Hosťka:
Veronika Ragan (psychologička a koučka)  

Moderátorka:
Simona Hanová /  LinkedIn, Instagram

Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá 

Epizóda NRoP104 – audio

Simona Hanová: Pekný deň, milí poslucháči. Moje meno je Simona Hanová a vítam vás pri počúvaní ďalšej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnes sa budem rozprávať so psychologičkou, neuroterapeutkou a koučkou – Veronikou Ragan. Veronika ahoj, vitaj u nás. 

Veronika Ragan: Ahojte. 

Simona Hanová: Teším sa, že si tu. Ako sa hovorí, do dvojice všetko dobré. (smiech) Ja len poviem, že sme nahrali vlastne cez 100 epizód a táto jedna sa, bohužiaľ, nenahrala. Ale som rada, že si opäť tu a dala si tomu opäť šancu. Asi to tak malo byť. 

Veronika Ragan: Áno, takto presne rok dozadu to bolo. 

Simona Hanová: Témou dnešnej epizódy bude ADHD. A možno sa teraz, milí poslucháči, pýtate, že ako táto téma môže vôbec súvisieť s podnikaním. Výskumy ukazujú, že ADHD má mnoho úspešných podnikateľov, lídrov, ktorí hovoria o tom, že sú úspešní práve vďaka prejavom, ktoré ADHD so sebou prináša. A považujú to dokonca za svoju super silu alebo za nejakú svoju super schopnosť. Hovoríme napríklad o ľuďoch, ako je Bill Gates, Richard Branson, Ingvar Kamprat a tak ďalej a tak ďalej. Budeme o nich dnes ešte rozprávať a podrobnejšie hovoriť. Ale ešte predtým, než sa dostaneme k tejto našej hlavnej téme, mňa by zaujímalo Veronika, ako sa ty teraz máš? 

Veronika Ragan: Vieš čo? Musím povedať, že po veľmi dlhej dobe uvoľnene a bez nejakého takého silnejšieho napätia. Prežila som si takisto nejakú krízu aktuálne identity. By som povedala, že tak asi trvala tak cca nejako trištvrte roka. A upratovala som vlastne, že ako vôbec moja terapeutická prax bude vyzerať a čo od toho vlastne nejak chcem, žiadam. Čo je nejak moje, čomu sa chcem venovať. Takže týmto som si nejak teraz prešla. By som povedala, že sú položené nejaké základné stavebné kamene a už len tak sa s tým hrajkám opätovne. Čiže to sa mi tak uľavilo. 

Simona Hanová: A čomu sa ty aktuálne venuješ, alebo aké témy ty teraz riešiš? 

Veronika Ragan: Mňa najviac zaujímajú vzťahy a vzťahové poradenstvo, vzťahová psychológia, lebo mám pocit, že vlastne všetko aj v rámci toho, ako pristupujeme napríklad k ADHD alebo k iným nejakým ja to nechcem nazývať ani že problémami, ale nejakými možno nuansami, odchýlkami a tak ďalej, vzniká vo vzťahoch. A podľa mňa to, čo normálne aj nejak v tých vzťahoch bolo zranené alebo ublížené, ubolené, sa v tých vzťahoch aj dá vyliečiť alebo napraviť, alebo nejako pomojkať, ošetriť. No a čiže tomuto sa nejako primárne venujem. Samozrejme, do toho… toto je jedna téma. A druhá taká moja veľmi obľúbená téma je vášeň, ale nie ako kebyže tká tá medziľudská vášeň, ale aj také sebanaplnenie, sebarozvoj v rámci toho, že čo ľudí baví, kto sú a tak ďalej. Pracujem napríklad s hudobníkmi, režisérmi a umelcami a vlastne tam pomáham im v rámci tých sedení nájsť, že kto sú v tom celom oni v rámci toho sebavyjadrenia. Takže aj toto sú témy, ktorým sa venujem. 

Simona Hanová: A prichádzajú za tebou aj podnikatelia napríklad? 

Veronika Ragan: Mám aj dosť podnikateľov. Samozrejme, v rámci tej umeleckej sféry tak to sú častokrát čisto iba v podstate podnikatelia. 

Simona Hanová: Živnostníci a tak ďalej. 

Veronika Ragan: Živnostníci, ale mňa to aj vlastne baví, že taký ten trošku pankáčsky spôsob života. A je to podľa mňa veľmi také zaujímavé, keď si niekto normálne, že trúfne ísť na hranu. A ešte také to sebavyjadrenie – ísť s kožou na trh, že to sú pre mňa veľmi zaujímaví ľudia, veľmi inšpiratívni. Takže ma to aj tak samú v podstate obohacuje a motivuje potom aj pracovať na sebe. 

Simona Hanová: A prečo si sa – to je taká asi obligátna otázka -, že prečo si sa vlastne ty rozhodla ísť študovať psychológiu? Lebo ono sa to nejak tak hovorí, že človek keď ide študovať psychológiu, tak si ide riešiť nejaké svoje problémy. 

Veronika Ragan: Samozrejme, tak to bolo aj u mňa. Ale ja som sa pre psychológiu vlastne rozhodla. Ja som chcela ísť buď umeleckými smermi, alebo psychológiou. A to bolo, že normálne ja som veľmi skoro maturovala. Ja som vlastne v sedemnástich maturovala. 

Simona Hanová: Si nejako preskočila ročník alebo? 

Veronika Ragan: Osemročné gymnázium a tam sa to proste nazbieralo. A riešila som si, že teda kde idem. A my sme mali na škole semestre zo psychológie posledné tuším 2 alebo 3 roky a veľmi ma to zaujímalo. Ja som bola vždycky taký človek, mňa bavilo byť s ľuďmi. Ja som rada obklopená ľuďmi, zaujímajú ma. Mňa naozaj, že zaujímajú ľudia a rada vytváram vzťahy. Takže to ma aj potom v závere vlastne motivovalo k tomu vlastne ísť sa venovať tej terapeutickej dráhe alebo kariére. Ale že tá psychológia mi prišla na strednej strašne cool. Ja som mala rada aj ako kebyže seriály o tom, že kde boli nejakí psychológovia. 

Simona Hanová: To aj ja. 

Veronika Ragan: Terapeuti aj veľa takých rôznych krimi seriálov. Ja som pôvodne chcela ísť kriminalistiku študovať. A toto ma tak nejak proste vždy fascinovalo a prišlo mi to také, že strašne zaujímavé a také sexi a tak. A tak som si povedala, že dobre, že tak teda vyskúšam, ako to bude vlastne celé vyzerať. 

Simona Hanová: Presne som to mala tiež podobne, že najväčšie kriminálne prípady Slovenska a tam sa vyjadroval pán Heretik, veľmi známy psychológ forenzný klinický. A to vtedy keď som videla, ja, že no tak ja musím ísť tiež psychológiu okamžite študovať. Že je to také zaujímavé. Ale povedz možno, že možno nás počúva niekto, kto tiež sa chce vydať touto cestou. Ono samotné štúdium nestačí. Ako si to mala ty potom? Alebo ako si sa ďalej vzdelávala? 

Veronika Ragan: Áno, nestačí. Ale ja som v podstate od začiatku školy pracovala. Ja som začala vlastne už v prvom ročníku pracovať v HR. Vlastne v recruitingovej agentúre, takže tam bol prvý kontakt v podstate s ľuďmi. A nejak sa to postupne časom… Aj som rôzne pozície menila a tak ďalej. Potom som robila v nadácii, kde sme pomáhali vlastne deťom z detských domovov. Teraz to je tuším CDR – Centrum pre deti a rodinu. Že stále ten pocit, že bola v kontakte v práci s ľuďmi. A to mi dalo v podstate oveľa viacej, ako povedzme si úprimne štúdium psychológie, ktoré je založené na nejakej teoretickosti, písaní seminárok a… 

Simona Hanová: Dejiny psychológie… 

Veronika Ragan: Dejiny psychológie. Áno, presne – dejepis a toto všetko, že to nás – možno povedz aj ty – mňa to teda vôbec nezaujímalo. Akože nabiflila som sa to, ale nič mi to nedalo. A potom som vlastne skrz toto všetko nejakým spôsobom prešla. A keď som sa zamýšľala, že vlastne čo idem robiť, tak som sa rozhodla vlastne nastúpiť na psychoterapeutický výcvik. Lebo sama som bola v takom období, že odišla som… Ja som v posledných ročníkoch pracovala v reklamnej agentúre alebo v brandingovom štúdiu. A som rozmýšľala, že čomu sa ja vlastne idem v živote venovať. Tak som sa rozhodla nastúpiť na psychoterapeutický výcvik, lebo som v daný moment vlastne riešila seba, že prečo som ja nejako v živote nešťastná, z čoho som smutná, z čoho mám úzkosti, čo ma trápi. Naozaj som si prešla takým by som povedala, že až vyhorením pracovným. Ale že tam bola aj téma mojich vzťahov osobných. A v podstate v tom období ja som začala písať ten môj prvý blog Pomiluj a začalo ma to veľmi napĺňať, baviť. Normálne, že ad 1, že skúmať seba, ako ja veci mám. Ad 2, že som potom vedela pomôcť aj nejak druhým ľuďom, že začala som v tom celom vidieť zmysel. No a až vlastne na tom, ja mám 2 psychoterapeutické výcviky. Vlastne 1 pretrvávajúci, kde si aj ty, a ešte predtým som si robila systemický psychoterapeutický výcvik. A celé mi to prišlo také, že zaujímavé, ale že je to úplne iné ako to, čo ťa učia na škole. 

Simona Hanová: No to musím potvrdiť, že to naozaj je totálne iné. Ale možno to je veľmi dobrá, veľmi dobrý návod alebo dobrá inšpirácia, že naozaj na tej vysokej škole už čokoľvek človek študuje, začať od toho prvého ročníka naozaj naberať tú prax. 

Veronika Ragan: Niečo robiť, áno. Ale že niečo robiť, že ja si pamätám. Však ja som bola vystrašená prvýkrát zdvihnúť telefón a zavolať niekoho na pohovor. Úplne, že preboha, čo tomu človeku poviem? Ako budem vyzerať? A čo, že nebude ma mať za nejakú hlúpu. Alebo napísať e-mail, alebo ísť s kolegom riešiť vôbec nejaký konflikt alebo niečo takéto. Toto boli tie nosné skúsenosti a ja si normálne, že viem predstaviť, že človek keď zrazu doštuduje školu a ide do prvého zamestnania a musí si týmto celým prechádzať, že čím skôr človek vlastne v tom celom začne, tak sa tak oťuká. Zrazu zistí, jak sa píšu e-maily, možno si… Ja som si prešla aj výpoveďou, že som dostala výpoveď. To bola tiež pre mňa taká šupa životná. Normálne si poprechádza takými podľa mňa veľmi rozvojovými skúsenosťami. 

Simona Hanová: Ono ja mám taký pocit, že niektoré vysoké školy sú tomu veľmi otvorené naozaj. Ale niekedy v tej psychológii mám pocit, že je tam trošku taká brzda, že ako keby je tam taký tlak možno z ľudí, ktorí sú vzdelanejší, alebo sú tí vyučujúci, že ako keby sa do toho nepúšťať. Skôr, že a to keď chcete nejako, to budete zarábať v štyridsiatke to najskôr. Toto som počúvala často ja napríklad. 

Veronika Ragan: Áno, že tam podľa mňa veľa aj nás pedagógov strašilo. Alebo vôbec nejak som mala pocit, že ty kokos, že toto sú psychológovia vyštudovaní a akademici? Taký, že absolútne neľudský prístup aj voči študentom. A tak môže to človek počúvať, môže na to niekde započuť a vystrašiť sa z toho, ale ja si hovorím no dobre. Tak takáto pani 70-ročná to má takto a ju to valcuje. 

Simona Hanová: A ja to môžem mať úplne inak. 

Veronika Ragan: A ja to môžem mať úplne inak. 

Simona Hanová: Tak ono je tam v podstate možno niekedy tá sila tej autority, hej, že keď človek ide do prvého ročníka, hej… 

Veronika Ragan: Áno, ale… Hej, ale ja by som tiež povedala, že podľa mňa práca psychológa je o veľmi veľkej zodpovednosti. A takisto ja napríklad viem, že s niektorými klientami nemôžem pracovať. Jak sme sa rozprávali, že je to takisto aj o nejakej mojej zodpovednosti voči sebe, voči nejakým mojim témam. Takisto čo som hovorila o tej mojej kríze identity alebo pracovnej kríze, bolo to tiež o tom, že ja som s a tiež dostala normálne som sa dostala do bodu takého strachu, že ty kokos, vôbec mám ja na to? Dokážem ja toto.. ustáť? 

Simona Hanová: Áno, že si zapochybovala o sebe? 

Veronika Ragan: Úplne som zapochybovala o sebe, lebo mala som za sebou naozaj ťažký rok a normálne tie moje témy boli také silné, že ja som sa normálne ocitávala v situáciách, že ja nemôžem byť s ľuďmi. Mne to bolo normálne zaťažujúce, že ja som normálne musela začať riešiť veľmi intenzívne samú seba. Začať sa naspäť samú seba zdrojovať. Až potom ja som sa dokázala… Normálne ja som aj nejakú dobu mala pauzu v podstate od terapií a som sa dokázala do toho naspäť vrátiť, že dobre, že už mám kapacitu počúvať. 

Simona Hanová: Predpokladám, že chodíš aj ty na svoju vlastnú terapiu? 

Veronika Ragan: Áno, ako chodím tak, že … skôr chodím na skupinu. To je pre mňa oveľa také prínosnejšie ako individuálna terapia. A to je ako keby, že lepšie sa mi tam riešia moje vlastné témy. Síce niekedy je to bolestivejšie ako na individuálnej terapii. Hej, že tam je ten terapeut naozaj len pre teba, počúva ťa. Vieš, že akože ti dáva ten attention. Ale že na tej skupine je to také viacej rastové, že však ja si to musím teraz vypýtať. Je to aj také, že učím sa vlastne taký ten life skill. 

Simona Hanová: Ty takéto podporné skupiny vlastne aj facilituješ s kolegyňou. Stretávaš sa s tým, že chodia tam napríklad aj podnikatelia? Alebo je to skôr také, že máš pocit, že skôr preferujú niečo individuálne? 

Veronika Ragan: Mám. Vieš čo, ja mám práveže… Zaujímavé je, že na tie moje skupiny chodia také mladšie ročníky. Ale väčšinou sú to, že niektorí z nich sú takí startupisti. Mladí začínajúci startupisti a to je super normálne vidieť, e 20-ročný človek s veľkým drivom a že chce si riešiť seba, veci a tak ďalej. A áno, chodia v podstate. Vieš, že čo máš pod podnikateľom? Ale to, že takáto klientela tam chodí. 

Simona Hanová: Čiže zase sa bavíme o tej vášni, hej? A ty si spomenula, že v podstate si bola na nejakej hranici, alebo si prešla vyhorením. Celkovo psychológovia a psychoterapeuti sú absolútnou jednotkou na rebríčku profesií, ktoré najviac vyhorievajú. Ako si ty chrániš teraz to duševné zdravie? Alebo akú máš ty nejakú svoju vlastnú prevenciu pred tým, aby sa to neopakovalo? 

Veronika Ragan: Vieš čo, by som povedala, že budovanie si vzťahov okolo seba. To som si uvedomila, že je veľmi vzácne pre mňa mať okolo seba ľudí, ktorí mi povedia a všimnú si na mne, že haló, Veronika, čo sa deje? A že predtým ja si myslím, že túto záchrannú sieť ja som nemala. A jasné, že sme citlivejší vidieť veci na druhých ľuďoch, ale niekedy to neuvidíme na sebe. Čiže aj toto je vec, že vlastne učiť sa… Učím sa – je to náročné – ale učím sa byť citlivá voči sebe, prijímajúca, menej kritická, dovoliť si oddychovať alebo stanovovať si nejaké vlastné hranice. Ale to, čo fakt to, čo je si myslím, že u mňa najnosnejšie, sú naozaj tie vzťahy naokolo. Stačí pár vzťahov veľmi blízkych, kde mi tí ľudia aj vedia povedať, že no tak tuto už niekde niečo nie je OK. A niekedy jasné, že to prejde cez moje ego. Hej, však ja zvládam, majsterka sveta. Až potom si hovorím, že do riti, že čo mi hovoril ten človek? 

Simona Hanová: Predpokladám, že hovoríš, že nemusí ísť len o romantické vzťahy, ale naozaj kamaráti, ktokoľvek. 

Veronika Ragan: Kamarátske, áno. Hej, blízke kamarátske vzťahy – to som si normálne uvedomila, že to je veľmi podstatné. Ja keď som to kedysi nemala, že síce mala som vždy veľmi veľa ľudí okolo seba, ale nie takto blízko. A že to je normálne, to je tak cenným zdrojom pre mňa mať tých ľudí okolo seba, že to je normálne také niečo, že mňa to teší ráno vstať. Že stretnem sa s tým človekom, že sú pre mňa ako kebyže veľkým zdrojom radosti tieto vzťahy. 

Simona Hanová: Toto je inak akože super vec, čo ty hovoríš. Lebo ja mám pocit, že keď sa hovorí o prevencii vyhorenia a ja sa tým tiež dosť zaoberám, ako keby malý apel alebo menší apel je práve na tie vzťahy. Hej, že sa hovorí o – to je taký až miestami niekde až posledný bod, ale je to veľmi, veľmi dôležitý pilier. Hej, že mať sa na koho obrátiť, fakt obyčajný rozhovor má obrovské liečivé účinky ja si myslím. Takže… 

Veronika Ragan: Áno a potom si platíme za psychoterapeutov. (smiech) Lebo nemáme takýchto kamarátov okolo seba. Ale keď aj hovoríš o tom vyhorení a vrátim sa k tej vášni, že podľa mňa tam by sa to dalo rozdeliť na dve také témy alebo kategórie, ktoré si všímam. Naozaj jedno je také to vyhorenie, že človek častokrát alebo klienti, s ktorými sa stretávam, je, že práve tieto vzťahy nefungujú. A človek si rieši dajme tomu svoju vlastnú sebahodnotu, alebo je to nejaká náplasť na nejakú bolesť cez prácu. A potom sa dostane do bodu, že už úplne nevládze. A potom je druhý v symptomatológii alebo ako by som to povedala. A to je, že sa človek dostane do bodu, že naozaj tam tá vášeň chýba, že tam neni hĺbka v tom, čo robí, že sa začne nudiť. A to môže mať naozaj veľmi podobné príznaky ako klasické vyhorenie. Ale v podstate je to také vyhorenie z nudy. Tuším v angličtine majú na toto pojem boreout syndróm. 

Simona Hanová: Boreout, áno. 

Veronika Ragan: A že toto naozaj, že preto ja s tou vášňou rada pracujem, lebo aj u mňa to bolo. Akože u mňa to je stále téma, že v podstate také to sebavyživenie, že z čoho sa vie človek vyživiť. Poslednú dobu to ja naozaj riešim, že čo je nejakým mojím zdrojom radosti, na čo sa môžem každý deň ako kebyže tešiť. Samozrejme, niekedy sú dni úplne, že na hovno. Včera mi skončili, som mala sedenia normálne doobedné. A na mňa prišiel taký nejaký splín, že normálne som si sadla u seba v terapeutovni a som sa musela normálne vyplakať. Až potom mi došlo, že vlastne z čoho ja som mala tenziu. A potom zase večer som mala super náladu. No a aj toto možnože by som tam povedala, že aj priestor na seba. Normálne, že stráviť ho v samote. Aj to môže byť dobrá prevencia nie, že pred vyhorením, ale pred hocijakým takým ťažším duševným stavom. Naozaj byť v istý moment sám a porozmýšľať si. Normálne dať si priestor na to porozmýšľať si nad tým, zreflektovať, že čo sa mi vlastne deje. Niekto chodí napríklad na meditácie, ale že naozaj byť nejakú dobu sám. Čo ja viem cez víkend dať si 1 – 2 dni na to, že sa sám so sebou zavriem a rozmýšľam nad tým, ako mi je. 

Simona Hanová: Ja som taká rada, že toto hovoríš. Lebo toto ja mám pravidelne cez víkend, keď sa dá, že naozaj potrebujem aspoň pol dňa len tak byť osamote. A veľmi som rada, že Veronika hovoríš o tom tak otvorene. Hej, že fakt aj psychológ je človek, ktorý môže mať ťažké chvíle aj si poplakať, aj vyhorieť, aj čokoľvek. Lebo častokrát je to také, že ako psychológ to má byť asi nejaký superman alebo čo. Ono to takto nie je. 

Veronika Ragan: Vieš čo, mne sa to normálne stáva aj v takých medziľudských vzťahoch, že ľudia si myslia, že ja som úplne taká super odolná voči hocičomu. A niekedy to je aj moja, moje nejaké také mindsetové nastavenie, že taký ten silácky syndróm. Ja to ustojím, ja to dám a tak ďalej. A potom niekde dôjdem večer, že kurnik, nie je mi dobre, úplne som nejaká unavená, vyšťavená. Musím rozmýšľať, že čo som kde nepovedala a kde som si nechala tú hranicu prekročiť. A že si ma to normálne počká niekde a že tiež mi to dneska kamarátka jedna tak zreflektovala. Ona si tak na mne všimla, že ľudia sa mi radi otvárajú. Majú pri mne pocit bezpečia a blízkosti, že mi začnú rozprávať. A to, čo môže byť naozaj ťažké pre mňa pri udržateľnosti tých vzťahov je, že v istom bode prídem do nejakého bodu, že splín, začnem riešiť nejaké svoje vlastné témy. A častokrát sa mi udeje, že tí ľudia, ktorí ku mne chodili, alebo som si myslela, že máme blízko, tak tam v tých vzťahoch zrazu nie sú. Lebo nezažili ma nikdy v takejto situácii. Čiže aj to sa podľa mňa s tým možno terapeuti stretávajú, však my vieme počúvať, porozumieť a tak ďalej. Ale že niekedy je aj pre mňa ťažké si normálne začať pýtať, že ale ja teraz potrebujem vypočuť. 

Simona Hanová: Áno, tak no. To presne súvisí s tou profesiou. Hej, že majú niekedy ľudia aj pocit, že je úplne v pohode prísť o tretej ráno niekde a začať rozprávať svoj celoživotný príbeh tomu psychológovi. Ale ten psychológ v podstate nepracuje 24-7. Hej, čiže ono to je presne o tých hraniciach. Mne ešte… Dve myšlienky mi napadli. Jedna, že ty tak, ako otvorene rozprávaš aj teraz a v podstate aj na svojom Instagrame Spomiluj… 

Veronika Ragan: Do ktorého sa už, bohužiaľ, nemôžem dostať. Inak to bola tiež veľmi veľká podnikateľská rana pre mňa, keď ja som utopila telefón minulý rok. A, bohužiaľ, sa tam nedá dostať cez dvojfaktorovú autentifikáciu, že niečo, čo som budovala roky, zrazu je preč kvôli technickej chybe. Takže to bol tiež 1 taký akože z pádov, keď si sa pýtala na podnikanie. Tak to bola tiež vec, ktorá ma veľmi zamrzela. 

Simona Hanová: Ale ja som si všimla, že veľmi, veľmi rýchlo sa ľudia pretransformovali. Tí, ktorí tam boli a ktorí ťa sledovali, tak hneď prešli vlastne na tvoj druhý účet. A naozaj ty veľmi otvorene píšeš až tak niekedy je to celkom akože veľmi rázne. Hej, že mne sa to páči taká radikálna otvorenosť. 

Veronika Ragan: Ďakujem. (smiech) 

Simona Hanová: Nemala si ty niekedy pocit, alebo ja neviem psychológovia, ktorí sú viac takí akademickí, ti to niekedy niečo také nevyčítali? 

Veronika Ragan: Ale akože áno. Stretávam sa s takým, ale… 

Simona Hanová: No a však to len tak sa pýtam. To mi tak napadlo. (smiech) 

Veronika Ragan: (smiech) Hej, stretávam sa niekedy s takým, že ľudia si o mne myslia, že ja som necitlivá. Alebo taká nejaká povýšenecká, hodnotiaca, že niekedy s takýmto sa stretnem. 

Simona Hanová: A v podstate ty v psychológii podnikáš. Ty si sa osamostatnila, prešla si zo súkromného psychologického centra. Rozhodla si sa ísť vlastnou cestou, cestou naozaj, že podnikania. Ako sa ti darí na tej ceste? 

Veronika Ragan: Áno. To bola akože pre mňa veľká výzva, že zrazu nemáš okolo seba ambulanciu a tím ďalších psychológov a tak ďalej. Ale som si povedala, že ty kokos, ja už v tomto nemôžem pokračovať. Keby v tom momente nespravím nejakú zmenu, tak podľa mňa tu nesedíme a nerozprávame sa a niečo by sa podľa mňa veľmi zlé so mnou udialo. A jasné, že to bol veľký strach teraz ísť a že vlastne na vlastné triko. Ale v konečnom dôsledku normálne ma veľmi potešilo, že tí klienti to vôbec neriešili moji, že oni išli za mnou. Niektorí proste si povedali, že no dobre, tak už nie si ambulantný psychológ a išli ďalej, ale však OK. A tí, ktorým ako keby sa páčila moja práca a radi so mnou robia, tak tí zostali. 

Simona Hanová: To je asi podobné aj v iných profesiách, keď človek sa rozhodne ísť vlastnou cestou. A ja si osobne myslím – možnože sa mýlim – oprav ma, že naozaj ti pomohol aj ten Instagram veľmi populárny. Čo si myslíš, že ti ešte tak pomohlo? Lebo naozaj ty ako čo sa týka psychológie, teraz si bola v Teleráne a tak ďalej. Pozývajú ťa kade-tade. Čo by si možno odporúčala začínajúcim psychológom, že čo by mali robiť, aby niekto k nim vôbec prišiel? 

Veronika Ragan: Vieš čo, áno. Toto je taká moja vlastnosť, že ja viem 5 % a už som taká, že poďme to robiť, poďme to robiť. A že sa z toho strašne vždycky teším, že mám práveže naučený úplný vďaka môjmu otcovi úplný opak, ako má väčšina ľudí, že chce byť taký perfekcionista. Hej, že mať 4 akademické tituly, až potom ja môžem niečo robiť. Môj otec mal takú tú výchovu, že vyhodia ťa dverami, prídeš oknom. No a vďaka tomuto asi som nabrala, alebo naučila sa nejakej odvahe v živote, čo jasné, že niekedy platím veľmi veľkou cenou. A je to veľmi veľké riziko niekedy, do ktorého leziem. Ale som povedala, že som taká pekelná (?), že ja mám rada, keď mi tak pod riťou trošku prihorieva. (smiech) Ale aj to, čo hovoríš o tom Teleráne alebo o iných mojich spoluprácach, dneska som to akurát tiež tejto kamoške hovorila, že mne to už príde, že už ani ten Instagram nie je takým zdrojom ako tie vybudované vzťahy. Ja sa fakt snažím budovať si… 

Simona Hanová: Čiže nejaký network, hej? 

Veronika Ragan: Hej, že naozaj, naozaj robiť ten networking s tými ľuďmi, že… A nemyslím to ani nejako vypočítavo. Samozrejme, že niektoré spolupráce, ktoré som chcela robiť, vôbec nevyšli, lebo sme si vôbec nesadli s tým človekom. Ale že mňa celkovo baví robiť so zaujímavými ľuďmi – napríklad so sexuálnou výchovou, že to sú moje normálne také srdcové vzťahy, srdcové projekty. A to si myslím, že naozaj to vzniklo postupne, že sa tam tie vzťahy vybudovali. A na tom to je založené a že ja som kedysi bola taká, že som išla veľa do kvantity, lebo som sa tak samu seba chcela potvrdiť, aká som dobrá a neviem čo. Samozrejme, si ma to počkalo. A teraz sa skôr naozaj snažím takej striedmosti, vyberať si veci a hľadať naozaj to, čo mňa baví, kde je tá hĺbka. Lebo vidím, že keď tie veci naozaj robím s láskou, tak idú a keď sa do toho nútim, tak to nefunguje. A mladým začínajúcim psychológom čo by som povedala? Že normálne mi ide hlavou také, že buďte sami sebou. Ja viem, že to vyznie strašne tak nejak povrchne alebo plytko, ale podľa mňa autenticita je sexi zároveň. A nájsť si normálne v tom seba samého, že to asi bude. Ja som tiež kedysi bola taká, že hentaký výcvik a taký výcvik a so všetkými klientami musím ja vedieť robiť. A v konečnom dôsledku to spôsobilo, že ma to nebavilo a bola som istú dobu veľmi otrávená z mojej práce. A ja tak odporúčam, že ad 1, keď sa vyberá výcvik, tak aby sedel filozofický smer s mojimi vnútornými nastaveniami. A ľudia, ktorí to vyučujú alebo vedú, aby tam bol ako keby pozitívny vzťah. A vybrať si normálne smerovanie, že niekoho možno viacej bavia psychotickí klienti, alebo respektíve, že s nejakými poruchami v právaní alebo teda v emocionalite. A mňa zas napríklad baví taký ten sebarozvoj, vzťahy a také, že jak som ti hovorila dneska, že mne sa veľmi ťažko pracuje s ťažko depresívnymi klientami. Ja mám radšej klientov, ktorí sú dynamickí, ale že hľadajú v tej dynamike, že kto sú, čo sú, lebo to poznám u seba. A tak normálne hľadať seba samého, alebo dovoliť si normálne prejsť si tou cestou, že kto som ja. 

Simona Hanová: Možno si to možnože aj skúsiť a naozaj, že robiť to, čo chcem. A presne, že nemusím so všetkými a všetko vedieť a všade byť. 

Veronika Ragan: Však aj ty vlastne začínaš teraz, alebo už nejakú dobu sa tomu venuješ. 

Simona Hanová: No, už hej. 

Veronika Ragan: Akože myslím v súkromnej praxi. 

Simona Hanová: V súkromnej áno, áno. V súkromnej áno, tiež prechádzam. 

Veronika Ragan: A že… Áno, tiež prechádzaš tranzíciou aktuálne. Môžeme takto povedať. Ale že tiež podľa mňa k tebe budú chodiť klienti, ktorým ty budeš sympatická. Oni si ťa na základe niečoho vyberú. Toto mi aj tak normálne napadlo, že ten klient nie je hlúpy. On normálne vie, za čím ide, že on si na základe niečoho toho terapeuta vyberie – na základe nejakých sympatií. Hej, ja sa častokrát smejem – niektorí chlapi ku mne prídu a povedia, že no, lebo ste pekná. Tak mám plusové body za to. Hovorím, no dobre. Tak sa môžeme rozprávať o tom, ale že normálne, že tí klienti si vyberajú naozaj toho terapeuta podľa toho, čo potrebujú. (smiech) Hej, že niekto si napríklad vyberie staršiu pani, lebo rieši vzťah s mamou a potrebuje nejaké prijatie, pomojkanie od staršej pani terapeutky. Niekto si zase vyberie mladšie ženy, jak sme my dve, že potrebuje možno nejakú dynamiku, usmernenie alebo porozprávanie sa. Ja to tak niekedy volám, že si prídem pri niektorých klientkach ako taká staršia sestra, že dobre… (nerozumieť 26:05). Poznám to, pomôžem tým babám tým vlastne prejsť. A primárne čo by som povedala je, že veľa ľudí sa nemá ani s kým porozprávať, takže si aj na základe tohto vlastne vyberajú. 

Simona Hanová: Ja si myslím, že to platí presne aj v iných profesiách. Najmä v takýchto, kde sa riešia nejaké služby. To je jedno – je človek ja neviem povedzme nejaký iný konzultant v inej oblasti alebo nejakej biznisovej, alebo ja neviem finančný poradca. Tiež to by nemalo byť o tom, že snažím sa napodobniť toho iného. Ale ten klient si vyberie toho, koho chce, pretože je nejaký iný, alebo v niečom mu vyhovuje.  

Veronika Ragan: A hlavne keď budeme napodobňovať si myslím, tak nebudú tí klienti chodiť za nami. A dôjde tam podľa mňa k veľmi veľkému rozporu, že zrazu ani ten terapeut nebude vedieť podľa mňa poskytovať to, čo tvrdí. Že tam… Hej a to som si týmto prešla. Ja som bola tiež mudrlantka roka. A potom som zistila, že ty kokos, že písať o tom viem, ale že žiješ to? Súznieš s tým, je to prebraté? Tiež teraz sa snažím, akože píšem tak striedmejšie teraz, že naozaj písať o veciach, ktoré ja mám integrované. Niekedy sa stane, že sa potom na to spätne pozriem, že do riti, že toto som prebrala niekde. Nie je to naozaj moje. A potom mám, hej, tiež obdobia, že nenapíšem niečo 2 mesiace a som taká, že ten klesajúci počet followerov, že hm, asi by som mala už s tým niečo robiť alebo… 

Simona Hanová: Asi by trebalo. Tak je to o tej sebareflexii, ktorú je určite veľmi dobré mať. Poďme k tej našej hlavnej téme, čo je vlastne ADHD. 

Veronika Ragan: Áno. 

Simona Hanová: Ja som ti písala, že o čom by sme sa mohli rozprávať, či ti niečo napadá, že aká téma. A ty si mi hneď z fleku napísala, že ADHD. Prečo práve táto téma ti napadla ako prvá? 

Veronika Ragan: Vieš čo, lebo som mala viacerých klientov počas toho pár dní, s ktorými som tu. Respektíve, že prišli ku mne, že boli diagnostikovaní klinikou. A prišli ku mne s tým, že sa chcú o tom teda rozprávať a riešiť. Tak mi to napadlo, keď si sa ty na to Tak mi to napadlo, keď si sa ty na to pýtala, že teda, že čo si dáme. Tak hovorím, že môžeme skúsiť o tomto porozprávať, lebo mi to prišlo také celkom zaujímavé. A tiež to, čo si ja všímam, je to tiež veľmi veľa je tam aj vzťahových rovín pri tejto téme. A čo sa týka vlastne toho podnikateľského prostredia, tak ako som spomínala, tak mám viacerých teda aj klientov, ktorí sú startupisti, alebo respektíve mladí podnikaví ľudia. A takisto prídu za mnou s touto v podstate diagnózou. Väčšinou je to tak teda, že človek začne riešiť, že nevie, čo mu je a tak ďalej. A buď sa cez obvodného teda lekára dostane k psychiatrovi, alebo ku klinikovi. A niektorí tí klienti prejdú takou ja to nazývam, že bodom 0, že príde vlastne k tej diagnostike. Alebo to je, že príde nejaká diagnóza, hej, že nejaká nálepka. Dávam to do veľkých úvodzoviek teraz. Ale že nevieme odkiaľ to vzniklo, ani že čo s tým vlastne ďalej. A či už sa bavíme o depresii, ADHD alebo úzkostiach, hraničnej poruche osobnosti, každý si v tom môže nájsť niečo svoje. Ale to čo si myslím, že je veľmi dobrá kombinácia naozaj je, že riešiť to aj terapeuticky – rozprávať sa o tom, že čo sa s tým vlastne dá celé robiť, že kto som ja v tom celom. A začať si vlastne tie svoje zranenia ošetrovať. 

Simona Hanová: Skúsiš možno v skratke vysvetliť, že aké má ADHD prejavy? Lebo ja sa stretávam napríklad – ja pracujem s deťmi – tak častokrát mám taký pocit, že niekedy si ľudia myslia, že je to nejaká nevychovanosť. Alebo že stretávam sa s tým aj v škole, hej, že on je taký neposedný, to určite má ADHD. Ale ono to tak nie je. Hej, čiže skús možno vysvetliť v skratke. 

Veronika Ragan: Hej, že takto vlastne sa to používa ako taká pejoratívna nadávka alebo také niečo. Akože nechcem ísť úplne do klinickej definície. 

Simona Hanová: To ani nemusíš. 

Veronika Ragan: Ale s čím ja sa stretávam najčastejšie s klientami, alebo teda respektíve to je moje pozorovanie, je, že to boli deti, ktoré vlastne vychovávali svojich vlastných rodičov najčastejšie. Samozrejme, že to, čo s čím sa narodili, je napríklad nejaká vyššia citlivosť voči podnetom, vyššia emocionalita, skôr možno niekedy také aj introvertnejšie prežívanie a taká menšia reziliencia vlastne voči tomu, aby sa človek vedel vymedzovať voči viacerým podnetom. Hej, že človeka vie veľmi zahltiť mrte nejakých podnetov všade možne naokolo. A väčšinou mám konkrétne teraz napríklad jednu klientku tak živo v pamäti. Je to teda, jak som vravela, že dospelí ľudia, ale s veľkým takým dieťaťom v sebe tou emocionalitou. A čo ja som si vlastne všimla, aj keď robím neurofeedbackové merania, tak je, že aj pri tých dospelých je tam veľmi vysoká tetha vlna, ktorá vlastne súvisí s emočným prežívaním. Ten človek je naozaj plný svojho emočného prežívania a chýba naozaj také to kognitívne rozlišovanie. Dalo by sa vlastne povedať napríklad z transakčnej analýzy, ako sú tam tie 3 ego stavy, tak v podstate, že je obrovské to dieťa, je obrovský ten detský ego stav. Čiže ten hravý, emocionálny, pudový, ale že chýba vlastne dospelácky. Hej, že doplnenie alebo dorastenie toho dospeláka. Čiže porozumenie nejakým vlastným motívom, potrebám, čo ja vlastne chcem. A tým pádom, že to dieťa – my sme všetci, do konca života budeme deti – ale že pri napríklad pri vysoko citlivých ľuďoch je ten detský svet vnútorný ešte väčší. Tak samozrejme, že tie potreby sú potom také exponenciálne toho človeka, že ťažko sa potom sústredí napríklad na veci. Všímam si, že ten klient napríklad si nájde niečo, čo ho veľmi baví, do niečoho sa vie extrémne zažrať, ale ostatné veci ho absolútne nebavia a nevie sa ani do toho vlastne nejako motivovať, alebo nejako nakopnúť. Alebo ako by som to povedala. Častokrát potom aj tí ľudia dostávajú také tie prívlastky, že sú leniví a tak ďalej. S tým sa takisto, samozrejme, nežije dobre. 

Simona Hanová: A to je presne tá jedna z tých výnimočných super schopností je práve po anglicky je to ten hyperfocus. Hej, že v škole je to považované za niečo, čo je vlastne nejaké zvláštne. Hej, lebo stretávam sa s deťmi. Naozaj ja neviem, baví ich matematika, iba to ich zaujíma a ostatné proste je im to úplne ukradnuté. Napríklad Michael Phelps tiež mu diagnostikovali ADHD, keď mal 9 rokov. V škole mal obrovský problém. Ale práve potom zameral tú svoju pozornosť na to plávanie, hej, a potom neskôr vyhral 28 medailí zlatých. 

Veronika Ragan: Niečo, čo… Áno, niečo, čo toho človeka naozaj vnútorne baví a napĺňa. 

Simona Hanová: Čiže vieme z toho ADHD naozaj nebrať to ako nejakú nálepku a niečo, ale proste vybrať z toho to, čo je najlepšie. A to práve tých podnikateľov veľakrát predurčuje, aby dokazovali veľké veci. Hej, že to je na tom také zaujímavé. Aké ešte by si povedala, že výnimočné schopnosti majú ľudia s ADHD? 

Veronika Ragan: Keď mne sa to takto, mne to príde… 

Simona Hanová: Viem, že je to individuálne. To sa nedá takto generalizovať. 

Veronika Ragan: Väčšinou s čím sa stretávam, že sú to veľmi inteligentní ľudia, akože extrémne inteligentní. Ale že zároveň je tam… To, čo je veľmi sympatické na tých ľuďoch, je taká tá fakt taká citlivosť. Že niekto by si možno povedal, že sú nejaké fňukny alebo niečo takéto. Ale zároveň tým, že oni vedia byť takto citliví voči sebe, tak vedia byť citliví aj voči ostatným. A to mi príde také milé, že naozaj tá… Vieš, tá citlivosť niekedy aj u niektorých ľudí práveže chýba, že tým, že majú oni toho možnože nadbytok, že tí to dostali, tak niekde zase pán Boh ubral. Dávam to do úvodzoviek. A to je to sympatické. Ale samozrejme, je to individuálne. Samozrejme, každý z nás má nejakú inú vzorku klientov, ľudí, s ktorými robí. Ale toto je vec, s ktorou ja sa stretávam, ktorá je pre mňa sympatická na nich. 

Simona Hanová: Ja vnímam napríklad aj to, čo si ty vravela, hej, že o sebe, že taká tá spontánnosť. Naozaj mám pocit, keď vnímam aj tie deti, aj tých takých mladších dospelých, že oni sa neboja. Proste idú do toho hlava-nehlava. Riskujú proste, nejak to proste dopadne. A neoverthinkujú, alebo ako sa to povie. Hej, že 350-krát by všetko premysleli a hlavne majú podľa mňa veľmi veľa energie a dokážu veľa pracovať a tak ďalej. Hej, že to je také, ako hovorím – v škole je to častokrát v tom systéme problém. Ale ono keď si fakt človek nájde to, čo ho baví, tak môže v tom byť extrémne úspešný. Teraz som pomudrovala. (smiech) 

Veronika Ragan: Nevadí. Však… (smiech) 

Simona Hanová: My sa tak smejeme na tom, že mudrujeme, nie niekedy? 

Veronika Ragan: Áno, áno. PreMUDr. Ale vieš, čo by som k tomuto ešte inak dodala, že síce aj v podstate, že aj to ADHD, ale hocijakú v podstate nálepku diagnostickú zoberieme, že to je naozaj len popísanie stavu v daný moment. Hej, že na internete nájdeme definície, dajme tomu. Takisto, ak otvoríme Heretikovu kliniku, tak ja som sa minule smiala, že nájdem sa na každej druhej strane koľkokrát, keď mám zlý ťažký nejaký stav. A že to neznamená, že človek je nejaký chybný alebo pokazený, alebo že niečo je s ním špatne. Lebo podľa mňa, že keď tuto sa môže naozaj stať taký nejaký rozpor, že človek si okolo toho vystavia vlastnú identitu. Mne sa to veľmi páčilo, že v systemike je to vlastne popísané tak, že toto je celé naše nejaké prežívanie, bytie, ale že tá diagnóza naozaj je len nejaká čiastka v tom vlastne našom prežívaní, že ak tak môžem odporúčanie, mudrovačku… 

Simona Hanová: Poď. 

Veronika Ragan: Síce aj keď v nejakom aj životnom období sa ocitneme, že či už je to teda ADHD, alebo prechádzame si nejakým depresívnym obdobím, že to neznamená, že my sme tou diagnózou. 

Simona Hanová: To som napríklad čítala na tvojom Instagrame, že nie si tvoja diagnóza to bolo tuším? 

Veronika Ragan: Áno, áno, hej. 

Simona Hanová: Alebo ochorenie nech ti je liekom. Niečo také. Vidíš, ja už tvoje citáty mám normálne v hlave, ako to je neskutočné. 

Veronika Ragan: Jasné, že keď sme v ten daný moment a je nám strašne ťažko, tak ťažko sa na to pozerá, hej, týmto spôsobom. Ale s odstupom času vieme naozaj dostať nadhľad, že ja to beriem tak, jak ja sa na to pozerám, že všetky tieto diagnózy sú len obrannými mechanizmami pred niečím, čo sa deje vo vzťahoch. Častokrát keď ideme hlbšie do toho, tak je to niekde potlačený hnev, potlačený smútok. Samozrejme, že je tam, veľkú časť zohráva aj tá genetika, že každý z nás sa narodíme inak – niekto je viacej rezistentný, niekto menej. Niekto má ten organizmus naozaj inak nastavený a inak vníma tie podnety, že toto ja vôbec nevylučujem. Ale zároveň treba rešpektovať podľa mňa to svoje vlastné prežívanie. Aj čo sa stretávam vlastne s klientami, že tak oni nepripíšu potom aj váhu tomu, že napríklad sa niekto voči nim správa neúctivo vo vzťahu, že sú v neúctivých vzťahoch. To, samozrejme, sa potom podpisuje na tom, ako aj my sa sami so sebou cítime. A to môže byť takisto príčinou toho, že niekde upadneme do nejakého ťažkého stavu emočného. A že častokrát to môže byť aj z výchovy alebo z blízkych partnerských vzťahov, kamarátskych, v práci a tak ďalej. 

Simona Hanová: Presne ako ty hovoríš, že nenechať sa tou diagnózou úplne… Teraz, hej, to nálepkovanie, Ja to veľmi nemám rada. Lebo už práve človek stále len z toho vychádza. Hej, aj samozrejme, ani nechceme myslím si, že obe touto epizódou nejako zľahčovať tieto diagnózy, ale skôr ako keby chceme možno, alebo ja by som rada priniesla touto epizódou trošku povzbudenia v tom, že aj keď nám prischne nejaká diagnóza, môžeme ju skúsiť využiť trošku nejak v náš prospech. Poviem to tak, hej. Ešte sa mi veľmi páčilo, keď som začala vlastne študovať, ty si napísala, že AFHF, ja že dobre. Tak som začala hľadať prepojenia s podnikaním a veľmi sa mi páčilo, čo povedal – dúfam, že to dobre prečítam – David Neeleman, čo je vlastne CEO a founder JetBlue aeroliniek obrovských. Ten v podstate sa vyjadril, že on odmietol lieky, pretože by stratil tie svoje schopnosti súvisiace s AFHF. A že a normálne povedal, že keby mi niekto povedal, že môžeš byť normálny – až takto to povedal – alebo môžeš mať naďalej AFHF? Vybral by som si AFHF na 100 %. Hej, čiže že to sú také zaujímavé príbehy a myslím si, že aj my, alebo keď niekto nemá AFHF, si môže práve z týchto povedzme super schopností niečo zobrať. Máš ty ešte niečo také, čo ti napadlo pri tejto téme, čo sa týka podnikania? 

Veronika Ragan: Podľa mňa, že to nie je… V podnikaní je podľa mňa veľmi zaujímavé, respektíve, že čo si všímam na ľuďoch, ktorí podnikajú, že na jednej strane je tam naozaj obrovská odvaha, ktorá takisto vlastne súvisí s naším emočným, duševným prežívaním. A mne tak normálne napadlo, že aj také to idenie na hranu, že ísť normálne na napĺňanie svojho potenciálu a že keď ten… Dostávam sa k tej myšlienke síce tak ošemetne, ale že nad čím som sa ja zamýšľala je, že keď my nejdeme na plný potenciál, dajme tomu si povieme, že tak chcel by som robiť terapeuta, ale bojím sa takto zostávanie v tom strachu nás takisto môže zhoršovať ten náš emočný, duševný stav tak, ako sa so sebou cítime. Normálne keď zápasíme s vlastnou zbabelosťou, nikto z nás sa nechce cítiť byť zbabelým, tak to môže takisto podnecovať to vlastne, že máme nejaké zhoršené emočné duševné prežívanie. A že to podľa mňa idenie na hranu, idenie na ten naozajstný svoj plný potenciál, aj keď to je niekedy naozaj pokus-omyl, hľadanie sa a tak ďalej, je podľa mňa to, čo človeka vie robiť takým šťastným a naplneným. 

Simona Hanová: Netreba sa báť, hej, že… 

Veronika Ragan: Nie, že… Áno, že ad 1 netreba sa báť, alebo prijať sa s tým vlastným strachom, všetci sa bojíme. Len strach nás nemusí zastavovať, hej, cez strach sa dá ísť. Ale že skôr dovoliť si ísť na ten svoj plný potenciál. 

Simona Hanová: Myslím, že to niekedy to, čo aj brzdí, je to práve to seba nejaké spochybňovanie, hej, že… 

Veronika Ragan: Tak všetci máme pochybnosti, preboha. 

Simona Hanová: Ale treba ísť do toho. To je odkaz od Veroniky Ragan. Máš ty na záver nejaké tipy na nejaké knižky, zaujímavé podcasty v rámci nejakého osobného sebarozvoja? Čo by si odporúčala našim poslucháčom v rámci možno nejakého podnikania alebo niečo? 

Veronika Ragan: Vieš čo, teraz čí tam knižku Skupinová terapia, Christie Tate sa tuším volá autorka. Môžeš to potom dogoogliť, alebo povedať, že kde… Ale tuším, že tak sa volá baba. 

Simona Hanová: Dáme to do popisu, takže… 

Veronika Ragan: Dajte to do popisu. A je to veľmi zaujímavá kniha a strašne sa mi to páči, že ona tam vlastne popisuje, že ten istý efekt, aj ktorý ja vnímam, že sú prínosné vlastne skupiny. Tak ona to tam veľmi obdobne popisuje. Až mi to prišlo také, že neskutočné, že síce iné typy skupín, ako si ty zvyknutá, alebo ako ja som zvyknutá, ale že tá istá dynamika. A tie isté zážitky, ktoré tam ona popisuje, tak ich poznám aj na sebe, aj na mojich klientoch. A to je 1 z odporúčaní knižiek, ktoré by som odporučila. A podcasty neviem. Ja momentálne nepočúvam ani podcasty, ani nič, že… 

Simona Hanová: To je super, že si prišla aspoň 1 nahrať. (smiech) 

Veronika Ragan: Áno. Akože ja ich väčšinou nahrávam, ale ja počúvam ľudí celý deň, takže ja mám takýto typ podcastu. Takže ja som niekedy rada, keď nepočúvam nič. (smiech) A tak asi váš môžem odporučiť. 

Simona Hanová: Áno, to bolo také vyžiadané na záver. Veronika, ja ti fakt veľmi pekne ďakujem za všetko, čo si tu dnes povedala. Máš ešte nejaký odkaz na záver pre našich poslucháčov? To je taká pravidelná rubrika, ktorú tu prevádzame. Dúfam, že si si pripravila niečo výrazne motivačné. 

Veronika Ragan: Výrazne motivačné nie. Ja iba… 

Simona Hanová: Nejaký citátik? 

Veronika Ragan: Citátik… Normálne mi iba napadlo takú mudrovačku na záver, že počúvajte sami seba. (smiech). 

Simona Hanová: To sa mi páči. 

Veronika Ragan: No, že aj síce niekedy častokrát hľadáme odpovede vonku, hej, vo všetkých knihách a podcastoch a čakáme, že niekto druhý nám povie. Ale podľa mňa naše telo nám odpovie. 

Simona Hanová: Možno asi aj počúvať samého seba, nie? No, to vidíš? To aj teraz mne si tak povedala. Som sa normálne zamyslela, že vlastne častokrát presne tie odpovede hľadáme v nejakých iných zdrojov namiesto toho, že by sme ich hľadali v sebe. 

Veronika Ragan: U terapeuta. (smiech) 

Simona Hanová: U terapeuta, áno. Len zase no, vieš treba aj klientov, vieš. 

Veronika Ragan: Nie, treba, áno, áno, ale vieš čo? Ale myslím si, že ten terapeutický vzťah tam naozaj môže byť prospešný, že je to priestor pre toho klienta. Jak ty si dneska napríklad hovorila o tom jednom svojom, že on si rozpráva a vlastne sám seba reflektuje. Aj ja mám takýchto viacerých, že poviem ja neviem jednu – dve vety za celé sedenie. A že v konečnom dôsledku klient je spokojný. Keď tie veci povieme nahlas, tak zrazu inak znejú, ako keď ich máme len čisto v hlave, že častokrát sa stretávam aj s tým, že človek v hlave ten strach je obrovský, hej, úplne príšera pod posteľou a v šatníku máme tam nejaké monštrum. A čím dlhšie ho tam pestujeme, tak ono narastá, hej, ono sa kŕmi všetkým naokolo. Ale že raz keď to pomenujeme, tak sa kukneme, že to je takáto malá príšerka. To vlastne nie je nič strašidelné, že stačí len pomojkať. 

Simona Hanová: No, to sa presne, to vidím aj na sebe, keď však tiež musím chodiť na terapiu. Keďže je to povinné a tak ďalej, keď človek sa venuje psychológii, teda mal by. Že tiež keď to človek povie nahlas, tak to naozaj úplne inak znie, ale aj pred kamarátom, nemusí to byť terapeut. Hej, že zrazu to má aj inú váhu, by som povedala. 

Veronika Ragan: Áno, áno. 

Simona Hanová: Veronika, ja by som sa s tebou rozprávala ešte aj 2 hodiny kľudne. 

Veronika Ragan: Kľudne môžeme dať budúci rok. (smiech) 

Simona Hanová: O rok zase sa vidíme. (smiech) Naozaj som veľmi rada, že si prišla, že sme sa takto stretli. Veľmi príjemne mi tu s tebou bolo. 

Veronika Ragan: Ďakujem, aj mne s tebou. 

Simona Hanová: A verím, že aj našim poslucháčom niečo táto téma priniesla, niečo im dá. A ak budete chcieť počuť, alebo si prečítať viac, kľudne môžete sledovať Veroniku na Instagrame. Všetky linky dáme do popisov a tak. Naším dnešným hosťom bola dnes psychologička a koučka Veronika Ragan. Ak sa vám táto epizóda páčila, neváhajte nás zdieľať, lajkovať, alebo čokoľvek vám len napadne. Ďakujeme najmä vám, milí poslucháči, že nás počúvate, sledujete. A ďakujeme, samozrejme, aj spoločnosti PROSIGHT, že vďaka nej môžeme pre vás tvoriť tento podcast. Počujeme sa opäť o 2 týždne, dopočutia. 

Počúvali ste NA ROVINU o podnikaní – dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Podcast NA ROVINU o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online.  

Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne.