Ako marketingové stratégie vplývajú na budovanie značky 

Hosť: doc. MUDr. Ladislav Kužela, PhD., MPH (gastroenterológ) 
Moderátorka: Simona Hanová / LinkedIn, Instagram 

Epizóda NRoP 112 – audio

Prepis

Simona Hanová: Pekný deň, milí poslucháči. Vítam vás pri počúvaní už v poradí sto dvanástej časti podcastu NA ROVINU o podnikaní. V dnešnej epizóde sa budem rozprávať s gastroenterológom, spisovateľom, pedagógom, bývalým hlavným odborníkom ministerstva zdravotníctva pre gastroenterológiu a aktuálne aj novým dekanom Lekárskej fakulty Slovenskej zdravotníckej univerzity, doktorom Ladislavom Kuželom. Pán Kužela, vitajte u nás. 

Ladislav Kužela: Ďakujem krásne za pozvanie, vďaka. 

Simona Hanová: Veľmi sa teším, že ste prijali naše pozvanie. A ja len spomeniem, že v dnešnej epizóde budeme odpovedať aj na otázky od našich poslucháčov, ktoré nám kládli prostredníctvom Instagramu. A musím povedať, že nám doslovne vybuchol inbox, určite nestihneme prejsť všetky otázky, ale pokúsim sa ich čo najviac zakomponovať do tohto rozhovoru. 

Ladislav Kužela: Veľmi rád. Keď budem vedieť, veľmi rád odpoviem. 

Simona Hanová: Vyskúšame. Na úvod sa len tak opýtam, že ako sa dnes máte? Aký ste mali deň? 

Ladislav Kužela: Viete čo? Taký ako bežný. To znamená, že z roboty do roboty, do ďalšej roboty, čiže tým, že som si tak nabral toho trošku viac. Ale to nie je v zlom, to znamená, nesťažujem sa. Skôr ma to naozaj baví a vrelo odporúčam každému, kto chce mať svoj čas vyplnený, nech si zoberie dve, tri roboty, vyplní si čas. A hlavne keď každá z tých robôt má zmysel, tak to tak celé zapadne. Takže aj dnes aj univerzitná práca, aj práca s pacientami, aj nejaké papierovačky. Proste všetko. Aj prednášku som ešte dnes stihol. V podstate dosť. Keď to tak zoberiem, že ten deň ešte neskončil, máme nejakú štvrtú hodinu, tak po tomto štvorhodinovom podcaste budem musieť ešte niečo urobiť. (smiech) 

Simona Hanová: Ešte niečo ďalšie… (smiech) Ale na to, že ste v takom tempe, vyzeráte úplne, nebadám známky vyhorenia alebo niečoho podobného. 

Ladislav Kužela: Nie, nie, chvalabohu nie. Klopem. To je vďaka rastlinnej strave. 

Simona Hanová: Poďme možno tak poporiadku na začiatok vašej cesty. Prečo ste si zvolili práve gastroenterológiu ako odbor, ktorému sa budete primárne venovať? 

Ladislav Kužela: No, tak ako v živote býva, že náhody smerujú naše životy, ale tým dobrým smerom a spôsobom. To sa udialo u mňa. Pretože naozaj keby ste mi na vysokej škole povedali, že bude zo mňa gastroenterológ, tak by som povedal, že v žiadnom prípade nie, lebo… Koľko máme času? (smiech) Dám dlhý príbeh alebo krátky? 

Simona Hanová: Máme dosť. 

Ladislav Kužela: Ale krátky príbeh je o tom, že je to o tom, že máte za život aj dobré pozitívne príklady aj odstrašujúce. A v rámci gastroenterológie keď sme ako medici chodili do nemocnice, tak ten kolega, ktorý nás mal podučiť do tajov gastroenterológie, ktorá je aj veľa o takzvaných tých hadičkách, čiže endoskopia, že pozerám zvrchu, zospodu ľuďom do tráviacej trubice. Čiže chodíme do miest, kde sa teda väčšinou nechodí. Preto sme my taká ozaj interná medicína, lebo vidíme do vnútra. Tak ten kolega teda tak strašným spôsobom vyšetroval tú pacientku, že to mám dodnes pred očami. A ja som si povedal, preboha, toto je peklo na zemi. Toto je odbor, ktorý mučí ľudí, toto nemôžeme. A vtedy som aj pochopil, že prečo vznikli všetky tie mýty na internete, lebo keď toto niekto zažil, tak aj ja by som to napísal, že proste je to šialenstvo. Takže takéto niečo som zažil ako medik, a tak som si povedal, že toto nie je odbor pre mňa. No a strih, skončil som školu a vtedy to bolo naozaj nie ako teraz, že je tých pracovných miest trošku viac. Naozaj je lepšia situácia. To znamená, mladí ľudia môžu, ja som to mal naozaj veľmi obmedzené tým, že som vedel, že chirurgické odbory nie, vedel som, že interná a chcel som, samozrejme, v Bratislave. A tým sa mi to tak zúžilo, že jediné voľné miesto na internej v Bratislave bolo zhodou okolností v Podunajských Biskupiciach, čo bol vtedy Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. A tam tá klinika síce bola interná, ale mala trošku dlhší názov, čo som vtedy nedočítal, lebo som bol nekľudný. Stačilo mi, že interná a išiel som tam. A ten dlhší názov bol, že Interná klinika gastroenterologická. Čiže dôjdem tam a vtedajší šéf – touto cestou pozdravujem pána profesora Vavrečku, ahoj, ďakujem za túto možnosť – bol ten, ktorý sa v podstate so mnou ani veľmi nebavil. Len tak dvihol okuliare a povedal: „Jasné, kedy nastupuješ?“ A ja som mal tak, že ešte som nemal promócie, ale už som bol po štátniciach. Hovorím: „Ja môžem hneď ako odpromujem.“ A tak sa aj stalo. To znamená, že som vlastne po promóciách hneď nastúpil. Čiže žiadne ako si teraz dávajú 2, 3 mesiace, pol roka voľno. Ja som hneď išiel robiť. A to bola tá prvá náhoda, že takto som sa dostal na jediné voľné miesto na internej. A druhá náhoda – to bolo obdobie 30 rokov dozadu. Takže to si mnohí nebudú pamätať. Ale to obdobie bolo o tom, že vtedy platy lekárov naozaj neboli, teraz sú omnoho slušnejšie. Boli nastavené veľmi nízko. A naozaj mnoho kolegov, keď chcelo uživiť rodiny buď išlo do zahraničia, alebo do liekových firiem. Ja som presne v tom období nastúpil, keď sa toto udialo, a z kliniky naraz odišlo ja neviem, už si nepamätám presný počet, ale veľa kolegov. To znamená, že zrazu z gastroenterologickej kliniky zmizli gastroenterológovia, ktorí dovtedy robili. A tak prišiel tento môj šéf. Ja som bol 3 mesiace po skončení v lete. A skončilo leto a vedel, že prúser, lebo do pár mesiacov zmizne mu kopec ľudí, tak išiel za jedným, čo išiel do Čiech. Povedal: „Ty tohto mladého naučíš všetko, čo vieš. A máš na to fakt 2, 3, 4 mesiace.“ Ani sa ma nepýtal, či to chcem robiť. Tu máš a budeš. A ja teda akože však dobre, no. Idem to robiť. No a vtedy som zistil, že nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať. Naozaj odporúčam, je to prekrásny odbor, obrovské možnosti. Kto chce, sa tam aj nájde v zmysle manuálnom z toho pohľadu, že naozaj aj robíte, aj viete nielen liečiť. Lebo my lekári liečime, ale tu viete aj liečebne zasiahnuť v podobe veľmi podobnej chirurgii. V podstate cez ten endoskop vy viete naozaj liečebne zastaviť krvácanie, vybrať kamene a tak ďalej. Proste tých možností je strašne veľa. Takže touto cestou, to len tak akože „long story short“, ďakujem, takto náhodou som sa dostal. A ďakujem za tú náhodu. 

Simona Hanová: Vy dnes pôsobíte na súkromnej gastroenterologickej klinike, ktorú ste sám založili. 

Ladislav Kužela: Pardon, aj tam, ale aj v štátnom pracovisku, kde som prednosta Kliniky gastroenterológie na Antolskej a ešte aj na zdravotníckej univerzite. To je to, čo ste sa ma pýtali, preto tých robôt toľko. (smiech) 

Simona Hanová: Tak dobre, že ste ma doplnili. Pokojne ma kedykoľvek opravte, keď mám nejaké iné informácie. Čo ma zaujalo, keď som si pozerala aj tú vašu ambulanciu, že tam to vyslovene vyzerá ako niekde v obývačke alebo v nejakom hoteli. 

Ladislav Kužela: Ako tu. 

Simona Hanová: Čiže to som si povedala, že dobre, tak už kebyže mám ísť na nejaké gastro vyšetrenie, tak určite by som si zvolila niečo také. Ale predpokladám, že vybudovať niečo také vôbec nie je jednoduché. A keďže sme v podcaste NA ROVINU o podnikaní, tak by sme sa mohli trošku v tom pohrabať. Vedeli by ste možno povedať, ako sa vám to podarilo, ako ste to financovali? A či ste možno zažili nejaké prekážky na tej ceste? 

Ladislav Kužela: Jasné. Koľko času máme? Ale podám ten príbeh tak, že ja som zo sféry čisto, čisto medicínskej. To znamená štátny zamestnanec, dokonca ešte vysokoškolský zamestnanec. Lebo celý svoj pracovný život robím aj učiteľa, a preto viac-menej aj na tej univerzite som sa dostal tam, kde som sa dostal. Ale od bodu 0 a to bolo tiež, čo sa ma nepýtal môj šéf, mi dal, že budeš učiť. Tak som začal učiť a tiež som zistil, že ma to baví. Ale chcem povedať, že to som robil do roku 2005 a vtedy sa tiež všetko menilo a bola možnosť vybudovať privátne zariadenie popri práci štátu. A hovorím si: „OK, tak poďme do toho.“ A našťastie, musím zaklopať, mal som veľké šťastie, lebo je to vždy aj o ľuďoch. Toto nedáte sám a mal som veľké šťastie na mojich kolegov, ktorí uverili tej myšlienke, ktorú sa nám podarilo aj pretaviť do praxe. Tá myšlienka bola o tom, že poďme vyrobiť na Slovensku v tom čase najväčšie a v podstate ostalo aj dodnes privátne gastroenterlologické zariadenie. Akurát jediná vec je, že keby som vtedy vedel všetko to, čím som si musel prejsť, tak nie som si úplne istý tak, ako s tou gastroenterológiou som si istý, že išiel by som to robiť, tak v rámci toho podnikania asi by som už nebol tak smelý ako vtedy. Lebo vtedy sme naozaj nabrali veľké pôžičky, lebo keď chcete niečo urobiť najväčšie, nestačí, aby to bolo najväčšie. A nestačí, že máte vynikajúcich kolegov, ako som povedal. Ale samozrejme, čo potrebujete, keďže my sme tí nazvem to invazívni, to znamená, že pozeráme sa hadičkami, potrebujete mať doslova tie najmodernejšie hadičky. A ja som to chcel ešte posunúť ďalej, chvalabohu, sa to aj podarilo. To znamená, že okrem tých hadičiek mať aj také prístroje, ktoré na Slovensku neboli. To znamená rôzne dychové prístroje, to všetko sa podarilo. Finálna suma – veľa, veľa núl a to boli ešte slovenské koruny, takže dnes by to nebolo toľko núl. No ale to chcem povedať, že tá odvaha bola, nápady boli, bolo to všetko skvelé, všetko sa podarilo. A potom došla slovenská realita, ktorá bola o tom, že naozaj sme nechceli a v tej dobe by to ani nebolo možné byť na priamu platbu. Dnes už je to možné, doba sa pomenila. Ale vtedy by to nebolo možné zafinancovať. Takže OK, máme tu najlepších, tam sa zišlo kopec vynikajúcich odborníkov s najlepšími najmodernejšími prístrojmi na tú dobu a zároveň sme si prenajali pomerne honosné priestory, ktoré sme prerobili. A s týmto projektom som došiel na zdravotnú poisťovňu nemenovanú všeobecnú. (smiech) Pardon, teraz neviem, či ma nevypípate. 

Simona Hanová: Nie. 

Ladislav Kužela: Dobre. A keď som tam došiel, tak vtedy tamojšia riaditeľka pobočky mi veľmi v krátkosti vysvetlila, lebo ja jej hovorím úplne nadšený, tak pozrite sa, toto máme pre vašich klientov. Dúfam, že sa dohodneme, veľmi radi všetko, čiže skúsme nejakú dohodu o spolupráci, zmluvu, a tým pádom zazmluvniť a preplácať tie výkony, ktoré sa robia v gastroenterológii. A ona povedala, OK, čo všetko máte, to je váš problém. A hovorím, to je fajn, že je to môj problém a nechceli by ste to aj vašim klientom ponúknuť? Vysvetlila mi, že nie. Čiže my sme naozaj prvé mesiace išli bez zmlúv s poisťovňami, čo v tej dobe bolo doslova likvidačné. A tým pádom sme sa ešte viac zadlžovali. Ale tým, že mám v sebe veľa tvrdohlavosti možno aj preto, že som baran, som si povedal, že to nie je možné. Fakt toto všetko, čo sa podarilo dať, to sa už nikdy nepodarí. Hovorím, toto musíme presadiť. No a potom som chodil, presviedčal, chodil, presviedčal a poznáte také, že vyhodíte dverami, prídete oknom. Nevzdal som sa. A, chvalabohu, klopem, nevzdal som sa a to pracovisko viac-menej síce už pod inou hlavičkou teraz aj vďaka mojej manželke. Lebo medzitým som si ešte odskočil na 7 rokov, robil som riaditeľa v Národnom ústave detských chorôb. Za čo som tiež nesmierne vďačný, lebo obrovská, prekrásna skúsenosť. Čiže už som nemal možnosť tak naplno sa venovať manažovaniu takéhoto zariadenia. A tam aj to skĺbenie bolo veľmi ťažké, vtedy to prevzala manželka. No a to zariadenie žije dodnes a už v inom personálnom zložení, ale opäť s najlepším prístrojovým, priestorovým zložením. Čiže ono to je tak, že treba mať dobrú myšlienku, lebo bez toho to nejde. Treba mať dobrých ľudí okolo seba, lebo bez nich to nejde. Ale potom treba mať strašnú dávku trpezlivosti a snažiť sa presvedčiť všetkých ostatných, že to, čo vy viete, že je dobré, aby aj oni pochopili, že to je dobré. A keď toto vydržíte, tak sa to podarí a funguje to. Len nie vždy to je jednoduché, ale na konci dňa táto cesta ma priviedla vlastne až sem k vám. 

Simona Hanová: To ste pekne povedali. A keď môžete nejako prezradiť, že koľko stojí také vybavenie ambulancie? 

Ladislav Kužela: Jasné, to vám môžem. To je zas príbeh z 2005 – áno, naozaj poisťovňa bola dôležitá. Ideme aj teraz v roku 2023, poisťovňa teraz už ani neviem, lebo už v rámci privátneho zariadenia, čo máme, tak v podstate sme to museli podeliť a jedna časť je úplne neštátna. Lebo keď chcete naozaj ponúknuť to, čo sa pýtate, najlepšie, najmodernejšie zariadenie, ktoré naozaj v dnešnej dobe, aby ste vedeli, tie endoskopy nie sú len o tom, že pozeráte. Vy viete neskonalým spôsobom zväčšiť ten obraz do tej miery, že získate doslova prehľad pomaly o bunkách. To je ako keby histológia. Kedysi aj teraz robíme, že berieme vzorky, ale kedysi som sa inak nevedel dopátrať k tomu, či tam je zápal, nie je zápal. Dnes si zväčším a vidím a viem, odkiaľ mám brať vzorky. Zároveň vám to aj tie prístroje ukážu, že pozor. Napríklad pri kolonoskopiách potrebujeme zisťovať – hlavne, keď robíme preventívne vyšetrenia – či sú také výbežky, ktoré sa volajú polypy, z ktorých rastú nádory. A tie nové stroje… Chvalabohu, ja nie som v tom štádiu, že to potrebujem, ale veľakrát hlavne mladým kolegom to veľmi pomáha, lebo vás upozornia, že pozor, tu sa pozri, tu je problém. Čiže tak sú sofistikované, múdre tie stroje. A ten múdry stroj stojí niekde na úrovni 160 až 200000 €. 

Simona Hanová: To je dosť. 

Ladislav Kužela: A teraz sa vrátim k príbehu s poisťovňou. Nechcem už klamať, lebo posledný rok fakt neviem, ale niekde rok a pol dozadu bolo preplácanie gastroskopie na úrovni okolo 100 €. Teraz si zrátajte, koľko musíte doslova tých hadíc, vyšetrení urobiť. A to hovorím len ste splatili prístroj, nemáte miestnosť. K tomu potrebujete ešte všetky možné zariadenia. To znamená kliešte, slučky. Myto voláme akcesóriá – to sú také pomôcky, vďaka ktorým to vyšetrenie vie aj liečiť. Potrebujete ten stroj čistiť, tú miestnosť, sestru, seba zaplatiť, kúriť, počítač mať. A to mi povedzte to kúzlo. To kúzlo potom vedie k tomu a ja som to aj u seba na internete ešte dávno rozpísal, lebo prečo v Rakúsku alebo v Nemecku dostane ten doktor od poisťovne minimálne jednu nulu k tomu číslu ako naši. Presne pre toto – lebo tá matematika vás nepustí. A keď potom ideme do toho, že OK, čo má potom ten doktor robiť, keď chce robiť v priváte? Ad 1, nemôže si kúpiť takýto stroj. To znamená, pacient nedostane to, čo by mal dostať. Lebo keď mám najlepšie vyšetrovacie možnosti, prečo ich nekúpiť? Inými slovami nebudete kupovať zastarané prístroje, keď sa naozaj môže stať, že potom je problém, že horšie vidíte, niektoré veci prehliadnete a tak ďalej. Čiže kupuje sa lacnejšia verzia. OK, rozumiem. Aj to nie každý potrebuje mať najlepšiu značku auta, tak to je jasné, že nie každý potrebuje mať najlepšiu značku endoskopu. Ale keď to znížite, tak stále sa dostanete niekde na úroveň 100000 a nejaké drobné. A zase to ideme skladať, koľko vyšetrení musíte urobiť? No nekonečne veľa. A to je to, čo sa deje na Slovensku. Ja všetkých mojich kolegov chápem, obdivujem, že toto dokážu urobiť. Lebo on, aby uživil tú svoju ambulanciu, musí za deň urobiť ja neviem 20 gastroskopií. A tam potom zrátajme si, koľko má deň hodín. A teraz si pozrite, koľko mu vyjde čas na jedného pacienta. A to sme v jednom začarovanom kruhu. Prečo sa tu potom nikto s pacientom nerozpráva, nikto sa mu nevenuje, tu ľudia už aj zabudli pri tomto chvate, keďže sa potrebujú naháňať len za tým, aby v podstate splatili. A zároveň naozaj všetkých tých mojich kolegov gastroenterológov touto cestou pozdravujem. Dlhé roky som bol vedecký sekretár spoločnosti, žil som s nimi v tom dobrom slova zmysle. Čiže poznám tie problémy a chcem povedať, že klobúk dolu, že to robia. Lebo len vďaka nadšencom ako oni to tu funguje a žije pri vlastne nefunkčnom celku. Lebo ten celok ako taký už zlyhal. A len vďaka tým ľuďom, ktorí sú nadšení a chcú a posúvajú to, tak sa to robí. Takže preto keď sme teraz nastúpili na univerzitu, sme si povedali nie. Ideme naspäť ku koreňom, ideme medikov učiť to, čo by malo byť. To znamená, musí mať čas na pacienta. Musí sa s tým pacientom naučiť rozprávať. On nemôže ťukať do počítača, lebo vie, že keď sa začne náhodou rozprávať, tak stratí čas, lebo na jedného človeka má 10 minút. Za 10 minút čo vyšetríte? Ani nestihnete prejsť jeho dokumentáciu. Čiže toto je 1 fakt. Keby sme tomu mohli venovať x hodín, aj tak to nevyriešime. 

Simona Hanová: To je asi systémová vec. 

Ladislav Kužela: Totálne. A bohužiaľ, toto je šialené. A preto sme si aj na univerzite povedali OK, ideme naspäť a ideme učiť našich medikov to, čím som si aj sám za tie roky prešiel. Lebo keď som začal, tak gastroenterológia prechádzala 1 kolega to nazval tak, že medicína 1.0, 2.0 a teraz už sme medicína 3.0. Vtedy presne bol prelom z 1.0 do 2.0. 1.0 bola o tom, že učili našich predchodcov v podstate len na základe skúseností, lebo nebolo toľko poznatkov zo štúdií, toľko vedy, čo by nám vedeli povedať, že OK, takto liečiť. Čiže vedelo sa, že toto keď urobím s pacientom, tak to zaberie. A naozaj to bolo to, že ja keď som dokončil školu, tak ešte dlho platili knihy, pretože vyšla kniha a to, čo v nej bolo napísané, platilo aj 15, 2é rokov. To dnes už neexistuje. Jednoducho knihu musíte updatovať, preto internet respektíve táto doba vám ponúkne rýchle a dobré informácie. No ale teda medicína 2.0 bol ten prerod, ktorý som zažil, bola o tom, že začalo prichádzať veľmi veľa údajov zo štúdií, ktoré nám vedia povedať, že OK, keď toto robíš s pacientom, tak je najväčšia šanca, že mu pomôžeš, lebo máme poznatok, že keď je jedna skupina liečená takto a druhá inak, alebo dostane placebo, čiže dá sa povedať, že v úvodzovkách len práškový cukor. A ten liek zaberie, tak takto je to správne, takto by sme to mali robiť. A začalo sa toto zbierať a pravidelne podľa toho potom vychádzali. A máme také odporúčania, že áno, tento rok vieme, liečme takto. A teraz prichádza medicína 3.0 a to je to, čo teraz chceme zaviesť na univerzite. Medicína 3.0 je opäť návrat ku koreňom. To znamená, že sa naozaj zistilo, že vy nemôžete až natoľko ísť podľa štúdií. Štúdia treba brať do úvahy, bez nich to nejde. Ale viedlo to k tomu, že sa medicína zužovala, že bol odborník na tento ľavý malíček. Vy ale musíte poznať celého človeka, keď chcete vyliečiť malíček. Lebo to nie je o tom malíčku, ten je súčasťou celého tela. A o tom to je – naučiť naspäť tých našich mladých kolegov to, aby naozaj pochopili, ako funguje celé telo, aby pochopili, akým spôsobom majú komunikovať s pacientom. Aby mali naňho čas, aby boli empatickí, ako kedysi boli lekári. Však kedysi lekár to bolo úplne iné postavenie ako dnes. Kolegovia vďaka tomu, čo som tak nejako z rýchlika dal, ale snáď to bolo zrozumiteľné, kde nás doviedla táto doba. Jednoducho týmto celým nešťastným prístupom sa to ukázalo, že to nie je to najlepšie. 

Simona Hanová: Tak to je asi presne o tom, čo ste vraveli, že treba dávať úkony na poisťovňu, bodovať a tým pádom sa aj dlho čaká na vyšetrenie, keď človek chce ísť vyslovene cez poisťovňu. Čiže to je podľa mňa začarovaný kolobeh. Ale mňa by ešte zaujímalo, vy okrem toho, že ste gastroenterológ, ste aj spisovateľ, podnikateľ, podcaster, dokonca by som povedala aj influencer. 

Ladislav Kužela: To nie. 

Simona Hanová: Tak máte úspešný Instagram. Ako sa v podstate z gastroenterológa stane toto všetko? Vidím, že máte naozaj veľa vecí, ani ma to neprekvapuje. 

Ladislav Kužela: Áno, veľmi veľa. Tam je to opäť o tom, že asi by som tu nesedel, keby som neochorel. Naozaj. Celý môj príbeh bol, že celý život veľa, veľa robím a ma to baví, teším sa z toho. A naozaj som sa tak snažil tú robotu, ako jednoducho išla medicína 1.0, 2.0, aj na seba aplikovať. To znamená, keď bola 2.0, boli také poznatky, ktoré hovorili, že lebo ja som mal odmalička vysoký krvný tlak a žiaľ v našej rodine máme nahromadených veľmi veľa úmrtí na srdcovocievne ochorenia. Toto som vedel, tak som ako zodpovedný naštudovaný lekár si pozrel OK, tak v rámci toho, aby som si urobil všetko pre seba, som sa nastavil na liečbu, ktorá mi udržiavala ten tlak. Hmotnostne som sa držal dobre, snažil som sa pravidelne športovať, nefajčil som. A viac-menej v rámci krvičky som si dal odobrať to, čo sa v tej dobe uznávalo, že si toto pozrieš a budeš to mať dobre, tak si viac-menej v poriadku. Toto všetko sa dialo, až kým ma v noci nezobudil infarkt. Nebolo to neočakávané, keďže tá rodina a keďže celý môj život som bol učený aj z medicíny tak, že za drvivú väčšinu našich chorôb môže genetika, teda to, čo dostaneme do vienka. No a potom ležíte na tej intenzívke a začnete trošku všetko hodnotiť iným pohľadom a zároveň aj začnete od seba, kde sa stala chyba ad 1. Ad 2 chcem teraz mať úplne inú kvalitu života lebo naozaj veľa pacientov po infarkte, žiaľ, žije nie aktívny, plnohodnotný život. A niečo s tým budem robiť a skúsim nájsť a keďže som bol človek odchovaný na vede ako školský pracovník, tak som začal študovať, hľadať a zrazu mi to úplne otvorilo oči dobrým spôsobom. OK, veď tu máme nekonečné množstvo dôkazov, o ktorých nikto nehovorí, nikto ich neučí a sú tu, celý svet ich už akceptoval. Akurát my o tom nerozprávame. Tak hovorím dobre, idem to najprv vyskúšať na sebe. Všetky tie veci, ktoré v podstate už niekoľko rokov odporúčajú kolegovia kardiológovia z okolitých štátov kvôli tomu, že tu máme nekonečne dobré silné dáta, ktoré hovoria, že rob to a polepší sa ti do tej miery, že sa vieš vrátiť do plnohodnotného kvalitného života. Tak som to začal robiť a stalo sa mi to. A potom som si povedal ako učiteľ, OK, mám to všetko naštudované, mám zhromaždené dáta, tak idem aspoň niečo dávať von. Dúfam, pomôžem niekomu, kto si to bude chcieť prečítať a s tým pracovať. Lebo je to o tom, že vy darmo môžete niekoho presviedčať, pokiaľ človek sám so sebou nechce pracovať. Musíte si to jednoducho zrovnať aj v tej hlave, že skončili tie časy, čo nás učili. To znamená, že jedna pilula vylieči všetky problémy, jedna kniha nás naučí rovnako žiť, jesť. Musíte si nájsť pre seba ten spôsob, ktorý vám urobí to najlepšie. A zároveň musíte pochopiť, že je to nastálo. To znamená, že nemôžem urobiť to, že 1 mesiac budem poctivo robiť na sebe a potom zvyšok ruka hore. Čiže musíte kompletne všetko zmeniť. 

Simona Hanová: Čo všetko ste zmenili? 

Ladislav Kužela: Úplne všetko. Začnem stravou, lebo ako gastroenterológ som zistil, že obrovsky veľa chorobám sa dá predísť a takisto obrovskému množstvu chorôb viete pomôcť v liečbe. To nie je o tom, že keď otvoríte internet a niektorí vám povedia zahoď lieky, urob toto. Nie. Lieky majú naozaj svoje nezastupiteľné miesto, pomáhajú. Ale ani 1 liek nemáte, že vylieči 100 % pacientov, taký ani nebude. Nemáte ani 1 liek, ktorý jednoducho je na všetko. Ale máte jedno, čo sa opäť vrátim k našim predkom a medicína 3.0 to ukazuje, že keď to zoberiete celostne, tak potom pochopíte, že keď k tomu, čo nám ukázala medicína 2.0, aké sú dôkazy, pridáte to, čo naši predkovia spozorovali a vedeli a dnes už na to tiež máme dôkazy, tak obrazne poviem, že liek, ktorý predtým ukazovali dáta, že je účinný dajme tomu u 50 % pacientov, dáte k nemu zmenu životného štýlu a zrazu z 50 je 80 %. A toto žiadny liek na svete nedokáže. Keby toto dokázala nejaká farma firma, tak majú nie miliardové, ale biliardové zisky. Čiže chcem povedať, že pomerne jednoduchými zmenami viete urobiť obrovské kroky. A preto som začal stravou, lebo ako gastroenterológ som pochopil, že mňa vlastne nikto neučí tak základnú odpoveď na otázku, ktorú som roky dostával od pacientov. Vždy bola, že doktor, čo mám jesť? A ja: dajte si, čo chcete. Lebo ja som jedol príšerne – samé mäso, veľa polotovarov nerád na to obdobie spomínam z toho pohľadu, že ako som bol hlúpy. Lebo stačilo si naštudovať. Lenže keďže tu na Slovensku o tom nikto nerozprával, ja som sa cítil úplne dobre a myslel som si, že som relatívne zdravý, pritom som nebol, tak ma to nedonútilo. Až choroba ma donútila naštudovať si to a povedať to ľuďom. A hovorím, strava je jednoznačne 1 z tých pilierov. Ale a to je to, na čo sme my ako lekári zabudli, lebo to nie je len s pacientom rozobrať tú stravu. Vy s ním musíte rozobrať, ako sa hýbe, ako spí. Jednoducho toto sú všetko veci, na ktoré sme zabudli. A znovu musíme aj našich medikov, aj kolegov znovu naučiť pýtať sa na základné veci. 

Simona Hanová: Rovno nadviažem – to je možno aj otázka poslucháčky, že ako ste prechádzali na tú rastlinnú stravu? Lebo vy ste vyslovene plant base, tak to vnímam. Asi to nebolo len tak zo dňa na deň, že zrazu začnem a všetko zmením? Ako vyzerá váš deň, čo sa týka jedla teraz? 

Ladislav Kužela: Jasné, tak najprv začnem, ako som začínal. Touto cestou pozdravujem moju milovanú manželku, ktorá naozaj bola tá, ktorá mi tak na úvod bez môjho vedomia podsúvala rôznym spôsobom skrytú rastlinu. 

Simona Hanová: To ako vyzeralo? (smiech) 

Ladislav Kužela: Poviem, pekný príbeh. To je o tom, že keď som bol po infarkte, tak som opäť išiel za svojimi kardiológmi, ktorí mi zachránili život. A pýtam sa: OK, ešte niečo viem urobiť? Lebo už som si začal tieto veci pozerať. To nechaj tak, daj si lieky, bude dobre. A ja, že fajn, lieky beriem, ale necítim sa práve úplne komfortne. Veľa z nich má nežiaduce účinky, nechcem takéto vysoké dávky. To si zvykneš. Strih: ona keďže bola rastlinne založená dávno predo mnou, tak ona mi to stále hovorila, len ja som bol ten, ktorý sa jej stále vysmieval. Hovorím aj tak, načo budeme takéto niečo jesť? Nemá to zmysel, lebo genetika. Strih – život ukázal a štúdie jednoznačne dokázali, že vplyv dedičnosti je niekde na úrovni 10 maximálne 20 %, to znamená 80 % tvorí môj životný štýl. Čiže ja som strojcom svojho osudu, nie moje gény. Gén, ktorý v sebe mám, sa mi otvorí len tým, čo robím. To znamená, že môžem zdediť gény na všetky rakoviny sveta, keď budem dodržiavať všetky najlepšie veci v rámci svojho životného štýlu, tak tá šanca, že sa otvoria, je tak minimálna, že sa nemám čoho obávať. Ale keďže naozaj bola takto rastlinne založená, aj keď si vypočula týchto mojich kamarátov, tak potichu postupne vždy pridala v rámci stravy niečo rastlinné zamixované k tomu mäsu. Lebo ja som naozaj bol taký, že ráno mäso, obed mäso, večera mäso a nevedel som si inak predstaviť stravu. Iné mi ani nechutilo naozaj. A veľa všetkých takých procesovaných jedál typu klobásy, šunky, toto bola moja strava. No a zrazu som popri tom začal študovať a naozaj som pochopil to, čo vám vie ponúknuť čerstvá prevažne rastlinná strava. A tak som si už aj sám začal niečo pýtať. A potom sa ten tanier začína preklápať, lebo zistíte, že keď niečo pridávam, tak niečo uberám. Tak som ubral z mäsa a začal pridávať rastlinnú stravu. Áno, je pravdou, ja som aj preto nejedol kedysi rastliny, lebo po fazuli, šošovici ma nadúvalo, jasné. A zrazu zistíte, že keď to robíte tak pomaly, ako to bolo u mňa, lebo ten prerod nebol zo dňa na deň. Nebudem tu hrať, že som sa ráno zobudil a už som mal iný tanier, to sa nedá. A v realite je to len o tom, že keď pomaly postupne telo natrénujete, zvykne si. Ja to každému hovorím, že naše svaly sme ochotní trénovať vo fitku, sme ochotní chodiť do fitka aj so svalovicou, ale raz vás nafúkne z jedla: no, toto si ja už nedám, lebo mňa nafukuje. A prečo si to jedlo nedáš a do posilňovne ideš? Čiže má to zmysel robiť pomaly a postupne. Američania majú low and slow, nikam sa neponáhľame. Hovoríme o zmene životného štýlu, ale nastálo. Tu ja nejdem niekomu radiť na mesiac zázračnú diétu, že toto si daj 8 týždňov, si vybavený. Blbosť, také jednoducho nie je. Naše telo potrebuje konzistentnosť, stálosť. Toto nastavíte pomaly a postupne. U niekoho to trvá 3 mesiace, u niekoho pol roka, u niekoho rok. Nemáme sa kam ponáhľať, pretože na konci dňa a to je to magické, čo som pochopil na sebe, že ono vám to tak zmení všetko. Nielen nastavenie hlavy, lebo zrazu zistíte, že sa cítite oveľa lepšie. Akože energie stonásobne viac a to je aj to, čo ste sa pýtali, že ako to stíham. Je to vďaka rastlinnej strave, lebo naozaj na to je kopec štúdií, kde sa ukázalo, že ľuďom sa zmenia hladiny energie na omnoho vyššie. Keď zoberiete športovcov, tí športovci, ktorí sú na rastlinnej strave, majú omnoho rýchlejšiu regeneráciu. Čiže toto všetko funguje. Ale naspäť ku mne. To bolo len o tom, že keď som toto začal zisťovať, tak som si pridával, až som ten tanier preklopil na tých 100 %. Ale je to o dráhe každého človeka. Vyskúšajte si to, začnite pomaly, nemáte sa kam ponáhľať a uvidíte, kam vás tá cesta zavedie. Ja každému hovorím, že už tým, že začnú ľudia rozmýšľať nad tým, aj to je prvý krok. Lebo to znamená, že asi tu niečo funguje, lebo však to je to, čo ste sa ma pýtali, prečo som začal o tom verejne rozprávať, písať. Lebo som to nielen zažil na sebe, ale ako lekár môžem zodpovedne povedať, že je nekonečne veľa dôkazov o tom, že to funguje, len to tu nikto ľuďom neprezentoval. Preto ja to dávam a nekomentujem každému, že toto musíš, toto nemusíš. Každý má cestu, každý si môže vybrať. Je to každého jedného zdravie, len mu tú cestu treba aj ukázať, že je aj tento spôsob, aby o ňom vedel. Doteraz ľudia o týchto spôsoboch veľmi nevedeli. Takže preto som vďačný aj za takéto rozhovory, lebo ľudia sa potrebujú dozvedieť v podstate to, čo tu je, funguje, a je na nich. Každý si môže vybrať. 

Simona Hanová: Ja som za to inak veľmi vďačná, lebo ja sa musí priznať, že keď som sa pripravovala na náš rozhovor, tak som si prečítala celú knihu. A musím povedať, že som úplne až tak trošku šialene nabehla hneď do obchodu – strukoviny a neviem čo všetko, orechy a podobne. A tiež mám nejaký taký pomalý cieľ vyslovene ísť touto cestou. Veľmi ma to zaujalo a myslím si, že aj na základe výskumov to môže byť veľmi účinné. Inak o vašu knihu sa bude dať aj súťažiť na našom Instagrame. Takže pokojne nás sledujte aj ďalej. Mňa by ešte možnože zaujímalo, že OK, začneme. Ale skúste povedať, že lebo mnoho ľudí si predstavuje, že rastlinná strava to je niečo také, že jem nejaké klíčky a trávy . A potom sú na to názory, že no ale ja potrebujem nejaké proteíny a tieto veci. Skúste vy povedať, že so si dávate, alebo čo ste mali na raňajky, obed? Čo budete mať na večeru? 

Ladislav Kužela: Dnes boli moje raňajky také, čo mám najradšej, a to je kaša do rôznych druhov mixovaná. To znamená ide tam veľa orechových vecí a k tomu rôzne celozrnné prísady. Do toho semiačka ľanové Chia, na vrchu veľa bobuľového ovocia. Boli tam brusnice, maliny, hrozno. Základom je mať tú rozmanitosť. Nie je to o objeme. To znamená nepotrebujem len takúto veľkú kašu dajme tomu čučoriedok, ale dať si čučoriedky, maliny, brusnice. Čiže toto boli moje raňajky. Ja raňajkujem možno o dvanástej. Tiež si môžeme povedať, že existuje spôsob, ktorý naozaj pomáha, nazvime to časovo obmedzené jedenie. A je na to tiež veľa, veľa dôkazov. Ale obed som stihol, kým som prišiel, lebo to už by som bol hladný od tej dvanástej do štvrtej. Takže obed bol seitan spolu s kelovým prívarkom a z šošovice urobené placky. A prečo? Lebo tam sú tie bielkoviny. Začnem úplne najjednoduchšie tou otázkou, čo stále každého trápi, bielkoviny. Po prvé nikto sa nemusí obávať nedostatku bielkovín. Na je opäť nekonečné množstvo dôkazov. Ukázalo sa, že čoho sa máme obávať, je nedostatok vlákniny. 97 % populácie našich okolitých krajinách, na Slovensku sa neviem dopátrať, verím, že sa mi podarí urobiť prieskum, aby sme vedeli. A obávam sa, že dopadneme ako okolie. To znamená, že 97 % ľudí v okolitých rozvinutých krajinách má nedostatok vlákniny. Ale všetci sa obávame toho druhého, že ako je to s bielkovinami. Keď sa robil prieskum, tak naopak 97 dokonca až 99 % majú viac bielkovín, ako by potrebovali. Čiže my sa nemám obávať nedostatku bielkovín. Všetci, že či sú v rastlinách / nie sú v rastlinách? Ja im vždy poviem, že pozrite si kopec vrcholových športovcov, niektorí sú čisto len vegáni, čiže úplne rastliny. Dávajú to. A to vysvetlenie je veľmi jednoduché, lebo ja mám aj taký diapozitív, keď prednášam, a tam je, že čo väčšina ľudí vidí – taký krásny tanier so všetkými možnými rastlinami. Lebo rastlina je ovocie, zelenina, strukoviny, orechy, semiačka, celozrnné produkty – toto všetko sú rastliny. A väčšina ľudí tam vidí cukry, lebo sa boja, že hlavne ovocie aj tie mýty, že ako cukrovkári nemôžu ovocie. To môžeme ďalší podcast o tom urobiť. Ale skrátim – to vidí, žiadne kalórie a žiadne bielkoviny. A potom, čo by mali vidieť, lebo toto všetko rastliny obsahujú. Rastliny obsahujú bielkoviny, cukry, tuky, vitamíny aj minerály. Obsahujú jednoducho všetko. Je pravdou, že v porovnaní s mäsom majú tie bielkoviny… Respektíve bielkovina sa skladá z takých tehličiek, ktoré sa volajú aminokyseliny. A tie niektoré naše telo vie si vytvoriť, niektoré nevie a musíte si ich dodávať v strave. A tie, čo nevieme vytvoriť a stravou si dodávame, tak tie tehličky sú v živočíšnej ríši lepšie zastúpené. To znamená, že sú tam bohatšie, ľahšie dostupné. Ale keď si vy dobre vyskladáte pomer strukovín a k tomu celozrnných produktov a k tomu dáte tofu alebo rôzne iné rastlinné produkty, tak viete dodať také množstvo bielkovín, aké len potrebujete. Lebo napríklad porovnávali ľudí, ktorí chceli získať svalovú hmotu, dali rovnaké množstvo bielkovín v živočíšnej strave aj v rastlinnej strave. Obidvom skupinám úplne rovnako narástli svaly. To znamená, že vy viete vybudovať svaly z rastlín úplne rovnako. To sú len také nejaké mýty, čo tu kolujú, a rád ich vždy zopakujem, lebo na konci dňa si stačí zapnúť televízor, pozrieť sa na športovcov, pozrieť si vrcholové tímy, pozrieť si zloženie stravy tých ľudí. Lebo veľakrát oni o tom radi verejne rozprávajú. My sme kvôli tomu mali 1 podcast a to som veľmi vďačný, keď bol ochotný Zdeno Chára, sme sa s ním spojili ešte keď bol v Bostone, akurát išiel behať bostonský maratón, predtým bol na tréningu. A vysvetlil, čo s jeho telom urobilo, keď prešiel v úvodzovkách na staré kolená po štyridsiatke na rastlinnú stravu. A on, ktorý naozaj väčšiu žijúcu legendu hokeja tu nemáme, tak on zvládal tie najťažšie zápasy, ktoré mohol, na rastlinnej strave. 

Simona Hanová: Často nám chodila aj otázka, či je táto strava vhodná aj pre deti. 

Ladislav Kužela: tam je to opatrnejšie. Po prvé nie som detský gastroenterológ. To vždy hovorím. Čiže do témy detí nerád mudrujem, lebo každý by mal hovoriť o tom, čo vie. A tam len môžem povedať jedno, že tam každá striktná radikálna zmena, že napríklad ísť úplne do vegetariánstva, vegánstva myslím si, že nie je úplne vhodná v tom vývojovom štádiu. To znamená, že dieťa by naozaj malo mať tú rozmanitosť založenú inak. 

Simona Hanová: Častou témou sú aj všelijaké diéty, light produkty, výživové doplnky. Tu nám tiež prišlo toľko otázok, že čo si myslíte o práškových proteínoch, chlorele, jačmeni a podobne. Neviem, či sa to dá vôbec takto zhrnúť. To je naozaj obrovská téma. Ale keby ste aspoň možno skúsili povedať, že čo sa týka tých light produktov. Lebo to je taká prvá vec, čo človek keď sa rozhodne, že ide nejakým spôsobom chudnúť, tak nakúpi všetko light. Aký máte na to názor? 

Ladislav Kužela: Jasné. Veda má na to jasný názor, ja som si ho len prevzal. Čiže light produkty si treba len otočiť a tam máte zozadu napísané, z čoho sa skladajú. A toto leto hovorím, že bolo veľkou ranou potravinovému priemyslu z pohľadu Svetovej zdravotníckej organizácie. Vydala dve vyhlásenia. Vyhlásenie číslo 1 bolo o light produktoch a o umelých sladidlách. Lebo light produkt nejakým spôsobom obsahuje umelé sladidlá, ktoré v podstate sú deklarované, že sú zdravé, schudneme po nich, nemáme cukrovku a tak ďalej. Oni si naozaj nemôžu dovoliť dať tvrdenie, ktoré nie je založené na množstve overených dôkazov. Takže to vyhlásenie bolo jednoznačné – po umelých sladidlách neschudnete, nemáte menej cukrovky, nie ste menej obézni a tak ďalej. Čiže všetko to, čo deklarujú výrobcovia, je len marketingový ťah. Čo sa týka tej druhej strany, čo prišla, tá bola ešte horšia. Lebo jedno z najčastejšie používaných umelých sladidiel aspartam, ktorý sa nachádza pomaly všade, ešte aj v žuvačkách, zubných pastách a tak ďalej, tak bol zaradený do karcinogénov triedy 2A. A tá trieda znamená, že pravdepodobne vyvoláva rakovinu u ľudí. Bodka. Nemusíme ďalej. 

Simona Hanová: Čiže obľúbené zero nápoje nie sú úplne… 

Ladislav Kužela: A čo sa týka doplnkov, hrozne jednoduché – ten tanier, čo som hovoril. Čo vidíme a vlastne obsahuje. Tá rastlinná strava obsahuje veľmi veľa vitamínov, minerálov, čiže všetko to, čo my si kupujeme za peniaze. Aj stravu si kupujeme za peniaze, samozrejme, len je potrebné si uvedomiť jedno – naše telo totiž funguje na princípe nie, že teraz tu začali nejaké pochody. Tie pochody sú nám dané našimi predkami, niektoré veci tak, ako hovorím, že 10 až 20 % geneticky. Jedna z tých vecí, ktoré naozaj trvá desaťtisíce rokov, kým sa zmení nejakým spôsobom genetický fond, ak nie viac. Čiže inými slovami toto nevieme zmeniť. A tým pádom nevieme zmeniť to, akým spôsobom si vie naše telo efektívne vybrať to, čo zo stravy potrebuje z týchto celostných produktov, na ktorých vyrastali všetci naši predkovia. Pretože všetci naši predkovia jedli to, čo dala zem. A, samozrejme, áno, aj mäso, dávali si. Boli obdobia, kedy niečo ulovili, tak si dali, ale to bolo čerstvé, nekúpené, nespracované. A teraz prichádzam k tomu, že naozaj ten produkt ako taký obsahoval to všetko. Keď sme to zjedli, tak to naše črevo si vytiahlo vitamíny, minerály, bielkoviny, cukry, tuky. Teraz si však myslíme, že potrebujeme, lebo nám niekto dal reklamu, že daj si C-čko, nebudeš mať chrípku. Daj si D-čko, nebudeš mať neviem čo. A napríklad len čo sa týka C-čka a chrípky, mám veľa kolegov, ktorí sa tomu venujú, a zistilo sa, že tu hovoríme ani nie o dňoch, ale o desať hodín kratšom priebehu. Čiže toto všetko, čo nám bolo roky dávané, že si musíme dávať doplnky, keď raz mám vyváženú a hlavne neprocesovanú, to znamená priemyselne neupravenú stravu a je rozložená do toho, ako som vám napríklad opísal moje raňajky, že veľa rôznych druhov, tak to telo si to vytiahne. Lebo to, čo opäť celé roky aj vy tam možno tú otázku tam máte, že ktorá je tá najlepšia potravina, ktorá je najzdravšia. No nie je taká. 

Simona Hanová: Túto otázku nemám, lebo viem, že na to je ťažko odpovedať. 

Ladislav Kužela: Nie je. To je ľahká odpoveď – neexistuje tá skvelá potravina. Všetko sú super potraviny. Lebo jedna má také zloženie tých aminokyselín, druhá má iné, tretia má viac C-čka, ale menej magnézia. Štvrtá má viac magnézia a menej C, keď to ale vyskladáte, tak máte 1 najlepší doplnok, ktorý v živote nekúpite, lebo taký nepredá nikto, lebo ho nevie vyrobiť. A keď ho aj vyrobia, tak to – nič proti výrobcom – na to sú jasné dôkazy. Začalo sa konečne kontrolovať, že to, čo deklarujú, či je až taká pravda. To znamená 1 vám tam napíše obsahuje toľko a toľko gramov toho, toľko toho a toľko toho. 97 % neobsahuje nič, čo tam píšu, česť výnimkám. Sú výborní výrobcovia, preto naozaj overené značky, overených výrobcov. Lebo tam máte tú istotu. Inak je to veľký otáznik, obrovský otáznik. Celý svet to začína nejakým spôsobom uchopovať a regulovať. Bude to veľký problém, lebo naozaj tí výrobcovia nie sú viazaní tak ako výrobcovia liekov takými prísnymi reguláciami, a preto došlo k tomu, že v podstate vyrobia, ale dôležité je, čo napíšu. Vyrobia niečo iné, ako napíšu. Ale naspäť – keď som zdravý, jem vyváženú, neprocesovanú stravu a naozaj sa hýbem, dobre spím, môj odkaz – nekupujem si doplnky, ja neužívam žiadne doplnky. Užívam jedine B12, lebo áno, som tak, že 95 % rastliny a tých 5 % sú skôr syry a ryba 5-krát za rok. Ale aj to len keď je úplne čerstvá. Čiže vtedy potrebujete vitamín B12 si dodávať. A to je jediný doplnok, ktorý si dodávam a som tu. Toľko k doplnkom a to isté sú aj probiotiká, určite sa tam pýtajú. V dnešnej dobe nastal vynikajúci boom, teším sa tomu, lebo kedysi naši predkovia zistili, že potrebujeme urobiť proces fermentácie, aby sme uchovali potravinu, aby bola dlhšie pre nás použiteľná. Dnes sa to veľkým oblúkom vrátilo, to je dobre. Pretože proces fermentácie z potraviny vydoluje ešte viac tie jej zdraviu prospešné vlastnosti a vyrobí probiotiká omnoho silnejšie, v omnoho väčšom množstve, omnoho účinnejšie ako každý výrobca, čo vám deklaruje, že má toľko miliárd, toľko miliárd. Čiže keby ľudia naozaj len takto sa na to začali pozerať, tak potom by ani nenastalo to, čo všetci hovoria. Áno, ja by som aj chcel zdravšie jesť, ale ono to stojí peniaze. Ale tie doplnky ho takisto stoja peniaze. A keď si zrátame, koľko ľudia minú ročne na doplnky… 

Simona Hanová: Vy ste už odpovedali vlastne aj na ďalšie otázky, ktoré som vám ani nepoložila. (smiech) 

Ladislav Kužela: (smiech) Ďakujem vám za pozornosť. 

Simona Hanová: Ale ešte tu mám nejaké pripravené. Cvičenie a spánok sú taktiež faktory, ktoré naozaj vplývajú na zdravie nášho čreva. Skúsili by ste vysvetliť, ako? Lebo to znie tak všelijako, že cvičenie vplýva na črevo. Čo to vlastne celé znamená, aby sme si to vedeli nejako predstaviť? 

Ladislav Kužela: Naozaj celé toto zmenilo jedno, a to opäť ja ako gastroenterológ som bol vychovávaný, že keď sme niečo našli pod mikroskopom zo stolice vykultivované, tak to zabime, lebo to škodí nášmu telu. A naozaj sa dalo kultivovať minimálne množstvo baktérií, parazity boli všetky zlé. Kto mal kvasinky, to ešte dodnes pozdravujem touto cestou kolegov, doštudovať treba. Lebo kvasinky nie sú až také zlé, aká hrozba sa z nich robí. Čiže skrátim. To bolo také obdobie, lebo sme nevedeli. Potom prišlo obdobie, kedy sa zistilo, že nie sme v tomto vesmíre úplní páni, úplní tvorcovia všetkého. Pretože v nás žije omnoho väčšie množstvo baktérií, vírusov a parazitov, ktoré majú genetického materiálu takého, že my máme 20000 génov, oni majú 220000 génov. My máme niekde na úrovni ja neviem… Takto, aby som to presnejšie povedal, lebo to sa mení, ale teraz posledné dáta ukázali, že pomer buniek tých mikróbov, čo žije v našom čreve, a našich ľudských buniek, keď ich dáme do pomeru, tak sme z väčšej časti mikrobiálni. To znamená 1,3 ku 1, čiže máme v sebe viac buniek z mikroorganizmov ako vlastných. Čiže keď sa na to pozrieme, tak je to také strašné, ale netreba sa báť. Lebo na konci dňa treba vedieť o tom, že to je spolužitie. Tie mikróby, ktoré v nás žijú, keď sú dobre vyskladané a dobre fungujúce, tak nám pomáhajú. A zas naopak – zle vyskladané, tým sa vysvetľuje vznik mnohých chorôb v dnešnej dobe. Tie mikróby, inými slovami chrobáky žijúce v črevách sa volajú črevný mikrobióm, to sú dokonca chrobáky aj ich gény. Keď len čisté chrobáky, tak sa to volá mikrobiota. Ale to nie je podstatné. Podstatné je to, že drvivá väčšina tých mikróbov, ktoré sú zodpovedné za naše celkové zdravie, žije v hrubom čreve. A prečo sú zodpovedné za naše zdravie, lebo sa ukázalo, že 70 % nášho imunitného systému sídli v črevách. A tieto mikróby tým, že prichádzajú do kontaktu s tým, čo jeme, čo ide našou tráviacou trubicou, tak buď tvoria nazvem to zápalové látky, alebo protizápalové látky. A jedny z tých protizápalových látok sa ukázalo, že dokážu byť nazvem to tréneri imunitného systému. Čiže inými slovami ony naučia ten imunitný systém omnoho lepšie rozpoznávať škodcov, byť omnoho účinnejšie, omnoho efektívnejšie. Treba si uvedomiť jedno, to je úplne hrozivé, denne sa v našom tele vytvorí cirka 10000 nádorových buniek úplne malinkých, úplne mini. A ten imunitný systém keď dobre funguje, všetky zlikviduje. Keď prestane dobre fungovať, tak tým sa tiež vysvetľuje vznik nádorov. Z tých malých buniek sú väčšie, väčšie a väčšie. No a celé je to o tom, že naozaj sa ukazuje, že vplyv týchto mikróbov je oveľa väčší, ako sme predpokladali. Naozaj sme netušili, čo všetko dokážu. Ani dnes nevieme. Dnes sme dokonca na úrovni, že vie sa cirka iba 80 % a teraz hovorím len o baktériách, ktoré nám tam žijú, 20 % ešte nevieme, čo tam žije. Takisto z tých 80 %, o ktorých vieme, že tam máme, ešte zďaleka nevieme u všetkých ich funkcie. Lebo ja by som to nazval asi tak, že skúsme si predstaviť, že tam dole máme kvázi nie mikrotovárne, ale mikrolekárne. Každá tá lekáreň vytvorí inú látku. 

Simona Hanová: Si to predstavujem práve. 

Ladislav Kužela: No a teraz si predstavte, že v tej lekárni máte veľa zamestnancov. A 1 musí robiť to, 1 to, aby na konci dňa výdajňa dala taký liek a onaký liek. A tí zamestnanci každý má inú chuť. Vám chutí toto, mne chutí toto, kolegovi chutí niečo iné. Každý máme inak nastavené chute a to majú aj tie mikróby. Každý mikrób je niečo iné. To znamená, že čím viac rozmanitá strava, tým nakŕmite viac pracovníkov. Keď nenakŕmite pracovníkov, čo sa stane? Hladný – nepracuje, žiaľ, niektorý aj zomrie. V našom prípade – myslím ľudí – sa stalo to, že za posledných 50 rokov nám vymrelo 40 % pracovníkov. Naši predkovia pred 100 rokmi mali o 40 % druhov mikróbov viac ako my. Len tým, že sme začali jesť jednostranne potraviny, ktoré v podstate náš tráviaci trakt nevie spracovať. Ony sa vedia len rýchlo vstrebať, urobia rýchly pocit sýtosti, ale v konečnom dôsledku nie sú pre zdravie prospešné. A keď chceme, aby tá lekáreň vyrobila tie lieky, ktoré doslova pomôžu nielen nám, ale najdôležitejšie tomu imunitnému systému, tak potrebujeme tých pracovníkov dobre nakŕmiť. Spokojní pracovníci – spokojná továreň – spokojná výroba = všetci spokojní. Čiže ako to máte? NA ROVINU o podnikaní? Tak tu sa tiež podniká každý deň. (smiech) Akurát je to o tom, že to podnikanie môže naozaj urobiť dobré zdravie, alebo žiaľ na konci dňa aj nie úplne dobré zdravie, ako to bolo v mojom prípade. Takže ono je to pomerne jednoduché. Už som odbehol od toho cvičenia, ale nezabudol som, čiže vrátime sa. Ten mikrobióm sa ukázal, keď ľudia pravidelne nejakým spôsobom sa hýbu, to neznamená, že musím robiť len tento typ cviku, tak ako nie je jedna potravina, nie je ani 1 typ cviku. Tá rozmanitosť v cvičení je tiež veľmi dôležitá, tak tým pádom naozaj viete urobiť rozmanitosť. Inými slovami, keď sa športovcom sleduje, aké majú zloženie tohto mikrobiómu, tak majú rozmanitejšie. Dokonca veľmi podobné niektorým, ktorí si to vedia napodobniť len stravou. A keď dáte kombináciu strava a pohyb, tak je to ešte lepšie. A tá rozmanitosť robí ten základe, lebo opäť sa roky hľadalo, že ktorý z tých mikróbov je ten kľúčový, tak z toho vyrobíme probiotikum a budeme mať všetci pokoj. Nie je to o tom. Je to naozaj o spolupráci. To znamená, keď je tá lekáreň dobre vyskladaná z tých pododdielov a ten 1 pododdiel vyrobí takú látku, druhý takú a posúva to, až na konci výrobná linka vypľuje ten finálny produkt. Tak keď jedna časť prestane pracovať, tak to nefunguje. Ale prestane znamenať, lebo nebola nakŕmená. Ale tým pádom nie je ten finálny produkt. Čiže na konci to nie je o jednom mikróbe, ale o čím väčšom množstve. Pretože ony žijú v rovnováhe, sa snažia prežiť a to je ako každá džungľa. Keď prídete do amazonského pralesa a vyseknete časť pralesa, vymiera. Keď postriekate ten prales, začne vymierať. To je to isté. Postriekanie je ľudovo povedané umelé sladidlá a všetky tieto veci, na tie črevá to je ako postrek. Tam začnú zomierať pracovníci a prestanú robiť produkty, takže potom už je to podnikanie trošku zložitejšie. 

Simona Hanová: Ja si vždy všetko tak hneď predstavujem. Tak som si predstavila ten postrek tým zero nápojom. Tak mi to prišlo také vtipné. Poďme sa ešte trošku porozprávať, ja som teraz fascinovaná ohľadom dokumentu o modrých zónach, ktorý ste aj vy videli. Rozprávali sme sa o tom. Kde sa ľudia dožívajú viac ako 100 rokov, ako je napríklad Okinela v Japonsku, Sardínia, či grécky ostrov Ikaria a ďalšie. Tak čo v tých krajinách tí ľudia robia inak okrem toho, že sa stravujú presne tak, ako vy. 

Ladislav Kužela: Áno, tam to je spoločné. Pardon, povedzte. 

Simona Hanová: A či si myslíte, že by sa tam mohlo niekedy dostať aj Slovensko? 

Ladislav Kužela: Jasné. Číslo 1: okrem stravy, ktorá je u nich naozaj prevažne rastlinná. A to vrelo odporúčam, však sme to naozaj obidvaja skonštatovali. Ten dokument je krásne urobený, zrozumiteľný, jednoduchý. Ja toho kolegu dlho sledujem, volá sa Dan Buettner. Kto má záujem, vrelo odporúčam všetky jeho knihy. Je to 1 veľmi zaujímavý človek z pohľadu toho, čo dokázal, je to žurnalista, ktorý naozaj s tímom všetkých možných vedcov, ďalších novinárov chodili po celom svete a našli tieto zóny, kde ľudia žijú v dobrom zdraví, dlho a relatívne majú čo najkvalitnejší dlhý život. A tieto zóny majú spoločné presne to, čo sme si povedali – celostná strava. To znamená, že procesované jedlá veľmi nepoznajú. Respektíve skoro vôbec. Prevažne jedia rastliny. Čiže odkiaľ majú bielkoviny? Z rastlín. Mäso občas zjedia, ale raz do týždňa, maximálne dvakrát, niektorí vôbec. Sú oblasti hlavne v Kalifornii Loma Linda, čo sú tí adventisti siedmeho dňa. Tí sú prevažne vegetariáni, niektorí až vegáni. To je prvá spoločná vec. Druhá je spomínaný pohyb. Všetci sa hýbu, všetci. To znamená, že napríklad tí adventisti spoločne cvičia, v Sardínii žijú v kopcoch, v Ikarii v Grécku žijú v kopcoch. Tam bol výborný ten 90-ročný Kostarik, keď tam jazdil na koni. To bolo fantastické, treba vidieť. 

Simona Hanová: Dáme to do popisu, lebo to je super. 

Ladislav Kužela: Čiže hýbu sa. Všetci sa celý život hýbali a hýbu. Čiže my kvôli tomu chodíme do fitka a oni proste tak pracujú celý deň, bývajú v kopcoch, používajú schody. To znamená, že kto má dnes tú výhovorku, že OK, ale on viac-menej nemá ako sa hýbať. Ja každému poviem, tak dobre, začnite chodiť spojom do roboty. Lebo idem spojom do roboty znamená, že musím ísť na zastávku. Z tej zastávky musím ísť do roboty a v tej robote prestaňte používať výťahy, choďte po schodoch. Poobede alebo večer ak máte hodinky, ktoré vám ukazujú, alebo prsteň, tak si potom pozrite, koľko ste urobili. A zrazu zistíte, že máte toľko krokov, že nepotrebujete viac pohybu. Čiže to sú len výhovorky, všetko sa dá. A dá sa zo Slovenska? On je fantastický ešte v jednom. Oni to spustili v rámci Spojených štátov aj tam to ukázali, ale nebolo to až tak rozvinuté. Lebo ja som si to pozeral, je to grandiózny projekt. Oni jednoducho zistili, čo majú tieto zóny spoločné, a snažia sa to pretaviť do praxe z toho pohľadu, že keď si ich nejaké mesto zavolá, oni majú projektový tím, ktorý tam najprv skoro rok žije a hľadá možnosti, ako z toho mesta urobiť modrú zónu. A dá sa to z jedného pohľadu. Jednak vypracú všetky fastfoodové reštaurácie z centra, dajú ich na perifériu. To znamená, že ľudia nejedia nazveme to procesovanú stravu. Ďalej preskupia v potravinách tak ako u nás, našťastie to tiež nie je zlé, že prídete a máte rovno pred sebou ovocie, zeleninu. Na to sú už jasné kritériá, ako dať potraviny, aby vám padli do oka, aby ste si ich kupovali. Máte tak urobenú infraštruktúru, že prestanete chodiť autom. Ľudia chodia buď na bicykli, pešo, alebo chodia dopravnými spojmi, keď ide na zastávku, ide zo zastávky. 

Simona Hanová: U nás sa urobil 1 bicyklový pruh a bol z toho… 

Ladislav Kužela: A čo je z toho? No však to presne. A pritom je to výborná vec, však to je to. A čo majú oni spoločné, to sa ešte vrátim a tým pádom to robia v tomto projekte, majú spoločnú socializáciu. Socializácia je veľmi dôležitá, si to neuvedomujeme, ale naozaj my nie sme tak, ako nás COVID naučil, že zamknutí a sami. Nie, my potrebujeme to spoločenstvo, ľudí okolo. Všetky tieto oblasti majú nejaký okruh priateľov, nejakú komunitu. A toto robia, pretože táto doba nás nejako odcudzila. Aj lekárov naučila nekomunikovať s pacientami, tu ľudia prestali komunikovať medzi sebou. Tak v rámci týchto projektov ponúkajú a učia ich znovu komunitne žiť spolu. V rámci toho komunitného projektu oni aj potom pomáhajú ostatným, čiže sú aj súčasťou tohto celku. A toto je to, čo všetko robí v podstate nás zdravšími, lepšie, dlhšie žijúcimi a v podstate nie je to nič zložité, len plus ten spánok. Ten je tam takisto veľmi, veľmi podstatná súčasť. Každý z nich aj prizná, veľa zón ako Sardínia, Grécko poobede si oddýchnu. Po obede si ľahnú. Treba mať jednoducho aj tú relaxačnú časť dňa, treba mať nerušený pokojný večerný spánok. Toto všetko, čo robili naši predkovia. To nie je jadrová fyzika. Naši predkovia takisto jedli celozrnnú potravinu. Nejedli krabice, ktoré 40 rokov vydržia, a keď ich otvoríte, stále rovnako vyzerajú. To nebolo možné. Všetci sa hýbali, nikto z nich za počítačom celý deň nesedel. Nikto z nich nechodil autom tak, ako keď idete do obchodných centier, ja žasnem. Tí ľudia zaparkujú pomaly do dverí, však to nie je normálne. 

Simona Hanová: No, čo najbližšie. 

Ladislav Kužela: Presne tak. Čiže vráťme sa ku koreňom. 

Simona Hanová: Myslím si, že to bola aj taká veľmi pekná bodka na záver. A naozaj veľmi oceňujem, ako naozaj na rovinu o tých veciach hovoríte, však sme aj v podcaste NA ROVINU. Keby ste možno ešte povedali, aké sú vaše plány do budúcna? Viem, že vyjde onedlho vaša nová kniha. A možno, či máte nejaký odkaz na záver pre našich poslucháčov? 

Ladislav Kužela: OK. Plány? Naozaj to, čo som načrtol. Na univerzite sa naozaj snažíme o jedno a pevne verím, že sa nám to podarí, lebo som úplne znepokojený tým, kam sa uberá lekársky stav na Slovensku. Jednoducho to nie je dobrá cesta. Je to ďalej od pacienta a my sme tu od toho naozaj. Potom nech to nerobíme. Každý z tých lekárov má možnosť to nerobiť, nemá sa sťažovať. Keď to robím, tak to robím so všetkým, lebo je to aj poslanie a je to najkrajšie poslanie. Ale skrátim. Naučiť našich kolegov, aby rozmýšľali celostne, aby sa s tým pacientom porozprávali, aby si naňho našli čas. To znamená, že my musíme trošku v tých hlavách im to tam nastaviť tak, aby toto bolo to prvotné. Zároveň ich naučiť úplne inak komunikovať, pretože to je tiež veľmi dôležité vedieť veci povedať. Lebo lekár je, žiaľ, niekedy aj poslom zlých správ. Aj to sa stáva. Jednoducho nie je ten príbeh vždy len so šťastným koncom. Ale o tom je život. A na toto všetko by ich mala škola pripraviť. Mňa škola nepripravila na nič, ja som skončil školu a zistil som, že neviem nič. Síce som mal nekonečné množstvo informácií v hlave, ale mi ich nikto nepospájal, pospájal mi ich život. A to sa budeme snažiť naučiť tých medikov, aby keď prišli, boli pripravení na prax. Pretože školy doteraz, žiaľ, väčšinou vychovávajú ľudí, ktorí majú množstvo dá sa povedať nie úplne v praxi použiteľných informácií. Vy potrebujete toho človeka naozaj tak, aby keď odišiel zo školy, sadol niekde do ordinácie, alebo to je jedno, čo bude robiť, aby to vedel začať robiť. To znamená tie posledné roky naozaj musia byť vzatí do praxe. Chcem, aby sa veľa začali zaujímať o to, že existuje veda a výskum, pretože to je súčasťou lekárskeho života. Pretože lekárske povolanie je aj o tom, že celý život sa musíte vzdelávať. A opäť keď to neviem a nie som na to pripravený v bode 0, tak radšej to nerobím. A aj preto ideme meniť prijímacie pohovory, lebo nie je účelné, aby sme sa pýtali, či má rastlinka 40 neviem čoho. Lebo niekedy tie otázky by som neurobil teraz, priznám sa. Keby ste mi dali testy, tak už nie je zo mňa lekár, lebo by som to nedal. A je to veľmi jednoduché. Vy potrebujete vedieť hlavne to, ako je na tom človek nastavený psychologicky v bode 0. Lebo niektorí, žiaľ, na toto povolanie proste nemajú. A to potom vidíme v tej dennej praxi a vedie to k zbytočným problémom. A bez problémov sa tomu dá zabrániť, však nie každý má byť lekár. Každý si to miesto vieme na zemeguli a niektorým to miesto musíme dopomôcť nájsť my. Napríklad zubárom budeme robiť talentové skúšky, však zubár je kreatívec, potrebuje pracovať a my nemôžeme v bode 0 zobrať všetkých, lebo potrebujeme naplniť počty. Nie. Aj kritériá budeme meniť, všetko. Čiže tam je veľa roboty. Na tú sa naozaj úprimne teším, lebo je zmysluplná. Pretože naozaj toto je cesta, ktorou by sme sa mali vydať. Je síce už neskoro, ale nikdy nie je neskoro, ako sa hovorí. Síce je rok 2023, ale čo už. A ten odkaz na záver? Skúsme si každý naozaj, je to také otrepané, ale je to pravda, sme strojcom svojho šťastia. To znamená nájsť si tú cestu svojho vnútorného šťastia, lebo najprv musím byť ja so sebou spokojný, až potom sú okolo mňa všetci spokojní. To je ten základ. Keď si nájdem ten mier so sebou, lebo sú aj tí, ktorí ho nevedia celý život nájsť, tak je to veľmi podstatné. Lebo od toho sa to potom odvíja. A treba myslieť a to je tiež to, čo ideme učiť tých našich kolegov, že naozaj prevencia – opäť je to otrepané, ale keď si to zoberieme, koľkým chorobám my vieme zabrániť len tým, ako začneme žiť, ako sa budeme správať. A to znamená, ako nás začnú napríklad aj medici učiť, aj lekári. Porozpráva sa s tým človekom a prečo nerobíš toto? Prečo sa nehýbeš, prečo neješ toto? Skúsme začať rozmýšľať nad sebou, koľko som sa dnes hýbal, koľko ovocia som zjedol, koľko zeleniny? Ako som spal? Čo som urobil pre svoju relaxáciu, lebo aj to je dôležité. To nie je o tom, že zas tam ležíš na tom gauči. Niekedy aj 5 minút na tom gauči dá tomu človeku ten reset, čo potrebuje. To je všetko dôležité. Čiže tak nejako trošku dajme ten krok dozadu z toho dobrého pohľadu. To znamená, že vráťme sa k niektorým veciam, čo naši predkovia robili, nerobili to zle, robili to rozumne, lebo počúvali svoje telo. A to je ten posledný, teda takto som siahodlho prišiel k tomu, aký chcem dať odkaz: Počúvajte svoje telo. 

Simona Hanová: Myslím si, že to bola naozaj veľmi pekná bodka na záver. Ja vám veľmi pekne ďakujem za rozhovor. Rozprávala by som sa s vami podľa mňa aj do zajtra. 

Ladislav Kužela: Ďakujem krásne. 

Simona Hanová: Otázky, na ktoré sme nestihli odpovedať, tak sa odpovede na ne dozviete v knihe Zdravie bez liekov alebo aj v iných, ktoré ste napísali. O knihu Zdravie bez liekov budete aj súťažiť na našom Instagrame, ako som spomínala. 

Naším dnešným hosťom bol gastroenterológ Ladislav Kužela. Ďakujeme, že nás počúvate, sledujete a ďakujem aj spoločnosti PROSIGHT, že vytvorila projekt NA ROVINU, vďaka ktorému vám môžeme prinášať rozhovory z oblasti biznisu, lifestylu, technológií, psychológie a vedy. Počujeme sa opäť o 2 týždne. Dopočutia. 

Počúvali ste NA ROVINU o podnikaní – dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. 

Podcast NA ROVINU o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. 

Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne.