O epizóde

Jana Štefániková získala skúseností z veľkých firiem ako Microsoft či HB Reavis. Už počas práce zistila, že ju baví pomáhať znevýhodneným skupinám a časť svojej profesionálnej kariéry venovala dobrovoľníctvu v Nadácii Pontis. Po čase však zistila, že práca v korporátnom svete ju nenapĺňa a hľadala životnú zmenu.

Jedinou prekážkou k samostatnosti bol však strach. Ako sa popasovala s touto výzvou, čo všetko sa naučila vo veľkých firmách a neskôr zúročila pri štarte vlastného podnikania sa dozvieš v tejto epizóde.

Zaujímavé linky z podcastu:

https://www.instagram.com/janinka.sperky/

Verzia v posunkovom jazyku

Prepis celej epizódy

„Keď majú pochybnosti, nech počúvajú ľudí okolo seba, ktorí spravili túto cestu a nepovie im to jeden, ale povedia im to desiati. Že dá sa to. A keď to urobia, tak naozaj tie možnosti sa otvoria.

Podľa mňa my našťastie žijeme v krajine a v takej dobe, že tá hojnosť tu je pre každého, len ju treba uchopiť. A akonáhle neurobíte ten krok, tak ono to nepríde.“ (Jana Štefániková)

Erik Lakomý: Pekný deň milí posluchači, vítám Vás pri 68 epizóde podcastu Na rovinu o podnikaní. Musím takto otvorene povedať na začiatok, že Vilo Bendík, môj spolumoderátor a kolega takú habaďúru na nás spravil a volal mi asi hodinu pred týmto nahrávaním, že mám super hosťa. A že určite s ním nahraj podcast, tak som v zásade nemal ani šajnu, že kto to je, čo to je. Ale teraz už predo mnou sedí jedna veľmi milá žena a volá sa Jana Štefániková.

Takže, vitaj Janka.

Jana Štefániková: Ďakujem. Ahojte.

Erik Lakomý: No a dneska sa budeme baviť o tom, ako spraviť, nejaké také možno zásadné rozhodnutie vo svojom živote. A ja nebudem predbiehať a nechám už rovno povedať Janku, že čo má všetko za sebou. Kde si pracovala a ako si sa vôbec dostala tu medzi nás.

Jana Štefániková: Ďakujem ešte raz za príjemné privítanie. A ďakujem Vilo za možnosť, že tu môžem byť. Moja cesta je v podstate taká nejaká klasická, možno na túto dobu. Práve mám pocit, že počas tejto doby sa ľudia dostávajú na také nové životné cesty. A teda dejú sa razantné veľké zmeny, či už teda kariérne alebo životné. A tá moja nie je iná. Ale teda začala by som, že možno kde som začala a aké mám skúsenosti. Tak bola som v jednom veľkom korporáte, Microsoft, kde som teda aj spoznala Vila. A tam som v podstate začínala už počas vysokej školy ako recepčná. A postupne som sa vypracovala na pozíciu Account manažéra, kde som mala na starosti veľkých klientov. A v Microsofte som dostala príležitosť robiť na CSR agende pre Microsoft Slovensko.

Erik Lakomý: Je to vôbec možné sa dostať v takýchto veľkých korporátoch od nejakej pozície recepčná až po pozíciu manažér?

Jana Štefániková: Ono to bolo tak, že ja som mala veľké šťastie na ľudí a doteraz mám. Mám taký pocit, že ono to neprišlo samé od seba. Že na tej recepcii som ukázala, že čo je vo mne. Ja som celkovo taká akčná a komunikatívna. Tak si ma všimli. A Microsoft nebol v tej dobe až taký veľký na Slovensku. Tak nás tam bolo okolo 80. Takže to sa nestratilo. A ja som vlastne dostala z tej recepčnej ponuku na pozíciu Operations, lebo jedna kočka odchádzala na materskú, tak ponúkli mi túto rolu. Bola to obrovská skúsenosť, ale zistila som, že excel tabuľky a Operations vôbec nie je pre mňa. A potom som nejak veľmi prirodzene dostala ponuku stať sa Account manažérom pre veľkých klientov.

Erik Lakomý: Takže najprv Account manažér a potom si spomenula to CSR.

Jana Štefániková: Áno, ono to išlo ruka v ruke. Vlastne nebola som vyslovene dedikovaná na CSR, ale spolupracovala som vlastne v tíme ľudí, dvoch alebo troch. Už si to presne nepamätám. Ale mali sme na starosti nastavovanie stratégie pre pobočku Microsoftu Slovenska. A vymýšľať nejaký program za stanovený budget, ktorý bol dedikovaný pre našu pobočku. A mali sme vlastne viacero projektov. Robili sme s ľuďmi so sklerózou multiplex. Robili sme s mentálne a telesne postihnutými deťmi v DSS Rosa, ktorá je tuto v Dúbravke. A ja odjakživa som mala blízko k takýmto ľuďom hendikepovaným. Hej že, pre mňa je veľmi prirodzené sa rozprávať s mentálne aj telesne postihnutými ľuďmi. A práve ma to celé tak nejako napĺňa, takže mi to prišlo také prirodzené.

Erik Lakomý: A to bol aký rok plus, mínus? Na Linkedine som našiel, že 2009 – 2013.

Jana Štefániková: Áno, môže byť. Hej, hej.

Erik Lakomý: To ma zaujíma možno, lebo tá téma CSR, spoločenskej zodpovednosti vo firmách. sa začala objavovať. Ja to evidujem, že niekedy v 2015+. Že ako to vyzeralo možno vtedy, čo sa týka korporátov. Že ako sa stavali celkovo k tejto téme, chcú pomáhať a možno vracať niečo späť, tie firmy do spoločnosti?

Jana Štefániková: Bolo to tak, že my sme mali ten priestor finančný a vlastne som videla aj na tých ľuďoch, že im to robí dobre. Tým, že to nebolo také rozšírené, tak sme potrebovali medzi ľudí a mojich kolegov dostať túto tému a vysvetliť im, čo vlastne znamená dobrovoľníctvo. Vlastne, že prečo to robiť. Aká tam je spätná väzba, ktorú si potom ale zažili na vlastnej koži. A mali sme veľkú akciu, Naše mesto, ktorú organizuje Nadácia Pontis už x-tý ročník a my sme boli medzi prvými, ktorí sa prihlásili do tejto akcie. A práve v DSSke sme robili tento deň dobrovoľníctva. A mali sme veľkú účasť a tá spätná väzba od našich kolegov bola úžasná. Hej že, keď vlastne videli, koľko sme my vedeli pomôcť. Vlastne v rámci našich bežných aktivít, že pre nás to nie je problém, ale že pre tých ľudí tam, že ten personál tam nie je na to, aby natieral ploty, ale na to, aby sa staral o tých klientov. Takže tá spätná väzba bola úžasná a potom to bolo také veľmi príjemné celé.

Erik Lakomý: Čo sa týka možno tej komunikácie, akoby značky, pomáhalo to viacej do vnútra firmy alebo smerom na verejnosť? Alebo, čo bolo hlavným, alebo nejaká hlavná myšlienka toho celého?

Jana Štefániková: Ja si myslím, že Microsoft už v tej dobe bol celosvetovo dosť CSR orientovaný. Takže ono to tak aj na Slovensko prirodzene prišlo. Myslím si, že každý tento korporát ma aj aj. Že aj sa ukázať, že sme zodpovedná firma, aj vlastne naučiť tých ľudí, zle povedané, že nie sme tu len kancelárske krysy, ktoré sedia za tým kompom, ale poďme niečo dať tomu svetu. Ono tou edukáciou je super, že sa to takto šíri medzi ľuďmi.

Erik Lakomý: Dobre a vravíš, že máš blízko k pomoci ľuďom. Ďalšia tvoja stáž života bola Nadácia Pontis.

Jana Štefániková: Áno. Áno. Tam som sa dostala opäť… (smiech) Lebo tým, že ja tak akože mám pocit, že keď sa neopýtaš, nemáš. Tak som raz na jednej akcii, v Domove sociálnych služieb pre seniorov, kde sme boli ako Microsoft na vianočnom pečení. Lebo sme s kamarátkami, vianočné pečenie, proste akcia. Lebo každý rok, čo sme napiekli sme dali do officu a dali sme tam tie koláče. Kolegovci ich zjedli, a tak sme zostali, že okej. Akože spravilo im to radosť, tak poďme to nejako povýšiť toto celé. Celú tú myšlienku. A v tej chvíli jednú z tých mojich kamošiek napadlo, že ja mám známu, v DSS pre seniorov v Rači. Či by sme im nedali takto tieto koláčiky napečené. No a osud to zariadil tak, že oni v tej dobe mali nejakú pripravovanú vianočnú akciu. Tak sme tam išli, tieto napečené koláčiky sme tam odovzdali. A bola tam kočka z Nadácie Pontis, Monika Smolová, ktorú srdečne pozdravujem ak náhodou počúva. A ja som ju teda poznala, lebo som Pontis sledovala. No a ja, Jana, keď toto ty teraz nevyužiješ, tak v živote sa do toho Pontisu nedostaneš. A teraz som si není istá, či ja už som nebola na materskej dovolenke vtedy. Ale mám pocit, že už hej. No a bolo to tak, že som za ňou prišla, predstavila som sa, kto som, čo som. A že som na materskej dovolenke a že pokiaľ by bola možnosť nejako brigádovať, stážovať, neviem, čokoľvek v Nadácií Pontis. Že by to bolo super. No a samozrejme, že slovo dalo slovo. A tak som tam nastúpila na veľmi čiastočný úväzok. Mala som na starosti dva projekty. Kde jeden bol tento Domov sociálnych služieb a potom jeden komerčno-dobrovoľnícky pre týrané maminy s deťmi, projekt. A bolo to úžasné, proste tam stretávať tých ľudí. A tá spätná väzba. Pre mňa celkovo ľudia aj starí ľudia v týchto domovoch sociálnych služieb je dar, kam môžte prísť a vypočuť si knižnicu úžasných príbehov. To je nádherné.

Erik Lakomý: To som sa presne chcem spýtať, že ako to na teba pôsobí. Lebo na jednej strane sú to, či už nejaké týrané mamičky, alebo dôchodcovia, alebo potom Domov sociálnych služieb Rosa, kde aj my mame nejaké skúsenosti s nimi. Sme im zariaďovali kultúrnu miestnosť, čo bol pre mňa veľmi veľmi dobrý pocit. Na druhej strane zas možno taký smutný, že nabíja ťa to energiou? Alebo skôr to na teba pôsobí tak demotivujúcejšie?

Jana Štefániková: Mňa to nabíja energiou. Ale možno je to práve preto, že ja prirodzene s tými ľuďmi viem komunikovať. Hej že pre mňa, že ja mám taký nejaký podľa mňa prirodzený dar v tom, neľutovať tých ľudí. Ale nemyslím to v zlom. Ale akýkoľvek mentálne alebo telesne postihnutý človek, ak to vie vyjadriť, neľutujte nás. Proste my sme normálne súčasť našej spoločnosti a tak sa k nám treba chovať. A pokiaľ to tak je a ten človek ide prirodzene za tými ľuďmi a prirodzene sa k ním chová, tak oni to berú jednak tak že wow, že konečne je tu niekto, kto chápe našu úroveň alebo niečo. Že nie sme od ľudí a s nami sa normálne dokážete porozprávať. A je to celé také, že mňa to brutálne nabíja. Tí ľudia vám ukazujú úplne iné pohľady na ten svet, totálnu pokoru. Ale nie takú zbytočne prehnanú, ale že s takou úctou.

Erik Lakomý: Takú uveriteľnú.

Jana Štefanovičová: Uveriteľnú. Presne.

Erik Lakomý: Dobre a potom nejaké dobrovoľníctvo, Nadácia Pontis. Počas tvojej materskej dovolenky. Potom tam bol ešte jeden zaujímavý zamestnávateľ.

Jana Štefániková: Ja by som ešte možno spomenula, že mám ešte dve kamarátky s autistickými detičkami. A teda týmto by som všetkým, hlavne rodičom. Že doteraz sme sa bavili hlavne o mentálne a telesne postihnutých deťoch, alebo ľuďoch s nejakým hendikepom. Ale ja by som chcela obrovskú poctu vyjadriť rodičom, týchto ľudí. Pretože je to. Ja sama som mamou dvoch detí, našťastie dvoch krásnych, zdravých synov. Osem a šesť ročných. Ale pre tých rodičov. Vám všetkým smekám klobúk touto cestou a ďakujem vám.

A ten ďalší zamestnávateľ. Vlastne po materskej som nastúpila do spoločnosti HB Reavis. Kde som stretla úplne úžasných ľudí, bola to fantastická škola života. A oni vlastne tiež majú svoju nadáciu. Tam sme robili skôr také interné programy pre zamestnancov. Že nebolo to smerom von, ale smerom dnu. Že tam sme vybudovali komunitný manažment. A rôzne tiež akcie. Len tam som mala vlastne 3 roky a z toho, 1,5 roka bola korona. Bohužiaľ teda, tieto aktivity išli bokom. Ale úžasní kolegovia tiež.

Erik Lakomý: Čo sú možno tie základné aktivity, ako vytvárať tú komunitu vo firme.

Jana Štefániková: Šíriť optimizmus a také dobro. Že každý máme zlý deň, nikto sa nezobudí každý deň že hurá, svieti slniečko. A možno ukazovať ľuďom takú lepšiu stránku toho všetkého. Že nehovorím, že mi to stále išlo. Absolútne, to nehovorím. A po piatich rokoch na materskej dovolenke, kedy vlastne máte také veľké očakávania a vlastne tie maminky sa možno trošku aj podceňujú. By som povedala. Čo je prirodzené. Sama som si tým prešla, že ako keby tých 5 rokov je naozaj veľmi dlhá doba na to, aby som vedela nastúpiť do takého istého vlaku, ako to bolo predtým. Takže som prišla aj do takého kultúrneho šoku, lebo nás tam bolo veľa. Veľmi veľa rôznych ľudí. Bola som na takej pozícií, ktorá bola uprostred diania. By som to nazvala. A mala som akože presadzovať nejaké veci, ktoré neboli úplne populárne. A na začiatku som to asi ani nerobila správnym spôsobom. Ale myslím si, že som sa vypracovala a už to bolo potom lepšie.

Erik Lakomý: A možno by som sa ešte vrátil k tej materskej dovolenke, že ty si sa po 5 rokoch prišla späť do firmy. Cítila si sa inak? Alebo cítila si sa nejak vyzrelejšie s viacerými skúsenostiami? Alebo ako si to vnímala v tom čase?

Jana Štefániková: Ja som to vnímala tak, že som naozaj čo sa rozprávalo. Že každý zamestnávateľ… teda, nie že každý. Ale zamestnávatelia by mali prijímať mamičky po materskej. Pretože to sú tak efektívne zmanažované ženy, že lepšieho self-manažéra proste nemáte. Takže naozaj odporúčam prijať mamičky po materskej a ja som mala taký pocit, že som dostala tú príležitosť a bola som vďačná za ňu. Veľmi. Chcela som čo najviac ukázať. Lebo som bola už celá taká plná energie a plná nápadov. A s tou mojou energiou a rýchlosťou. Bolo to také t.t.t.t.t.t. Ale iné. No mala som skúsenosti a priority. Že tam boli akože…

Erik Lakomý: Že jednou rukou si rozhrievala mlieko a druhou si …

Jana Štefániková: To bolo počas materskej. Že som robila osem vecí naraz. A potom to bolo tak v práci, že som chcela byť čo najrýchlejšie s tou svojou prácou hotová. Aby som mohla ísť proste domov za tými deťmi.

Erik Lakomý: Takže si mala motiváciu.

Jana Štefániková: Mala som motiváciu. Ale aj som sa strašne aj do tej roboty tešila. Že to bolo naozaj také, že po tých piatich rokoch, priznám sa, že nie úplne som si to celý čas užívala a držím palce mamičkám, ktoré si to celý čas užívajú. Je to super. Ale ja som teda nepatrila k tým maminkám, ktoré si to celých päť rokov užívali.

Erik Lakomý: Takže pustila si sa do práce. Tu by som možno takú tvoju oficiálnu korporátnu kariéru stopol. Od Microsoftu, cez neziskovú Nadáciu Pontis, až po HB Reavis. A potom možno prišlo na teba také uvažovanie, alebo nejaký pocit zmeny a chcela si sa osamostatniť. Sme predsa v podnikateľskom podcaste, takže aj ty podnikáš.

Možno mi povedz že, čo bola tá hlavná myšlienka, alebo kedy ťa to začalo napadať, že toto asi nie je veľmi pre mňa. Že chcela by som robiť viacej na seba.

Jana Štefániková: Bolo to počas.. Na začiatku tohto roka, keď bola korona. A teda naozaj, že lockdown s deťmi. A ešte raz by som, ak mám teda ten priestor. Nie len poďakovať učiteľom a zdravotníkom. Ale smekám klobúk. Lebo moja maminka je zdravotná sestrička. Mám kamaráta, ktorý je záchranár aktívny. A teda aj všetkým učiteľom. Ale chcem poďakovať všetkým rodičom, ktorí sú pracujúci a zostali s deťmi na lockdowne. A teda museli pokrývať aj prácu, aj tie deti, domácnosť a všetko.

Erik Lakomý: Sama na vlastnej koži.

Jana Štefániková: Sama na vlastnej koži. Aj sebe gratulujem. Môjmu mužovi gratulujem. Aj si tak ďakujeme navzájom. Všetci rodičia, ďakujem. Že sme to teda zvládli. Ale proste prišli tie momenty, že už toho bolo tak strašne veľa, že som sa tak zamýšľala, že čo sú naozaj tie priority. A tie priority mi stále vychádzali, môj život, moje deti a moja rodina. A potom tá práce, ale musí ma napĺňať. Jednoducho, veď v živote to tak býva, že tá práca v istom momente nie je úplne podľa predstáv. Alebo nenaplnilo to očakávania po tej dobe, ktoré som mala. A nevidela som ani nejaký priestor, že by mohla nastať nejaká zmena. A vlastne ja som bola už tak strašne vyčerpaná z toho lockdownu celého. S tými dvoma malými deťmi doma na tom home office. Že už to začalo byť aj zdravotne, že sa to začalo zdravotne odzrkadlovať na mne. A potom vlastne došiel nejaký moment, kedy naozaj som na tom nebola úplne dobre a povedala som si dobre, že akože dosť. Že potrebujem ja odísť, odísť. Lebo ak to neurobím, môžem akože dopadnúť zle.

Erik Lakomý: Takže vďaka Bohu za pandémiu.

Jana Štefániková: Vďaka Bohu za pandémiu, hej hej. A preto ja hovorím, že podľa mňa teraz veľa ľudí má také, že v tejto dobe nastávajú také zlomy, lebo presne prišli také kritické situácie. Možno to už ľudia počuli tak strašne veľakrát, že si povedia, že to je klišé. Ale ja si nemyslím, že to je klišé, lebo keby to bolo klišé, tak sa mi to neudeje. Lebo klišé je stále niečo také že, okej to je také klišé. A necháme to, však nech si žije svoj život.

Erik Lakomý: Tá pandémia ešte nie je klišé.

Jana Štefániková: A hlavne pandémia nie je klišé. Ale takéto rozhodnutie. Že spraviť to rozhodnutie, no to je také klišé.

Erik Lakomý: No dobre, a čo bolo teda tá, čo by si najviac vyzdvihla, teda tú jednu motiváciu. Robiť to, čo ťa napĺňa? Alebo sloboda?

Jana Štefániková: Sloboda. Ja som, tým, že som sa dostala do stavu, v ktorom som bola a vedela som, že potrebujem odbornú pomoc. V zmysle. Nešla som ku psychológovi. Ale teda nebránila by som sa aj psychológovi. Ale našťastie mám úžasnú kamarátku Mirku, ktorá robí v jednom vzdelávacom centre Leadincenter.com. A tam mali taký program, že Cesta k sebe. A vlastne som sa prihlásila do tohto programu, kde vlastne nám pomáhali nájsť tú cestu k sebe na základe našich prirodzených talentov. A ja som prirodzene vedela, že mám dar, že som extrovertný človek, komunikatívny, že mám rada ľudí, že veľmi rada robím dobro. A že jednoducho potrebujem ľudský kontakt. Procesy a tá operatíva jednoducho nie je pre mňa. A že viem vymyslieť stratégiu, a že viem z chaosu spraviť poriadok. A vlastne tam mi to potvrdili, že viem byť sama sebe pán.

Erik Lakomý: A že počas toho kurzy si si v zásade zistila a potvrdila, že tie talenty, ktoré ty vnímaš ako tvoje hlavné stránky, sú teda tvoje.

Jana Štefániková: Áno. Hej hej. A tam nehovorím, že by na to nebol.. že ľudia, ktorí su v HB Reavis majú podľa mňa ten priestor. Ale v tej dobe, keď ja som tam bola, tam nebol ten priestor na to, aby tam tie moje talenty boli prirodzene…

Erik Lakomý: Rozvíjané.

Jana Štefániková: Rozvíjané.

Erik Lakomý: Dobre a pamätáš si možno ešte na to rozhodnutie presne, že si si povedala, že teraz idem dať výpoveď a čo ďalej, hej že. Vieš to nejak priblížiť?

Jana Štefániková: Ja som bola v takom že dobre, tak zostanem vo firme, kým si niečo nenájdem. Ale potom už sa stalo, proste moje telo už mi ukazovalo, že ty musíš odísť. Že musíš mať tú pauzu pracovnú. Reálnu pauzu pracovnú, lebo teda zle dopadneš. A tam ja som nemala plán B. Ja som vedela že pôjdem proste na Úrad práce, že proste potrebujem tú pauzu, a to bol moment. Nebolo to že, rozhodnutie hneď. Ale to bolo rozhodnutie odísť teraz, bez toho, aby som si niečo našla. Myšlienka mi prišla do hlavy a vedela som, že toto je ono.

Erik Lakomý: Spravila si to tak, že hneď na druhý deň si prišla do roboty..

Jana Štefániková: Áno, ja som hneď v deň oznámila môjmu mužovi, ktorý sa strašne potešil. Lebo už mi veľakrát hovoril, že veď keď si tam není spokojná. Vlastne už počas tohto roka to bolo takto, veď dá sa odísť. Ale nejak som sa bála. Tie strachy sú tam. Silné. A mnoho ľudí to má, ale hm. Išla som do toho a hotovo.

Erik Lakomý: To je super, takéto rázne rozhodnutie. Mňa presne zaujímajú tie strachy, že veľa ľudí ak má stabilný príjem, má nejakú istotu tej práce, skočí do niečoho. Ty si nemala ani vymyslené že čo budeš robiť. Veľa ľudí začína podnikať už počas nejakej práce. Takže má ešte väčšiu istotu. Ty si vôbec tú istotu nemala. A čo bol pre teba ten najväčší strach? Boli to peniaze? Alebo bola to fakt tá pracovná náplň? Alebo?

Jana Štefániková: Pre mňa bol ten najväčší strach asi tie peniaze. Taká tá istota. Ale na tom kurze, práve sme sa naučili, že tie strachy nás strašne blokujú a vnímam to aj stále. Aj naďalej, že ak mám strach, tak sa celé telo aj fyziologicky akože stiahne a neprúdi tam to, čo má. Tak, boli to tie strachy. Ale nejak prevážilo to zdravie a ten pocit toho, že už takto ďalej nejdem pred tými strachmi. Že ten pud sebazáchovy tam bol silnejší ako ten strach.

Erik Lakomý: A nechcela si utekať nejak pred svojím strachom.

Jana Štefániková: Akože treba pracovať s tými strachmi, že každý máme strachy. Ja som mala obrovské. Ale akonáhle ich zbadáte a poviete im ďakujem, už nechcem ťa vo svojom živote, a potrebujú odísť.

Erik Lakomý: To by si mal aj človek povedať, že má dve zdravé ruky, ak teda má, a doteraz mal robotu, tak niečo skúsi a prinajhoršom sa stále vie vrátiť do starej práce.

Jana Štefániková: Presne tak.

Erik Lakomý: Dobre teda a nemala si teda nejaký plán, že čo ideš robiť, ani ako. Len si vedela, že chceš teda skončiť. Ale nakoniec si začala podnikať, alebo ako to teraz máš?

Jana Štefániková: Áno. Bolo tak, že ja som teda objavila v sebe toho kreatívneho ducha. Čo ja som si myslela, že ja som v rodine není kreatívny človek. U nás vie kresliť môj syn a môj muž. A ja teda absolútne nie, ale zrazu som začala kresliť, ani neviem prečo. Jednoducho taká arteterapia, ktorú som videla aj v tých DSSkách, tak mi začala pomáhať. Začala som aj nejaké články písať. Napísala som asi päť článkov, ktoré sú ešte niekde odložené a možnože ich raz niekde dám von.

Erik Lakomý: O čom?

Jana Štefániková: Taký vývoj môj. Akože…začalo to sebaláskou. Prvý bol o sebaláske. Že netreba sa báť všetkým. Aj také, že sebaláska nie je sebecká. A podobne. Asi ich dám von, mám pocit.

Erik Lakomý: Mohla by si. To sú také témy, čo sú veľmi zaujímavé.

Jana Štefániková: Smiech 🙂 Hej. A vraj sa dobre čítajú. Som to kamoškám poslala. Takže, že vraj sa veľmi dobre čítali. Mne sa dobre čítajú. Takže taká sebaterapia.

Erik Lakomý: Tak si prečítame aj my. Keď ich dáš vonku, tak daj vedieť.

Jana Štefániková: Určite pošlem. Kde som skončila? Prepáč.

Erik Lakomý: Ako to…. 😀 smiech

Jana Štefániková: Smiech 😀 Sme sa stratili obidvaja.

Erik Lakomý: Ale, že si začala písať články.

Jana Štefániková: Áno, áno. Arteterapia. A ja som vlastne zistila, že ja viem kresliť. Že nekreslím nejakého Rembrandta. Ale nejaké kvetinky si kreslím a strašne mi to pomáha. A potom som si chcela vyrobiť šperk. Furt som hľadala nejaké na Sashe, a furt niekde. A nič sa mi tak nepáčilo. Kurník šopa, veď ty si vieš vyrobiť. Tak som si objednala zopár kamienkov a teda komponenty. Dala som to nejako dokopy a ja že wow, veď to je perfektné. Nejak samé mi to naskakovalo, že tým, že som ten kreatívny typ a ten vizuálny typ, potrebujem mať veľa toho. A z toho chaosu spraviť ten poriadok. A nielen v tom korporátnom svete to viem urobiť, alebo viem to urobiť aj takto reálne, proste hmatatelne. A tak sa mi to začalo páčiť. A potom, veď ja by som mohla vyrábať tie šperky, veď to by bolo perfektné. A teraz je veľa týchto ľudí, čo robia tieto handmade. A tak to celé prirodzene išlo, tým že som v tých korporátoch a robila som veľa, aj čo sa týka marketingu. Nebola som na marketingovom oddelení. Ale chápem to proklientské vnímanie podľa mňa veľmi silné. Viem, čo tak klient potrebuje. Ako sa odprezentovať. Že takou tou mojou cestou, nehovorím, že to robím ako reklamka. Ale mne prirodzene a zatiaľ to je okej. Tak proste som si dala šperky, som si otvorila Instagram, Facebook. A som aj na takej jednej stránke, že codokazemama.sk, tak tam oficiálne tie šperky predávam a robím na želanie. A mám veľmi dobrú odozvu. A dneska akurát som vyrobila jeden pre kamošku, jeden náramok taký ružovo zelený. Taká zaujímavá kombinácia.

Erik Lakomý: To sú nejaké kamene?

Jana Štefániková: Sú to minerály.

Erik Lakomý: Takže si ani nevedela o svojom kreatívnom talente a si ho objavila.

Jana Štefániková: Vôbec.

Erik Lakomý: To je možno zaujímavá. Lebo veľa ľudí si predstaví nejaký kreatívny talent a musíš strašne krásne maľovať obrazy, alebo skladať pesničky alebo hocičo takéto umelecké. Ale to môže byť hocičo jednoduché, môže to byť kreatívny prístup vo firme k procesom. Alebo ja tiež robím marketing, ale neviem vôbec kresliť. Produkovať hocijaké veci je veľmi zaujímavé. A ten človek to v sebe objaví, taký talent.

Jana Štefániková: Áno. Áno.

Erik Lakomý: No dobre. A koľko sa venuješ tým šperkom? Ako dlho to robíš?

Jana Štefániková: Ja to robím podľa mňa že štyri mesiace. Asi tak, že som začala. Hej. Také veľmi čerstvé. A hovorím, že tá spätná väzba je zatiaľ veľmi pekná a myslím si..Že každý mi hovorí a keď dáš do toho tú energiu a jednoducho seba, tak tých ľudí si to nájde. Lebo však šperky vyrába veľmi veľa ľudí, ale myslím si, že práve tá energia z toho človeka keď tam ide, tak je to také, že to tam cítiť.

Erik Lakomý: Dobre, tak teraz po tých štyroch mesiacoch. Predávaš toľko šperkov, aby si sa reálne uživila? Alebo ako to máš?

Jana Štefániková: Zatiaľ to tak nie je. Akože reálne predávam, že Instagram a Facebook som otvorila 5 – 6 týždňov dozadu. Najviac. A zatiaľ to tak nie je. Zatiaľ to tak je, že mám zopár objednávok a určite to tak nie je, že na živobytie. Ale tiež som zistila, že jak pracujem na sebe, teda tá cesta neskončila skončením kurzu a nepodaním výpovede. Hej, že tam je to neverending proces. Tak tam proste treba len dôverovať tomu, že je to takto okej. Hej, že keby som od prvého dňa dostala proste tristo objednávok, tak asi by som to nevedela uniesť. Že nebola som ešte na to pripravená a teraz je presne také, že postupne sa to buduje. Viacej mám nápadov. Že celé je to také, ja hovorím, že… Jedna moja kamarátka úžasná Miška ma naučila, že dôveruj procesu. A ja mu proste dôverujem, hej že. Dôverujem tomu vesmíru, čomukoľvek, čo je okolo nás. Že treba zasadiť to semienko, ktoré dáme do tej dobrej zeme, ktoré sa tam akože uchytí. Pevne uchytí. Aby potom mohlo ísť nad tú zem. Lebo zatiaľ som robila to, čo nevidno. Je tam to semienko a proste z toho vyrastie ta silná, krásna rastlina.

Erik Lakomý: A tak minimálne je to znak toho, že aj po takom krátkom čase máš reálne objednávky. Je minimálne. Nie, že minimálne. Maximálne dobrý znak, že reálne je o to záujem a postupne sa to možno dobuduje. Možno, ešte jedna vec, by som sa vrátil k tomu, dúfam, že nás teraz nepočúva Úrad práce, ale že si teraz ako nezamestnaná vedená. Alebo ako preklopiť ten pol rok, rok, kým sa ten biznis naštartuje?

Jana Štefániková: Podľa mňa aj to, že som, že tu je možnosť ísť na Úrad práce, čo je normálna regulérna možnosť. Ja nikoho nezneužívam, ani podobne. Jednoducho aj zo zdravotných dôvodov som tam, kde som. Som na Úrade práce. Tak to bola aj taká, že veď ja ten pravidelný príjem po nejakú dobu budem mať. Že je to tam. Že taký strach z toho nemania peňazí tam pominul. A stále Úrad práce ponúka možnosť, niekoľko hodín mesačne pracovať. Buď na dohodu alebo ako brigádnik. Tam tá možnosť stále je. Čiže ľudia pokiaľ sa boja toho, že nebudú mať nejaký príjem, tak je tam pol roka príjmu z Úradu práce, a viete pracovať na brigádu.

Erik Lakomý: Tak to je super. Presne ako si vravela, taký odkaz pre ľudí, aby sa nebáli, minimálne tých šesť mesiacov tam je.

Jana Štefániková: Hej, hej. Áno. A ja si stále hovorím, že keď bude najhoršie, tak viem robiť že čokoľvek. Podľa mňa sa nebojím práce. A v Bille, v Lidli, kdekoľvek ten tovar viem dokladať. Ja som veľmi vysoká. Takže aj tie výškové práce tam budú, budú prijaté. Takže bez príjmu nezostanem, ale konečne robím to, čo ma baví a dáva mi zmysel. A hlavne že tým, že som odišla, mne sa otvorili také dvere, že ono je to fyzika podľa mňa. Že niekde som, zavreté dvere, nedostanem sa cez to. Nič ku mne nepríde. Pokiaľ tie dvere neotvorím. A ja som ich otvorila, za sebou ale aj zavrela. Čiže to, čo bolo už neprejde cez tie dvere. A prichádzajú proste nové možnosti a tento podcast je toho dôkazom. Že Vilo mi volá, že Jani počúvaj, že toto by sme mohli. Ty vole, že jasné. A toto by sa neudialo, keby som stále v tom korporáte. Takže sa ľudia nebojte prosím vás.

Erik Lakomý: Nebojte sa prichádzať do podcastu.

Jana Štefániková: Nebojte sa prichádzať do podcastu 😀 (smiech)

Erik Lakomý: Dobre, a teda vravíš, že veľa nových možností, možno aj tento podcast je dôkaz toho celého, okrem tých šperkov teda. Máš v pláne sa venovať aj niečomu inému? Možno zúročiť tie skúsenosti z toho, čo si robila pred tým?

Jana Štefániková: Hej, ja mám strašne rada ľudí a veľmi veľa ľudí poznám. A podľa mňa tak prirodzene sa s ľuďmi aj zoznamujem. A viem tak nejak ich prepojiť. Mňa stále láka aj tá CSR, aj tá filantropická časť, že mám podľa mňa v sebe veľmi silný dar, ktorý som sem prišla naplniť. A zhodou okolností, keď už mám tie otvorené dvere, tak mi volal opäť nedávno. Tuším minulý týždeň to bolo. Kamarát, že zatiaľ asi nemôžem povedať úplne ten projekt, ale je to veľmi krásny projekt s množstvom úžasných ľudí na veľmi ťažkú tému. A keď to budem môcť povedať, lebo neviem. Tak radšej nepoviem. Tak ale že, presne to je ono. Mám pocit týmito otvorenými dverami, tak jednak tá kreatívna časť šperkov a tam spoznávam úžasných ľudí, úžasné ženy. A mám akože tú energiu a teda otváram tú náruč ďalším možnostiam. A vlastne tento projekt s tým kamarátom je presne taká tá kombinácia tej filantropie s tými ťažkými témami, dopad na spoločnosť, tá komunita, to pretváranie tej komunity na tú dobrú vec.

Erik Lakomý: Tak to sa teším. Keď to bude reálne.

Jana Štefániková: Keď to bude reálne, tak zavolám Vilovi, či môžem prísť porozprávať. Dojdeme.

Erik Lakomý: Dobre, nedá mi sa neopýtať už len na záver, na takú možno technickejšiu otázku. Posledný podcast sme tu mali o biznis pláne. Ty keď si dávala výpoveď, resp. hľadala tvoj nový projekt, ktorému sa budeš venovať. Robila si biznis plán? Alebo možno ako to chceš ďalej smerovať tú výrobu šperkov celkovo?

Jana Štefániková: Určite na zisk, to celkovo je jasné. Smiech 😀 Inak by som to nerobila a to som bola dlhé roky v korporáte, aby som nevidela, že ten zisk je nutný. Ale ja som priznám sa nemala biznis plán. Ja som celkovo živelný človek, ja som počas tej mojej cesty od tej jari tohto roku, veľmi veľa podcastov som počúvala. Veľmi veľa. Veľmi veľa prednášok práve začínajúcich podnikateľov. Ako išli. Atď. A mnoho tam malo také, že nikdy nebudete dostatočne pripravený. Že nikdy. A že pokiaľ som si povedala, že Jana, máš teraz toho pol roka. Hej. s nejakým stabilným príjmom z Úradu vlády, teda Úradu práce, a že pokiaľ to teraz nevyskúšaš. Možno to nevyjde, hej? Po prípade budeš stratová. Nebudeš stratová milión eur. Proste pohodka, dá sa z toho. Tak som si povedala a idem do toho. Idem to využiť, ale ja očakávam, že kedy príde ten moment, že si musím pozerať nejaké čísla. Zatiaľ som si nerobila biznis plán, lebo si myslím, že by ma to zdržalo momentálne.

Erik Lakomý: Čo sú možno ďalšie kroky, čo sa týka celkovo tej značky tvojich šperkov?

Jana Štefániková: No dostať to medzi ľudí. Aby to robilo radosť, to je primárne. Tým, že som taká akčná, tak by som mala byť na Vianočnej uličke v Devínskej Novej Vsi, kde budem mať stánok. Tam ma nájdete. A ešte, čo by som povedala k tomu, že keď takto začínate, tak je super mať známych alebo kamošov a nebáť sa vypýtať si nejakú službu. Či už protislužbu. Ja mám úžasnú kamarátku, bývalú kolegynku, Zuzku , ktorá ma Glossgam makeup na Instagrame. A úžasne líči. Ju to neskutočne baví a vlastne ona ma nalíčila na fotenie. Lebo mám profi fotky. A vlastne urobila mi to zadarmo, resp. ja som jej vyrobila šperk a ona ma nalíčila. Hej, že také protislužby. Že nebáť sa toho, že sú tam nejaké úvodné náklady, pokiaľ to viete takýmto spôsobom akože spraviť. A zároveň mám profi fotky od Ninky Vančovej, Nina Vančová foto, tiež na Instagrame, ktorá mi robí takéto profi fotky, sú úžasné, dokonalé. Ona sa mi vlastne ponúkla, že mi to urobí momentálne zadarmo, lebo to má momentálne takto premyslené. Tam sme sa dohodli, že každú fotku označím a to je vlastne tá protihodnota toho.

Erik Lakomý: Takže barter.

Jana Štefániková: Takže barter. Čiže, keď podľa mňa toto strašne veľa urobilo, že tie úvodné náklady v mojom prípade boli na ten materiál a takéto veci, lebo chcem aby to vyzeralo profi. Idú vlastne bartrom a nebáť sa toho. Toho bartru.

Erik Lakomý: To môžem aj z vlastnej skúsenosti povedať, že v zásade ja sa venujem okrem podcastov tiež predaju oblečenia a šperkov. A tam presne to bartrovanie, alebo spolupráce s nejakými známymi a potom do budúcna aj s influencermi, s profi fotografmi atď. To je najlepšie, že to ako ľudia tomu uveria, celej myšlienke. Alebo značke.

Jana Štefániková: Áno.

Erik Lakomý:  Lebo bez toho to nejde a nebáť sa, presne ako ty vravíš, osloviť najprv svojich kamarátov, svoju komunitu a potom sa to rozšíri. Tak možno aj nejaký eshop do budúcna?

Jana Štefániková: Áno. Určite chcem. Hovorím, zatiaľ som na tej stránke codokazemama.sk, takže tam je predaj normálne oficiálny, ale eshop určite áno. A počúvať takú tú svoju intuíciu, že nebáť sa, proste nebáť sa.

Erik Lakomý: Jasné. Tak sú to pri najhoršom len náklady nejakej obetovanej príležitosti.

Jana Štefániková: Hej že, že neoperujem mozog. Ja si stále hovorím, že Jana, neoperuješ mozog. 

Erik Lakomý: Veď ja sa tiež smenej, že to nie je žiadna jadrová fyzika. Takže tak. No dobre, ja ti veľmi pekne ďakujem, za tento veľmi výživný rozhovor.

Jana Štefániková: Ja ďakujem.

Erik Lakomý: Možno na záver, blížia sa Vianoce, okrem toho, že môžete nájsť Jankine šperky na Facebooku, môžete ich nájsť aj v linku pod týmto podcastom. My vám to tam zavesíme. Ak nie, choďte na Facebook a Janinka.šperky. Idú Vianoce. Určite veľmi vhodné darčeky. A možno tvoj záverečný odkaz pre tých ľudí, ktorí sa presne ocitnú v tomto momente, že chcú niečo zmeniť a nevedia ako. resp. sa trošku boja. Tak čo by si im povedala?

Jana Štefániková: Keď majú pochybnosti, nech počúvajú veľa ľudí okolo seba, ktorí spravili túto cestu a nepovie im to jeden. Ale povedia im to desiati. Že dá sa to. A keď to urobia, tak naozaj tie možnosti sa otvoria. A jednoducho sa nebáť. Že podľa mňa my na štastie žijeme v krajine a v takej dobe, že tá hojnosť tu je pre každého, len ju treba uchopiť. A akonáhle je tam ten strach, tak sme stiahnutí. A čo ma prísť, nepríde. A myslím to teraz úplne úprimne, bez akéhokoľvek klišé. Jednoducho nebáť sa. A keď neurobíte ten krok, tak ono to nepríde.

Erik Lakomý: Nemám viac čo k tomu dodať.

Jana Štefániková: Ďakujem.

Erik Lakomý: Ja ti ďakujem. Ja sa s tým stotožňujem, lebo človek možno potom viacej banuje, že ten krok nespravil. Ako ho spravil a bol chybný.

Jana Štefániková: Presne tak.

Erik Lakomý: Takže za mňa tiež veľmi povzbudzujúce. A teda ďakujem mojej dnešnej hosťke. A to je Jana Štefániková. Že sme sa takto pobavilo nie len o tom biznise, ale možno aj o nejakej motivácií a ako ten biznis vôbec nakopnúť. Vy ste počúvali 68 epizódu pocastu Na rovinu o podnikaní. Aj tento diel vznikol s podporou spoločnosti Prosight. A my sme veľmi radi, že tu môžeme sedieť a vidíme sa, počujeme sa o dva týždne. Dopočutia.