Hosť: Roland Wraník (Sorrywecan) / LinkedIn
Moderátorka: Judita Kašťáková / Instagram, LinkedIn

Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá 

Epizóda NRoP105 – audio

Júlia Kašťáková: Milí poslucháči, moje meno je Judita a ja vás vítam pri nahrávaní podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnešným hosťom je režisér a video producent z Prešova. Chalan, ktorý má na svedomí veľa krásneho video contentu a ktorý spolupracoval na videoklipoch pre viacerých popredných slovenských umelcov. A jeho meno je Roland Vraník. Vitaj. 

Roland Vraník: Čau. 

Júlia Kašťáková: Ako zuby? Už dobre? 

Roland Vraník: Hej, jasné. (smiech) 

Júlia Kašťáková: Už ti rozumieme dneska. 

Roland Vraník: Hej, hej, včera som mal opuchnutú hubu. Ústa, hej. 

Júlia Kašťáková: Áno. Tak sme radi, že si to dneska zvládol a že si tu medzi nami. Poďme sa ale teda baviť rovno k veci. Povedz nám možno niečo o tvojich začiatkoch. Ako si sa… Ja som si teda dosť veľa poslednú dobu o tebe čítala. Lebo však robila som si nejakú prípravu. A teda ja som zistila, čo som vôbec netušila, že ty si vlastne začínal… Alebo keď si bol teda mladší, tak si bol tanečník. A ako to prešlo od tanca zrazu ku videoprodukcii? Lebo veď to je niečo úplne iné. 

Roland Vraník: Hej, vieš, čo? Ja som, ja som sa venoval od štyroch rokov tancovaniu, pretože moja mama má tanečnú školu. Takže ja som bol veľmi akože natívne k tomu nejakým spôsobom prinútený na začiatku. A potom akože som tancoval veľmi rád. No a s tým, že, s tým, že ja som vlastne prvých od štyroch do nejakých osemnástich som sa tomu venoval. S tým, že ja som trénoval aj bolo také, že som chodil na veľa súťaží a podobne. 

Júlia Kašťáková: Áno a aký štýl vlastne? 

Roland Vraník: Hip-hop. 

Júlia Kašťáková: Aha, OK. 

Roland Vraník: Hip-hop, popping, locking (?) a takto. Sem-tam ľudovking, ale nie. (smiech) Väčšinou hip-hop. No a s tým, že vlastne potom niekedy, keď som mal 13 – 14 rokov, ja som začal točiť tých tanečníkov. Mňa to ako keby bavilo, že s nimi vytvárať nejaké videá. Ja som ich vždycky zobral vonku, natočil s ním nejaké video a proste skúšal som, že hocičo. 

Júlia Kašťáková: A na čo si to točil? 

Roland Vraník: No, to boli také, že ja som mal od deda takú kameru na pásky a s tým som to. Ešte si pamätám, že keď som natočil 20 hodín, tak 20 hodín si to musel sťahovať pri tom počítači Sony VGS a tak. No a jak som začal ich točiť, tak ma to vlastne začalo baviť, že ja som mal ako keby veľmi podľa mňa dobrý sluch. Tým, že vlastne v tom tanci to bolo mega podstatné, čiže ja som to vedel vždycky nejak nastrihať. Aj asi ten vkus som tam nejaký mal, že som mu nahodil nejaké efekty a podobne. A začal som veľa robiť ako keby takých tanečných videí. A z toho to nejakým spôsobom prešlo do klipovej tvorby, že vlastne tá klipová tvorba začala byť ako keby tomu veľmi blízka. Vieš, že máš nejakých tanečníkov, máš nejaké streetové prostredie a podobne. A začal som robiť nejaké také lokálne klipíky. 

Júlia Kašťáková: Prešovské klipy. 

Roland Vraník: Hej, urobil som v Prešove nejaký asi 1 klipík. 

Júlia Kašťáková: A pre koho to bolo, čo to bolo? 

Roland Vraník: No, to bol taký rapper, že Nithomas, to si pamätám. Jemu som urobil, on asi rappuje doteraz. Jemu som robil taký 1 klip, tam som si … nejaké veci a potom som popri tom robil nejaké tanečné videá. A tie videá som poslal potom Rytmusovi a to už je taká stará story, ale proste som mu ich poslal, jemu sa to začalo páčiť. A začalo sa to akože rozbiehať. 

Júlia Kašťáková: Počkaj, ale to bol akože veľký skok medzi tým, nie, že odkedy si vyprodukoval akože nejaké prvé také videjká pre nejakého takého akože nie úplne a-čkového, keď to poviem rapera, tak až k Rytmusovi? 

Roland Vraník: Bol. No jasné. Hej, jasné. 

Júlia Kašťáková: Tak tam je asi dlhá cesta medzi tým. Ale poďme ešte späť k tomu, že čiže toto bola nejaká aj tvoja prvá zákazka, za ktorú si reálne dostal aj zaplatené? Alebo to bolo iba tak, že ti dal akože kšeft, že poď mi to spraviť, ale bolo to reálne… 

Roland Vraník: Ten raper v Prešove? 

Júlia Kašťáková: Áno. 

Roland Vraník: No, to nebola zákazka. To akože boli tam nejaké v tom peniaze, ale akože to bolo, vieš. 

Júlia Kašťáková: Čiže a kedy si sa dostal k reálne prvej zákazke, že ti bolo akože za tú videoprodukciu zaplatené? 

Roland Vraník: Vieš… Ja už ani neviem. Akože už fakt si nepamätám. 

Júlia Kašťáková: Akože nevieš? (smiech) 

Roland Vraník: Ale viem, že to bolo, že málo peňazí a že to proste bol nejaký… 

Júlia Kašťáková: Nepreciťoval si to až tak? 

Roland Vraník: Hej. Bol to nejaký začiatok. Ale akože áno, aj na ten klip ja neviem v tej dobe bolo možno poviem, že 200 €, hej. A proste to bol ako taký prvý klip, ktorý som že natočil. Urobil som nejaké video a proste však ono to viacej stálo akože námahy a peňazí. Ale tak to nejak proste začínalo. 

Júlia Kašťáková: Áno a to si mal vlastne vtedy nejakých 13 – 14? 

Roland Vraník: Hm, vtedy som už mal asi viac, asi 16. Ale ja som ešte predtým natočil takú vec, že čo bolo ešte tiež, že keď som bol v deviatom ročníku na základnej, to som mohol mať 15 alebo 14, tak to vlastne ešte vtedy pomimo jak som robil tie tanečné veci, ja som natočil taký, že dokument o slovenských tanečníkoch. Vlastne Laci Strike vtedy urobil ako keby dokument, ktorý bol ako taký, že vieš všade promovaný a všetko. A on tam natočil ako keby takú scénu, v ktorej boli takí hlavní tanečníci. A ja som tých, čo som poznal zo súťaží a podobne, tak som ich zavolal a točil som ako keby takých proste rôznych freestilerov a dával som to dokopy. Volalo sa to, že Street Dance Documentary. Je to, predával som nejaké DVD-čka potom ľuďom. Vieš a akože malo to nejaký YouTube teaser. Celé to je také zvláštne vlastne. Ale to bol vlastne môj nejaký prvý pokus robiť niečo akože také zaujímavé. Tým pádom, že som mal Redbull sponzora, ktorý mi doniesol tú veľkú chladničku a k tomu Redbully v štrnástich. 

Júlia Kašťáková: Však to muselo byť super už vtedy, nie? Akože na tú dobu to musela byť pecka. 

Roland Vraník: Hej, bolo. No, však pre mňa to bolo také, že ja som vždycky jak keby videl… Vždycky som chcel ísť robiť veci, na ktoré som v tej dobe nemal. A to ma na tom vlastne asi bavilo. To ma asi dodnes ťahá akože. No, vieš. Takže to vlastne bola prvá taká vec, čo som robil ten Redbull. Potom, že tanečné veci a tak presne jak hovoríš, bol ten skok k tomu Rytmusovi. No bolo to také, že z nuly na sto. 

Júlia Kašťáková: A to bolo predtým, než si išiel do Miami či až potom? 

Roland Vraník: To bolo pred. 

Júlia Kašťáková: Bola tá spolupráca s Rytmusom. Čiže ono to bolo ako vlastne? Že ty si mu poslal vtedy nejakú svoju tvorbu. Len tak si si zmyslel, že proste ja chcem točiť video pre Rytmusa, tak idem mu poslať, že čo som robil, a či to vypáli? 

Roland Vraník: To chcel kamarát, ktorý… Keď sme boli u mňa doma, on mi hovorí, že mal by som začať točiť videá pre Rytmusa a že mám mu poslať e-mail. A ja hovorím, ja som bol taký, že fu, vôbec neviem, či tou kvalitou akože na to mám. Ale hovorím si, že však poďme to skúsiť. Tak sme našli jeho e-mail, to bolo, ešte bola nejaký Tina management, neviem niekto. Tam ešte Andy Práznovská, jeho bývalá frajerka, ktorá vtedy mu robila manažment. A ja som normálne iba napísal e-mail, že som ten a ten a mám takú a takú víziu a že budem používať proste profi kamery s ktorými som vtedy ešte nikdy nerobil, ale som to akože napísal. A poslal som svoje veci. 

Júlia Kašťáková: (smiech) Však základ je vedieť sa predať. 

Roland Vraník: No, vieš, že „Fake it till you make it.“ A bolo to také, že som mu to poslal, ale vôbec nebola… Akože fakt som vtedy nebol confident, že jasné, on sa mi ozve a to. A si predstav, že na druhý deň sa mi ozval, normálne mi zavolal. Ja poviem, že som bol z toho fakt, akože to bol veľký moment pre mňa. Hej, že vlastne reálne sa mi ozval a povedal mi, že poď, vyskúšame, urobíme ako keby prvý klip. Ale bolo to také, že pamätám, že ešte mi hovoril, že ak to bude zle, tak to proste nedáme vonku. Že proste bolo to také, že so-so. Hej, takže to bolo to a to sme točili tu v Bratislave ten prvý klip. Takže to sme dali nejakým spôsobom dokopy a to podľa mňa vyšlo, že úplne v pohode. Že to bol vlastne taký jeho, vtedy vydával ten album Fenomén. Ja som robil taký klip Nehľadám sa to volá. A potom vlastne to prešlo, že on povedal, že dobre, to je super. Poďme natočiť ďalší klip. To bol klip Sám. A tak ma vlastne on odporučil Dare a potom to začalo. Tak akože vieš jeden s druhým, vieš, ono to funguje v celom tom industry. 

Júlia Kašťáková: Hej a sa nabaľuje tá guľa. Jasné. Ja som inak teraz pozerala presne cez víkend ten jeho dokument Tempos a som ťa tam videla normálne v zábere, jak tam sedíš niekde v hľadisku. Akurát ste vtedy robili ten koncert s orchestrom. 

Roland Vraník: Orchester. 

Júlia Kašťáková: Áno, presne tak. Ale k tomu sa ešte dostaneme. Ja sa trošku vrátim, lebo skáčeme vlastne jedno cez druhé, je toho veľa. Čiže ty si sa vlastne, ty si mal tú spoluprácu s Rytmusom. To sme si povedali. A vlastne začalo sa to nejakým spôsobom rozbiehať. Potom si sa v devätnástich presťahoval do Miami. Čo bola toto za story? Prečo si tam išiel? Dostal si tam nejakú ponuku, alebo si sa rozhodol, že sa tam ideš jednoducho presťahovať a skúsiť? 

Roland Vraník: No, v devätnástich akože moc to nie je také easy sa tam ísť iba tak presťahovať. 

Júlia Kašťáková: No, práve preto sa pýtam. 

Roland Vraník: Vieš, takže bolo to… Hej. Nie, vieš, čo? Ono to bolo tak, že ja som mal, ja som mal kamaráta, ktorého som spoznal svojím spôsobom online akože DJ Kappa v tej dobe. A čo je, mimochodom, že Peťo, ktorý je môj hlavný kolega, s ktorým teraz robím veci. A my sme sa vlastne vtedy tak spoznali, že on potreboval nejaké… On zháňal niekoho na video. Ja som napísal, že by som mu nejaké video urobil. On vtedy žil tuším v Miami robil vlastne dídžeja a začínal vtedy s umením. A ja som mu poslal moju prácu, jemu sa to proste páčilo, ale to nejak padlo. A medzi časom ja som vtedy vlastne bol prvýkrát na výlete v New Yorku. To som bol sám v New Yorku sa bol pozrieť v Amerike. A on mi vtedy písal, že počuj, že mám takého týpka, rozbieha agentúru a hľadá nejakého mladého proste video grafera, režiséra proste do jeho company. A že či by som nechcel prísť. A ja, že dobre. Tak som sa s ním spojil a týpek mi v piatok písal, že sa mu veľmi páči moja práca, že by chcel, aby som došiel. Som vtedy mal nejaké klipy aj pre toho Patrika, takže to bolo také, že som nebol úplne nejaký totálny amatér alebo taký lepší amatér. A týpek mi napísal. A ja, že kedy mám dôjsť? A on, že čím skôr. Tak ja len dobre, bol piatok, došiel som v pondelok. Mame som iba povedal, že mami, idem do Miami, čo bol taký pre ňu šok, že čo jak čo. No a jak som tam proste prišiel, tak… 

Júlia Kašťáková: A to už si mal akože po škole vtedy či jak? 

Roland Vraník: Nie, ja som vtedy študoval strednú školu. A… 

Júlia Kašťáková: Čiže to si sa zbalil a si akože povedal, že … 

Roland Vraník: No, ja som proste do tej školy moc nechodil akože. Vieš, lebo ja som… No, lebo ja som vtedy vlastne ako kebyže točil, ja som už vtedy točil veľa klipov. A ja som chodil na filmovú do Košíc a pre mňa to bolo také, že si pamätám v tej dobe, že ja som vieš, sa zobudil o deviatej a zrazu proste máš ísť do tých Košíc a tak. A ja proste som už išiel dakde na kávu a strihal som si veci, vybavoval klipy, takže ja som do tej školy moc nechodil úprimne. A vlastne mne to Miami mi prišlo také, že si hovorím, že super, že mám tú školu dokončiť. Celá, samozrejme, moja rodina, že vieš, strednú, musíš mať maturu. Ale ja som videl, že fu, ale kámo, ideš do Miami. Zase tam sú iné možnosti, tak som šiel do Miami. Potom som celý tretí ročník neprišiel do školy, tak som prepadol. A potom som znova neprišiel do školy a nejak… 

Júlia Kašťáková: Mama ti čo na to povedala? 

Roland Vraník: Vieš, čo? Mama nič. Mama… 

Júlia Kašťáková: Už bola taká zmierená, hej, že ty si si vybral túto cestu? 

Roland Vraník: Moja mama je super v tom, že ona je, ona je veľmi mladá dušou. Má mladých kamarátov, celý život proste tancovala, je to tanečníčka a má ako keby iný mindset. Že ona proste videla, že ja sa nechodím flákať. Ona videla, že ja pracujem. To znamená, že pracujem na svojej nejakej vízii. Takže ona bola taká, že keď sme aj mali strašne toho málo, tak mi proste naškrabala a kúpila mi nejaký prvý počítač. Proste dala mi úplne všetko len na to, aby som išiel robiť to, čo robím. A vždycky mi kryla chrbát v tom, že keď som do tej školy neprišiel, tak vždycky niečo vymyslela, aby to bolo v pohode. Napísala mi nejaké ospravedlnenky a tak podobne. A tak som išiel do toho Miami. A tam sa začali veci. Ja som tam vlastne robil pre takú social media company. Vtedy vlastne sa rozbiehal, vtedy v Amerike bol Instagram ten taký ešte prvý, tá taká verzia taká tá kocková ešte. Vtedy vlastne ešte vôbec Instagram na Slovensku vôbec nebol, všetci fičali, prechádzali z Pokecu na Facebook. No a ja som točil pre také lokálne stars, ale akože aj také, že v podstate v našom ponímaní aj svetové. Tak som im tam točil akože videá na social media. Hej, také, že… 

Júlia Kašťáková: Vieš povedať aj nejaké mená, ktoré by sme aj my spoznali? 

Roland Vraník: No, vieš, čo? Som sa napríklad dostal k spolupráci, že som robil pre Rick Rossa. To som sa dostal k takej akože… 

Júlia Kašťáková: Áno. Wow. 

Roland Vraník: To bolo… V podstate nebolo to také, hej, že došiel Rick Ross a ja som s ním celý deň trávil. Ale bolo to skôr také, že večer mal proste akciu, mňa tam proste pustili, natočil som nejaké akože videá z toho, jak tam bol. Mal som aj nejaký private čas, kde som si robil nejaké zábery s ním, a to som vypustil vonku. Alebo tam bol taký, že Thomas Jones, čo bol taký NFL player, ktorý vyhral vtedy Super Bowl. Že to boli takíto ľudia a potom všelijaké akože také miamské modelečky, ktoré chceli nejaké pekné videjká. Takže… 

Júlia Kašťáková: Tak to je celkom nice robota. 

Roland Vraník: No. Takže to som vlastne robil, tým som sa živil. A bolo to super, lebo v podstate ja som tam išiel s tým, že som vlastne nevedel vôbec po anglicky. Si pamätám, že fakt prvá porada v Amerike bola taká, že ja som tam mal niekoho briefovať a ja som to proste som si to natypeoval do Google translatoru a pustil som im to. Proste ja som fakt nevedel po anglicky. 

Júlia Kašťáková: No a však potom jak si to akože ďalej dával? 

Roland Vraník: A však ale tak vieš povedať, že ty sa postav tu, ty tam. A nejak mu ukazuješ rukami, nohami. A ty dáš, že smile a proste už točíš ho. 

Júlia Kašťáková: Aha, že to boli také jednoduché inštrukcie. 

Roland Vraník: Vieš, akože totálny free style. No tak ja som mal vždycky takú energiu, že som neprišiel, že och, bože, teraz čo vám poviem? Ja som to proste bral tak, že no tak neviem, ale viem točiť, no tak proste dačo urobíme. Vieš a aj tak to neboli… 

Júlia Kašťáková: Poradíš si. 

Roland Vraník: Vieš a tak to neboli takéto videá, že veľmi nejaké silné naratívne, že on prišiel a sa rozplakal a dačo. Proste to bolo také, že on otvoril dvere, ukázal mi svoj dom. Potom si zahral ja neviem basketbal, išiel zacvičiť, ja som ho točil pri tom. Tak tam akože moc veľa sme o tom nemuseli rozprávať. A plus vždycky som mal pri sebe toho človeka, ktorý ma vlastne zastupoval v Amerike, ktorý ma tam aj zavolal. Tak on vždycky to akože vedel vytalkovať a podobne. A tak akože vedel som dačo po anglicky, ale tak akože hovno proti tomu, čo ti akože treba pri takej práci. 

Júlia Kašťáková: Také akože basic, hej. Áno. 

Roland Vraník: No ale to bolo vlastne super, lebo som bol hodený do vody. Spoznal som nejakých nových ľudí, začal som sa hrozne veľa učiť aj sám o sebe. Pretože zrazu máš 19, si sám, bývaš sám, riešiš svoje sračky sám. Takže toto bolo pre mňa akože veľmi edukatívna časť môjho života. Veľa parties a tak a ťažko sa pracovalo a tak. No. 

Júlia Kašťáková: Verím tomu. 

Roland Vraník: Takže tam sa rozbehla taká veľmi zaujímavá línia môjho života. A potom jak som prišiel na Slovensko naspäť, ja som medzitým chodil do školy. Akože už iba na tú maturitu, že som priletel na 3 dni, dal som maturu, išiel som na party a hneď do Miami naspäť. A tak som to dvakrát zopakoval, skončil som úspešne školu a potom som sa vrátil na Slovensko naspäť. 

Júlia Kašťáková: Prečo? 

Roland Vraník: No lebo tam začal taký malý problém, že ja keď som bol v tej firme, tak akože firme, tak akože mne sa nepáčili tie procesy, ktoré tam fungovali. Aj napriek tomu, že som nevedel po anglicky, tak som mal chuť to celé tam akože režírovať a delegovať podľa seba. Ja som tam začal meniť hrozne veľa procesov, vecí a ja som si začal potom vymýšľať akože svoju, svoj nejaký to bol taký koncept toho, čo dneska SORRYWECAN je, hej. Ja som vtedy si hovoril a že bude nejaká firma a budem mať nejakých umelcov a budeme s nimi spolupracovať a tak. A to boli také akože nejaké vízie, ktoré sa shapeovali a jemu sa to nepáčilo, že vôbec ja rozmýšľam nad tým, že chcem niečo svoje. Lenže ja som nevidel budúcnosť v tom, čo chcú robiť oni. Takže tam sa nám začali proste rozchádzať názory. No a ja som tam ešte mal nejakú prácu, ja som tam ešte akože chodil. Mal som aj externe niečo, ale samozrejme, nebolo toho tak veľa, aby ma to uživilo tak ako to, keď som tam mal ten pravidelný príjem. To bol jediný moment v mojom živote, kedy som asi v podstate bol zamestnaný. Ale akože nebola to taká robota, že som chodil, že vieš 9 – 5, ale bolo to niečo také. No a potom som odišiel na Slovensko a cítil som hlavne príležitosť, že mne sa hrozne veľa ľudí ozývalo zo Slovenska, pretože ja som mal vlastne ten bol taký aj trošku zaujímavý marketing, že si mladý, žiješ v Amerike a zrazu tí ľudia na Slovensku s tebou chcú robiť. A chcú s tebou robiť aj takí ľudia, čo vlastne ty sa ako keby taký iný kredit máš, že zrazu z tej Ameriky prídeš tu. Takže ja som si povedal, že treba to využiť, tak som sa vrátil do Prešova. Tam som bol asi mesiac, povedal som si, že tam, samozrejme, nebudem. 

Júlia Kašťáková: To musel byť dobrý skok, nie, že z Miami do Prešova? (smiech) 

Roland Vraník: Ale to bolo super, lebo som bol doma s rodinou. Vieš, že pohoda. 

Júlia Kašťáková: Hej. 

Roland Vraník: A potom som si povedal, že kam ďalej? Tak najbližšie mi prišlo tak a Bratislavu som tak ťažko nemal rád, že som si povedal, že do Bratislavy nepôjdem nikdy. Takže povedal som si, že idem do Prahy a bol som 5 rokov v Prahe. 

Júlia Kašťáková: Tam je veľa východniarov. To presne tak máš, že vlastne ide obísť tú Bratislavu, že rovno do Prahy. Však ja som to mala tiež veľmi, veľmi podobne. No a predsa len sme skončili tu a ja zase musím povedať za seba, že úplne preferujem Bratislavu pred Prahou a nikdy by som sa napríklad do Prahy nevrátila. 

Roland Vraník: Aj ja, aktuálne určite áno. Ale vtedy pre mňa bola Praha väčšia, Praha zaujímavejšia. Bratislava to pre mňa bolo iba, že Eurovea, napichané pery. Že ja som to proste celé videl len akože iba z jedného uhlu. 

Júlia Kašťáková: Hej, jasné. Ale to všetci asi tak to vnímali, hej. 

Roland Vraník: A hlavne vieš, že ono aj veľa robí to, že ty za ten čas poznáš nejakých ľudí, buduješ si komunitu a potom vieš… Kebyže túto komunitu, ktorú mám teraz tu, bola dajme tomu v Prahe alebo v Prešove, tak som tam. Pretože je to o tých ľuďoch, s ktorými pracuješ. Pre mňa nebolo úplne, že musím byť tam. Ale tá Praha bola super, tam som spoznal milión ľudí a tam som sa živil ďalej. 

Júlia Kašťáková: No a vlastne vtedy vzniklo, ako keby v tomto bode vzniklo SORRYWECAN, áno? 

Roland Vraník: Áno. To bolo také, že tá myšlienka vznikla skôr. Ona už vznikla niekedy tak cca v tom Miami. A ono to vlastne na začiatku bolo, že iba WECAN, tak sme sa chceli volať. Ale nebola voľná doména, tak ja som skúšal všetko napísať možné pred to WECAN. A vlastne „sorry“ to bolo jediné voľné. A ja som si povedal, že to je „popiči“, že SORRYWECAN, že to sa mi páčilo. Tak som to kúpil a tak vzniklo SORRYWECAN. Čiže vlastne úplne random a tá myšlienka tam bola, ale to bolo také, že my sme to založili najprv so Samom Hoffmanom, on je tiež režisér. Ale to bola, to bola firma, že o nás dvoch. V podstate sme chodili s lacnou nejakou technikou točiť hocijaké veci a už vtedy sme akože skúšali robiť nejaké rôzne koncepty. Ale to nemá nič spoločné s tým, čo je teraz. A potom sa nám to ako keby trošku tak dostalo do úzadia, keď som išiel do tej Prahy. Tak v tej Prahe ja som vlastne režíroval ako freelancer pre rôzne produkcie, s nimi som spolupracoval. Čiže to SORRYWECAN bolo také, že ak raz za čas prišla nejaká zákazka, nejaký job vyslovene, ktorý mal byť komplexnejší, že nebolo to iba o tom, že ja som režisér a všetko za mňa vybavia, ale že chceli od nás niečo proste vyrobiť. Tak vtedy &to SORRYWECAN tam kvázi nabehlo a ja som si poskladal nejakých svojich ľudí. Ale nebolo to akože to, čo je dnes. 

Júlia Kašťáková: Áno a čo je to vlastne dnes? Skús nám to priblížiť, že ako fungujete. To je to, čo ma veľmi zaujíma. Však ešte tu mám veľa otázok na teba, ale poďme postupne. Čiže teraz vlastne vy fungujete ako SORRYWECAN a pod tým som si, teda registrujem, že ešte je druhá ako keby neviem, či to nazvať platforma Humanoid research lab. 

Roland Vraník: Áno, vízia. 

Júlia Kašťáková: Skús nám to popísať, že čo je jedno, čo je druhé. A tiež čo ma veľmi zaujíma, kto sú tí ľudia, kto je ten tvoj tím, ktorý s tebou pracuje? 

Roland Vraník: No, ono to bolo tak, že ešte k tomu poviem takú, takú long story short, že vlastne ten Peter, ktorý mi dal, ten Kappa, ktorý mi dal tú možnosť akože do Miami ma spoznal s nejakými ľuďmi, tak vlastne on sa potom vrátil po… On bol 6 rokov v New Yorku, a tak sa vrátil na Slovensko. On je súčasný umelec, robí proste rôzne ako keby projekty. A my sme tak sedeli spolu a vravíme si, že kokos, že treba niečo proste urobiť poriadne. Že na tomto Slovensku, že fajn, ľudia tu niečo skúšajú, ale tak som cítil, že máme takú energiu robiť veci inak aj ten náš mindset a to. A vedel som hlavne, že sme schopní to urobiť, že nie je to iba pri tej idei. Tak sme sa začali o tom baviť. No a my sme vlastne mali vtedy taký prvý projekt, ktorý bola taká naša možnosť, že Patrik mi zavolal, že bude robiť orchester v Trnave a chce to robiť inak. No a my sme vlastne tú možnosť zobrali. Vtedy na to ani nebolo, že veľa peňazí, lebo sme vlastne všetky tie prachy dali do toho. Lebo to bolo fakt huge na ten moment, hej. Dodnes neviem asi, či niekto postavil, že možno väčší stage. Asi možno sme my postavili, keď sme teraz robili tú Daru. Ale akože inak viem, že to bolo na ten moment obrovská produkcia, všetko. No a my s Peťom sme sa vtedy spojili a začali proste vytvárať ako keby ten koncept, že sme nadesignovali ten stage, naprogramovali svetlá. Videl som, ako nám to funguje, že Peťo ako umelec úplne mal ako keby iné pohľady na veci, ja som zase mal iné filmárske pohľady. A hlavne sme boli obidvaja takí trošku out of box, čo sa týka toho rozmýšľania. A tam sme začali nejak shapeovať akože nanovo nejakú tú myšlienku toho SORRYWECAN. S tým, že moja priateľka Lucka tak ona zase bola celú tú dobu od po Miami vlastne so mnou. Takže ona dá sa povedať, že ona bola takisto a vždycky je veľkou súčasťou toho, že ona vždycky pomáhala mi produkovať veci pri klipoch. A všetko, proste všetko, čo som robil, tak ona tam proste bola a dala do toho všetko. Takže my sme boli takí, že už traja a začali sme sa o tom baviť a začali sa také veci vyvíjať. No a potom nastala doba, že to úspešne dopadlo a mali sme ísť robiť turné pre Kontrafakt. To sme vymysleli, že extrémne haluzné. To sa vlastne nikdy nezrealizovalo, pretože prišla korona a všetko sa rozpadlo. A keď sa všetko rozpadlo, tak vtedy vlastne prišla možnosť začať riešiť… Vlastne vtedy mi volal Juro Kováč, že v THIS IS LOCCO, tam sme sa nejak dostali k tomu, že ideme robiť Bejby Blue. Tam to je akože na dlhšie, ale proste začali sme robiť takýto projekt. A to vlastne akcelerovalo to, že ja si hovorím, že OK, ja som bol v Prahe. Pomedzi to sa natočilo mega veľa proste rôznych akože projektov pre Jägermeister a pre všelijaké firmy. A zrazu proste prišla tá Bejby Blue a si hovorím, že a tak ja sa idem presťahovať do Prahy. Ja som sa dokonca normálne, že po korone ostal na Slovensku a ja som sa, že nevrátil už nikdy do svojho pražského bytu, v ktorom som žil. A proste iba kamošovi som zavolal, že vysťahuj celý byt a pošli mi dodávkou všetko do Bratislavy, že iba podstatné veci. A zrazu sme si tu prenajali štúdio maličké a začali sme robiť tú Bejby Blue. Potom som do toho pridal Eda Barteka, ktorý je náš hlavný producent, a začali sme nejak shapeovať tú myšlienku. Čiže tak to začalo nejak akože vznikať SORRYWECAN. No a ono to postupne nejakým spôsobom akcelerovalo. No a čo je SORRYWECAN? SORRYWECAN je v princípe veľmi ťažko sa to… Dá sa to ľahko definovať – je to, že multimedia company. Hej, je to vlastne prepojenie filmárov, umenia a technológií. Ale nemám rád sa definovať a nemám rád to akože nejakým spôsobom dať do bodu, že tak nás uchopte. Pretože my sme tak veľmi ako keby agilní a vyvíjame sa s tou dobou, že čo sa deje, že naozaj tá naša pozícia je taká hybridná a vyvíja sa. Čiže nedá sa to úplne presne. 

Júlia Kašťáková: Áno. No, však veď vy ste vlastne robili najprv teda nejakú video produkciu. Potom zrazu hovoríš, že ste vlastne robili aj ako keby produkciu koncertov alebo aj návrhy celých stageov a všetkého, čo je niečo úplne iné podľa mňa. A teraz vo finále do toho ešte aj nejaké, nejaké ako keby… 

Roland Vraník: Digitálne veci. 

Júlia Kašťáková: Presne, digitálne veci. Čiže áno, to je celkom široký záber. 

Roland Vraník: Ono to je vieš prečo tak? Pretože najdôležitejšie je vlastne to, že ten tím je postavený vlastne z veľmi šikovných, nadčasových, kreatívnych ľudí. Čiže tam je zložka, ktorá je producentská, ktorá to celé organizuje. Potom sú tam kreatívny department, potom máme technologický, ktorý rieši tie technológie – 3Déčko a podobne. No a títo ľudia keď sa spoja dokopy, tak majú proste plátno, hej. A 1 deň je to plátno film, druhý deň je to plátno koncert a tretí deň je to plátno nejaká digitálna technológia, výstup niečoho, niečo na ten štýl. Čiže v podstate my sa nelimitujeme v tom, na akom plátne pracujeme. Skôr pracujeme s tým, že kto sme my vo vnútri a čo všetko vieme uchopiť. Čiže o tom to vlastne ako keby celé je. No a ale také hlavné 3 alebo v podstate 4 veci, ktorým sa venujeme, že filmová produkcia je taký by som povedal náš taký base, taký core, pretože tomu sa najdlhšie venujeme. Do toho potom máme ako keby tých virtuálnych ľudí, virtuálnych humans, ktorých sme vlastne začali, ako je vlastne Bejby Blue. Potom je tá show produkcia a potom máme, ja to nazývam tak, že 3DA technológia, pretože je to vlastne prepojenie nielen klasického 3Déčka, že nie sme ako postprodukcia, že tu nám urob logo proste pre Billu a my jasné, urobíme. Ale skôr je to o tom, že hľadáme spôsob, ako pre klientov vyvinúť prostredníctvom najnovšej technológie a prepojením aj s umením a tou estetikou ten najlepší možný koncept, ktorý im bude fungovať. To znamená, že banka chce Tatra banka je vždycky strašne designová, cool a oni chcú inovovať. Tak my hľadáme spôsob, ako urobiť nejaký koncept, ktorý prepojí niečo, čo ľudia poznajú, niečo, čo ľudia vôbec nepoznajú, a vlastne to je vždycky experiment. Bejby Blue bol totálny experiment. A tie experimenty u nás vznikajú pravidelne, že my ako nerobíme, že multiplikujeme a scaleujeme klientov. Že urobili sme jednu reklamu a teraz musíme urobiť 100. Nie. My proste robíme reklamu, lebo máme svoj štýl. Takže my si vyberáme klientov, s ktorými pracujeme. 

Júlia Kašťáková: Čiže, čiže čo? Nie je to tak, že vlastne vy sa dopytujete po robote, ale vás si dopytujú klienti? 

Roland Vraník: Ešte sme sa nikdy nedopytovali po robote. 

Júlia Kašťáková: Áno? 

Roland Vraník: Úprimne je to tak, že nás si klienti vždycky hľadajú, že vlastne… Teraz nejaký prvýkrát nejakým spôsobom ideme dopytovať prácu, alebo nejakým spôsobom akože komunikujeme so zahraničnými ľuďmi a ukazujeme, čo robíme. Lebo je to zahraničný trh. Ale na slovenskom trhu to bolo tak, že vlastne ani sme nemali čas dopytovať niečo. Lebo tu my sme fakt skákali z projektu na projekt a veľakrát aj u nás vo firme, že aj vo firme… Hnusne som to povedal. U nás v našom interdimenzionálnom priestore je, sú niekedy, že 3 projekty ongoing. Pretože my robíme aj long-term spolupráce, ako je napríklad tá Tatra banka, pre ktorú robíme 4 roky. Ale do toho máme ako keby short-term klientov a tak to striedame. 

Júlia Kašťáková: A čo teda vlastne, keď už sme pri tom, sú zahraničné projekty? Púšťate sa do niečoho? 

Roland Vraník: Áno, jasné. Tak začalo to tým, že my sme ešte vlastne minulý rok robili… Mali sme prvú spoluprácu, že sme robili pre Metu, pre Facebook. Vlastne je taká hra, ktorá sa volá, že Beat Saber. To je vlastne vlastní to Oculus a vlastní to Meta, hej. Je to vlastne pre virtuálnu realitu a my sme pre nich točili teasre na YouTube. Robili sme teaser s Fall Out Boy, s … a takéto akože veci. Je to v podstate… 

Júlia Kašťáková: Áno. A toto zasa vás oslovil klient, že vy ste sa vôbec proste… 

Roland Vraník: No, ja mám kamaráta, ktorý Yemi, ktorý je, ktorý predtým režíroval koncerty pre Kanieho Westa a podobne, že veľmi zaujímavý čávo. A on mi vlastne volal, že má takého klienta, že to chce nejak prepojiť a podobne. Čiže vždycky sa niekto ozve, koho už veľmi dlho poznám. Yemiho poznám 15 rokov, vieš. Takže on sa mi ako keby ozval, no a my sme vlastne pre nich vydelopovali systém, kedy vlastne sme dali dokopy, pretože oni to nemali, že vlastne hráč mohol hrať na green screene hru, ktorá sa real time projektovala, že do videa. Čiže on bol na green screene, on tú hru hral, ale tá hra spoločne s obrazom a priestorom, kde sa nachádza, sa – taká mixovaná realita – sa to vlastne rovno projektovalo do videa. Čiže my sme to vlastne robili real time, že to išlo vonku. Čiže to bolo také real time kľúčovanie, ale v tej dobe a s tými dostupnými technológiami a ešte konkrétne, že s ich hrou to bola vlastne custom pipelajna, ktorú sme navrhovali a dávali dokopy. Čiže to sme robili pre nich. To bol taký akože 1 zo zahraničných projektov. Potom také, že Čechy nebudem riešiť, hej. To Česko, Slovensko sú pre nás domáce projekty, ktoré riešime. Teraz napríklad sme dostali veľmi zaujímavú ponuku, ktorá už v podstate pol roka pre nich pracujeme, že robíme pre Samsung International a vlastne máme na starosti Levant areu. To znamená, že vlastne primárne to je, že Jordánsko, Síria, Irak, Libanon a Izrael. A vlastne pre nich robíme ďalšieho digitálneho influencera, ktorý je vlastne obdoba Bejby Blue, ale je to zase iné. Je to niečo pre 40-miliónový trh arabský, takže pre nich vlastne riešime toto. Plus veľa takých projektov, čo ani nemôžem teraz spomínať, ale riešime tú Saudskú Arábiu a Dubaj a tak. A začínali sme vlastne pred troma rokmi sme boli v podstate traja a dneska máme 20 ľudí. Takže… 

Júlia Kašťáková: No super. To bola moja ďalšia otázka, že vlastne koľko máte ľudí a že sú to všetko vlastne interní, alebo ako fungujete? 

Roland Vraník: Áno, 20. Je to tak, že okolo 12 ľudí je interných, ktorí sú pay roll a ideš každý mesiac, a 8 ľudí je externých. Ale je to také, že sú to externí, ale sú tam každý deň. Takže vlastne nerobia každý deň na nejakom projekte jak niektorí iní kolegovia, ale zároveň vlastne robia s nami dosť často, že máme napríklad veľmi šikovného fotografa Roba Reváka. Však Roba poznáš, hej. A Robo s nami robí, že on si popri tom robí aj svoje projekty, ale tak veľa robí s nami, že teraz neviem, či ho mám brať, že je interný, externý. V podstate aj tí ľudia, ktorí sú kvázi u nás v pozícii nejakých zamestnancov, ich berieme, že sú naši partneri. Pretože vlastne sú to, sú to každý 1 z tých ľudí, ktorý tam je, to… Čiže máme 3D artistov, ktorý nie je, že 3D artist, ale je to, že 3D artist, ale je to akože kvázi umelec, nie je to nejaký technický človek. Je to umelecky zdatný človek. Čiže robí s nami pravidelne, ale sú to takéto typy ľudí. Vyberáme si veľmi akože z rôznych tých segmentov, čo nám sedí, takéto typy ľudí. A ešte ti odpoviem na otázku, že čo je Humanoid Research Lab. Humanoid Research Lab je vlastne divízia SORRYWECAN, ktorá sa venuje vyslovene iba týmto virtuálnym ľuďom. My sme to akože rozdelili na tú časť preto, pretože pod SORRYWECAN ako platformou v budúcnosti budú vznikať ešte iné projekty. A ona akože je taká matka, zastrešuje všetky tieto projekty. Ale to Humanoid Research Lab je vyslovene tím, ktorý sa venuje iba týmto virtuálnym ľuďom. Venuje sa ich vývoju, inováciám a podobne a ten tím sa nejakým spôsobom škáluje a rozrastá. Takže tak. To je vlastne Humanoid Research Lab. 

Júlia Kašťáková: Dobre. Ja iba doplním, že podcast NA ROVINU o podnikaní je súčasťou projektu vzdelávania pod názvom Narovinu.online, ktorý sponzoruje poradenská spoločnosť PROSIGHT Slovensko. Naším hosťom je režisér a video producent Roland Vraník a rozprávame sa o jeho produkčnej spoločnosti SORRYWECAN a projektoch, ktorým sa venuje. Ale teda poďme ďalej. (smiech) Ja som si tu ešte dopísala nejaké poznámky, lebo strašne dobre sa mi s tebou rozpráva. 

Roland Vraník: Vďaka Pánu Bohu. 

Júlia Kašťáková: A veľmi sa… Hej, veľmi sa teším. Čiže poďme ešte možno k takým nejakým pikoškám a zaujímavostiam pre našich poslucháčov. 

Roland Vraník: Tých je dosť. 

Júlia Kašťáková: Povedz ešte, že každým si vlastne… Povedz nejaké zaujímavé mená. Čiže robil si s Rytmusom, robil si s Egom, robil si vlastne teraz Darin veľký koncert v pražskej O2 Aréne, kde som strašne, strašne ľutovala, že som nakoniec nebola, keď som to videla. 

Roland Vraník: Pôjdeš na dvojku. 

Júlia Kašťáková: Ale to už podľa mňa nebude taký ten vieš, taký ten wow. 

Roland Vraník: Áno, hej, lebo ľudia to už videli. 

Júlia Kašťáková: Už to videli, presne. 

Roland Vraník: Ale čo bude podľa mňa rozdiel, je to, že ľudia to uvidia, lebo to bude iné. Že ono to bude mať akože to gro toho, čo je, ale to usporiadanie aj toho pódia, aj ten spôsob, akým to bude akože predstavené, aj ten spôsob toho playlistu bude trošku iný. Bude to oveľa viacej akože viacej na party stranu. To znamená, že ja si myslím, že to vždycky bude dosť atraktívne. 

Júlia Kašťáková: A kde to bude, alebo že… 

Roland Vraník: V O2-čke. 

Júlia Kašťáková: Bude to tiež v O2-čke, hej? 

Roland Vraník: Ono to nevie byť nikde inde, pretože ten stage bol taký veľký, že vlastne nikde inde by nevošiel. Že ako keby reálne keby sme to chceli robiť napríklad tu na štadióne, tak ten štadión má oveľa nižší strop. A vieš to prerobiť do šírky a podobne, lenže my sme custom vyrábali content na to celé a je to ako keby odznova práca. Pretože iné usporiadanie svetiel, potreboval by si menšiu ledku, inak to formátovať. Všetko sa dá, ale nedáva to zmysel. Tak tí Slováci dôjdu do tej Prahy, radi tam idú a sa napapkajú všade a… 

Júlia Kašťáková: Áno, presne tak. Ja to mám tiež rada. V tomto inak je Praha úžasná, milujem tie reštiky. 

Roland Vraník: Na 3 dni. 

Júlia Kašťáková: Presne tak, toto hovorím ja. To je úžasné na predĺžený víkend, to ti úplne akurát tá Praha stačí. Povyjedáš reštiky, pozrieš si tam všetko a ideš pekne naspäť. 

Roland Vraník: Malé peklíčko a vrátiš sa späť. 

Júlia Kašťáková: Hej, hej, súhlas. Keď pripravujete takýto koncert, jak je ten napríklad Darin, čo všetko tam zastrešujete? A hlavne ako dlho na takom projekte pracujete? 

Roland Vraník: Vieš, čo? Vždycky je to iné. Na tomto projekte sme pracovali asi mesiac a pol. Na to bolo strašne málo času, pretože my sme boli zavolaní by som povedal tak, že veľmi neskoro. Tam boli iní ľudia, ktorí to robili akože pred nami. Ale je to veľmi individuálne, na niektorých projektoch pracujeme 3 mesiace, 4 mesiace, 5 mesiacov ako v predpríprave. Niekedy je to proste sú to 2 týždne. Ale toto konkrétne bolo, že mesiac a pol. S tým, že vlastne asi prvých 15 dní sme riešili stage. To bolo akože najdôležitejšie to vlastne pripraviť. Mali sme hrozne veľa obmedzení, pretože ono sa to už vypredalo a ty ideš vlastne vymýšľať stage, ktorý sa nemôže toľko ťahať od priestoru, pretože tam ľudia sedia a podobne. 

Júlia Kašťáková: Jasné. 

Roland Vraník: Čiže dali sme to dokopy. Potom sme navrhli, že stage úplne ujebaný, veľký, zrazu zistíš, že vlastne tu máš takéto exity. Čiže ono tam je 40 metrov, ale reálne tam je iba 35, pretože máš ja neviem 5 metrov na nejaký emergency exit. A to zrazu začneš zmenšovať a keď to zmenšíš, už to nie je také pekné. Takže ty vlastne to musíš vymyslieť inak. No a to sa riešilo ako keby prvých 15 dní. Do toho sme dávali ten koncert, že ako to vlastne má fungovať, aká bude tá idea. Natočili sme k tomu vizualizácie a potom sme to celé programovali a dali dokopy. Ale s celým tímom aj s tými ľuďmi, ktorí to stavali, tak sme na tom robilo 220 ľudí. Čiže to bol taký dobrý tím. 

Júlia Kašťáková: A že konkrétne vy… No jasné. Tu už to musíš mať asi poriadny tím na takýto event. 

Roland Vraník: Mikrofón jasné, v pohode. 

Júlia Kašťáková: Ale že vy ste tam konkrétne zabezpečovali vlastne návrh nejaký ten stage design a aj po nejakej technickej akože technickej stránke ste si to riešili vy? Alebo čo bola ako keby tá vaša úloha v tom projekte? 

Roland Vraník: My sme… 

Júlia Kašťáková: Lebo však predpokladám, že to sa muselo… 

Roland Vraník: Hej. My sme navrhli ten stage design. Potom ten stage design ďalej putoval do Prahy. Tam bola produkcia, ktorá sa starala o tie technické nákresy toho už a produkciu, čo sa týka stavby stageu. Lebo tam bola proste veľmi veľká organizácia, tam bolo 16 kamiónov techniky a musel to niekto zorganizovať, aby sa to za krátky čas postavilo. Takže to riešil Cyril Hořánek v Prahe, on to mal na starosti. A vlastne naša produkcia mala na starosti to, že vymyslieť ten koncert, vytvoriť obsah pre tie ledky, naprogramovať tie svetlá, pripraviť ten light design. Aj ten chceli akože dať dokopy. Čiže v podstate my sme si vymysleli koncert, ktorému sme vdýchli dušu. Jedna časť produkcie išla z našej strany a to bola celá tá výroba tej duše, tak by som to nazval. A to telo, ten stage podľa našich preferencií postavila vlastne pražská agentúra. Čiže my sme boli ako keby spojení a spojili sme sily a vytvorili sme spolu ako keby takýto koncert. 

Júlia Kašťáková: Ja sa ťa ešte možno spýtam. Lebo už nám veľmi uteká čas. 

Roland Vraník: Pýtaj, pýtaj. 

Júlia Kašťáková: A ja by som veľmi rada s tebou ďalej debatovala. 

Roland Vraník: Neexistuje. (smiech) No jasné, poď. 

Júlia Kašťáková: Čo je možno nejaká taká tvoja vízia ďalej? Kde ty si predstavuješ, že bude smerovať SORRYWECAN? 

Roland Vraník: Vieš, čo? Aktuálne sa nachádzame v takej dobe, že ako keby je veľmi ťažko predpovedať budúcnosť. Pretože je obrovská akcelerácia moderných technológií, chaosu a všetkého, čo sa deje. Takže je… aj by som rád povedal, že kam by sme my chceli ísť. To je napríklad, že naša vision je určite ešte pár rokov robiť v tomto nejakom multimediálnom reklamnom industry. Pretože tí klienti nás, vďakabohu, pochopili našu pozíciu a chodia za nami preto, pretože my im tie nápady spolu aj s agentúrami vymýšľame. Čiže my nie sme iba robotníci, ale na druhej strane aj architekti a to je super, že vlastne už sa to začalo byť, alebo začalo to byť v poslednej dobe také, že naozaj ten projekt keď vymyslíš, urobíš, dáva to zmysel. A Slovensko je výborné na to, že ty tie projekty vymyslíš, vytestuješ a môžeš ísť ďalej. Čiže v tomto industry by sme ešte nejakú dobu chceli akože pobudnúť, aby sme si mohli splniť nejaké naše visions a vyskúšať technológie. Ale myslím si, že asi budúcnosť je v tom, že my začneme robiť za chvíľku custom projekty, že napríklad chceli by sme určite v arabskom svete, keďže tam proste aj ten entertaiment industry a podobne akože je na inej krivke, ako je v Európe, a bude. Je to, že napríklad vytvoriť napríklad imerzívne galérie, kde si napríklad budeš môcť proste chodiť, pozerať všelijaké inštalácie, ktoré ti zmenia nejaký point of view na realitu vôbec a podobne. Určite máme v pláne – to je taký náš veľký sen – vytvoriť ako keby taký retreat (?) centrum, ktoré bude také akože miesto takej budúcnosti a zároveň aj dosť veľký krok späť k tej prírode a podobne, že kde sa ľudia budú môcť chodiť liečiť. A budú sa tam môcť liečiť dajme tomu obrazom, že vytvoríme ako keby to, čo teraz robíme pre nejakých klientov, a ty akože psychologicky nastavuješ ten obraz, aby si manipuloval dav si kupovať niečo, čo nepotrebuješ. Tak ja som si uvedomil, že čo tá reklama je. Niekedy je super, pomáha. Niekedy to je tak. Tak vlastne obrátiť tú kartu a urobiť niečo, čo tým ľuďom bude pomáhať. Čiže ja vidím, že u nás sa to smeruje k nejakým custom projektom a asi najviac teraz sa fokusujeme na tú, že na tú Saudskú Arábiu a na ten Dubaj. Že tam vlastne máme viacero projektov rozjednaných. A ťažko povedať, že kde nás to zaveje, ale určite chceme robiť niečo, čo bude prekonávať hranice ľudského poznania. 

Júlia Kašťáková: Čo je podľa teba dôležité? Skús nám dať nejakú radu alebo tip, keď sa chce človek živiť práve video produkciou. 

Roland Vraník: No… 

Júlia Kašťáková: To je taká ťažká otázka? 

Roland Vraník: Hej, lebo neživím sa úplne video produkciou, že ono vlastne video produkcia tá akože tá réžia a tieto vlastne projekty, čo robíme, my sme také akože… 

Júlia Kašťáková: Je to iba časť? 

Roland Vraník: Hej, je to iba taká časť. Ale skôr si myslím, že to, čo poviem, sa dá aplikovať všade. A to je to, že… 

Júlia Kašťáková: Alebo sa ťa to možno spýtam tak, že čím si myslíš, že vy ste práve takí akože konkurencieschopní voči ostatným nejakým produkčným spoločnostiam? Kategorizujete sa asi vy ako produkčná spoločnosť, keď to tak poviem? 

Roland Vraník: Áno, máme úzku profiláciu toho, čo chceme robiť. Vieme si to akože dupať a sú to, že mega kvalitné produkcie, ktoré vedia robiť prácu. Ale my si ideme svojím smerom a nechávame ten zvyšok práce, ktorú oni vedia robiť výborne, im. A myslím si, že aj tak všeobecné pravidlo je to, že spájať sa s ľuďmi. Pretože ja mám pocit, že ľudia sa v tejto dobe, bohužiaľ, akože fragmentujú. Je to veľmi dôležité akože obísť tieto sociálne fiktívne debilné štruktúry, že rozdeľovať sa, aby niekto mohol panovať. A skôr je to naopak o tom, že spájať sa, spájať sa s kvalitnými ľuďmi, dávať si dôveru, vypočuť jeden druhého. Nemať tú hierarchiu, že ja som boss, ale skôr si povedať, že ja napríklad viem, že ja som líderský typ. Ale viem, že nie som dajme tomu najlepší vo vymýšľaní nápadov. Pretože na to je napríklad oveľa lepší Peťo u nás, ktorý má viacej času a iný spôsob myslenia. Ale ja som ten, ktorý to napríklad vie nejakým spôsobom poskladať to, čo niekedy on vymyslí, zase dokopy. Čiže to je napríklad ďalšia vec – dať ten priestor tým ľuďom, nebáť sa. Ja som extrémne veľakrát bol na hranici toho, že som mohol skrachovať. A denne to urobím veľmi veľakrát, že keď sa točíš s obrovskými číslami, ale nebáť sa, lebo na konci dňa nemáš o čo prísť. Keď akože si confident toho, že si niečo už dnes dokázal, vybudoval, keď spadneš, vybuduješ, aj tak môžeš spadnúť. A podľa mňa veľmi veľa sa informovať a mať dobré kritické myslenie, aby si tie informácie, ktoré sú veľmi aj klamlivé v dnešnom svete, vedel dobre spracovať. Pretože tie dnešné technológie sú také, že ľudia majú zaužívaný systém – teraz toto fungovalo, to budem robiť. Ale to už tak nie je, pretože dnešný svet je taký, že zajtra je iný a na pozajtra bude iný a tá frekvencia je rýchlejšia a rýchlejšia. To znamená, že ak sa vyvíjaš, ak tie názory aplikuješ, ak sa nedržíš nejakých zaužívaných starých pravidiel, myslím si, že človek má šancu sa posunúť dopredu. Ale v prvom rade je to tá ľudskosť, tí ľudia robia proste tú crew. Ja by som sám neurobil nič, keby som si vo svojom živote nezvolil tak výborných a kvalitných ľudí, akých mám. To je asi to najdôležitejšie pre mňa. 

Júlia Kašťáková: A čo možno robíš, určite teda veľa času venuješ práci, ale čo robíš pre svoj sebarozvoj mimo roboty? 

Roland Vraník: V každom období niečo iné, pretože moja myseľ tak skáče pri tom, že snažím sa ju čím som starší, sa cítim mladší. Sa snažím ju… Snažím sa ju nejakým spôsobom smerovať, aby nemala bordel a aby vedela, čo je moja vision, a aby som neskákal z milión vecí do milión vecí. To znamená, že snažím sa vo voľnom čase napríklad meditovať. Nerobím to často, ale snažím sa proste tú myseľ čo najviac akože ukľudniť a mať kľud. Veľa čítam a to nerobím iba vo voľnom čase. To aj keď nemám čas, sa snažím čítať. Či už je to digitálne alebo vlastne fyzicky. A druhá vec je… Ale vieš, máš obdobie, kedy chodíš proste na party. Chodíš na party, chodíš sa socializovať s ľuďmi, proste… 

Júlia Kašťáková: To je obvykle vtedy, kedy narazím na teba. 

Roland Vraník: No, že vieš, že nie je to u mňa už také časté, ako to bolo pred troma, štyrma rokmi. Teraz je také, že idem raz za čas vonku a normálne si to poriadne užijem. Absolútne to neriešim, proste mám vieš, že mám ten …, ale to je takisto forma môjho relaxu, hej. Ale čím ďalej prichádzam na to, že zase tiež nie je cool vieš, že ideš vonku, opiješ sa a potom 3 dni chytáš motiváciu a si otravuješ telo. Že snažím sa ako keby vo voľnom čase čo najviac akože aj skúmať sám seba a hľadať také tie veci. Idem na dovolenku, talkujem, ale ja vlastne vždycky mám voľný čas a nikdy nemám voľný čas. Že ja vlastne moja práca je moje hobby. Takže… 

Júlia Kašťáková: A životný štýl asi, nie? 

Roland Vraník: No, vieš, že u mňa to je také, že ja nemám, že fu, teraz mi skončil projekt a teraz budem mať mesiac a pol voľna. Ja mám mesiac a pol voľno a vymýšľam ďalších 5y projektov. Takže ako pre mňa to je skôr, že sa snažím, aby môj život bol tak vybalansovaný, že napríklad jednu vec, čo určite robím inak… Som minulý rok zažil takú dosť na hovno situáciu. Takú, že to je jedno, ale bola to taká, že som prekonal určitú smrť, ktorá pre mňa bola, že veľmi silno ma poznačila. A tam som pochopil, jak sú veci krehké. A pochopil som to v takom období života, kedy som tak pracoval a bol tak mimo svoju prítomnosť, keď som robil veci, že som pochopil, že už tak fungovať nechcem. A že vlastne nebudem pracovať na ničom, čo ma nebaví a budem robiť iba veci, ktoré ma naozaj bavia. Nech je to akákoľvek vec. Každý 1 deň, čo robím. To znamená, že ja sa snažím ten voľný čas a tú prácu nejak tak vybalansovať, aby som mal z toho radosť. A keď cítim, že to nie je, odchádzam od toho preč. Lebo viem, že nechcem žiť v živote, v ktorom keď tak sa niečo zmení, si v tej zlej situácii, pretože si sa tak rozhodol. Vieš, čo myslím? Ako kebyže život je veľmi, veľmi krehký, veľmi ťa dokáže prefackať a je to v poriadku. Takže treba… Nerozdeľujem to, že už voľný čas a práca. Rozdeľujem to, že kvalitný život a na hovno život. 

Júlia Kašťáková: Super, super. Ďakujeme ti, že si prišiel. Nám už sme trošku sa stratili v čase. Ale bolo to podľa mňa veľmi super. A ja sa teším, že si prijal to pozvanie, že sme to konečne po tom, čo sme to asi 4 alebo 5-krát prekladali, tak sa nám to podarilo. Takže… 

Roland Vraník: Aj ja ďakujem. 

Júlia Kašťáková: Takže teším sa. Držíme ti palce a budeme sa tešiť na všetky ďalšie nejaké nadupané projekty, ktoré budete v SORRYWECAN chystať. 

Roland Vraník: Aj ja. Teším sa na všetkých, čo budú niečo robiť. 

Júlia Kašťáková: Ďakujeme.