O epizóde

Vláda ohlásila v marci a následne v júli 2020 balíky finančnej pomoci podnikateľom v sektoroch postihnutých pandemickými opatreniami vo výške jednej miliardy eur mesačne. Za sedem mesiacov však rozdelila len 700 miliónov. Čo je dôvodom takého veľkého zlyhania štátnej správy? Aké sú predikcie vývoja na najbližšie obdobie?

Linky z podcastu:

Analytický portál Dáta bez pátosu – https://databezpatosu.sk/

Všetky epizódy venované COVID-19 – https://www.narovinu.online/ako-prezit-krizu-covid-19/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ je súčasťou projektu vzdelávania pod názvom NA ROVINU.ONLINE, ktorý sponzoruje poradenská spoločnosť PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Feed

Verzia v posunkovom jazyku

Prepis celej epizódy

Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam Vás pri poslednej epizóde nášho podcastu Na rovinu o podnikaní. Tento rok sme rozprávali vo veľmi veľa epizódach, ktoré sme spolu nahrali s moderátormi Erikom Lakomým a Petrom Vrábelom, stretli sme mnoho úspešných podnikateľov, začínajúcich podnikateľov, ktorí nám nielen vyrozprávali svoje príbehy, ale podelili sa hlavne o to, ako dosiahnuť tie úspechy. Ako si pomôcť nielen v účtovníctve, ale aj v riadení firmy atď, atď. 

Teraz sa blíži záver roka, čaká nás už len posledná epizóda “Veľké prekvapenie”, ktoré sme pre vás pripravili na Štedrý deň. Minulý rok sme navarili výbornú kapustnicu a dozvedeli ste sa veľmi veľa vecí o gastronómií, ako to funguje. Gastronómia je dnes jeden z tých najviac postihnutých sektorov na Slovensku, pretože už nejakú dobu čelíme kríze a rozhodli sme sa, že na konci roka, sa ešte v takom tom poslednom pracovnom podcaste porozprávame s hosťom o tom, ako vlastne vyzerá tá kríza z pohľadu čísel. Veľa podnikov v rámci opatrení pri korona kríze muselo byť zatvorených. Úrad verejného zdravotníctva vydáva vyhlášky, ktorými vlastne riadi opatrenia, ktoré nám majú pomôcť zjemniť ten dopad krízy, nielen na zdravie, ale aj na bohužiaľ, to najhoršie, čo sa môže stať, a to sú úmrtia a zaťaženie nemocníc. A preto sú tie opatrenia možno veľmi drastické v mnohých ohľadoch, a veľa firiem dnes je reálne na nule. Štát na druhej strane by mal tým podnikateľom, keďže z titulu nejakého zákona im zastavil podnikanie, podať pomocnú ruku. A o tom sa chceme dnes rozprávať s odborníkom, s dátovým analytikom Ivanom Bošňákom, ktorého poznáte možno pod značkou Dáta bez pátosu. O čom sa tiež porozprávame na konci toho podcastu. A Ivan je veľmi skúsený človek, nielen z finančného sektora, bavia ho dáta, robí to naplno a prišiel dnes k nám do štúdia. Vitaj v našom štúdiu, Na rovinu o podnikaní, Ivan. 

Ivan Bošňák: Dobrý deň a ďakujem za pozvanie.

Viliam Bendík: Ja na úvod poviem, že ja sa s Ivanom poznám dlhé roky, pretože sme kedysi spolupracovali vo firme ešte Eurotel, potom neskôr T-Mobile, kde bol Ivan finančným riaditeľom. Ivan, ty si si potom prešiel takú tortúru, pretože si odišiel z veľkej firmy, z korporácie a snažil si sa trošku pomôcť tomu, ako to tu na Slovensku vyzerá a pustil si sa do štátnej správy. Takže teplé miestečká s vysokými platmi vo veľkých korporáciách si vymenil za drinu v štátnej správe. Čo všetko si robil ešte potom? 

Ivan Bošňák:  Možno prvým veľkým úskokom z korporácie bola materská dovolenka, otcovská dovolenka, bol som jeden z prvých, ktorý si dovolenku vybral. V roku 2008. A skutočne od prvého dňa narodenia môjho syna som si zobral rok voľno. Poslal som len jeden email do firmy, vtedy do T-MOBILE po polroku, a to, že pokračujem ešte ďalších 6 mesiacov. Výhodou bolo, že som mal backup, mal som zástupkyňu, ktorá to vedela prebrať okamžite, aj týmto ďakujem Silvii Néhmetovej a myslím si, že tá firma fungovala aj po finančnej stránke a všetko bolo postrážene. Takže, bol to prvý príjemný úskok. Netrvalo dlho a z korporátneho sveta som po ďalších dvoch rokoch odišiel. Venoval som sa reštrukturám rôznych firiem. Boli to principiálne vlastníci, ktorí mali problémy. Väčšinou to začínalo tak, že oni mali problémy so splácaním dlhov. Takže nás najímala banka, aby sme problémy vyriešili, pomohli s riadením firmy. Ale našou úlohou vždy bolo nie preberať zodpovednosti vlastníkov, ktorí veľmi slušné biznisy si vybudovali, nejaké sa možno dostali do problémov, externými faktormi ovplyvnení. Ale len im nosiť presne to, čo Vilo povedal, na stôl dáta. Interpretovať to, čo ich biznis produkuje zmysluplnou, spoľahlivou, zjavne zreteľnou formou, tak aby to pochopil tak majiteľ, ako prípadne aj spolumajiteľ, ale nakoniec aj banka. Potom vedeli prijať rozhodnutia, ktoré nemali sme ambíciu nikdy navrhovať, len teda sme im vedeli povedať, že ak príjmu rozhodnutie A, tak to bude takáto cesta. Pri rozhodnutí B to bude buď dlhšie trvať, alebo to prinesie iné výsledky, alebo to môže byť rizikovejšia cesta. Ale narazil som na vlastníkov, ktorí sa vedeli rozhodovať, ktorí to len zrazu videli inou optikou. A myslím, že sme mnohým pomohli, ale z podstaty toho biznisu a tej práce bolo jasné, že nie všetkých bolo možné zachrániť a preto je to taká smutná práca na Slovensku. Reštruktúry robiť… nie sme v Amerike, tam je Chapter Eleven, vďaka ktorému ktokoľvek, keď sa dostane do problémov, tak všetci naokolo sa mu snažia pomôcť. No to na Slovensku nie je pravidlom, už vôbec toho nie sme svedkom. A táto kríza nám priniesla situácie, kde sa to všetko prejavilo donaha. 

Viliam Bendík: Ty si okrem toho, že si teda robil na reštrukturách firiem, si potom nastúpil na pozície v štátnej správe. Predpokladám, že si prišiel do úplne iného prostredia. Zrazu, kde možno ja si predstavujem, že si tam nemal takých rozumných, tých tzv. stakeholderov, alebo tých, ktorí sú zodpovední za dané veci, ako to fungovalo v porovnaní s tým, ako si to riešil v biznise?

Ivan Bošňák: Do štátnej správy ide človek s veľkými očakávaniami a musím povedať, že v štátnej správe robia talentovaní, vzdelaní a dokonca aj pracovití ľudia. A tým, že v štátnej správe je veľká prezamestnanosť, ja sa pohybujem v samospráve, v miestnom zastupiteľstve v našej obci, kde žijem. Potom som pracoval ako finančný riaditeľ na samosprávnom kraji a v jednom mestskom podniku ako finančný riaditeľ, kde som vyhral konkurz – transparentné výberové konanie. Poviem rovno, že to trvalo rádovo v rokoch, kým som odišiel, pretože moje nastavenie je nulová tolerancia ku korupcii, snažím sa o tom všetkých presvedčiť. Zavádzať také procesy. A je jedno, či majú odísť peniaze z kasy za prácu niekoho, za zamestnávanie niekoho, alebo za dodanie akejkoľvek služby alebo tovaru. A v diskusiách a pri naprávaní aj krívd z minulosti, aby som bol férový, tak dochádza k stretom, kde sme sa po nejakom čase dokonca museli rozlúčiť a ja radšej z blízka odídem, ale myslím si, že po jednom mesiaci, po pol roku alebo po roku práce, človek zanechá významnú stopu. Tá komunita, ktorá je čestná, robí tú prácu veľmi dobre, dokonca je to pre nich poslanie, lebo sú tam celý život. Tak ona ožije a napriek tomu, že človek odtiaľ odíde, tak oni vedia pokračovať povzbudení impulzom z vonka, aby som to povedal. A určite to spravujú tak, ako si spravujú financie, alebo čokoľvek vo vlastnej rodine, vo vlastnej domácnosti. Prípadne v nejakom športovom klube, alebo kdekoľvek to robia dobrovoľne. Takže stopa zostáva, pocit mám dobrý, financie napravené, peňazí veľa ušetrených a myslím, že sme vyslali aj s mojimi šéfmi, aj s tým kolégiom spolupracovníkov silné signály, že korupciu na Slovensku tolerovať nebudeme. Je to možné a dá sa to robiť aj vo veľkých samosprávnych celkoch alebo vo veľkých mestských podnikoch.

Viliam Bendík: Tak, toto sa dobre počúva, keďže v dnešnej dobe sme svedkom toho, že zisťujeme ako na povrch vyplávali mnohé kauzy, ktoré boli obrovské, korupčné kauzy. Takže dobre sa počúva, že ľudia na tej povedzme strednej, dolnej úrovni samosprávy sú čestní ľudia. Snažia sa, keď niekto pomôže, tak dokážu veľa zmeniť. 

Ivan Bošňák: Dokážu veľa zmeniť. Je dobré, že ľudia v samosprávach a mestských podnikoch vedia ožiť aj vďaka impulzom zvonka. Pretože existujú kontrolné mechanizmy, ktoré na podozrivé transakcie, podozrivé obchody, podozrivé zmluvy, podozrivé čokoľvek sa dokážu pozrieť, či je to Úrad pre verejné obstarávanie, či je to vládny audit, či je to Najvyšší kontrolný úrad. Alebo nakoniec kontrolór na obci, na kraji, alebo na meste, a nakoniec aj v tom mestskom podniku. A potom to väčšinou končí trestnými oznámeniami, ale to je tá nepríjemná stránka. Našťastie väčšinou nie pre  tých zamestnancov úradov, ale vždy je tam nejaká, nejaká veľmi pracovitá myš, ktorá to celé samozrejme zmastí. Veľa ľudí do toho namočila, ale ja mám dobrý pocit, že sú podané aj trestné oznámenia. Bez toho aby sme robili nejaké veľké biele knihy do minulosti a sú veci zdokumentované tak, aby to aj vyšetrovateľ pochopil. A ja som si istý, že ešte o tom budeme počuť.

Viliam Bendík: Tak to sa teším, držím palce. Ja skúsim možno poslucháčom viac trošku priblížiť, prečo som ťa zavolal. Ty so svojimi skúsenosťami vo veľkých firmách, ako riadenie nadnárodnej korporácie typu T-Mobile, vyžaduje veľké skúsenosti. Ty si mal na starosti financie, to znamená, že tebe je blízka analytika. Venuješ sa číslam v podstate celý svoj profesijný život. Ja mám dokonca taký pocit z toho, keď pracujeme spolu povedzme na tom projekte Dáta bez pátosu, že to je pre teba až taká vášeň. Prečo ťa tak bavia čísla, ako to vlastne vzniklo? 

Ivan Bošňák: Ja som odmalička bol človek, ktorého bavila matematika a bavil ma šach. Bol som myslím okresným majstrom v nejakej skupinovej lige. Takže vždy ma bavili prísné logické veci, hľadal som súvislosti, korelácie, mám otca, ktorý je programátorom, ale teda robí riadiace systémy až v jadrových elektrárňach. Popri tom znalosť jazykov,  je tiež potrebné rozum a mozog zaťažovať, to znamená, že som sa vybral cestou – matematická trieda na základnej škole. Samozrejme na gymnáziu matematika, fyzika, potom programovanie na vysokej škole. Veľmi dobrá vysoká škola, elektrotechnická fakulta. Dnes možno je na ňu smutný pohľad, na veci ktoré sa tam dejú, lebo to bola jedna z vecí, ktorá dokázala fungovať. Ono predsa len tá logika, programátorstvo, elektrotechnika, sú exaktné vedy, kde je to také bipolárne, jednotky alebo nuly a nič medzi tým nie je. Takže to sa ľahko chápe, to sa ľahko riadi, ťažko sa to učí. A toto som všetko absolvoval a som tým pádom tabuľkový manažér. Vybral som sa dráhou finančného menežera, získal som učtovné vzdelanie, britské. Vďaka firme, v ktorej som pracoval, PricewaterhouseCoopers, v 90tych rokoch.

Mal som šťastie na dobrých zamestnávateľov a dobrých šéfov. Ktorí ma vždy viedli k tomu, aby sme to, čo vieme, použili pre dobré rozhodnutia našich akcionárov. Vždy som pracoval pre niekoho. Neskôr potom ako živnostník. Ale to bolo zmysluplné, mne to dávalo dobrý pocit z vykonanej práce. A musím povedať, že som vedel na rozdiel možno aj od súputnikov a konkurencie dospieť veľmi rýchlo k výsledkom, ktoré som potom vedel v dobre odôvodniť. A veľmi rád vecí prezentujem. A postupne som sa učil, vďaka poslucháčom a ich spätnej väzbe, vysvetlovať veci jednoduchšie, za kratší čas a ilustrovať to, čo chcem povedať na príbehoch zo života, alebo obrázkoch zo života tak, aby to skutočne pochopili aj mladší poslucháči, ale možno ľudia ktorí nie sú tak vzdelaní, pretože sa venujú niečomu inému. Ale musia rozumieť aj financiám. Je to veľmi obohacujúca činnosť a ak to môžeme robiť pre blaho krajiny…. Nikdy som neemigroval zo Slovenska napriek tomu, že mám pol rodiny vonku. A bola desaťkrát príležitosť, ale povedal som si, že niečo mi tá krajina dala. Budem sa jej to snažiť vrátiť, tak to teraz robíme. 

Je pravda, že som aj zabezpečený. To znamená, že si môžem vo voľnom čase takto s tým časom šafáriť a venovať sa veciam, ktoré mi dávajú zmysel. A takým, ktoré by po anglicky sa to povie, že majú “impact”, to znamená, nie drobnej veci, možno v našej obci, ale tej väčšej veci a v súčasnosti je to pandémia. Alebo, to bude asi ďalšia téma, je to pomoc podnikateľskému sektoru. A ekonomike, mikroekonomike, od makroekonómov, ktorí zostavujú štátny rozpočet a mali by nami zaplatené dane v náš prospech, v čase, keď to trošku kríva, solidárne rozdať, resp. tomu čo je životaschopné pomôcť. Takže asi o tom sa budeme rozprávať. 

Viliam Bendík: Tak toto je asi veľká výzva, v blízkej budúcnosti pre teba. Teším sa z toho, že ty ako človek, ktorý naozaj rozumie číslam sa do niečoho takého pustil. Takže ja si myslím, že ten impact (po anglicky), dosah na bežných ľudí a podnikateľov môžeme za chvíľu cítiť. Držím palce veľmi v tomto.

Ivan Bošňák: Ďakujem pekne.

Viliam Bendík: A pustíme sa teda do tej takej žhavej témy, kvôli ktorej sme sa dnes tu stretli v štúdiu. A my sme počas tohto roku odkedy začala zúriť, ak to tak poviem expresívne, pandémia aj na Slovensku. Sme sa stretli už s niekoľkými ľuďmi, s ktorými sme rozoberali to, ako to funguje v tejto chvíli. Stretli sme sa s Mirkou Benčíkovou, ktorá nám porozprávala, ako sa s tým vyrovnávajú v gastro biznise, ako to funguje v reštauráciách. Stretli sme sa s Tomášom Torokom dvakrát, ktorý nám porozprával o tom, ako pomáha podnikateľom prejsť cez tieto kritické momenty. Ja vám do poznámok pod týmto podcastom dám zoznam epizód, ktoré sa priamo dotýkali problémov a výziev v čase krízy. A my sa dnes porozprávame o tom, čo je, by som povedal, také najdôležitejšie pre život v podnikaní, život podnikateľa a to je to, ako ufinancovať firmu. Ako prežiť v čase, keď vám štát zakáže podnikanie. Je to taká veľmi ožehavá téma. A Slovenská republika vydala zatiaľ nejaké dve vlny pomoci pre podnikateľov. A ja počúvam z každej strany o tom, že tie opatrenia sú zatiaľ pomalé, nedostatočné, sú obrovské problémy s vypĺňaním dotazníkov, s elektronickými podpismi. Až na úrovni, že dokazovanie toho, že či sa vám to podarilo, nepodarilo podpísať, či bol nejaký problém v softvéri, alebo nie, štát posúva na samotných podnikateľov. Čo v konečnom dôsledku, kvôli nejakej formálnej chybe, môže toho podnikateľa reálne, že stáť tú pomoc, že príde o ňu. Sú to podla mňa veľké až existenčné problémy. A ja sa dnes chcem s Ivanom porozprávať o tom, čo vlastne štát pre podnikateľov urobil. A zhrňme si, aký máme dnes stav na Slovensku. 

Ivan Bošňák: Ono je veľmi jednoduché, teraz nie sme po bitke generáli.., ale je veľmi jednoduché povedať akoby ta pomoc mala existovať. Vďaka tomu, že existujú dobré príklady tej pomoci. Ono to celé začalo 12. marca, keď si EÚ uvedomila, že sú principiálne tri problémy ktoré treba adresovať. A Ursula von der Leyen s malým tímom vyprodukovali veľmi jednoduchú prezentáciu a spustili mechanizmus súhlasov so štátnou pomocou, čo je inak v normálnych časom takmer nedovolená vec. Nemôže len tak, akýkoľvek štát, dať peniaze len preto, že si myslíte, že je to dobrý nápad. 

Poviem príklad, letecké spoločnosti Alitalia alebo Air France nemohli byť v minulosti dotované, nemohlo byť im pomáhané, akoľkoľvek to pomáhalo zamestnanosti,  lebo súťažili na voľnom trhu, tovarov a služieb. A teda EÚ si povedala skôr že podporí konkurenciu. To nebolo možné. 12. marca sa to všetko zmenilo. Zmenilo sa to zásadne, nakoľko EÚ uvoľnila stovky miliárd vlastnej pomoci a povedala štátom, že ona zaplatí veľkú časť a oni sa môžu spolupodielať na pomoci, ktorú nadizajnujú, nakreslia, povedia. 

Tri oblasti zásadné pomenovala a to je: 

Prvou je pomoc v boji s pandémiou, to je skutočne nákup ochranných prostriedkov, odmeny pracovníkom v prvých líniách a to sú od hasičov, armády, policajtov, lekárov, záchranárov, zdravotníkov, a až po kuchárky a upratovačky v nemocniciach samozrejme všetci. Ale aj vývoj vakcín napríklad. Je to jedna oblasť, v boji s pandémiou.

Druhá oblasť záchrana pracovných miest nakoľko EÚ si uvedomila, že tvorba pracovných miest to je dlhodobý proces a bolo by zle všetci teraz stratili, teraz v niektorých sektoroch prácu. A umožnila zachraňovať pracovné miesta tak, že štáty dajú priamo pomoc podnikateľom, ktorá sa budú viazať na fyzicky zamestnaných ľudí. Krátko, dlhodobo, na kratší pracovný úväzok, na dohodu, len tak, veľmi dlho, matky, atď. To bola druhá oblasť.

A treťou bola priamo pomoc  s likviditou. To znamená s peňažnými prostriedkami, ku ktorým by sa mali firmy dostať veľmi rýchlo. To je prvý element a aspekt. A v zásadne veľkom rozsahu, aby sa celý ten systém platieb niekde nezastavil. A ona to rovno pomenovala, aby sa uľavilo bankovému sektoru. Lebo nešli sme do situácie, kde si podnikatelia budú vedieť požičať peniaze, ktoré veď ich raz vrátia. Nie. Takže išlo o umožnenie štátnej pomoci, aby štát zobral peniaze, či už naakumulované alebo európske, pridal k ním niečo, čo si požičia a venoval to postihnutým sektorom. A EÚ nepomenovala postihnuté sektory, ale povedala, komukoľvek, čo si myslíte, že je postihnutým sektorom. Urobila zopár výnimiek a dala zopár bariér v oblastiach rybolovu, ale to sa Slovenska netýkalo. A prekvapivo prvé dve schémy, ktoré prišli na schválenie EÚ bola schéma z Dánska na kompenzáciu všetkých návštevníkov a organizátorov kultúrnych športových podujatí. Veľké prekvapenie… že prečo nie rovno letecké spoločnosti, alebo teda postihnutý gastro sektor, ktorý bol zavretý. Nie…. Takže zrazu sa objavili schémy u všetkých tridsiatich štátov EÚ, ktoré po rôznych sektoroch sa snažili pomôcť. No Slovensko… S veľkou pompou v marci, keď sme videli plagátik “Prvá pomoc” v rukách premiéra, ktorý sľúbil miliardu mesačne nás to bude stáť na tej mesačnej báze, za marec to malo byť pol miliarda. Oznámil, že toto je zhruba pomoc, s ktorou môžete rátať. A to je veľmi dôležitý signál. Lebo vláda by mala vyslať signál, ktorému človek uverí. Ked mu uverí a sa to stane, tak vláda to prehlási za úspech a podnikateľ sa rozkývka hlavou, veľmi dobre, tak to bolo povedané, sa to podarilo a mne ste pomohli. Ďakujem vám vláda, veď si rozumieme. Nabudúce to zbehne rovnako. No to sa úplne nepodarilo. My tu s Vilom teraz pozeráme projekt Prvá pomoc ku koncu novembra a tie čísla, ktoré tam vidím su 691 miliónov. Ale my od marca, dnes už máme polku decembra, tak myslím, že je to viac ako 7 mesiacov. Tak, ak by sme rátali, že 7 miliárd a dali to na polovičku, že 3,5 miliardy, ešte stále to k tým 691 má ďaleko. Takže je to skôr rádovo menej. Nepodarilo sa 7 miliárd, podarilo sa 700 miliónov. No tak, ten prísľub ktorý vláda dala, tu nádej všetkým podnikateľom, a oni si to vedia zrátať, nematerializovala do podoby, ktorá by nakoniec pritiekla. Toto sú skutočné vyplatené peniaze. 

To je jedna vec, to znamená, že podnikatelia v rôznych sektoroch nedostali nakoniec tie peniaze, ktoré boli sľúbené alebo indikované. Milión ospravedlnení, omlúv a samozrejme vysvetlovačiek zo strany ministrov nepomohlo tomu, aby tí podnikatelia mali lepší pocit. Druhá vec je, ako tu pomôcť ľuďom dáte. Tam máme zase dobré príklady, či už z Nemecka, Rakúska alebo Česka. Ja som programátor, takže ja rozumiem, čo je to portálové riešenie. A pomáhal som, dokopy 17 dotazníkov sa mi podarilo spolu vyplniť. Od mojej manželky, ktorá je živnostníkom, cez športový klub, kde niektorí sú živnostníci, až po teda väčšie firmy. No, tá forma žiadosti o pomoc určite nebola jednoduchá. Určite nebola prehľadná, aj keď si s ňou samozrejme byrokraciou vycvičení účtovníci a mzdoví účtovníci vo veľkých firmách poradili a boli schopní za každého zamestnanca zapísať každý deň za koľko dní, koľko hodín, a nadčasov odrobil. A na základe toho nejakú pomoc dostali. Keď to ešte popárovali s tržbami za minulý rok náhodou zrovna vyfakturovali, lebo niektoré veci sa fakturujú až po ukončení zákazky, tak dostali nejakú pomoc. Ale na začiatku to nebolo jednoduché. A veľkou inšpiráciou pre nás mohlo byť Česko, ktoré spustilo dva programy, “Antivír” a “25ku”, a na portálovom riešení ste si klikali dni, ako keby ste si vybrali ubytovanie AirBnB, alebo si vybrali letenku na niektorý konkrétny dátum. A klikali ste ako živnostník alebo dohodár, dokonca aj v súbehu, za jednotlivé dni kedy ste podnikali alebo nepodnikali, žiadosť o pomoc, a dostali ste 500 KČ na deň. No 500 KČ je asi 25 euro a keď to zrátate na počet dní na mesiac, tak je to veľká suma. A Češi už takú pomoc majú vyhlásenú aj na řijen, istopad aj prosinec. Teda aj na koniec roka a rozdali len živnostníkom v Českej republike, ktorá je dvakrát taká veľká ako u nás, za prvú vlnu vyše dvadsať miliárd KČ, čo keď premeníme na eurá je asi osemsto miliónov. Človek by čakal, že polovička na Slovensku, no nie… 400 miliónov u nás živnostníci nedostali. Dostali asi štvrtinu z toho v prvej vlne a bohužiaľ v druhej vlne to nevyzerá na viacej peňazí. 

Viliam Bendík:  Toto je, v zásade by som povedal, pre mňa šokujúce informácia… že sa vláde podarilo napriek tomu, že sľúbila reálne 7 miliárd pomoci, že dokázala rozdať jednu desatinu. V čom je problém vlastne?

Ivan Bošňák: Problém je v základnom pochopení toho, že tí ľudia mali dostať peniaze, aby prežili. Po prvé si vláda myslela, že to tak dlho nebude trvať samozrejme. Preto tá pomoc bola limitovaná v čase, potom bola predlžovaná, si pamätám na jún potom na júl a potom dokonca za horizont júla. Kdežto v mnohých iných krajinách pochopili, že to asi bude dlho trvať a vyhlásili tú pomoc rovno do konca roku 2020. Že bude k dispozícii čerpanie tej pomoci na 85% z eurofondov. A naša vláda si neuvedomila, že ju to bude stáť len 15%, čo treba doložiť a ani to na začiatku nechcela priznať. Som mal jeden veľký článok v júni, to zarezonovalo, že sme nevyužili tú možnosť, ktorú sme mali … nám dokonca EÚ umožnila všetky eurofondy v jednotlivých operačných programoch, niekde viac- niekde menej, realokovať do tejto pomoci, ale to sa u nás nestalo. A my sme tam alokovali skutočne málo. Ale stále sme tam alokovali viacej ako sa dodnes využilo. Takže sme nevyužili všetky prostriedky. 

Dokonca sme nepochopili to, že EÚ je jedno, či niekto je zamestnaným dohodárom, lebo pomáha v športovom klube, napriek tomu, že jeho hlavným zamestnaním je učiteľstvo. A že pomoc treba dať všetkým. Ona tak aj bola napísaná, nadraftovaná, ja som videl tie žiadosti. Že teda akýkoľvek zamestnávateľ bude môcť požiadať o pomoc, dokonca aj občianske združenie, nezisková organizácia. Toto všetko potom vypadlo. A mnohé sektory a zrovna zábavy, športu, ale aj vzdelávania, vypadli spomedzi tých, ktorým bolo možné pomôcť. Ale v iných krajinách oni pomoc dostali. 

Nebolo umožnené, aby niekto dostal pomoc v súbehu. To znamená, ak je niekto, ešte raz to poviem, učiteľ, a potom si privyrába ako hudobník, napríklad, tak nebolo to úplne možné, lebo už v tom jednom prvom príjme pomoc dostal. Ono totiž štát, a to sa podarilo, to treba povedať, že sa podarilo zvýšiť pomoc tým, ktorí boli okamžite postihnutí ako zamestnanci firiem alebo napríklad aj škôl. Ak zostali doma na tzv. pandemickej, takže kvôli korone, PNke, alebo kvôli korone OČRke, lebo sa starali o dieťa, ktoré muselo zostať doma, lebo škola bola zavretá, tak mali nárok na určitú dávku. Aj v Čechách, aj inde v Európe mali na tú dávku nárok a okrem toho mohli dostať aj pomoc, pretože okrem školy oni robili aj toho trénera, alebo hrali na tie husličky, alebo boli zamestnaní ako čašník. To sú veľmi významné veci, lebo oni mali nejaký príjem a nemožno to zachráňovať tak, že v tom jednom príjme im dáte 80% a za ten druhý im nedáte nič. Ľudia, to nie že by mali nejaký štandard, ale ľudia mali veci nastavené dlhodobo, ak splácali auto, alebo splácali čokoľvek, čo si kúpili v minulosti a mali to tak rozvrhnuté “Lebo veď to budem stíhať a vládať”, tak v tom sa malo pokračovať. 

To bolo hlavným cieľom Európskej únie, aby na konci tak finančne nezahučali banky, aby sa nestalo, že sa ľudia firmy, živnostníci, dohodári dostanú proste do bankrotu a nebudú vedieť splácať záväzky, ktoré ich čakali v najbližšom pol roku.

Pozitívne musíme hodnotiť to, že boli odložené na pol roka splátky mnohých vecí, aj hypoték, lízingov atď. Ale ten polrok vypršal v októbri. My tu máme druhú vlnu a bolo by dobre sa tým zaoberať znovu. Peňazí je dosť a poviem rovno, že z toho tabuľkového manažovania rozumiem štátnemu rozpočtu a štátny rozpočet dnes vykazuje deficit. Dnes máme 10. decembra, vykazuje deficit menší ako 6 miliárd, vládny deficit. Pritom bol schválený v júni deficit na tento rok 12 miliárd. To je úplne jasné, že za posledných 21 dní neminieme ďalších šesť miliárd, ale my to máme k dispozícií. To bolo pre najhorší scenár, ale on sa do určitej miery začal napĺňať, lebo prišla druhá vlna. My dnes už s Vilom vieme, lebo sa venujeme v Dátach bez pátosu aj tej pandémií, že tá druhá vlna minimálne bude mať veľmi silný koniec ak to nebude rovno tretia vlna. Takže splnili sa predpoklady na základe ktorých bol ten rozpočet vlády pripravovaný a Slovensko sa malo veľa zadĺžiť, aj si peniaze požičalo, sú k dispozícii ale nie su rozdané.

 A uvediem jeden veľmi exaktný pochopiteľný príklad z predvčerajška. Na oddĺženie nemocníc, teraz štátnych aj súkromných, parlament behom jedného týždňa sa dohodol, dokázal pochopiť, prečítať, v čítaniach absolvovať a dokonca sa uzniesť na tom, že nemocniciam pôjde 675 miliónov na oddlženie. Tento rok. A teraz sme tu pozerali na 691 miliónov všetkým podnikateľom, dohodárom, SZČO, komukoľvek, firmám, malým, veľkým, nadnárodným v čítane automobiliek, ktoré mali zastavenú výrobu, rovnakých 700 miliónov. A nemocniciam rovnakých 700 miliónov. No tak počkajme. Nie, že by niekomu nebolo treba. Ale tak ako nemocnice dostali 675, tak možno mohli dostať 675 v tretej runde aj niektorí ďalší. Dobrým kandidátom sú sociálne a zdravotné poisťovne. V Čechách na pol roka do výšky takmer sto euro, 2400 KČ, odpustili –  nemusíte platiť odvody ani zdravotné, ani sociálne. A v Čechách je 2 milióny živnostníkov, z tých aktívnych asi jeden milión a z nich asi pol milióna platí odvody. Takže umožnili mesačne 200 euro zľavu na pol roka, všetkým živnostníkom v prvej vlne. To ani nevedeli, že bude druhá vlna. U nás na Slovensku boli odpustené odvody, ale len za, myslím, že je to len za zamestnanca alebo len za zamestnávateľa. Proste čiastočne odvody do sociálne poiťovne, za jeden mesiac. My proste všetko čo Česi spravia na pol roka, my spravíme na mesiac. To čo oni spravia na sto percent, my spravíme na päťdesiat percent. A ešte to spravíme, že trošku neskôr. Alebo s nejakou komplikáciou. 

Takže máme dobré príklady toho ako sa to robí, bohužiaľ pracujeme na jednom trhu služieb a tovarov, poskytovania tovarov a služieb. A o to Európskej únii išlo – ona dala do tých všetkých uznesení jednu vetu, aby nedošlo k disproporčnému zvýhodneniu, alebo znevýhodneniu určitých biznisov. Lebo my sme v EÚ bez hraníc a kapitál, peniaze, investície, všetci, všetci chodia cez hranice voľne. Jediní, ktorí nemôžu teraz sú ľudia – áno, Vilo tu na mňa kýva, to sme zamedzili prvé, ale všetko ostatné chodí voľne. To znamená, cestovný ruch, hotelierstvo, čokoľvek, ale aj vzdelávanie, to je dôležité. A keďže bude v Čechách podporené aj zdravotníctvo, tak i naši ľudia, študenti, rekreanti, turisti, alebo holiday-makeri sa tam proste vyberú, lebo tam to bude fungovať a u nás to zakape.

Veľká chyba, nepoučiteľní sme, ale pandémia tu s nami bude ešte. Chytíme silný koniec druhej vlny a aj tretiu, takže stále nakoniec môžeme zvíťaziť, len sa musíme dotiahnuť na špicu pelotónu. Máme na to, máme pracovitých, talentovaných, vzdelaných ľudí na Slovensku. Potrebujeme, aby takýmito atribútmi oplývala aj vláda na každom ministerstve.

Viliam Bendík:  Pre mňa je to také veľmi nepochopiteľné, to čo si teraz celé povedal. Nie v zmysle, že by som tomu nerozumel, alebo že by som sa bál, že tomu niekto nerozumie, kto nás teraz počúva. Ale nepochopiteľné z toho, že ideš po ulici, a tam stojí nejaký mecenáš, ktorý vidí, že máš otrhané šaty a už nevládzeš. A takto ti podá, že vieš, čo?, tu máš desaťtisíc eur, a daj sa dokopy. Nasledujúce mesiace nejakým spôsobom to dáš. A my mu povieme, že a vieš čo?, díky, zoberiem si stovku, dobre? Idem si kúpiť rožok. A je to neuveriteľné nepochopiteľné, že zo sľubovanej pomoci 7 miliárd dokáže tento štát rozdať… 700 miliónov. Čo –  to robí takýmto spôsobom, disproporčne, že nedokáže podnikateľom pomôct ani len v tom, že im naozaj dá úľavu na tých daniach. Na nejaké dlhšie obdobie, pretože niektorí sú zavretí v tejto chvíli tak, že 7 mesiacov nedokážu podnikať. Eventové agentúry, nielen reštaurácie, kultúra, divadlá, kiná atď, hej? 

Ty stále, keď to rozprávaš – my sme tu v podcaste, ktorý sme nazvali Na rovinu, tak sa poďme baviť na rovinu – ty stále rozprávaš, o tom, že my sme nepomohli atď. Kto je za toto zodpovedný? Skús vysvetliť kompetencie na štátnej úrovni. Kto je zodpovedný za to, že tá pomoc je takýmto spôsobom naozaj nezvládnutá?

Ivan Bošňák: Štát disponuje mechanizmami na Slovensku veľmi jednoduchými, ktoré tú pomoc umožňujú. Napr. v rozpočte sa to volá všeobecná pokladničná správa. A toto je skutočne, že vrece peňazí, resp. Kapitola, časť rozpočtu, že dajme tam 6 miliárd, veď uvidíme na čo budeme potrebovať. 

Možno si to viete predstaviť na tzv. rezerve premiéra, predsedu vlády. Bývalý premiér to dával na futbalové ihriská do tých obcí, kde vyhral SMER a teraz je jedno, či je to Hlasosmer, Smer hlasu, kde proste Smer vyhral a mal tam starostu, premiér tam vedel dať peniaze. Dnes, ak sa Vilo pýta, či je to možné?, tak je to možné, lebo v rozpočte existuje taká možnosť. Nakoniec z toho vreca, z tej pokladničky je teraz tých 675 milióna oddlženie nemocníc. Vítam to, ale už poprosím posledné kolo…

Áno? Takže mechanizmus na to je, kto tým disponuje? No minister financií. Kto u neho, keď sa v Čechách pozriete, kto tú pomoc ohlasuje? Tak je to státní tajemník, to je štátny tajomník. To je relatívne málo ľudí na tom ministerstve, ktorí majú možnosť navrhnúť veci spolu s celým ansámblom pracovníkov. A oni to vedia dať dokopy. Štátny rozpočet je fantastické čítanie na tristo stranách s miliónom tabuliek, kde presne viete zistiť že máme 4x toľko policajtov ako Fíni, lebo dokonca sú tam benchmarky Takže vedia, tí ľudia to robia, oni to dokonca robia s láskou a s takým nadšením, lebo nakoniec to môže mať impact. Oni rozhodujú o miliardách, to nie je rozpočet športového klubu za 40 tisíc. Takže tieto podmienky sú splnené. Už je len potrebné mať dobrý zámer. Nezazlievam vláde, že nebodaj mala, alebo niektorý minister mal zlý zámer. Ale je možné, že tomu úplne nerozumel. 

A schopnosť počúvať zo strany ministrov je pravdepodobne minimálna. Ja to počúvam z toho profesionálneho prostredia konzultačných firiem, firiem, ktoré boli ochotné pomôcť dokonca až do paragrafových znení tie schémy pomoci napísať aj pre vládu. Ale nedostali možnosť to prezentovať, nebodaj vysvetliť a už vôbec nie o tom diskutovať na odbornom fóre.  My keď počúvame, tak veľmi veľa hovorí jeden minister práce, potom veľmi veľa hovoria videá, videá toči minister financií, počúvame na tlačovkách veľmi dlho rozprávať ministra zdravotníctva. A popridávali sa ostatní ministri. Takí tí z tých silových rezortov, to je, môžeme povedať mená, pani Kolíková. To je Jaro Naď z armády a to je pán Mikulec z polície. Tí sú zvyknutí,že  v tom práve, armáde, v tej polícii moc kecať nemôžete, takže oni tak na rovinu, tak rozkazmi to celé riadia. Oni tie tlačovky nemajú také dlhé, napriek tomu, že si myslím,že tak sa urobi veľa roboty. Hej? V zdravotníctve aj v polícii tie čistky, uvoľnenie rúk atď, o tom by sa dalo veľmi dlho rozprávať na tlačovke, prebieha to bez, bez tých kecov… 

A v armáde nakoniec tiež, to či ide o dozbrojenie stíhačiek, doplatenie stíhačiek, alebo nakoniec spojazdenie tých helikoptér, ktoré behali po rómskych osadách a robili užitočnú robot, tak dejú sa vecí, ale, ale v ministerstvách a v oblastiach, kde môžme o tom rozprávať do … do nekonečna, tak počujeme strašne siahodlhé diskusie. Veľakrát s nepravdami, veľakrát s faktami, ktoré nie sú faktami, lebo sú len domnienkami, bez tabuliek. A samozrejme aj niekedy bez dobrého zámeru. My sme počuli veľakrát, že z helikoptéry peniaze rozdávať nebudeme, celoplošne…. teraz sme tu mali mali celoplošné testovanie. Tak to nechceli sme skôr celoplošne rozdávať peniaze a cielene testovať? Lebo z mojej, z môjho pohľadu určite radšej takto a celoplošne nie rozdávať, ale dávať štátnu pomoc od marca a apríla. A cielene testovať, najlepšie od septembra. A nie opačne. Zdá sa mi, že nestíhame termíny, nevieme si priznať chybu a potom sme takými, takými divákmi toho celého divadla, ktoré sa deje, ešte si otvoríme pukance a kolu a sa na tom bavíme. No veľká zábava to nie  je, lebo na plátne nebeží kreslenka a veľká sranda, ale dráma. A tá dráma bude pokračovať. Takže najvyšší čas, aby ten rok ministri zbilancovali a porozmýšlali nad schémami do roku 2021, ktoré tie škody obrovské ekonomické, spoločenské, hospodáske, ale ty si Vilo pravdu povedal – v tých sektoroch vzdelávania, nakoniec aj zdravotníctva, zábavy, športu, sú, boli a ešte aj budú veľmi veľké. A bez nich, bez tých ľudí ktorí vyvíjajú aktivitu a zabávajú,vzdelávajú, športujú s ostatnými, eventujú, organizujú pre ľudí, od miestnych, obecných hodov, až samozrejme po krištaľové krídlo napr. až po ocenenia a eventy. My sa bez nich nezaobídeme. Lebo to v nás vyvoláva dobré, dobrý zážitok, pozitívnu emóciu, príjemné chvíle prežijeme. A prežijeme ich v spoločnosti. Takže tým ľuďom treba pomôcť. Volá sa to kultúra, šport, vzdelávanie, nakoniec aj zdravotníctvo a aj sociálna práca.

Viliam Bendík: Napriek tomu, že povedzme, doteraz, počas prvej vlny a na začiatku druhej vlny pandémie, nebola situácia v nemocniciach kritická, nebola na úrovni povedzme Talianska v začiatkoch krízy, napriek tomu sa nezvládli veci, na ktoré boli, na ktoré bol čas. Hej? Teraz sa blížime možnože k oveľa komplikovanejšej druhej vlne. Vyzerá to tak, že v nemocniciach to začína byť veľmi komplikované, zložité. Budú oveľa väčšie problémy. Je niekde svetlo, nechcem povedať, že na konci tunela, že sa zlepší tá pomoc podnikateľom? Pretože mám pocit, že teraz už vôbec na to nebude čas, na tú implementáciu. Ako to bude vyzerať ďalej? Máme nejaké správy, že by povedzme druhá vlna pomoci, ktorú ohlásila vláda, sa nejak že zlepšila? Aby sa to, tá pomoc, dostala k reálne ľuďom? 

Ivan Bošňák: Pozitívnou správou je, že boli zvýšené limity tej pomoci, ktorú vláda ponúkala v rámci projektu Prvá pomoc, o 50%. To je fajn. Povedali sme, že ľudí vieme asi skôr zachrániť ak sú ranení a vieme im podať lepší liek. To je v poriadku, len stále na začiatku je veľmi komplikovaný ten proces… aby sa ten ranený ohlásil, že je ranený… potom musí vyplniť formuláre… už nad ním ten záchranár v podstate stojí s leukoplastom….teraz ranený hovorí, že on má asi zlomenú ruku a veľmi zle vidí, bolí ho hlava a zdá sa, že na chrbte aj krváca… a ten záchranár ho presviedča o tom, že… najprv rodné číslo… potom koľko robil?  tržby za minulý rok? koľko bude ľudí zamestnávať?…a ešte aj podpísať, že keď tú pomoc dostane, tak že bude zamestnávať za horizont dátumu, na ktorý nikto z nás nedovidí. 

Takže šance tam sú, ale ja ich vidím tak, že tí čo už pomoc dostali v nej asi budú vedieť pokračovať a dostávať ju, ale my máme problém, že my máme zasiahnuté a bez pomoci segmenty, respektíve celé sektory služieb, alebo hospodárstva, ktoré bez tej pomoci zatiaľ sú. Bude treba nové schémy, jednoduché schémy. Veľmi dobrým príkladom je aj pomoc tým prvým líniam. To bolo až groteskné, že premiér oznámil 50 miliónovú pomoc – to sú hrubé mzdy aj s odvodmi pre všetky zložky prvých línií. Tak ja ich vymenujem: požiarnici, polícia, armáda, záchranári, lekári, sestričky, sanitári, ale aj všetci, ktorí sa starajú v domovoch sociálnej služby a to sú aj zdravotníci, sociálni pracovníci, ale teraz aj kuchári a upratovačky, o tých ktorí sú núdzní a boli postihnutí pandémiou. 

V Čechách povedali, že v prvej vlne, keď mali nie 10 tisíce chorých a nie tisícky mŕtvych, každý kto sa stretol s Covidom za marec, apríl, máj – a jednoducho to bolo treba na portáli vyplniť za to konkrétne zariadenie sociálnych služieb a počet pracovníkov -dostane 10 euro odmenu k tomu, čo už dostal. 10 euro. Doktori dostali tisícku za mesiac. U nás premiér potom zvýšil tých 50 miliónov na 77, teraz konečne to bolo doktorom vyplatené v novembri, takže fajn, už to majú za prvú vlnu, ale tá pomoc bola 0,99 eura. To skutočne je v tej vládnej vyhláške, v tej ministerskej, že ten kto sa nestretol s Covidom tak 99 centov za hodinu. To nie je almužna, to môže byť až urážka. Ale najhoršie je, že je to vyslaný signál, ktorý hovorí, že v prvej vlne 99 centov, tak to asi nebude 9,90 v druhej vlne. Ale v Čechách, v Hodoníne to je. Preto je Hodonín plný slovenských sestričiek a slovenských lekárov a nie je to opačne, že v Skalici robia české sestričky a českí lekári.

Takže to je ďalší veľký segment, tam robí asi 80 tisíc ľudí v zdravotníctve, ďalších 40 tisíc robí v domovoch sociálnych služieb, asi 10 tisíc máme v armáde, policajtov máme asi 20 tisíc, takže to už hovoríme o 100 tisícoch ľudí, ktorí si podelili 77 miliónov euro. Ja vám poviem koľko to vychádza, to vychádza brutto že 495eur, keď zaplatia odvody a dane, tak im vyjde drobný keš a to je vraj za celé tri mesiace v prvej vlne, podelíte to tromi mesiacmi, máte stovku. Ale stovku nemôže dostávať niekto, kto nasadzoval pomaly život v smenách, kde nevidel koniec tej smeny, pravdepodobne aj cez Veľkú noc, lebo aj vtedy bola korona a bolo treba jazdiť so sanitkou a v nemocniciach ošetrovať tých, ktorí tam ležali a on dostane za mesiac stovku. Ale to je symptomatické pre nás. My si myslíme, že poprvé ľudia si peniaze nezaslúžia a ak si ich zaslúžia, tak nie všetci… keď ich už máme vytipovaných, tak len málo…..a keď málo, tak najprv by sme im mali dať polovičku a tú polovičku len tak trošku sľúbiť, že až keď budú pokračovať ďalej…. No a situácia v nemocniciach je dnes dramatická a my prekvapivo máme červený semafor na okresy postihnuté pandémiou a minister zdravotníctva, ktorý sa má o to starať, o zdravotníctvo – on sa má starať o to, že keď ľudia ochorejú, tak potom bude dobre a bude o nich postarané až do konca – tak on hovorí o červených okresoch postihnutých pandémiou, pričom skutočne niektoré sú zelené a nehovorí o tom, že má červené nemocnice už od polky júla. On si proste myslí, že tie nemocnice to nejak zvládnu. No oni to nejak zvládnu nakoniec, tí lekári tam nechajú život, kapustnicu si dajú len v takej prestávke na Štedrý deň, ak to stihnú na Štedrý deň, možno to stihnú až na Štefana, ale ten problém tam máme dlhodobo a pripravení nie sme. Ty si to Vilo správne pomenoval, my sme sa nepripravili, lebo my to nerobíme tak, ako by sme mali. Pripravme sa na najhoršie, dúfajme v najlepšie – my to robíme presne opačne. My síce vidíme padať lavínu, ale my si myslíme že nakoniec padne tak trošku doľava a nie na nás. Keď nás zasype, tak si povieme, že šak ono nejak sa vyhrabeme a bude to dobre. To už ide padať ďalšia, to my záchranárov ani sme ešte nevolali, že treba to tam ísť odstreliť, takže my už vieme, že nás zasype ďalšia, ten minister to určite tuší, lebo má na to ľudí ktorí informujú, ale my to máme ako kino, my sa na to pozeráme, my o tom aj ľuďom povieme…. len ľuďom treba povedať, že treba si kúpiť skútre, lopaty, poťažmo odísť aby nás to nezasypalo, alebo najlepšie pomôcť, lebo sami to nezvládneme.

Tých úloh je tam veľmi veľa, ale ani neviem povedať jednu, ktorú by sme zvládali. Samozrejme na mieste lekári, zdravotníci, sestričky, sanitári, upratovačky, ale aj kuchári tak tí to zvládajú, len sú unavení. Ale my na tlačovke počujeme že unavený je národ. No jediný, kto z národu má právo byť unavený sú tí lekári. Oni sú v bielych plášťoch, v princípe. Tak tí v bielych plášťoch áno. A každý kto má šušťáky, mikinu, vibramky, nebodaj nakupuje a v ruke má v papierovom kelímku kávu, lebo si ju zrovna kúpil niekde, alebo punč na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, tak ten nech mi o únave nevypráva až do Veľkej noci. Lebo ešte bude povolaný do tej nemocnice, aby trošku pomohol, či už na výstupe, na vstupe, alebo priamo niekde na oddelení.

Viliam Bendík:  Dostaneme sa ešte aj k tomu, ako to bude vyzerať ďalej, skúsime sa trošku pozrieť na nejaké predpovede, v ktorých si ty naozaj dobrý, pretože máš s analytikou veľké skúsenosti. Trošku sme možno odbočili od tej pomoci podnikateľom, ale toto, čo si teraz povedal mi hovorí jednu vec. Robili sme obidvaja vo veľkých korporáciách. Ak by som bol manažér, ktorý má pod sebou ľudí, ktorí sú zodpovední za nejakú konkrétnu oblasť a ja by som tú oblasť robil úplne zle, výsledky finančné firmy by jasne hovorili, že to robím zle, napriek tomu by som mojim nadriadeným kreslil krásne grafy, powerpointové prezentácie, aby som sa chválil aký som dobrý, tak skončilo by to tak, že by sa so mnou rozlúčili, že dovidenia a buďte rád, že nezaplatíte škody. Toto sa ale asi pravdepodobne neudeje na úrovni štátu, kde ministri, štátni tajomníci a celý aparát na vrchu, ktorý evidentne podľa toho všetkého, čo si teraz povedal z môjho pohľadu tomu nerozumie, čo robí. Aké máme vôbec možnosti tomu my pomôcť, alebo je tá situácia momentálne až taká neriešiteľná, máme sa pripraviť teda na najhoršie? Ako sa to dá celé zvládnuť? Čo ďalej?

Ivan Bošňák: Myslím si že vrchnosť treba pochváliť, lebo nemá to jednoduché, oni sú v zložitej situácii, ocitli sa v nej zrazu, asi prvý krát v živote, dokonca niekedy bez podpory tých pracovníkov. Ja poviem zopár zábleskov  zdravého rozumu a bude to skôr na ministerstve financií, ako na ministerstve zdravotníctva. Čo ma momentálne mrzí, ale som za to vďačný. 

Šéfom finančnej správy sa stal človek z transparentného výberového konania, ktorý je dokonca čechom a je na to odborník, lebo pochopili, že z tohto nás nevyseká len tak niekto. Jeho predchodca je v base. Zatiaľ v cele predbežného zadržania. On sa do basy teší, lebo v tej cele predbežného zadržania tam je to trošku horšie. Tak to sú dve dobré správy, lebo zvládla sa aj tá prvá. Skutočne niekoho bolo treba vyhodiť, ty si to Vilo pomenoval, áno dokonca že zaplatiť škody, no tak on za to zaplatí. Volá sa pán Mako. Takže máme vinníka, sme ho identifikovali, demaskovali a zlikvidovali to jeho zlo, ktorého bol organizátorom, fajn. Najali sme dokonca zaňho nového šéfa, super. 

To isté sa podarilo pre Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Tam predchodca, pán Šramko bol na šťastie človek znalý veci a keď mu skončilo obdobie, tak sme tam nedali nejakú figúrku, ale došiel tam Janko Tóth a zase podarila sa vo výberovom konaní veľmi dobrá vec, máme kompetentného človeka. A takýchto vecí na ministerstve financií prebehlo niekoľko. Takže verím, že to je organizmus, ktorý sa učí. Nakoniec sme prijali aj rozpočet. Sú krajiny, napríklad Česi zatiaľ rozpočet nemajú lebo sa hádajú. No tak veľká vďaka, ja som ho videl, som ho komentoval, bude nejaký blog, pracujem na ňom. Veľmi dobrý rozpočet a dokonca rozpočtové hospodárenie, o tom sme už hovorili, sa vyvíja dobre, takže my máme dobré správy, super tak tam tých ľudí asi treba nechať, treba ich pochváliť, treba ich povzbudiť a treba im aj povedať, že keby ste potrebovali pomôcť tak sme k dispozícii. Super.

No a potom je to ministerstvo zdravotníctva. Čistá katastrofa zvonka, lebo skutočne jeho úlohou je organizovať zdravotnú starostlivosť, zákony, liekovú politiku a milión ďalších vecí tak, aby dobre bolo. Keď nie je dobre, lebo prišla pandémia, tak aby aspoň bola nádej, že bude dobre. Keď nie je nádej že bude dobre, tak aspoň aby zle nebolo. No ale ty si povedal, že to vyzerá na katastrofu, respektíve je to v taký tých skôr červených, ja poviem rovno v takých čiernych farbách. Problém je, že to nie je správa ciest, že si povieme že tak na tie cesty nepôjdeme lebo sú rozbité, sú tam výmoly, okrem toho prišla poľadovica a ešte aj zafúkalo, no tak nedá sa ísť ani v zimných gumách. No oni riadia zdravotníctvo, kde ľudia ochorejú, kde ľudia vďaka pravidelným zdravotným prehliadkam by tohto roku, keby ich všetci absolvovali, by sa zistilo veľa aj smrteľných chorôb u ľudí, ktoré sú liečiteľné, ale my už máme indície, že to sa už neudialo, už pacienti pred nemocnicami, trošku ich pobolievajú veci, ktoré by mali byť operované, ale ťažko operovať, keď nemocnice sú plné a plné znamená že sú tam tisíce ľudí. Tisíce ľudí v nemocnici – to sú veľké budovy plné ľudí – áno a tam treba mať samozrejme 4 smeny pracovníkov, ktorí sa o nich starajú, tak toto nemáme poriešené. A bol na to čas ale vyzerá, že my sa nevieme pripraviť na veci, ktoré nás potencionálne čakajú, lebo my nepracujeme ako manažéri v tých firmách, že môže prísť zlé obdobie, môže prísť konkurencia, ktorá nás položí. Môže sa stať, že budem musieť niekde zaplatiť za niečo viac – mzdy, nájom, za nejaké služby, alebo mi dokonca obmedzia možnosť podnikať – bariéry, clá, zavretie krajiny a zrazu nebudem niekam niečo dodávať, alebo skolabuje Čína, alebo napríklad kvôli vývoju mien a tak môj tovar bude drahší. Nie to my nerobíme vôbec. My sme od ministrov nepočuli predikcie ako to bude. My sa zaoberáme predikciou, my niečo robíme aj spolu, my hovoríme že v tej pandémii nepozeráme na čísla dnes, lebo tie nám hovoria, čo sme spravili pred týždňom. Skúsme sa pozrieť aspoň týždeň dopredu, lebo udeje sa presne to, čo vidíme dnes vonku. No ja to poviem. Keď pred Ikeou vidíme len podľa značiek áut, alebo v celom tom shopping móle, že sa tam zbehlo celé Slovensko dnes, keď včera minister oznámil že vlastne bude lockdown, čo nerád používam, tak pred tou Ikeou zajtra nemôžu byť ľudia z Dunajskej Stredy, Gelnice, Moldavy, Rožňavy,nebodaj Nitry, Trnavy, Žiliny a Čadce. No v žiadnom prípade. No…. budú. Viete dokedy budú? Do 21.decembra. No… tak ja hovorím nebudú, pretože do 21.decembra ešte budú dve tlačovky, ja predpokladám, že sa tam stretnú všetci traja ústavní činitelia, aj pán Kollár v rekonvalescencii a oznámia národu zmysluplné riešenia. Alebo ináč sa nám môže stať a ty si to povedal, môže sa nám stať Bergamo, Lombardia. Tu teraz poviem prekvapenie -Lombardsko, áno to je provincia, ktorá má 10 miliónov ľudí. Takže oni mali problém v 10 miliónovom Lombardsku. My máme len 5 miliónov ľudí, tak môžme vojsť do dejín. Bude to nepríjemné, lebo to bude cez Vianoce, bude to relatívne veľká krajina, stále tu bude druhá vlna, ale môže sa nám stať, že veľa parametrami prekonáme aj Čechov.

Viliam Bendík: Skúsme, ja som ešte… my teraz už smerujeme možno k tomu, že samozrejme nerobíme tento podcast, iba preto aby sme oznámili zlé správy. My sme začali spolu s Ivanom ako už naznačil, robiť na projekte, ktorý trošíčku dokáže ľuďom vysvetliť tie komplikované vzťahy, veci, čísla a ukázať, ako môžu vyzerať rôzne predikcie a tak ďalej. Ja by som sa ale ešte pred tým chcel opýtať Ivan, čo sa týka pomoci podnikateľom, aby sme túto tému uzavreli. Ešte raz zopakujem. U nás desatina zo sľúbených peňazí, zlá realizácia, veľa problémov…ako to je v zahraničí? Skúsme to porovnať s Českom, s inými krajinami ako to funguje tam? Vieme povedať, ako sa to vyvíjalo v iných krajinách, či to zvládli lepšie, alebo sú na tom úplne rovnako?

Ivan Bošňák: Áno veľmi dobre. Dve krajiny, kde to vieme, v prvom rade Česká republika a možno Nemecko. Na ZDF oznámila spolková vláda a 16 spolkových premiérov – lebo tá krajina je skutočne riadená veľmi podobne ako v Amerike na základe spolkových krajín, respektíve jednotlivých štátov, tí majú právomoc – oznámila pomoc 15 miliárd euro, len na december. Tak dobre, nie sme tak bohatí, ako Nemci. Po prvé sme 16 krát menší, takže miliarda. Nie sme tak bohatí, tak povedzme si tretina. Som si istý, že pomoc podnikateľom vo výške 300 miliónov len za december nepôjde, lebo to by za ten štvrtý kvartál musela ísť vo výške miliardy, respektíve ak to niekto sľúbil a bude to tak, to bude Silvester, to bude oslava, to si všetci odfúknu, oddýchnu a povedia si konečne bude dobre. Takto tí Nemci to už oznámili. Ale v Nemecku zatiaľ všetky deti chodia do školy, vďaka tej pandémii tam proste nie sú v takom stave ako my. Takže už to oznámili, už to exekuujú a majú portálové riešenie, kde sa prihlásite a tie peniaze vám prídu na základe počtu zamestnancov, ten čo je na polovičný úväzok sa ráta za polovicu, vám prídu normálne na účet. A pri piatich zamestnancoch je to 15 tisíc okamžite. A potom sa dorobia tie papiere a tá štátna pomoc a tie prípadné kontroly a tak ďalej. To tam stále je, ale okamžite vyslali signál, že sú pripravení zavretým podnikom, lebo majú zavreté podniky pomôcť a odškodniť ich, aby to prežili, aby si vedeli zaželať vláda podnikateľom, podnikatelia vláde a trošku sa aj potľapkať po pleciach šťastný Nový rok 2021. Jasné že s koronou, ale šťastný, lebo sme to po prvé zvládli a po druhé vyzerá že nie úplne pravou nohou, ale vykročíme do toho nového roku s podporou vlády. To sa v Nemecku deje. 

To isté sa deje v Rakúsku a deje sa to všetkým sektorom napriek tomu, že budú mať zavreté tie lyžiarske strediská krížom-krážom po Európe. V Čechách oznámili pomoc pětadvacítku, už na druhovlnovú a Česi rovnako rozpočtovú dieru, ako sme si my naplánovali 12 miliárd euro, oni majú 500 miliárd českých korún vládny deficit, to je asi 20 miliárd euro, lebo sú dvakrát takí veľkí, oni to naplnia, oni tie peniaze minú a minú ich len na tie isté tri veci, ako sme ich mali minúť my a to je boj s pandémiou a podpora tých predných línií, podpora zamestnanosti a teda tých ľudí, ktorí nemôžu vykonávať svoje zamestnanie, sú doma ale dostanú podporu aj pri súbehu povolaní, pán-Boh-zaplať, že mali dve povolania, že robili, pomáhali ekonomike a tretia vec je priamo likvidita, to znamená finančná pomoc veľkým podnikom aj v súvislosti s bojom s pandémiou, v súvislosti aj s hygienickými pomôckami, ktoré museli dať a prostriedkami zamestnancov a tak ďalej a konkrétne aj na splátky úverov, lízingových splátok. Alebo ten štát, tým že im odpustí odvody on ich v podstate zaplatí za nich. Lebo ten dôchodok bude treba v budúcnosti vyplatiť, tak volá sa to presun peňazí do Sociálnej poisťovne do určitých fondov, ale rovnako pomoc zdravotným poisťovniam. V Čechách to urobia. No tak ja predigujem, že na Slovensku skončíme so 7 miliardami deficitu, plánovali sme 12 a v Čechách skončia na 500 miliárd českých korún, lebo si to tak naplánovali. No šak to sľúbili, naplánovali, uvolnili, rozdali. No ovocie budeme žať v prvom kvartáli budúceho roku. Takže mali by sme sa od nich podučiť a pozrieť sa, či to vieme spraviť. Ak sa vedelo za týždeň pomôcť všetkým nemocniciam za 675 miliónov, tak ja som si istý, že sa vie spraviť schéma, ktorá odpustí odvody za december, ktoré sú splatné 8.januára, za január a za február, lebo my sa tu v tej druhej vlne vlniť do februára budeme určite.

Viliam Bendík: Dobre, poďme trošku teraz preč od čísel. Čo sa dá preto spraviť? My sme pred nejakým časo…, ja som ťa presvedčil, že je dobré tieto tvoje analýzy a výklady čísel dať do nejakého rozumného konceptu, no a tak vznikli z ničoho nič z noci na ráno Dáta bez pátosu. Čo je portál, kde sa ty snažíš ľuďom veľmi nejak jednoducho, trošíčku možno že aj s humorom v tejto dobe, lebo je to dôležité vysvetliť komplikované veci, ktoré sa týkajú zatiaľ pandemických čísel, to znamená začal si pracovať na predikciách, používaš osvedčené modely. Keď si na začiatku novembra povedal, že to vyzerá tak, že ku koncu novembra bude v nemocniciach toľko ľudí a zomrie toľko ľudí, tak ta predpoveď bohužiaľ vyšla takmer úplne presne. To znamená že asi to robíš dobre, asi to vieš robiť, asi vieš určiť, akým spôsobom sa to bude vyvíjať, aby sa na základe toho dalo robiť nejaké rozhodnutie. My tu počas rozhovorov s ľuďmi z biznisu vždy hovoríme, že keď chceš riadiť firmu, tak musíš mať všetky dáta o tej firme pred sebou, musíš ich mať v jednoduchom dashboarde na nejakej tabuli, aby si ty ako manažér videl a povedal, aha takto sa to vyvíja. Musí to byť pekne vizualizované, tak poďme zmeniť tieto veci, poďme to takto krútiť, urobiť, nastaviť. Toto sa nedeje na úrovni štátu. My sme sa snažili tieto dáto dať naozaj dokopy. Viem že ty tie dáta neposkytuješ len na portáli “Dáta bez pátosu” ľuďom, ale že ty ich naozaj poskytuješ aj krízovému štábu, prezidentskej kancelárii a tak ďalej. Má to nejaký dosah zatiaľ, to čo si začal robiť?

Ivan Bošňák: Veľa ľudí sa ma počas môjho života pýta, aký dosah mali niektoré veci do ktorých som sa pustil. Veď sa nepodarilo. Na samosprávnej úrovni sme sa snažili zastaviť niektoré stavby, áno? Podali sme protesty, boli odvolania a tak ďalej. Ale nakoniec sa to postavilo. Je to dobrým príkladom toho, že ono sa veci podarili, lebo v ďalšom kole už nikto sa do takej kulehy nepustil, respektíve veci sa nevyvíjali horšie. Ja som si istý, že bez osvety, ktorú robíme, bez publikovania názorov veci, nakoniec diskusie a aj tejto diskusie, ktorá zaznie v éteri a niekto si ju vypočuje, je veľká šanca, žeby sa boli bývali veci vyvíjali horšie. Niekto by spravil horšie rozhodnutie, alebo by niečo zanedbal, alebo by mal dokonca odvahu urobiť opatrenie, ktoré bolo vyslovene zlé. 

My sa snažíme publikovať veci a ilustrovať ich na pochopiteľných, zrozumiteľných príkladoch zo života niekedy trošku s humorom aj keď neveselé veci, aby sa ľudia zastavili možno, aby si to dali vysvetliť, alebo aby tomu dokonca uverili. To by bolo ideálne. Okrem toho je dôležité, že generujeme záujem verejnosti a zase na Slovensku talentovaní, vzdelaní, pracovití ľudia, ktorí dokonca vo voľnom čase, veď aj k nám sa kopec ľudí pridalo, množstvo ľudí odborníkov, ďaleko väčších, ako sme my na animácie, na grafiky, dokonca na modelovanie, alebo na sťahovanie dát, na programovanie a tak ďalej, tak generujeme diskusiu, ktorá niečo prinesie. Lebo my nie sme múdrosráči, áno, nemáme patent na rozum to už vôbec nie. My máme jednu alternatívu, a bude žiadúce, alebo bolo by veľmi užitočné, aby niekto prišiel s trošku iným názorom, alebo dokonca s oponentúrou, že počkajte, to sa dá riešiť úplne ináč. A my sa do tej diskusie zapojíme s tým, že na to sme zabudli, alebo tieto údaje nemáme. Super, že ich máte vy. My už nemáme čas sa tomu venovať, vy to preberiete. 

A to je presne tá obec, do ktorej my sme sa začlenili. Odborníci, vedci, biológovia, biochemici, virológovia, epidemiológovia a nakoniec vznikla aj iniciatíva, že Vedci chcú pomôcť, konzília rôzne sú, tak sem tam im niečo pošleme a oni si prečítajú, čítajú rovnaké noviny ako čítame my a možnože aj facebook a vznikne diskusia a z diskusie vzniknú nápady a z nápadov môžu vzniknúť dobré rozhodnutia a z dobrých rozhodnutí môže byť nakoniec dobre.

Takže prispievame svojou troškou, veď ten Jozef Mak, ten prispieva len toľko, koľko vie, takže svojou troškou prispievame dúfam k verejnej diskusii a je tá diskusia potrebná prv než niečo spravíme. Ak potrebujeme spraviť rýchlo rozhodnutie, tak možno treba pozrieť na jednoduchšie dáta. No tak máme pocit my dvaja, Ivan Bošňák s Vilom Bendíkom, že vieme tie dáta poskytnúť v jednoduchej forme. Nevieme povedať predikciu, niektoré z tých orgánov, kam posielame dáta sa nás pýtali či vieme spraviť predikciu na január. No na január nevieme spraviť vôbec žiadnu predikciu, ale viem povedať, že po včerajšej tlačovej konferencii a oznámení lockdownu na 21.december, že do 21.decembra ak nič nespravíme… ešte stále verím že spravíme a tlačovka bude v pondelok, utoro…. ak nič nespravíme, tak sa zblázni veľa riaditeľov, primárov a lekárov v niektorých nemocniciach v postihnutých regiónoch. To som si istý a bude im musieť pomôcť aj región, ktorý nie je postihnutý, aby sa to celé zvládlo, lebo Slovensko je len jedno. Takže pre rýchle rozhodnutia v jednoduchej forme hneď, jednoduché dáta. Ten obrázok vie byť rovnaký aj z jednoduchých dát a z jednoduchej tabuľky, aký bude, asi keby sme sa tým zaoberali dva týždne, modelovali to, dali to do 3D, potom to prehnali neurónovou sieťou a ešte do toho zapojili umelú inteligenciu. A že čo nám vyšlo. No…. že to isté.

Viliam Bendík: Ja sa spýtam Ivan, ty si na začiatku novembra hovoril, že počas novembra sa podstatne zvýši počet pacientov, ktorí prejdú cez slovenské nemocnice, myslím že to bolo číslo okolo 7000, pokiaľ si dobre pamätám a hovoril si o tom, že niektorí z nich bohužiaľ pôjdu tým zadným východom a že umrie 600, 650 ľudí. Nakoniec v novembri umrelo naozaj 649 ľudí podľa oficiálnych čísel a naozaj v tých nemocniciach bol nával, to znamená, že tie tvoje predikcie naozaj sú postavené na logických základoch, sú prešpekulované aj s inými ľuďmi z každej strany. Moja otázka teraz je taká, že čo sa bude diať, alebo s čím máme rátať, nie len v podnikateľskom sektore, ale celkovo my tu povedzme na Slovensku s čím môžme rátať?  Ako sa to tu bude vyvíjať ďalej počas decembra? A teda nebudem sa pýtať na ten január ale je evidentné, že ani tie opatrenia ktoré doteraz boli oznámené pravdepodobne nie sú dostatočné na to čo sa momentálne deje a bolo by možno dobre tlačiť na to, aby čo sa niečo reálne spravilo také, čo bude mať dosah…

Ivan Bošňák: Áno, ten podnikateľský sektor ku koncu roka má rôzne scenáre vývoja. Ja som teraz chvíľku meškal na podcast, pretože som bol v autoservise – v autoservise mi oznámili, že budúci týždeň, je posledný  kedy robia, potom je dovolenka a spýtal som sa “Dokedy?”. 

Do 10. januára…. tak to je asi segment, ktorý si vie odfúknuť, oddýchnuť, veď pracovali celý rok a je možné, že ich to až tak nepostihne – to neznamená, že nepotrebujú pomoc samozrejme, že áno. Potom sú sektory tých veľkovýrobcov, ktorí bežia v podstate nonstop – je veľa prevádzok , ktoré napriek tomu, že je Štedrý deň  musia bežať, dokonca vyrábajú…no tak automobilky skončia 23-tieho a nabehnú 27-29, ale tých to postihne trošku, trošku viac, lebo oni budú vyrábať. A potom sú sektory, ktoré skutočne idu bez prestania ku koncu roka. To sú napríklad aj tie nemocnice, tak tú pomoc bude treba dávkovať. A nemocnice sú dnes aj súkromné, aj lekári sú dnes súkromní, dokonca aj záchranné služby sú všetky súkromné, tak nato aby fungovali aby si nevyložili nohy a nepovedali, že ja chcem mať kapustnicu a zjesť kapra a zažať stromček, tak je potrebné ich motivovať. 

Takže bude treba tú pomoc tam smerovať a trendy, ktoré tu budú sprevádzať sú asi nasledovné a v tom sa zhodneme z celou vedeckou obcou, ktorej som ja poslucháčom a čitateľom, ale možno už medzi odborníkov na niektoré veci sa radím, takže s tými vecami a odborníkmi, že počet nakazených, infikovaných – a to je matematika- mnoho z nich nesymptomatických,  bez toho, žeby to vedeli…. bude rásť. Bude rásť dramaticky. Čo je to dramaticky? Dnes je jeden stupeň, keď zajtra bude mínus jeden stupeň, nič dramatické… no dramatické to je, lebo zrovna začalo mrznúť, áno a treba zimné gumy, lebo sa šmykneme, ale nie je to dramatické…. Dramatické by bolo minus pätnásť. Tak budú sa diať dramatické zmeny, lebo ak my pôjdeme z tých čísel ktoré sú, včera sme boli 1800 priemer za sedem dní, ak pôjdeme na dvojnásobok, tak to budeme musieť zbystriť pozornosť. Pozor tam budeme za desať dní, to ešte stále nebudú Vianoce, dobre?… Lucia je trinásteho ten nešťastný dátum, tak bacha na trinásteho, lebo budeme veľmi vysoko. 

Problém je že tento trend infikovaných – a to je modelovanie šírenia sa  vírusu a je jedno, či sú to osýpky, áno, či je to Sars, Mers, alebo je to teraz Covid –  tak to je relatívne dané matematikou. Môže sa šíriť sa šíriť rýchlejšie, pomalšie, ale šíri sa. To bude mať dopad na počet hospitalizovaných a tam sa tá, tam už je to čistá štatistika, lebo tam sa tá vojna nedá vyhrať. Do nemocníc príde asi osem percent infikovaných, z nich asi desatina skončí v ťažkom stave a z toho ťažkého stavu veľmi veľké percento skonči úmrtím. Úmrtím skončí asi jedno percento z tých infikovaných na začiatku z tých zistených, ak ich je dvakrát toľko, tak je to len pol percenta, ale je to veľký počet. Povedali sme 650 za november, za december to vynásobme dvoma. 

Január bude lepší, január -to je číslo, ktoré vieme predikovať – bude lepší,lebo to určite nás prinúti situácia sa zastaviť, mobilitu znížiť, január môže byť na úrovni novembra, no pozor, to keď narátame tak, to už rátame o tritisíc, štyritisíc  ľuďoch. Už by sme sa mali zľaknúť, nezľakneme sa, lebo to prirodzene sa nás to netýka, veď nikto neochorel, už vôbec že nikto nezomrel. Na Slovensku nakoniec zomiera asi 130 – 150 ľudí denne, takže pozor, je to len tak dramatické, ako veľké sú tie čísla….len tieto čísla sú naviac oproti tomu čo je normálne. 

Plus ten pacient v nemocnici zaberá – a to hovoria lekári – miesto niekomu, koho sme chceli operovať, dať mu umelý kĺb, no tak to je taká frajerina, chvíľku počká, ale možno že žlčník, lebo on už bol fakt tretíkrát naplánovaný na operáciu a neudeje sa. Lebo oni nevidia svetlo na konci tunela, že by sa to malo zlepšiť. No a lekári sú veľmi rozumní ľudia, oni to plánujú a keď sa to nemá zlepšiť, tak oni nemôžu odoperovať desať ľudí na operačke a tam ich uložiť na jisku a na áro, na ďalší týždeň, prípadne dva, niekomu sa môže pohoršiť, zostane tam aj štyri týždne, lebo oni tie postele a ten personál budú potrebovať na niečo iné. Takže idú v úplne inom móde, oni to hlásia že už v tom móde idú dlho, pretože si chceli zobrať dovolenku, tak im vláda zaviedla mimoriadny stav a v mimoriadnom stave si oni nie úplne môžu zobrať dovolenku, je problém, keď to trvá deväť mesiacov. Aj tehotenstvo skončí nakoniec pôrodom, ale tu ten pôrod nejak stále nie a nie prísť. Tak budeme chvíľku prenášať, chvíľka ak bude týždeň, okej, vyzerá, že prenášame už druhý mesiac. Veľký problém…. nemocnice v postihnutých regiónoch… a tá kapacita nie je nekonečná. Keď potrebujete veľa ľudí odviesť, tak sa otočíte z autobusom a odveziete ich druhý raz, chvíľku počkajú, áno, z lyžiarskeho strediska, lebo začalo strašne snežiť, fúkať. Z tej nemocnice tých pacientov kam dáte? Tak češi nám ukázali cestu a miesto kam ich dáte – tak v Prahe vybudovali pre každý prípad päťsto postelí s nemocnicou, nemocnicu s päťsto posteľami, no ja by som sa už byť ministrom zdravotníctva pomaly pýtal, že či by nebolo možné, že by sme to tam nejakých našich pacientov zaviedli a či by sa nám o nich nepostarali za drobný keš. Také zlé alebo dobré to môže byť. 

Viliam Bendík: Dobre, toto je taký náčrt neveselý, pred Vianocami, ja len pre poslucháčov pripomeniem, že Ivan každým dňom aktualizuje svoje dáta a my dnes tento podcast natáčame 10. decembra s tým, že vy to počúvate už o pár dní neskôr. Lucia už bola, takže to čo vy dnes už počujete, tak už vidíte reálne v číslach. My v každom prípade, pre mňa je veľké prekvapenie, že Dáta bez pátosu ako náhle vznikli, tak okamžite získali pozornosť ľudí. Jedna vec je to, že ten portál dnes má cez 150 000 návštev mesačne a že ľudia reagujú, píšu a tak ďalej. Čo mňa ale veľmi prekvapilo a teší, že mnoho ľudí sa ozýva a chce pomôcť. Chce pomôcť s rôznou expertízou, dátami, čímkoľvek sú ochotní ľudia do toho dať čokoľvek, len aby pomohli zmeniť tú situáciu. My za nás povieme, že okrem dát o pandémii, o vývoji krízy, o druhej vlne budeme v krátkom čase na portáli Dáta bez pátosu pripravovať aj ekonomické analýzy, ktoré možno ktoré trošku pomôžu aj tej mikroekonomike. To je taký myslím prísľub, Ivan, ktorý si dal na začiatku, že sa budeme venovať aj ekonomickým témam…

Ivan Bošňák: Určite to bude krajšia práca so zadosťučinením na konci a na koniec aj s kešom, teda s nejakými financiami, ktoré dúfam, postihnutým sektorom pôjdu, lebo lebo budeme mať o tom odbornú diskusiu a budeme prezentovať jednoduché dáta a zmysluplné príklady z toho zahraničia. 

Viliam Bendík: V každom prípade, všetky tieto dáta, analýzy budeme ďalej posielať aj na ministerstvá, kde je dôležité aby ľudia čítali, aby v konečnom dôsledku tú situáciu vedeli aspoň trošku ovplyvniť, ak nie teda čo najviac maximálne ovplyvniť a akokoľvek tomu chcete pomôcť vy, tak zdieľajte Dáta bez pátosu, ukážte svojim známym, ak vie niekto pomôcť nejakou vecou, kľudne sa ozvite na adresu: info@databezpatosu.sk. Na druhej strane sedí človek, ktorý má s dátami dlhoročné skúsenosti. Nielen z korporácii, zachraňovania podnikov, ale dnes už aj bohužiaľ s dátami z krízového vývoja a kedykoľvek je ochotný vám poradiť, pomôcť prijať do tímu a trošku pomôcť tejto situácii.

Ja si uvedomujem, že síce sme pred Štedrým dňom pár dní, možno to čo som dnes počul, Ivan, je také nie úplne pre mňa pozitívne do týchto dní. V každom prípade si treba uvedomiť, že všetci to tvoríme, za všetkým je nejaký človek a nejaký životný príbeh. Stále sa na to takto pozerajme, skúsme trošku stlmiť naše očakávania a v tom čo chceme dosiahnuť od života, koľko chceme darčekov pod stromčekom a skúsme si uvedomiť, že to, že budeme všetci členovia rodiny pod nejakým stromčekom živí a zdraví sedieť je veľká hodnota. My sme pre vás pripravili na Štedrý deň veľmi zaujímavý a dúfam že veľmi pozitívny podcast. Ja sa už na to veľmi teším keď ho zverejníme, takže 24. ráno si určite zapnite podcast Na rovinu o podnikaní, ktorý bude v tej dobe dostupný aj na Youtube a dúfam, že vám spríjemníme záver roka. A my budeme ďalej tvrdo pracovať na tom, aby sme situácii pomohli. 

Ivan, ja ďakujem, že si prišiel do štúdia nášho. Rozprávali sme sa o témach pandémie, pomoci firmám, vývoja ďalšieho pandémie. Všetko sú to témy, o ktorých by sme vedeli s Ivanom rozprávať ešte nasledujúce dve – tri hodiny. Dnes to už asi nedáme, ale v každom prípade ak chcete čokoľvek vedieť napíšte nám do Na rovinu o podnikaní, sme na Facebooku, sme na Youtube, sme na webe www.narovinu.online a my vám vieme doniesť témy, ktoré vás zaujímajú, vieme sa priamo skontaktovať s Ivanom a vieme priniesť nejaké informácie, ktoré budú pre vás možno v konečnom dôsledku veľmi zaujímavé a dôležité nielen pre biznis, ale aj pre život. Takže držím Ivan palce. Čo by si povedal na záver? Skús niečo pozitívne, prosím ťa.

Ivan Bošňák: Ja ďakujem za príležitosť byť v podcaste Na rovinu, myslím si, že tento podcast počúvate zhruba v polovici adventu, je to obdobie, kedy je potrebné sa stíšiť, tak ak ste už o tom počuli, že v advente sa treba stíšiť, tak prosím vás prispejte svojim kúskom zodpovednosti počas nasledujúcich 10 dní. Nehanbite sa to robiť až do konca roka, znížte mobilitu a určite prispejte k tomu, že akákoľvek predikcia horšia sa nenaplní, bude dobre, nakoniec to zvládneme a príspevok každého jedného z vás je v tom vašom kruhu rodinnom, spoločenskom potrebný, dôležitý a bude odmenený. Takže pokojné Vianoce prajem.

Viliam Bendík: Ďakujem ti, Ivan, veľmi pekne, počúvali ste predposlednú tohtoročnú epizódu neslávneho roka 2020 podcastu Na rovinu o podnikaní. Pri mikrofóne bol Viliam Bendík a mali sme tu hosťa Ivana Bošniaka z portálu databezpatosu.sk. Ďakujem, dopočutia.

Ivan Bošňák: Ďakujem, dopočutia.

Počúvali ste Na rovinu o podnikaní. Dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách, alebo na streemovacej službe Spotify, alebo aj na webe www.narovinu.online Dnešná epizóda vznikla s podporou PROSIGHT Academy, vzdelávacej platformy spoločnosti PROSIGHT Slovensko.