fbpx

Pre nepočujúcich: Onkológ, ktorý posúva hranice výskumu: Prevenciu máme vo svojich rukách.

Ako marketingové stratégie vplývajú na budovanie značky 

Hosť: prof. MUDr. Michal Mego, DrSc. (onkológ, vedec, pedagóg)   
Moderátorka: Simona Hanová / LinkedIn, Instagram 

Epizóda NRoP 110audio

Prepis

Simona Hanová: Pekný deň, milí poslucháči. Moje meno je Simona Hanová a vítam vás pri počúvaní ďalšej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnes tu so mnou v štúdiu už sedí, priatelia, lekár, profesor, vedec, onkológ, pedagóg, hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre klinickú onkológiu, vedúci Jednotky translačného výskumu Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného onkologického ústavu. A aby toho nebolo málo, zároveň je ešte aj profesorom onkológie na 2. onkologickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Tak pán doktor, vitajte u nás. 

Michal Mego: Ďakujem. 

Simona Hanová: Až som sa spotila pri tomto vašom predstavovaní. Máte toho za sebou naozaj mnoho a venujete sa rôznym veciam. Som veľmi, veľmi rada a nesmierne si cením, že ste si našli čas a prijali naše pozvanie. A tak klasicky na úvod sa pýtam našich hostí, že ako sa dnes máte, alebo s akou emóciou prípadne očakávaniami dnes prichádzate? 

Michal Mego: Tak dnes bol v práci pomerne pokojný deň, takže s celkom takou príjemnou. Nebolo to dnes nejaké veľké naháňanie sa. 

Simona Hanová: Takže prichádzate v pohode, pokojný? 

Michal Mego: Hej. 

Simona Hanová: To som veľmi, veľmi rada. Ja som už v úvode vymenovala, čomu všetkému sa venujete. Ale poďme trošku na začiatok. Aká bola vaša cesta za profesiou lekára, onkológa? Dá sa to nejako stručne alebo ani nie? 

Michal Mego: Možno aj hej. K medicíne ma do určitej miery priviedli aj rodičia, ktorí boli obidvaja zubní lekári. A v podstate bolo to také viac-menej prirodzené, nebolo to nejakou násilnou cestou. Asi ma to aj podvedome nejak inšpirovalo a mám pocit, že ani počas gymnázia nejak veľmi som nerozmýšľal nad nejakou inou prácou ako prácou lekára. 

Simona Hanová: A prečo práve onkológia? 

Michal Mego: Lákalo ma to. Jednak je to niečo, čo je stále neprebádané, a vlastne stále tie výsledky liečby – aspoň určite keď som bol dieťa – boli veľmi, veľmi neuspokojivé. Takže v podstate to bola možno aj taká výzva, skúsiť niečo s tým robiť, také detské naivné sny. Asi toto v tom zohráva svoju úlohu. 

Simona Hanová: A podarilo sa to teda niečo prebádať, zmeniť? 

Michal Mego: Vo svete určite áno. Čo sa týka mojej osoby, tam by som bol podstatne skeptickejší. Určite sa nejaké veci podarili, možno aj posunúť nejaké poznatky, ale určite nie v takom zmysle, ako dieťa človek o tom sníval. 

Simona Hanová: Ale predsa len máte množstvo ocenení a naozaj to, čo robíte, ja by som asi nebola úplne taká skromná, ale o tom sa ešte porozprávame. Študovali ste vo Viedni, USA a rozhodli ste sa priniesť získané poznatky na Slovensko. Keď porovnáte štúdium medicíny na Slovensku a v zahraničí, v čom vidíte hlavné rozdiely? 

Michal Mego: Na spresnenie – lekársku fakultu som skončil na našej Univerzite Komenského na Lekárskej fakulte a potom po skončení som ďalšie vzdelávanie absolvoval tam, kde ste spomínali. Ja si myslím, že úroveň lekárskej fakulty aspoň v mojich časoch určite bola veľmi dobrá. O tom svedčí aj to, že človek keď sa dostal do zahraničia, nemal nejaký zásadný problém zapojiť sa do ich systému či už úrovňou vedomostí, ale aj úrovňou praktických schopností, ktoré sme získali na našej lekárskej fakulte. Dokonca si dovolím tvrdiť, že niektorých veciach som mal ako keby väčšie vedomosti a zručnosti ako kolegovia v zahraničí. Napriek tomu, v akej situácii sa nachádzame, si myslím, že tá úroveň je stále ešte pomerne dobrá. Tá výučba vo svete sa líši od krajiny ku krajine. Pre mňa je možno takou najväčšou inšpiráciou Amerika alebo Spojené štáty americké, ktoré sú pri výučbe orientované veľmi pragmaticky. A čo sa mi veľmi, veľmi páči, že je to vyslovene orientované na pacienta. Dokonca aj keď robia skúšky z teoretických disciplín (napríklad z biochémie), kde sa preberá Krebsov cyklus, tak každá jedna enzymatická reakcia v tom cykle sa neučí ako izolovaná teoretická vedomosť alebo izolovaný chemický vzorec, ale vždy je to spojené s nejakým symptómom pacienta, konkrétnym klinickým stavom. Takže toto je podľa mňa niečo, čo by bolo dobré, keby sme aj my vedeli prevziať do našej výučby. A takisto sa mi veľmi páčilo, že napríklad jedna zo skúšok, lebo po čase som si robil aj nostrifikáciu teda diferenciačné skúšky, aby som prípadne mohol aj pracovať v Amerike. A súčasťou tých skúšok bolo, že človek mal nejaké 3 hodiny na to, že musel vyšetriť 15 pacientov, hercov. Na každého z nich mal 15 minút a v rámci tých pätnástich minút musel vyspovedať pacienta, vyšetriť ho a ešte aj napísať krátky lekársky záznam aj s prípadnými návrhmi diagnóz a vyšetrení. Takže toto si myslím, že by mohlo byť inšpiráciou aj pre nás. 

Simona Hanová: To je veľmi zaujímavé. Čiže boli to vyslovene herci, neboli to reálni pacienti. A tí mali pripravené, akú diagnózu majú hrať? 

Michal Mego: Presne tak. A čo bolo zaujímavé, nehodnotilo sa len to, či stanovíme správnu diagnózu, ale aj to, či mi ten pacient dostatočne porozumel, čo sa ho pýtam. A takisto či pri tom vyšetrení postupujem eticky. To znamená, že či ho celého nevyzlečiem, čo je neprípustné, a za to sa strhávali body. Či mu vysvetlím predtým, ako sa ho dotknem fonendoskopom alebo rukou, čo s ním idem robiť. A všetky tieto aspekty vyšetrenia boli hodnotené, takže toto je určite veľká inšpirácia aj pre nás. 

Simona Hanová: A hodnotila sa tam aj komunikácia s pacientom? 

Michal Mego: Áno, presne. 

Simona Hanová: Lebo keď som sa začala pripravovať na rozhovor s vami, tak som začala vyhľadávať a našla som nespočetné množstvo pozitívnych ohlasov na to, ako vy pristupujete k pacientom, ako s nimi komunikujete, že ste neskutočne ľudský, empatický. A tak vieme, nechcem nejako generalizovať, ale vieme, že komunikácia v zdravotníctve nie je vždy úplne ideálna. Tak ako to robíte vy, alebo čo by ste odporučili napríklad mladým lekárom, ako by bolo ideálne pristupovať k pacientom? 

Michal Mego: Máte úplnú pravdu. Tá komunikácia je daná často tou osobnou výbavou toho lekára. Ale čo u nás chýba, je takzvané formálne vzdelávanie. To znamená tak ako v Amerike tí medici počas štúdia majú vyslovene kurzy alebo predmety, kde sa učia, ako komunikovať s pacientom. A nielen bežnú komunikáciu, ale aj zvládanie problémových situácií, zvládanie dajme tomu agresívneho pacienta, ustráchaného pacienta, komunikáciu s príbuznými. A toto si myslím, že by sa malo dostať aj do osnov našej výučby, lebo je to podľa mňa niečo, čo nie je možno až také drahé, nevyžaduje až tak veľa peňazí, ale pacient to môže veľmi výrazne pocítiť v tej starostlivosti. My sa napríklad snažíme v rámci výučby už skončených lekárov, ktorí by mali neskôr robiť onkológiu, chceli by sme práve takéto niečo zaviesť ako viacdňový kurz, kde by profesionáli prebrali tieto veci. Napríklad aj to, ako povedať pacientovi nepriaznivú informáciu a ako mu vlastne pomáhať v tomto. 

Simona Hanová: Ešte keď som chodila na vysokú školu na psychológiu, tak nám vravela naša vyučujúca klinická psychologička, že kedysi bola taká snaha začať vyučovať lekárov, ako pristupovať k agresívnemu pacientovi, ako oznamovať tie správy. Ale nemalo to úplne veľkú podporu a nestretlo sa to s pochopením, že čo nám tam bude niekto rozprávať, však my sme lekári a my vieme, vyšetrujeme, liečime pacientov. No ale predpokladám, že aj v tomto sa to určite nejakým spôsobom posunulo. A hlavne si myslím, že aj lekár samotný potom chráni aj seba, keď vie, čo má robiť a je pripravený na to, ako komunikovať? 

Michal Mego: Určite Je to obojstranné – chráni aj seba a, samozrejme, chráni aj pacienta. Keď vie, ako s ním komunikovať, tak vie, ako mu podať tú informáciu, aby informácia preňho bola užitočná a pomohla mu a nie naopak. V Amerike dokonca robili výskum, lebo tam vieme, že je súkromné zdravotníctvo. A vieme, že právnici zarábajú aj na tom, že zažalujú lekárov za problémy v starostlivosti. A zistilo sa, že najväčšie percento konfliktov medzi lekárom a pacientom nie je kvôli zle poskytnutej medicínskej starostlivosti, ale paradoxne kvôli zlému odkomunikovaniu starostlivosti. Takže možno aj to bol dôvod, prečo v Amerike začali na to dávať oveľa väčší dôraz. 

Simona Hanová: Tak verím, že sa to postupne aj u nás nejakým spôsobom ustáli alebo usídli a stretne sa to s porozumením. Ale na druhej strane sú potom zase aj pacienti, akokoľvek je lekár milý, tak sú nervózni, nahnevaní. A je im to úplne jedno, že prídu a sú agresívni. 

Michal Mego: To je pravda, ale práve v tomto má byť – nehovorí sa to ľahko a všetci sme ľudia vrátane mňa, ale práve preto by mal byť lekár ten profesionál. Lebo on netrpí v danom momente ťažkosťou a mal by byť schopný sa ako keby odosobniť. Toto, čo hovorím, je, samozrejme, teória, prax je často odlišná. A niekedy je naozaj veľmi ťažké ustrážiť emócie, ale práve na tento účel by mala byť tá formálna výučba, aby sme to vedeli lepšie celé zvládnuť. 

Simona Hanová: Vy ste pracovali aj v USA v jednej z najlepších onkologických nemocníc sveta. Prečo ste sa potom rozhodli vrátiť a povedzme, ako to fungovalo tam a ako je to u nás? Čo sú také zásadné rozdiely? Už ste niečo teraz načrtli. Mám si to predstavovať, že to tam bolo ako v nejakom seriáli, alebo je to naivná predstava? (úsmev) 

Michal Mego: Tak ja čo som robil v tej nemocnici v Amerike, bola to MD Anderson Cancer Center v Houstone. To je vlastne najväčšia nemocnica na svete. Je to onkologický ústav, ktorý má 20000 zamestnancov, a denne tam prichádzajú tisíce pacientov z úplne celého sveta. Dokonca človek zažil také zábavné historky, že pacient volal lekárovi, že dnes nemôže prísť, lebo sa mu pokazilo lietadlo. Takže naozaj sa to s nami nedá ani porovnať. A je to aj v rámci Ameriky najlepšia onkologická nemocnica, ktorá je fantasticky zorganizovaná, kde vlastne tá starostlivosť o pacienta je úplne komplexná po každej stránke. Čo mňa najviac inšpirovalo, čo bolo také, čo som sa snažil preniesť aj na Slovensko, je prepojenie medicínskej starostlivosti s výskumom. Tam prakticky každý pacient bol zaradený do niekoľkých výskumných projektov, kde sa skúmali všetky možné aspekty toho onkologického ochorenia, liečby od diagnózy až po starostlivosť o vyliečeného pacienta. Takže porovnávať s nami sa to asi nedá, ale povedzme si otvorene, že ten ústav sa dá ťažko porovnať aj s mnohými najlepšími nemocnicami dajme tomu v Nemecku alebo vo Francúzsku. Takže to je z tohto hľadiska neporovnateľné. 

Simona Hanová: Prečo ste sa potom rozhodli vrátiť, keď to tam bolo také super? 

Michal Mego: Bolo to skôr z osobných dôvodov. Ale čo sa týka práce, tak to bolo naozaj veľmi motivujúce a potom bolo obdobie na Slovensku, kde som opakovane rozmýšľal, či som spravil dobre, alebo či sa nemám vrátiť. 

Simona Hanová: Keď ste to už trošku načrtli, tak aká je podpora vedy a výskumu na Slovensku? Aký je aktuálny stav? 

Michal Mego: Podpora samotnej vedy je na Slovensku nedostatočná. Ale to sa týka – povedzme si otvorene – aj školstva, zdravotníctva. Na jednej strane mediálne alebo vo verbálnej rovine každý deklaruje, aké je to dôležité, aké dôležité sú inovácie a ako to štát posunie. Ale keď sa potom pozrieme alebo premietneme do praktickej roviny, tak zistíme, že tá podpora je veľmi, veľmi mizivá. Ak môžem načrtnúť také hlavné problémy, ktoré ja vidím, hovoríme stále o tom, že nám unikajú mozgy, že treba dotiahnuť tých vedcov, ktorí odišli do zahraničia, späť na Slovensko. Bohužiaľ, nikto nerieši tých vedcov, ktorí sú na Slovensku. Ja sa cítim viac lekár ako vedec. Pre mňa robenie vedy je niečo, čo ma baví, ale primárne to, čo ma – nechcem to povedať tak vulgárne – živí, ale aj moja hlavná náplň práce, je vlastne medicína, starostlivosť o pacientov. Ale keď si zoberieme vedca, ktorý je naozaj závislý od vedy, od vedeckých výsledkov, tak tá situácia je diametrálne odlišná. Pričom títo vedci nielen na Slovenskej akadémii vied sú veľmi, veľmi zle zaplatení. Ale oni tiež chcú mať rodinu, deti, chcú niekde bývať. A toto vôbec nie je reflektované. Takže toto je 1 z takých veľkých problémov, ktorý si myslím, že by sa mal riešiť. Lebo potom často dochádza k tomu, že vo vede sú buď ľudia, ktorí majú nejaké iné finančné zázemie a môžu tam fungovať, alebo sú to čisto nadšenci, ale na pár nadšencoch nevieme vybudovať žiadny systém. Poznám napríklad generáciu veľmi šikovných vedcov asi o 10 rokov odo mňa starších, ktorí boli úspešní, boli na špičkových pracoviskách v zahraničí, ale keď sa vrátili domov, lebo sa chceli vrátiť, každý skončil v nejakej farmaceutickej firme alebo v privátnom sektore, lebo tá veda na Slovensku by ich neuživila. Takže v tomto vidím jednu skupinu problémov. A druhá skupina problémov sú granty – my stále nemáme granty pre mladých vedcov na rozvíjanie myšlienok, alebo na otestovanie myšlienok. Takisto mnohé grantové výzvy nie sú pravidelné. Ministerstvo zdravotníctva vyhlási grant, potom 4 roky nič a potom možno za 4 roky zase 2 roky po sebe vyhlási. Takto sa nedá kontinuálne nič budovať. A tretí problém, ktorý vidím, je problematika verejného obstarávania, ktorá je možno dobrá, keď chceme vysúťažiť najlacnejší kancelársky papier, ale keď ideme súťažiť prístroj, ktorý je jediný na svete a v podstate nemá alternatívu, ale kým ho vysúťažíme, tak je neaktuálny, lebo veda sa medzitým posunula ďalej a používajú sa iné prístroje, tak takto nemáme šancu byť konkurencieschopní. Uvediem príklad. V rámci jedného projektu sme 2,5 roka čakali na vysúťaženie chemikálií. Tá konkurencia vo vede je obrovská, takže ak my takýmito umelými spôsobmi si znížime tú štartovaciu pozíciu, tak ťažko budeme konkurovať svetu. Áno, po formálnej stránke sme splnili zákon, bolo to na papieri modrým perom podpísané, nie čiernym, neboli tam tri bodky, ale dve bodky. Takže určite ten kontrolný úrad bol veľmi spokojný. Ale to, že sme vyhodili s prepáčením desaťtisíce eur, lebo v čase, keď sa to zrealizovalo, už ten výskum bol neaktuálny, to tam nikde nefiguruje. A toto si myslím, že je niečo, čo by sa malo zmeniť. 

Simona Hanová: A vy keď ste v podstate na ministerstve zdravotníctva, prezentujete tam napríklad aj tieto veci, tak stretáva sa to s pochopením? Alebo stále je to také, že a však dobre, veda… Alebo ako to vyzerá v realite? Lebo navonok z toho, čo vnímam, tak áno, treba podporovať vedu, ako ste aj vy spomínali, samozrejme. Ale ako vás počúvam, realita je trošku niekde inde? 

Michal Mego: Presne. Ide o ten problém neprepojenia toho, čo sa rozpráva, a druhá vec, či potom nasledujú reálne kroky. Lebo reálne kroky sú uvoľnenie peňazí, zmena zákonov, vyhlášok. Tá verbálna podpora je stále a kontinuálne, keď si otvoríte internet alebo médiá, tak stále chceme podporovať vedu. Ale tie konkrétne kroky tam chýbajú. 

Simona Hanová: Tak možno sa niečo zmení. Možno keď si kompetentní vypočujú tento podcast, tak sa zamyslia, že by bolo treba s tým niečo robiť. V úvode som spomínala, sme sa rozprávali, že ste získali množstvo ocenení za svoju prácu. Dokonca prezidentka Zuzana Čaputová vám udelila významné ocenenie Rad Ľudovíta Štúra II. Triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy, najmä v oblasti onkológie. Čo pre vás znamenalo toto ocenenie, ako ste sa cítili? Čakali ste niečo také? 

Michal Mego: Priznám sa, nečakal som to. Ale určite sa človek cítil dobre, však každý z nás je určite rád, keď ho ocenia. A keď človeka ocení prezidentka, tak si to určite váži a teší sa z toho. Dôležité je ale, že človek, ktorý dostal ocenenie, tú prácu nerobil, samozrejme, kvôli tomu, je to vlastne len ako keby vedľajší produkt práce a človeka to poteší. Ale človek dostane ocenenie a život ide ďalej. Lebo v nedeľu dostanete ocenenie, ale v pondelok v ambulancii rovnako sedí pacient, s ktorým riešite konkrétne veci. Takže človek má z toho určite radosť, ale nemyslím si, že to je to najdôležitejšie v tej práci. 

Simona Hanová: Ja len spomeniem, že aj keď to nie je najdôležitejšie, tak ste získali ešte mnohé, mnohé ďalšie ocenenia, dokonca Krištáľové krídlo v oblasti medicína a veda za rok 2016, cenu Americkej spoločnosti pre výskum rakoviny alebo Cenu Európskej onkologickej spoločnosti a mnohé ďalšie. Ja si myslím, že aj keď to človek nerobí pre to, ale ako ste vraveli, že určite je to príjemné, keď si niekto všimne a ocení vašu prácu, ktorá je nesmierne dôležitá podľa mňa. Vy ste aj vedúcim Jednotky translačného výskumu v onkologickom ústave. Skúsili by ste vysvetliť našim poslucháčom, čo to ten translačný výskum je? 

Michal Mego: To bolo práve to, čo ma zaujalo v tej Amerike, aké bolo to prepojenie medzi pacientom a laboratóriom alebo výskumom. A ten translačný výskum je typ výskumu, ktorý má za účel čím skôr preniesť poznatky z laboratória, to znamená z nejakých bunkových línií alebo z nejakých myších modelov k pacientovi. Alebo naopak, keď zistíme, alebo si zadefinujeme nejaký medicínsky problém u pacienta, tak vlastne sa ho snažíme namodelovať v laboratóriu v nejakých miskách alebo zase na tých myškách a snažíme sa ho tam ako keby vyriešiť. Takže je to taký výskum, ktorý prepája základný výskum priamo s pacientom. 

Simona Hanová: A čo to znamená byť vedúcim takéhoto výskumu? Čo všetko máte vy na starosti, alebo ako to vyzerá? 

Michal Mego: Ono to má honosný názov, ale v realite tá Jednotka translačného výskumu keď začínala, tak to bolo jedno laboratórium vo veľkosti 3,5 x 2 metre. V súčasnosti máme už asi 4 miestnosti a v tom laboratóriu zbierame dajme tomu krv alebo nádor, alebo moč pacientov a zároveň zbierame aj to, ako tá choroba prebiehala u pacientov, ako reagovala na liečbu. Ako tí pacienti dopadli. A následne sa snažíme pozrieť dajme tomu do tej krvi alebo do moču, alebo nádoru a zistiť, v čom sa odlišovali pacienti, kde tá liečba zaúčinkovala, od tých pacientov, kde výsledky boli zlé. No a snažíme sa tak zjednodušene povedané identifikovať Achillovu pätu nádoru, ktorá by sa potom do budúcnosti dala nejak liečebne zasiahnuť. 

Simona Hanová: A keď sa nad tým teraz tak zamyslím, tak venujete sa výskumu, učíte, zároveň pôsobíte ako lekár. Tak ako to máte naplánované počas týždňa? Lebo to je dosť veľa pozícií pre jedného človeka. Aj spíte niekedy? 

Michal Mego: Ale áno. Ono sa čiastočne aj prekrývajú tieto funkcie. A, samozrejme, to nie som ja. Ja mám, našťastie, veľké množstvo kolegov, spolupracovníkov, na ktorých sa viem veľmi spoľahnúť, a čo sa teším, pokračujú a majú už aj vlastné projekty. Takže z tohto hľadiska sa to dá stihnúť. Ale v reálnej praxi asi najviac času človek strávi s pacientom. To znamená, že v pracovnej dobe 90 % sa človek venuje pacientom a k tej vede sa dostane v tých desiatich percentách, respektíve viac vo voľnom čase. 

Simona Hanová: A čo sa týka učenia? 

Michal Mego: Učenie je súčasť vlastne starostlivosti o pacientov. U nás na klinike neprednášame, ale medici šiestaci chodia k nám na stáže. Takže sú súčasťou. Keď ambulujem, tak ich zoberiem do ambulancie. Keď mám pacientov na oddelení, tak sú so mnou na oddelení a sú súčasťou toho tímu, ktorý sa stará o pacienta. 

Simona Hanová: Keď sa rozprávate s mladými lekármi, sú nastavení tak, že chcú ostať na Slovensku, alebo sú skôr tak na tom, že to zahraničie? 

Michal Mego: Obávam sa, že veľká časť z tých šiestakov je už dopredu nastavená, že chce odísť. 

Simona Hanová: Takže to, čo sa píše v médiách, je pravda? 

Michal Mego: Je, bohužiaľ, realita. A nemyslím si, že hlavný problém sú peniaze. Dokonca vieme, že aj vplyvom štrajkov platy lekárov si myslím, že sú v tejto chvíli už pomerne uspokojivé. Ale čo je skôr taký hlavný faktor, sú podmienky. To znamená ten systém zdravotníctva, ktorý stále zlyháva na viacerých miestach. A to je niečo, čo toho mladého lekára demotivuje. Lebo povedzme si otvorene – 18-19-ročný chalan alebo dievča, ktoré ide na medicínu, nerozmýšľa nad tým, že koľko budem zarábať, alebo idem tam preto, aby som dobre zarábala. Tam tie motivácie sú úplne iné. Problém je v tom, že keď skončia a dostanú sa do nefunkčného systému, tak to ich potom demotivuje, a preto odchádzajú. 

Simona Hanová: Tak som sa nad tým zamyslela, že je to systémová chyba. Ťažko povedať, ako by sa to dalo zmeniť. 

Michal Mego: Na to nie som odborník. Ani si netrúfam povedať. Určite to bude vyžadovať obrovské investície do zdravotníctva. Tie investície zahŕňajú jednak technické a materiálové vybavenie nemocníc, ale potom aj investície do toho personálu. Vieme, že teraz sú obrovským problémom zdravotné sestry. A teraz riešime sestry, ale ak niečo nespravíme, tak ja sa bojím, že o nejakých 5 rokov už budeme riešiť aj problém nedostatku lekárov. 

Simona Hanová: Tak uvidíme, čo budúcnosť prinesie. Snáď to bude pozitívnejšie. Poďme teraz trošku k tej medicínskej oblasti. Ja som sa dočítala, pokojne ma opravte, ak sa mýlim, že najčastejší typ rakoviny u mladých mužov je rakovina semenníkov a u žien je to rakovina prsníka. Poďme to trošku rozobrať. Aké sú hlavné spúšťače týchto typov rakoviny? 

Michal Mego: Na začiatok treba povedať, že ide o 2 úplne odlišné typy nádorov aj z hľadiska spoločenského dopadu. Nádory semenníkov sú najčastejší nádor u mužov medzi dvadsiatym až štyridsiatym rokom života. Ale zase aby sme nestrašili poslucháčov, tak ich incidencia teda výskyt na Slovensku je pomerne malý. Ročne na Slovensku diagnostikujeme okolo 200 do 250 pacientov s nádorom semenníkov. To znamená tá incidencia je naozaj veľmi, veľmi malá. A druhé, čo je dobré pri tejto diagnóze, keď už ju máme mať, tá vyliečiteľnosť je, keď zoberieme všetky štádiá, na úrovni nejakých 80 – 90 %. To znamená, že drvivá väčšina tých pacientov s nádorom semenníkov sa vylieči. Príčina nie je úplne jasná, ale predpokladá sa, že tie prvé zmeny v semenníku, ktoré vedú k nádoru, vznikajú ešte počas intrautrínneho tehotenstva matky. To znamená, sú to asi genetické zmeny a nie je to niečo, za čo ten mladý človek môže, alebo na čo má on vplyv. Nádory prsníka sú odlišné. To sú nádory, ktoré postihujú ženy vo vyššom veku. Mladé ženy to postihuje v prípade genetických zárodočných mutácií a hlavne BRCA1 a BRCA2 génu, ale zase výskyt týchto mutácií je pomerne nízky. Keby sme ale mali povedať všeobecne, teda keď odpočítame tú genetickú záťaž, tak existuje veľké množstvo preventibilných faktorov, na ktoré máme vplyv, a kde vieme predísť vzniku nádoru. Určite okrem tých známych karcinogénov ako alkohol, fajčenie je rizikový faktor obezita a naopak taký veľmi významný protektívny faktor je šport, ktorý má význam dokonca aj u pacientov, ktorí majú rakovinu, alebo mali rakovinu, kde vlastne môže u vyliečených pacientov znížiť riziko návratu choroby. A u pacientov, ktorí majú nádor, môže pomôcť lepšie bojovať s chorobou. Samozrejme, nemôže sa to preháňať. 

Simona Hanová: To som sa presne chcela opýtať, že aký vplyv má pohyb. A čo sa týka stresu, pracovného vyťaženia, tam je to ako? Má to vplyv, alebo vyslovene je to viac o genetike? 

Michal Mego: Toto nikto presne nevie. Lebo ide o to, že ako merať stres, alebo čo je vlastne stres. Je veľmi ťažké ho zadefinovať a takisto je veľmi ťažké ho kvantifikovať, že kde je hranica – jedna jednotka stresu alebo 10 jednotiek stresu? A toto nemáme zadefinované. Určite stres nie je nič pozitívne, lebo pri strese sa nám jednak zvyšujú mnohé hormóny ako katecholamíny alebo kortikoidy, ktoré môžu mať buď efekt na potlačenie imunity, ktorá potom nemá čas alebo kapacitu bojovať napríklad s nádorom. Alebo vylučujú sa teda katecholamíny, ktoré môžu stimulovať rast nádorových buniek. Ale treba povedať, že toto je pomerne neprebádaná oblasť. Je totiž možné, že nejaká určitá nízka dávka stresu môže naopak zaktivizovať organizmus a keď sa to preženie, tak systém začne zlyhávať a výsledkom je napríklad rakovina. Alebo v prípade, že pacient má nádor, tak ešte horší priebeh. 

Simona Hanová: Čo by ste odporúčali poslucháčom, ktorí asi teraz počúvajú, aké preventívne opatrenia môžu napríklad robiť okrem toho, že majú chodiť na pravidelné preventívne prehliadky a mať dostatok pohybu a čo najmenej stresu, aj keď je to náročné v tejto dobe, čo ešte? A obmedziť škodlivé látky ako alkohol, fajčenie. 

Michal Mego: Ešte je to strava – strážiť si hmotnosť, určite ovocie, zelenina. To sú také veci, na ktoré ony majú vplyv. V Amerike boli robené zaujímavé štúdie. V podstate do určitej miery sa to týkalo práve stresu u vyliečených pacientov, kde vlastne pacientkam s nádorom prsníka po skončení liečby odporučili, ak boli veriace, tak aby absolvovali, alebo chodili na adoráciu. To znamená také rozjímanie v kostole pred Božím telom, alebo keď neboli veriace, tak potom nejakú meditáciu. A zistilo sa, že tie ženy, ktoré to pravidelne začali praktizovať, tak mali nižšie riziko návratu ochorenia, teda vo vyššom percente potom zostali vyliečené. A vysvetľuje sa to tým, že tá meditácia alebo adorácia mení pomer medzi sympatikom a parasympatikom. Sympatikus je práve ten stresový systém a parasympatikus je práve ten systém, ktorý človeka upokojuje. A tá meditácia posunula rovnováhu v prospech parasympatika, teda v prospech toho pokoja a predpokladá sa, že toto mohlo k tomu prispieť. 

Simona Hanová: To je zaujímavé. Počúva nás teraz myslím si, že porovnateľne veľa žien aj mužov. Tak ja mám taký pocit, že sa dosť často hovorí aj samovyšetrovaní. Hlavne to vnímam ako tému u žien, však asi aj preto, že som žena, ma to triafa. Ale čo sa týka mužov, ja som počúvala vašu prednášku, kde moderátorom bol myslím, že Ján Gordulič. A tam ste to vysvetľovali a bolo to celé také úsmevné. Skúsite nám možno vysvetliť, že kedy si už môže muž všimnúť, že asi nie je niečo OK? 

Michal Mego: Čo sa týka nádorov semenníkov, tak semenníky sú pomerne dostupné samovyšetreniu. Takže tá diagnostika by mohla byť pomerne jednoduchá. V princípe človek nemusí byť lekár, ale mal by poznať svoje telo a mal by vidieť, že či niečo je mimo toho, čo hmatá a cíti dlhé roky. Takže ak niečo zaznamenám a netýka sa to len semenníkov, ale hocičoho, čo je mimo mojej normy alebo mimo mojich bežných ťažkostí, určite je to dôvod, aby som to začal riešiť. 

Simona Hanová: Čiže všímať si svoje telo a neignorovať a ísť radšej skôr ako potom, keď už je vyslovene neskoro. Lebo mám pocit, že čo sa týka rakoviny prsníka, sú celkom veľké kampane, všelijaké behy, pochody. Ale čo sa týka rakoviny semenníka, tam nemám až taký pocit, že by sa o tom nejako veľmi hovorilo. 

Michal Mego: Je to ale dané tou incidenciou, že tých pacientov je málo a tým, že liečebné výsledky sú až tak dobré, tak možno nechcem povedať, že je ich zbytočné strašiť, ale kým tu máme nádory ako pľúca, prsníky, hrubé črevo, ktoré postihujú veľkú časť populácie, a takisto screeningom alebo tou prevenciou ich vieme včas odhaliť, tak asi treba peniaze a kampane nasmerovať na toto. 

Simona Hanová: Čo sa týka ešte hrubého čreva, prečo je taký vysoký výskyt na Slovensku oproti iným krajinám? 

Michal Mego: Slovensko má veľmi vysoký výskyt nádorov hrubého čreva a nádorov pankreasu a nie je to typické len pre Slovensko, ale v zásade pre oblasť Maďarsko, do určitej miery Česko a Poľsko. A vysvetľuje sa to stravou. Jednoducho tie naše typické jedlá – klobásy, údeniny a do toho ešte v tejto oblasti tvrdý alkohol, fajčenie – všetky tieto faktory sa na tom podpisujú. 

Simona Hanová: Tak už mi to dáva zmysel. Poďme teraz od tej medicínskej oblasti trošku ďalej. A, samozrejme, ste vraveli, aby sme nestrašili poslucháčov. Verím, že nikoho nevystrašíme týmto rozhovorom o rakovine semenníkov, ale myslím si, že o tom treba hovoriť. Ja by som sa vás chcela ešte opýtať, alebo zaujímalo by ma, vy ste totižto autorom a spoluautorom viacerých patentov. Skúsili by ste vysvetliť, ako sa vám ich podarilo získať, v čom spočívajú, koľko ich vlastne je? Lebo stále nachádzam odlišné informácie. 

Michal Mego: Tak podávali sme 5 patentových prihlášok a myslím si, že 3 boli schválené ako slovenské a dve ako medzinárodné. Ten prvý patent vznikol ešte počas pobytu v Amerike a týkal sa novej metódy na detekciu cirkulujúcich nádorových buniek. To sú teda tie nádorové bunky, ktoré sme sa snažili zachytiť v krvi. A vyvinuli sme novú metódu, ktorou sme identifikovali nový podtyp nádorových buniek, ktoré sme potom charakterizovali. A čo ma prekvapilo, bolo to po polročnom pobyte v Amerike, sme zistili, že asi to vychádza, a teda sme schopní tieto nádorové bunky detegovať. A oni tam hneď v tej nemocnici mali patentových pracovníkov, ktorí jedného dňa prišli do nášho laboratória, sme im to odprezentovali a vlastne všetky ďalšie právne a administratívne kroky za nás spravili a už nám len povedali, že patent je schválený a bolo to pomerne jednoduché. Potom po návrate na Slovensko sme ešte s jedným kolegom z akadémie vied, s pánom doktorom Kocifajom vyvinuli ďalšiu metódu na detekciu cirkulujúcich nádorových buniek. A čo som bol prekvapený, že v tom čase už aj na Univerzite Komenského boli takíto pracovníci. Možno trošku viac administratívy sme museli vyrobiť v porovnaní s tou Amerikou, ale do značnej miery nám pomohli vyplniť všetky tie formuláre, aby sa tá patentová prihláška mohla podať. Potom ale nastal problém, ktorý nebol v Amerike, že kto zaplatí tú patentovú prihlášku. Lebo tie peniaze sú na slovenské pomery pomerne alebo relatívne drahé. Myslím, že tá európska patentová prihláška stála okolo 3000 €. A toto už bol problém. Ale nakoniec sa to podarilo nájsť, v tej Amerike toto nikto neriešil jednak kvôli tomu, že nemocnica alebo univerzity boli hodnotené podľa počtu patentov. A takisto druhý faktor, ktorý tam zohrával úlohu, tam bol pomerne veľký biznis s tými patentmi. To znamená, že tá univerzita niektoré patenty si nechala, iné sa snažila predať a za získané peniaze ďalej rozvíjala výskum. Takže z tohto podnikateľského hľadiska tam to bolo oveľa lepšie vytvorené. 

Simona Hanová: A ako dlho trvá taký patentový proces, keď to takto môžem nazvať, od registrácie až po schválenie? 

Michal Mego: Mám pocit, že tak do roka to trvalo. Nebolo to až také dlhé. 

Simona Hanová: A keď sme v podcaste NA ROVINU o podnikaní, prináša vám to nejaké pravidelné tržby alebo zisky, alebo ako to je s tými patentmi? 

Michal Mego: Ten americký nejaké peniaze priniesol, lebo nemocnica ho predala a potom my sme dostali z toho niečo. A ten, čo sme vyvinuli na Slovensku, tak ten sa zaplatil ten prvý poplatok a tým, že sa s ním potom už ďalej nič nerobilo, my sme na to nemali kapacitu a tu chýba inštitúcia, ktorá by to vedela akoby skomercionalizovať, tak po pár rokoch bol problém, kto ten patent obnoví. A tým, že ho nikto už neobnovil, tak myslím, že potom aj tá patentová ochrana skončila. 

Simona Hanová: Neviem, či to môžete povedať, že v akých sumách sa pohybovali tie tržby z Ameriky? 

Michal Mego: Neboli veľké. To vám môžem povedať. 

Simona Hanová: Tak ale aspoň nejaké boli oproti Slovensku. Vy sa tiež zaoberáte možnosťami využitia probiotík v onkológii. Venovali ste sa aj na doktorandskom štúdiu, som sa dozvedela tomu. Ako to uplatnenie aktuálne vyzerá? 

Michal Mego: Probiotiká to sú taký veľký hit. Inak sú to voľne predajné preparáty a tá teória hovorí, že by mali pomáhať a mali by byť veľmi užitočné. Avšak problém je v tom, že máme relatívne málo klinických dát alebo klinických štúdií, ktoré by naozaj dokázali, že pri tejto chorobe alebo v tejto klinickej situácii probiotikum určite pomáha alebo naopak nie. My sme sa na klinike vydali práve tým smerom, že nechceme to dávať akoby naslepo len preto, že to má účinkovať, ale začali sme robiť v konkrétnych situáciách klinické štúdie. A tento rok nám dobehla najväčšia celoslovenská klinická štúdia, kde bolo zaradených viac ako 200 pacientov. A táto štúdia ukázala, že pacienti s nádormi hrubého čreva, ktorí dostávajú istý typ chemoterapie, ak sú po operácii a majú vývod, tak ak dostávali počas chemoterapie aj probiotiká, tak sa im výrazne znížilo riziko hnačky a všetkých črevných komplikácií. Takže toto je napríklad jedna indikácia, kde sme naším výskumom prispeli, že áno, tuto by tie probiotiká mohli mať význam. Druhým problémom probiotík je to, že na trhu je veľa probiotík, ktoré sú zložené z rôznych typov baktérií, pričom nikto – znova hovorím, nie je to riadne odskúšané, čo v tom tele kombinácia baktérií robí, či to pomôže, alebo naopak baktérie nezačnú medzi sebou bojovať zjednodušene povedané. A ďalší problém je to, že veľa tých probiotík deklaruje, že obsahuje tieto baktérie, ale ony sa skladujú dajme tomu pri izbovej teplote a keď sa potom testovali, že koľko baktérií v tých tabletkách zostáva, tak sa zistilo, že mizivé percento. A v skutočnosti teda človek užíval prázdnu tabletku. Takže je tam veľa nedoriešených vecí, ale je to stále predmetom výskumu. 

Simona Hanová: A keď sme napríklad pri probiotikách, tak internetom, Instagramom kolujú všelijaké super zaručené recepty na liečbu rakoviny ako pitie zelerovej šťavy a podobné veci. Aký je na to váš názor? 

Michal Mego: Moja skúsenosť je taká, že ono tieto veci veľmi nefungujú. Robili sme v ústave taký prieskum, zistili sme, že 80 % pacientov užíva niečo nechcem povedať, že alternatívne, ale nejaký doplnok, čo identifikoval v lekárni alebo na internete. Ale aj to hovorím pacientom, že ak by ten zelený čaj rakovinu naozaj vyliečil, tak tá firma, ktorá vám ho predáva, ona by ho zaregistrovala ako liek. Keby ho mala zaregistrovaný, by zarábala 100-krát toľko, ako teraz keď vám to predáva cez tú lekáreň. Ale práve preto, že to nefunguje, tak ona nejde do toho a ide touto cestou. Takže som trošku v tomto ohľade skeptický. 

Simona Hanová: A prečo myslíte, že ľudia majú tendenciu skôr veriť nejakým alternatívnym spôsobom, ako naozaj tým klasickým metódam? 

Michal Mego: Je to dané tým, že človek chce mať pocit, že aj on spravil všetko, čo bolo v jeho silách. Nechcem povedať, že 80 % preferuje alternatívne metódy. Lebo z tých 80 % väčšina chodí aj na našu liečbu, ale zároveň užíva aj niečo iné, čo buď príbuzní im nanútia. To je veľký zdroj ináč takýchto doplnkov. Alebo čo si on nájde. V tej situácii, keď má strach, ako dopadne s tou liečbou, tak sa snaží ako keby zvýšiť si svoje šance akýmkoľvek spôsobom. Veľká časť tých vecí je buď neutrálna, že nespraví s tým človekom nič, časť je takých, že môžu mať trošku podporný efekt. Ale časť je aj takých, ktoré môžu škodiť tým štýlom, že môžu interagovať s liečbou. Môže sa síce mať pacient lepšie, môže mať nižšie nežiaduce účinky liečby, ale môže to byť práve spôsobené tým, že ten doplňujúci preparát zníži účinnosť liečby, a tým pádom aj, samozrejme, nežiaduce účinky budú nižšie. Takže takisto im hovoríme, ak niečo chcete užívať, informujte o tom svojho lekára. Aby vám povedal, že áno, toto je bezpečné, keď chcete, môžete to brať, alebo nie, toto je nebezpečné a od tohto radšej preč. 

Simona Hanová: Stretávate sa aj s tým, že vám nejaký pacient povie, že napríklad bol za nejakým človekom – nechcem to nazývať šarlatánom, ale za niekým bez vzdelania, lebo naozaj na Instagrame sú všelijaké profily, kde tí ľudia naozaj nemajú žiadne vzdelanie na to a liečia rakovinu pomocou všelijakých mastičiek a kvapiek – stalo sa vám to niekedy? 

Michal Mego: Stretávam sa aj s tým. Treba ale povedať, že veľká časť tých ľudí, ktorá ide k týmto alternatívnym liečiteľom, oni k nám ani neprídu. Takže ja reálne percento ani neviem z tohto hľadiska posúdiť, lebo ku mne sa nedostanú. Časť z nich potom príde, keď je už veľmi zle a keď pochopia, že to nefungovalo. Taký ešte väčší aj etický problém vidím v takých veciach, aj keď na Slovensku som sa s tým nestretol, ale v zahraničí a aj vo vyspelom zahraničí existujú také alternatívne kliniky, ktoré pacientovi ponúknu za veľmi veľké peniaze, bavíme sa o desaťtisícoch eur imunoterapiu alebo nejakú ako keby zázračnú bunkovú liečbu. Pričom my ako lekári vieme, že je to podvod, lebo nikde taká liečba nie je schválená, neprebehli žiadne štúdie. Keď ľudí z tých kliník náhodou my kontaktujeme, že dobre, môj pacient tam chce ísť, stojí to toľkoto, ukážte mi, aké máte výsledky liečby, väčšinou tá komunikácia skončí z ich strany a prestanú s nami komunikovať. Takže ja to nazývam takým obchodom s nádejou a je to veľmi neetické. Nedávno som zachytil prípad, kde na takejto zahraničnej klinike povedali pacientovi, že pokojne si to môže zaplatiť a keď na to nemá, nech zorganizuje zbierku. A keby išlo o liek, ktorý vieme, že pomáha, tak, samozrejme, je to úplne iná situácia, ale toto je také neetické. 

Simona Hanová: Alebo som sa stretla aj s tým, že si majú zobrať pôžičku a podobné veci. Tiež som si pozrela takéto rôzne kliniky a viem, že aj ja čo pracujem s deťmi, tak prišli rodičia s nejakou metódou na klinike, že sa vylieči autizmus. A také peniaze, že to naozaj bolo nepredstaviteľné, čo samozrejme, autizmus sa nedá vyliečiť. Prečo myslíte, že tie klasické spôsoby liečby sú takým postrachom, strašiakom, čo sa týka onkológie? 

Michal Mego: Je to dané aj tým, že v minulosti tá podporná liečba bola obmedzená. To znamená, že neboli účinné lieky proti zvracaniu a tým pacientom po chemoterapii naozaj bolo zle. Čo viem ešte od môjho predchodcu, že časť pacientov, ktorí k nemu chodili v tom období, keď ho videli v televízii, v momente mali podmienený reflex a išli zvracať, lebo to tak mali spojené tú osobu cez tú chemoterapiu s takýmito ťažkosťami. Samozrejme, v súčasnosti je situácia podstatne lepšia. Al takisto treba otvorene povedať, aj súčasná liečba má veľa nežiaducich účinkov a takisto výsledky závisia od diagnózy k diagnóze, od štádia k štádiu. Sú diagnózy, kde aj v metastatickom štvrtom štádiu vieme pacienta vyliečiť, a naopak diagnózy, keď to zachytíme v prvom a druhom štádiu, to riziko, že choroba sa vráti napriek agresívnej liečbe, je pomerne veľké. 

Simona Hanová: Takže je to veľmi individuálne a asi sa netreba hneď báť a siahať po nejakých alternatívnych veciach a poradiť sa s lekárom a odborníkom ako vy. Ako sa vy vyrovnávate s takou tou psychickou náročnosťou vašej práce? Lebo predpokladám, že je to určite veľmi náročné. Ako si udržiavate osobnú pohodu, aký máte nastavený work-life balans? 

Michal Mego: Ja som trošku taký vorkoholik. Ale v zásade pre mňa 1 z typov relaxu je cvičenie, čo mi veľmi pomáha. A odkedy cvičím, že tá vyrovnanosť je podstatne väčšia. Takisto bicykel, beh to je také, čo človeku pomerne pomôže. A keď mám trošku viacej času, tak potom aj nejaká oddychová kniha. 

Simona Hanová: A už ste si nejakým spôsobom nechcem povedať, že zvykli vo vašej práci, alebo stáva sa vám občas, že je to tak pre vás náročné, že vám je až ťažko niekedy? Lebo tie príbehy musia byť rôzne. Alebo už ste taký, že sa dokážete nejakým spôsobom odosobniť? 

Michal Mego: Treba povedať otvorene, že do značnej miery sa človek asi dokáže viac odosobniť, respektíve keď sa staráte o toho pacienta, často akoby nemáte času riešiť to, že čo s ním bude ja neviem za rok, 2, ale riešite ten aktuálny problém, ktorý má. A tým, že sa zacielite na tú súčasnosť, tak vlastne vás to aj chráni pred tým negatívnym akoby dopadom v tých situáciách, kedy medicínsky viete, že tá prognóza asi nebude dobrá. 

Simona Hanová: Bolo to takisto keď ste začínali ako mladý lekár, alebo ste sa naučili časom vnímať tie situácie takto? 

Michal Mego: Paradoxne u mňa to bolo práve opačne. Keď som bol začínajúci lekár, tak som bol tak vystresovaný, že čo mám robiť s pacientom a riešiť tú medicínsku zložku, že vlastne vtedy som nemal čas myslieť na to, že čo s ním bude ja neviem o 2 mesiace. Lebo ja som mal stres, aby som teraz nespravil nejakú chybu a niečo zle. Ale mám viacerých kolegov alebo kolegyne, ktoré sú mladé po škole, a naozaj veľmi, veľmi ťažko to znášajú. Pričom ich prístup k tomu pacientovi je výborný, aj pacienti ich majú radi. A človek sa aj trápi kvôli tomu, že oni sa trápia, a na nich to takto dolieha. Asi si každý z nás musí v tomto nájsť ten balans. 

Simona Hanová: Máte možno ešte na záver nejaké tipy na knižky alebo podcasty pre našich poslucháčov, možno aj čo sa týka preventívnej oblasti, alebo čo možno vy čítate? Spomínali ste, že dobrá kniha mimo vašej medicínskej nejakej, ktoré čítate bežne? 

Michal Mego: Ja som bol teraz na dovolenke a čítal som knihu od škótskeho spisovateľa Cronina Citadela. Takže toto môžem určite poslucháčom odporučiť, je to veľmi pekná kniha. Nebudem hovoriť obsah, aby som to neprezradil, ale keby mali chuť, tak určite. A teraz aktuálne čítam od Louisa Bromfielda Nastali dažde. To je kniha, ktorá sa odohráva niekedy v tridsiatych rokoch v Indii, a takisto viac neprezradím. 

Simona Hanová: Všetko dáme do popisu, aby si mohli poslucháči prečítať. Mňa to tiež zaujalo. Pozriem sa, o čom to bude. Máte ešte nejaký odkaz na záver pre našich poslucháčov? To je taká naša záverečná stála rubrika. Čo by ste im možno chceli odkázať? 

Michal Mego: … 

Simona Hanová: Som vás zaskočila teraz? 

Michal Mego: Áno, úplne. Ale nie. Čo ja si myslím a to sa netýka medicíny, ale podľa mňa všetkého, že je dôležité, aby človek mal v živote taký balans medzi prácou a oddychom a aby si nespravil zo žiadnej zložky svojho života nejakého svojho boha alebo bôžika. Ale naopak, aby všetko bolo v rovnováhe. 

Simona Hanová: Ďakujem vám za rozhovor, za nespočetné množstvo informácií, ktoré ste priniesli, a taktiež ďakujem aj za vašu prácu. 

Michal Mego: Ďakujem pekne za pozvanie. 

Simona Hanová: Naším dnešným hosťom bol dnes lekár, vedec, onkológ Michal Mego. Ďakujeme, že nás počúvate, sledujete a ďakujem aj spoločnosti PROSIGHT, že vytvorila projekt NA ROVINU, vďaka ktorému vám môžeme prinášať rozhovory z oblasti biznisu, lifestylu, technológií, psychológie a vedy. Počujeme sa opäť o 2 týždne. Dopočutia. 

Podmienky súťaže

Všeobecné podmienky súťaží sa použijú pre súťaže realizované v rámci internetového portálu www.narovinu.online (ďalej len „narovinu.online“), pokiaľ osobitné pravidlá konkrétnej súťaže neustanovujú inak. Všeobecné podmienky súťaží stanovujú podmienky pre prihlásenie, účasť, získanie a odovzdanie výhry v súťaži, a popisujú práva a povinnosti súťažiacich.

Podmienky účasti

Súťaže sú určené všetkým návštevníkom portálu.
Súťaž trvá do 29.09.2023.

Súťaže sa môže zúčastniť každá fyzická osoba, pokiaľ v osobitných podmienkach nebola určená minimálna veková hranica 18 rokov, ktorá splní všetky osobitné podmienky súťaže zverejnené na portáli narovinu.online. Formu prihlásenia sa do súťaže určujú osobitné podmienky súťaže.

Podmienky získania a odovzdania výhry

Výhercom sa stáva osoba, ktorá riadne vyplnila formulár a poskytla všetky údaje potrebné na riadnu a nezameniteľnú identifikáciu a bola za výhercu vyhlásená.

Výherca bude o výhre informovaný mailom, resp. telefonicky. Ak bude mailom vyzvaný k prevzatiu ceny, resp. poskytnutiu dodatočných údajov potrebných na odovzdanie ceny a do 10 dní nebude na tento mail reagovať, cena prepadá v prospech prevádzkovateľa portálu.

Nárok na výhru zaniká v prípade, ak výherca poruší akúkoľvek povinnosť určenú všeobecnými alebo osobitnými podmienkami súťaže, alebo koná v rozpore s dobrými mravmi (poskytol nepravdivé údaje, získal výhru podvodným konaním a pod.), ak si výhru neprebral v stanovenej alebo dohodnutej lehote, ani o predĺženie tejto lehoty nepožiadal z ospravedlniteľných dôvodov.

Web narovinu.online nezodpovedá za vady doručenia výhry vzniknuté pri poštovej preprave alebo v súvislosti s ňou. Prípadné nároky vzniknuté na základe vadného doručenia, resp. nedoručenia výhry, postupuje narovinu.online na výhercu.

Účasťou v súťaži účastník súhlasí s týmito všeobecnými ako aj osobitnými podmienkami súťaže.

Ochrana osobných údajov

Účastníci prihlásením sa do súťaže a splnením jej podmienok dávajú prevádzkovateľovi portálu narovinu.online a spoločnosti PROSIGHT Academy s.r.o. svoj výslovný súhlas so spracovaním osobných údajov, ktorými sú poskytnuté identifikačné údaje účastníka súťaže (meno, priezvisko, adresa, telefónne číslo, e-mail …), ako aj so spracovaním údajov za účelom realizácie súťaže a odovzdania výhry v priebehu súťaže a po jej skončení.

Tieto osobné údaje môžu byť spracované výlučne pre účely realizácie súťaže, odovzdania výhry, a propagácie ďalších súťaží, t. j. pre potreby riadneho plnenia záväzkov vyplývajúcich zo všeobecných a osobitných podmienok súťaže a pre potreby riadnej identifikácie účastníka súťaže. Účastník súťaže súhlasí najmä s tým, aby web narovinu.online zaznamenal osobné údaje do písomnej alebo elektronickej formy, aby osobné údaje v písomnej aj elektronickej forme uchovávali, zhromažďovali, usporadúvali, vyhľadávali, prehľadávali, kombinovali, preskupovali.

Účastníci prihlásením sa do súťaže a splnením jej podmienok dávajú prevádzkovateľovi portálu narovinu.online a spoločnosti PROSIGHT Academy s.r.o. svoj výslovný súhlas so spracúvaním svojich osobných údajov v rozsahu meno, priezvisko, PSČ, mobilné telefónne číslo a e-mailová adresa na účel informovania o produktoch, inováciách a službách ako aj na iné marketingové aktivity.

Účastník súťaže súhlasí a berie na vedomie, že jeho e-mailovú adresu môže prevádzkovateľ portálu narovinu.online poskytnúť obchodným partnerom súťaží a sponzorom za účelom rozposielania reklamných ponúk.

Prevádzkovateľ portálu narovinu.online sa zároveň zaväzuje neposkytnúť osobné údaje s výnimkou e-mailovej adresy účastníka súťaže tretím osobám, s výnimkou osobných údajov výhercov, ktoré môže poskytnú partnerom za účelom dodania výhry.

Súhlas so spracovaním osobných údajov je platný počas trvania súťaže a po jej skončení na čas odovzdania výhry a zistenia dodržania týchto a osobitných podmienok súťaží. Súhlas so spracúvaním osobných údajov je neodvolateľný.

Narovinu.online zodpovedajú za bezpečnosť osobných údajov a dodržiavanie povinností podľa zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch.
Výhra a výhody získané v súťažiach na narovinu.online nie sú právne vymáhateľné.

Narovinu.online si vyhradzuje pre prípad podozrenia z porušovania týchto a osobitných podmienok súťaží, najmä pre prípad získavania výhier v rozpore so všeobecnými a osobitnými podmienkami a dobrými mravmi, zneužívania mechanizmu a výhod súťaží, právo odmietnuť možnosť účasti v súťaži, ako aj právo výhercovi výhru neposkytnúť, a to aj so spätnou účinnosťou.

Narovinu.online si vyhradzuje právo na úpravu všeobecných podmienok a pravidiel súťaží z dôvodov obchodných, zapríčinených treťou osobou alebo vyššou mocou.

Súťažiaci – dotknutá osoba má právo kedykoľvek odvolať súhlas so spracovaním osobných údajov bez toho, aby to malo vplyv na zákonnosť spracúvania založeného na súhlase udelenom pred jeho odvolaním. 

Súťažiaci má právo požadovať prístup k osobným údajom týkajúcim sa dotknutej osoby, právo na opravu údajov, ich vymazanie alebo obmedzenie spracúvania a tiež právo na prenosnosť údajov.

Daňové povinnosti

Za splnenie prípadných daňových povinnosti je zodpovedný výherca, ktorý je povinný pri zdanení výhry postupovať v zmysle Zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z.

Ďakujeme, že si sa zaregistroval a zapojil sa do súťaže.

Pre istotu si skontroluj aj spam a priečinok reklamy ;)

Ďakujeme, že si sa zaregistroval. V tvojej emailovej schránke nájdeš link na sledovanie livestreamu.

Pre istotu si skontroluj aj spam a priečinok reklamy ;)