Hosť:
Beata Bobulová (zakladateľka projektu, Drevenô koliesko) 

Moderátorka:
Simona Hanová /  LinkedIn, Instagram

Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá 

Epizóda NRoP108 – audio

SIMONA HANOVÁ: Pekný deň, milí poslucháči. Moje meno je Simona Hanová a vítam vás pri počúvaní ďalšej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní. Som veľmi rada, že moje pozvanie dnes prijala Beáta Bobulová, ktorá založila sociálny podnik Drevenô koliesko. Ten zamestnáva ľudí, ktorí sa ocitli v ťažkých životných situáciách, a ktorým tento podnik pomáha, aby sa mohli opäť nadýchnuť, nabrať silu a znova sa postaviť na nohy. Beáta, vitaj u nás. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Dobrý deň, ďakujem veľmi pekne za pozvanie. 

SIMONA HANOVÁ: Teším sa, že si tu. A ja sa hneď tak na úvod každého pýtam, ale naozaj ma to zaujíma, že v akom rozpoložení dnes prichádzaš? Ako sa dnes máš? 

BEÁTA BOBULOVÁ: No, nečakaná otázka. Vieš, čo? Dobre, pretože sú dni také a také. Dnes sa mi už od rána darilo od nájdenia parkoviska až po trafenie, lebo niekedy viem zablúdiť aj na parkovisku v Eurovea. Eurovea? Môžem to tak povedať? 

SIMONA HANOVÁ: Jasné, pokojne hocičo môžeš povedať. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Dobre. Takže mám dobré rozpoloženie a veľmi sa teším na tento rozhovor. 

SIMONA HANOVÁ: Od Eurovey si potom vypýtame nejaký sponzorský dar. (smiech) Áno, to parkovanie sme riešili. To takisto poznám, ja sa tiež dokážem stratiť a potom ho hľadať niekde ešte. Ešte si aj zapamätám, že C4 a aj tak to potom hľadám. Chvalabohu, zvládli sme to a našli sme sa na parkovisku. Myslím si, že nás čaká veľmi príjemný rozhovor. Založeniu Dreveného kolieska predchádzal tvoj veľmi silný osobný príbeh, o ktorom ty dnes otvorene hovoríš. Skúsila by si aj našim poslucháčom priblížiť, čo sa vlastne udialo? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Áno. Bol to začiatok toho všetkého a vlastne ako sa hovorí, že skúsenosť je neprenosná, na základe tejto skúsenosti som dnes tu medzi vami, a teda pokračuje príbeh ďalej už optimisticky. Na začiatku to bolo iné. Žili sme v Moskve, mala som dve deti – dvojročnú Aničku a Matej nemal ešte ani rok, keď priateľ, ktorý prišiel akurát z tréningu, sa cítil zle. Celý deň sa sťažoval, že ho bolí hruď, alebo že tam pociťuje nejaký tlak. Zároveň sa cítil tak slabo, ale vždy, keď sa prespal, tak sa to vrátilo, že to bolo v poriadku. Ja som s dvomi deťmi prioritne riešila tie deti. Zavolali sme, samozrejme, aj lekára. Tam je to normálne, že si voláte lekára do bytu. Ten skonštatoval, že je to v poriadku, že má prísť na EKG a že je to asi nejaká slabosť alebo nevoľnosť z tréningu. On ako hobby robil MMA. Takže je to silový a ťažký šport, tak si to doktorka možno tak spojila. Každopádne večer o jedenástej si ľahol s nami, lebo sa ten režim celý spomalil, keď som bola s tými deťmi sama. A zrazu začal chrčať a ten zvuk, ako aj ten zážitok nezabudnem nikdy, spôsobil to ostatné. To znamená, že keď som pochopila, že to nie je nejaká taká hra na utíšenie detí, lebo sa ešte trošku jašili v tej posteli, ale že je to… Ja som zapla svetlo a ja som vedela, že to je konečná, lebo keď odchádza život z človeka, vy to vidíte. To sa mení tá farba a všetko. Takže mne to bolo jasné, že to je niečo naozaj zlé, čo sa teraz odohráva. Ale v tej chvíli vlastne riešite základné veci, a to je privolanie sanitky a snažiť sa oživiť osobu, ktorá je vedľa vás. Takže dávala som mu nejaké umelé dýchanie, pokúšala som sa o masáž srdca. Samozrejme, mi prebehlo všetko, či to robím dobre, či to robím zle, ale neostáva vám nič iné, iba robiť, lebo nečinne sa pozerať nemôžete. No a keď prišla sanitka, otvorili dvere, tak už od dverí skonštatovali, že tu sa už nedá nič robiť, on je mŕtvy. A vlastne diagnóza znela tromb – krvná zrazenina, tromb mu upchal koronárnu cievu, dostal infarkt a zomrel. To pre mňa znamenalo úplne zmenu celého života a celej dovtedajšej situácie. Takže zbalila som sa s deťmi, odišli sme z Moskvy, prišla som do Bratislavy a vlastne som tak nejako zo dňa na deň riešila veci, ktoré potrebujete vybaviť. Pohreb riešili za mňa svokrovci, od toho som bola aspoň oslobodená. Ale všetky ostatné veci na vás padnú. Čo si hovorím, že keď už vám je zle a ešte začnú na vás padať ďalšie veci, tak áno, to bol kopec administratívy, pretože sme neboli zobratí. A tým, že nie ste zobratí, tak v očiach štátu nemáte nárok na vdovské, čo som sa vlastne odcvikla od pomoci štátu a na vdovské som nemohla siahnuť. 

SIMONA HANOVÁ: Toto je zaujímavá vec podľa mňa, na ktorou ako keby veľa ľudí neuvažuje, že v podstate keď nie sú dvaja zobratí, tak keď sa partnerovi niečo nečakané stane, tak potom v podstate prídete o 1 príjem. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Presne tak. Ja som si to tiež neuvedomovala nikdy a tiež som netlačila na svadbu, lebo som chcela deti a to bola pre mňa priorita. A nebola som najmladšia, keď sme už mali deti a aj to tretie už bolo tak, že som už bola pri štyridsiatke. Takže všetko tak rýchlejšie dohnať, čo nevyšlo. Ale to je dôležité, že v dnešnej dobe sa veľmi veľa ľudí neberie či mladých, alebo aj týchto už vo veku, ktorí by sa už mohli, lebo to nepokladajú za dôležité. Majú teórie, že najdôležitejšia je láska a tak ďalej. No, je, určite je. 

SIMONA HANOVÁ: A papier nie je podstatný. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Je, ale ak sa vám stane takáto vec, s ktorou nerátate a nikdy ani rátať nemôžete a ani nechcete, tak vtedy len pochopíte, aké dôležité je na tú dobu mať ten príjem. Pretože vtedy vás to zmení. Mňa to zvalcovalo, ja som sa úplne zmenila – ja som bola zo dňa na deň úplne iný človek po psychickej stránke. Dnes, keď si to spätne uvedomujem, mne sa aj zmenili kamarátstva, kamarátky, známi. Dovtedy som mala úplne inú skupinu ľudí, ktorí ma poznali ako veselú, optimistickú, bláznivú, otvorenú. A potom som sa zmenila na osobu, ktorá mala neustále a dokola tú otázku prečo. Prečo práve ja? A prečo práve mne? Mnohé veľmi blízke kamarátky sa so mnou nechceli stretávať, pretože som bola pre nich ako taká nálož nejakej negatívnej energie. Keďže táto otázka pre ľudí, ktorí každý majú nejaký svoj problém – niekto menší, niekto väčší – je nálož. Ale to som si uvedomila tiež až potom, keď mne bolo lepšie. Lebo v tej chvíli som sa potrebovala zachrániť a ja som sa vedela zachrániť len tak, že ak sa ma aj niekto nespýtal, tak som ho plus-mínus donútila spýtať sa cez deti. 

SIMONA HANOVÁ: Chcela si vlastne o tom hovoriť, potrebovala si sa vyrozprávať? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Áno. 

SIMONA HANOVÁ: Ale to je pochopiteľné a je to v podstate taká forma terapie, aj keď to robíme len s kamarátmi, priateľmi, že nechodíme za nejakým odborníkom, že sa potrebujeme rozprávať. Ale áno, je to niekedy náročné pre toho druhého niekedy to uniesť, alebo nevedia respektíve, ako s tým pracovať, čo povedať tomu človeku, ktorý je v nejakej ťažkej životnej situácii. Niekedy tí ľudia majú strach, preto od toho radšej dávajú ruky preč. Čo ti tak najviac pomohlo, alebo kto ti pomohol v tej chvíli? Lebo ja si to neviem ani predstaviť popravde. Keď som aj počúvala ten príbeh, ktorý máte zverejnený na stránke Drevené koliesko, že si skúšala behať, ísť za psychológom, šijací stroj… Kto alebo čo ti tak pomohlo, alebo ako to potom ďalej vyzeralo? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Nakoniec to bolo toto Drevené koliesko, keď teda mám byť úprimná. Ale začínala som všetkým, pretože chcela som skúsiť behať, že si prečistím hlavu. Ale nemala som dostatočne veľa síl a aj tak sa mi tie myšlienky vracali k tomu dňu. Čiže tá energia mi chýbala a adrenalín neprichádzal. Áno, skúsila som aj šijací stroj, že nebudem odchádzať od detí. A ešte treba povedať, že ja som mala malé deti, tak som veľmi nemohla odchádzať v nejakých časoch. Takže šijací stroj bol pre mňa tiež riešením, že budem s deťmi a robiť niečo tvorivé. Ale ten výsledok sa nedostavil hneď a ja som ho potrebovala hneď. Lebo keď niečo šijete, potrebujete k tomu mať strih, vymyslieť si, rozmyslieť si a trvá to a ja som potrebovala tú radosť hneď, pretože som bola tak presiaknutá bolesťou, beznádejou a takou tou nekonečnosťou toho, že čo to je a nevedela som sa od toho odpojiť. Ja to dnes pripodobňujem, že ako keby vám odrezali ruku alebo nohu a vy sa neviete spamätať z toho. Ja som sa s tým každý deň zobúdzala a večer išla spať. Bola som z toho nesmierne unavená, a preto asi aj tá nálada, energia aj tá ťažoba. Potom som ešte skúšala piecť, lebo aj spánok mi nerobil dobre. Pretože mne sa ani nič nesnívalo a keď som sa náhodou aj prebrala po chvíli, tak som zrazu nechápala, prečo som niekde v Bratislave na úplne inej adrese, keď som predtým bola zvyknutá, že žijeme v Moskve, že tam je on. A to boli také údery, že ten spánok bol 5 sekúnd milostivý a potom som sa zobudila a zistila som Bratislava? Aha, preto, lebo sa toto stalo. Takže ja som bola vo veľmi zlom stave a keď ma aj ľudia stretávali, tak dnes viem, že som im dávala zabrať. 

SIMONA HANOVÁ: Áno, ale mala si na to plné právo. Takže naozaj by som sa na to takto nepozerala, lebo to je fakt tak ťažká, traumatická, závažná udalosť, že je to pre mňa úplne pochopiteľné. Ja obdivujem to, že ako si ty hľadala cesty z toho, ako z toho ďalej, čo ďalej s dvoma deťmi. To vôbec nie je sranda. Ty si ešte spomínala v tom videu, čo som pozerala, že mama ti napríklad povedala, že mohlo byť aj horšie. Hej a čo horšie? Naozaj musela si nejako fungovať, to je obdivuhodné, starať sa o tie deti. Fungovať každý deň, lebo tie deti sa nevedia o seba postarať, že si našla tú silu. Naozaj pre mňa je tento príbeh veľmi, veľmi obdivuhodný. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Dnes sa mi to aj tak spätne ťažko, nie, že ťažko. Ale keď to tak ty hovoríš, to vnímam ako osoba, tak až sa čudujem, že som to zvládla. Pretože áno, pre mňa bolo aj to, že každý deň vyšlo slnko, pričom ja som ani len nechcela, aby vyšlo. A tie dni sa opakovali – ja som musela aj kojiť, aj vymeniť plienky, aj zobrať to dieťa do škôlky, aj s ním ísť von, aj počúvať na pieskovisku triviálne problémy, že sa pohádala dievčina, žena v mojom veku s mužom, lebo si nechal ponožky na zemi. Ja som chcela v tej chvíli po nej skočiť a povedať jej, jak by som bola šťastná, keby tie ponožky tam nechal. Takže bolo to naozaj ťažké a skúšala som všetko z tých spomenutých vecí. A v zásade som dosť skoro pochopila, že konkrétne mne, lebo každý to má iné, pomôže vzťah. Možno sa ti to zvláštne počúva, ale keď si to tak zoberiem a budem veľmi pragmatická, nebol Martin – môj partner, ktorý teda zomrel – môj prvý vzťah. A každý 1, keď som išla do vzťahu, som vlastne začínala tým, že som dala do toho všetko a milovala som. Čiže milovala som nie raz, ale milovala som v živote aj päťkrát. Takže keď sa táto udalosť stala, samozrejme, že nie hneď, pretože nie si ani v stave sa hneď zamilovať – plačeš a riešiš a tak. Ale vedela som, že to, čo mi môže pomôcť, keď nevyšiel projekt šijací stroj, beh, psychológ, môže byť práve nový partner. Lebo ja som rodinne založená a tie malé deti boli pre mňa dôvod, prečo som chcela byť ešte šťastná a nežiť ako robot. Lebo ja som sa veľmi cítila ako robot. Mala som povinnosti, tie som urobila, tie ma držali nad vodou. Čím viac som ich mala, tým to pre mňa bolo lepšie. 

SIMONA HANOVÁ: Nejaká rutina. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Rutina, vyslovená rutina. Čím ich bolo viac, tým tiež pre mňa lepšie. Takže ja som to pochopila relatívne skoro, že ďalší partner, ale ktorý bude milovať mňa už s týmto, lebo ma to zmenilo, aj keď som sa opäť vrátila do života, aj tak ma to zmenilo. Takáto strata poznačí človeka. Čiže už to nie som ja tá osoba predtým. A zároveň som chcela užiť si ešte tú rodinu a deti. A to sa konkrétne mne dá s niekým, kto je vedľa mňa. A to sa mi podarilo nájsť si vzťah a vďaka tomuto vzťahu som si uvedomila, že čo ma sprevádzalo na tejto ceste, že to bolo to, že som potrebovala nejakú činnosť, jednoduchú činnosť a niečo, čo mi dá príjem. Tak to plynule vyšlo v to, prečo sme tu dnes, a to je založenie občianskeho združenia a potom sociálneho podniku Drevenô koliesko. 

SIMONA HANOVÁ: Tam sa v podstate udiala ešte jedna vec, že si sa dostala k založeniu občianskeho združenia tak, že si sa začala stretávať s inými vdovami. Skús to ty vysvetliť, že ako to bolo, aby sme nepreskočili nejaký krok. Ako sa to potom celé vlastne zlomilo? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Ďakujem. Keď sa vám stane nejaká takáto situácia, hľadáte si ľudí, ktorí si prešli tým istým. Lebo to je presne to, že skúsenosť je neprenosná. Keď som sa aj skúšala vyrozprávať cudzím ľuďom, tak to niektorí nechápali. Mala som aj komentáre typu, že no, nemusíš žehliť mužské košele. Aj také sa stáva. Takže som si hľadala osoby, ktoré si tým prešli, a vedeli pochopiť, kde som. Narazila som najprv na Plamienok. Máme tu viacero občianskych združení, ktoré združujú ľudí rovnakého osudu. A takto som došla vlastne aj k občianskemu združeniu Kolobeh života. Tam som spoznala rôzne vdovy alebo teda v mojom veku dievčatá, s ktorými som chcela mať osobný kontakt. Boli v mojom veku, mali rovnaké problémy, rovnakú skúsenosť a začali sme si nejako navzájom pomáhať. Takže som si našla kamarátky. 

SIMONA HANOVÁ: Myslím, že aj Majka Demitrová je v tomto združení. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Je ambasádorkou. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Vieš, ani nie tak s nimi, ako postupne s osobami, ktoré som si tam našla, lebo aj medzi vdovami si hneď nemusíš nájsť najlepšiu kamarátku. 

SIMONA HANOVÁ: Jasné, to tak nefunguje. (smiech) 

BEÁTA BOBULOVÁ: Nefunguje. Nevyberieš si, že vdova = najlepšia kamarátka. Ale podarilo sa mi tam nájsť niekoľko takých blízkych dievčat, s ktorými som ostávala v kontakte. Pre mňa bolo dôležité, keďže som bola v Bratislave, aby to nebolo veľmi ďaleko. Alebo teda aby sme sa vedeli stretávať na nejakých výletoch s deťmi. A postupne vlastne prichádzalo k tomu nápadu, že ani tá nemala vdovské. Čiže sme nemali príjem, to bolo to podstatné, čo nás vlastne spájalo. To, že sme potrebovali niečo robiť, aby sme zahlušili tú beznádej. Takže to nás spájalo, že bola tiež svojím spôsobom skôr tak trochu kreatívna, ako nejaký analytik, programátor alebo nejaká takáto osoba, lebo to by… Sme rôzni ľudia a dávame sa dokopy takí, čo sa buď nejako ťaháme súčasne, alebo nejako dopĺňame. Nejako nás zrazu bolo 5, mne sa podarilo uvedomiť si, že je pred Vianocami, mala som kamarátov, ktorí mali firmy, že ich oslovím a poviem im, že či by pre obchodných partnerov nezobrali nejaké vianočné darčeky. A keďže a to dodnes presne neviem, ja som mala veľa drevených koliesok doma v byte. Koliesok odpílených z konárov zo stromov, ktoré mi dal bratranec v Telgárte, že však máš deti, možno si budú niečo tvoriť. Ostali mi, niečo sme robili a sú tvoje, zober si ich. Tak som ich zobrala do krabice, boli doma, tak som ich vytiahla. Začala som si ich pozerať a zistila som, že to drevené koliesko je nádherné a že je veľmi jednoducho dekorovateľné. To bol taký ten prvý nápad, myšlienka a prepojenie, že čo tak vlastne dať do tých darčekových košov, ktoré som teda mala záujem urobiť, niečo, čo urobím aj ja sama? Čo je ľahké, čo viem urobiť, čo nepôsobí ako milodar, lebo to je pekné a nejakým spôsobom symbolické. A tak vznikol nápad s drevenou ozdobou a keramickým motívom alebo aj úplne iným dekoratívnym motívom ktorý viete na to drevené koliesko nalepiť. A to sa vlastne uchytilo, pretože jednak je to ekologické, keďže to je konár odpílený zo stromu, keď sanujete na jeseň a na jar stromy v parku aj v záhrade. Viete sa dostať k týmto konárom veľmi jednoducho. Čiže je to niečo, čo recyklujete a je to cirkulárne. A zároveň mi to prišlo veľmi symbolické, že keď ten konár odpílite, on ide do štiepky, ale ja mu vlastne dávam druhý život. Tak ako sama sebe som chcela dať druhý život. Volám to Plán B. Plán A mi nevyšiel, ale ten Plán B mi vyjde. A to je aj tá ozdoba, že v konečnom dôsledku to drevené koliesko nebude v štiepke, ale premení sa na niečo pekné a dekoratívne – ozdobu, magnetku. A týmto smerom som vytvorila nejaké veľmi jednoduché dekoratívne predmety z dreveného kolieska, ktorými som dozdobila kôš, debničku. A to sa dostalo medzi ľudí a predstav si, že bol záujem najmä o tie ozdoby. 

SIMONA HANOVÁ: Čítala som, že keď ste založili aj s tými ostatnými ženami, alebo ako ich nazvať, tak ste predali potom v roku 2019 viac ako 13000 ozdôb, keď mám dobré informácie. To je podľa mňa celkom úspech. Za aký čas to bolo od tej udalosti, keď si založila to občianske združenie, alebo po akej dobe to prišlo, že idem do toho, idem už niečo iné a musím ísť ďalej? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Ja som založila občianske združenie niekedy vo februári, keď si dobre pamätám a následne sme sa pripravovali na Vianoce. Čiže od toho septembra, kde som asi najviac ponúk začala posielať, a ono sa to tak nejako dostalo medzi ľudí, sme do novembra – čiže ani nie za celý rok – predali týchto 13000 kusov drevených ozdôb. 

SIMONA HANOVÁ: Tak to je celkom podľa mňa dobré číslo, keď človek začne vyrábať. Veľmi sa mi páči aj tá myšlienka, že chcete vyrábať naozaj veci, ktoré sú nejakým spôsobom zaujímavé, pekné, užitočné, že nechcete robiť charitu. Veľmi sa mi páči táto myšlienka. Ty si potom prišla k tomu,, alebo vy ste prešli, že ste založili sociálny podnik v roku 2020. Skúsila by si vysvetliť, aký je rozdiel medzi sociálnym podnikom a občianskym združením? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Občianske združenie nemá právomoci zamestnať nejako na trvalý pracovný pomer a respektíve ani nedáva výhody zamestnávateľom, ktoré sociálne podniky alebo chránené dielne vedia poskytnúť. Totižto chránené dielne alebo sociálne podniky vedia firmám dávať náhradné plnenie. To znamená, že keď máte nad 20 zamestnancov, tak je firma povinná kúpiť od chránenej dielne nejaký darček, aby vlastne podporila túto chránenú dielňu, pokiaľ nemá zdravotne postihnutého u seba. A takto vlastne podporili tú chránenú dielňu. Tento istý štatút má aj sociálny podnik. Ale keďže ja som chcela prioritne zamestnať vdovy / vdovcov a to nie sú zdravotne postihnuté osoby, tak sociálny podnik je vlastne inštitúcia alebo organizácia, ktorá vie zamestnať jednorodičov čiže vdovy a vdovcov, alebo osoby, ktoré sú samé na deti, majú len 1 príjem. Alebo zdravotne postihnutých, alebo dlhodobo nezamestnaných. Čiže to bol taký krok 2 – ja som úprimne o sociálnom podniku vôbec netušila. 

SIMONA HANOVÁ: Ani ja, preto sa pýtam. Je to pre mňa novinka. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Ale bolo mi vlastne tak poradené, že krok 2 – keď už to občianske združenie, kde som bola veľakrát práve kvôli tomu, že som nevedela poskytnúť toto náhradné plnenie, alebo mnohé firmy robia dobročinné akcie, trhy, kde môžu chránené dielne predávať. Opäť nie vždy siahnu po občianskych združeniach, idú do tých chránených dielní. Tak to bol dôvod na to, ale najmä na to, aby sme mohli zamestnať. Pretože ten koncept, ktorý sa postupne rodil v hlave, bol, že to, čo som ja potrebovala, je mať prácu na doma, neodchádzať od detí. Čiže cieľom toho sociálneho podniku bolo vlastne dokončenie toho, že dať prácu na domov na dobu jedného roka. Tým jej dávam čas, aby sa spamätala, aby pracovala z domu a neodchádzala od dieťaťa alebo od detí, ktorým sa potrebuje venovať. Aj tak nie je pripravená ísť do kolektívu a podávať nejaký výkon. Takto má ten čas. Zároveň niečo tvorí, tým si tú svoju hlavu, myšlienky vie nejakým spôsobom ani nie tak utriediť, ale tou manuálnou činnosťou vlastne prejdete aj na inú myšlienku, lebo sa tak trochu musíte sústrediť. Nie je to nič komplikované, ale navŕtať, nalepiť, vyrobiť z dreveného kolieska ozdobu je predsa činnosť, ktorá vám tie myšlienky trošku poposúva. Aj dotyk s drevom, aj to, že vytvoríte niečo, čo je najprv iba koliesko a potom je to krásna ozdoba a viete, že ju predáte a viete, že je to vlastne váš príjem, je povedala by som, že terapeutické. Takže mne toto celé pomohlo a toto vlastne je to, čo sociálny podnik Drevenô koliesko poskytuje. Prácu na dobu jedného roka, aby sa tí ľudia nadýchli, spamätali, mali čas, robili niečo pre seba, pretože sa vám veľmi zmenia priority po takýchto zásadných tragédiách alebo ťažkostiach v živote, ktoré na vás prídu. A práve takáto manuálna, ľahká, kreatívna činnosť vám pomáha. 

SIMONA HANOVÁ: Keď si to teraz takto opísala, veľmi sa mi páči tá myšlienka, že dať ľuďom prácu z domu. S tým, že ja sa stretávam s rôznymi klientami ako psychologička, ktorí naozaj zažili veľmi ťažké veci, a ísť niekde po takýchto náročných situáciách, nielen strata, ale aj rôzne iné veci, ktoré sa dejú, ísť niekde do nejakého open officu, vypĺňať tam nejaké tabuľky a rozprávať sa s päťdesiatimi ľuďmi to naozaj nie je možné. Samozrejme, každý sme iný, ale tá myšlienka toho, že naozaj by to mohli robiť z pohodlia domova a tak ďalej, je podľa mňa úplne skvelá. Naozaj super, že niečo také si priniesla, aj keď teda je to na základe niečoho. Asi by to nevzniklo, keby sa neudiala tá udalosť? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Myslím si, že nie. Nemýliš sa. Ja stále pracujem s tým, prečo sa mi to stalo. Túto otázku si dávam aj dnes. Ale už dnes s takým optimistickým variantom, že všetko je tak, ako má byť. Alebo všetko sa deje pre niečo. Tak som si povedala, že pravdepodobne keď sa to stalo, tak život alebo plán, alebo každý to má nejako inak – možno niekto Boha, niekto ako energiu, niekto nejaké riadenie osudu to má tak, že asi som sa mala k tomuto dostať. Lebo inak by som žila v Moskve, možno dnes by som mala úplne inú situáciu, alebo by som sa vrátila… Ktovie, aký by bol môj ďalší osud, ale určite by som nerobila toto. A myslím si, že to bol nejaký zámer. Hovorí sa, že každý má taký osud, aký uvládze zniesť, alebo teda, že taký kríž, aký vie niesť na chrbte. Nie som úplne stotožnená s tou vetou, lebo ten kríž bol veľký, ale to, čo momentálne robím, mi dáva toľko energie a toľko pozitívnej energie, že sa mi to začína vyrovnávať. Neviem, či mi rozumieš. Napriek tomu, že tá smrť ma tak zdecimovala a bude to so mnou celý život, tak mi dáva niečo nové, čo by sa ale nikdy nestalo. Také možnosti, ktoré mi to dorovnávajú. Dokonca mám pocit, že v niektorých veciach som… Mám šancu stretávať sa s výtvarníkmi, akú by som predtým nikdy nemala. A nejde tu o výtvarníkov a to krásno, ale tú energiu, ktorú ja získavam od ľudí, by som nikdy nedostala, keby sa mi toto nebolo stalo, keď mi rozumieš. 

SIMONA HANOVÁ: Ty si aj povedala, že už si sa zmenila, že nie si ako predtým. Ja som ťa predtým nepoznala. Ale z teba naozaj ide taká energia pozitívna. Už keď som ťa dnes videla na tom parkovisku, niečo také veľmi príjemné. Hovorím, nepoznala som ťa predtým, ale to som ti chcela povedať, že šíriš takú energiu aj ďalej a hlavne sa s tebou veľmi príjemne rozpráva. Vlastne neviem, prečo teraz som sem zašla, asi som ti to iba chcela povedať, že mám taký aktuálny pocit. (smiech) 

BEÁTA BOBULOVÁ: Ďakujem pekne. (smiech) 

SIMONA HANOVÁ: Napriek tomu, čo si všetko prežila, šíriš tú pozitívnu energiu ďalej aj prostredníctvom toho, čo robíš. Spomínala si, že sa stretávaš teraz s výtvarníkmi, umelcami, alebo máš tú možnosť. A naozaj k Drevenému koliesku sa podarilo stiahnuť rôznych nadšencov z radov fakt veľkých umelcov a veľkých mien. Tak skús možno vymenovať, s kým ste spolupracovali? Koho by mohli naši poslucháči poznať? A ako sa to vlastne podarilo? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Keď sme založili ten sociálny podnik, tak som si povedala, že získať rady je to najdôležitejšie pre mňa, aby som to čo najlepšie niekde posunula a predstavila ľuďom. Moje prvé kroky tak viedli ani neviem prečo, ale k Vysokej škole výtvarných umení, kde som naďabila na pána docenta Debnára, ktorý mi povedal vetu, na ktorú tiež asi nezabudnem nikdy v živote, mám ju zapísanú v srdci. A to je: „Keď spojíte krásno s múdrom, vtedy máte šancu na úspech.“ Vlastne ja som tam prišla s tým Dreveným kolieskom a povedala som mu, že pozrite sa, toto je ozdoba, ktorú my vieme urobiť. Ale možno keby ste sa na to vy ako designéri na to pozreli inými očami, tak vytvoríte niečo iné. A on mi povedal, že áno, pretože koliesko je najdokonalejší geometrický útvar, drevo je niečo prírodné a niečo, čo vás sprevádza od vášho začiatku de facto až do konca. A vy to vidíte ako koliesko, ale ja to už vidím ako UFO. A dal túto tému študentom designérom, ktorí mali vytvoriť z dreveného kolieska seminárne práce na tému reklamný alebo dekoratívny predmet, alebo kreatívno-edukatívne sety. Niečo, čo bude užitočné tak, aby si to v konečnom dôsledku ľudia kúpili, aby s tým vedeli doma pracovať buď ako s ozdobou, alebo reklamný predmet pre firmy. Alebo kreatívny set pre deti, ktoré s tým môžu tvoriť. A tak vznikli prvé takéto naše nové rady. Čiže okrem ozdôb sme už prešli ku kreatívnym setom, odtiaľ bol krok kreatívno-edukatívny set až umelecká výstava. Ja by som sa ešte zastavila pri tých kreatívno-edukatívnych setoch. To bolo to, že už sme mali drevené koliesko, ktoré bolo pekné a dalo sa s ním pracovať, kde sa precvičovala hrubá, jemná motorika. Ako napríklad ovečka, kde je set, že si vypletiete ovečku, lebo sú v koliesku dierky, zoberiete pravú ovčiu vlnu a vypletiete. 

SIMONA HANOVÁ: Pre našich sledovateľov na YouTube môžeš ukázať pokojne aj na kameru, aby to videli. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Áno, čiže pravá ovčia vlna, vypletiete, je to veľmi jednoduché. Sú to všetko také ekologické materiály. A ide vlastne o precvičenie hrubej a jemnej motoriky. Čiže my sme vlastne chceli dosiahnuť to, že deti v dnešnej dobe keď sú také mobilové a tabletové, takto prevlečú kožúšok ovečke. Čiže špajľou prepichnú, keď sa to nepodarí prvýkrát, tak druhýkrát a prevlečú. Je to ako keby šitie, ktoré my už dnes nerobíme, lebo keď sa nám roztrhnú ponožky, tak ich rovno zahodíme a neštopkáme. Kúpia sa nové. Tak toto je také vyšívanie. A práve to vyšívanie je o tom precvičení hrubej a jemnej motoriky. Takže deti si vypletú takto kožúšok ovečke Belinke a k tomu sme spravili edukáciu, ktorú nám robilo Liptovské múzeum v Ružomberku, o trojúžitku ovečky, o praktických a užitočných informáciách, bačovi, salaši. A k tomu máme ešte urobenú aj rozprávku od špeciálnej pedagogičky Katky Loulovej o ovečke Belinke, ktorú keď bača ostrihal, tak bola smutná, lebo si myslela, že práve preto ju volajú všetci Belinka, lebo má krásny kožúšok. Ale nie kožúšok ovečky, ale povaha ako pri ľuďoch, tak pri zvieratách dôležitá. A to bol dôvod, prečo sa Belinka upokojila a vrátila sa do stáda. A takto je tento set je určený pre strávenie aktívneho produktívneho času rodič – dieťa, kde si spolu rodič a dieťa, dokonca sa nám ujalo, že starý rodič si nájde ten čas, lebo ho má viac. A vypletie s vnúčikom takúto ovečku, majú obidvaja radosť. Koniec-koncov aj ten starý rodič si potrebuje tú hrubú a jemnú motoriku už rovnako ako dieťa precvičiť, každý z iného dôvodu. A strávia spolu krásny, hodnotný čas, ešte mu aj starý rodič môže prečítať tú rozprávku a dieťa sa niečo naučí. A tak vznikol tento kreatívno-edukatívny set vďaka konkrétne tu vysokej škole v Košiciach TUKE. Pán profesor Uhrín dal túto tému študentom a Kristína Kmecová, autorka tohto setu, Katka Loulová ako pedagogička a ešte máme aj psychologičku sa spolupodieľali spolu s Liptovským múzeom. A toto je vlastne finálny set, ktorý vy vidíte, a takto sme chceli ísť k ľuďom. Už to nie je milodar, ale je to koncepčný set pre vás, pre rodiny, ktoré viete podporiť, lebo toto vlastne robíme doma. 

SIMONA HANOVÁ: Ja len poviem, že o tento set sa bude dať aj súťažiť na našom Instagrame a ty si nám ho vlastne venovala do súťaže. A zároveň sa bude dať súťažiť aj o krásnu šálku na drevenom koliesku. Ukážem to len do videa, ale naši poslucháči to potom uvidia na Instagrame. Je to šálka, ktorú designovala designérka Janka Spišák, urobila tomu výnimočnú grafiku. Čiže naozaj sa veľmi teším, že môžeme niečo také ponúknuť. Niečo užitočné, niečo, čo je pekné a niečo, čo má nejaký príbeh aj do našej súťaže. Ale skús povedať, ak by naši poslucháči chceli podporiť Drevenô koliesko, kde to môžu urobiť? Alebo ako to funguje? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Tie podpory máme rôzne. Samozrejme, predovšetkým je to práve kúpa našich produktov, kde si môžu poslucháči vybrať od vianočných, veľkonočných, jarných ozdôb, magnetiek, vonného kolieska, kreatívnych setov pre dospelých, pre deti, kreatívno-edukatívnych. Čiže toto je prvá možnosť, ako podporiť kúpou týchto výrobkov – máme medaily, ďalšie, samozrejme 2 %, ktoré tiež ako občianske združenie vieme zhodnotiť. Robíme – a to sa nám tiež začína veľmi vyvíjať – sú workshopy a dielničky. Veľmi pekne funguje toto Drevené koliesko pre deti na dielničkách, čiže vedia si nás objednať do škôl, do škôlok, kde si ten set vedia kúpiť aj pre 25 detí pre školy a škôlky. Alebo aj mamička keď má party, tak dnes sú aj také, ktoré si povedia, že nebudú kupovať len sladkosti, ale kúpia 25, 10 alebo 15 drevených koliesok a môžu si deti tvoriť. Čiže robíme aj také na trávenie voľného času alebo na narodeninové akcie nejaké medaily, ktoré si deti môžu dotvoriť. Takže dielničky, workshopy pre dospelých robíme. Samozrejme, dary alebo aj pomoc firiem, dobrovoľníci, na týchto dielničkách mi často chýbajú aj ľudia. Čiže veľmi rada pracujem so študentami a tí nám chodia pomáhať, aby sme nejako pokryli tie dielničky. Zbierame nápady, čo môže to drevené koliesko môže byť. Lebo každý nápad, ktorý by bol realizovateľný, je pre nás zase nejaký posun. Spájame to aj s iným druhom umenia. Môže to byť drevené koliesko nosič, ale napríklad nejaká báseň a drevené koliesko. Jednoducho tých ciest, ako nás viete podporiť, je veľa. Od finančného – kúpou produktov, pretože práve kúpou produktov my financujeme týchto našich zamestnancov. Štát nám refunduje čiastočne ich mzdu, ale zvyšok je iba z predaja produktov. Čiže to je to najdôležitejšie. No a potom, samozrejme, tieto spomenuté veci sú pre nás takisto dôležité. Čiže od nápadov, dvoch percent, darov… 

SIMONA HANOVÁ: Možností je dosť. Čiže nech sa pokojne len nakontaktujú www.drevenokoliesko.sk. A naozaj dá sa pomôcť a podporiť veľmi peknú a silnú myšlienku. Možno taká otázka, že teraz máš Drevenô koliesko ako prácu okrem samozrejme výchovy detí, čo je tiež veľká práca 24/7? Máš to ako full time job alebo prácu na plný úväzok, aby sme boli po slovensky? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Áno. Vieš, čo? Ja si myslím, že ani nie na plný pracovný úväzok, ja už som prepadla tomuto Drevenému koliesku. Som s ním všade, chodím s ním, ja ho nosím aj v taške, keby som niekoho stretla a má práve nápad, tak mu ich aj nechávam, že dám do jeho tašky. Je to pre mňa práca na plný pracovný úväzok a viac. Je to pre mňa posolstvo a poslanie. Pretože si prajem a verím, že sa nám podarí vytvoriť taký koncept, aby mohol pomôcť viacerým ľuďom. My v tejto chvíli zamestnávame piatich ľudí na trvalý pracovný pomer, čo je veľa. A keď to zoberiete, že vieme pomôcť ďalším, tak je to o tom, že sa potrebujeme zviditeľniť a dostať do povedomia. Takže toto je taký môj cieľ, sen a robím všetko pre to, aby sa tak stalo, aby to Drevenô koliesko potešilo, pomohlo a išlo ďalej. 

SIMONA HANOVÁ: Verím, že aj tento podcast pomôže tomu, aby ľudia, firmy a spoločnosti podporili tento projekt. Ja teraz keď držím to drevené koliesko celý čas v ruke počas nahrávania, je to fakt veľmi príjemné. Myslím, že by si poslucháči mali nejaké objednať a vyskúšať, aké je to upokojujúce. Cítim sa ako v prírode. Takže som v takom zenovom stave teraz. Ešte čo sa týka toho financovania, predpokladám, že sociálny podnik funguje, alebo neviem, či to môžem takto prirovnať, ako každý iný biznis? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Áno. 

SIMONA HANOVÁ: Ako to tam máte, čomu sa venuješ ty? Lebo predpokladám, že nielen výrobe, ale musíš sa venovať naozaj administratívnym veciam, nejakým spôsobom riešiť tie financie, aby ľudia mali ten príjem. Ako to funguje, keď to porovnáme s iným druhom podnikania? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Je to normálna s.r.o.-čka, čiže je to dá sa povedať, že úplné podnikanie narovnako. S tým, že máte, samozrejme, nejakú pomoc štátu. V našom prípade je to teda preplácanie mzdy od ÚPSVAR, čiže Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý nám túto mzdu čiastočne refunduje. Ale inak moja poloha je momentálne tak nejako všade od prípravy podkladov k výplatám, samozrejme, máme mzdára a účtovnícku firmu, ktorí nám robia tieto podklady, kde ja robím naozaj iba dochádzku a nejaké jednoduché administratívne úkony, do ktorých viem ísť a viem ich pripraviť im ako podklady. Ale ja nie som teda podnikateľ, ale keď sa rozprávam s ostatnými podnikateľmi, je to úplne to isté. Je to ťažké a v dnešnom svete to drevené koliesko nie je nejaká nutná potravina alebo niečo, čo v živote potrebujete. Preto je to pre mňa až brutálny úspech, že zamestnávame piatich ľudí, ktorí sú z tejto skupiny. A máme tam dvoch chlapcov, ktorí nám tieto kolieska režú, a potom vlastne dievčatá, ktoré dozdobujú. A ja robím tak nejako zo všetkého niečo. Ani k tomu neviem už viac povedať, lebo je to od podkladov k výplatám cez objednávky na e-shope, tak to musím večer zabaliť. Fungujeme teda tak, že chodím do Telgártu a do Žarnovice autom. Tam si zoberiem drevené kolieska, tie potom rozdistribuujem medzi Betku. Máme teraz 21-ročnú Betku, o ktorej som spomínala, že ovdovela v devätnástich a veľmi zle to znášala. Má chlapca Tobyho, o ktorého sa stará, a jej tie drevené kolieska donesiem domov. Ona má doma vŕtačku, keramické komponenty alebo pečiatku a dáva vlastne dokopy koliesko so skobou, keramickým motívom a vyrobí z toho ozdobu. Potom si pre to prídem a zase autom, alebo to vieme poslať aj kuriérom. Záleží podľa veľkosti, aby to zasa nebolo drahé, alebo keď je to keramické, tak aby sa to nepoobíjalo. Ale vieme teda fungovať aj prostredníctvom kuriérov dnes. A začnem to baliť. Keďže my nemáme konkrétne sídlo, tak to robím u nás doma v garáži, kde to dávam do krabičiek. A už keď si niekto náš darček objedná, tak to posielame zatiaľ poštou, tiež by sme sa chceli rozšíriť. Každopádne je to veľmi logisticky náročný proces, kde od odpílenia a výberu drevených koliesok z jedného miesta, donesieme týchto niekoľko tisíc drevených koliesok Betke, Jitke, mne, dáme ich dokopy, vytvoríme finálny produkt, ktorý zabalíme, a posielame človeku, ktorý si to objedná. Za čo sme vďační, pretože to je vlastne to, čo nám dofinancuje príjem a čo nám pomáha ísť ďalej. 

SIMONA HANOVÁ: A koľko tak mesačne priemerne sa predá tých koliesok, alebo neviem, či máš takéto údaje v hlave? 

BEÁTA BOBULOVÁ: No, veď toto. Na Vianoce sú to tisícky. To je možno okolo 17000 môžu byť Vianoce. Potom od januára to tak upadne, preto sa snažíme ísť do týchto univerzálnych vecí, ako sú kreatívno-edukatívne sety, zážitkové vzdelávanie pre školy, škôlky, alebo medaily, ktoré môžu byť vhodné pre každého aj pre behy. Raz by sme chceli mať aj beh Drevenô koliesko. Tak toto už je vo veľmi malom počte a je to možno aj preto, že ešte nie sme dostatočne známi. Verím, že aj toto bude dôležitý krok pre nás, že nám niekto zorganizuje možno beh alebo nejaký festival Drevenô koliesko, a predá sa ich viac. Lebo ten január až august sú relatívne slabé. Tam sa bavíme naozaj o stovke a ani nie, možno pod 100 kusov drevených koliesok, ktoré sme schopní predať za 2 mesiace. Čiže to nie je ani na príjem jedného človeka na 1 mesiac. Čiže naozaj ten január až august sú veľmi, veľmi ťažké. 

SIMONA HANOVÁ: Verím, že ako si povedala, že – už sme to spomenuli – aj tento podcast pomôže k tomu. Samozrejme, to je výzva – možno organizácia nejakého behu v lete. Keby nejaká spoločnosť chcela podporiť, tak sme tu alebo www.drevenokoliesko.sk. Ty si pred tou udalosťou pracovala v marketingu a PR. Do akej miery ti to pomáha nejako propagovať, prezentovať Drevenô koliesko alebo teraz v tejto práci? Vrátila by si sa ešte niekedy k tomu? Alebo ako to vnímaš ty? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Vieš, čo? Úprimne nevrátila. Samozrejme, keď som to robila ja, tak to bola éra, keď sa po prvé nešetrilo na reklame, lebo boli také možnosti, bolo to tu nové. Robili sa ešte imidžové spoty, my sme robili v denníku Pravda, čiže vydavateľstvo Perex. Dnes sa už imidžové spoty určite nerobia, takže doba sa zmenila. Nebolo to ani tak sofistikované. Dnes mám pocit, že ten marketing je hotová alchýmia, ktorú ja nemám šancu namiešať, pokiaľ nemám to poradenstvo. Lebo to nie je len o sociálnych sieťach, ktoré sú veľmi dôležité. To je dokonca o farbách, to je dokonca o vhodne zvolených slovách. Takú pikošku ti poviem, že pôvodne sme chceli byť Drevenô koliesko – pomoc vdovám a vdovcom. Ale bolo mi povedané nejednou reklamnou agentúrou ako rada, že vdova a vdovec nemá takú príjemnú energiu, ale naopak ťahá so sebou opäť ťažobu a smútok. Preto povedať jednorodičom, čo je vdova a vdovec tiež. 

SIMONA HANOVÁ: Áno, inými slovami. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Inými slovami je lepšie. A tam je toľko vecí, ktoré keď som sa dozvedela, že nedávať – vymyslím si teraz – červenú farbu, ale možno by bolo lepšie, keby tá farba bola lososová, je zaujímavejšie. Takže mne ten marketing a PR pomohli v tom, že všade máte nejaké kontakty a niekde niekto aj ostal, čiže ma pozná. Pozná ma z minulosti, má vo mne dôveru. Pozná ma od začiatku toho môjho príbehu, aká som bola predtým, a aj teraz. A tak mi vedia pomôcť. To sú tie rady, že prečo som ja dnes tu, je podľa mňa vďaka tým nadšencom, ktorí mi pomohli. Veľa mi pomohli ako vysoké školy, ako som spomenula na začiatku, tak mnoho slovutných výtvarníkov, ktorých som tu ani nespomenula, ktorí nielen stoja za designom, ale urobili nám umelecké diela. Ktorí sa mi snažia pomáhať – pedagógov, ľudia, ktorí ma podporili, dali mi aj nejaké financie, aby tie sety mohli vôbec vzniknúť. Čiže toto mi pomohlo myslím, že v rámci aj veku, ktorý mám, mám vybudované nejaké vzťahy. Alebo sú to ľudia, ktorí v tom marketingu ostali, a dnes sú mnohí šéfovia alebo na riadiacich pozíciách týchto korporátnych organizácií alebo nejakých marketingových spoločností. Vedeli mi dať radu a potiahnuť ma, posunúť ma. Alebo to uvedomenie, že nebrať veci až tak vážne. Respektíve keď vám o niečo ide, urobiť všetko pre to, ale nechať to ísť vlastnou cestou. Takže to je to, čo mi to asi dalo. 

SIMONA HANOVÁ: Zase je to vlastne o tých vzťahoch, o tom networku nielen v rodine, ale že sa človek potom môže na niekoho obrátiť, keď si vytvorí aj vzťahy aj v pracovnom prostredí. A vedia mu pomôcť, aj keď sa začne venovať inej činnosti. Ale presne, ako to máš ty, že si sa vedela obrátiť na tých ľudí. Toto je veľmi zaujímavá pikoška, čo si mi povedala, že je to aj hra so slovíčkami. Aké máš ty alebo aj Drevenô koliesko plány, nejaké vízie do budúcnosti, čomu by si sa chcela ešte venovať, kam to celé posunúť? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Plánov mám veľa. Jeden z plánov je urobiť novú výstavu vianočných ozdôb, ktoré by som rada robila so slovenskými výtvarníkmi aj študentami, kde by si potom mohla verejnosť pozrieť tú krásu na drevenom koliesku. Čiže do výstavy by som si priala ísť len v novom šate, čiže nie veľké 30-centimetrové kolieska, ktoré nám robilo 65 výtvarníkov. Výstava sa volala Bude, ako nebolo. Tak teraz by som urobila také 8 až 10 centimetrov priemer ozdoby, z ktorých by vlastne mohli tiež vytvoriť vianočné ozdoby pre ľudí, aby si pozreli, že aké to môže byť pekné na tom dreve, a čo všetko tí umelci dokážu. Samozrejme, mám cieľ vytvárať, alebo teda máme cieľ vytvárať nové sety. Práve teraz spúšťame 1, ktorý sa volá Motýlie krídla. Je to asi najkrajší set, na ktorom som doteraz mala možnosť participovať s opäť veľmi dobrými aj designérmi, aj ľuďmi, ktorí mi pomohli. Máte sa na čo tešiť. Takže tie sety, zážitkové vzdelávanie, to sa mi veľmi páči, pretože sa to tak nejako vytráca z tých škôl. Všetko je zamerané na nejaký výkon a aj to memorovanie, ktoré stále dávajú na tie deti. Mám prváka a tretiačku, čiže to vidím. Tak sety, ktoré sa snažím vyrábať, robím preto, aby ich to pohltilo, naučilo niečo nové, aby to bolo, ako Komenský povedal, škola hrou. A toto dáva teda priestor Drevenému koliesku. Takže ďalšie vytvorenie týchto setov, čiže stiahnutie ďalších odborníkov, výtvarníkov, ktorí by pomohli, ktorí by urobili. Lebo vždy je za tým ešte aj pomoc okrem tej radosti, no a, samozrejme, zamestnať ďalších ľudí. Ja mám takú vetu, ktorú aby som nesplietla, tak ju radšej prečítam: „Keď by si každý druhý Slovák kúpil čo len jednu našu ozdobu, tak dokážeme pomôcť každý rok minimálne dvadsiatim ľuďom na dobu desiatich rokov.“ Čiže kúpou tejto jednej ozdoby viete pomôcť a zachrániť ďalších. To je vlastne aj ten motýlí efekt, že je to síce len ozdoba, ale mnohým to môže zachrániť ich život. 

SIMONA HANOVÁ: Verím, že sa tebe aj Drevenému koliesku bude v tomto celom dariť. Myslím si, že keď viac ľudí spozná túto myšlienku, tak určite ju podporia. Takže nepochybujem, že plány sú a veľa z nich určite aj vyjde. Ja ti to veľmi prajem. Veľmi dobre sa mi s tebou dobre rozpráva, ešte by som pokojne aj 2 hodiny. Ale máme predsa len nejakú časovú dotáciu. To tiež neviem, čo je za slovo, ale proste je to tak. (smiech) Máš možno nejaký odkaz na záver pre našich poslucháčov? Niečo si si pripravila, nejakú motivačnú reč? 

BEÁTA BOBULOVÁ: To mohla byť táto, ktorú som povedala predtým. Tak možno inak, že drevené koliesko je naozaj čarovné. Vie vám urobiť radosť, vie vás potešiť, ale predovšetkým pomáha. A to je ten môj odkaz, že pozrite sa vždy okolo seba. Možno tam nájdete osobu, ktorej treba pomôcť. Možno sa jej len prihovorte, ale nenechajte ju tak. Pomáhať treba. 

SIMONA HANOVÁ: Toto si veľmi pekne povedala, normálne ako reklamný spot. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Ani som si to nepripravovala. (smiech) 

SIMONA HANOVÁ: Ešte nejakú hudbu si viem do toho predstaviť. Ale keď to ty hovoríš, je to naozaj také veľmi autentické. A ja ti veľmi pekne ďakujem, že si dnes prišla, že si nám povedala svoj príbeh. Pre mňa je veľmi inšpiratívny. Včera, keď som sa pripravovala na rozhovor aj predtým, tak keď som počúvala aj tie videá, čo som spomínala, ktoré sú na vašej stránke, ktoré nahovorila Karin Olásová alebo Kamil Mikulčík, ja som bola z toho až taká dojatá aj potom inšpirovaná. Všetky emócie sa vo mne miešali. Veľmi som sa tešila na rozhovor s tebou a veľmi príjemne sa cítim aj teraz. Verím, že aj našim poslucháčom sa to bude páčiť. Veľmi, veľmi ti držím palce, aby ti všetko vychádzalo v tom, čo robíš. A ďakujem, že si dnes prišla. 

BEÁTA BOBULOVÁ: Ďakujem aj ja. Ďakujem tebe za pozvanie, ďakujem všetkým tým, ktorí si to vypočujú a zamyslia sa nad tým. A ďakujem aj svojim deťom, ktoré keď to budú počúvať, tak zdravím. 

SIMONA HANOVÁ: Pozdravujeme ich. Ako sa volajú vlastne? 

BEÁTA BOBULOVÁ: Anička a Matejko. 

SIMONA HANOVÁ: Áno, to si spomínala. Tak pozdravujem aj ja, aj keď sa nepoznáme. 

Naším dnešným hosťom bola zakladateľka sociálneho podniku Drevenô koliesko Beáta Bobulová. Ak by ste mali aj vy, milí poslucháči, chuť zakúpiť si neobyčajne krásne veci od neobyčajne statočných ľudí a pomôcť tak ľuďom v ťažkej životnej situácii znova sa postaviť na nohy, navštívte stránku www.drevenokoliesko.sk. Som presvedčená, že tam nájdete určite niečo, čím potešíte buď seba, alebo svojich blízkych. Ďakujeme, že nás počúvate, milí poslucháči, sledujete a ďakujeme aj spoločnosti PROSIGHT, samozrejme, že vďaka nej môžeme tvoriť pre vás tento podcast. Moje meno je Simona Hanová a teším sa, keď sa budeme počuť opäť o 2 týždne. Dopočutia. 

Počúvali ste NA ROVINU o podnikaní – dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. 

Podcast NA ROVINU o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. 

Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne.