O epizóde

Vladimír Eliáš sa dostal do sveta startupov už počas školy. Z Brna cez Silicon Valley sa vrátil späť do Košíc, kde rozbieha projekt Eatster. Aplikácia rieši zjednodušenie objednávacieho procesu v gastro prevádzkach, reštauráciách či festivaloch.

V podcaste sa dozviete:

• Ako vyzerá startupová scéna v Košiciach. Kde sa dá networkovať, pracovať, ako nájsť zaujímavých klientov, partnerov?
• Čo to je Eatster? Ako uľahčuje život? Čo rieši?
• Ako súperiť s nadnárodnými gigantmi ako Wolt, Bolt food, čím sa odlišuje?
• Ako získať investíciu pre projekt? Krok po kroku.
• (Biznis) plány do budúcna.
• Odľahčenie na záver. Cesta po Európe s 0€ budgetom.

Infografika ako funguje Eatster:

Linky z podcastu:

Zaujímavé linky z podcastu:
Ako funguje Eatster?
Rozhovor vo Forbes Slovensko: Objednáte z rôznych reštaurácií a vyzdvihnete na jednom mieste. Aj to je vízia startupu Eatster
Coworking Fabrika48

Verzia v posunkovom jazyku

Prepis celej epizódy

Erik Lakomý: Pekný deň, milí poslucháči. Vítam vás pri sedemdesiatej šiestej epizóde podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnes som veľmi rád, že táto epizóda sa nebude nahrávať v Bratislave, ale bude sa nahrávať na inom mieste a trošku sme sa presunuli na východ a sme teda v Košiciach. Ja by som chcel možno aj touto epizódou demonštrovať, že to brucho sveta a brucho slovenského biznisu nie je len v Bratislave, ale že je naprieč celým Slovenskom. A preto v dnešnej epizóde vítam môjho hosťa a tým je Vlado Eliáš. Ahoj, Vlado.

Vladimír Eliáš: Ahoj, Erik, ďakujem za pozvanie.

Erik Lakomý: Veľmi, veľmi dobre si asi pamätáme na to, ako prišiel COVID, ako všetky tieto veci okolo nás ovplyvnili. A jedna zo zásadných vecí bola aj tá, že sme prestali chodiť do reštaurácií a začali sme si objednávať jedlo. Takže všetky delivery a donáškové služby praskali vo švíkoch. A aj z tohto dôvodu je tu dneska Vlado, pretože Vlado je zakladateľ jedného zo slovenských startupov a ten sa volá Eatster. Tak nespýtam sa ešte, že čo je to Eatster, ale povedz mi možno, že ako ty vnímaš tú košickú startupovú scénu? Daj nejaké tipy, triky, že kde by sme sa mohli trošku ponetworkovať, trošku spoznať ľudí a tak.

Vladimír Eliáš: Jasné, jasné. Vieš čo, na úvod ešte poviem, že vlastne celú moju pracovnú kariéru som žil inde. Takže ja som prišiel do Košíc až po desiatich rokoch a presne keď začala pandémia. Takže nejaký ťažký networking neprebiehal počas týchto časov. Sú tu… sú tu super ľudia, ktorí majú coworky, ktorí majú takisto startupy teraz. Sú tu fondy, ktoré aktívnejšie investujú do startupov aj na východe, takže je tu nejaká komunita ľudí, ktorí dostali peniaze. Stretávame sa, vymieňame si rady a nejaké úplné hacky, triky zatiaľ nemám. Ale stačí, že chodíš do coworkov a do…

Erik Lakomý: Vieš aj povedať nejaké konkrétne názvy coworkov nejak pre poslucháčov, nech vedia, keď prídu do Košíc?

Vladimír Eliáš: Jasné, napríklad teraz vznikol 1 nový. Zabudol som na názov, ale je tam Bistro Bakoš. To je reštaurácia, ktorá je hneď vedľa neho. A v podstate v spolupráci s ňou máme rozmiestnené v celom coworku aj naše QR kódy. Takže ľudia si môžu objednávať priamo od stola. A takže určite napríklad odporúčam ísť tam.

Erik Lakomý: Určite doplníme potom aj názov toho coworku dole do linkov pod tento podcast, ak by ste sa chceli prekliknúť.

Vladimír Eliáš: Áno, áno, áno.

Erik Eliáš: A ty si vravel aj, že teda nebol si veľmi v Košiciach a svoju možno profesionálnu kariéru si začal niekde inde. Tak povedz ako to celé vzniklo, ako si sa vrátil naspäť tou okľukou do Košíc.

Vladimír Eliáš: Jasné. Vieš čo, ja som taký cestovateľ a začal som, začal som blízko u susedov v Brne, kde som študoval informatiku. Potom som chvíľu pracoval ako programátor vo Viedni a žil som pol roka aj v Ázii. A potom som 2 roky žil v Kalifornii a tam som mal nejaký svoj biznis. Len trošku príchod pandémie + nejaké vnútorné problémy vo firme, keďže my sme robili outsourcing developerov z Čiech, ten časový rozdiel bol 9 hodín a úplne sme to nezvládali. Tak som sa vrátil späť do Čiech, že to idem nejako fixnúť, ale hovorím, pandémia ma nejako zastavila. Rozhodol som sa, že sa vrátim späť do Košíc, pretože som si tu práve kúpil aj byt. A ešte presne v tom čase všade v médiách ohlasovali, ako všetky reštaurácie skrachujú, že toto bude… Toto obdobie bude veľmi ťažké a ja som mal v takom mojom šuflíku nápadov, projektov Eatster, o ktorom bola moja diplomová práca. Tak ja som si povedal, že tak prečo to nedať všetkým reštauráciám zadarmo a uvidíme, čo z toho bude. A celkom to dobre vypálilo. Mal som v podstate v niektorých reštikách viac objednávok po mesiaci ako konkurenčná služba po ôsmich rokoch. No a…

Erik Lakomý: Uhm, dobre,  ja ťa, ešte, ešte ten Eatster trošku odložíme. Určite sa k nemu dostaneme, lebo je to veľmi zaujímavý projekt. Ale to ma zaujíma, že vravíš, že bol si v Ázii a potom si išiel na koľko rokov teda do Kalifornie?

Vladimír Eliáš: Na 2 roky.

Erik Lakomý: Povedz mi, že ako si sa tam dostal? Ako si proste išiel tam?

Vladimír Eliáš: Jasné. Hm, najprv som dostal štipko… Bol som tam na niečom takom ako Erasmus, ale v Kalifornii. Tam som si veľmi obľúbil a vlastne našiel kopec kamarátov a tak ďalej. Potom som trošku ..”Fake it Till You Make it” – povedal som jednej českej firme, že teda tam mám dobré kontakty a vieme tam rozbehnúť spoločný biznis – práve ten outsourcing tých developerov. A nebola to úplne všetko pravda, ale v podstate prišiel som tam, spravil som si tie kontakty okamžite a fungoval som tam potom ešte skoro ďalšie 2 roky.

Erik Lakomý: Bol si tam viacej so Slovákmi a Čechmi alebo viacej s Američanmi?

Vladimír Eliáš: Prvé, čo som začal, tak som sa vlastne napojil na tú česko-slovenskú komunitu. Tá mi veľmi pomohla. A potom som sa snažil vlastne dostať sa na tých cieľových klientov, čo boli zase Američania. Takže cez tú česko-slovenskú komunitu som sa dostal potom ďalej.

Erik Lakomý: Zase ten outsourcing developerov, to si developerov z Česka outsourcoval na nejaké americké projekty?

Vladimír Eliáš: Áno, presne tak. Tak to bolo.

Erik Lakomý: No a vravíš, že diplomová práca. To mi trošku pripomína Peťa Hajdučka z Footshopom, lebo on tiež začínal s diplomovou prácou. Povedz možnože, ako ťa to napadlo vôbec, čo vôbec tá služba Eatster rieši?

Vladimír Eliáš: Jasné, jasné. Vieš čo, ešte možno takú zaujímavosť, že ja som aj moju bakalárku predal a takisto to bol akože taký startup, taký zaujímavý exit. A…

Erik Lakomý: Počkaj, ako normálne si predal, hej, bakalárku ako projekt, nejaký biznis plán, tak?

Vladimír Eliáš: Áno, áno.

Erik Lakomý: A to sa dá?

Vladimír Eliáš: Vieš čo, ono to bol normálne funkčný projekt. To bola, to bola appka. Akože tá úroveň tej appky nebola nejaká najvyššia, skôr som tam predal tú ideu. A toto bolo skôr na také demonštračné účely, že ako to môže fungovať. A bola to appka, že si vošiel do potravín, oskenoval si si čiarový kód produktu a appka ti povedala: „Si alergický na orechy, môžeš to jesť / nemôžeš. Nemôžeš jesť lepok, chceš mať maximálny podiel tukov XY v rámci potraviny.“ Nemusel si… v podstate si mal nejaký svoj profil a ono ti vždy urobilo porovnanie vlastne s tým produktom, či ti to matchuje tvoj profil alebo nie.

Erik Lakomý: Žije to stále?

Vladimír Eliáš: Už to nežije. (smiech)

Erik Lakomý: Už to nežije a tak akože v dobrom čase si to predal.

Vladimír Eliáš: Áno, áno, áno. Späť k tvojej otázke. Čiže aká bola otázka? (smiech)

Erik Lakomý: Čo je to Eatster vlastne. (smiech)

Vladimír Eliáš: Hej. Eatster je v podstate platforma, ktorá digitalizuje objednávací proces v reštauráciách, na strediskách rôznych, čiže lyžiarskych, akvaparkoch, hudobných festivaloch a štadiónoch, v cloud kitchens a tak ďalej. Takže v podstate digitalizuje ten objednávací proces na mieste a zároveň obsluhuje tých ľudí na mieste -nie doma, v officoch, ako delivery služby.

Erik Lakomý: Uhm, takže keď si porovnám nejaký Wolt food alebo Bolt, kde to v zásade ja si objednávam domov nejaké jedlo, alebo si môžem vyzdvihnúť, a toto je skôr ako keby už v tej konkrétnej reštaurácii? Hej, že prídem a…

Vladimír Eliáš: Je to, je to zaujímavý na to taký pohľad, že povedzme si teraz slovenský trh – sú tu 4 veľké unicorny, ktoré sa bijú o toho jedného zákazníka, kto mu to donesie lacnejšie, rýchlejšie, teplejšie.

Erik Lakomý: Lacnejšie to až také neni, lebo zaplačem teraz stále, keď pozerám na tie donášky. (smiech)

Vladimír Eliáš: Áno a napriek tomu sú všetky viac-menej v strate. Takže ono to je veľmi ťažký biznis. A preto aj teraz musia začať deliverovať knihy a potraviny a už v podstate všetko, aby z toho spravili nejaký schopný biznis model. Každopádne všetci, všetci digitalizujú tu delivery. Všetci sa to snažia spraviť čo najefektívnejšie, najrýchlejšie. No ale ako keby ľudia sa veľmi nezameriavajú na to, že ten proces objednávania v tých reštauráciách sa… ja neviem, 100 rokov.. nezmenil. Stále máme papierové menu, ktoré sa neaktualizuje, ktoré je neinteraktívne, a stále máme toho… Ja to rád opisujem na takom tom pokladníkovi vo fastfoode, ktorý … akože nie je to asi úplne dream job žiadneho ambiciózneho človeka, ktorý práve vyšiel z vysokej školy. A áno, čiže to sú procesy, ktoré sa nezmenili strašne dlho.

Erik Lakomý: Takže vy v zásade automatizujete nejaké procesy, ak človek príde ako zákazník niekde do reštaurácie, v zásade nemusí si ísť objednávať rovno k pultu alebo k baru, alebo nepríde ten čašník za ním, ale vy mu poskytujete nejaké prostriedky, nejakú technológiu na to, aby si to spravil vo svojej réžii a už len dostal ten produkt.

Vladimír Eliáš: Áno, áno, len netreba to vnímať ako to, že my berieme prácu ľuďom. Vôbec to tak nie je. Ľudia hneď už sa snažia a vidia nejakého terminátora, vidia niečo, že my zrušíme všetky práce. A skôr sa na to pozrime napríklad na štadióne. Nemusím čakať 15 minút na to, aby som si povedal, že objednám si hotdog, potom ďalších 15 minút na to, aby na mňa niekto s nejakým megafónom zakričal, že číslo 15 na lístku, ktoré som už stratil, alebo sa mi… alebo …. Čiže ja miesto toho vyťukám si to na tom displeji. Zatiaľ popijem pivko, pozerám si na vyvolávacom systéme, či už som pripravený. Nikde nestojím, len urýchľujeme, zefektívňujeme, zjednodušujeme procesy. A to isté tie QR kódy máme v podstate v spolupráci s lyžiarskymi strediskami. Takže ja ako návštevník lyžiarskeho strediska sa ubytujem v hoteli, tam už vidím QR kód objednávky na izbu. Takže môžem si to pozrieť vo svojom jazyku a my to automaticky prekladáme do tvojho jazyka. Vidím tam fotky, v podstate vidím tam vždy update zľavy. Aktualizuje sa to samo, takže ja neviem, netlačím na každý deň 30 lístkov obedového menu, čo je za rok strašne veľa papiera. Proste automaticky sa mi to všetko zmení. No a tento návštevník potom vyjde na svah, otvorí si appku. Tam zase vidí všetky reštaurácie, všetky bufetíky, všetky možnosti na jedenie v rámci toho veľkého lyžiarskeho strediska, kde sa môže najesť, kde sa koľko čaká, kde čo stojí. Bookne si miesta, alebo si to zoberie take-away, čiže tak.

Erik Lakomý: Takže na jednej strane to určite šetrí čas. Je pre toho zákazníka  oveľa lepšie, keď nemusí stáť v nejakom rade polhodinku a potom ešte ďalších 20 minút na jedlo. A potom sa tlačí pri jednej stand-by-ke s ďalšími troma ľuďmi, ale vie si to akoby zabezpečiť vopred. A zas na druhej strane podľa mňa netreba sa na to pozerať tak, že to je nejaké kradnutie miest alebo rušenie miest, ale skôr jak kebyže zefektívnenie tých procesov a tých ľudí viem presunúť na iné miesto.

Vladimír Eliáš: Presne tak.

Erik Lakomý: Tým pádom viacej, viacej objednávok vybavím, väčšie tržby. Môžem teraz viacej investovať naspäť do toho podniku. Takže tento pohľad ja tiež nezdieľam, že by to bolo nejaké… akože tá automatizácia procesov aby bola nejaká kradnutie ľudských miest a pracovných miest. Takže to je super. A povedz možnože ešte vysvetli, že ako to presne teda funguje? Že ja musím mať nejakú aplikáciu v telefóne, alebo stačí mi naskenovať QR kód alebo?

Vladimír Eliáš: Uhm, v podstate tých možností je viac. My sme ako asi aj prvá appka na objednávanie jedál na Slovensku predstavili aj instantné appky. To sú appky, ktoré netreba inštalovať. Ono to funguje možno niečo na pomedzí webovej stránky bežnej a normálnej natívnej aplikácie. Ty v podstate si oskenuješ QR kód a my ti v pozadí predinštalujeme a spustíme len tú najnižšiu možnú, najmenšiu časť našej aplikácie. Len tú, ktorú potrebuješ na ten daný moment na tú objednávku. Takže ty máš ten experience tej natívnej aplikácie, ale zároveň nemusíš chodiť na Apple store, sťahovať, inštalovať, vytvárať účet, všetko toto.

Erik Lakomý: Aha, aha.

Vladimír Eliáš: Takže jednak máme tieto instantné aplikácie. Tie ale nefungujú na všetkých telefónoch, iba na tých novších. Takže máme aj webovú stránku, kde si takisto všetko môžeš vyklikať. A potom máme natívne appky.

Erik Lakomý: Uhm a ten vývoj medzi klasickou bežnou appkou a tou natívnou je zložitejší, alebo ako to vyzerá, čo sa týka toho developerského hľadiska?

Vladimír Eliáš: Teraz je najväčšia móda robiť crossplatformové appky, takže 1 kód, ktorý vieš využiť na všetkých vlastne platformách. A keby som robil nový projekt, tak to robím asi tiež takto. Ale dôvod, prečo to máme my natívne? Natívne bude vždy lepšie ako crossplatformové. Natívne vždy máš lepší výkon, máš  lepšiu podporu, ale stojí to viac peňazí a času. A prečo to máme my natívne, že ja som vývojár. Ja som si to prvýkrát naprogramoval sám a v rámci diplomovej práce. A už keď to bolo hotové v čase, keď som dostal peniaze, tak sme si povedali: „Tak už budeme pokračovať v tom a bude to rýchlejšie, lepšie tak či tak.“

Erik Lakomý: Dobre. A ešte jedna vec mimo týchto aplikácií. Taká zaujímavá, čo ste nedávno uviedli ako novinku, sú kiosky. Určite veľa poslucháčov bolo v McDonalde a videli tam, že si môžu vyklikať menu. Ja osobne väčšinou teda ani nechodím vôbec za obsluhou, ale idem k tomu kiosku a si to vyklikám. Tak možno povedz, že ako vznikol tento nápad a že či to vôbec funguje na Slovensku, ako s tým?

Vladimír Eliáš: Jasné. Vieš čo, ten nápad vznikal tak priebežne. My sme rozmýšľali, ako ….alebo takto. Ja som to najprv videl v Amerike, že ako digitalizujú tie procesy, všetky tie hlavné chainy a ako tým musia strašne ušetriť. Ako môžu napríklad robiť taký upsell perfektný, že oni sa ma spýtajú: „A ešte si dáš toto a ešte si dáš tamto a k tomu sa ešte hodí toto.“ A perfektne to vedeli predať. Ale zároveň som si ako keby uvedomil, že na takéto komplikované riešenia majú možno budget len tie fakt najväčšie chainy, ktoré si to vedia spraviť. Ale máme tu kopec skvelých projektov, konceptov, ktoré majú 3 až 10 prevádzok. A nemajú na to know how, nemajú na to budget, aby si vyvinuli takýto komplexný systém. No ale časom hovorím, ľudia ako ty, ľudia ako ja si zvykneme na to, spohodlnieme, že máme ten kiosk, vieme si to tam vyklikať. Poznáme to prostredie a potom prídeme niekam inam a funguje to tam ako po starom. A keď v podstate to bolo otázkou času, kto s tým príde. Takže som sa nejako inšpiroval v Amerike.

Erik Lakomý: A sú ľudia zvyknutí na to, že chodiť k tomu kiosku, nepotrebujú tam nejakú asistenciu na začiatok alebo niečo také, aby proste pochopili o čo ide? Lebo asi každý pozná nejaké ázijské bistrá a tam sa človek orientuje len podľa čísel a fotiek.

Vladimír Eliáš: Jasné, áno. My sme tú asistenciu tam dávali schválne, pretože sme si chceli monitorovať, ako to ľudia používajú a či sa niekde zaseknú. Pardon, či sa niekde zaseknú. A áno, zistili sme, že teda ten feedback je veľmi pozitívny. Ľudia sú už na to naučení z mekáču alebo z iných takýchto podobných prevádzok. Čiže nejaký problém tam vyšší nebol. V podstate jediný problém je v tom, že ten majiteľ a tí zamestnanci sa musia naučiť nejaký nový flow. Niečo… V podstate to dosť naruší ten flow, ktorý tam mali dovtedy. Ako v tom, v tom príjemnom zmysle, že im to dosť ušetrí práce, ale napriek tomu je to zmena. A nie vždy každý zamestnanec to vníma pozitívne.

Erik Lakomý: Uhm, máte ešte takú super infografiku. Našiel som to na nejakom článku, ktorý máš vo Forbese alebo v Trende. Tak my to tiež zavesíme pod tento podcast. Kliknite si na stránku a pozrite si, že ako sa objednáva v dvadsiatom prvom storočí. Povedz mi, ešte to ma možno zaujíma. Vravel si, že súperíte s veľkými gigantami alebo štyrmi unicornmi, ktoré tu sú. To je predpokladám, že Wolt, Bolt Food, teraz prišla Foodpanda a ešte to je čo?

Vladimír Eliáš: A Bistro bolo kúpené Just Eat.

Erik Lakomý: Just Eat, hej, teraz prechádza ich rebranding, celé sa to mení.

Vladimír Eliáš: Áno, áno, áno.

Erik Lakomý: Takže tieto 4 veľké. Dá sa vôbec s nimi súperiť? A možno povedz, že čo robíte vy inak ako oni?

Vladimír Eliáš: No, určite by som sa s nimi v živote nepreťahoval o toho delivery zákazníka, kde hovorím, každý sa snaží ho dostať do svojej platformy. Pritom na to míňajú strašne obrovské peniaze. Preto ja som si zvolil inú cestu. Našiel som si iný akože niche, kde robili sme si nejaký research. V podstate nám to vychádza tak, že tieto delivery spoločnosti sa v blízkom čase nechystajú do napríklad týchto lyžiarskych stredísk a digitalizovať koncept objednávania tam. Alebo práve do tých štadiónov, na tie hudobné festivaly. Čiže my si hľadáme nejakú svoju cestu, kde stále… Nech sa oni proste bijú a my si…

Erik Lakomý: A vy budete vyhrávať. (smiech)

Vladimír Eliáš: A my budeme vyhrávať, áno. (smiech)

Erik Lakomý: Na iných miestach. Hej, ale akože to je skvelý pohľad na to, že však v zásade keď si rozkliknem hociktorú z týchto aplikácií, máš tam na vybrané reštaurácie obrovské zľavy. Poskytujú doručenie zadarmo, že to musí byť také obrovské spendy či už do marketingu, alebo do tých šoférov, nejaká interná komunikácia, všetky veci okolo toho, že to asi vôbec nemá ani…

Vladimír Eliáš: Zober si, že veľkú časť tej zľavy platia práve oni, že to nie je na tú reštauráciu. To platia tie zľavy práve tie delivery spoločnosti a aj minule myslím si, že šéf Woltu to písal, že oni ešte ziskoví tu neboli.

Erik Lakomý: Uhm, povedzme možno ešte, že aký je ten biznis model za tým celým, lebo predpokladám, že tieto veľké majú taký, že si akože seknú niečo z tej objednávky. Tým pádom, samozrejme, aj vyššie ceny pre toho koncového užívateľa, čo sa týka appiek. Však to jedlo a celkovo akoby ceny išli výrazne nahor za posledné obdobie. A povedz možnože, či to funguje takisto aj u vás, alebo je tam aj nejaký možno iný model biznisový na tie kiosky?

Vladimír Eliáš: Uhm, jasné. Tým, že my sme… My nehovoríme, že donesieme ti nových zákazníkov. My hovoríme, že optimalizujeme ti ten order flow na tej tvojej prevádzke. Tak my ako keby tá služba je tam, je tam 24/7. Je tam a platí sa za ňu mesačne. My si neberieme ako keby žiaden cut z toho zákazníka, ktorého sme ti doniesli. Pretože my ti nových zákazníkov viac-menej nenosíme. My ti len obsluhujeme tých, ktorí sú tam. Takže máme nejaké mesačné fíčko. Reštaurácie to oceňujú hlavne z toho dôvodu, že nenabúra im to nejako ten cashflow. Vedia s tým rátať. Každý mesiac to je rovnako. A v podstate vidia to ROI-ko  veľmi rýchlo, že OK, toto ma stojí Eatster, toľko ma stál nejaký hardware, ktorý som tu musel kvôli tomu nainštalovať. Ale mám o 30 % vyšší upsell a mám o jedného človeka viac v kuchyni a ten človek už nemusí byť na kase. Predávam o toľko viac a proste za 2 mesiace mám celú investíciu späť.

Erik Lakomý: A vieš možno nejak aj povedať, že od do? Ak možno nejakí z poslucháčov majú záujem a majú nejakú gastroprevádzku a chceli by takto zefektívniť procesy, že koľko a ako? (smiech)

Vladimír Eliáš: Jasné, jasné. V podstate taký základný balík začína od 30 €. To je také to objednávanie od stolov plus je tam poplatok za transakciu platobnej bráne. A potom ten najdrahší začína od 100 €, ale tam to opäť závisí koľko toho hardwaru, koľko tých kioskov.

Erik Lakomý: A ten kiosk sa platí nejak jednorazovo na začiatku?

Vladimír Eliáš: Ten kiosk sa platí jednorazovo, áno, za ten hardware. A plus potom ešte na základe toho, koľko ich máš, tak sa dopláca nejaký menší poplatok za každé zariadenie zvlášť. Ale to už je minimum.

Erik Lakomý: Super, ja len poviem, že dnešným hosťom je Vlado Eliáš a je to mladý startupista z Košíc, ktorý trošku okľukou sa vrátil naspäť na východ cez Silicon Valley, cez Brno a cez Áziu. A dneska sa bavíme o tom, ako sa mení gastro biznis a ako sa dajú obsluhovať zákazníci v dvadsiatom prvom storočí. Dobre, Vlado, tak ten produkt máme. Diplomovka bola dobre napísaná asi, jak pozerám. Povedz, ako si…

Vladimír Eliáš: Á-čko. (smiech)

Erik Lakomý: Á-čko? No, tak krása, krása. Povedz, že ako si na to získal peniaze, ako v zásade možno tá celá investícia funguje?

Vladimír Eliáš: Uhm, takto. Je veľmi ťažké prísť za investormi a žiadať o peniaze bez niečoho reálneho, nejakého aspoň základného produktu, teda toho MVP-čka. A ja som mal to šťastie, že teda to MVP-čko som mal a hlavne mal som k nemu už aj nejaké čísla. Pretože tí investori to nie sú veštci. To sú takisto ľudia ako všetci ostatní, ktorí v podstate sa potrebujú riadiť nejakými predikciami, nejakým trendom toho trhu. Ale zároveň musia vidieť, že či ten trend sa uplatňuje aj u nás. Proste musia vidieť, že tam je ten product-market fit aj. A hovorím, mal som to šťastie, že mal som tú diplomovku, ktorú som tým reštauráciám síce dal zdarma, ale prinieslo mi to akože veľa objednávok hneď od začiatku.

Erik Lakomý: Takže ty predtým, ako si išiel za investormi, už si mal nejaké reálne čísla z toho, že ten produkt akože funguje.

Vladimír Eliáš: Áno.

Erik Lakomý: A že reštaurácie to využívajú. OK a kde si hľadal tých investorov? Alebo sú nejaké projekty? Sú dotácie? Teraz aj veľa Európska únia tlačí akoby do tohto technologického prostredia.

Vladimír Eliáš: Áno, presne tak, ako hovoríš. Teraz Európska únia poslala aj Slovensku celkom slušný balík s tým, že tie peniaze sa musia prerozdeliť startupom lokalizovaným mimo Bratislavského kraja, čo mi dávalo ešte vyššie šance. (smiech) A čiže to bola ako aj teraz, aj predtým to bola najlepšia šanca si hľadať nejaký kapitál. A v podstate som sa hlavne sústredil na tieto fondy, ktoré dostali tie európske peniaze.

Erik Lakomý: Uhm a tam to prebieha ako? Že tam pošleš nejaký projekt alebo nejaký case? Je nejaký formulár zverejnený na oficiálnom webe alebo nejaká nástenka, alebo ako to je? (smiech)

Vladimír Eliáš: Úprimne? Ja už ani neviem, ako som sa k nim prvýkrát dostal. Ja si myslím si, že asi na ich webe som si našiel na nich kontakt a potom som im zavolal alebo napísal. Asi tak.

Erik Lakomý: A myslím, že to boli 3 fondy, nie, ktoré dostali na Slovensku? Ty si ktorý z nich?

Vladimír Eliáš: Vision Ventures.

Erik Lakomý: Vision Ventures.

Vladimír Eliáš: Áno.

Erik Lakomý: OK. Dobre a koľko teda? Boli štedrí, neboli štedrí? Ako to bolo?

Vladimír Eliáš: Dostal som 250 000. A vtedy som na začiatku som si povedal, že wow, že toľko, toľko peňazí som ešte nevidel. A teraz si hovorím, že úplne to nebolo asi dostatočné, nakoľko tá konkurencia sa veľmi prehustila. A hlavne to, čo si vedia oni dovoliť zaplatiť a poskytnúť tým reštauráciám.

Erik Lakomý: Mhm..

Vladimír Eliáš: Takže, takže na rozbeh to bolo, určite to stačilo. Ale keď chceme fungovať, škálovať…

Erik Lakomý: A ty si tam mal nejaké ďalšie kolečko investícií, či?

Vladimír Eliáš: Momentálne prebieha.

Erik Lakomý: Momentálne prebieha. Takže zatiaľ len tá prvo… nejako tá seedová investícia.

Vladimír Eliáš: Áno, áno.

Erik Lakomý: To je možno zaujímavé, lebo 250 000 na prvý pohľad sú extrémne peniaze. Zas keď sa na to pozrieš z toho druhého pohľadu, že ty vyvíjaš aplikáciu a keď máš, neviem koľko máš ty momentálne programátorov, ale len ten burn rate na toho programátora mesačne sú desiatky tisíc eur.

Vladimír Eliáš: Presne tak.

Erik Lakomý: A to ti vydrží akoby rok, rok a pol maximálne a potom už ani nie v polovici toho sa musíš obhliadať, že kde získať ďalej peniaze a potom nemáš priestor na to ten produkt zlepšovať. Takže nezávidím túto situáciu. Fakt, že  klobúk dole za to, že ako to zvládate. To je možno ešte aj zaujímavé, že Robo Tarabčák tu bol v podcaste a on so svojím Cinnamonom a americkým kapitálom naraisoval myslím, že to bolo necelý milión. Potom ešte mu prihodili trošku viacej a že tá kultúra medzi americkými investormi a nejakými európskymi investormi asi je asi veľmi odlišná. Nelákalo ťa to možno s tým Eatsterom ísť aj do Ameriky a tam pýtať peniažky?

Vladimír Eliáš: Uhm, určite. Momentálne aj nad tým v podstate vedieme nejaké diskusie a chceme Eatster viac smerovať týmto smerom. V podstate skúsiť sa dostať aj do Ameriky, kde práve tých chainov… tá kultúra objednávania v tom chaine už v podstate sú viac zvyknutí na tú digitalizáciu a majú, ten trh je väčší. A na tých štadiónoch – ľudia tam sa chodia najesť a zabaviť na tie štadióny. Takže tam, tam je to úplne takisto perfektné a zároveň oni tam nemali také prísne obmedzenia počas pandémie. My sme v podstate polovicu našich produktov nemohli 2 roky testovať, lebo bolo všetko zatvorené. Takže určite by sme tam chceli ísť. A ako hovoríš, tam tí investori sú takí, že ja to veľmi rád porovnávam napríklad na Elonovi Muskovi, ktorý si povedal, že chce vyletieť na Mars. Prišiel za investormi, povedal, že ja by som chcel postaviť raketu na Mars a tí investori mu dali peniaze. A kebyže sem príde… Keby v Európe za konzervatívnym európskym investorom príde, že chcem postaviť raketu na Mars, tak neverím, že by mu niekto peniaze dal.

Erik Lakomý: Hej, hej, akože neviem, čím to je. Asi predpokladám, že aj tou kultúrou toho kapitálu a ten kapitalizmus tam už je akože dlhšie zakorenený. A vedia, že keď zainvestujú do desiatich projektov, tak stačí, ak 1 vystrelí a potom sa to vráti niekoľkonásobne späť. Takže, tak, no. To ešte možno povedz, že koľko máš v tíme, alebo ako vyzerá ten tím Eatsteru momentálne? Lebo predpokladám, že potrebuješ programovať, potrebuješ riešiť nejaký marketing, nejaký sales, obehávať tie prevádzky. Kto tam ešte je? Ako to je?

Vladimír Eliáš: Jasné. Vieš čo, taký, taký core je zhruba 6 ľudí, ale okrem toho máme marketingovú agentúru, s ktorou spolupracujem. Máme ja neviem nejakých montážnikov, ktorí nám pomáhajú montovať kiosky, máme testerov. Potom, samozrejme, máme vývojový tím, dizajnérov. To je asi všetko. (smiech)

Erik Lakomý: Tak to nie je málo. To je celkom dosť. Povedz možno sme trošku blízko východných hraníc. Vieme, čo sa odohráva. Aj týmto by som chcel vyjadriť solidaritu a takú silu ľuďom, ktorí sú momentálne tam a prežívajú to, čo prežívajú. Je to určite nepríjemné. A viem aj zároveň, že veľa nielen košických startupov, ale takisto na východe hľadá pracovnú silu a hlavne programátorov na Ukrajine, ktorí sú veľmi šikovní. Ja som videl aj také video, že ukrajinskí programátori teraz normálne čakajú v radoch a berú zbrane do ruky a idú bojovať, že ako to bolo s tvojím tímom? Lebo si spomínal, že aj ty máš nejakých ukrajinských programátorov. Ako to vyzerá teraz?

Vladimír Eliáš: No, my v podstate ideme posledné mesiace z kaluže do blata celý čas, pretože tí moji vývojári jednak mali dlhšie COVID nejaký taký silnejší a, a v podstate majú rodiny. Teraz tam zúri vojna. Opäť sa boja, že budú musieť bojovať. V podstate ja som im aj vybavil ubytovanie tu v Košiciach, len už to nestihli. Na hraniciach ich otočili a museli ísť späť. Oni sú, chvalabohu, sú stále akože dosť na západe, v západnej časti Ukrajiny, kde tých bojov je menej. Ale samozrejme, všetci sa o nich bojíme. A oni momentálne pracovať veľmi nemôžu, ani to od nich veľmi akože nemôžem chcieť.

Erik Lakomý: No, jasné.

Vladimír Eliáš: Len hovorím no, je to, je to ťažké, že… Nikdy som nečakal, že, že z pozície CEO budem musieť riešiť ešte aj takéto nejaké veci ako bezpečie mojich zamestnancov.

Erik Lakomý: Hej, tak akože ten CEO a taký leadership sa preukazuje presne v takých chvíľach. Nikto asi nepredpokladal, že to takto vyeskaluje celé a že budeme toto riešiť v roku 2022. Ale aj o tom je život asi. Tak verím, že to dobre dopadne a že sa čoskoro naspäť vrátia do normálneho režimu a že pomôžu tú appku zveľaďovať. Dobre, tak povedz, možno si aj načrtol nejaké plány do budúcna, alebo teraz je to dosť také všelijaké. Povedz, aké sú tvoje, že teraz si predstavujem časť že ideálny stav, že kde by si chcel byť s Eatsterom a celkovo ty ako CEO a možno nejaký biznis developer za pár rokov. A potom možno také aj že realistickejšie a možno aj trošku pesimistickejšie. Začni tými druhými, potom tie dáme ružové okuliare. (smiech)

Vladimír Eliáš: (smiech) Dobre, dobre, dobre. Vieš čo, určite by som chcel, že aby Eatster bol ten hlavný digitalizátor týchto procesov tam, kde to má zmysel. Teda my nikdy nepôjdeme do reštaurácií, kde ideš na sviečky a, a skvelý zážitok. Ale určite by sme chceli byť na štadiónoch, na každom štadióne, na každom festivale a každom akvaparku. Všade, kde ten proces sa dá výrazne urýchliť, zlepšiť. A zároveň verím, že sa dostaneme aj do tej Ameriky, kde, kde vidím veľký potenciál. A napríklad veľmi sú tam populárne cloud kitchens, to sú v podstate iba kuchyne, ktoré robia delivery. S tým ale, že my ich vieme transformovať na ako keby plnohodnotné reštaurácie s tým, že my im riešime objednávky od stola a objednávky cez kiosk. Takisto máme pre nich aj Drive-through urobené, ktoré je veľmi populárne v Amerike. A na záver teraz rokujem s niektorými čerpacími stanicami, ktoré by som takisto chcel transformovať, pretože ja sa obávam a zároveň to vidím ako, ako pre nás ako príležitosť, že čerpacie stanice do 10 rokov budú musieť niečo spraviť. Nakoľko prichádza elektrifikácia vozidiel a ja vlastním svoje súkromné parkovisko. Môžem tam dať zástrčku a môžem od ľudí vyberať menej peňazí. Môžem im dať lepšie služby ako čerpacia stanica. Takže myslím si, že ľudia na mrazené bagety tam už chodiť nebudú a radšej pôjdu do mekáču, ktorý dá vonku zástrčky, a nabije si to tam. Takže ďalej pokračovať s Drive-through.

Erik Lakomý: To je možno ešte jedna vec, že choďte čím skôr na čerpacie stanice, lebo teraz si chcem ísť natankovať a čakám 20 minút, dokým spraví 12 hotdogov pre ľudí. Takže na tie hotdogy by to bolo určite dobre. Lebo toto je neviem čo za nová éra na čerpačkách, ale fakt musím čakať. (smiech)

Vladimír Eliáš: Ale je to inak akože perfektné, že tie čerpačky majú tak úžasnú pozíciu. Oni sú na tých najfrekventovanejších cestách a oni majú perfektný akože inovačný potenciál, kde to Drive-through tam vieš urobiť okamžite. Tie kiosky tam vieš nahodiť a v podstate s tým istým personálom, ktorý tam už máš, vieš poskytovať oveľa lepšie služby.

Erik Lakomý: Určite aj v zásade jak vravíš, tá elektrifikácia a celkovo nabíjanie elektromobilov to trvá trošku inak, ako keď si natankujem. Takže ľudia budú tráviť na tých čerpačkách asi trošku viacej času, ako to je teraz. A už aj teraz to vidno, že vlastne freshcornery alebo všetky čerpačky sa snažia to robiť tak, aby človek si tam mohol aj oddýchnuť trošku, načerpať síl a ísť ďalej.

Vladimír Eliáš: Tak.

Erik Lakomý: Dobre, ja len ešte raz pripomeniem, že sme dneska s Vladom Eliášom. A ja by som vám dal ešte do pozornosti náš ďalší podcast, ktorý momentálne vzniká a už si ho môžete vypočuť na platforme. Volá sa NA ROVINU o peniazoch a tam vám budeme prinášať rôzne tipy a triky, ako nechcem povedať, že šetriť, ale ako správne míňať. To je lepšie povedané, lebo každý rád míňa peniaze. Takže určite si pozrite všetky streamy a ak sa vám tento aj ten druhý podcast páči, tak si dajte subscribe a budete  mať vo vrecku stále aktuálne informácie. OK, Vlado a ešte na záver ja viem, že ty si taký cestovateľ, travel hacker. A prešiel si asi aj Európu s nejakým nulovým budgetom. Tak daj také odľahčenie, že ako sa dá precestovať Európa s 0 peniazmi.

Vladimír Eliáš: Jasné. Vieš čo, ja som taký človek, ktorý stále hľadá riešenia. Nehľadá, prečo sa nedá, ale ako by sa to, ako by sa to dalo spraviť. A aj keď som mal proste 16 rokov a počúval som, že buď nie sú peniaze, alebo nie je, nie je čas, alebo nie je neviem čo, tak ja som vždy hľadal cestu, ako cestovať napriek tomu, že som prachy nemal. No a začal som dosť stopovať a stopoval som po Európe a bol to dosť taký punk. Ja som spával v lesoch a proste na lavičkách alebo u ľudí. A aj to mi aj dosť otvorilo oči, že ľudia sú dobrí, ľudia keď ty si dobrý k nim, oni sú dobrí k tebe a kľudne ťa pozvú domov. Takže to mi dalo strašne veľa do života, ako som vtedy cestoval. A neviem, možno taký ten hack je, že teda buď dobrý k ľuďom a oni budú dobrí k tebe. A tak.

Erik Lakomý: A tak a vieš zadarmo cestovať. (smiech)

Vladimír Eliáš: Áno, tak. Presne tak.

Erik Lakomý: A prešiel si celú Európu, alebo koľko to bolo štátov alebo?

Vladimír Eliáš: Úplne celú nie, ale tak veľkú časť Európy mám. V podstate ešte mi ten východ chýba a nejaká časť Balkánu. Ale hlavne teda západ som…

Erik Lakomý: Koľko trvala tá cesta?

Vladimír Eliáš: Tak čo ja viem? Ja som vždy vyrazil tak na 2 mesiace, potom som sa vrátil. Potom som zase vyrazil, takže…

Erik Lakomý: A to je možno aj super, lebo čím je človek starší, tak tým akoby na to cestovanie potrebuje viacej peňazí, viacej času, teraz to musí naplánovať a jedno s druhým. A potom ja si stále tak si pamätám a si hovorím, že bol som na vysokej škole, mal som ja neviem 50 € a išiel som. Bolo mi to úplne jedno, že kde, kam. Vyspal som sa u kamaráta, a tak som nemal problém. A čím je človek starší, tak tým akoby má väčšie zábrany k tomu celému. A podľa mňa treba sa stále vrátiť naspäť do tých študentských čias možno a neriešiť tie veci, jak riešime.

Vladimír Eliáš: Je to tak, jak hovoríš, že tie naše neviem, už očakávame stále vyšší komfort, očakávame možno sa aj trošku viac bojíme o seba, čím sme starší. A určite je dobré mať akože rešpekt z nejakého cestovania, keď ideš sám a akože brať to trošku serióznejšie. Ja som bol trošku až príliš uletený možno vtedy. A…

Erik Lakomý: Koľko si mal rokov vtedy?

Vladimír Eliáš: No, tak od šestnástich som začínal.

Erik Lakomý: Od šestnástich. Teraz máš 29?

Vladimír Eliáš: Budem mať za 2 mesiace.

Erik Lakomý: Všetko dobré takto dopredu. (smiech)

Vladimír Eliáš: Ďakujem. A ale… Už ani neviem, čo som chcel.

Erik Lakomý: Že si mal 16 a že si nemal problém cestovať, asi si nemal problém. (smiech) Dobre, však ja myslím, že hlavná message z toho celého je, že treba cestovať. Treba chodiť…

Vladimír Eliáš: Aha, už viem, áno, že treba ísť zo svojej komfortnej zóny a treba sa neustále ako keby snažiť vyskakovať z tej komfortnej zóny. Lebo vtedy sa človek učí najviac, vtedy spoznáva najviac a netreba chodiť päťkrát do Chorvátska, ale možno treba ísť aj niekam inam. A niečo na ten štýl. (smiech)

Erik Lakomý: (smiech) Mexiko je nové Chorvátsko teraz, takže do Mexika.

Vladimír Eliáš: Napríklad. No.

Erik Lakomý: A aká najbližšia cesta ťa čaká?

Vladimír Eliáš: Teraz idem do Španielska a zo Španielska verím, že pôjdem do Ameriky, kde budem riešiť práve ďalšie, hm, ďalšiu budúcnosť možno aj Eatstera.

Erik Lakomý: Super, tak ešte poviem, jak si vravel o tom, že treba vystúpiť z komfortnej zóny, tak teraz na Netflixe je celkom dobrý seriál alebo teda dokument o Kanye Westovi. Má to 3 časti, určite odporúčam, lebo teraz ten pohľad naňho je taký, že človek niekde na vrchole a má všelijaké radikálnejšie a iné názory. Ale tá cesta jeho bola veľmi zaujímavá. Tam bola taká myšlienka, že neviem, či mu to hovoril Farell alebo niekto z týchto raperov, keď on ešte nebol známy, že „Maj stále o sebe pochybnosti a to ťa dostane veľmi ďaleko.“ Takže ja nepochybujem, že ty sa dostaneš veľmi ďaleko a prajem veľa šťastia nielen s Eatsterom, ale celkovo aj v nejakom osobnom živote a nech sa tie biznis plány posúvajú čoraz ďalej a ďalej.

Vladimír Eliáš: Ďakujem ešte raz veľmi pekne za pozvanie, Erik. Takisto prajem aj ja teba, tebe veľa, veľa úspechov s týmto podcastom. A aj vám celkovo v živote. (smiech)

Erik Lakomý: (smiech) Ďakujem. Tak sme si takto popriali na záver. Vy ste počúvali sedemdesiatu šiestu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní. Ak sa vám tento podcast páčil, tak neváhajte ho zdieľať, alebo dať o ňom vedieť svojim známym. A ja sa budem veľmi tešiť na najbližší podcast. Dovidenia, dopočutia. Vladimír Eliáš: Majte sa.