Hostia:
Jakub Nagy a Adam Bednář,  Project Picoballoon 

Moderátori: 
Erik Lakomý / LinkedIn, Instagram 
Judita Kašťáková / LinkedIn, Instagram 

Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá 

Prepis epizódy

Erik Lakomý: Pekný deň, milí poslucháči, vítam vás pri 90. epizóde podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dneska verím tomu, že potvrdíme a nie vyvrátime fakt, že vek je len číslo. A dôkazom toho sú naši hostia, ktorí dovŕšili možno 18 rokov, možno niektorí ani nie. Prezradím, že budú dvaja. A takisto aj prezradím ešte predtým, že aj moderátori budeme dvaja. Po úvodných epizódach spoločne so Simonou Hanovou, s ktorou sme robili nejaké epizódy, tak som sa rozhodol, že aj tentokrát by som medzi nami privítal našu kolegyňu a možno aj verím tomu teda, že úspešnú a nádejnú moderátorku Juditu Kašťákovú. Vitaj. 

Judita Kašťáková: Ďakujem krásne. Áno, dúfam, že to bude úspešné. 

Erik Lakomý: Ako sa cítiš pred prvým podcastom? 

Judita Kašťáková: Veľmi nervózne, sa priznám, takže držte mi palce. 

Erik Lakomý: Tak verím tomu a nepochybujem, že to dobre dopadne. Ale máme tuná skvelých hostí a hlavne mladých. My sme tiež mladí, takže… Ale oni sú ešte o trošku o generáciu nižšie. Tak vítam medzi nami Jakuba Nagya, ahoj, Jakub. 

Jakub Nagy: Ahoj. 

Erik Lakomý: A takisto Adama Bednářa. Ahoj. 

Adam Bednář: Ahojte. 

Judita Kaščáková: Čaute, chalani. Ja možno k tomu iba dodám to, že vlastne chalanov som stretla minulý týždeň na konferencii. A sú to veľmi inšpiratívni mladí chlapci, veľmi ma zaujali. Takže ja sa veľmi teším, že ste prijali toto pozvanie do podcastu a že vás tu dnes máme. A rovno by som asi začala tým – Jakub, ty si sa začal venovať technológiám vo svojich ôsmich rokoch, ôsmich rokoch. (zdôraznené) Ako si sa k tomu dostal, prosím ťa? Povedz mi, čo ťa k tomu viedlo? 

Jakub Nagy: Jasné, tak bol to strašne dlhý proces. A ono to znie vtipne, lebo som dieťa, ale vtedy som bol ešte väčšie dieťa. Čiže… 

Erik Lakomý: Povedz ešte, že koľko máš teraz momentálne rokov? 

Jakub Nagy: 17. Čiže začalo to tak, že naozaj odmalička som sa zaujímal o stavbu, stroje. Mal som kostým staviteľa Boba, mal som dosku a kladivo, klinec a hral som sa polhodinu a potom už bola iba doska plná klincov. A teda zaujímal som sa o stroje, neskôr to bolo také, že aký je najväčší stroj na svete? Samozrejme, všetko musí byť najväčšie, čiže urýchľovač častíc v CERN-e. Tak som chcel pracovať v CERN-e, aj keď som netušil, že čo to vlastne tá jadrová fyzika je. A v tých ôsmich-deviatich rokoch nastal ten zlomový bod, že som sa začal hrať s elektronikou. Ale to bolo naozaj také, že som vyberal súčiastky z elektrospotrebičov, lepil som to lepiacou páskou, bolo to veľmi, veľmi amatérske. Ale to sa tak so mnou chytilo a dostával som sa stále na vyššiu a vyššiu úroveň až dodnes v podstate. 

Erik Lakomý: Ja len poviem, že kľudne si pozrite aj náš YouTube kanál, kde si môžete pozrieť video s obidvoma chalanmi a tam sú aj nejaké zaujímavé fotky presne z toho veku tvojich ôsmich rokov. Takže, takže tak, no. A Adam, ty ako? Tiež si bol taký vedátor, technický typ? 

Adam Bednář: Tak mňa odmalička zaujímala technológia. Či už to bolo pozeranie Spektra spolu s mojím dedom alebo proste Viasat Explorer. 

Erik Lakomý: Spektro a Discovery boli obľúbené pořady. 

Adam Bednář: Ale ja som sa viac venoval športu celý život. Že bol som na majstrovstvách Slovenska v niekoľkých športoch, bavilo ma to vždy po úroveň majstrovstvá Slovenska. 

Erik Lakomý: Aké športy? 

Adam Bednář: Či už to bol jachting, tenis, box alebo dokonca teraz sa venujem bicyklom, čiže slopestyle prípadne aj na lyžiach. Takže skôr, skôr také hands on. Ideme sa spustiť dolu kopcom a spraviť čo najcoolovejšie triky. 

Erik Lakomý: To už my si nemôžeme dovoliť v našom veku ale. (smiech) Ty máš teda 18 rokov, hej? 

Adam Bednář: Áno, áno čerstvo. 

Erik Lakomý: Dobre. A ako ste sa vy dvaja možno dali dokopy? Čo vás spojilo? 

Jakub Nagy: Tak v podstate v istom bode ja už som mal vtedy veľa technických projektov za sebou. A dostal som… Našiel som takú ponuku, že Microsoft ŠTC, čo je vlastne taký program pre študentov stredných škôl, aj keď ja som tam bol v tom bode stále najmladší. A ide vlastne o to, že plnia rôzne úlohy, učia sa pracovať s nejakými produktami, ale zároveň pomáhajú riešiť nejaké úlohy. Je to taký vzdelávaco-stážový program. A vlastne ešte predtým, než to celé začalo, keď už bolo, keď už bolo známe, že akí ľudia tam vlastne budú, tak Adam mne, ale aj iným ľuďom priamo písal proste na Messengeri, že ahoj, že čo robíš? Že čomu sa venuješ? A to mi prišlo strašne zaujímavé, lebo ja som nikdy takýto outridge a komunikáciu nerobil a všimol som si hneď, že Adam je iný v tomto a prišlo mi to veľmi zaujímavé. 

Adam Bednář: Jasné, tak ja som sa tiež tam dostal v podstate veľmi náhodne. Teta mi povedala, vtedy pracovala v Microsofte, že je tu takýto program pre študentov, že budeme kolegovia. Tak, samozrejme, ma to zaujalo, prihlásil som sa tam a vedel som, že budeme musieť tvoriť tímy a riešiť nejaké problémy, ktoré nám zamestnanci dajú. Tak, samozrejme, prvý krok bol ozvať sa každému, zistiť, s kým idem spolupracovať, spraviť excelovskú tabuľku. No a následne program začal v januári a v podstate celé 3 mesiace sme strávili spolu s Jakubom a ešte inými členmi tímu na práci na týchto zadaniach. 

Erik Lakomý: Áno a koľko ste mali vtedy rokov? 

Jakub Nagy: Ja 15. 

Adam Bednář: A ja som mal vtedy ledva 16. 

Erik Lakomý: Ledva 16, takže relatívne ešte nejaký prelom alebo začiatok strednej školy možno, hej? Či už ste chodili na strednú či nie? 

Adam Bednář: Ja som bol prvák a vtedy v podstate ten rok začal aj COVID, čiže to sa rovno napája na to, ako sme sa dali dokopy. Tie projekty, ktorým sa venujeme. 

Erik Lakomý: Popísalo sa o vás veľa. Je množstvo článkov, je množstvo rozhovorov. Povedzte teda, že čomu sa venujete, čo sú také vaše najväčšie a najúspešnejšie projekty, ktoré momentálne máte rozbehnuté? 

Jakub Nagy: Jasné, tak sú dve asi také najznámejšie veci sú projekt pikobalón. Teda tam ide o to, že to začalo ako môj hobby projekt. Postupne sa to prepracovalo do veľkého študentského tímu. A teraz už je to nejaký výskum, ktorý sa snažíme aj nejak komerčne aplikovať a posunúť naozaj na tú vyššiu úroveň. A ide o to, že vyvíjame maličké sondy, ktoré naozaj sú veľké ako dvojeurová minca, ktoré zavesíme na balón a dokážu lietať desiatky tisíc kilometrov a zbierať dáta pre predpovede počasia. 

Adam Bednář: Táto práca na projektoch tak v nás vzbudila taký chtíč vyriešiť vzdelávanie na Slovensku všeobecne. A dali sme dokopy medzinárodný tím študentov, ktorý na tomto projekte už začal pracovať. A to bolo krátko potom, ako sme sa spoznali. A v podstate na to od toho bodu napájame aj platformu Noove, taký náš druhý najväčší projekt. A ten sa venuje práve spájaniu študentov či už s inými ľuďmi komunitne za tým účelom, aby vedeli riešiť rôzne problémy, ktoré sa pred nich postavia, a tým pádom sa učiť nejaké relevantné zručnosti a nabrať skúsenosti v podstate do života. 

Erik Lakomý: Takže keď tomu správne chápem, je to nejaký balónik, ktorý vypustíte niekde do atmosféry a poskytuje vám nejaké dáta naspäť o počasí? 

Jakub Nagy: Áno, presne tak. Áno, s tým, že vlastne takýchto veľkých balónov sa vypúšťa 2500 denne. Takže je to a už asi 100 rokov, že je to kľúčová časť nejakej meteorológie. Ale tieto štandardné balóny proste vyletia do nejakej výšky, prasknú a spadnú na zem za asi hodinu, dve. Zatiaľ čo tie naše balóny keď vyletia do nejakej výšky, tak zastanú a letia vlastne okolo sveta. A tým pádom vedia letieť aj niekoľko stonásobne dlhšie. 

Erik Lakomý: Čítal som aj také, že až do Iránu sa dostal? 

Jakub Nagy: Hej, aj do Iránu, aj do Ruska náš balón našli, vrátili nám naspäť. S tým, že ale dlhodobo je náš cieľ vytvoriť v podstate globálne pokrytie celého sveta, pretože to je reálne nutné pre predpovede počasia. 

Erik Lakomý: A čím ste možno vy iní od tých firiem alebo teda tých výrobcov, ktorí už sú na trhu niekoľko desiatok rokov? Že ako by ste sa definovali? Teda asi neprasknú vaše balóny, ak som pochopil správne? 

Adam Bednář: A tak pikobalóny sú všeobecne rádioamatérska výzva. Ale Jakub sa na to začal pozerať inak a začal tam dávať rôzne iné senzory, a teda celý ten senzorický balík, ktorý spĺňa štandardy terajších veľkých meteorologických balónov. A to je ten základ pre projekt. Čím sa my líšime, je možno ten vek určite, teda všetci študenti, ktorí pracujú na projekte, majú od tých 18 alebo dobre od tých 17 do nejakých 20-21 rokov. A v podstate vďaka tomu sa nám darí tvoriť veľmi kreatívnu a inovatívnu komunitu ľudí, z ktorej vychádzajú práve riešenia, ktoré sa nie úplne zameriavajú na tie štandardné vychodené chodníčky, ktoré používajú veľké korporácie. 

Erik Lakomý: Áno. Ja len poviem, že máme tu, prepáč, ešte ťa preruším, máme tu aj túto sondičku alebo tento čip. Takže určite veľmi zaujímavé. A to je už ktorá verzia? 

Jakub Nagy: To je desiata generácia. S tým, že v každej generácii môžu byť kľudne aj 3-4 verzie. Čiže rádovo ja som aj 30-40 prototypov už navrhol. A to je teraz inak zapnuté, takže vlastne odpočúvame meteorologické údaje z vášho podcastu. 

Erik Lakomý: Aha, je tu horúco. 

Judita Kašťáková: Wow. Ty si spomínal, že ste dali dokopy vlastne nejaký tím k tomu projektu. Kde si tých ľudí našiel, ako si ich oslovil a z koho každého sa ten tím aktuálne skladá? 

Adam Bednář: Tak väčšinou to boli proste nejakí naši kamaráti zo školy, pri ktorých sme si jednak boli istí tými hodnotami a zároveň nás bavilo s nimi pracovať. A vytvorili sme si taký v podstate školský klub dá sa nazvať. Akurát sme neriešili nejakú debatu alebo šach, alebo plávanie dokonca, ale riešili sme nejakú konkrétnu technológiu. A to je niečo, čo neskutočne namotivovalo ten tím a spojilo nás. 

Judita Kašťáková: Máte v tom tíme rôzne úlohy? Máte to nejak podelené? 

Adam Bednář: Áno, áno, tak máme tam ľudí, ktorí sa venujú programovaniu, Jakuba, ktorý sa venuje elektronike. Alebo napríklad aj ľudí, ktorí riešia čisto materiály a marketingové materiály pre celý tím. 

Judita Kašťáková: Áno. Potom napríklad určite máte niekoho, kto rieši biznis? 

Adam Bednář: Tak to som asi ja. 

Erik Lakomý: Kto je biznismen najväčší u vás? 

Jakub Nagy: Určite Adam. Ja som v podstate vždy sa venoval iba tej technológii. A zrazu som sa kvázi skokom dostal do tej roly, že máme nejaký tím. Zrazu treba riešiť manažment a aj biznis, aj tú komunikáciu do veľkej miery. Ja som vlastne tvár toho projektu. Čiže musel som sa naučiť aj nejak prezentovať a tak. A tým som… Tým sa celkovo zmenil môj prístup ku veľa veciam. A teda ja mám, ja mám tú výhodu, že som si skúsil už naozaj všetko v tom tíme. Čiže viem s tým, viem spolupracovať s tými ľuďmi, čo to riešia. Ale tak na ten biznis určite Adam je ten hlavný človek. 

Erik Lakomý: Keď si možno tak porovnáš tie roly, hej, že prešiel si si asi každou v tom tíme, keďže si tam bol od začiatku, takí viacej vedci mi prídu, že sú introvertnejší ľudia a zas manažéri alebo biznismeni sú viacej takí extrovertnejší a musia vedieť pracovať s ľuďmi. Že čo tebe viacej sedí a možno vieš to nejak aj prepojiť, alebo prepájaš niektoré veci z vedy a niektoré veci potom zase z manažmentu alebo z biznisu? 

Jakub Nagy: Tak ja som bol určite v minulosti o dosť viac introvertnejší. Ale naozaj akože myslím si, že to je tiež niečo, čo sa dá, na čom sa dá pracovať, čo sa dá zmeniť. A teda práve to, že to bolo naozaj treba takto komunikovať a že uvedomujeme si všetci, že samozrejme, nejde, nejde hlavne o prezentáciu, ale keď máme dobrý produkt alebo niečo dobre technicky vymyslené a nevieme to dobre odprezentovať – jednoducho, ale aj pekne, esteticky a tak ďalej – tak nám to strašne uberá. Takže aj ja som pracoval na tejto stránke či už akože u seba na nejakých zručnostiach, alebo dávame si pozor na to, aby nejaké naše materiály boli profesionálne v tomto. 

Adam Bednář: Ale my sa snažíme ukázať aj to, že študenti stredných škôl dokážu robiť všetko od marketingu po biznisové zameranie, výzvu celého tímu, HR a ešte k tomu aj vyvíjať tú technológiu sami o sebe. A naozaj nám vznikli nádherné podmienky, ktoré v podstate neustále rozvíjame a snažíme sa ich zglobalizovať. 

Erik Lakomý: Koľko vás je momentálne teraz v tíme? 

Adam Bednář: V najväčšom takom najlepšom bode nás bolo 25. Teraz máme 15 ľudí, ktorí aktívne pracujú, a každodenne sa stretávame asi siedmi – ôsmi. 

Erik Lakomý: Tak to nie je málo ľudí a nie je to asi jednoduché úplne to ukočírovať celé. Poďme možno ešte trošku sa vrátiť o tom biznise. Ešte to ma zaujíma aj celkovo financovanie, ale to sa ešte pobavíme. Ešte k tomu druhému vášmu projektu trošku keď ho viete predstaviť tiež takto v krátkosti. 

Adam Bednář: Jasné, tak Noove je taký veľmi možno taká abstraktná vízia toho, ako si predstavujeme vzdelávanie. A ide o to, že my by sme chceli dosiahnuť model, v ktorom sa študenti učia na výzvach. Čo to znamená je, že študent je prezentovaný (?) nejakým problémom a musí ho vyriešiť či už v tíme alebo ako samostatný jedinec. A toto nám v podstate dáva možnosť a takú páku na to, aby študenti mali finančnú motiváciu za tým vyriešením a zároveň sa naučili tvoriť veľmi profesionálne výstupy a technológiu, ktorá je na vysokej úrovni. Môže to byť čokoľvek od marketingu až po v podstate hardcore elektroniku, ktorej sa venuje Jakub. 

Jakub Nagy: Hej, s tým, že najlepší príklad takejto výzvy je to, čo sme práve riešili minulý rok. Tam išlo o to, že americká armáda mala súťaž, že máme proste náhradné diely. Konkrétne išlo v tomto prípade o kohútiky. Čiže to je takéto. 

Erik Lakomý: To je kohútik na čo? 

Jakub Nagy: Na ventil. 

Erik Lakomý: Na ventil. Potrubie, hej? 

Jakub Nagy: Čiže môže byť alebo na lodi, na ponorke sú nejaké hasiace systémy, olejové systémy – milión takýchto ventilov. Čiže neoplatí sa im mať všetky náhradné diely na sklade. Tak prišli s tým, že máme armádne tlačiarne, vedia tlačiť z ocele, z titanu, takže vyrobíme si to na 3D tlačiarni. Problém je, že tie lode sú strašne staré a nemajú 3D modely. Čiže bolo treba spraviť software, do ktorého iba zadám pár údajov, že akú to má šírku, koľko to má nejakých spojovacích tyčiek, hrúbku a ten software automaticky procedurálne spraví 3D model, ktorý sa dá potom vyrobiť. A zapojilo sa do tejto súťaže 130 amerických firiem, a teda aj my. A vlastne my sme to vyhrali, naše riešenie technologicky vyhralo ako najlepšie z týchto… 

Erik Lakomý: Firiem dospeláckych, hej, čiže takých… 

Jakub Nagy: Áno. S tým, že my sme mali vtedy 16 rokov zo Slovenska študenti.  

Adam Bednář: A robili sme na tom pri dvoch stredných školách alebo strednej škole a projekte Pikobalón. 

Erik Lakomý: Tam bolo ešte zaujímavé, že ste to nejak pár sekúnd pred uzávierkou, nie, poslali? 

Jakub Nagy: Hej, že mali sme nejaké technické problémy a ako vždy, vždy sa to… Samozrejme, že chceli sme to mať týždeň dopredu, potom deň dopredu, potom ten večer a nakoniec sme riešili problém tým, že to bol v americkej časovej zóne deadline, tak pre nás to bolo o šiestej ráno. A teraz 5:59:55 sa to odovzdalo a boli sme úplne, že môžeme ísť spať po 23 hodinách práce. 

Adam Bednář: My sme 2 dni nespali už, lebo proste prvý deň sme si dali pizze, nefungovalo to už na zahojenie srdiečka, už sme sa s tým chceli lúčiť pomaly. Ale nevzdali sme sa a nakoniec to dopadlo… 

Judita Kašťáková: Ako dlho ste na tom pracovali predom? Koľko vám to trvalo? 

Adam Bednář: Celý projekt alebo celá tá výzva trvala 3 mesiace s tým, že nám o nej povedal náš mentor Andrej Mošať. A on bol taký, že no, chalani, tu máte takúto výzvu pre americkú armádu, môžete… 

Judita Kašťáková: To bude pre vás easy. 

Adam Bednář: Môžete vyhrať nejaké super price money a rozvíjať tie projekty ďalej. To stihnete tak do týždňa. 

Jakub Nagy: Hej, presne bol taký, že však to za 2 večery zbúchate a tak ďalej. A ja som veľmi akože dôverčivý v tomto, že zobral som to tak, ako to povedal, že poďme, spravíme to. Spravíme to za ten týždeň. Dal som to, dal som to ale nášmu Martinovi, nášmu programátorovi a on bol taký, že dobre, pozriem sa na to. A za asi 1 deň už mal vlastne prototyp spravený. Čo bolo úplne šialené, lebo tam vlastne sú nejaké úplne od základu vyrobené geometrické funkcie na vytváranie tých modelov. A potom sme to už iba optimalizovali. A keď som to spätne ukázal Andrejovi, ktorý nám o tom pôvodne povedal, tak bol taký, že fúha, že fakt akože neveril som vôbec, že to spravíte. (smiech) Úplne nás takto naviedol na to a potom bol ešte prekvapený. 

Erik Lakomý: Takže vám stačí len… 

Jakub Nagy: Áno, áno. 

Erik Lakomý: Nejakú návnadu a vy už po tom skočíte. 

Judita Kašťáková: To aj my potom, keď niečo budeme potrebovať, tak takto vás oslovíme. (smiech) 

Adam Bednář: … takto vyhecujú do hocičoho. 

Erik Lakomý: Super, ale tak to je základ toho celého, že mať taký chtíč a drive a to už je jedno, potom ti nezáleží, že koľko to trvá času, alebo či spíš / nespíš, ale hlavne chceš to dokončiť a dať zo seba niečo. Dobre, takže v zásade tie 3 hlavné projekty. 

Jakub Nagy: Áno, ešte v podstate ten, čo je tuto aj na obrázku, tak kde sme vlastne začali spolupracovať s Adamom a prvý nejaký tímový projekt, aj keď nie je až tak medializovaný, tak je veľmi kľúčový – bol práve Učíme na diaľku. Čiže je to… Povedalo si ministerstvo alebo teda Štátny pedagogický ústav, že spravíme stránku, ktorá bude komunikovať počas pandémie rodičom, učiteľom, žiakom, že ako vzdelávať online, alebo ako sa vzdelávať online. 

Adam Bednář: Alebo že čo nás čaká, kedy sa vrátime do škôl. No, začal Covid a ako to vyzeralo, že v piatok nám oznámili, že v pondelok nejdeme do školy. Prvé 2 týždne sme nič nerobili. Potom sme zrazu mali 2 hodiny týždenne aj tie sa sem-tam prekrývali. A teda učitelia s tým veľmi bojovali, hej, s tým, ako v podstate fungovať v nejakom online prostredí. A mňa mamina hecovala 2 týždne, že si v tom Microsofte proste, robíte tam nejaké projekty. Ona tomu úplne nerozumela ešte a že proste choďte s tým niečo spraviť. Že napíš mail na ministerstvo. Tak ma po tých dvoch týždňoch naozaj vyhecovala. V piatok som poslal mail, do hodiny mi prišla odpoveď, že poďme si dať teda v pondelok meeting. A ja som im písal, že mám tím pätnástich študentov a tak. Som akože chcel vyzerať profesionálne. Nemal som nič. 

Erik Lakomý: Fake it till you make it. 

Adam Bednář: Presne tak. Keď už posielam, tak nech už to aspoň nejako znie. No tak som za víkend dal dokopy proste 10 ľudí, ktorí by na tom mohli pracovať. A vo výsledku sme 3 mesiace pracovali na webe, komunikačnej stratégii na sociálnych sieťach s ľuďmi, ktorých sme ani nepoznali, ani medzi sebou a pre ministerstvo školstva. Čiže… 

Jakub Nagy: Pôvodne sme mali robiť také, že grafiky v PowerPointe na Facebook. A potom, že čo kebyže ideme robiť web? Ja som síce už dlho programoval, ale nikdy som nerobil web. A zrazu prvý web, ktorý som programoval s tým, že ja som robil asi tú hlavnú nejakú integráciu toho celého, bola stránka, na ktorej bolo denne 60000 ľudí. Čiže to bol veľký stres. Ale teda naozaj, že oni teda síce stránku už mali a to je už to prvé správne rozhodnutie. Problém je, že celá ťarcha designu, úpravy obsahu, programovanie bola na jednom programátorovi, ktorý bol ešte part time. A my sme mali teraz celý tím ľudí a naozaj sme pracovali na veľkom takomto komplexnom riešení a vylepšili sme to na vysokú úroveň. S tým, že tá stránka mala počas toho, ako sme na nej pracovali, 7000000 návštev. 

Adam Bednář: Čo sme tým ukázali je, že aj študenti dokázali pomôcť učiteľom takto v krízovej situácii. A to bolo v podstate to, čo sa nieslo tým mojím e-mailom, že máme čas, nevieme to spraviť úplne dobre, musíme sa to naučiť. Tak máme týchto šikovných ľudí a vieme vám s tým pomôcť. Čiže robili sme aj support pre učiteľov. 

Erik Lakomý: Ale tak to je zas super možno taká pochvala aj tomu ministerstvu, keď tam veľa pochvál asi častokrát nie je, ale že vám otvorili dvere a že chceli sa s vami pustiť do nejakého takého projektu, že kde aj vy sa zapájate. A keď sa spojí v zásade jedna strana a druhá strana, tak vznikne určite najlepšie riešenie pre obe strany. Takže… 

Adam Bednář: Bolo to úžasné. Akože my sme neverili, že niečo takéto je reálne možné. A boli sme najviac najmilšie prekvapení z toho, ako to dobre vyšlo. 

Judita Kašťáková: Ja som sa ešte chcela spýtať na takú vec, že v škole vy vlastne fungujete, keď som dohadovala obzvlášť tento podcast, tak som sa pýtala na čas. A Jakub ty si povedal, že o štvrtej v pohode aj akože poobede. Tak ako fungujete v škole? Máte nejaký predpokladám individuálny program? Ako sa stíhate venovať štúdiu a popri tom vlastne výskumu a manažmentu a vlastne tomu všetkému? Tak ako to máte? 

Jakub Nagy: Jasné, tak ja som jediný, čo má oficiálne individuálny plán, lebo naozaj ja chodím na rozhovory, na meetingy, na konferencie, že tam je toho už tak veľa, že neoplatilo by sa to nejak inak. Ale v každom prípade náš tím je z viacerých škôl. Ale každá z nich k tomu pristupuje naozaj tak, že aj keď nemáme nejaký takýto špeciálny plán na papieri, tak nás v tom veľmi podporujú a dá sa vždy to nejak dohodnúť. 

Judita Kašťáková: Tak mi skús priblížiť, že ako vyzerá tvoj štandardný ako školský deň / neškolský deň. 

Jakub Nagy: Tak v podstate či už mám kalendár dopredu na celý týždeň. Často tam budú povedzme 2-3, alebo ja neviem aj 7 udalostí. Už sa mi stalo, že som mal aj 5 eventov za 1 deň. A potom podľa toho – keď teda mám voľný čas, tak idem do školy. Potom v podstate… 

Judita Kašťáková: Aha, čiže keď si nájdeš tú chvíľu, tak ideš aj do tej školy. (smiech) 

Jakub Nagy: (smiech) Áno, ale spravidla potom idem do práce. Reálne v práci máme labák a tam máme všetky mikroskopy, nástroje. Tam už som asi aj viac ako doma. Tam som potom ten zvyšok voľného času a potom všetky nejaké takéto aktivity. 

Judita Kašťáková: Tak to znie celkom super. Vy ste mi, chlapci, spomínali aj dnes pri príchode, že ste sa boli dnes pozrieť v nových officoch v SKY PARK-u, keď to môžem teda povedať a odhaliť. 

Adam Bednář: Áno, áno, tak dneska sme mali také veľmi náhodné stretnutie, ktoré v podstate vzniklo včera. A spolu so Simplicity a PerryTalents sa nám podarilo vybaviť priestor v SKY PARK Offices. To je neskutočné, lebo tým pádom sa už študenti nemusia stretávať len v tom technickom priestore, ktorý je naozaj zameraný na ten hardware a mechaniku možno, ale môžu sa stretnúť v niečom príjemnom a dať si spolu meeting, kávu, prípadne nejaký čaj a oddýchnuť si a porozprávať sa o tom, ako ten projekt bude smerovať. 

Judita Kašťáková: Často sa vám už aktuálne stáva, že vás takto oslovujú na rôzne spolupráce? 

Jakub Nagy: Tak záleží. Áno, tak či už spolupráce nejaké mediálne, hej, že… 

Judita Kašťáková: Prípadne sa opýtam skôr tak, že čo to odštartovalo možno? Ja ťa registrujem, Jakub, že si sa zúčastnil už za poslednú dobu niekoľkých konferencií v Bratislave. Okrem toho sme sa tu bavili napríklad o office priestoroch, či už teraz sme spomínali SKY PARK, predtým viem, že ste mali office priestory v HubHube napríklad. Tak čo to tak odštartovalo taký ten možno dá sa povedať boom? 

Jakub Nagy: Tak ja si myslím, že všeobecne máme pozitívne vzťahy so všetkými, s kým sa stretneme. Čiže je tam taký ten reťazový efekt, že získame 1, druhý, tretí kontakt, tí nás zdieľajú ďalším 10 ľuďom, ďalším 10 ľuďom. A teraz už stretávame reálne ani by som nepreháňal, že stovky ľudí týždenne, keď sú naozaj niektoré konferencie. Čiže čo sa týka, ja som bol v nejakých rozhovoroch už aj 3 roky dozadu. A tam išlo, tam bola taká titulka, že Balón 13-ročného chlapca doletel do Iránu. No, tak to je… 

Erik Lakomý: To bol Nový čas? (smiech) 

Jakub Nagy: Presne, presne tak. Čiže akože máme takéto dosť bulvárne nadpisy, vieme mať. Ale asi čo to tak veľmi spustilo, bolo, minulý rok sme mali rozhovor vo Forbese práve o tomto, že študenti zo Slovenska vyhrali súťaž americkej armády. A toho už sa chytili všetci a naozaj odvtedy sme mali možno 25 rozhovorov? A na základe toho ešte ja som robil TEDx, bol som speaker na TEDx-e v júli a teraz chodím takto na rôzne konferencie. Čiže pre nás to má hlavne taký význam, že naše projekty sú financované z partnerov, že robíme to v podstate s nulovými nákladmi. A práve takýmto spôsobom sa vieme zoznámiť s obrovským množstvom firiem, získať nové kontakty, čo je kľúčové pre celý ten biznis, celý ten tím. 

Adam Bednář: Ešte dôležité je spomenúť, že sme tiež vyhrali Red Bull Basement minulý rok, čo nám tiež dalo neskutočné množstvo marketingových a mediálnych príležitostí. Ale zároveň to ukázalo tomu tímu, kam chceme smerovať a zakončili sme vo finále v Istanbule, kde sme projekt odprezentovali rôznym viceprezidentom z Intelu, z NTP a rôznych iných korporácií, ktoré nám dali neskutočne dôležitý feedback. 

Erik Lakomý: Tak to je super. Ja len doplním, že Red Bull Basement je inovátorská súťaž, nie je to žiadna adrenalínová súťaž, aby si poslucháči nepomýlili. Ale ja možno sa ešte, Adam, teba spýtam. Vy nie ste teda z tej istej školy. Ty študuješ, Jakub, na? 

Jakub Nagy: Ja chodím na školu pre mimoriadne nadané deti… 

Erik Lakomý: OK a Adam, ty chodíš? 

Adam Bednář: Ja chodím na LEAF Academy a Gymnázium Ladislava Novomeského. 

Erik Lakomý: Takže ty si dokonca až dve školy, hej? 

Adam Bednář: Áno. 

Erik Lakomý: Dobre a stále sa tak… je to taká spoločenská dogma, že na Slovensku sú úplne, že slabé školy, že to školstvo pokulháva. Ja v sedemnástich v škole som robil iné veci ako vy dvaja. Takže povedzte možno váš názor, ako to vy vnímate? Dá sa vôbec na Slovensku študovať nejak v zásade aj kreatívne, aj možno s takým nejakým akože iným pohľadom na to? 

Adam Bednář: Jasné, tak veľa príležitostí, ktoré máme na Slovensku, sú tu vďaka súkromnému sektoru. A je vidno, že pokiaľ možno v niektorých oblastiach to školstvo nestíha sa nejak adaptovať na tú novú modernú digitálnu dobu, tak ten súkromný sektor to ako keby vykrýva za nich. Čo je dôležité povedať, tak máme aj rôzne školy, ktoré sa naozaj zameriavajú či je napríklad ŠPŠE Hálova, kde študenti si robia vlastný podcast, vlastné malé firmičky. Naozaj učitelia sa ich snažia rozvíjať aj v tomto ohľade. Tak máme aj veľmi… 

Erik Lakomý: Sorry, len ti skočím do toho a doplním, že zo školy Hálovej sme tu mali hostí o tom, že ako fungujú študentské firmy. Takže ak by niekto chcel, tak môže si vypočuť aj 38. epizódu nášho podcastu. No, môžeš ísť ďalej. 

Adam Bednář: Áno, áno. Že máme tu proste kopec škôl, ktoré niečo pre to robia. Napríklad na LEAF Academy máme aj predmety, ktoré sa volajú, že Podnikové líderstvo, kde nás učia jednak ako viesť podnik, ale zároveň ako byť podnikaví a ako riešiť problém. No a keď sa vrátim späť k tomu vzdelávaniu, tak pre nás osobne je už ťažké ostať na Slovensku, čo sa týka vysokých škôl, pretože z istého pohľadu ten budget, ktorý školy majú, nie je dostatočne veľký na to, aby vedeli podporovať projekty. A je tu proste veľa problémov, čo sa týka tej štruktúry, akou sú veci postavené. Na druhú stranu sú tu však tí učitelia, ktorí dávajú neskutočnú podporu tým študentom. A hľadajú im rôzne spôsoby, ako to môžu rozvíjať mimo tých škôl. A to je aj príklad nás, hej, že začalo to veľmi tak skromne a dostali nás na pár konferencií a už to bol často problém na tej strednej škole, že wow, teraz musíte vymeškať 2 dni z vyučovania, že to proste nikdy nedobehnete, nie. Tak my sme tak veľmi, veľmi skromne povedali, že dobre, nedobehneme, ale veľmi by sme chceli ísť. A toto odštartovalo presne ten lavínový efekt, čo Jakub spomínal, že zrazu z jednej konferencie za mesiac sa stalo 5 konferencií, následne 20 mediálnych výstupov a proste sa toho nakopilo. A vtedy tí učitelia aj začali rešpektovať to, že naozaj, že tie technológie, čo robíte, majú význam, chceme vás v tom podporiť. A ukázali sme im možno aj tak veľmi prakticky a takou, takým skokom do tmy to, že aj takýto spôsob spolupráce medzi školami a študentmi existuje. 

Erik Lakomý: Tak to je možno super, že vysvetliť si tie 2 svety, že možno oni nechápu vám a možno vy nechápete v určitých momentoch ich a je to dobré sa spojiť a prakticky si vysvetľovať, že ako to funguje. 

V dnešnej epizóde máme dvoch šikovných hostí. Je ním Jakub Nagy a Adam Bednář. Počúvate 90. epizódu a bavíme sa o projektoch ako Pikobalón, Noove, ako chalani spolupracovali s americkou armádou a bude nás čakať ešte zaujímavá druhá časť a tam si prejdeme, ako to celé financujú, aká je ich budúcnosť a možno aj niečo viac. Takže tak. 

Judita Kašťáková: A ja by som na to rovno rada nadviazala. Jakub, ty si spomínal, že teda veľa networkujete a máte veľa spoluprác a podobne. Ale aj tak potrebujete mať na vaše projekty aj nejaké financovanie. Ako si toto riešite? Skús nám to nejak priblížiť. 

Jakub Nagy: Jasné, už sme to tak trochu aj načali. Ale teda ide doteraz v podstate projekt Pikobalón má 20 partnerov – komerčných firiem, ktoré toto sponzorujú a sponzorujú to rôznymi spôsobmi. Či už nám dávajú ich softwarové alebo hardwarové produkty, alebo priestory, pomáhajú nám s know how profesionálne alebo aj priamo materiálne, finančne. Čiže a vďaka tomuto beží celý náš projekt, že my ako študenti pracujeme stále dobrovoľne, v našom voľnom čase, nemáme výplatu. Ale zároveň, hej, že bežne startupy musia minúť strašne veľa peňazí a často musia práve ich founderi do toho naliať zo svojho vrecka peniaze, čo my by sme nemali odkiaľ. A to, že sme kvázi na nule, je v tomto ohľade super. 

Judita Kašťáková: A ako sa vám možno podarilo získať práve prvých takýchto partnerov? Ako ste sa k tomu dostali? 

Jakub Nagy: Prvý partner bola asi SOSA – Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity. A tam išlo… tých som spoznal na takých… Chodil som, že na Noc výskumníkov a takéto vedecko-popularizačné eventy. … neziskovka pracovali napríklad na prvom slovenskom satelite a chvíľu aj teda Pikobalón bol priamo projekt pod nimi. 

Adam Bednář: A nasledoval obrovský počet e-mailov, ktoré sme písali rôznym medzinárodným korporáciám alebo slovenským firmám. Snažili sme sa im vysvetliť tú value proposition, ten tú hodnotu, ktorú dávajú vlastne dvadsiatim študentom, ktorí budú môcť v podstate pracovať na svojich zručnostiach, ktoré sú na vysokoškolskej úrovni. 

Judita Kašťáková: Čiže na začiatku ste museli byť veľmi iniciatívni a potom už to nejak začalo asi fungovať prirodzene. 

Erik Lakomý: Dobre a ja sa možno chcem opýtať aj na to, že pracujete teda dobrovoľne, hej, všetci, celý tím, ako tam ste? Alebo sú aj nejakí takí, ktorí majú reálne že výplatu alebo nejaké odmeny za to? 

Jakub Nagy: No, je to také, že máme možno nejakú externú prácu raz za čas, tak napríklad projekt pre americkú armádu – robili sme to štyria ľudia z nášho tímu. Čiže v podstate iba malá časť a za tie 2 mesiace práce sme dostali, tá cena bola vo výsledku 30000 dolárov. Čiže to bolo viac než adekvátne, by som povedal pre slovenských študentov. 

Erik Lakomý: Tak za 2 dni v pohode, hej, taká brigádka. (smiech) 

Jakub Nagy: Hej, áno. (smiech) A plus dostávame vďaka tomu, tomu… zase tie… 

Adam Bednář: Od partnerov dostávame veľa vybavenia zadarmo, na ktorom študenti môžu pracovať a rozvíjať aj svoje osobné projekty. A taktiež množstvo príležitostí, ktoré im posúvame. Čiže ten model funguje tak, že ja dobrovoľnícky pracujem na nejakom projekte, kde si ma tí vedúci v úvodzovkách ocheckujú, čo viem, čo neviem robiť na akej úrovni a následne ma posunú nejakej firme, kde môžem stážovať alebo brigádovať. 

Jakub Nagy: Hej, že nejaké freelance zákazky prípadne na weby a podobne pre programátorov a takéto príležitosti. 

Erik Lakomý: Jasné. A my sme sa ešte na tej konferencii tiež bavili o zaujímavých veciach, o týchto v zásade komponentoch, ktoré potrebujete na Pikobalón. Tak tam bola taká zaujímavá vec, čo mňa zaujala je, že z Číny je potrebné objednávať veľké množstvo. Že ako tú logistiku možno riešite, ako škálujete a znižujete možno nejaké náklady, alebo keď sú nejaké také minimá, že ako sa to rieši teda? 

Jakub Nagy: Tak to riešim primárne ja. Teda ide naozaj o to, že v podstate čo sa týka výroby aj tých čipov, aj tých obvodových dosiek, tak nikde, doslova nikde na svete nie je technológia robiť toto s takou, v takej precíznosti a na takej škále. Hej, že v laboratóriu to môžu vyrobiť aj v Európe, ale nevyrobia nám veľké množstvo. Čiže ešte čo sa stalo počas Covidu, že bola narušená celá tá logistická sieť, že neboli grafické karty a čipová kríza. Doteraz to má obrovský dopad. Niektoré z produktov, čo kupujeme, sú na niekoľko rokov dopredu vypredané. A teda riešime to, musíme. Naozaj to niekedy ide až do takého smeru ako na nejakom arabskom trhu, že ja si píšem s ľuďmi, čo nevedia poriadne po anglicky a spolu zjednávame cenu na čo najnižšiu za súčiastky a oni mi to potom pošlú zo skladu kuriérom. Čiže aj takto to môže vyzerať. 

Adam Bednář: Veľa firiem si aj vykúpilo tieto súčiastky. Čiže sa stretávame s takou naozaj komunikáciou z HR oddelení v nejakej technologickej firme, že no a môžete nám dať aspoň 5 týchto kusov, že my by sme to fakt potrebovali, študentský projekt, my sme takí dobrí. A oni, že no, viete a už… 

Judita Kašťáková: Toto zaberie, áno? 

Jakub Nagy: Ďalšia vec je teda, že používame veľmi, veľmi ako keby catting edge (?) nový hardware. Čiže často dostávame niektoré veci vlastne ešte v preprodukčnom štádiu. To znamená, že… Lebo naša produkcia je 100 kusov, čo je pre firmy smiešne, hej, že niektoré firmy pre nich produkcia znamená pol milióna kusov a viac. Čiže oni nám to vedia kvázi poslať aj ako vzorky a ešte predtým, než… Čiže máme takéto úplne experimentálne niektoré komponenty. 

Adam Bednář: Ešte je dôležité povedať, že my často spravíme len niekoľko kusov z každej iterácie a v podstate neustále sa venujeme tomu design procesu takým štýlom, aby sme čo najmenej stratili aj materiálov, aj vyhodili peňazí a dostali tú technológiu na čo najvyššiu úroveň. A až teraz po tých štyroch rokoch sme sa dostali na úroveň, kedy chceme zvažovať sériovú výrobu. 

Erik Lakomý: Dobre a Adam ty vyzeráš taký biznismen, že povedz, chcete to preklopiť možno z nejakého študentského projektu reálne do nejakej veľkej firmy? 

Adam Bednář: Áno, tak táto zmena nás bude čakať v najbližších dvoch rokoch určite. Otázka je, že ako veľmi dobre si vieme zadefinovať ten market a kde začneme. Takže určite máme už teraz niekoľkých odberateľov, ktorí o to majú záujem na rôznych škálach. Ale je dôležité si povedať, že stále sme študenti, ktorí nemajú schopnosť viesť veľkú medzinárodnú firmu. Čiže my sa na to skôr pozeráme ako na exit projekt, kde v podstate chceme vytvoriť technológiu, ktorá dokáže pomôcť svetu, a predáme ju potom teda firme s najvyšším záujmom. 

Judita Kašťáková: A ja by som sa možno spýtala, že vy teraz máte vlastne 17, 18, takže budete končiť strednú školu budúci rok? 

Adam Bednář: Ja už tento rok, Jakub budúci rok. 

Jakub Nagy: Hej, no budúci… Za 2 roky kalendárne, ale som vlastne ako keby tretiak na strednej. 

Judita Kašťáková: No a čo ďalej? Nad čím rozmýšľate? Plánujete ísť študovať na nejakú vysokú školu, alebo? 

Erik Lakomý: Skončíte školu a užijete si detstvo potom? (smiech) 

Adam Bednář: Určite pôjdeme na vysoké školy. Akože na tej akademickej vzdelanosti si tiež dávame záležať. A že možno nie sme v tej škole každý deň, ale stále máme jednotky, dvojky v škole a snažíme sa to udržať na takom ekvilibriu, kde stíhame oba tieto svety. 

Judita Kašťáková: Necítiš to tak, že už školy ty máš dosť a… 

Adam Bednář: Niekedy áno. Niekedy mám také myšlienky. Hlavne máme mentorov, ktorí za nami prídu, že chalani, načo ste v tej škole? Poďte tu, ja vás zamestnám a budete pre mňa pracovať a nemusíte mať vysokú školu. Však aj dobrý plat vám dáme. Ale snažíme sa tomu vyhnúť a naozaj chceme ísť do zahraničia študovať, a teda rozvinúť aj tú akademickú oblasť. 

Erik Lakomý: Máte už aj vybraté alebo vysnívané možno nejaké školy, kam by ste chceli ísť? 

Jakub Nagy: Ja sa napríklad osobne neviažem na nejakú špecifickú školu, lebo naozaj na tých vysokých úrovniach je to lotéria. Hej, čokoľvek môže človek dosiahnuť a je to náhoda. Ale nechcem ísť na školu, kde proste, že nejde mi o to, aby som mal nejaký titul na papieri. Však to sa… Za to mi to nestojí. A takisto myslím si, že vzdelávať sa je možné veľa rôznymi spôsobmi aj napríklad na internete cez rôzne takéto opensource univerzity a podobne. Ale čiže čo by som čakal od univerzity, že nájsť tam ten network ľudí a nájsť tam nejakú možno aj finančnú podporu, hej, že niektoré univerzity majú nejaké inkubátory startupov. Ale čisto ma fascinuje to, že tieto najväčšie, najlepšie univerzity sú také, že naozaj som v jednej budove, majú tu nukleárny reaktor, prejdem sa cez park, cez kampus a majú tu elektrónové mikroskopy, nanotechnológie a inde robia ja neviem umelé srdce a podobne. Že vie tam byť naozaj veľa synergií a veľa nejakého výskumu. 

Adam Bednář: Na tej vysokej škole ide aj o to, že ak už mám nejaký nápad, tak mám priamo miesto na tej škole, kde sa tomu viem venovať aj s podporou tých učiteľov. A naučiť sa na nejakom konkrétnom príklade, ktorý je pre mňa relevantný a zaujímavý. Ja naopak idem študovať niečo veľmi netechnické. Idem sa venovať právu. Áno, ako mne sa strašne páči aj tá myšlienka toho, že idem študovať niečo kvôli tomu, aby som získal nejakú perspektívu. Áno, že aj teraz riešim množstvo právnych záležitostí ohľadom našich projektov, ale nič na vysokej úrovni. Tak som sa rozhodol, že teda pôjdem na globálne právo a neskôr ho spojím buď s kyberbezpečnostným právom, alebo s vesmírom. 

Erik Lakomý: Tak to je zaujímavé. A držím vám palce obom teda, aby ste našli tú školu, kde vás to bude baviť. Možno to nebude jedna, možno ich bude viac. Minimálne aspoň dve si dajte ako stredné, aby ste sa nenudili. 

Judita Kašťáková: A ja by som sa vás možno iba spýtala na záver tohto nášho podcastu, čo by ste odporučili nejaký odkaz možno aj nám starším, nie rovesníkom. Skúste povedať nejakú vašu myšlienku. 

Jakub Nagy: Tak ja si myslím, že my máme veľmi dobrú skúsenosť s ľuďmi, že podporujú nás väčšinou vo všetkom, ale stále je možno taký ešte prežitok, že tí mladí, že je ten tradičný spôsob, že idem do školy, mám dobré známky, dostanem sa na dobrú vysokú školu a až potom vlastne začnem pracovať na niečom. Ale že treba si uvedomiť, že tí mladí už na strednej vedia naozaj pracovať na takýchto veciach. A my to dokazujeme stále či už náš tím, ale už sme objavili ľudí po celom svete, ktorí pracujú na podobných veciach. Preto aj pracujeme na Noove. Čiže naozaj, že dôverovať tej mladej generácii. 

Adam Bednář: Zároveň im dávať príležitosti. Ono ani nič z toho, čo sa nám podarilo vytvoriť za tie 3-4 roky, by nebolo možné bez tých partnerov, bez tých dospelákov, ktorí veria v tú mladú generáciu. A možno pre tých starších ľudí, že nájdite si tutoriál na internete a skúste sa venovať tomu, čo vás vždy zaujímalo. Moja mamina napríklad má vyštudovanú školu v inžinierstve a ekonómiu a teraz sa venuje modelovaniu v Blenderi, alebo sa učí programovať. Pretože ju to celý život bavilo, ale vtedy na to nemala priestor. A teraz to robí čisto kvôli zábave. 

Judita Kašťáková: Hm, tak to dám ako inšpiráciu môjmu otcovi, dobre. (smiech) 

Erik Lakomý: Tak to je veľmi pekný odkaz a možno aj presne taká stigma, že čo človek vyštudoval, to musí aj celý život robiť a nemôže to nikdy zmeniť. 

Jakub Nagy: Hej, presne tak, že napriek tomu, že my sme takíto, volajú nás všade, že sme mladí géniovia a neviem čo. Tak netreba začať v škôlke programovať, že dá sa s tým začať v dospelosti alebo aj… 

Judita Kašťáková: Čiže od ôsmich je príliš skoro, hej? (smiech) 

Jakub Nagy: Je to… Dôležité je, že na tom… Lebo keď sa hovorí, že nezáleží na veku v tomto, tak sa myslí často to, že môže sa začať skoro, ale myslíme si, že naozaj môže sa začať aj neskoro. Napríklad na tom keď som robil ten TEDx, tak hneď za mnou bol speaker, čo bol vlastne pán, že povedali mu doktori v päťdesiatke, že už nebude môcť, nemal by robiť žiadnu fyzickú aktivitu. A on si povedal, že no, nie, že ja idem začať bežať ultramaratóny. A teraz v sedemdesiat jednotke chodí a vyhráva rôzne ultramaratónové súťaže a niekoľkodňové behy a tak ďalej. 

Erik Lakomý: Hej, aj to je super. Podľa mňa nikdy nie je neskoro a nikdy nie je neskoro ani na zmenu. Takže ja vám, chalani, budem držať palce, aby sa vám darilo. Našimi dnešnými hosťami boli Jakub Nagy, ďakujem. 

Jakub Nagy: Ďakujem krásne za pozvanie. 

Erik Lakomý: A Adam Bednář. 

Adam Bednář: Ďakujem aj ja. 

Erik Lakomý: A takisto aj naša nová spolumoderátorka Judita Kašťáková. 

Judita Kašťáková: Ďakujem krásne. 

Erik Lakomý: Vy ste počúvali 90. epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní. Aj táto epizóda vznikla s podporou PROSIGHT a ak sa vám páčila, tak neváhajte ju zdieľať vašim kamošom alebo známym, alebo dajte lajčík. Takže počujeme sa opäť o 2 týždne, dopočutia.