O epizóde

Ján Anguš je zakladateľom spoločnosti FUSAKLE. Začínal s malým sushi bistrom, dnes predáva stovky tisíc párov ponožiek ročne a investuje svoj čas, peniaze a energiiu do pomoci nielen utláčaným komunitám, ale aj slovenskému odevnému priemyslu.

Linky z podcastu:
Iniciatíva na podporu lokálnych značiek a výroby: www.oblecsadoma.sk
Instagram iniciatívy Obleč sa doma: https://www.instagram.com/oblec_sa_doma/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ je súčasťou projektu vzdelávania pod názvom NA ROVINU.ONLINE, ktorý sponzoruje poradenská spoločnosť PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Feed

Verzia v posunkovom jazyku

Prepis celej epizódy. 

Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam Vás pri 46 epizóde nášho podcastu na rovinu o podnikani. Dnes mám v štúdiu hosťa, na ktorého som sa veľmi tešil, ja osobne, pretože kedysi sme spolu organizovali pivný festival v Trenčíne. To bolo asi pred osemdesiatimi rokmi. Žartujem, asi pred tridsiatimi. Boli sme také ucha a ešte sme vtedy nevedeli, čo z nás bude. Dnes môj hosť prevádzkuje, už v podstate, svoj druhý veľký biznis a budeme sa dnes rozprávať o tom, ako funguje u neho marketing a obchod. Čo to všetko obnáša robiť na Slovensku biznis po Slovensky, so slovenskými dodávateľmi a v spolupráci so slovenskými celebritami, ak to tak môžem povedať. Vítam už v našom štúdiu Jána Anguša. Jano, vitaj.

Ján Anguš: Pozdravujem všetkých

Viliam Bendík:Ján Anguš je rodák z Banskej Štiavnice. Dnes je vlastníkom, zakladateľom a zároveň CEO spoločnosti fusakle. Asi všetci poznáte spoločnosť fusakle, ktorá dnes už okrem ponožiek predáva aj rúška. Taký veľmi dôležitý artikel v súčasnej dobe, ale ja sa chcem rozprávať s mojím hosťom dnes najprv jeho o jeho začiatkoch predtým, než sa dostaneme k tomu ako fungujú fusakle na trhu takže… ako si ty vlastne začínal svoj biznis? Ako si vôbec vstúpil do podnikateľského sektoru? Pamätáš si ešte?

Ján Anguš: Pamätám, pamätám, ja som nikdy nemali ako ambíciu byť podnikateľom. Prišlo to príliš zodpovedné a necítil som sa práve na tú zodpovednosť, jednak prevziať ju sám za seba a ešte aj za druhých ľudí, ale ono sa to tak potom nejak vyvinulo, vlastne po vysokej škole ako som začal pracovať, tak som sa nejakým spôsobom vyvíjal a posúval ďalej a už keď som proste prišiel do štádia, že som nevedel vydržať s mojimi nadriadenými, pretože som veľmi s nimi nesúhlasil a nevedel som s tým bojovať, tak som si povedal, že keď už sa mám na niekoho hnevať, tak nech som to ja sám a teda, že idem do podnikania. To bola jediná cesta pre mňa. A vtedy, keď som hľadal, že s čím by som išiel začať podnikať, tak som chcel podnikať s niečím čo ma baví, aby som proste naozaj mal preto vášeň, aby ma to proste bavilo robiť. Vtedy prvá voľba bola, bolo gastro, bolo varenie, pretože varil som veľmi rád a našiel som tu vtedy dieru na trhu, začal som vlastne, otvoril som bistro so sushi donáškou. Naučil som sa to, vybavil som si všetky povolenia, dal som výpoveď v zamestnaní a bolo to hop alebo trop. Takže išiel som úplne do neznámych vôd a proste s tým, že musí to vyjsť. Ale práve preto, že som o tom prd vedel a práve preto, že som nemal inú možnosť, ono to musel vyjsť a chvála Bohu to aj vyšlo.

Viliam Bendík:Ja si presne pamätám tú dobu, lebo pamätám si, ako si mi oznámil že odchádzaš do zamestnania a ja som s hrôzou v očiach na teba pozeral, že si si taký istý, že to pôjde. Bolo to také veľké dobrodružstvo, ale keďže som si bol určite istý tým, že si legendárny kuchár, tak som ti veril. V každom prípade veľmi zaujímavé, lebo si sa pustil do nie úplne ľahkého segmentu do gastra. Čo to všetko obnášalo, pretože to asi nebolo len také, že založím si s.r.o. a začínam podnikať? Gastro obnáša určite oveľa viac povinností na začiatku.

Ján Anguš: To bolo naše šťastie, pretože do toho gastra som nešiel sám, išiel som ešte vtedy s mojím vtedajším partnerom a boli sme teda na to dvaja a sme si rozdelili vlastne tie úlohy, že koho čo baví, ja som mal na starosti skôr tú marketingovú, ideovú a variacu časť a zase partner mal na starosti práve tie štátne úrady a vybavovačky a firmu, ale ani jeden z nás s tým nemal skúsenosť a to nás v podstate zachránilo, pretože, kebyže vieme dopredu, že čo nás čaká, tak do toho vôbec nejdeme. My keď sme začali vybavovať úrady a chodiť sa pýtať čo potrebujeme, aby nám to proste pomohli a povedali, tak my sme najčastejšiu odpoveď dostali, že my nie sme poradný orgán my sme kontrolný orgán a poslali nás preč, takže my sme sa častokrát pýtali známych alebo sme hľadali informácie na internete a až tak postupne sa nám vždy objavovala – a ešte toto chýba a ešte toto nie je a ešte toto musíme urobiť, ale už tým, že to bolo takto nakrokované, tak proste sme išli… už keď bol vlak rozbehnutý, tak sme išli cez to… ale možno kebyže to vieme dopredu, tak by sme si to rozmysleli. Takže v podstate to bolo aj také šťastie, že sme nevedeli, do čoho ideme.

Viliam Bendík:Nakoniec boli kontrolné orgány spokojné, ako ste to spravili?

Ján Anguš: No nie, to tiež bola…. tiež to bol nejaký ten proces. Keď sme išli do podnikania, tak sme si s partnerom hovorili, že chceme mať podnikanie s ľudskou tvárou. Možno to znie trošku ako klišé, ale ako fakt to bolo to, na čom sme chceli stavať, to znamená, že nechceli sme dávať žiadnemu štátneho orgánu žiadne úplatky. Proste, chceli sme naozaj splniť to, čo má byť splnené a my sme len od nich chceli, aby nám teda povedali, že čo má byť a ako to má byť, aby boli spokojní a po XY návštevách, trvalo to asi šesť mesiacov, čo nás s prepáčením buzerovali, či už je to hygiena alebo hocijaký iný úrad, tak nakoniec sme už mali potom všetko tak tip-top, že už nám nikto nič nemohol.

Viliam Bendík:Tak to sa teším, že ste dali zadosť kontrolným orgánom, môžu vás chodiť kontrolovať. Ja len poviem poslucháčom, že sa rozprávame o tvojom prvom biznise, ktorý sa volal Moshi-Moshi. Bolo to sushi bistro. Aké boli tie začiatky? Ty si hovoril, že ty si sa zameral na ten marketing a možno prevádzku. Mali ste predstavu ako to robiť na trhu, ako predávať jedlo? Alebo ste sa to učili za pochodu?

Ján Anguš: Všetko sme sa učili sami na sebe. Ja som bol jediný kuchár, to znamená, všetko som si pripravil sám. Partner vtedy ešte bol v zamestnaní, to znamená, že keď prišla objednávka, ja som mu zavolal, on prišiel zo zamestnania, zobral objednávku, odniesol zákazníkovi a vrátil sa do roboty. To znamená, prišla objednávka a toto koliečko bolo niekoľkokrát do dňa. Toto som proste absolvovali 6 mesiacov a po šiestich mesiacoch potom aj partner dal vlastne výpoveď v zamestnaní a začali sme to robiť úplne na full time. A keď sme vlastne skončili variť a keď sme upratali a skončili všetko čo sme potrebovali na prevádzke, tak sme zobrali letáčiky a začali sme chodiť po okolí a začali sme vhadzovať do schránok letáčiky, kto sme, čo sme, že tu v okolí majú niečo nové ľudia a začali sme také veľmi nesmelé nejaké pokusy aj na internete, online, ale všetko to bolo len, že …náhoda.

Viliam Bendík:To je naozaj veľká odvaha, keď si zoberiem že na 6 mesiacov si to zobral na vlastné triko, na vlastné plecia, tvoj partner v podstate 6 mesiacov vyčkával, či to vyjde. To znamená, že po tých šiestich mesiacoch ste už vedeli, že už to pôjde, hej?

Ján Anguš: Už to malo tu tendenciu, že nás to je uživí dvoch. Tak potom sme to vlastne riskli, vlastne partnerov preto ešte v zamestnaní, že keby náhodou, aby vedel vôbec finančne vypomôcť, lebo zase vedeli sme, že na tom začiatku nás to neuživí.

Viliam Bendík:Tak toto je naozaj taký prudký skok do biznisu asi sa, teda určite, si sa veľmi veľa naučil počas toho ako fungovalo Moshi-Moshi. Ja si pamätám, že v tej dobe, vzápätí do pol roka vzniklo tých sushi bistier v Bratislave asi strašne množstvo.

Ján Anguš: V priebehu jedného mesiaca 6 ďalších.

Viliam Bendík:Takže, ak ste uvažovali vo svojej analýze s nejakou konkurenciou, ktorá takmer neexistovala, tak o mesiac už existovala veľká konkurencia.

Ján Anguš: Tak tak.

Viliam Bendík:S týmto ste sa ako vysporiadali, že vzniklo toľko Bistro prevádzok práve so sortimentom, o ktorom ste Vy snívali a ste ho zrealizovali a to je sushi?

Ján Anguš: Keďže sme nemali skúsenosti z podnikania, tak ja sa priznám, že nás to strašne prekvapilo, aj nás to nahnevalo, že prečo ľudia nevymýšľajú nejaké nové veci, ale kopírujú. Potom som sa dozvedel, že to je také ako celkom slovenské, že keď už náhodou niečo ide, tak rýchlo urobme ďalšie kópie, lebo asi si ľudia myslia, že to je strašne super a teraz zrazu všetkým sa bude strašne dariť. My sme potom začali rozmýšľať, že ako sa odlíšiť, aby sme neboli rovnakí a ja som vlastne po pol roku začal meniť tu sushi prevádzku na prevádzku zdravého jedla, začali sme sa zameriavať vyslovene na zdravé jedlo. Zdravé jedlo znamená pre ľudí, jednak čo sa týka pôvodu surovín, či už je to zelenina alebo je to mäso, alebo to boli ryby, alebo čokoľvek. Tak sme naozaj dávali bacha, aby sme to brali od farmárov alebo lokálne alebo, čo najkratšie vzdialenosti a druhá vec, že začali sme sa zameriavať na stravu pre ľudí, ktorí majú problémy s laktózou alebo celiakiou alebo dokonca sme robili histamínové menučka. A popri tom, že moja vášeň bola vždy cestovanie, tak som si vždy z ciest nosil rôzne recepty. Bol som napríklad v Indii na 3 týždne sa učiť ajurvédsku stravu a proste snažili sme sa vždy zaradiť niečo nové, niečo zaujímavé do toho portfólia a to nás vlastne aj vyšvihlo aj odlíšilo, že neboli sme braní len ako sushi. Sushi bola vlastne súčasť tej zdravej stravy, ale ponúkali sme ľuďom, naozaj sme si dali tú robotu, že my sme každý jeden deň mali úplne iné recepty. A aj keď to bol teda zabijak a ja sa priznám, že po piatich rokoch som totálne vyhorel – úplne ma to odrovnalo, ale proste ľudia si to fakt vážili, že mali vždy niečo iné a niečo zaujímavé a nosili sme hlavne aj nové ingrediencie, či už to bolo vtedy neviem bulgur alebo to boli chia semienka alebo to bolo všeličo možné.

Viliam Bendík:Ja si tú dobu dobre pamätám aj z jedného dôvodu, že ja mám dodnes doma výtlačok indických novín, ktoré vychádzajú v náklade 1 miliarda, kde máte článok s fotkou a to som to vtedy ukazoval kamarátom, že ja mám známeho, ktorý robil biznis, bol variť v Indii a on ti je na stránke v novinách, ktoré majú miliardu náklad. To predpokladám, že nikto tu zo slovenského biznisu takéto PR asi nemal.

Ján Anguš: Neviem o tom, ale zase, keď sme dávali Indom papať rybaciu pomazánku a pérky, čo sú vlastne pirohy s lekvárom slivkovým a s makom, tak si myslím, že to je celkom dobrá referencia.

Viliam Bendík:A chutilo im to teda, hej?

Ján Anguš: No Indovia sú zvyknutí jesť z každého rožku trošku, na tých tanieroch tam majú tie rôzne chlieviky a všetko vlastne mixujú dokopy a presne tak to vyzeralo, že na tom slivkovom lekvári bola tá rybacia pomazánka a rôzne iné veci.

Viliam Bendík:No, v každom prípade to vyjadruje tvoje nadšenie pre to, čo si chcel robiť, to že si to mal rád. Vy ste…. to znamená že ste 6 rokov tento biznis robili naplno?

Ján Anguš: 7

Viliam Bendík:7 rokov. Samozrejme, asi ste si nevystačili s tým, že robíte len donášku a máte malé Bistro. Vy ste ten biznis rozvíjali aj iným smerom, skús troška poslucháčom vysvetliť, že čo boli vaše ďalšie, povedzme príjmy, z iných nejakých biznisových častí.

Ján Anguš: My sme žili z toho bistra. My sme naozaj to, čo sme vlastne prijali, z toho sme žili, ale my sme potom samozrejme rozvíjali ďalšie aktivity. Začali sme napríklad dovážať sushi pre OMV-ky v rámci Bratislavy. Takisto sme vozili do predajní Billa v rámci Bratislavy. Potom to bolo neskôr ešte aj Terno a potom napríklad rôzne fitnescentrá, že sme robili tie balíčky a my sme boli ešte tak poctiví, že sme to vždy v noci – bola nočná smena, v noci sa to pripravovalo a každé ráno prišiel človek, ktorý to zobral a začal rozvážať. Balíčky z dňa predtým, ktoré ostali zobrali, to bolo vlastne na naše triko, to sme potom museli zlikvidovať a každý deň boli vlastne donesené vždy nové čerstvé sushi. Takže toto bola vlastne ďalšia aktivita, a potom sme ešte otvorili ďalšiu prevádzku v rámci Fresh Marketu, keď sa vlastne dostaval. Takže vlastne mali sme dve prevádzky, plus donáška a plus ešte obchody, kde som vlastne dovážali.

Viliam Bendík:Toto mi skús možno trošku viac vysvetliť, že ako sa dá logisticky zvládnuť to, aby to sushi bolo čerstvé, na tých prevádzkach, kde ste to rozvážali, to chcelo pravdepodobne veľmi dobrý plán, logistiku, aby toho odpadu nebolo veľa, prípadne, čo sa dialo vlastne s tým odpadom potom?

Ján Anguš: Partner, ktorý mal práve tieto veci na starosti si dal naozaj tú robotu, že každý jeden deň sledoval predpoveď počasia. Podľa počasia sa vedel zariadiť, že keď bolo zlé počasie, to znamená, že ľudia si skôr nakúpili veci domov a urobilo sa toho viac a každý deň plánoval pre nočnú smenu, že koľko sa toho vlastne má urobiť a koľko sa má zaviesť na ktorú prevádzku. A zas keď bolo pekné počasie, keď bolo teplo, tak zase sa robilo menej a tá logistika samozrejme, to tiež sa plánovalo tak, aby tá trasa nejakým spôsobom mala tú logiku, aby to bolo efektívne.

Viliam Bendík: No v každom prípade, ako plánovanie rozvozu na základe počasia som ešte nepočul, takže to normálne takto fungovalo?

Ján Anguš: Ale ono to malo naozaj opodstatnenie, že my sme vďaka tomu potom eliminovali vratky lebo to bolo vlastne na naše triko. Tieto obchody, s ktorými sme spolupracovali, to bol všetko komisionálny predaj, to znamená, že oni nám zaplatili len za to, čo naozaj reálne predali. To, čo sa nepredalo, to bolo naše triko.

Viliam Bendík: To znamená, že ste potom ten zvyšok, ktorý sa nepredal, tak ste potom Vy jedli v noci doma,nie? Alebo čo ste s tým potom robili?

Ján Anguš: No to nie, lebo už by mi ryža z uší išla.

Viliam Bendík:Čo sa robí potom s jedlom, ktoré musí takto skončiť, nechcem to povedať že v koši ale…

Ján Anguš:Žiaľbohu, je to naozaj do koša, my sme to potom separovali, že vlastne potraviny išli do bioodpadu a obaly, tie išli zase do plastových nádob a tak, takže museli sme to takto likvidovať.

Viliam Bendík: Ja si pamätám že vlastne Moshi-Moshi bolo vlastne také vaše prvé podnikanie s tým, že už vtedy si ukázal, že máš rád v spolupráci s miestnymi ľuďmi, s lokálnym trhom, že ste využívali lokálnych farmárov, dostaneme sa k tomu ešte aj neskôr, ako v tejto myšlienke pokračuješ ďalej. Vyplácalo sa vám to? Nebolo lepšie si kupovať z nejakých veľkých potravinových reťazcov suroviny na to, čo ste vyrábali?

Ján Anguš: Ekonomicky možno áno, ale tým, že sme sa chceli odlíšiť a chceli sme robiť veci inak, tak napríklad na začiatku, keď sme začali so zdravou stravou strašne veľa ľudí nevedelo, že čo to je, čo to znamená, ako to chutí… lebo si mysleli že zdravá strava to znamená, že to bude surová zelenina a že to nechutí. Tak sme začali robiť napríklad osvetu. Že sme začali robiť brunche. Že sme ľuďom navarili tie jedlá a mohli proste prísť v sobotu alebo v nedeľu a mohli vyskúšať, čo chceli z toho a to sa nám ukázalo ako dobrá cesta, aby to ľudia spoznali a začali si to vlastne užívať, začali si to objednávať, začali na tom fungovať počas pracovného dňa. Jasné, že to potom znamená aj o niečo vyššiu cenu, lenže tí ľudia, ktorí sa tomu potom naozaj venovali a ktorí to aj ochutnali, tak to potom aj vedeli oceniť. Že naozaj sa cítia potom dobre, nie ako po klasickom menučku, keď potom naozaj tá energia ide úplne dole a človeku sa drieme, ale proste dodá to energiu, zasýti to, človek môže fungovať, má jasnú hlavu a ide ďalej a hlavne má všetky tie živiny, ktoré potrebuje.

Viliam Bendík: Čiže ste sa pustili aj do edukácie trhu, čo je podľa mňa významný počin v oblasti marketingu. Keď si hovoril o tom, že do mesiaca ste mali 6 ďalších firiem, ktoré začali podnikať v rovnakom segmente, skúšali za vami opakovať aj tento váš nápad so zdravým stravovaním?

Ján Anguš:Prepáč, nebolo to, že do mesiaca, bolo to po šiestich mesiacoch ale v rámci jedného mesiaca potom vzniklo tých 6 nových. Väčšina potom ostala vždy pri tej ázijskej kuchyni, takže v tomto sme boli v podstate úplne prví a až potom neskôr sa to začalo viac rozvíjať, ale v rámci zdravej stravy si myslím, že sme boli dosť veľkí priekopníci tohto.

Viliam Bendík: Čiže sa možno dá povedať to, že ak prídete s nejakým inovatívnym produktom, tak to už je ťažšie zopakovať potom.

Ján Anguš: Možno nie ťažšie, len ono je to o tom, že tým, že to bolo naše a my sme boli priamo zainvolvovaní do toho, tak nám na tom záležalo a dali sme si tú robotu, ale keď to niekto robí len kvôli tomu, aby si otvoril niečo, aby to nejako fungovalo, tak už tam nie je tá nadpráca.

Viliam Bendík: Dobre, Vás to dokázalo uživiť po sedem rokov. Ty si spomenul trošku už, keď sme sa teraz rozprávali, že si vyhorel. Lebo ja viem o tom, že Vy ste rozmýšľali o tom, či nespustiť povedzme franchisový koncept. Boli také úvahy, že rozbehnete takúto sieť. Čo vás nakoniec odradilo od toho konceptu?

Ján Anguš: Ja.

Viliam Bendík: To tvoje vyhorenie bolo hlavným dôvodom?

Ján Anguš: To bol hlavný dôvod, pretože my sme sa tomu tak strašne intenzívne venovali, lebo sme chceli, aby to bolo naozaj dobré. Ono, už aj potom, ja som aktívne varil 5 rokov a posledné 2 roky už som nevaril. Už tam vlastne varili kolegovia. Ale napriek tomu, samozrejme sa tomu človek musí venovať, len už som bol hrozne unavený a zasahovalo to veľmi veľkým spôsobom aj do súkromného života a priznám ešte, že aj mi to trošku zobralo zo zdravia. Takže ja už som potom povedal, že musím niečo zmeniť. Však nemôže to ísť takto ďalej, že ja už nemôžem robiť gastro, pretože ak by som ho mal robiť, musím sa mu venovať, keď chcem, aby to bolo dobre a už nevládzem, tak som začal hľadať nejakú alternatívu, lenže my sme nemali žiadnu vtedy. Nemohli sme to len tak zavrieť a v živote sme ani nepredávali firmu, tak sme ani nevedeli, že či vôbec niekto bude mať záujem alebo nebude mať záujem o naše bistro, tak som začal rozmýšľať, že čo ďalej a to, zhodou okolností, potom bola tá doba kedy vlastne bola utečenecká kríza a dostali sa fašisti do parlamentu a bola strašne zlá atmosféra. Všetci v okolí boli takí napätí a vystrašení a nevedelo sa tiež, že čo ako bude a mne to hrozné vadilo. Tak som začal rozmýšľať, že či neodídem do zahraničia, ale potom si hovorím, že keď odídem, tak budem úplne rovnaký ako všetci ostatní, že proste nie, že skúsim niečo, ešte som nevedel čo, ale že niečo, aby som nejak pomohol lokálu, domácej krajine, ľuďom… niečo v sebe. V rámci teda cestovania som si nosil ako suvenír vždy niečo praktické, najčastejšie to boli nejaké ponožky a vtedy som si povedal, že hmm…že táto položka, to je taká blbosť, ale nosí to úplne každý, je to malé, zlaté, relatívne lacné, že dá sa tým osloviť v podstate každý jeden človek. A keď by sa tie ponožky dali urobiť tak, že to bude mať nejakú message, že to podá aj nejakú informáciu, že to bude mať aj nejakú hodnotu, že dá sa tým osloviť dosť veľa ľudí. Vedel som, že na Slovensku, po revolúcii bola taká móda, že strašne veľa ľudí si kupovalo pletacie stroje, skoro v každej garáže sa plietli ponožky. Tak som si myslel teda, že asi určite tu ešte sú stále nejakí ľudia, ktorí tie stroje majú a ktorí majú aj tú vedomosť, ktorí to vedia aj obsluhovať, že spojiť to dokopy a že skúsiť….hm… A to bol vlastne začiatok, kedy som začal uvažovať o novom biznise a ako sa vlastne začali rodiť fusakle.

Viliam Bendík: To bolo v akom čase ešte pred predajom Moshi? To bolo 2 roky?

Ján Anguš: Dva roky, hej, to bolo dva roky pred predajom Moshi a jeden celý rok mi trvalo vôbec nájsť, urobiť si koncert v hlave, že asi ako by som to chcel, ako by to malo vyzerať. Nájsť dobrého partnera, s ktorým by sa to vlastne dalo urobiť. Tam som mal niekoľko stretnutí s rôznymi firmami, ktoré ma okamžite odbili, že proste to nie, že to je niečo iné, ale to by museli prestavovať stroje a to je blbosť a toto nevyjde proste v žiadnom prípade. Až na šiesty krát som potom našiel jedného partnera v Banskej Štiavnici, s ktorým vlastne spolupracujeme doteraz, to bola naša prvá výroba. On bol ochotný, ako jediný vôbec, vyskúšať niečo iné, napriek tomu, že som mal…. my sme išli do banky s partnerom, že nech nám banka povie koľko sú nám ochotní požičať. Povedali, že maximálne nám požičajú 5000 Eur. A my že, dobre. Tak sme zobrali 5000 eur a teraz, urobili sme prvú várku ponožiek, 2000 párov, tam bolo 20 dizajnov, to znamená že po 100 kusov z jedného dizajnu, to na stálo asi 4000 eur a ostatnú tisícku sme mali potom ešte aspoň na nejaký web, aspoň na nejaké etikety, aspoň na nejaký materiál marketingový a my sme minuli všetkých 5000 eur na toto, že proste ideme to vyskúšať. A potom po roku, keď už to bolo nejakým spôsobom asi ako-tak dozreté, tak vlastne sme vyšli prvýkrát na dobrom trhu, kde som poprosil moje dve kamarátky, že nech to tam skúsia predávať, lebo ja som na to nemal, ja som sa bál, ja som sa bál konfrontovať vôbec s tými ľuďmi a s tými reakciami. Takže ja som bol hore v kancelárii a som čakal, že čo a ako bude a už potom, keď som videl, že začali chodiť hore-dole schodami do kancelárie, kde sme mali vtedy ešte aj sklad….že super to je, že ľuďom sa to strašne páči, že starší na to, že jééj, jaký názov, mladí wau, že to je aké farebné a potom keď začali vlastne vysvetľovať, že sme slovenská firma, že to bolo vyrobené na Slovensku a že má to teda nejaké posolstvo, tak to bol prvý moment, kedy nám to povedalo, že OK, tak skúsime sa tomu začať venovať viac, lebo toto bola stále len bokovka popri Moshi-Moshi.

Viliam Bendík: Dobre, ja by som teraz, prepáč, skúsil premostiť – koľko dnes predávate párov ponožiek mesačne?

Ján Anguš: Mesačne ti nepoviem, lebo to záleží od sezóonnosti, ale teraz akurát ideme práve do najväčšej sezóny. Ale ročne, no napríklad za minulý rok to bolo myslím okolo 800 tisíc párov.

Viliam Bendík: Takže z tých 5 x 100 kusov, dnes predávate takéto obrovské množstvo. To len, aby ste mali poslucháči predstavu, že ako vzniká takýto veľký biznis. Takže to vzniká tak, že si požičiate 5000 v banke. No škoda, že si ma vtedy nestretol, lebo ja keby som Ťa vtedy stretol, tak ako veľký konzultant by som ti to predal a by som to volal že proof of concept. To by stálo 50000.

Ján Anguš: To sa opla.

Viliam Bendík: Takže takto vznikli milí poslucháči fusakle, ktoré poznáte dnes určite, vidíte ich všade. Skús mi ešte dopovedať ten príbeh Moshi Moshi, čo sa teda stalo potom, čo ste zistili, že teda bude záujem o takýto artikel ako sú ponožky s odkazom.

Ján Anguš: No my sme mali vtedy takú dosť veľkú debatu ešte s partnerom, že čo urobiť, lebo potom, ako sme bežali paralelne Moshi-Moshi aj fusakle dva roky a tým, že sme sa naozaj intenzívne venovali aj gastro prevádzke, ale takisto sme chodili robiť osvetu s fusaklami. A to znamená, že sme naozaj ja a partner chodili na všetky rôzne možné trhy, piazze a markety a všetko možné, stáli sme tam niekoľko hodín a vysvetľovali sme ľuďom, že kto sme, čo sme a prečo sme. To nám vlastne pomohlo začať zbierať takú tú kritickú masu, potom sa nám podarilo nájsť vlastne nášho prvého sieťového partnera, čo bol Martinus. A potom to pokračovalo vlastne ďalej. A keď už to bolo v tom štádiu, že by nás to vedelo uživiť, tak ja som načal práve tú otázku, že musíme sa rozhodnúť, že nemôžeme mať obidva biznisy naraz, lebo sa to nedá, fyzicky sa to nedá. Partner vtedy, si pamätám, to bol Silvester, jediná kaviareň, ktorá bola otvorená v Bratislave, tak sme tam sedeli a sme sa práve o tomto bavili a povedal som, že už musíme sa naozaj jedného alebo druhého zbaviť. Musíme sa rozhodnúť proste pre niečo a sme sa veľmi pohádali vtedy. Pretože partner si nevedel predstaviť, alebo sa bál, že či nás to uživí to druhé. Proste Moshi-Moshi bolo nejakým spôsobom zabehnuté a živilo nás to a peniaze, ktoré vlastne sme dostávali za fusakle, z toho sme nebrali nič. Všetky peniaze, ktoré sme vlastne dostali za predaj fusakiel, ostávali vo fusakliach a použili sa na rozširovanie portfólia a zväčšovanie zásob, aby sme mohli zásobovať aj partnerov. Takže sme nevedeli z toho ani cent a stále sa proste bál a práve kvôli tomu sme potom mali hádku a scéna, on naštvaný odišiel z kaviarne ostentatívne, som tam ostal sám a potom, keď sme sa všetci ukľudnili, tak sme si povedali, že áno máš pravdu, že naozaj sa to nedá takto ďalej ťahať, pretože je to úplná hlúposť, lebo nás to úplne zničí a sme sa dohodli, že v úvodzovkách pôjdeme do toho ľahšieho, to znamená, že pôjdeme do fusakiel, pretože gastro biznis je naozaj veľmi veľmi veľmi náročný biznis. Tak sme si povedali, že skúsime teda nejakým spôsobom predať Moshi Moshi a že teda začneme pracovať už len na fusakliach a ako sme si to povedali na toho Silvestra, tak vlastne do jedného mesiaca, úplne náhodne, sa nám ozval záujemca.

Viliam Bendík: To znamená, že ste si potom prešli nejaký proces ohodnocovania spoločnosti, predaja, aké s tým máš skúsenosti?

Ján Anguš: Vôbec nie. Prišiel záujemca, povedal nám prvú sumu, my sme povedali že dobre a bolo. Do troch mesiacov sme boli zbavení firmy. Takže my tu dnes, vážení poslucháči, v tomto podcaste, sa vám snažíme radiť akým spôsobom robiť s firmami, akým spôsobom plánovať exit, tak dá sa to aj takto.

Ján Anguš: Treba to poslať do vesmíru a vesmír to vráti…niekedy.

Viliam Bendík: V každom prípade z toho cítiť to vaše nadšenie a to, že vlastne sa chcete naplno venovať tomu, čo robíte. Mňa ešte zaujala jedna vec, otázka, si povedal, že ešte v čase teda, keď ste mali Moshi Moshi, tak ste si dohodli v rámci fusakli, čo bol teda už nový biznis, spoluprácu s partnerom Martinus. Ako prebiehala taká dohoda s Martinusom?

Ján Anguš: Práveže super, pretože Martinus je tiež podnikanie, ktoré je robené s nejakými hodnotami a sú tam fakt že ľudia ktorí to robia, lebo to majú radi, takže bolo to veľmi prijemné ale to tiež bola taká úplná náhoda, pretože na Martinus sme sa dostali cez našu bankárku, ktorá nás mala na starosti ako firmu v našej banke. Takže jej, teraz neviem, či to bola rodinná príslušníčka alebo kamarátka, tak jej manžel robí v Martinuse a takto nejak sme sa na to dostali a doteraz je to super spolupráca.

Viliam Bendík: To znamená, že ste sa stretli s vedením Martinusu, dohodli ste podmienky?

Ján Anguš: My sme ukázali, že čo máme, kto sme, čo sme a aký máme vlastne príbeh a vlastne v rámci toho, že im to tiež zapadalo do toho konceptu, tak ako oni vystupujú a čo ponúkajú, tak sme sa vlastne veľmi rýchlo dohodli.

Viliam Bendík: Dobre, takže predali ste Moshi-Moshi, zbavili ste sa teda tej záťaže, kvôli ktorej si ty hovoril, že si vyhorel a zrazu ste stáli úplne na začiatku ďalšej cesty a to boli fusakle. Čo boli také tie hlavné veci, ktoré ste sa za tie roky v Moshi Moshi naučili v rámci biznisu a vedeli ste to hneď aplikovať do nového biznisu. Čo bolo také hlavne ponaučenie, čo ste si zobrali do fusakli?

Ján Anguš: Fíha….Asi to, čo sme…ešte predtým, ako sme predali úplne Moshi Moshi a začali sme pracovať čisto len na fusakliach, pribrali sme do partie tretieho člena, čo bol vlastne náš kamarát a to čo sme pochopili práve pri tom prvom podnikaní, je to, že každý sa ma venovať tomu, v čom je dobrý. To znamená že keď niekto nevie robiť obchod, tak nech ho nerobí, ale keď je napríklad dobrý v marketingu, tak nech robí proste ten marketing a toto sa vlastne podarilo aj nám. Že ani ja ani môj partner ešte z Moshi Moshi, my sme neboli úplne najsamlepší obchodníci a práve preto sme najali toho tretieho a takýmto spôsobom sme si vlastne rozdelili každý tú oblasť, ktorej sa bude venovať a to nám veľmi dobre zafungovalo a to nám vlastne funguje aj doteraz, že každý sa vlastne venuje tej oblasti, v ktorej sa cíti silný. Takže to bola jedna z tých veci, že naozaj sa venovať tomu, v čom sa človek cíti doma.

Viliam Bendík: To znamená, že ste pochopili, že to už asi nepôjde tým, že budete robiť nejaké stretnutia, obúvať ľuďom ponožky a vysvetľovať im ako sa to nosí a chodiť s letákmi, ale že potrebujete naozaj profesionálny prístup. Na to ste oslovili partnera. Čo bola preňho taká hlavná motivácia vstúpiť do takého rozbehnutého začínajúceho biznisu?

Ján Anguš: Tiež to bolo na začiatku pre neho skôr taká zábavka, pretože on už mal skúsenosti z predchádzajúcich biznisov, ako funguje aj veľká firma, ako funguje logistika, že ako treba nastaviť procesy a mal vtedy voľno, mal ročnú pauzu. Tak si povedal, že chalani, ja vám pomôžem a my, že dobre. Tak slovo dalo slovo a vlastne ako sme začali, tak naozaj sa začali diať tie veci, začali sme štrukturalizovať, začali sa zavádzať nejaké procesy, či už pracovné, účtovné, finančné, začali sa plánovať budgety, začali sa profesionálnejšie oslovovať partneri a všetky tieto veci. Začalo sa rozširovať portfólio a postupne sme začali narastať do fakt reálnej firmy. Tak to funguje doteraz aj napriek tomu, že ten náš tretí partner na začiatku mal ambíciu pomáhať nám iba jeden rok, maximálne dva, tak už je to teraz 4 roky.

Viliam Bendík: Takže za 4 roky ste dospeli do takejto veľkosti ako dnes. Skús možno trošku poslucháčom ozrejmiť, že aké medziročné rasty v príjmoch ste zaznamenali a kde ste na tom dnes, po tých 4 rokoch teda.

Ján Anguš: No, mali sme to také skokovité, úplne ten najsamprvší rok, kedy sme vlastne začali v septembri, tak tam sme mali obrat asi 24 tisíc eur, potom ten ďalší rok už sme to vytiahli na 300000 eur. Ten ďalší rok sa nám to podarilo vytiahnuť na 1 milión 200-300 tisíc a myslím si, že za minulý rok to bude 4,8 milióna eur v rámci Československa, ktorý robíme, ten obrat.

Viliam Bendík: Tak to nejdem ani prerátavať na percenta, ale je to úžasný a naozaj raketový rast. Čomu najviac prisudzuješ vlastne to, že máte takýto úspech na trhu?

Ján Anguš: Ja si myslím, že je to celou tou našou komunikáciou a prácou, čo robíme a ako robíme, lebo fusakle je československý brand. Fusakle vznikli práve kvôli tomu, že sme chceli stavať na tom dobrom, čo tu bolo v minulosti, to znamená, ten veľmi silný textilný priemysel, ktorý tu bol a chceli sme to posúvať ďalej a spájať s tým novým a moderným, ktoré tu je. Preto fungujeme vlastne aj na Slovensku aj v Čechách. Zásada je, že máme výroby čisto len na Slovensku a v Čechách. Všetky témy, ktoré spracúvame sú nejaké lokálne veci, reálie, udalosti, miesta, mestá. Vychádzame z vecí, ktoré sú pre našinca známe. Nejdeme do veci, ktoré s nami nemajú nič spoločné. Okrem toho sa snažíme isť aj do odvážnejších vecí, že spracúvame témy ako napríklad 100 rokov Československa alebo 30 rokov nežnej revolúcie alebo je to podpora gay komunít, alebo je to podpora umenia, domáceho, lokálneho, kde spracúvame lokálne diela umelecké, alebo je to vlastne ľudová tematika, čiže fakt sa snažíme ísť do vecí, ktoré sú nám známe a vlastné a to si myslím, že sa ľuďom páči.

Viliam Bendík: Ty vlastne kombinuješ niečo, čo v iných firmách, najmä vo veľkých korporáciách sa volá, že: spoločenská zodpovednosť, čo je iba maličká časť toho biznisu väčšinou. Tak vy ste z toho spravili tu hlavnú časť.

Ján Anguš: U nás je to gro. Spoločenskú zodpovednosť si veľmi uvedomujeme a práve na tom staviame naše podnikanie. V prvom rade je to o tom, že uvedomujeme si, kde žijeme a kde podnikáme a tým, že tu žijeme, my sa chceme mať dobre, ja sa chcem cítiť dobre a nechcem utekať z tejto krajiny, pretože tu mám rodinu, kamarátov, tu mám zariadené všetko v rámci môjho života. A keďže sa tu chcem mať dobre, chcem nejakým spôsobom byť aj obklopený ľuďmi ktorí sú happy, ktorí sú radi, ktorí sú šťastní, ktorí vedia čo robia, ktorí majú nejaký názor a to sa vlastne snažíme dávať nejaký pohľad na svet ľuďom naokolo. A teda dúfame, že buď to pochopia alebo to nepochopia, ale aby to malo nejaký vplyv. A práve preto, to, čo vlastne my dostávame za tie ponožky alebo za produkty, ktoré vlastne predávame, sme veľmi aktívni v rámci celého spoločenského diania. Nesnažíme sa politikárčiť, ale snažíme sa pomáhať komunitám, alebo komunite celkovo, to je jedno aká, ale proste celkovo v tej komunite, v ktorej žijeme. Máme rozbehnuté strašne veľa pomoci pre tretí sektor. A či už je to.. v podstate pracujeme skoro so všetkými nadáciami na Slovensku, ktoré zastrešujú nejaké choroby alebo postihnutia alebo niečo. Spolupracujeme s organizáciami, ktoré sa zaoberajú s deťmi a s mládežou, ktoré organizujú nejaký voľný čas, aby nesedeli doma, aby sa edukovali, aby športovali, aby sa hýbali alebo čokoľvek. Takisto sa snažíme spolupracovať so školami, či už sú to základné, stredné, vysoké, že ponúkame školám reálne zadania pre decká, aby to nebolo len o teórii, ale aby dostali nejaký reálny problém, ktorý majú riešiť a potom aj vidia výsledok toho riešenia a môžu si povedať, že na tomto som pracoval, že nejakým spôsobom ich vlastne motivovať. Snažíme sa upozorňovať na dôležité veci, ktoré si myslíme, že sú naozaj dôležité a vysvetľovať to. O tom bolo napríklad aj tých 100 rokov Československa. V Čechách je to veľmi známa téma, je to aj štátny sviatok a si to aj nejakým spôsobom pripomínajú, ale v rámci Slovenska sa deje toho pramálo. A napriek tomu sme proste urobili kolekciu troch takýchto vzorov, kde sme začali spolupracovať s vlogerkou, mladou babou, ktorá má vyštudovaný dejepis a podáva dejiny veľmi zaujímavým spôsobom, tak, aby to bolo pochopiteľné a prístupné aj pre mladých. A takýmto spôsobom sa snažíme robiť aj ostatne veci, aby sme ľudí aj trošičku… dali im nejakú pridanú hodnotu, nejakú informáciu, možno dovzdelali, aby si začali uvedomovať, kto sme, čo sme, ako žijeme, že sú tu aj iní ľudia, iné veci, iné miesta, aby sme proste boli tolerantnejší k sebe. Takže tu zodpovednosť podnikateľskú si veľmi uvedomujeme a preto aj vyrábame čisto na Slovensku, snažíme sa do toho zapojiť slovenských ľudí, snažíme sa pomáhať veľmi veľkým spôsobom a teraz ešte navyše sme založili takú iniciatívu sa to vola „Obleč sa doma“, ktorá vlastne vznikla počas korony, kde práve teraz, ešte viac ako inokedy, si treba uvedomovať, že keď už idem minúť peniaze, tak ich miňme v rámci slovenských veci, čiže snažíme sa združovať slovenské značky a slovenské výroby. Slovenské značky sa snažíme prezentovať koncovým zákazníkom, aby videli Slováci, že aj tu je strašne veľa značiek, ktorých sa dá obliecť a zase slovenskej výroby, aby sme mohli nejakým spôsobom, tým, že tu na Slovensku neexistuje žiadna stavovská organizácia, zjednotiť a začať spolu, mať nejaký hlas voči štátnym orgánom aj v rámci pomoci, aj v rámci vzdelávania aj v rámci environmentalistiky a všetkých ostatných veci.

Viliam Bendík: Iniciatíva „Obleč sa doma“, o ktorej si práve hovoril, je veľmi zaujímavá. Detaily k tejto iniciatíve nájdete na stránke www.oblecsadoma.sk. Skús nám trošku vysvetliť, čo je cieľom tej iniciatívy, prípadne ako by sa mohli rôzne značky a ľudia do toho zapojiť. Ako to vlastne celé funguje?

Ján Anguš: „Obleč sa doma“ má vlastne dve roviny. Jedna rovina sú vlastne značky a koncoví zákazníci, chceme ukázať ľuďom, že tu máme rôzne značky, ktoré vyrábajú ale nielen oblečenie, ale týka sa to napríklad textilu aj ako dekoratívneho textilu. Máme tu značky, ktoré tu vyrábajú aj fakt parádne svetové kúsky. Či už sú to obrusy, obliečky, vankúše alebo záclony. Ale je tu aj dosť veľa oblečenia a z tých značiek, ktoré sa nám prihlásili v tomto momente, v priebehu troch mesiacov, je to viac ako 70 značiek, tak viac ako 40 percent pracuje už teraz vyslovene s udržateľnosťou, že naozaj pracujú s materiálmi, či už recyklujú, upcyklujú alebo pracujú s prírodnými materiálmi a toto vlastne chceme všetko predstaviť zákazníkom, že sú tu tieto firmy, tieto značky a dajú sa kúpiť tam a tam. Tým vlastne vedia podporiť slovenskú výrobu, lokálnych ľudí a ono to môže byť niekoho rodina, niekoho sused, kamarát, niekoho … proste niečo, že aby sme držali práve ten „spend“ tu na Slovensku a točili tie peniaze v rámci Slovenskej republiky. To je jedna rovina a druhá rovina, to sú zase práve výroby, kde chceme združiť všetky textilné výroby v rámci Slovenska a vystupovať voči štátnym orgánom ako stavovská organizácia. Pretože tá tu nie je, v tomto momente. Bola tu kedysi veľmi dávno, lenže celý textilný priemysel sa v podstate rozpadol, po revolúcii a dokonca na ministerstve hospodárstva nie je ani žiadny pridelenec, ktorý by riešil takúto tému. Takže my to chceme vlastne teraz nejakým spôsobom zjednotiť a združiť a pôsobiť, tak ako na koncových zákazníkov, rovnako aj v rámci výroby, v rámci nejakej pomoci a prepájať navzájom, či už dizajnérov, či už výroby alebo aj koncových zákazníkov a plus hlavne možno aj inšpirovať nových ľudí, ktorí by chceli nejakým spôsobom začať pôsobiť v tomto priemysle a poskytnúť im vlastne tú pomoc a ten background. Ako sa môžu prihlásiť? Je to veľmi jednoduché, stačí ísť na oblecsadoma.sk . Stačí tam vyplniť jednoduchý formulár, na základe ktorého budeme kontaktovať tieto výroby a v tomto momente, tým, že sme vlastne začali len pred 3 mesiacmi, zatiaľ zbierame, robíme v podstate nábor, zbierame nejakú kritickú masu a budúci rok sa budeme inštitucionalizovať, aby sme začali fungovať ako normálny právny subjekt a aby sme mohli teda začať vystupovať voči, či už Európskej únie alebo štátnym orgánom.

Viliam Bendík: Ja ako obyčajný užívateľ, keby som sa chcel do toho zapojiť, nie tým ,že niečo vyrábam, ale by som si chcel niečo kúpiť, nájdem zoznam tých výrobcov, alebo nejaký e-shop priamo na tom oblecsadoma.sk?

Ján Anguš: E-shop napríklad nerobíme, ale snažíme sa spájať….tu na Slovensku je už niekoľko iniciatív, ktoré sa snažia podporovať, či už je to recykláciu oblečenia alebo je to podpora nejakých lokálnych dizajnérov alebo návrhárov a my sme oslovili vlastne všetky dostupné takéto organizácie a iniciatívy a snažíme sa s nimi spolupracovať a napríklad Slovak fashion council – oni sú výborný práve v tom, že združujú slovenských návrhárov a dizajnérov. Dnes som mal stretnutie s Babsy Heriban, ktorá vlastne vytvorila web, ktorý bude ponúkať práve produkty od lokálnych značiek, ale nielen návrhárov ale aj klasických značiek. Preto nebudeme to robiť my, ale radšej sa vlastne spojíme s nimi a dodáme tie informácie a takýmto spôsobom, keď spojíme sily aj v rámci iniciatív, bude nás viac počuť a lepšie počuť, viac sa o nás dozvedia koncový zákazníci a takisto inak nás budú počúvať aj tie inštitúcie, ktoré chceme osloviť.

Viliam Bendík: Čiže v konečnom dôsledku ak chcem ako spotrebiteľ nájsť nejaké takéto slovenské talenty, slovenské výrobky, tak cez Vašu stránku oblecsadoma.sk sa k nim viem dostať.

Ján Anguš: Buď na našej stránke alebo ešte na Instagrame, kde vlastne predstavujeme postupne každú jednu značku, čo robí nejaký veľmi kratučký príbeh a vždy je tam odvolávka na tú danú značku, kde si človek potom môže pozrieť, kto to je, čo to je, dokonca objednať produkty priamo cez nich, to znamená, že to nie je aktivita, na ktorej my zarábame, my na tom nemáme nič, priamo odvolávame ľudí na tie samotné značky a plus tam dávame aj obchody, kde sa vlastne takéto veci dajú kúpiť.

Viliam Bendík: Ešte povedz mi, že na akom Instagrame?

Ján Anguš: Oblecsadoma.sk

Viliam Bendík: Čiže Instagram takisto ako stránka oblecsadoma.sk; nájdete tam odkazy na slovenských výrobcov, dizajnérov, môžete kedykoľvek Instagram navštíviť a zistiť, čo sa oplatí v dnešnej dobe kúpiť. Je to určite výborná iniciatíva, hlavne v dnešnej dobe, keď je naozaj pred nami možno nejaká recesia, každý biznis bojuje o svojho zákazníka a podporiť práve slovenský biznis je vynikajúca myšlienka.

Viliam Bendík: My sme pred nejakým časom mali v podcaste Tomáša Tereka, s ktorým sme sa rozprávali o firmách, ako sa vysporadúvajú so súčasnou krízou, pandemickou a padlo tam jedno práve také slovo, že, čo nám môže veľmi pomôcť všetkým, to je spolupráca, takže, to čo si teraz vlastne povedal je jeden z projektov, ktorý vy ste rozbehli, dáme do tohto podcastu do poznámok link na tento projekt, aby si to mohli poslucháči pozrieť. Za mňa poviem veľký klobúk dole, za tento prístup v podnikaní. Je to myslím, že za celý náš tím podcastu Na rovinu o podnikaní je to veľmi inšpiratívne a veľmi ti držíme palce, aby tento spôsob podnikania si udával ako trend na Slovensku, veľmi sa nám to všetkým páči. Ja ti dám záľudnú otázku, hovoril si, že ty si po prvom biznise po 7 rokoch vyhorel. Žil si v krajine, kde nastupovala taká zlá doba, taká negatívna.

Ján Anguš: Temná.

Viliam Bendík: Ja si dobre pamätám lebo ja som v tej dobe robil práve na filme „Kroky na hrane“ o úteky Vrbu a Wetzlera s Osvienčimu a stretával som sa s veľa deťmi na školách, kde sme sa rozprávali o tom, že ako pomáhať iným, ako zamedziť diskriminácii v spoločnosti a tak ďalej. Ty si to uchopil takto biznisovo. Záľudná otázka. Máš pocit, že za tie 4 roky, keď si sa do toho pustil a povedal si, že nezdupkáš zo Slovenska ale, že chceš pomôcť, zmenilo sa niečo? Vnímaš dnes našu spoločnosť trošku inak ako pred tými 4 rokmi?

Ján Anguš: No, prišiel som na to, alebo ako sa hovorí, že až keď vieš veľa, tak zistíš, že v podstate nevieš nič, takže toto je tiež niečo podobné, že zisťujem, že to potrebuje ešte strašne, strašne, strašne veľa energie a práce. Chvála pánu Bohu, zatiaľ ešte tú energiu mám a ešte aj tú chuť mám. Ale vidím ten progres. Vidieť to, že keď by sa to začalo robiť naozaj súdržne, že sa spoja sily a či už je to z tej úrovne štátnej, napríklad to školstvo, že začalo by sa s nimi diskutovať. Keď som chodil na školy a videl som, čo sa tie decká učia ešte na tých pár chudobných odboroch, ktoré tu zostali v rámci textilu a odievania, tak by sa to vedelo urobiť aj lepšie, atraktívnejšie pre tie decká, pretože oni majú záujem o módu a štýl, ale nie tak ako sa to učilo pred 50 rokmi. A takisto aj v rámci výroby, kebyže sa spoja všetky tie textilné výroby, vieme úplne iným spôsobom fungovať aj v rámci inovácii, aj v rámci dotácií, aj v rámci vzájomných spoluprác, pretože, tam je obrovský potenciál napríklad práve teraz v tejto dobe na komplementárne spolupráce a doplnkové spolupráce. Jedna firma my môže vyrábať košele a ďalšia firma mi môže vyrábať tepláky, jedna firma mi môže vyrábať tričká, čokoľvek. A keď sa podarí presvedčiť ľudí alebo keď to pochopia, tak potom asi si poviem, že dobre, tak už to nechávam na mladších a ďalších.

Viliam Bendík: Tak na jedného človeka málo, toto všetko, čo spomínaš a vyzývam aj poslucháčov, ak sa chcete zapojiť do takejto zmeny, každý môže byť zmenou. Treba priložiť ruku k dielu, tuto náš hosť Ján Anguš zo spoločnosti fusakle. Je človek z mäsa a kostí, kľudne ho kontaktujte, určite je naklonený mnohým spoluprácam, ktoré nás posunú ďalej. Mne sa páči, že sa rozprávame nie o tom ako chcete rásť do budúcna z pohľadu príjmov, ale, že sa bavíme o tom, ako pozdvihnúť túto spoločnosť na inú úroveň, lepšiu, práve cez podnikanie.

Ján Anguš: Vieš čo, ale ono je to ruka v ruke, pretože to, že tým, že sme bližšie k ľuďom, tým, že sme predávaní a ľudia nás majú radi, majú záujem a že si nás kupujú, to nám zase dáva tie možnosti a prostriedky na to, aby sme mohli robiť všetky tie ostatné veci. Takže nebudem teraz sa hrať, že chcem zachrániť slovenský priemysel textilný a odevný. Podnikanie je činnosť, vedomá činnosť za účelom dosiahnutia zisku, len mám to šťastie, že môžem tie finančné prostriedky používať aj na takéto veci.

Viliam Bendík: Ja len poviem, že toto, čo si práve povedal, je aj hodnotou Prosight Slovensko, ktorá sponzoruje tento podcast a je to v podstate aj takým naším DNA, prečo sme sa rozhodli aj robiť podcast o podnikaní na Slovensku. Takže veľmi držím palce, nech sa ti to ďalej darí robiť tak, ako si to predstavuješ. Ak ste doteraz milí poslucháči nevedeli, že spoločnosť fusakle nielen predáva ponožky a rúška, ale že sa veľmi angažuje aj v celospoločenskom dianí, tak od dnes už viete a môžete sa rovnakým dielom do toho zapojiť aj vy. Ďakujem Ti veľmi pekne, že si medzi nás prišiel.

Ján Anguš: Ja ďakujem veľmi pekne za možnosť prísť a porozprávať sa.

Viliam Bendík: Držím palec, nech to naďalej takto funguje. Milí poslucháči, počuli ste ďalší diel podcastu Na rovinu o podnikaní a teším sa na Vás opäť o 2 týždne. Ak máte medzi sebou ľudí, ktorí patria medzi nepočujúcich, dajte im vedieť, že tento podcast môžu vidieť na YouTube alebo na Instagrame aj v posunkovom jazyku. Ďakujem. Dopočutia.

Viliam Bendík: Počúvali ste podcast „Na rovinu o podnikaní“, dvojtýždenný podcast spoločnosti Prosight Slovensko. Podcast na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Dnešná epizóda vznikla s podporou Prosight Academy, vzdelávacej platformy spoločnosti Prosight Slovensko. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne.