O epizóde

Stanislava Gregor Sorgerová podniká v oblasti vzdelávania, rozvoja ľudí a koučingu. Na základe výskumu, ktorý realizovala počas štúdia psychológie napísala knihu Generácia hľadajúca zmysel, ktorá rozoberá aktuálnu tému hľadania samého seba, zmysluplnosti, či spokojnosti v živote.

O tom, ako v práci nájsť skutočný zmysel, ako sa podniká v oblasti vzdelávania a rozvoja ľudí, ale aj o tom čo to všetko obnáša vydať knihu sa dozvieš v tejto epizóde.

Linky z podcastu:
Instagram @generacia_hladajuca_zmysel
Rozhovor pre magazín Forbes – Kedy by ste mali nájsť zmysel života a práce? Začať treba už po prekročení dvadsiatky

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Verzia v posunkovom jazyku

Prepis celej epizódy

Dobrý deň, milí poslucháči. Vitajte pri počúvaní sedemdesiatej štvrtej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní. Moje meno je Simona Hanová a v dnešnej epizóde sa budem rozprávať so Stanislavou Gregor Sorgerovou, ktorá podniká v oblasti vzdelávania, rozvoja ľudí a koučingu. Okrem toho má dlhoročnú prax v obchode a HR, spolupracuje s veľkými nadnárodnými spoločnosťami, ale aj malými podnikateľmi a orientuje sa najmä na mladú generáciu a duševné zdravie. Stanka, vitaj, ahoj. Teším sa, že si tu.

Stanislava Gregor Sorgerová: Ďakujem pekne za privítanie. Som veľmi rada, že ste ma pozvali a že tu môžem s vami dnes byť.

Simona Hanová: Ja prezradím pre našich poslucháčov, že my sme so Stankou spoločne študovali na fakulte psychológie. A preto sa o to viac teším, že sme sa tu dnes takto stretli rovno pri takejto príležitosti a že sa môžeme dnes trošku spoločne porozprávať na rôzne témy.

Stanislava Gregor Sorgerová: Super, teším sa aj ja. (smiech)

Simona Hanová: Dnes sa budeme rozprávať so Stankou veľa o zmysluplnosti v práci, živote a súvisí to aj najmä s tým, že ty si, Stanka, počas magisterského štúdia napísala knižku, ktorá sa volá Generácia hľadajúca zmysel. Ja len poviem, že naši poslucháči budú mať možnosť o túto knižku aj súťažiť. Všetky podmienky a pravidlá sa potom dozviete na našom Instagrame, takže ho nezabudnite sledovať. A ja sa ťa rovno Stanka opýtam, čo ťa k tomu viedlo takto vlastne počas vysokej školy napísať knihu? Nie je to úplne bežná vec.

Stanislava Gregor Sorgerová: Tak úplne na začiatku som vychádzala z vlastnej potreby. Ja som sa medzi dvadsiatkou a tridsiatkou trošku hľadala. A tiež som riešila to, že kde patrím a čo mi dáva zmysel v živote. Respektíve čo by som chcela v živote robiť a aké, ako sa sebarealizovať, aby ma to napĺňalo. A potom som… Vlastne nešla som po strednej škole na vysokú školu, ale bol tam nejaký čas, kedy som akoby pendlovala po tom pracovnom trhu. A potom som nejak našla, hej, ja to aj opisujem v knihe, že bolo to trošku také turbulentné. Ja som aj vycestovala, aj sa vrátila a tak sa hľadala. A začala som študovať psychológiu, ktorá ma začala veľmi napĺňať. A konečne som našla ten zmysel a celé som to tak akoby pochopila a začala som viac bádať k problematike toho, že aké je dôležité práve tá spokojnosť v práci alebo zmysluplnosť, naplnenie prostredníctvom práce. A práve možno aj v spojitosti s týmto mladým vekom. No a na základe týchto všetkých svojich poviem, že myšlienok a ingrediencií som začala variť – hej, keď už idem k takémuto prirovnaniu – začala som variť výskum, ktorý sa skladal z tém, ako je spojitosť alebo vzťah spokojnosti s prácou a zmysluplnosti života. A ešte som to pretavila alebo dala to do skupiny mladých ľudí, mladých dospelých v ranej dospelosti medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, pretože je to taký akoby pre mňa a ja si myslím, že veľmi kľúčový a dôležitý vek. Čiže vychádzalo to najskôr z mojej potreby, a potom už sa nabalil na to ten môj výskum a už keď bol výskum a boli výsledky a ja som tým veľmi žila, tak som to išla odprezentovať jednak na akademickej pôde, na konferencii, vyšiel z toho príspevok. Začala som písať o tom články, avšak stále som mala pocit potreby, že to potrebuje prísť k tým hlavným, a to sú tí mladí dospelí a tí mladí ľudia. A práve preto som vlastne keď začala pandémia a bolo trošku viacej času, ja som sa nudila a dala dokopy knihu.

Simona Hanová: Uhm, čiže si sa nudila, tak si si povedala „tak napíšem knihu“.

Stanislava Gregor Sorgerová: A nie, vôbec. (smiech) Ja som písala príspevky, kde som rozoberala zmysluplnosť života, do jedného známeho časopisu, ktorý sa venuje psychológii. Vlastne sa tak aj volá, takže vlastne na základe toho, že ja som už mala aj veľa materiálu, len to trebalo dať akoby dokopy. A druhá vec bola, že trebalo peniaze k tomu, alebo respektíve niekoho, kto by mi s tým vydaním pomohol.

Simona Hanová: Presne s tým súvisí aj moja otázka, že čo to vlastne obnáša vydať knihu? Predpokladám, že asi to nefunguje iba tak, že napíšem si nejakých 200 strán, prídem do vydavateľstva, poviem „tu ma máte, vydajte mi knihu, som tu.“ A jednoducho ako toto funguje, alebo ako sa to tebe podarilo?

Stanislava Gregor Sorgerová: Môže to asi fungovať aj týmto smerom. Ale toto nebola moja cesta. Verím tomu, že fungujú aj takto autori, respektíve tí známejší autori to majú takto ľahšie, lebo vydavateľstvo ich vydá. A je to v poriadku, zastrešujú ich a celá tá robota vlastne odchádza týmto smerom. Toto nebol môj prípad. A ja som potom, čo som mala knihu a mám za sebou nejakú minulosť a proste či už skúsenosti, partnerov – však povedala si na úvod – ja som zobrala to, čo mám so sebou, tie výtlačky a tú svoju robotu a tak ďalej a oslovila som svojich biznis partnerov, ktorí majú so mnou nejakú tú skúsenosť niekoľkoročnú alebo dlhšiu. A spýtala som sa, či idú do toho so mnou a vydajú to so mnou. A takýmto spôsobom vlastne som ja na to šla, že som…

Simona Hanová: Čiže si získala po vlastnej osi tie prostriedky na to, aby sa to mohlo vydať.

Stanislava Gregor Sorgerová: Presne tak, presne.

Simona Hanová: A keď sa môžem opýtať, vrátilo sa to nejakým spôsobom? Alebo kniha je stále v predaji, je veľmi… má veľmi dobré hodnotenia, a preto aj bude v našej súťaži. A mne osobne sa veľmi páči a je veľmi inšpirujúca. Tak či nejako to aspoň trošku sa vracia pomaličky tie prostriedky?

Stanislava Gregor Sorgerová: Kniha je stále… Áno, predaje sú. Avšak treba povedať, že nejaké autorstvo alebo písanie kníh nie je úplne zárobková činnosť, ak nie ste nejaký ten známy komerčný a neviem aký autor. Zároveň neviem, ako to majú vydavateľstvá, keď zastrešujú autora, ale predpokladám, že tých veľa peňazí nedostanú tí autori. A rovnako je to, aj keď si človek vydá sám knihu a po vlastnej osi. Tak jednoducho ten predaj… z toho predaja, z tej sumy,  ktorú zaplatí čítajúci v kníhkupectve, idú peniaze kníhkupectvu, sprostredkovateľskej spoločnosti, ktorá vlastne sa nedá obísť. Na Slovensku to jednoducho tak je, že to asi aj môžem povedať, že nejakých vyše 50 % ceny knihy, ktorú zaplatíte v kníhkupectve, ide úplne niekde inde a nie autorovi. Takže to si viete potom rýchlo vypočítať, že asi ako to funguje.

Simona Hanová: Ja som minule v jednom rozhovore počula, kde Arpád Soltész vlastne hovoril tiež, tiež napísal knihu a hovorí, že na Slovensku sú dvaja, dvaja spisovatelia, ktorí sa tým dokážu uživiť, že robia iba to. Čiže je to naozaj veľmi náročné a je super, že sa ti to takto podarilo naozaj získať tie prostriedky a napísať tú knižku, lebo naozaj je veľmi zmysluplná. Ak to premostím, keďže sa volá Generácia hľadajúca zmysel. My sa o tejto knižke budeme rozprávať aj trošku viac. Rozoberieme si aj nejaké kapitoly dnes. Ale ešte predtým sa ťa chcem, Stanka, opýtať. Ja som to v úvode spomínala, že ty podnikáš už v oblasti rozvoja ľudí, vzdelávania a koučingu už viac ako 10 rokov. Ak je to nesprávne, tak ma pokojne oprav.

Stanislava Gregor Sorgerová: Nepodnikám viac ako 10 rokov. V tejto oblasti sa pohybujem viac ako 10 rokov, ako vždy si zabudnem rok pridať, keď prejde rok. Ale tak asi viac ako 10 rokov je správne. A čiže som bola tak, že v obchode, vo financiách a ako regionálny mentor, čiže ten mentoring, manažment a HR, školenia a vzdelávanie. A potom následne ja som plynulo potom po tých skúsenostiach prešla do koučingu a vzdelávania kvázi na vlastnú päsť ako freelancer.

Simona Hanová: Uhm a keby sme možno chceli našim poslucháčom vysvetliť, že ako s týmto začať, alebo ako to takéto nejaké podnikanie celé funguje? Lebo je to v podstate taký consulting,  je to naozaj vzdelávanie, koučing. Nie je to úplne jasné, ako s týmto začať. Čo mi k tomu treba, čo by som mal urobiť, čo na to potrebujem.

Stanislava Gregor Sorgerová: Legislatívne nič. Založiť si živnosť alebo s.r.o.-čku, čo sa týka legislatívy. Čiže tam absolútne no, bohužiaľ, nič. Avšak treba si povedať, že predsa len je to oblasť pracovnej psychológie, vychádza to zo psychológie, čiže je dobré mať nejaké to vzdelanie psychologické alebo aspoň nejaké také príbuzné k tomu. Alebo potom možno, možno nejaké dobré kurzy a ísť tým smerom kurzov a vzdelávania, celoživotného vzdelávania.

Simona Hanová: Lebo ja osobne mám taký pocit, že dnes sa nejako rozbehol taký trend, že prečítam si dve motivačné knižky a idem organizovať webinár o sebarozvoji.

Stanislava Gregor Sorgerová: Žiaľ. Áno, je to tak. A veľakrát z môjho pohľadu ja mám úplne zlý marketing a práve títo ľudia vedia veľmi dobrý marketing spraviť. Aj my teraz, si psychológ, hej, tiež mi možno dáš za pravdu, že psychológovia majú veľmi zlý marketing. Proste nevedia to a nevieme to respektíve my pracovať s marketingom, a preto možno neni popularizovaná psychológia tak, ako by mala, že psychológia v podstate nie je len o patológii. O niečom, čo je proste…že niekto má vyslovene problém a je chorý a má poruchy. Ale sú to aj rozvojové témy, kedy ľudia môžu fakt že objavovať vo svojom živote nové témy a rozvíjať sa,  rásť a, a nemusí to byť len o, ako som povedala, o tej patológii. Takže psychológom chýba marketing, mne taktiež a väčšinou potom na trhu kričia, alebo sú úspešní práve tí, ktorí vedia pracovať s tým marketingom a nemajú možno za sebou až takéto zázemie, také vzdelanie. Hej, to nemusíme menovať, ale tak však poznáme, že sú na Slovensku aj ľudia, ktorí si zmenia meno, úspešní a proste nikde na internete nenájdete jeho životopis. A to je podľa mňa ako také miestami aj trošku smutné, lebo my študujeme, pracujeme a proste potrebujeme mať za sebou… A ešte na Slovensku legislatívne psychológ nemôže byť len 5 rokov vysoká škola, ale musí ísť do postgraduálu. A to vieme, že tá problematika, ak chcem robiť terapie, to sú ďalšie 4 – 5 rokov. A proste je to, keď si to človek naráta, tak proste má 14 rokov vzdelávania. To sa nedá získať prečítaním nejakej motivačnej knihy a dobrej rétoriky.

Simona Hanová: V tomto, v tomto s tebou úplne súhlasím. Psychológovia naozaj nevedia robiť marketing. Alebo nie, že nevedia, ale veľakrát sa boja. Hej, lebo čím človek viac študuje niekedy, tak si stále hovorí „je to už dosť, je to už dosť? Sto tridsiaty piaty výcvik je dosť? Môžem už ísť robiť nejaké takéto veci? Môžem ja vzdelávať? Môžem školiť?“ Čiže v tomto je taká, psychológovia majú veľkú zodpovednosť v sebe. Tí, ktorí sa tomu naozaj venujú a naozaj chcú pomáhať tým ľuďom, tak s tou zodpovednosťou veľakrát rastie aj ten strach. Hej, čiže…

Stanislava Gregor Sorgerová: Áno a ešte doplním, s čím som sa ja stretla, tak a dokonca psycho… Mala som akciu s dvoma psychológmi, kde sme robili 1 workshop pre HR komunitu. A napríklad mne vtedy bolo vytknutý slovník psychologický, že psychológovia veľakrát akoby zabúdajú na sedliacky jazyk. Hej, že proste tým žijeme a fungujeme v nejakom, lebo rozlišuje… Vieme, že odlišuje toho bežného človeka, ktorý sa s vami rád rozpráva na ulici, od psychológa slovník, vzdelanie a tak ďalej. A tam niekedy sa akoby stratí ten psychológ, čiže niekedy nie je až tak im rozumieť. Čiže je potrebné viac tej takej jednoduchej reči vniesť do tej práce.

Simona Hanová: Toto je výborný tip aj pre psychológov, že naozaj prispôsobiť sa tomu jazyku prijímateľa. Hej, aby to bolo naozaj zrozumiteľné.

Simona Gregor Sorgerová: Je to veľmi náročné, keď si zoberieme aj, a vrátime sa k mojej knihe, tak mojou myšlienkou bolo, aby bola trošku odborná. Aby to bola váha toho, že keď si ju zoberie aj psychológ do ruky, aby proste ma nepotrestal (smiech), že jak to jednoducho píšem. Na druhej strane som chcela, aby bola zrozumiteľná a čitateľná aj pre človeka, ktorý nie je psychológ, a práve pre toho mladého človeka. Čiže aby to bolo také trošku, že nie je to len motivačná kniha a o tom, čo si ja myslím, že takto funguje svet a život, ale že má nejaké zdroje a tie poznatky sú od nejakých ľudí, ktorí majú teoretické koncepty a niečo vážne za sebou. Ale zároveň, aby to bolo čitateľné aj pre toho človeka. Čiže je to doplnené aj príbehmi, aj nejakým takým jednoduchším jazykom.

Simona Hanová: Ja osobne si myslím, že sa ti veľmi, veľmi dobre sa ti to podarilo naozaj prepojiť. A sú tam aj rôzne také praktické, praktické rôzne zoznamy, je tam potom nástenka vízií, cieľov a snov. Čiže ja si myslím, že je to výborný nástroj jednak pre odborníkov, ale pokojne pre každého, kto má záujem sa dozvedieť niečo o hľadaní zmyslu. Môžeme rovno sa pozrieť na tú moju obľúbenú kapitolu, ktorá mne sa zatiaľ tak najviac vryla do mojej pamäte. Je to kapitola zmysluplnosti v práci a dovolím si prečítať citát knihy, ktorý máš na začiatku. Tak ti ho pripomeniem, ak by si náhodou zabudla. Lebo ten je pre mňa naozaj taký, že desiatykrát som si ho prečítala a stále nad ním uvažujem. „Ak nie si ochotný zastať a nájsť si čas na rozmýšľanie o svojom vlastnom smerovaní v živote a jeho zmysle, je možné, že budeš celý život pracovať a žiť s chýbajúcim zmyslom života len pre externé, materiálne a krátkodobé uspokojenie tvojho zmyslu.“ Tak a mňa zaujíma, že ako teda zistím, že tá moja práca je fakt zmysluplná a nenapĺňam iba nejaké očakávania okolia, alebo nenapĺňam nejaké externé zdroje a potreby?

Stanislava Gregor Sorgerová: Tak odpoveď je v tom citáte, ktorý si teraz citovala. To je, že zastaneš. Úplne v jednoduchosti ja si myslím, že ….a píšem asi aj v knihe…. že sme ochotní ísť ja neviem dvakrát do týždňa do posilňovne a cvičiť tam svoje telo, ale kto koľko času venujeme našej hlave, našemu vnímaniu, pocitom, myšlienkam? Tomu, čo nás baví, čo nás nebaví, ak sa bavíme o práci? Čiže je úplne to najzákladnejšie – zastať a začať trošku rozmýšľať o sebe, spoznávať sa, čo ma baví, čo mi robí dobre, kde chytám flow, aká som osobnosť. Čo tú dušu moju akoby kŕmi, hej, a má…

Simona Hanová: Môžeme vysvetliť, čo je to flow? Tento pojem nie každý pozná asi zo psychológie.

Stanislava Gregor Sorgerová: Flow je presne ten, môžeme hovoriť, že pocit, kedy strácam pojem o čase. Kedy nemám pocit, že pracujem, ale že to napĺňa moju dušu.

Simona Hanová: Keď som úplne pohltený tou činnosťou, hej, hej, že úplne stratím všetok pojem o čase a to sú naozaj tie super momenty. Flow to je také moje obľúbené.

Stanislava Gregor Sorgerová: A vlastne vedieť sa tak spoznať. A keď opäť rozprávame o tej knihe, tak ja to tam vysvetľujem, že tú zmysluplnú prácu ako zistím, že ju mám, hej. Zistím ju tak, že keď aj príde kríza alebo, alebo príde osobnostná kríza, alebo prídu prekážky mi do toho života v tej práci, tak jednoducho stále mám odpoveď na to, že prečo to chcem robiť, prečo ma to baví. Prečo ešte, prečo to milujem, prečo ma to napĺňa.

Simona Hanová: Uhm, čiže ak by sme mali, ak by sme to mohli nejako zhrnúť, že ako tú zmysluplnosť v práci objavím? Je to to, že vlastne viem, že ako si teraz povedala, že stále, stále ma to baví. Hej, že napriek všetkému viem, že moja práca je fakt zmysluplná?

Stanislava Gregor Sorgerová: Ideálne, ideálne je, že keď aj, lebo väčšina mladých ľudí príde do styku s osobnostnou krízou, kedy proste rozmýšľa, že ktorým smerom sa ubrať a čo v živote robiť a hľadá tie odpovede. Ideálny taký ten prípad je, aby mladý človek zbieral skúsenosti, aby pracoval a zároveň aj prežil nejakú osobnostnú krízu, ktorá mu dá odpoveď, či je to ten správny smer alebo nie. Aby to išlo akoby ruka v ruke aj kríza, aj trošku tých nie, že trošku, ale čo najviac tých skúseností. A je dobré vedieť aj zapustiť korene, že nielen fluktuovať po trhu. Behať po trhu a teraz hľadať zakaždým niečo nové a nevedieť sa v ničom nájsť, ale niekedy aj zapustiť akoby korene a čeliť vetru. Hej, že prídu prekážky a tá kríza ktorú tam má človek, tak mu dá odpoveď, že prečo ho to baví a prečo vlastne mu to dáva celé zmysel. V tom prípade je to vyriešené a je tam odpoveď na tú zmysluplnosť, na zmysluplnosť práce.

Simona Hanová: Ja mám pocit, že veľa, veľa ľudí má práve nejaký pocit, že práve cez to striedanie zamestnaní ten zmysel nájde. Hej a teraz si výborne povedala, že niekedy treba zapustiť tie korene a skúsiť to, hej. Samozrejme, tiež nemá zmysel ostávať asi na nejakom mieste, ktoré… keď to človeka nebaví, alebo ho to nenapĺňa. Ale nie vždy je tá cesta asi len naozaj fluktuovať a skúšať a tak.

Stanislava Gregor Sorgerová: Áno.

Simona Hanová: A kedy by som už mala vedieť, že moja práca má zmysel? Je na to nejaký vek?

Stanislava Gregor Sorgerová: Neni na to instantná nejaká rýchla odpoveď absolútne. Môže sa stať, že človek asi nebude mať zmysluplnú prácu celý život a možno niekde pred dôchodkom na ňu príde. A, a tiež je to asi správne. Avšak taký ten ideál je, aby touto otázkou sa zaoberal mladý človek. To je aj zmyslom mojej knihy – oveľa viac apelovať na mladých ľudí, aby medzi dvadsiatkou a tridsiatkou brali zodpovednosť do rúk, aby skúšali. A brali čo najviac skúseností do svojho života, aby sa nebáli prekážok, pretože tie vedú k sebavedomiu, zdravému sebavedomiu. Ak viem riešiť prekážky a problémové veci a všetko to ostatné, tak to mi dáva veľký kus sebavedomia. Čiže nebudem mať problém so sebavedomím. Takže toto je taký kľúčový vek, kedy sme najflexibilnejší, kedy… My už nie, my už máme po tridsiatke (smiech), ale mladý človek je najflexibilnejší. Je taký…

Simona Hanová: To si nemala prezrádzať. (smiech)

Stanislava Gregor Sorgerová: (smiech) Ale my vyzeráme mlado.

Simona Hanová: No, jasné.

Stanislava Gregor Sorgerová: A, a je to takou špongiou, ktorá nasáva veľa a dokáže veľa sa naučiť. A preto je dobré, aby v tomto momente sa ako tým zaoberal mladý človek, pretože po tridsiatke už to môže byť akoby trošku problémom v zmysle toho, že prídu deti, že, že prídu hypotéky, že máme rodiny. Už sa aj tak usadíme veľakrát. Nehovorím, že všetci, ale už ťažšie potom sa hľadá to naplnenie v práci, ak mám záväzok nejakej, nejakého veľkého platenia hypotéky a toho, že riešim rodinu. A ten čas proste sa akoby rozdeľuje na viacero strán. Takže preto je dôležité a najlepšie sa touto otázkou zaoberať práve vo veku 20 až 30 rokov.

Simona Hanová: A čo s nami po tridsiatke? Je tam ešte nejaká nádej?

Stanislava Gregor Sorgerová: Samozrejme. To nikto nevylúčil, že teraz je to všetko stratené, ale ono to bude chcieť trošku viacej práce.

Simona Hanová: Uhm, predsa len, ako ty – prepáč – hovoríš, že sú tam tie záväzky a nie je to len tak jednoduché, že zoberiem sa a idem možno niekde objavovať zmysel do nejakej inej krajiny alebo čokoľvek. Ale pri tomto mi napadá možno, že…

Stanislava Gregor Sorgerová: Zmeniť job je ťažšie. Pretože ak to riešim medzi dvadsiatkou – tridsiatkou, ja som tiež nastupovala na vysokú školu neskôr, nie hneď po strednej škole. Avšak to zaradenie a to celé to ako… ešte sa dá. Ale ak ja idem meniť job v štyridsiatke a potrebujem k tomu aj vysokú školu, tak je to náročné. A poznáme množstvo takých prípadov a zvládnu to. Avšak je to oveľa náročnejšie, lebo je tam ešte aj tlak tej možno rodiny a toho času, ktorý treba venovať aj jej, aj deťom, aj možno tým hypotékam. A veľa snov takto vlastne zahynie, aj keby vedeli, že kde chcú byť.

Simona Hanová: A čo v takom prípade presne, ako ty hovoríš, že nemôžem len tak odísť z práce? Dá sa nájsť ten zmysel aj v tej práci, ktorú už mám teraz? Nejako ma to úplne nebaví, neviem, čo s tým. Dá sa niečo nájsť pozitívne nejako, alebo ako sa proste odraziť z toho kolobehu, že vstávam, nechce sa mi, nebaví ma to? Dá sa v tomto prípade niečo robiť, ak sa fakt nemôžem len tak zobrať a povedať, že dovidenia, dávam výpoveď, odchádzam a idem niekde inde?

Stanislava Gregor Sorgerová: Zmeniť postoj. Opäť by som sa vrátila úplne k tomu, že nájdi si čas, spoznaj sám seba. Ak vieš, čo máš rád, tak, tak pozeraj sa vlastne tým obzorom a fokusuj sa na to, čo máš rád. Ak si proste človek, ktorý miluje ľudí, aj keď neni to práca, ktorú úplne zbožňuješ, ale pracuješ s ľuďmi, tak ťa to bude napĺňať. Budeš sa tešiť z toho, hej, alebo, alebo zase možno ak si rád z toho, že niekomu slúžiš, alebo niekomu pomôžeš, alebo fakt rád pomáhaš, môžeš možno si nájsť aj nejakú dobrovoľnícku prácu. Mňa naplnila úplne najviac a najviac čo mi asi tak emočne dalo, bolo dobrovoľníctvo v autistickom centre. Hej, že to bolo pre mňa taká spŕška emócií a všetkého, čo mi práve takáto možnosť dala. A toto môžeme robiť všetci, že ešte popri tom môžeme si nájsť niečo, čo nám bude dávať zmysel.

Simona Hanová: Popri tom čosi nájsť.

Stanislava Gregor Sorgerová: Je množstvo komunitných združení a …  poznám jednu svoju klientku….teraz ma napadla… nie ona, ale….mi napadla (smiech)

Simona Hanová: (smiech) Jazykové okienko.

Stanislava Gregor Sorgerová: Mi napadlo, že ona mala svoju prácu rada, avšak napríklad veľmi sa vyžívala v komunitných stretnutiach. Dokázala celú dedinu….. a myslím si, že to robí až dodnes, hoci neviem, ako teraz v tejto covidovej dobe… ale celú dedinu vždy zorganizovala a išli všetci v kultúrnom dome darovať krv a sa napieklo a doplnilo vínko potom večer. A proste to boli veci, ktoré ju veľmi napĺňali, že robila práve pre týchto ľudí. Fakt poznám manažérov, ktorí sa potom deťom venujú, futbalistom po poobediach a to sú veci, ktoré ich napĺňajú. Takže vždy je niečo, čo nás baví a môžeme určitým spôsobom to vniesť do nášho života.

Simona Hanová: Hm, čiže nájsť si kľudne niečo aj mimo tej práce, čo môže byť pre nás ten zdroj tej zmysluplnosti a toho, čo nás baví. Ale napríklad aj mne teraz tak napadá, hm, nechcem, aby to vyznelo nejako, nejak tak, že to bagatelizujem alebo čo, ale niekedy možnože pomôže aj to, že sa teším do tej práce napríklad mojej, že napríklad, že sa teším na posedenie pri káve s kolegami, alebo že si pokecáme. Hej, že stále nájsť si nejakú možno jednu vec, jednu činnosť. Tuším aj ty o tom píšeš, že niečo, čo sa tam dá nájsť. Nemusí to byť tá konkrétna práca, ale možno aj niečo pomimo, hej, že s kolegami sa zvykneme ráno rozprávať alebo čo. Alebo že stále sa dá niečo nájsť, aj keď to veľakrát vyzerá, že naozaj je to čistá katastrofa. Ale ja osobne si myslím, že presne je to o tom postoji, ako ty si hovorila. Keď nemôžem zmeniť nič iné, môžem zmeniť ten postoj.

Stanislava Gregor Sorgerová: Postoj a stále máme podľa mňa množstvo možností. Akože ja, ja nemám rada stereotyp a myslím si, že stále máme niečo, že môžeme vidieť, že tých možností máme veľa. Dneska nie sme jak v starom režime, že musíme, lebo nás zavrú a neviem čo všetko možné… že musíme proste v jednej fabrike 30 rokov žiť a tak ďalej. Ale aj keď ma to nebaví, tak už dnes môžem robiť niečo pre to, aby som sa stade dostal preč. Hej, ja chápem, že teraz nás hypotéky, rodiny a tak ďalej nás tlačia do toho, aby sme možno zostali na tom jednom mieste a tá situácia je taká, že možno manželka je na materskej a tie financie proste nosí muž domov a nemôže úplne až tak začať podnikať práve v tom období a tak ďalej. Ale určite môže robiť niečo v malom, aby ho to tam niekde neskôr dostalo. Hej, čiže ak chcem povedzme že vycestovať a zmeniť job alebo mať nejakú… robiť v medzinárodnej spoločnosti, ale nemám jazyk, tak môžem každý večer proste sa venovať angličtine. A to neznamená, že to niekedy sa nestane a nezmením ten job práve k tomu, aby som bol spokojný.

Simona Hanová: Dnes je inak celkom bežné, že človek naozaj zmení svoju profesiu a napríklad niekto je právnik 40 rokov, a potom si zrazu otvorí kvetinárstvo. Čiže naozaj dnes ako si ty vravela, už nie sme v režime, že musíme robiť fakt 30 rokov jednu vec. Je to úplne v pohode to zmeniť, pokiaľ, pokiaľ sa na to cítim. Samozrejme, ideálne nie ak si s tým narobím nejaké problémy ale nejak si to vypestujem…. nieže zrazu sa ocitnem a nemám z čoho fakt splácať tú hypotéku a tak ďalej. Ale naozaj dnes je veľká výhoda, že toto je možné a že to, že ľudia menia profesie, je úplne bežné. A mne pri tomto ešte napadá, že môže mi napríklad pri hľadaní zmysluplnosti alebo hľadaní zmyslu v práci pomôcť napríklad aj kouč, ako si ty alebo psychológ?

Stanislava Gregor Sorgerová: Samozrejme, aj jeden, aj druhý. Aj jeden, aj druhý, či už kariérny poradca v rámci psychológie psychológ, pracovný psychológ alebo kouč. Takže správnym nejakým navedením, otázkami a tým seba spoznaním, to je veľmi dôležité, aby sme sa poznali. Sami seba potrebujeme poznať na to, aby sme kráčali tým správnym smerom. Aby sme vedeli, kto sme, čo sme, čo máme radi, čo nám robí dobre, čo nás napĺňa a kde sa cítime dobre. A keď sa dobre poznáme a vieme, tak potom môžeme ísť tým smerom. Lebo je množstvo ľudí, ktorí povedia, že ja viem, čo nechcem. Ale, ale neviem, čo chcem. A to práve pramení z toho, že sa človek nepozná. A je dobré sa možno obrátiť k sebe, nie pozerať sa von, na to všetko,  čo je vonku. Ale na to, že pozrieť sa dovnútra do seba a tam hľadať tie odpovede viac ako niekde vonku.

Simona Hanová: To je presne to, čo ty si vlastne povedala aj v tom citáte, hej, že človek musí byť ochotný si zastať a nájsť ten čas na to rozmýšľanie. Hej, že prečo to vlastne robím, či to nie je len nejaké naozaj krátkodobé uspokojenie materiálne. A ty si si to, ty si si vlastne tento citát  vytvorila na tvojom pobyte…

Stanislava Gregor Sorgerová: Priniesla som si ho.

Simona Hanová: Priniesla.

Stanislava Gregor Sorgerová: Z kláštora, kde som bola sa učiť meditovať v Nepále v Káthmandu s tibetskými mníchmi. Takže vlastne tam sme sa o zmysluplnosti života dosť bavili a meditovali. A toto som si doniesla stadiaľ.

Simona Hanová: A ty si tam teda prišla na ten zmysel tvoj v živote, či to už bolo dávno?

Stanislava Gregor Sorgerová: Ja už som… Nie, nebolo to dávno. Niekedy máme, že doba covidová, po covide, pred covidom. To bolo pred covidom. Samozrejme, ešte sa dalo cestovať, čiže nebolo to až tak dávno. A ja mám veľmi dobre už tú odpoveď môjho naplnenia zvládnutú. Ja som sa našla a cítim veľké naplnenie v tom, čo robím. Čiže mňa psychológia veľmi napĺňa. Ja milujem ľudí, milujem ich príbehy, som zvedavá a hladná po príbehoch ľudí. Takže už len byť ich sprievodcom na ich ceste, aby sa mali lepšie, je pre mňa veľkým naplnením.

Simona Hanová: A bolo niekedy obdobie, kedy si úplne nevedela? Aby sme možno, aby naši poslucháči nestrácali nádej, ak to ešte nevedia možno, čo je ten zmysel.

Stanislava Gregor Sorgerová: Určite, určite. Ja som sa veľmi hľadala. Tiež som bola typu toho, že možno hladná po peniazoch, po pozícii, po tom, že čo je vlastne, čo je zmysel tej práce. Tiež som rozmýšľala, že či je to, že budem mať vysoký post, alebo, alebo budem mať dobrú, dobrý ten titul v zmysle toho, tej pozície. Alebo či sú to peniaze, alebo je to, že budem žiť v zahraničí a mať sa dobre. Chvíľu som žila vo Švajčiarsku. Čiže tiež som hľadala, že čo je a kde som a čo som a čo by som chcela. A tiež som hovorila, že to je podnikať len, nech je to hocičo len aby tam bola možno nejaká prestíž a tak ďalej. A potom úplne niekde inde som to naplnenie nakoniec našla.

Simona Hanová: A môžu keď tak teraz nad tým uvažujem, môžu možno aj firmy k tomu nejako prispieť, aby tí zamestnanci našli ten zmysel, alebo aby možnože… To potom súvisí veľmi aj s pracovnou spokojnosťou. Môžu k tomu nejak zamestnávatelia prispieť? Stačí k tomu napríklad množstvo benefitov, ako je multisportka, flexibilný pracovný čas alebo nejaké spoločné raňajky v coworkingu? Alebo naozaj je tam potrebné, potrebné niečo viac?

Stanislava Gregor Sorgerová: Súvisí, to si dobre povedala. Toto, čo si vymenovala, sú vonkajšie faktory, ktoré vplývajú na spokojnosť s prácou. Avšak sú aj vnútorné faktory a tie vie takisto firma napĺňať. Dokonca my sme aj s dvoma, hej, dvoma veľkými spoločnosťami robili školenia, kde sme sa presne bavili o týchto veciach, o kríze osobnosti, o peakoch v práci, kedy sú veľmi náročné obdobia, tlačí sa, pushuje sa na človeka. Potom zase sú obdobia, kedy sú menej také náročné. Ako pracovať s tou energiou, ale zároveň ako prechádzať krízami, potom čo je to, čo napĺňa…. A, a celkovo sme vytvorili také špeciálne školenie, ktoré sa týmto zaoberalo. A firma môže prispieť tým, že bude napĺňať tie vnútorné faktory asi najviac. Lebo tými vonkajšími vás vždy niekto preplatí. (smiech) Vždy príde niekto, kto príde a dá na trhu viacej. Čiže motivovať peniazmi sa nedá, je to krátkodobý motivátor, ktorý vydrží týždeň. Príde niekto, dá o 50 € o 100 viacej a proste pôjde tam ten človek. Čiže tie vnútorné faktory, a to je dať človeku pocit autenticity, autonómie, participácie na rozhodnutiach, dať mu zodpovednosť, aby prijal a mohol niesť zodpovednosť, nepreberať ju stále za tých zamestnancov. Čiže napĺňať práve tie faktory, ktoré sú vnútorné pri tom človeku.

Simona Hanová: Presne, ako hovoríš, že napríklad aj tie inzeráty, ktoré už sú na rôzne ponuky práce, tak stále tam píšu benefity a presne tieto všelijaké výhody, multisportky a podobne. Ale na tie vnútorné faktory sa až tak nezameriava, hej.

Stanislava Gregor Sorgerová: A ešte si zoberme, že sme generácia, ktorá… a čo my, ale tí, ktorí prichádzajú po nás, čiže už tí o 10 rokov mladší, prichádzajú z rodín, kde už je nadbytok týchto vecí. Dostať mobil, počítač a auto nie je nič špeciálne.

Simona Hanová: Áno.

Stanislava Gregor Sorgerová: Alebo aj nejakú, nejaký alebo firemnú dovolenku, lebo proste cestujeme a peniaze sú a nemáme sa zle, hej. Takže oveľa viac ľudia chcú pracovať na tom, čo im dáva zmysel, čo majú radi a kde budú cítiť, že sú súčasťou, že tá ich integrita, tá celistvosť toho človeka vlastne je súčasťou tej integrity tej spoločnosti, toho celku. A že on je dôležitý článok práve aj v tom, či už je to nadnárodná spoločnosť, alebo iný typ spoločnosti.

Simona Hanová: A chcú pociťovať takú zodpovednosť, že majú možno niečo viac na starosti, nejaký nový projekt, možnosť vzdelávania sa. Čiže naozaj, ako ty hovoríš, už peniaze nie sú, nie sú číslo 1, hej. Čiže je tam, je tam toho oveľa viac, na čo by sa mali firmy určite zameriavať.

Stanislava Gregor Sorgerová: Ak sú peniaze dôležité, tak len preto, že, že si kompenzuje človek niečo absolútne, čo, čo nemá, že ho tá práca možno niekedy nebaví. Hej, že práve preto ju robí.

Simona Hanová: Tak pokiaľ sú naplnené tie nejaké základné životné potreby, tak potom presne sa už ide, ide po tom, aby, aby človek našiel aj niečo viac v tej práci a presne aj ten zmysel a aby ho to bavilo, napĺňalo. Stanka, ja si myslím, že toto bol naozaj veľmi inšpiratívny rozhovor aj pre mňa. Úplne som sa teraz nad sebou zamyslela. Verím, že aj naši poslucháči. Chceš možno niečo, niečo našim poslucháčom odkázať na záver? Máš niečo pripravené? (smiech)

Stanislava Gregor Sorgerová: Nemám pripravené nič, ale možno to bude aj trošku znieť ako klišé, ale rada by som povedala vašim poslucháčom, nech sa neboja, neboja vykročiť z komfortnej zóny. Nech idú a skúsia naberať skúsenosti, lebo len prostredníctvom toho dokážu byť sebavedomí, dokážu byť hodnotní a to je to, čo budú mať v rukách potom. S čím môžu ísť na ten trh a vlastne si splniť, čo len chcú. Takže akýmkoľvek spôsobom nech vykročia z komfortnej zóny a naberajú čo najviac skúseností, lebo tie im nikto nikdy nezoberie.

Simona Hanová: Tak myslím si, že toto boli naozaj úplne veľmi také povzbudivé a vôbec nie klišé slová. Ja si myslím, že treba to mať neustále na pamäti a treba fakt sa nebáť vykročiť z tej komfortnej zóny. Jednoznačne v tomto s tebou úplne súhlasím. Stanka, ja ti naozaj veľmi pekne ďakujem, že si tu dnes s nami bola. Povedala si nám naozaj množstvo, množstvo super informácií. A tiež opakujem, pripomínam súťaž o Stankinu knihu – toto bola len taká časť. Venuješ sa tam aj rôznym iným témam. Nebudem to všetko prezrádzať, aby som nespoilerovala. Takže na Instagrame sa neváhajte určite zapojiť. No a vám, milí poslucháči, ďakujem, že ste si vypočuli ďalšiu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní, ktorý vzniká vďaka podpore PROSIGHT. Ak sa vám epizóda páčila, neváhajte nás zdieľať, likeovať, alebo čokoľvek vám len napadne. Počujeme sa opäť o 2 týždne. Stanislava Gregor Sorgerová: Ďakujem veľmi pekne za pozvanie. Dovidenia, dopočutia.