlmených. Ale všetky štáty sa dostali do novej situácie a myslím si, že veľa vecí je online. Niekde sme urobili gigantické kroky dopredu, ktoré oceníme ešte len v budúcnosti, lebo bez toho Covidu by sme sa motali veľmi dlho. Takže má to aj pozitívne stránky a je dôležité hovoriť o tých dobrých správach a pozitívnych veciach, efektoch, dopadoch, ktoré tie krízy priniesli. Lebo to neboli len krízy, to bola aj príležitosť. No len – vrátim sa k tej otázke – momentálne je Slovensko v ťažkej situácii, lebo tá inflácia je u nás dvojciferná oproti priemeru eurozóny. Eurozóna sú krajiny, ktoré majú euro. No okolo nás Poľsko, Česko, Maďarsko a nakoniec aj Ukrajina euro nemajú, takže ťažko to regionálne porovnávať. Ale my máme euro, čo bola záchranná barlička a taká ďalšia noha, na ktorej tá naša ekonomika stála. Bolo veľmi dobre kedysi, lebo sme mali nízke náklady na výrobu absolútne čohokoľvek a nakoniec aj poskytovania služieb v cestovnom ruchu. Tá pani, čo nosila halušky na Orave, tá stála 0, 0 nič. No tak toto sa zmenilo. Nehovorím, že to euro je na príťaž, len musíme chápať, že my kurzom nevieme hýbať, hýbe ním niekto iný. Nevieme hýbať ani úrokovými mierami, hýbe nimi niekto iný a dopadla na nás ako ťažoba tá inflácia a ja viem, alebo si myslím, že prečo to tak je. Lebo my sme zavretý, nedokonalý, malý a brániaci sa trh v regióne každej zmene. Len ak chceme mať nižšiu infláciu, tak musíme mať najlepšie bezbariérový prístup všetkých služieb a tovarov do krajiny. Mali by sme tu mať menej tých oligarchov, ktorí vlastnia určité sektory. Dokonca ich vlastnia – hovorí sa, že vertikálne – od výroby až po predaj. Či už sú to palivá, alebo je to napríklad agrosektor. Okrem toho by pomohlo, keby sme mali málo regulácie. Celkovo regulácia v Európskej únii je šialená a na Slovensku ešte prikurujeme, samozrejme. 

Marek Varga: Pápežskejší ako pápež? 

Ivan Bošňák: Ale ešte by sa to dalo zvládnuť, ak by sa niekto pustil do podnikania, tak by mal dve veci – nízke daňovo-odvodové zaťaženie, ak niekoho ide zamestnať, tak ho to nebude stáť veľa peňazí, hlavne aby vyplatil ten plat. No a potom byrokracia, ktorá je s tým spojená. Toto keď namiešate a Slovensko má toto namiešané v požehnanej miere, tak si momentálne v tej ťažkej dobe musíme priznať, že problém máme. Inak akékoľvek problémy máme, tak prvým krokom k ich riešeniu je priznať si, že ich máme. Ale pozriete sa von a tam to nie úplne tak vyzerá, že všetci by priznali, že máme problém a dokonca sa zhodli na tom, ktorý problém to je. 

Marek Varga: Ideálne by teraz všetci išli rozdávať peniaze, všetkých zachraňovať a podobne. Ale zase taká ekonomická situácia v republike asi veľmi nie je minimálne v štátnom rozpočte. Spomínal si stúpajúce ceny energií. Ako nás to veľmi ovplyvní? Lebo predpokladám, že výrobné fabriky majú zrazu výrazne väčšie vstupy na energiách. Aj my ako domácnosti ešte sme to až tak veľmi nepocítili, ale asi nás to bude očakávať tiež. 

Ivan Bošňák: Vzhľadom na štruktúru našich zákazníkov 20 % exportu ide napríklad do Nemecka. Nie do Číny, ale do Nemecka, nie do Ameriky, ale do Nemecka –veľmi veľa zostáva v Európe. Tak stačí sa nám pozerať na Európu, ako to tam vyzerá a čo sa to vlastne na Slovensku stalo v kontexte Európy. No tú výhodu, ktorú sme mali, že sme mali lacnú pracovnú silu aj pri vysokých odvodoch, aj pri vysokých daniach ešte stále tí ľudia dostali dosť peňazí, tak toto sa pominulo. A problém toho, že máme dvakrát tak vysokú infláciu, aby som povedal, ako to bolo, tak ten rekord bol asi 16 %, hoci v Európe bol 10 %. Európa už z tých desiatich percent od októbra minulého roka klesá. Už je zhruba na piatich percentách, šiestich. My sme ešte stále na dvojcifernej sume, my sme stále mali v júli infláciu 10 % harmonizovaný index spotrebných cien. Dvojcifernú infláciu nechcete mať nikdy, nie potom, čo Európa rok už klesá, a my stále dvojciferná inflácia. Čo to totiž ovplyvňuje? Tá inflácia ovplyvňuje takzvané mandatórne výdavky štátu, čo sú 3 skupiny. Podľa toho, koľko bola inflácia, ono sa to pomeria spätne, spraví sa priemer a povie sa, že o toľko stúpnu dôchodky. OK, dôchodky sú na Slovensku 11 miliárd ročne, aby sme rádovo hovorili 10. No potom sociálne dávky, ktorých je asi 58 druhov od rodičovských príspevkov, materskej, obedy žiakom v školách, potom, samozrejme, dávky v hmotnej núdzi, príspevok na bývanie, ošetrovné a tak ďalej, ktoré sú platené a dávané ako dávka, dotácia, pomoc, barlička zo štátu ľuďom, ktorí sú skutočne núdzni, sociálne slabí alebo zdravotne znevýhodnení a niekedy všetky 3 faktory, čo je absolútne nešťastie v danej domácnosti, rodine, prípadne pre daného jednotlivca. Tak tieto sociálne dávky sú indexované. Teraz od 15. októbra pôjdu hore o 15 %, lebo inflácia bola 15 %, čo si už ani nepamätáme. Ale tak sa to meria dozadu, potom to má inkubačnú dobu a zrazu to skočí. To je ďalších 10 miliárd. No a veľkým problémom sú, samozrejme, aj platy vo verejnej správe. To sú kompenzácie, ale to nie sú len ministerstvá, to sú všetky inštitúcie – agentúry, výskumné ústavy a tak ďalej. Samozrejme, všetko, čo štát vlastní, alebo prostredníctvom žúp riadi – príspevkové, rozpočtové organizácie. To sú školy, domovy sociálnych služieb, tak tam pôjdu hore platy. Tohto roku už išli dvakrát – 1. januára o 10 a teraz zasa o 10 %. Toto dvíha tú platovú úroveň v republike a, samozrejme, keď má niekto možnosť ísť do štátnej správy, lebo vysoký plat k tomu 35 hodín pracovný týždeň, týždeň dovolenky navyše a príspevok na dopravu do zamestnania. My sedíme vedľa ministerstva financií, toto majú na webe, toto ponúkajú. Tak musí zarábať aj súkromná správa, lebo tá verejná správa vysáva pracovný trh. No poviem to jednou vetou – zvyšujú sa náklady v kategórii mzdové náklady aj vo výrobe, aj v službách. A okrem toho vy ste správne spomenuli, alebo ty si Marek spomenul aj tie vstupy. To znamená energie a potraviny. Dnes menu za 2,90, za 3,90 to si ani nepamätáme, že by ste to niekde našli. Takže 5,90, 6,90, no ale to je najväčší problém celej tejto krízy a to s nami chvíľku bude a asi sa to bude zhoršovať, konkurencieschopnosť Slovenska. No a to sa netýka len toho, že ten turistický ruch u nás sa stáva drahší, halušky už nestoja 3,90, ale 7,80. Ale aj vývoz čohokoľvek, čo sa tu vyprodukuje, je zrazu drahší. V horizonte šiestich mesiacov to asi nestúpne dramaticky, aby si to niekto všimol a musel preceniť výrobky, ktoré sa vyvážajú do Rakúska, z priemyslu sú to, samozrejme, autá alebo farma produkty, alebo nakoniec aj v chemickom priemysle palivá. Ale sú to aj produkty nehmotnej povahy, čokoľvek, čo predávame, napríklad aj software. Lebo je to zrazu drahšie, len my v Európe súťažíme s mnohými ďalšími krajinami respektíve regiónmi alebo inými výrobcami alebo poskytovateľmi služieb. Ale my sme chceli pravý opak, aby naša konkurencieschopnosť rástla. Tak ešte jedna veta, 1 graf – ak sa pozriete na produktivitu práce na Slovensku, to znamená to, čo vyprodukujeme a sme schopní predať a koľko z toho sú mzdové náklady, tak nám klesá produktivita. Za ten istý čas, bohužiaľ, s vyššími nákladmi vieme možno vyprodukovať to isté a pravdepodobne dokonca menej. Takže v konečnom dôsledku drahšie. Toto môže byť veľký problém pre Slovensko, lebo my veľmi veľa vyvážame. My nie sme Švajčiarsko uzavreté pre seba, že všetko, čo spotrebujeme, sme si vyrobili. A väčšinu, čo sme vyrobili, si spotrebujeme doma okrem hodiniek a čokolády. My sme veľmi otvorená ekonomika – všetky fabriky, ktoré sú tu u nás, aj logistické centrá, tak skladujú veci, ktoré smerujú na vývoz nakoniec. 

Marek Varga: A vie to nejakým spôsobom ovplyvniť štát, aby tu začala stúpať konkurencieschopnosť? Lebo cena práce stúpa, ale tá produktivita nie. Pomôžu nejaké reformy, výstavba, investície, ktoré by vedel? 

Ivan Bošňák: No investície nechám bokom. Bolo by dobré, aby štát investoval keď tak do infraštruktúrnych projektov a snažil sa využiť, samozrejme, eurofondy, ktoré nám Európska únia ponúka, rýchlo, hneď a naraz, ale my to nie sme schopní míňať. Minieme to neskoro, iba časť a dokonca veľmi pravdepodobne nie na to, čo úplne potrebujeme. 

Marek Varga: Stačí sa len pozrieť, ako sa dopredu posunulo Poľsko s infraštruktúrou. 

Ivan Bošňák: Áno. Ja som bol v Poľsku dokonca pred štyrmi, piatimi rokmi – cesta až do Gdanska autobusom, to bol veľmi ťažký návrat na Slovensko naspäť. Nakoniec stačí sa pozrieť na to, ako vybudovali diaľničnú sieť. A to je jedno, či vďaka tomu, že mali euro, alebo tam niečo organizovali. Oni sú veľmi efektívni a ešte raz veľmi skoro míňali tie peniaze. Ale to sú investície štátu, to je organizované štátom. Len problém je a to bola tá druhá vec, ktorú si spomenul, čo by mal štát robiť. No spomenul som to – nízke bariéry, čo najmenšia regulácia, byrokracia by nemala byť vôbec. Tam je cieľovým stavom nula, že s týmto nebudem mať žiadne, žiadne problémy. Lebo buď niečo odkliknem, alebo niečo automaticky odíde, ak niekoho napríklad zamestnám. Flexibilita pracovného trhu a potom, samozrejme, aj barličky, ktoré by mohli pomôcť výskumu, vývoju, školstvu a zdravotníctvu, lebo to sú oblasti, ktoré organizuje štát. tak tam by bolo dobré, keby išlo veľa peňazí veľmi efektívne. Ľudí by sme tiež ošetrili čo najskôr, na operáciu sa nemá čakať. Pozor, keď chce byť niekto PhD., tak to zas nie za 3 roky. U nás skôr spraviť tie PhD. Za polovičný čas a na výmenu kĺbu čakáte dvakrát toľko, koľko v Rakúsku. No zas to máme opačne, takže tuto v tejto oblasti má štát podpornú funkciu, ale najlepšie by bolo, keby nebránil tomu, čo vzniká. Pretože všetci, ktorí chcú podnikať, zamestnávať, vymýšľať, vyrábať, poskytovať, vyvážať, oni vedia povedať, čo ich zbytočne zdržuje. Tak skutočne štát nič nehovoriť, len počúvať a okamžite to implementovať – digitalizácia, elektronizácia, všetko, čo môže byť online a okamžite 24 hodín. Ten online má výhodu, že on funguje 24 hodín, oproti tomu podateľňa na župe alebo v obci funguje iba päťkrát do týždňa, piatok je už malá sobota. Pozor, od dvanástej do trinástej sa to pretiahne sem-tam, tam je obedná prestávka. Takže tá neefektivita vzniká z toho, že tie veci nie sú k dispozícii. Nie je k dispozícii to, čo treba urobiť. 

Marek Varga: Hlavne ten online, keď to bude bežať na serveroch, tak to pýta jesť elektriku a maximálne občas výmena hardwaru. Ale tí ľudia majú väčšie mzdové náklady, ako keď to budem držať celé v online a raz za čas to niekto skontroluje. 

Ivan Bošňák: Áno. Ak začneme niečo robiť v online, ja som vyštudoval programovanie, to znamená, že to je prísne logická disciplína a tá krása v elektronizácii a digitalizácii je v tom, že ak začnete niečo digitalizovať, tak veľmi podobný problém sa vám objaví zajtra v školstve, ako ste vyriešili v zdravotníctve. To znamená, že to viete replikovať, a vy sa počas tých procesov učíte s tou štátnou správou, že čo to treba spraviť. A nabudúce už budete vedieť odpovedať, alebo ani nemusíte položiť tú otázku, a pôjde to ďaleko rýchlejšie. Preto na to všetci tlačia, a preto znalostná ekonomika, vychovávajme programátorov, inžinierov, logicky mysliacich ľudí, technikov, ktorí nám budú vedieť pomôcť s tou nechcem povedať prasprostou výrobou, ale s tou priemyselnou výrobou, kde niekto jednoducho tým momentovým kľúčom niečo točí, alebo robí nejaké kábliky. Lebo sme ako Slovensko odkázaní na to, že budeme ešte nejaký čas montážnou dielňou Európy vďaka talentovanosti, pracovitosti a aj usilovnosti našich ľudí. My nie sme lenivý národ, preto sme zaujímavou destináciou pre všetky tie fabriky, ktoré k nám prišli. A už prichádzajú, odkedy začali Dzurindove reformy 1998 až 2002, 2004, 2006, tak už je to 20, 25 rokov, stále to platí. Aby sme dobré správy poslali smerom k poslucháčom, tak toto je vec, ktorá pre Slovensko stále platí, napriek tomu, že veľmi veľa ľudí chodí študovať do zahraničia, ale niektorí sa vracajú po piatich, desiatich, pätnástich rokoch a je tam určitý prenos tých znalostí. Takže toto je zas výhoda Slovenska, ale nevýhodou je tá regulácia, byrokracia a veľká administratíva. No a potom my máme veľmi drahý štát. To znamená, treba mu veľmi veľa odviesť na odvodoch. U daní sa to už poriešilo. 

Marek Varga: Ale u zamestnancov ešte nie. Správne si spomínal, ja som dlhodobo pôsobil aj v súkromnej sfére a aj v korporátoch a podobne, tak tam sa stále drží to, že Česi a Slováci v podstate stále majú kreatívnejšie myslenie, že vieme trošku viac out of box rozmýšľať ako napríklad Nemci a podobne. Na tie problémy hľadáme trošku iné riešenia, lebo ešte stále vieme tak rozmýšľať. To nejaké domáce majstrovanie stále u nás je a prenášame to aj do práce, takže tie firmy si to ešte vedia oceniť. Čo sa týka napríklad rastu cien energií, čo to vlastne spôsobilo? Alebo prečo nastali také veľké boomy, keď nepočítam vojnu na Ukrajine? 

Ivan Bošňák: Áno, Európa, Európsky parlament a nakoniec aj Európska rada veľmi radi váľajú vinu na faktory, ktoré mohli prispieť k problémom, ale ten fundamentálny problém bude niekde úplne inde. U energií sa Európa vybrala cestou obrovských investícií do oblastí, do ktorých treba veľmi veľa investovať, aby sme mali čistejšie prostredie, aby sme pomohli pri problémoch, ktoré dnes s klímou máme. Aby sme nakoniec investovali do modernej výroby elektriny, ale zabudli sme na to, že treba investovať aj do spoľahlivosti dodávok energií. Ja si myslím jednu vec, že ak je teda niečo úlohou vlády a vlastne aj výrobcov elektrickej energie, nakoniec vo Francúzsku vláda v podstate odkúpila od investorov akciové podiely, ktoré mali. Tá EDF, čo je obrovský podnik, to je pätnásťkrát tak veľké ako Slovenské elektrárne. Je to v štátnych rukách, to znamená, štát tam má určitú úlohu, Nemecko rovnako, Benelux, Británia menej pri výrobe rozvodov energie a teraz elektriny, tepla a plynu. Tak tam má vláda len jednu úlohu – zabezpečiť dostatok, samozrejme, čo najlacnejších energií prostredníctvom dlhodobých kontraktov. To je ako pri nájme. Keď chcete RBNB na jednu noc s nejakými kompromismi, že teda nie je tam úplná sprcha, je tam len nejaký kútik, nie je tam výťah a je to na štvrtom poschodí, jednu noc vydržíte, samozrejme. Ale my hľadáme niečo iné – ubytovanie pre študenta na 5 rokov, pravdepodobne s PhD. Na 7, malo by to byť veľmi dostupné a trošku komfortné, aby sa na to mohol spoľahnúť. Tuto Európa absolútne zlyhala, veľmi tomu prispeli Nemci a všetci, ktorí sa k nim pridali. Lebo si mysleli, že skutočne investíciami len a len do obnoviteľných zdrojov zabezpečia tie 3 veci, ktoré som povedal: dostatok lacnej a kedykoľvek elektrickej energie. No prišli faktory, na ktoré upozorňovali – a ja sa teraz usmievam, len je to vážna téma – šéfovia Eonu a napríklad RVE, čo sú dve veľké energetické spoločnosti v Nemecku, že môže prísť taká súhra faktorov, na ktoré sa treba pripraviť. Treba sa pripraviť na najhoršie zvlášť v energetike a dúfať v najlepšie. Ale môže prísť taký najhorší faktor, že bude sucho, nebude k dispozícii voda, nemusí svietiť slnko, nemusí dokonca fúkať a ešte sa môžu objaviť aj nejaké iné problémy u tých iných zdrojov, ktoré produkujú elektrickú energiu. A v mnohých krajinách (napríklad vo Francúzsku) je z elektrickej energie teplo, tam nemáte plynové kotle, ktoré vyhrievajú celé Španielsko, Portugalsko a Francúzsko. Takže už to súvisí aj s teplom v domácnostiach a, samozrejme, v priemysle. To sa stalo presne minulý rok. Okrem toho agresia na Ukrajine, čo znamená, že niektoré vstupy zdraželi a neboli úplne k dispozícii alternatívne a okamžité. Ale myslím, že tento problém sme už vyriešili hlavne s plynom, s ropou ešte nie v Európe. Celé sa to zbehlo minulé prázdniny, už to bublalo a 26. augusta sa uhlie nedalo v Nemecku prepravovať po rieke Rýn do uhoľných elektrární. Tieto uhlie nemali, veď kto by čakal, že sa bude v uhoľných elektrárňach vyrábať elektrina. Francúzske jadrové reaktory mali problémy s takými trubkami, ktoré sú v primárnych a sekundárnych obvodoch, a chladia to celé. Takže ich museli odstaviť. Okrem toho trošku nefúkalo a svietilo síce slnko, ale nad niektorými zónami boli viac mraky. Plynové elektrárne – veľmi drahý plyn, dokonca ho bolo málo a zima na krku, takže ho nespaľovali. Toto spôsobilo, že bolo málo elektriny a Európa nevedela zareagovať tak, že niečo povypína a povie si, tak teraz to skutočne musíme odstaviť. U nás by bolo dobrým príkladom Slovalco. Tak musíme ho odstaviť, no nie, odstavili sme to o rok neskôr, alebo odstavili to akcionári o rok neskôr. Len to sú obrovskí spotrebitelia energie. Takže na tej strane nám spotreby zostali, domácnosti, štátna správa, priemysel – to sú 3 elementy, ktoré spotrebúvajú energie všetkého druhu. To zostalo v tej výške, ako bolo včera, pred týždňom, pred mesiacom. Dokonca všetci chceli chladiť, lebo bolo teplo. Tie klimatizácie robia veľa. Horúco a chladno má veľký dopad na spotrebu elektrickej energie. No ale nebolo tej energie, tak to na burzách pohlo cenou. Lebo niekto vie niečo vypnúť. Typickými sektormi, ktoré vedia prípadne niečo vypnúť, sú chladiarne. Ak je veľmi veľa elektriny, ony začnú chladiť viacej, začnú to odoberať, lebo im výrobcovia dokonca zaplatia za to, že začnú odoberať. A niekedy zasa môžete vypnúť napríklad na dve hodiny. Nemáte problém celý deň, my o tom veľmi veľa píšeme na Dátach bez pátosu, kde ja som analytikom a Viliam Bendík je správcom sociálnych sietí a dumá nad tým, ako z toho spraviť niečo, čo sa bude dobre čítať. A vy máte len dve špičky počas dňa – od šiestej do deviatej ráno a potom nie prekvapivo od piatej do ôsmej hodiny večer. Len ani ráno, ani večer nesvieti slnko, aby ste mali výrobu zo solárnej energie, zo solárnych panelov, elektrární. Takže neviete si pomôcť a bolo by dobré pohnúť napríklad aj týmito špičkami. Povedať ľuďom, že vtedy nemôžete prať, nabíjať auto, vtedy nespúšťajte umývačku riadu a dokonca aj kanvicu. Skúste dať menej vody zohriať. To sú také drobnosti, ale pri desiatkach miliónov domácností toto sú presne veci, ktoré by pomohli. Ale Európa to už začala robiť, spotreba išla dole, takže my sme to do veľkej miery vyriešili, len tie energie zostali drahé. A zase na našom slovenskom trhu, ktorý je protekcionistický, poviem priamo a sú určití ľudia respektíve skupiny za výrobou a distribúciou energie a požívajú určitý druh ochrany štátu. Okrem toho tu bola vláda, ktorá nepomohla. Minulý rok 2022 skutočne nepomohla výrobcom, distribútorom a spotrebiteľom elektrickej energie napriek tomu, že to mala v rozpočte. Potom prejdeme k tým verejným financiám. Tak ten faktor, že nepomohli, keď bolo zle, okrem toho, že sme sa nevedeli brániť, lebo na tom externom trhu to bolo veľmi vysoko. A okrem toho sme ešte nemali – to je taká ďalšia nešťastná vec – spustený ten tretí reaktor a nemali sme vypnuté Slovalco. My sme tak boli čistý dovozca energie. Keď sa vám zbehnú tieto 3 veci, tak budete mať zrazu problém. No len my sme naďalej vyrábali, produkovali, svietili, chladili a tak ďalej, no tak veľa vecí u nás zdraželo, veľmi zdraželo. A už som povedal, že tá inflácia je stickable po anglicky, že ona sa tak nalepí. Takto – keď niekto niečo zdražie, musí mať veľmi veľa dôvodov na to, aby to opäť zlacnelo. A jediný, ktorý funguje okrem dobrej vôle vzdať sa budúcich ziskov, je, samozrejme, silná konkurencia. Na Slovensku silná konkurencia nie je takmer v ničom. A keby tam aj niekto videl príležitosť, že tuto sa na Slovensku veľmi zarába, tak zase protekcionistické bariéry, regulačné požiadavky, byrokratické nezmysly neumožňujú, aby niekto rýchlo skočil na trh a otvoril si zmrzlináreň. Alebo aby prišiel ďalší distribútor elektrickej energie, plynu, nebodaj tepla. To je v podstate nemožné. To znamená, že ten trh utrpí. Kto utrpí? Spotrebiteľ. To je presne to, čo sme nechceli. My sme chceli pre spotrebiteľa veľa, lacno a hocikedy. 

Marek Varga: A že by si mohol vyberať. 

Ivan Bošňák: Nič z toho štát nevedel zabezpečiť. My máme veľmi slabý štát v tomto. Máme inštitúcie, ktoré nepožívajú rešpekt napríklad od vlád. Napríklad Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepožíval úctu a rešpekt ani od ministra a štátneho tajomníka v minulej vláde. Kafrali mu do roboty. Pritom to sú ľudia, ktorí tomu veľmi dobre rozumejú vyslovene len tej oblasti, aj dnes majú na stole veľmi dobré návrhy. Len zasa ich nikto nepočúva. Bude nám to trvať veľmi dlho, bude to bolestivé, nepriznali sme si, že ten problém máme presne tu. Toto nevidíte na billboardoch vôbec. Týka sa to spôsobu, ako u nás dospieť k tomu, že spotrebitelia budú platiť takmer trhové ceny za energie – elektrinu, teplo, plyn. Ale štát bude veľmi adresne relatívne veľkej skupine, veľmi veľkej skupine – desaťkrát tak veľkej skupine, ako pomáha teraz – pomáhať núdznym, sociálne slabým, zdravotne znevýhodneným a teraz domácnostiam, rodinám, jednotlivcom, ale aj takzvaný zraniteľným subjektom. To môžu byť také tie kotolne, ktoré vykurujú bytovky, domovy sociálnych služieb, školy, nemocnice, čokoľvek. Ešte raz tam sme vôbec nepokročili napriek tomu, že na stole máme na diskusiu od ÚRSO napríklad rozumné návrhy reformy. My ešte ani nevieme o tom, že máme tento konkrétny problém. Vy ste ho pomenovali vysoká cena energií. Domácnosti u nás platia polovicu z toho, čo v Čechách, o 24 % menej, ako je priemer Európskej únie. Nevyzerá, že by mali platiť viac a nie je problém, že to neplatia núdzne, sociálne slabé a domácnosti so zdravotne znevýhodnenými. Problém je, že nízku cenu energie, ale veľmi veľa platia ľudia za veľmi veľké byty, niekoľkopodlažné domy. Nebodaj aj za všetky byty a domy, ktoré možno prenajímajú niekomu inému, a nemusia mu refakturovať respektíve od neho žiadať zaplatenie tej energie, lebo veď to majú veľmi lacno. V tomto prípade buď trpia priamo Slovenské elektrárne, ktoré by to mohli lepšie predať, alebo trpí štát, ktorý to musí dotovať plošne všetkým, stále, opakovane a potom má obrovské deficity. Ten benefit toho, keď vyriešite, zreformujete napríklad túto oblasť, je, že aj ja napríklad, lebo žijem v rodinnom dome, by som za tú elektrinu nielen platil viac, ale aj tých 20 % DPH, čo by bolo na tej faktúre, by bolo dvakrát toľko. 

Marek Varga: By išlo štátu. 

Ivan Bošňák: Ale priemerná domácnosť u nás potrebuje 2,4 megawatthodiny, 2400 kilowatthodín elektrickej energie. Priemerná domácnosť neexistuje. Ja spotrebujem štyrikrát toľko. Nás je aj veľa, sme piati. Takže ja by som skutočne platil za elektrinu viac a tomu štátu – to si dobre povedal – by išlo viac. A keď štát vyberie viac DPH, tak veľmi pravdepodobne by ju mohol použiť na tú adresnú pomoc. Pri 2,4 milióna domácnostiach, pri priemernom účte 50 €, ktorý by išiel na dvojnásobok, a dvadsiatich percentách z tej stovky (už by to bola stovka oproti súčasným päťdesiatim eurám) hovoríme o sto miliónoch € dodatočnej DPH. 

Marek Varga: To už si asi všimne. 

Ivan Bošňák: To stojí za úvahu. Preto a vráťme sa, čo by to vyriešilo túto krajinu treba reformovať. Takýchto oblastí či energie, či agrodotácie, či bránenie vstupu ukrajinského obilia na Slovensko – zhodou okolností sme s priateľmi chceli otvoriť pekáreň, tak sme si prešli aj všetkým, čo s tým súvisí, tak ukrajinské obilie je mimoriadnej kvality. Nakoniec ho odoberá celý arabský svet, ktorý z neho mieša múky mimoriadne kvalitné, alebo sa pridáva do horších, lebo ich vylepší. My sme si povedali, že nie. A za minulý rok zasa keď pozriete na dáta, tak kto benefitoval? To sa zistilo teraz Finstat a pán Suda (veľmi dobrý zdroj) – Finstat ako zberači dát a pán Suda ako analytik, ktorý tomu rozumie, publikoval, že nevyzerá, že by sa veľkým reťazcom zvýšil zisk. Vyzerá, že zisk sa dramaticky zvýšil výrobcom alebo priamo producentom agrokomodít. Ale veď dobre, konečne dostali zaplatené. Len niekto to musel zaplatiť. There is no free lunch – nič nie je zadarmo, tak sme to zaplatili v tom rožku, ktorý dnes stojí dvakrát toľko. Respektíve v potravinách, ktoré dnes stoja asi o 60 % viac, ako stáli na začiatku, keď inflácia začala rásť v roku 2020, 2021. Celková inflácia bola asi 30 % kumulatívna, takže povedzme si, o koľko sú dnes väčšie ceny takého toho spotrebného koša bežnej domácnosti – o 30 %, ale potravín o 60 %. Potraviny o 60 % a energie iba o 6 %, asi takto to je. A zase neexistuje priemerná domácnosť, ale potraviny u nás zdraželi ďaleko viac ako energie. Už som povedal dve riešenia – otvoriť trh a možno dávať aj dotácie našim výrobcom, ale niektorí sa budú musieť preorientovať, lebo tam vedľa je nakoniec Ukrajina. A bude mať asociačnú dohodu s Európskou úniou v nejakej budúcnosti, takže ten tovar bude chodiť k nám relatívne voľne a bez ciel. A druhé sú tie energie a už máme dve veci, ktoré treba zreformovať. A takto si vieme povedať aj v tomto nie úplne krátkom rozhovore 7 – 8 oblastí, kde potrebujeme by som povedal odborníka, analytika a potom toho osvieteného reformátora. 

Marek Varga: Čo má víziu. 

Ivan Bošňák: No a nie je straníkom a politikom, ale má víziu, že Slovensko dovedie k prosperite. A prosperita znamená tú pridanú hodnotu – to, že niečo vyprodukujeme, čo sme včera nerobili, najlepšie dvakrát toľko toho a nie béčkovej kvality, ale áčkovej. To sa týka turistického ruchu, ale aj veľa ďalších vecí – automobilky produkujú autá mimoriadnej kvality zo Slovenska, keď sa to porovná s inými krajinami. Takže máme šancu. Pri energii je tá kvalita, ale áno – spoľahlivo, stále lacno, hocikoľko vieme. Spustenie toho tretieho jadrového reaktora znamená to kedykoľvek – ráno 400 megawattov, na obed, keď nie úplne treba, tak môžu povypínať iné veci. Lebo toto je relatívne lacné, čisté a spoľahlivé. Tá dodávka nevypadne. A dokonca aj večer, keď zas bude špička. To je prémiová elektrina, takže to sa bude dobre predávať. Dostavujeme štvrtý reaktor, rozmýšľa sa nad ďalšími. Tak asi vieme a to sa zhodneme počas najbližšej minúty, že máme silnú kompetenciu v budovaní, výstavbe, je okolo toho veľmi veľa vedy a výskumu. 

Marek Varga: Papierovačiek. 

Ivan Bošňák: Nie, vedy a výskumu. A potom dokonca v prevádzkovaní energetických zariadení, ktoré vyrábajú energiu. Dokonca už sme na tom tak, že vyrábame viac energie, ako my spotrebujeme, takže na export. To je to HDP. Ten tretí reaktor, ktorý bol spustený, ak by tú energiu predávali len po 100 € jednu megawatthodinu, to spôsobí len tento rok rast nášho HDP takmer o pol percenta. Ak by boli 2, tak jedno percento. Vrátim sa k tomu, že v tomto máme kompetenciu, máme vysoké školy, ktoré vedia najímať tých odborníkov. Ja inak pred tým, ako som sa stal programátorom, som bol prijatý na elektroenergetiku, odbor jadrová energetika na Elektrotechnickej fakulte. Neštudoval som to ani tie prvé 2 roky, keď sme boli všetci pokope, sme sa k tomu veľmi nedostali. Ale všetci moji kamaráti robia v tomto odbore. Tak nie, že by som bol múdrejší, ale viem aspoň jednu, dve veci o tom utrúsiť. V čom kompetenciu nemáme, je pravdepodobne výskum a vývoj v iných špecifických veciach, kde zaostávame, alebo napríklad v školstve. U nás skutočne nemáme vysoké školy, na ktoré by chodili zahraniční študenti okrem lekárskych fakúlt v Bratislave a Martine, kde sú Nóri a Gréci. 

Marek Varga: Tí chodia vďaka tomu, že si to zaplatia a môžu tu študovať, lebo doma ich neprijali. 

Ivan Bošňák: Ani nechoďme do detailov, včera sme o tom mali post. Ale tam nemáme momentálne kompetenciu, zas tam máme príležitosť, že by sme vedeli vybudovať fakulty, kde na internátoch bude ľuďom dobre, super, verejná doprava k tomu. Zaplatia si a dokonca u nás zostanú po vyštudovaní tej školy. Toto má brnenská univerzita alebo Karlova univerzita v Čechách. Tak skúsme rozvíjať krátkodobo tie veci, kde tú kompetenciu máme. Na tom trvajme. Podľa mňa toto je prvý rozhovor, kde hovoríme o tom, že my máme tak silnú kompetenciu v energetike, že máme na rozdávanie. Tí experti okolo jadrovej energetiky môžu pomáhať pri stavbe, výskume a tak ďalej aj iným krajinám. To je veľmi dôležité, nie je to zadarmo, to sú drahí ľudia a my ich dokonca vieme vyviezť – absolútne geniálne. 

Marek Varga: A zároveň máme aj fabriky, ktoré vedia doteraz vyrábať časti elektrární, alebo napríklad tie, čo spaľujú odpady. 

Ivan Bošňák: Jednoznačne súhlas. 

Marek Varga: Aj čo si nespomínal, my máme jednu výhodu, že máme aj tú veľkú prečerpávaciu elektráreň, že keď sú tie špičky, tak my to vieme vykryť z vlastných zdrojov, že v noci, keď je lacná elektrina, tlačíme vodu hore kopcom, nie úplne všetko, ale áno. 

Ivan Bošňák: Áno, to už by sme išli do detailov. Niekto na Slovensku rozmýšľal vtedy, keď budoval takúto energetickú samostatnosť, a áno, máme aj takúto paroplynovú elektráreň, ktorá má relatívne veľký výkon, a vie nabehnúť veľmi rýchlo. Takže my to máme poriešené. Na začiatku sme hovorili o tom, že Európa zahučala na nepripravenosti na riešenie problémov v tejto oblasti. A nakoniec odkedy tie problémy máme, aj nedostatočnom venovaní sa tomuto konkrétnemu problému. Všetci sa dnes venujú – a ešte raz: to je super, že sa tomu venujú – obnoviteľným zdrojom. A teraz poposúvali rezolúciou a prijatím legislatívy v Európskom parlamente, že viac obnoviteľných, ako sme si mysleli, a ešte aj posunuli dátum. Papier znesie všetko a keď sa o tom bude hlasovať, my dvaja by sme sa pridali. Ešte raz: ja som za. Len netreba zabudnúť na to, že okrem toho potrebujeme a to je v jednej vete povedané spoľahlivé, dostupné a čisté zdroje energie vo veľkom objeme. A teraz nech vymyslia niečo iné, nebudem hovoriť, aký zdroj to je, ale toto potrebujeme. Ak to nebudeme mať, tak budeme čítať také články z Nemecka, ale bohužiaľ už aj zo Slovenska, že ten priemysel, ktorý je náročný na spotrebu energie a ide 24 hodín denne, to nie je chladiareň, ktorú viete vypnúť v špičkách. Napríklad aj zimný štadión viete vypnúť na dve hodiny a nič sa nestane, pokiaľ nie je úplne pekelné leto. To je moja skutočná skúsenosť, dokonca som v tom radil jednému zimnému štadiónu. Takže vedia to vypnúť aj ráno, aj večer, keď je najdrahšia elektrina a ten ľad nebude taký tvrdý. Respektíve má to inkubačnú dobu, že to vie vydržať nechladené. Len toto veľa výrobcov nevie. Konkrétne to Slovalco bežalo 24 hodín, 7 dní v týždni a 52 týždňov do roka, to neviete vypnúť na dve hodiny. Tak tam bolo jediným riešením, že to vypli, lebo takto drahé sa to nedá vyrábať, čo je nešťastím pre Slovensko. Ale v Európe to nie je jediná fabrika, to sa teraz deje aj v chemickom priemysle. A je to len a len preto, že vlády – a treba ich zobrať na zodpovednosť- nevedeli zabezpečiť tie 3 veci, čo som povedal – dostatok lacnej a hocikedy elektrickej energie. Vo väzbe na to, samozrejme, chladenie a ohrievanie, takže teplo. takže teplo, no a tak trošku aj ten plyn. Ale tam je externý faktor ten dovoz z Ruska v obrovskom objeme asi vyriešený. Alebo už sme ďaleko bližšie ku koncu ako k začiatku pri zabezpečovaní alternatívnych dodávok plynu do Európy. Tiež sa tomu venujeme. Dnes respektíve včera sú zásobníky plynu v Európe, ktoré zabezpečujú asi už takmer 40 % spotreby ročnej. A už dokonca takmer celú tú krutú zimu vieme zo zásob z tých zásobníkov zabezpečiť. Sú na takej úrovni, aká bola maximálna v minulom roku, a táto sa dosiahla až o 10 týždňov neskôr. Takže dobrá správa, už som ich tu niekoľko povedal. Na tom sa dá stavať. Takže teraz sa napĺňali, teraz klesne dopyt po plyne v Európe, lebo už to nie je kam pchať. 

Marek Varga: Klesne aj cena vďaka tomu? 

Ivan Bošňák: Dúfame, zase sú tam nejaké cykly. Tak v Nórsku teraz opravujú, majú také odstávky, takže tí znížili dodávky do Európy. 

Marek Varga: Tak to boli trošku poplašné správy. 

Ivan Bošňák: Nie, nie, nie. Zase v tých technických odboroch robia veľmi kompetentní, vzdelaní a dokonca skúsení ľudia, oni sa v tom nevzdelali včera. A už sa dostávame z oblasti energetiky do takého stavu, že už vieme veci plánovať, máme nejaký backup, máme zásoby plynu a tie francúzske reaktory nabehli na dvojnásobok svojej reálnej výroby oproti minulému roku. Ten dvadsiaty šiesty august minulý rok to vyrábali 20 gigawattov, dnes ráno 41. 21 gigawattov to je takmer 50 tých reaktorov, ktoré sme spustili v Mochovciach. To bude mať 475, teraz ide na 440 megawattov výkonu. To sú obrovské veci, ktoré sa podarili. A najlepšie je, že s tým môžeme rátať aj zajtra. Tak to sú fundamenty, na ktorých sa dá stavať, bolo to veľa úsilia a stálo to veľa peňazí, ale niektoré veci sme už v tej Európe poriešili. Teraz by bolo dobré, aby z tých úspešných krajín – to hovorím ja aj v tej svojej kariére finančného reštrukturalizátora respektíve poradcu alebo manažéra – skúsme sa poučiť od tých, ktorým sa veľmi podobné problémy podobnou metódou podarilo vyriešiť. No tak Francúzov to stálo veľmi veľa úsilia a veľmi veľa peňazí a trvalo to 2 roky. 

Marek Varga: Nemusíme objavovať teplú vodu. 

Ivan Bošňák: Nemusíme. To keď teraz niekto začne teraz riešiť v Nemecku, tak ešte raz bude to stáť veľmi veľa peňazí, bude treba veľmi veľa ľudí a do Vianoc nič nevyriešia. Ale treba to začať riešiť, aby aj oni prispeli. A takéto ostrovčeky pozitívnej deviácie áno, aj Slovensko prispelo aj pri riešení tej energetickej krízy. Takže aj my sme asi momentálne bezpečnejší, ako sme boli. A postupne vidíme nižšie ceny energií aj na Slovensku. A zas je dôležité povedať aj dobré správy k tým fatálnym, ktoré zazneli. Jedna bola – my sme sa o tom bavili pred podcastom – že by mali zdražieť energie: elektrická o 81 % a plyn na dvojnásobok pre domácnosti a zraniteľné subjekty. Ak by ste sa pozreli, že koľko by to stálo budúci rok, to vieme z forwardov, to je taká cena dodávky o rok, že je to takto drahé. Ale tí analytici nepovedali a nakoniec aj tí, čo navrhujú zmeny, že pozor, v roku 2025 to už to má byť lacnejšie ako budúci rok, lebo sa problémy vyriešia. Niekto nám proste vie povedať, že to menu, čo si chcete zobrať dnes, stojí 5,90, ale keby ste chceli jedno aj zajtra, už len 4,90. To znamená, že v roku 2025 je to lacnejšie a v roku 2026 je to ešte lacnejšie. Takže vlastne my nemusíme zvýšiť cenu plynu na dvojnásobok, my sa len počas troch rokov musíme dostať o určité percento vyššie. Môže to znieť dramaticky, že o 70 %, ale už je to na 3 roky. A správa na budúci rok na dvojnásobok je iná, ako keď vám poviem, že každý rok počas najbližších troch rokov o 20 až 25 %. Lebo ešte we hope for the best – dúfame, že ešte tam tie ďalšie roky bude lepšie. A pravdepodobne bude. A my by sme tie problémy – nakoniec aj túto reformu napríklad cien pre zraniteľné subjekty a domácnosti – mali riešiť s horizontom najlepšie troch rokov. Lebo inak, ak to nie je poriešené, navrhnuté, schválené, implementované, tak potom ja pôjdem teraz domov, narazím asi na 100 billboardov, kde každý tento problém chce nejako riešiť. Predstavte si, že už by to bolo vyriešené, že už vieme, aká bude cena energie. Veď sme sa dohodli pred dvoma rokmi. Samozrejme, nie analytici a odborníci a tí, ktorí energiu dodávajú, ale politici, ale už by to bolo dohodnuté. Lebo v Čechách to už dohodnuté je. Toto by bolo veľmi dobré a dokonca nielen domácnosti by vedeli, že čo asi zaplatia, ale či investovať do firmy. Ešte raz domácnosti sa vždy nejako zariadia, respektíve štát im pomôže zdravotne znevýhodneným, sociálne slabým a núdznym, tomu, kto stratil robotu. Ale keď robíte vo firme plán aspoň na dobu, kam dovidíte, aspoň cez zimu. Môžem január. Ale to môže byť aj účtovníčka v škole, ktorá fakt nevie, koľko bude v zime stáť elektrina, voda a teplo. V januári, februári, marci ešte stále bude zima a na Orave dokonca aj v máji a ona netuší. A u nás na Slovensku sme to nereformovali, nenastavili sme to, a preto je to aj predmetom takých politických bitiek. Takto: ani jedno z tých riešení, ktoré sa ponúkajú na billboardoch, nebude reálnym riešením, lebo ani 1 z tých pánov si nepriznal, že my tam máme problém, ktorý treba riešiť, a treba to nechať na odborníkov. Takže Slovensko čakajú reformy. Čím skôr prídu, tým… 

Marek Varga: Tým budú lacnejšie? 

Ivan Bošňák: Tým budú celkovo lacnejšie a dokonca, čo je dôležité, tým skôr uvidíme ovocie toho zlepšenia, lebo nám skutočne najprv bude horšie, kým nám bude lepšie. Lebo chceli sme ten podcast začať tým, že verejné financie, deficit 7 miliárd a 60 %, to sú také parametre, ktorým rozumie Inštitút pre finančnú politiku, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, bývalý a súčasný guvernér Národnej banky a zopár analytikov a ratingové spoločnosti. Vyzerá to, že nikto z politikov z tých, ktorí to reálne budú riešiť, tomu nerozumie. Lebo niekto si sem sadne hneď po voľbách s tým, ktorý bude vedúci zájazdu, a povedia mu, čo spraviť. Ale musí tam byť, samozrejme, aj vôľa to riešiť. Lebo tie verejné financie sú veľký problém. 

Marek Varga: Nikto nie je odborník na všetko aj politici by si mali dať poradiť. Aj keď si niektorí myslia, že zjedli všetku múdrosť sveta. Takže čakajú nás reformy, ale nevidíme to až tak, že to bude čierno-biele do budúcna a že všetci tu zhynieme. Ale proste nejak sa to vyvinie a malo by to byť do budúcnosti už len pozitívne, lebo Európa už spravila niektoré zmeny. Ľudia si už uvedomili, že robia niektoré blbosti. Rozprávali sme sa o tom štátnom rozpočte a všetci sa odvolávajú na percento HDP. Skús povedať príklad, prečo to nie je až tak úplne korektné porovnávanie percento HDP napríklad voči tomu, koľko štát vyberie daní? 

Ivan Bošňák: Toto sú vyjadrenia politikov. Je to veľmi nešťastné, že dokonca hovoria, aká by bola liečba – vyrastieme z toho. Z ničoho nevyrastieme. My máme infláciu 10 % a reálny rast HDP je jedno percento. To je 10 : 1, z toho sa nedá vyrásť. Inflácia to všetko zožerie. Ale toto je odborná téma, ktorej málokto rozumie. Slovensko a to je skutočne len náš problém na rozdiel od všetkých tých ostatných, ktoré sme prebrali, má vysoký deficit verejných financií. To znamená, že naša vláda vyberie asi 50 miliárd € ročne, ale minie 60 miliárd. Ten pomer už vyzerá ináč ako deficit 7 miliárd ku sto dvadsiatim miliardám nominálneho HDP. Čiže naše výdavky treba porovnávať s tým, koľko vyberieme. A to, čo budeme vyberať, či nám bude rásť, alebo nebude rásť. Vyzerá to tak, že slovenská ekonomika a slovenské verejné financie – to je ten štátny rozpočet – je pacient, ktorý patrí na urgentný príjem. To nie je, že máme trošku zvýšenú teplotu, videli sme, že sa potíme, ale zatiaľ všetko v poriadku. Nie. My už potíme krv, 39,5 je teplota. Ale ona už bola 37,5, 38,5 – ten trend je zhoršujúci sa, je veľmi zlý a nevyzerá to, že nám zajtra tá teplota klesne. Takže my nemôžeme ísť na izolačku a že nás niekto bude chodiť pozorovať každú hodinu, zmerať nám teplotu. My sme pacient, ktorý patrí na urgentný príjem, treba si to priznať. Tým, že si to priznáme, tak to riešenie situácie bude odovzdané do rúk kompetentného lekára. Na tom urgentnom príjme bývajú skutočne tí najkompetentnejší lekári. Takže tam patríme. Tam niekto veľmi rýchlo prijme opatrenia nie na budúci rok, nie pol percenta. Nie je možné, že v roku 2025, že 2024 ešte ustojíme. Nie, už štvrtý štvrťrok 2023 – to je tento rok – treba rozmýšľať, kde ušetríme, kto bude reálne dostávať vo verejnej správe za ten svoj mizerný výkon, lebo máme taký menej peňazí. A na druhej strane komu skutočne pomôžeme, ak sa začnú aj iné reformy. To je tá adresná pomoc. No a to vedia len skúsení odborníci a nie politici. Treba to spraviť hneď a nečakať zbytočne, lebo to bude drahšie, dlhšie to bude trvať a výsledok bude horší. A čo je najdôležitejšie, tak treba potom monitorovať to, čo sme prijali, či má skutočne želaný efekt. Bude potrebné trošku upravovať ten kokteil, ktorý dáme pacientovi do žily, lebo možno sa preberie a povie nám, ako sa cíti. Teraz je v kóme. Možno mu klesne teplota, ale možno začne chrchlať krv. Takže toto treba vyriešiť, treba ho sledovať a nie na ročnej báze, že keď uvidíme koľko z toho HDP na ročnej báze, skonsolidujeme pol percenta. Nie, ešte raz – čím skôr, čím radikálnejšie, tým lepšie výsledky dosiahneme. Veľa vysvetľovania nás čaká a verím, že teraz je taká doba do 30. septembra, že sa venujeme iným témam. Ale po 30. septembri bude veľmi dobré, ak sa Slovensko dostane do rúk odborníkom. Máme tu vzdelaných, talentovaných, skúsených ľudí. Tak toto by bol liek, ktorý by som navrhoval, a môžeme pokračovať. 

Marek Varga: Ivan, ďakujem ti pekne, že si dnes prijal moje pozvanie a mohli sme podiskutovať o tejto ekonomickej a energetickej situácii na Slovensku. 

Ivan Bošňák: Bolo mi cťou. Ďakujem pekne a dúfam, že sme objasnili zopár vecí a niekto si pri riadení tej našej krajiny zoberie z toho ponaučenie. Tieto diskusie nás určite čakajú vo veľmi blízkom čase. 

Marek Varga: Moje meno je Marek Varga a sprevádzal som vás dnešným podcastom. Ak by vás zaujímala práca vo svete financií, alebo by ste potrebovali poradiť, neváhajte ma kontaktovať na marekvarga@prosight.sk. Môžete nás sledovať na Facebooku, Instagrame, TikToku alebo na webe narovinu.online. Aj dnešná epizóda vznikla s podporou spoločnosti PROSIGHT Slovensko, ktorá zastrešuje tento projekt. Prajem vám ešte pekný deň, ahojte.