O epizóde

Disciplína, vytrvalosť, sebazaprenie, či výkon sú pojmy, ktoré sa spájajú nielen so športom, ale aj s podnikaním. Športová psychologička Michala Bednáriková v epizóde vysvetľuje ako sa dlhodobo udržať na víťaznej vlne, či ako vytrvať, keď naša hlava nespolupracuje a máme chuť všetko vzdať, ale aj to, ako začať s pohybom, keď sme naposledy cvičili na telesnej výchove na strednej škole. 

V epizóde sa dozviete:  

• Ako sa spolupracuje so známymi športovcami a s čím najčastejšie prichádzajú?  
• Aký vplyv má šport na našu osobnú pohodu a naopak naša psychika na naše športové výkony? 
• Ako si nájsť zdravý vzťah v starostlivosti o svoje telo? 
• Ako začať s pohybom, športom keď som naposledy cvičil na telesnej výchove na strednej? 
• Ako sa udržať dlhodobo na “víťaznej” vlne? 
• Čo by sme mali robiť, ak naša myseľ nespolupracuje? Ako vytrvať keď nastáva kríza a máme chuť sa vzdať?  
• Vášeň pre cvičenie prácu vs. závislosť od cvičenia a workoholizmus. Ako si nastaviť zdravé hranice a neupadnúť do extrémov? 
• Ako vniesť do firmy športového ducha? Ako začať?  
• Ktoré aktivity sú najvhodnejšie realizovať na teambuildingoch? 

Youtube video

Knihy spomínané v epizóde: 
Simon Sinek – Začni otázkou prečo 
Stephen Guise – Mini zvyky 

Linky z podcastu: 
Psychológia športu  
Športujeme spolu o dušu 
Andrej Vršanský – Aj firma má svoje duševné zdravie  

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Verzia v posunkovom jazyku

Prepis celej epizódy

Simona Hanová: Disciplína, vytrvalosť, sebazaprenie či výkon sú pojmy, ktoré sa spájajú nielen so športom, ale aj s podnikaním. O tom, ako sa dlhodobo udržať na víťaznej vlne, či ako vytrvať, keď naša hlava nespolupracuje a máme chuť všetko vzdať, ale aj o tom, ako začať s pohybom, keď sme naposledy cvičili na telesnej výchove na strednej škole, sa dnes budeme rozprávať so športovou psychologičkou a zároveň prezidentkou Slovenskej asociácie športovej psychológie Michalou Bednárikovou. Michala, vitajte u nás v štúdiu.

Michala Bednáriková: Dobrý deň, ďakujem za pozvanie.

Simona Hanová: No a moje meno je Simona Hanová a vy počúvate ďalšiu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní, ktorý vzniká s podporou PROSIGHT. Tak poďme rovno na to. Vy ste športová psychologička a myslím si, že nie je úplne, nie je to úplne známe, čomu sa športová psychológia venuje. Skúste možno opísať, že čo je náplňou vašej takej každodennej práce?

Michala Bednáriková: Náplňou mojej každodennej práce je pomáhať športovcom, prípadne aj alebo dávať nejaké rady aj ich rodičom a trénerom. S tým, ako sa dostať do dobrej osobnej pohody a ako zvládať dobre svoj život a svoj výkon.

Simona Hanová: Áno a ako sa človek môže stať športovým psychológom?

Michala Bednáriková: Na Slovensku je tá cesta trošku komplikovanejšia, nakoľko u nás sa nedá študovať športová psychológia ako magisterský program. Čo ale v zahraničí – najbližšie myslím si, že už v Rakúsku alebo teda rozhodne v Nemecku – možné je. Čiže na Slovensku sa športovým psychológom väčšinou človek stane tak, že má záujem o túto aplikáciu psychológie, čiže psychológie športu a najčastejšie je to niekto, kto má nejakú históriu spájanú so športom či už výkonnostným alebo rekreačným aspoň. A vzdeláva sa ďalej, cestuje do zahraničia, lebo na Slovensku to neni možné.

Simona Hanová: Čiže predpokladám, že vy ste športovali a potom ste sa rozhodli, že vás asi zaujíma, hej, že ako možno vplýva šport na duševné zdravie. Alebo čo bola tá cesta?

Michala Bednáriková: Tá cesta bola taká, že keď som bola dieťa, tak som si nejako nesprávne v hlave uzavrela, že ja vlastne už nikdy nemôžem robiť vrcholový šport profesionálny, lebo už mám príliš veľa rokov. Podotýkam, mala som vtedy 12 rokov.

Simona Hanová: Fuuu, tak to je teda dosť. To je už obrovské číslo.

Michala Bednáriková: To je obrovské číslo naozaj. Samozrejme, že to nebola realistická predstava, že možné to, samozrejme, ešte bolo. Možno nie v tom športe, ktorý som v tom čase už prestávala robiť, a to bola moderná gymnastika, ale v mnohých iných športoch by to možné bolo. No ale každopádne sama som už vtedy a potom aj neskôr, keď som začala liezť, zistila, že aký veľký vplyv má naša psychika vlastne na to, ako nielen ako fungujeme v bežnom živote, ale aj ako fungujeme pri výkone. A teda konkrétne u mňa to bolo pri tom športovom výkone. Že keď som viacej v pohode, tak ten športový výkon nejako zrazu ide tak ľahšie. A keď nie som v pohode, alebo sa mi nedarí a veľmi ma to tak zahltí, tak potom vlastne sa mi už ani nedarí podávať ten výkon. Čiže to prepojenie toho výkonu a tej osobnej pohody a celkového takého fungovania bolo pre mňa zaujímavé, a preto som sa rozhodla, že teda športová psychológia. Tak to hlavné slovo je psychológia, tak idem študovať psychológiu.

Simona Hanová: To ste mi dobre nahrali aj na moju ďalšiu otázku, pretože som sa vás vlastne chcela opýtať, že presne, že aký vplyv má šport na tú našu osobnú pohodu a ako naopak naša psychika na naše športové výkony vplýva? Lebo existuje, samozrejme, všade sa píše, hej, že šport je super a treba športovať. Ale možno keby ste to vedeli vysvetliť, že možno aj aké nejaké fyziologické procesy prebiehajú v našom tele, keď sa hýbeme a športujeme, že čo sa vlastne deje? Alebo prečo je nám tak dobre, keď cvičíme a keď nejako športujeme, alebo sa hýbeme?

Michala Bednáriková: Tak existuje taký všeobecný úzus, že človek je bio-psycho-sociálna bytosť. Takže máme tú svoju fyzickú stránku, o ktorú sa potrebujeme starať. Väčšina z nás to pozná tak, že potrebujeme sa najesť napríklad, potrebujeme spať. Potom máme tú psychickú stránku. To znamená, že rôzne psychické procesy, ktoré sa dejú v našej hlave, prežívame emócie. A potom je to sociálna stránka a to je tá časť, ktorá nám hovorí, že potrebujeme byť s druhými ľuďmi. Niekto, samozrejme, trochu menej, keď je introvert, niekto podstatne viac. Ale v zásade každý z nás potrebuje v nejakej miere byť s druhými ľuďmi. Čiže to prepojenie toho pohybu a tej našej psychiky je tak, že vlastne pohyb sa týka našej hlavy a hlava sa týka nášho tela. A tým pádom je to všetko prepojené. Čiže keď sa hýbeme, tak okrem toho, že máme zdravé telo, čo teda asi všetci lekári mi dajú za pravdu a povedia, že áno. Keby sme sa všetci viacej hýbali, tak by sme boli podstatne zdravší. A mnohé civilizačné ochorenia, ktorými dnes trpíme, sú dôsledkom nedostatku pohybu. Tak zároveň je to aj o takom tom prežívaní pozitívnych pocitov, ktoré pri pohybe – a pre niekoho to bude znamenať pri športe – zažívame. Čiže sa nám vyplavujú endorfíny, keď sme to veľmi neprehnali, samozrejme. Čo niekedy býva problém u ľudí, že keď sa tak veľmi namotivujú, že teda konečne idem začať a potom to preženú a nemajú s tým spojené až také pozitívne zážitky. Ale v zásade je to tak, že pokiaľ na to pôjdu postupne, tak každý 1 z nás s tým môže mať spojené pozitívne zážitky.

Simona Hanová: Čiže pri tomto mi napadá presne, ako ste vraveli, ja len nadviažem, že prišla mi na um taká paralela medzi športom a podnikaním, že aj v tom, že existujú 2 extrémy. Hej, že na jednej strane je tá vášeň pre cvičenie a podnikanie, prácu. A na strane druhej máme tu závislosť od cvičenia a až workoholizmus, že ako si vlastne nastaviť a udržať tie zdravé hranice? Lebo presne ako vravíte, ja mám napríklad vo svojom okolí kamarátov a teraz sa tak namotali na cyklistiku, že naozaj o ničom inom len od rána do večera milióny kilometrov, žiaden čas na regeneráciu. A zase aj pri práci sa človek dokáže naozaj do toho tak pohrúžiť, že pracuje proste 20 hodín, 16 a nič iné nevníma. Že ako tie hranice si udržať, alebo čo by sme mali urobiť?

Michala Bednáriková: Tak to nadviažem na to, čo som povedala, že sme vlastne bio-psycho-sociálne bytosti. Tak takto vlastne aj Svetová zdravotnícka organizácia definuje, že čo je zdravie a hovorí, že zdravie je pocit alebo teda prežívanie úplnej fyzickej, duševnej a sociálnej osobnej pohody. To znamená, že vlastne všetky tieto 3 časti potrebujeme mať v nejakej miere saturované, aby sme tú osobnú pohodu mohli prežívať. Čiže keď ja začnem sa zameriavať príliš veľa na akúkoľvek činnosť, či je to práca alebo aj šport, tak pravdepodobne tieto 3 veci nebudú v rovnováhe. A tým pádom keď nie som v rovnováhe, tak sa dostávam do extrému. Takže vždy je to hlavne o tom, že či mám zabezpečenú tú rovnováhu, či niektorá z tých mojich stránok netrpí. Pri workoholizme je to častokrát tá sociálna stránka, čiže rodina alebo priatelia v prípade mladších podnikateľov. A v prípade zase preháňania to so športom paradoxne môže trpieť tá fyzická stránka. Lebo hoci teda pracujem aj s profesionálnymi športovcami respektíve so športovcami, ktorí chodia na súťaže predovšetkým, tak zároveň platí, že ten vrcholový a profesionálny šport už úplne neni o zdraví. Takže všetko s mierou by som povedala.

Simona Hanová: Čiže športom k trvalej invalidite – je na tom niečo pravdy? Lebo takéto výroky sa rozprávajú.

Michala Bednáriková: Áno, ale to je 1 extrém. A potom ten druhý extrém je, že sedením k trvalej invalidite.

Simona Hanová: Áno, čiže treba nájsť naozaj ten stred, pokiaľ nie sme teda vrcholový športovec, ale sme rekreačný športovec. Keď už ste spomínali vlastne, že spolupracujete so známymi športovcami, s čím za vami tak zvyčajne prichádzajú? Alebo na čom tak pracujete, keď o tom môžete hovoriť?

Michala Bednáriková: Všeobecne môžem, samozrejme, hovoriť. Tak športovci prichádzajú najčastejšie za mnou v situácii, keď je nejaký výkyv výkonnostný. A ten výkyv výkonnostný môže byť taký, že na tréningu to tomu športovcovi alebo športovkyni ide a keď príde na lámanie chleba na súťaži, tak zrazu tam ten výkon je podstatne slabší ako v tom tréningovom prostredí. Prípadne iný typ výkyvu je, že 1 deň mu to ide, druhý deň to nejde medzi súťažami napríklad. A nevedia si to ničím iným vysvetliť, všetko možné už vyskúšali a povedia si, alebo tréner alebo rodič to uzavrie s tým, že je to v hlave, a tak sa ku mne dostanú. Potom taká menšia skupina športovcov sa ku mne dostáva takzvane preventívne. Čiže niekto v ich okolí – rodič alebo tréner – si povedia, že nemáme síce žiadne aktuálne problémy, nejaké vážne výkyvy, ale je to súčasť tréningovej prípravy mentálna príprava alebo teda psychologická príprava, a tak to chceme začať riešiť už teraz. Lebo už má na to vek, lebo sa dostáva do tej výkonnosti a tak. Čiže vtedy väčšinou prichádza, že vlastne sa nič také vážne nedeje. A to je super, lebo potom máme čas sa na čokoľvek pripraviť.

Simona Hanová: Áno, čiže radšej dopredu ako potom už…

Michala Bednáriková: Áno, ale je to teda menšina.

Simona Hanová: A môžete prezradiť aj nejaké mená známych športovcov?

Michala Bednáriková: No, to nemôžem, samozrejme. Súčasťou mojej dohody so športovcami je aj dohoda o diskrétnosti. A to vlastne pozná každý psychológ, že o svojich klientoch nerozprávame a už vôbec nie tak, že pracujem s tým a tým človekom. Pre mňa to teda znamená, že o nich ďalej nerozprávam. Je to zároveň pre mňa postojová vec, pretože verím, že nie je etické sa viezť na sláve úspechu mojich klientov, aj keby tú slávu a úspech už mali. A zároveň mám tú skúsenosť, že ak sú s našou spoluprácou spokojní, tak nemajú problém proste posunúť kontakt na mňa ďalej. A zároveň vlastne je to o tom, že šport ako taký a úspech v športe je veľmi multifaktoriálny. Čiže záleží od veľkého množstva faktorov, ktoré sa musia v jednom momente stretnúť, aby ten úspech v tej súťaži prišiel. A čím je tá latka tej súťaže vyššie, čiže keď hovoríme o majstrovstvách Európy, sveta alebo o olympijských hrách, tak tým viacej tých faktorov tam zohráva rolu. A z toho všetkého veľkého množstva faktorov som ja 1 faktor, ktorý snáď prispieva, samozrejme, tomu športovcovi. Verím, že keby neprispieval, tak tú spoluprácu nemáme dôvod predlžovať. Ale bolo by trúfalé hovoriť, že ja som ho priviedla k nejakému úspechu alebo k niečomu. Čiže v prvom rade sa tam priviedol ten športovec sám veľkou drinou, rokmi práce na sebe, ktorú si väčšina ľudí asi ani nevie predstaviť. Ale sme v podcaste o podnikaní a ja si myslím, že práve podnikatelia si to veľmi dobre vedia predstaviť. Pretože keď začínate od nuly, tak viete veľmi dobre, čo to znamená proste na sebe tvrdo pracovať a tiež ten úspech neprichádza za noc.

Simona Hanová: Ale je veľmi dobré, keď máte niekoho, kto vám môže nejako pomôcť, alebo vás naviesť a tak ďalej. Keď možno niekedy máte chuť to aj vzdať, lebo ako som v úvode spomínala, tak naozaj s podnikaním sa spájajú pojmy, ako je disciplína, vytrvalosť, trpezlivosť, sebazaprenie, výkon. Tak čo by som akože mala robiť, keď mám chuť to naozaj vzdať, keď už to mám tak v hlave? Môže to byť v športe možno v podnikaní, keď už fakt, že príde nejaká kríza v hlave a proste neviem, čo ďalej? Môžem si povedať nejaké zázračné slovo, alebo čo by som mala robiť?

Michala Bednáriková: Bolo by to super, keby to tak jednoducho fungovalo. No, v prvom rade si myslím, že je to o tom si uvedomiť, že prečo to robím. Lebo nejaký dôvod vždy na začiatku máme, prečo sme sa vydali tou cestou, ktorou sme sa vydali. Čo boli tie moje dôvody, možno hodnoty, ktoré vlastne napĺňam? Pre niekoho je to pomoc druhým, pre niekoho je to prinášať proste niečo pre spoločnosť, pre komunitu, vytvárať nejakú inováciu, ktorá niekomu uľahčí život. Sú veľmi rôzne aplikácie, ktoré ja neviem, napríklad mňa napadá, teraz som bola na konferencii a tam sme mali aplikáciu virtuálnej reality pre šport. Ale zároveň nám ukázali, ako vlastne spolupracujú so seniormi v centrách, ktorí majú Parkinsonovu chorobu, majú problém s pohybom, a ako vďaka virtuálnej realite a naozaj mali na očiach také tie okuliare virtuálnej reality, v rukách pomôcky, na nohách tiež snímače, sa učili znova chodiť. A zrazu boli odvážnejší a zrazu proste im to diametrálne zmenilo život. Čiže aj niečo podľa mňa, čo je na prvý pohľad také  technologické, má za sebou to prečo. A pekne to opisuje Simon Sinek vo svojej knihe Začnite s prečo. Čiže v takých tých krízových chvíľach je podľa mňa dôležité si spomenúť na to svoje prečo, že prečo to vlastne robím, čo mi to dáva, aký mi to dáva zmysel. A nemyslím si, že niekto sa púšťa do podnikania, lebo chce len zarobiť peniaze. Pretože sú omnoho asi ľahšie cesty, ako zarobiť peniaze, ako zrovna tou cestou, že podnikám, zamestnávam ľudí, bojujem o zákazky.

Simona Hanová: Pri tom “prečo to vlastne celé robím”, čo ste spomínali, mi teraz napadla taká príhoda. Keď som bola nedávno vo fitku cvičiť a už som naozaj už som nevládala a neviem koľké kolo malo ísť bear holdov a tak ďalej. A ja som tak stála, pozerám sa do diaľky, stojím a prišiel môj tréner a mi hovorí: „No čo? Veď ty by si najlepšie mala vedieť, že čo si máš povedať, aby to išlo.“ (smiech) A ja vtedy hovorím: „No, ja neviem, čo si mám povedať.“ Jediné, čo mi napadlo, že prečo to vlastne celé robím, som si tak spomenula a to mi tak fakt že pomohlo. Iné techniky nejako na um neprišli. (smiech) Aj keď ako podľa neho by som to mala teda vedieť zázračné formulky. Ale naozaj uvedomiť si, že prečo, hej.

Michala Bednáriková: No a plus je to potom možnosť v takých chvíľach aj o takom súcite k sebe, že je v poriadku, že občas sa cítim zle. A neočakávať od seba, že idem na tej víťaznej vlne. Že čo môžem robiť pre to, aby som išiel na víťaznej vlne. No, keď sa pozriem na oceán, každá vlna raz príde k brehu. Takže keď som sa učila surfovať, tak keď som prišla k brehu, tak som musela zostúpiť, ak som teda nebola zhodená už predtým, otočiť sa opačným smerom a začať pádlovať znova proti tým vlnám. A potom som sa znova mohla viezť na nejakej vlne. Čiže je to asi aj o takej tej akceptácii reality, že život neni len o tom, že stále všetko ide smerom hore, ale sú mnohé prekážky. A keď som na ne pripravená, tak sa zvládajú lepšie. Keď mám podporu vo svojom okolí či už pracovnom alebo osobnom, tak sa zvládajú zase lepšie. A pokiaľ nie som workoholička a tým pádom nesústredím 100 % svojej energie na jednu činnosť, tak keď sa mi v tej jednej činnosti trochu prestane dariť a potrebujem ako keby chytiť ďalší dych, tak mám tie ďalšie činnosti, ktoré mi tú odmenu môžu dať v podobe toho, že som doma so svojou rodinou, alebo idem s priateľmi sa stretnúť, idem si zašportovať.

Simona Hanová: Áno, čiže mať ako keby viacero pilierov, nestavať iba na 1, hej, že len práca a len šport, ale teda mať aj to sociálne zázemie, možno aj iné záujmy. Že keď sa možno jedna vec zrúti, tak mám inú, hej, a viem si to takto presne korigovať, že… To bola vlastne aj taká moja ďalšia otázka, čo som sa vás presne chcela opýtať o tej víťaznej vlne. Ale už ste ju v podstate aj sčasti zodpovedali, že je to úplne v poriadku, hej, keď naozaj sa nevieme udržať na tej víťaznej vlne či už v športe alebo v podnikaní. Ale že je to v pohode mať aj tie presne výkyvy a že je to v poriadku. Pretože množstvo podnikateľov veľmi idú po výkone. Ale však samozrejme, aj športovci tlačia na ten výkon. A akonáhle  trošku niečo nejde, tržby sú menšie, tak už je to úplne zlé, hej. Čiže nie je otázka, ako sa udržať dlhodobo na tej vlne, ale skôr, ako ste vy vraveli, že je to v poriadku mať aj také jemné výkyvy.

Michala Bednáriková: Tak to je viete ako, v podnikaní tiež nedáte všetko na jednu kartu, lebo to je príliš veľké riziko. Čiže keď rozložím riziká, tak keď jedno nevyjde, alebo začne ísť trošku negatívnejšie, ako som si predstavovala, tak je to stále v pohode, lebo mám tie ostatné, tie ostatné investície. A tak je to aj vlastne v športe, že aj v športe je problém, keď športovec má len tú športovú identitu vybudovanú. Lebo potom keď prichádza koniec športovej kariéry, tak sa v podstate športovcovi zrúti svet. A z tých výšin a z tej slávy, ak bol vysoko a bol slávny, tak vlastne padá a zrazu nemá tú svoju identitu o čo oprieť, lebo to, o čo bola opretá, vlastne už neexistuje. A musí to budovať nanovo.

Simona Hanová: Čiže mali by mať aj nejaké iné záujmy, alebo?

Michala Bednáriková: Áno, určite. Tak ako v podnikaní rozloženie rizika v podstate sa to dá nazvať.

Simona Hanová: Hej, že presne nestaviť len na jednu kartu, ale takto si to ošéfovať a postarať sa o seba. My keď sme sa pred týmto rozhovorom rozprávali, tak ja som vám hovorila všetky tie pojmy ako disciplína, trpezlivosť, výkon. A vy ste mi povedali, že no, ale ešte starostlivosť o seba je veľmi dôležitá. A či už u športovcov alebo u podnikateľov, alebo proste samozrejme aj u kohokoľvek je to veľmi dôležité. Tak ako si mám nájsť zdravý vzťah k starostlivosti o svoje telo? Už sme sa o tom bavili, že extrémy nie sú vhodné. Ale že čo mám vlastne začať robiť, alebo ako začať s pohybom, keď som sa zasekol niekde na strednej a naposledy na telesnej? Čo môžem urobiť?

Michala Bednáriková: Myslím si, že aj tu častokrát ľudia majú také veľké oči a veľké očakávania, že chcú ísť akoby z toho, že nehýbem sa -> do toho, že som úplne super športovec v top forme. Lenže v športe a v živote aj v podnikaní všetko ide proste postupnými krokmi. A keď urobím to, že necvičím vôbec a potom idem do posilňovne napríklad a si tam naložím nejaké ťažšie váhy, tak…

Simona Hanová: Áno, to som ja.

Michala Bednáriková: Väčšinou sa stane čo? Na druhý deň mám šialenú svalovicu, potom možno ešte aj na tretí a na štvrtý. A potom si poviem, no, ja som vedela, že toto nie je pre mňa. Lenže som ochotná pripustiť, že možno šport naozaj nie je pre každého, ale pohyb pre každého je. Takže pokiaľ nemám vzťah k tomu robiť nejakú vyslovene športovú aktivitu typu, že si idem zabehať, alebo si idem zabicyklovať, tak každý z nás má schopnosť chodiť. Ja som dneska napríklad sem do tohto podcastu prišla. Neviem asi 2 kilometre odtiaľto mám kanceláriu. Dneska nepôjdem určite športovať, lebo to nestíham, ale urobila som tú voľbu. A takéto voľby robí každý z nás. Idem z podchodu na Trnavskom Mýte – pôjdem schodmi, alebo pôjdem eskalátorom? Môžem sa, každý z nás sa pri každej takejto voľbe môže rozhodnúť. Idem nakupovať do nákupného centra, väčšinou tam tiež mám vedľa seba schody, ktoré idú na elektriku, a potom také, ktoré idú na ľudskú energiu. Čiže už len to keby ľudia začali chodiť pešo, tak problém sedavosti, na ktorú sa sťažujú lekári, dietológovia, ale vlastne aj fyziológovia, by bol podstatne znížený. Takže začať v malom – dať si malé kroky. Čiže keď som mala nulový pohyb, tak si povedať, čo je ten malý pohyb, ktorý môžem začať robiť? Jedna taká fajn kniha, úplne si asi nepamätám názov, ale je vlastne o návykoch…

Simona Hanová: Môžeme dať potom do popisu.

Michala Bednáriková: Áno, môžeme dať potom do popisu, ak ju nájdem. A tá vlastne hovorí, že dajte si taký cieľ, ktorý sa nedá nezvládnuť. Napríklad, že urobím za deň 1 klik. To zvládne každý, nie? No, dobre, klik je možno ťažký, dajme drep, lebo drep asi zvládne každý, keď nemá problém s kolenami, alebo zhyb. To je jedno. Tak malý počet, aby sa to nedalo nezvládnuť. Čiže jediné, čo musím urobiť, je, že si na to spomeniem a že to urobím. A vždy vlastne môžem urobiť aj viac. Čiže napríklad keď urobím ten 1 drep, tak si môžem povedať, že no, tak dneska by som mohla zvládnuť aj 2, 3, 10. To je jedno. Ale nemusím, pretože splnený návyk je, keď urobím ten 1. A týmto si vlastne začínam budovať na dennej báze – a to je dôležité – nejaký návyk, návyk niečo robiť. Čiže môže to byť návyk, že nebudem používať výťah, bývam na siedmom poschodí a aspoň raz denne na to siedme poschodie vykráčam. Určite mi to na začiatku bude trvať dlhšie, zrejme sa v nejakom momente aj veľmi zadýcham. Môžem to zvládnuť pomaly, nikam sa nemusím ponáhľať. Čiže keď idem z nuly, chcem sa dostať vyššie, tak začať robiť malé zmeny. A je to naozaj o množstve malých rozhodnutí, ktoré každý z nás môže robiť každý deň – ísť mestskou hromadnou dopravou miesto toho, že idem autom, vystúpiť o zastávku skorej. Tých možností je naozaj nespočetne veľa. Je to len o takom tom naozaj rozhodnutí, že chcem niečo začať robiť inak.

Simona Hanová: Áno, čiže nemám si dať hneď cieľ vystúpať na Mount Everest, ale jednoducho mám sa pozerať na tie každodenné činnosti a postupne ísť ďalej a ďalej.

Michala Bednáriková: Áno, akože ak mám priestor na to, že naozaj môžem chodiť 2-3-krát do týždňa cvičiť s trénerom, alebo nájsť takúto formu, kľudne. Ale mnohí ľudia vlastne nikdy nezačnú, pretože vidia toto ako ten Mount Everest – tie 2-3-krát do týždňa. Ale v skutočnosti milión iných vecí by mohli zvládnuť urobiť. Čiže nebáť sa toho, že chcem sa aspoň trochu hýbať. Aj činnosti v domácnosti ako upratovanie spaľujú energiu.

Simona Hanová: Aj to je pohyb.

Michala Bednáriková: Čiže aj to je pohyb. Aj práca v záhrade je pohyb. Každý z nás má ten pohyb nejako inak daný. Pre mňa je to šport. Mňa cvičiť v posilňovni absolútne nebaví. Vždy, keď som to robila, tak to bola taká že z núdze cnosť pre mňa, že áno, viem, prečo to robím. Robím to kvôli športu, ale nerobím to preto, že by som si to nejako užívala. Ale poznám ľudí, ktorých to vyslovene baví, hej. Alebo že idú na nejaké hodiny aerobiku alebo zumby.

Simona Hanová: Čiže nájsť si aj to, čo človeka baví. Hej, že nech už je to čokoľvek, akýkoľvek pohyb. Nenútiť sa do niečoho, čo teda ako vyzerá to možno cool, ale to sú také vlny, nie? Sú potom cyklistické vlny, potom sú nejaké iné a všetci robia to jedno. (smiech) Hej, čiže nájsť si naozaj to, čo človek má rád a čo ho baví. Inak pri tej chôdzi ja som si teraz spomenula na moju maminu, ktorá už pred dá sa povedať takými… pred rokom a pol začala chodiť naozaj zo začiatku veľmi málo. Predtým sa hýbala fakt možno na strednej a dúfam, že ma nezabije, že o nej rozprávam. Ale naozaj začala a je to pre mňa veľká inšpirácia, čo akože dokázala, že začala naozaj zo začiatku iba nejaké možno 500 metrov, potom kilometer. Teraz chodí každý deň 15 kilometrov až 20, hej, že a rýchlou chôdzou. Akože naozaj, že to je… Naozaj dá sa úplne maličkými krokmi dostať k tomu a nezačať hneď tak, že neviem…. idem robiť na nejaký Bodycombat a spálim 700 kalórií za 40 minút. (smiech)

Michala Bednáriková: No, to je tak, ako keď mám nadváhu, tak nezačnem behať, pretože čo mi to urobí? To mi iba ublíži, aj keď pohyb sám o sebe by mi nemal ublížiť. Takže je to naozaj o nájdení si niečoho, čo môžem robiť vzhľadom na moje nejaké možno fyziologické obmedzenia. To môže byť….pre niekoho to môže byť nadváha, ale pre niekoho to môžu byť problémy s kolenami. A pritom môže byť úplne vyšportovaný bez toho. Čiže to je jedna vec. A potom druhá vec naozaj niečo, k čomu budem mať vzťah. Nemala by som to robiť pre niekoho iného. Mala by som to robiť v prvom rade pre seba, lebo je to starostlivosť o seba. A tam si niekto môže povedať, že ale to je také sebecké sa o seba starať, že treba sa starať o tých druhých a pomáhať tým druhým. Ale to nie je pravda. To je veľmi altruistické starať sa o seba, lebo ja keď sa na to pozriem ako psychologička, tak ja som ten nástroj. Ja musím byť v pohode, aby som niekomu mohla pomáhať. Čiže keď sa nepostarám o seba, tak vlastne sa tým cezo mňa nepostarám o tých mojich klientov. A ako sa hovorí, z prázdnej misky nenaleješ.

Simona Hanová: No, to je, to je úplná pravda, tak psychológovia ešte o to viac asi musia na to pozerať. Ja teraz spomeniem 1 váš výrok, ktorý sa mi veľmi páči, a ja si reálne myslím, že to tak je. A vy máte na vašej stránke….inak mimochodom Psychológia športu.sk, ak by si chcel niekto pozrieť z našich poslucháčov…..máte 1 taký výrok, že “Verím, že telo robí to, čo si hlava myslí a cíti. A preto je to niekedy práve naša myseľ, kto je naším najväčším protivníkom, ale môže byť aj naším najlepším priateľom na ceste rozvoja.” A už sme sa, už sme sa o tom bavili, ale teda povedzme, že keď je naša myseľ tým najväčším protivníkom, čo okrem toho by sme si ešte možnože mohli povedať? Okrem toho, že prečo to celé vlastne robíme? Lebo… existujú nejaké relaxačné techniky alebo niečo, čím sa vieme zase nejako namotivovať? To je také akože, nechcem od vás určite 5 rád ani 5 tipov, lebo to psychológovia nemajú radi, lebo to je ako z magazínu nejakého ženského alebo tak. Ale že či existuje niečo, čo okrem toho ešte si môžeme urobiť – nejaké cvičenia alebo niečo?

Michala Bednáriková: No, taký ten úplne najzákladnejší krok je naozaj sa tak ako pozrieť sa do zrkadla a môžeme si aj nahlas v tom zrkadle povedať, že prečo sa idem o seba starať. Lebo niekto naozaj môže to mať tak nastavené, že nemám na to čas. Alebo potrebujem ešte toto urobiť, ešte toto urobiť, ešte toto urobiť. Ale keď prídem do lesa a začnem píliť stromy a nebudem sa starať o tú pílu, tak ma to stojí enormné úsilie. A potom pritom tú pílu iba raz nabrúsim a zrazu ma to stojí podstatne menšie úsilie a trebárs mi to ide aj rýchlejšie. Čiže aj ľudia, ktorí sú zameraní na výkon, tak by sa mali o seba starať. Pretože vďaka tej starostlivosti o seba môžu ešte aj ten výkon zvýšiť, keď im na tom tak veľmi záleží.

Simona Hanová: To bude veľká motivácia, keď sa dá zvýšiť výkon.

Michala Bednáriková: Čiže, čiže to je taká ruka v ruke by som povedala, že to ide. Čiže povedať si, prečo to robím, potom sa pozrieť do svojho kalendára a povedať si, kde to idem naplánovať. A ja mám predstavu, ako vyzerá manažérsky kalendár. Takže povedať si, že toto je pre mňa priorita tak, ako mám iné priority, tak aj toto je pre mňa priorita. A keď sa dostanem do stavu, že skončím na operačnom stole, lebo mi skolabuje chrbát, tak ten výkon nebudem podávať. Nebudem robiť všetky tie veci, ktoré mám v tom kalendári. Takže naplánovať si to, vytvoriť si na to čas. Lebo každý môže povedať, že nemám čas, alebo mám čas až neviem kedy. To neni o tom, že mám alebo nemám čas. Každý z nás má rovnakých 24 hodín. To je o tom, že pre mňa je to priorita a do toho kalendára to proste dám ako jednu z priorít. A až keď toto urobím, potom tú prioritu môžem začať napĺňať. A zase to môžu byť malé veci. Netreba tú prioritu dať, že teda to bude hneď prvý týždeň 10 hodín do týždňa. Keď mám nulu a bude to že hodina, tak to bude super. Keď cez víkend si poviem, že pôjdem na bicykel, ak mám vzťah k bicyklovaniu, a pôjdem na 2 hodinky, alebo sa pôjdem prejsť, alebo pôjdem na túru s deťmi. Alebo v lete, máme leto už za chvíľočku, takže môžeme si ísť zaplávať, môžeme ísť k vode. Ako tých možností, ako sa hýbať, je takmer nekonečne. A kto chce, nájde si spôsob, kto nechce, nájde si dôvod.

Simona Hanová: Čiže je to všetko o prioritách, ako ste povedali. Poďme sa teraz ešte spoločne pozrieť trošku do firiem. Keďže vo firmách sa stretávame s takým fenoménom teambuildingov, ktoré občas končia takou viac párty ako nejakými možno aktivitami. Ale samozrejme, to nechcem akože hádzať všetky firmy do jedného vreca. Ale teda ktoré aktivity sú podľa vás také najvhodnejšie, čo sa týka tých teambuildingov? Alebo povedzme, že máme firmu a nevieme, že kto je aký tam športovec, aby sa niekto necítil nejako, necítil nejako možnože nejaký neschopnejší, alebo  mu to až tak nejde. Že čo je taká vhodná forma, aby sa každý zapojil?

Michala Bednáriková: Asi nie je jedna aktivita, do ktorej sa naozaj každý zapojí s tým, že ho to bude super baviť a bude mať pocit, že je na to super schopný. Čiže je to skôr o takej ponuke viacerých aktivít, by som povedala. Aktivít, ktoré sú možno niektoré veľmi jednoduché, a potom nejaké aktivity, ktoré sú komplikovanejšie. Lebo v každej firme – zase záleží od veľkosti, ale povedzme, keď tam mám 50 ľudí -, tak nepustí Gaussova krivka a povieme si, že budú nejakí… Proste zopár bude takých extrémistov, ktorí sadnú na bicykel a dajú za deň pomaly 200 kilometrov. Zopár bude takých, ktorí proste nevyjdú na prvé poschodie. A väčšina ľudí bude niekde v strede sa hýbať. Hej, čiže hľadať také aktivity, kde môžem zapojiť všetkých, ak chcem teda tým dosiahnuť to, že tam vzniká tím. Lebo o tom by to malo byť, o budovaní tímu. O tom, že v tíme nemusíme mať všetci rovnaké schopnosti a to je úplne v poriadku. Tím je práve o tom, že tým, že máme rôzne tie schopnosti a rôzne kvality, tak tým, že sa dáme dokopy, tak dokážeme dosiahnuť viacej ako jednotliví jednotlivci. Čiže je to skôr podľa mňa o rôznorodosti a možno aj o tom opýtať sa ľudí, lebo niekedy sa mňa pýtajú tiež napríklad rodičia, že “Ako ju mám podporiť?” , keď sa spýtajú na vnučku. A moja odpoveď je, že spýtali ste sa jej?

Simona Hanová: Také jednoduché.

Michala Bednáriková: Ako to mám ja vedieť, ako ju podporiť? Tak najlepšie to bude vedieť to dieťa. A keď to nebude vedieť, tak to môžem s tým dieťaťom, keď je to teda mladý športovec, nejako naformulovať. Ale väčšina detí vám garantujem, že to veľmi dobre vedia. Čiže stačí sa ich spýtať. Takže aj tých zamestnancov podľa mňa sa ich stačí spýtať. A vlastne na to nemusí byť v prípade menšej firmy robené formálnym spôsobom, ale naopak to môže byť tak, že máme nejaké kávové prestávky počas pracovnej doby, tak začnem sa pýtať ľudí, že čo by ich bavilo, že chcem, aby sa hýbali. A sú rôzne aktivity, ktoré sa dajú na to využiť.

Simona Hanová: Ja som minule počula o tom, že existuje niečo také, napríklad mi teraz pri tom napadlo, boj o prežitie. A že to sú také rôzne aktivity, že sa tam ľudia učia zakladať ohne, alebo sa tam prechádzajú a takéto rôzne veci. Ale to zase mne to príde super, ale verím, že možno niekomu nie. Hej, čiže presne radšej sa opýtať, že čo by komu vyhovovalo a nejak to dať dokopy ako ste spomínali. A čo ešte iné by sme mohli robiť, ak by sme chceli vniesť do firmy nejakého športového ducha? Je tam ešte niečo také, čo ja neviem, teraz úplne trepnem, neviem …. (smiech)… nejaké možno nejaké výzvy, alebo ja neviem, dá sa aj počas v office počas prestávky nejako neviem spraviť 20 drepov? Alebo čo by sme ešte mohli vlastne, ako podporiť vlastne ten šport v tých firmách? Lebo nie je to úplne bežné, aj keď teraz to ide viacej do popredia, že by firmy na tomto stavali nejako, alebo sa tým veľmi zaoberali, podľa môjho názoru.

Michala Bednáriková: Áno, myslím si, že nie je to úplne také bežné. Niekedy… Veľmi asi záleží, aká je veľká tá firma. Pretože sú firmy, kde máte také – a nemusia byť až také malé – máte také pomerne rodinné prostredie, kde sa väčšina ľudí medzi sebou pozná. A tam sa omnoho ľahšie zavádzajú novinky ako do obrovskej lode, neviem …1000 a viac ľudí, keď je vo firme. Čiže myslím si, že oddelenia ľudských zdrojov sú v tomto dostatočne kreatívne a niečo vedia vymyslieť. Ale je to zase podľa mňa o takých postupných krokoch, o zavádzaní možností. Niekde ponúkajú vstup do nejakého fitnescentra, niekde to robia na spoločných aktivitách.

Simona Hanová: Multisportky a tieto záležitosti.

Michala Bednáriková: Áno. A potom neviem teda, že či sa to sem hodí povedať,…

Simona Hanová: Všetko sa hodí. Je to podcast NA ROVINU, takže…

Michala Bednáriková: OK, tak potom Liga za duševné zdravie myslím si, že teraz niekedy rozbiehala aktivitu Športujeme o dušu. A tá vlastne práve pomáha firmám, aby zapojili svojich zamestnancov, ktorí tým, že sa hýbu, zbierajú také, že iWatty sa to volá cez jednu aplikáciu. A vďaka tomu vlastne súťažia tie firmy medzi sebou, že ktorí zamestnanci najviac toho odšportujú. A takto športujú spolu o dušu, lebo šport pozitívne vplýva na naše duševné zdravie. A potom to vlastne vyvrcholí tým, že tá firma, ktorá vyhrá, tak dá najväčšiu podporu vlastne Lige za duševné zdravie. Ale každopádne tá pointa je tá, aby sa ľudia rozhýbali. A myslím si, že v dnešnej dobe tie moderné firmy za tým idú, že chcú, aby sa ľudia hýbali. Lebo vnímajú to, že zdravý zamestnanec je zamestnanec, ktorý je spokojný, ktorý podáva primeraný výkon v tom pracovnom prostredí. Ale zároveň je to zamestnanec, ktorý zostáva.

Simona Hanová: A má aj menej absencií, keď je zdravý. Hej, čiže jednoznačne šport do firiem. Andrej Vršanský, riaditeľ Ligy za duševné zdravie, bol tiež naším hosťom. A tak veľmi okrajovo spomínal to Športujeme o dušu. Som rada, že o tom hovoríte, hovoríte viac, lebo je to veľmi zaujímavá myšlienka podľa môjho názoru. A je to také nenásilné, hej, že sa zbierajú tie iWatty. Takže podľa mňa úplne super vec. A ja si myslím, že sme priniesli našim poslucháčom – teda najmä vy – množstvo zaujímavých informácií v tejto epizóde. A mám na vás otázku, alebo teda takto – prichádza moja tradičná rubrika, a to je váš odkaz na záver…. akýkoľvek pre našich poslucháčov.

Michala Bednáriková: Tak keby som len zhrnula to, čo som už povedala, hýbme sa. Možno neni pre každého z nás šport, ale pohyb pre každého z nás rozhodne je.

Simona Hanová: Ďakujem veľmi pekne za tento rozhovor, že ste tu dnes boli.

Michala Bednáriková: Ďakujem za pozvanie.Simona Hanová: Naším dnešným hosťom bola Michala Bednáriková, prezidentka Slovenskej asociácie športovej psychológie. Ak sa vám táto epizóda páčila, neváhajte nás zdieľať, likeovať, alebo čokoľvek vám len napadne. Počujeme sa opäť o 2 týždne. Ďakujeme za vašu priazeň, dopočutia.