Hosť: Andrej Kraus / Instagram
Moderátor: Erik Lakomý / LinkedIn, Instagram
Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá
Epizóda NRoP 099 – audio
Erik Lakomý: Pekný deň, milí poslucháči, vítam vás pri deväťdesiatej deviatej epizóde podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnešná epizóda bude trošku iná, verím, že bude aj zábavná. Pretože už predo mnou sedí 1 z najznámejších slovenských hercov, humoristov, scenáristov, producentov, ale aj moderátorov a ním je Andy Kraus. Vitaj, Andy.
Andy Kraus: Vítam. (smiech)
Erik Lakomý: Vitaj, vitaj. (smiech) Ako sa dnes máš?
Andy Kraus: A však videli sme sa, môžem to priznať, že?
Erik Lakomý: Môžeš.
Andy Kraus: Že sme sa na cvičisku videli. Teda odtiaľ sa vlastne poznáme, chodíme cvičiť. A po týždni som bol teraz, takže som taký trošku doničený, ale mentálne budem v poriadku. Takže môžeme pokračovať. (smiech)
Erik Lakomý: Vyplavilo ti endorfín, hej?
Andy Kraus: Hej, hej, hej.
Erik Lakomý: No a tak to je super, že po týždni. Niekedy je to ťažké trošku sa rozhýbať, ale stojí to za to.
Andy Kraus: Hej, hlavne potom tá studená sprcha. To som sa už stal taký akože návykový. Začal som asi pred pol rokom s týmto, že som si teda, že raz za deň studenú spršku. A po tom cvičení to chutí tak akože. A tam majú naozaj takú, že tá ma vždy tak prekvapí. Akože sú studené sprchy a potom sú akože extra studené.
Erik Lakomý: Neviem, či by sa mali vynášať nejaké informácie zo šatne, ale počuť niekedy, keď dávaš, keď si dávaš tú studenú sprchu, že…
Andy Kraus: (smiech) Niekedy je ťažko povedať, že čo tam človek robí.
Erik Lakomý: Tak verme tomu, že to je stále studená sprcha.
Andy Kraus: Hej, hej, určite.
Erik Lakomý: Dobre, takto pred podcastom respektíve teraz pred rozhovorom si vravel, že ty si Mgr. Art. Čo to znamená? Čo to znamená, ako si sa vôbec ty dostal k tomu titulu?
Andy Kraus: Tak mám skončenú vysokú školu múzických umení odbor herectvo. Tam tieto tituly rozdávajú. Ale ja mám pocit, že som si ani nebol ten dekrét prevziať. Ani som si to nikdy nedal na vizitku na dvere, lebo som sa bál, že pani susedky mi budú klopkať, že lexaurin si potrebujú dať predpísať alebo dačo. Nie je to také zaužívané. Čo poznám, väčšina hercov to nepoužíva. Akože majú to absolventi VŠMU všetci, ale naozaj som nevidel vizitku herca alebo niekde, že by to… Ako novinári to občas dajú, ale nikto to nepoužíva tento titul.
Erik Lakomý: Takže nepotrpíš si na tituly, oslovenia?
Andy Kraus: Nie. Nie.
Erik Lakomý: Dobre a možno sa na prvý pohľad zdá, že herectvo alebo celkovo tento showbiznis a veci v ňom, to sa porozprávame, čo všetko to obnáša, a podnikanie nejdú na prvý pohľad dokopy. Ale čo, aký ty máš možno pocit a celkovo pohľad na podnikanie ako také?
Andy Kraus: Ono je to, ono je to, že ako si to nastavíš. Proste poznám ľudí, ktorí to, že sú herci alebo teda umelci, naozaj berú ako nejaké poslanie a nezamýšľajú sa nad tým, že ako sa to dá biznisovo využiť. Že proste sú v nejakom divadle, samozrejme, že za to berú nejaký plat, ale nikdy ako keby ten svoj talent a tú svoju danosť nepovýšili na to, že teraz s tým idem ako keby obchodovať a idem sa to snažiť získať za to čo najviac peňazí a ísť do toho vyslovene, že showbiznisu. Že treba tak asi ako keby rozdeliť možno tých ľudí, ktorí sú hercami, ktorí majú skončenú nejakú školu, že časť tých ľudí vyslovene to berie ako poslanie a sú verní tomu divadlu a skoro vôbec nejdú do nejakých showbizových vecí. Možno okrem filmu a televízie a mimo toho akože niektorí dokonca ani do televíznych inscenácií a relácií a seriálov nechcú chodiť. A potom je typ ľudí, ktorí a tam patrím ja, ktorí v podstate od začiatku som sa tak nastavil, že toto je niečo, čím sa chcem živiť. Popri tom ma to ale baví, samozrejme, nerobím to ako vyslovene, že za každú cenu zarobiť čo najviac. Musí ma to, samozrejme, baviť. Ale ja som sa od začiatku nastavil tak, že proste budem robiť veci, ktoré budú komerčne úspešné. A nepotrebujem, aby ma nejaký kritik potľapkal po chrbte, ale aby som vyhral nejaký festival niekde, akože toto nie sú moje méty.
Erik Lakomý: Jasné. Takže ty už úplne od začiatku si sa na to pozeral ako na biznis a chcel si byť úspešný?
Andy Kraus: Ale asi tak podvedome dajako. Možno som to tak ako nemal vyslovene takto vymyslené. Lebo v tom čase, keď som ja končil školu, ešte ten showbiznis tak, ako ho poznáme dneska, nebol na takej úrovni, že naozaj by sa na tom dalo veľa zarobiť. Hej, že bolo to tak akože v plienkach, lebo ja som končil v osemdesiatom deviatom. To znamená tesne po revolúcii, nie pred revolúciou vlastne ako showbiznis ako taký na Slovensku ako existoval, ale bolo to naozaj také, že smiešne.
Erik Lakomý: Bola to len show, nie biznis.
Andy Kraus: Hej. (smiech) Tak, hej. Takže ja som dostal ponuku po vysokej škole do nitrianskeho divadla aby som nastúpil. A z nejakého ja neviem, ja som sa vždycky riadil tak intuitívne v týchto rozhodnutiach aj vo veľkých rozhodnutiach, som si povedal, že proste nie. A robil som rok čašníka a postupne som sa prepracoval do rádia, do Twistu, kde tam začalo to moje také, že naozaj ten veľký biznis začal.
Erik Lakomý: Spomínaš si možno, keď sa bavíme o tom rádiu, veľa ľudí aj Sajfa keď tu bol vravel, že akoby je to dobrý štart potom na nejaký ďalší či už televízny alebo hocijaký filmový alebo iný produkčný svet.
Andy Kraus: Určite áno.
Erik Lakomý: Že možno pamätáš si, ako vznikla tá myšlienka tej relácie? Twister sa to volalo?
Andy Kraus: Twister, ale to bolo také… Väčšinou ako sú prípady, keď sa ti tá kariéra zmení, že lusknutím prsta. Vieš, že proste dôjde nejaká ponuka, ty sa jej chopíš, ideš a vystrelí to. Akože sú aj také prípady. Ale u mňa to tak ako postupne vždycky išlo, že ja som robil taký, že Ranný kolotoč. A v rámci tej relácie štvorhodinovej rannej od 6 do 10 sme si robili také krátke úseky také, také už ako autorské, že seriál sme mali taký, ktorý vždycky končil v nejakom dramatickom momente. Ľudia telefonovali, neboli ešte maily neboli na takej úrovni, aby sa dalo, poslať po SMS-ke to vôbec. Museli volať na záznamník, že ako ten dej má ísť ďalej. Šrófikovci sa to volalo. A my sme hneď po vysielaní nahrali vlastne ďalšiu časť a podľa toho, ako ľudia určovali ten dej. Hej, že toto bolo také… Mali sme plno takých rôznych rubrík, ktoré som už autorsky pripravoval. A potom, keď vlastne došla požiadavka, oni nabehli, Twist veľmi rozumne nabehol na to, čo tu Slovenský rozhlas vybudoval tie nedeľné zábavníky. Tak sa vlastne 4 sloty, že raz do mesiaca proste tak jedno dostal Oliver Andrásy, jedno dostali Skrúcaný a spol., jedno dostal neviem, že či nie ešte Markovič bol vtedy. A ostal 1 slot voľný, tak si proste povedali, že skúsia niečo nové. Že proste nepôjdu po nejakých overených menách, ale že dajú šancu proste ľuďom, ktorí tuto… Tak Peťo Marcin už mal svoju takúto nejakú reláciu v Twiste Spolužiaci. Ja som mal tento…, tak nás dali dokopy a vznikol Twister.
Erik Lakomý: To ma ešte zaujíma tá vec, kde si povedal, že si robil čašníka, že nezobral si úplne prvú akože ponuku, ktorá ti prišla. Že počas toho, jak si behal po rajóne, už vznikal vtedy László alebo hocijaký iný charakter v tvojej hlave?
Andy Kraus: Tam ešte asi László nie. Ale ono určite každému scenáristovi pomôže, keď toho v živote zažije čo najviac a v rôznych prostrediach. Lebo potom z toho môžeš čerpať a naozaj tá funkcia čašníka alebo zamestnanie čašníka je strašne inšpiratívna v tom, že dennodenne sa stretneš s množstvom ľudí rôznych typov. Môžeš si ich nasledovať. Chodili štamgasti, ktorí mali nejaké charaktery, a to ti podvedome ostane v hlave. A potom keď vytváraš nejakú postavu, tak sa vieš od toho odraziť. A myslím si, že mne to strašne pomohlo, že som proste mal nakukaných takýchto akože ľudí rôzne typy.
Erik Lakomý: Rôzne typy.
Andy Kraus: A to je veľká taká akože devíza potom.
Erik Lakomý: Máš ešte nejaké také iné povolania, čo si počas života robil? (smiech)
Andy Kraus: (smiech) Nie. Potom… Ako robil som už potom veci, ktoré sú ako kebyže blízke tomu, že nie je to úplne to. Ja som bol najprv v Luduse, to bola aj škola, aj divadlo. Tak som bol aj pedagóg, že som vlastne deti chodili ako do ľudovej školy umenia kedysi, tak proste bola taká umelecká škola, tak som sa snažil. No len ja som mal 24 rokov, tak ako nejaké skúsenosti veľké som nemohol odovzdávať. Ale bolo to tiež také akože príjemné. No a ja som si tak akože skúšal také biznisy vždycky robiť. (smiech)
Erik Lakomý: Čo to bolo napríklad?
Andy Kraus: To je taký … (smiech) Ja sa na tom teraz smejem, že vždycky zarobím nejaké peniaze tým, čo viem robiť, a potom to rozflákam na nejakej hovadine, ktorú si vymyslím a ktorá nikdy nefunguje. (smiech)
Erik Lakomý: Ktorú nevieš robiť.
Andy Kraus: Ktorú neviem robiť, ale vždy mám pocit, že toto bude brutálny biznis. Také tričká som chcel robiť napríklad, tak som si kúpil obrovský tlačiarenský Epson stroj za nejakých 12000. Ježišmária. Nič?
Erik Lakomý: Nie, nie.
Andy Kraus: Budeš chvíľočku roztrasený, som ti buchol do kamery. A tričká som nakúpil, všetko toto, stránku som si urobil a že online proste budem také, že smiešne tričká s takými nápismi. Niečo jak Kompót, niečo na ten spôsob som chcel ako ísť. A nič. (smiech) Akože predalo sa dačo, ale väčšinou to bolo tak, že do reklamy som musel vložiť toľko peňazí, aby sa mi niečo predalo, že reklama ma vyšla drahšie a celá prevádzka ako nejaký zisk z tých predaných tričiek. Takže asi tak rok som sa trápil a potom som od toho odišiel a išiel som rýchlo zarobiť peniaze.
Erik Lakomý: Ale tak to je dobre, že máš tak nastavený mindset aj celkovo, že skúšaš.
Andy Kraus: Tak raz to vyjde. (smiech)
Erik Lakomý: Raz to vyjde, presne tak. Raz to vyjde. Dobre a potom akože obrovská vec – myslím, že moja generácia na tom vyrastala – Uragán.
Andy Kraus: No?
Erik Lakomý: Ako to vzniklo, ako si sa aj s tým Peťom Marcinom si vravel, že už počas rádia?
Andy Kraus: Hej. Ale veď to je, veď to je to, čo hovorím, že naozaj to tak jednoliato dajako išlo. Hej, že vlastne vznikol ten Twister, ktorý tiež sa trápil na začiatku. Akože vždy a je dobré to vedieť, lebo aj teraz rozbieham nejaké nové veci a nie som netrpezlivý. To znamená, že nie som nešťastný z toho, že hneď prvá relácia alebo prvý pokus neni taký. Lebo viem, že keď je tam dobrý základ, tak to pôjde. Takže sme sa trošku trápili s tým Twisterom, ale po nejakej siedmej epizóde sa to tak akože usadilo a začalo to mať veľmi taký stúpajúci trend. Stala sa z toho taká kultová relácia a vlastne tie postavičky, ktoré tam žili, len dostali tvár. Hej, že vlastne oslovila nás STV-čka s tým, že by to chceli robiť ako kabaretný nejaký taký mesačník. Tak sme začali robiť Uragán. Potom to kúpila Markíza, bol z toho Hurikán kvôli… Nemohli sme použiť ten názov. A vlastne z toho boli Susedia potom. Hej, že vlastne tie hlavné postavičky Františka a Lászla, ktorí fungovali už v Twisteri a v Uragáne, László má už 25 rokov. Teda on má 50 tak ako ja, ale žije už ako postava 25 rokov v podstate, čo je skoro, no, čo je neskutočné. A stále funguje a mení sa, samozrejme. Takže išlo to takto vlastne postupne a doteraz tým vlastne žijem. Hej, že ten László ešte stále ostal, má svoj podcast, má teraz svoje predstavenia, s ktorými chodíme na šnúru. Čiže v rôznych obmenách táto postava ma živí už dlhé roky.
Erik Lakomý: A vedel by si z toho celkového nejakých alebo tvojich míľnikov vybrať nejaký 1, kde by si povedal, že toto je fakt bod zlomu, kedy som sa stal úspešný?
Andy Kraus: Asi ten Uragán bol taký. Ono určite sme boli už takí známi aj v tom Twisteri, ale kým ľudia nevidia tie tváre, tak ťažko sa z teba stane celebrita. Hej, že naozaj tá televízia to bol obrovský rozdiel, že zrazu sa to rozbehlo štýlom, že keď sme chceli… My sme keď sme chceli ísť s Twisterom ešte na nejakú tour, sme museli ukecávať tie kulturáky, že aby nás zobrali. A museli sme na také podmienky pristúpiť, ktoré boli pre nás veľmi nevýhodné, len aby sme teda akože niekde išli. Zohnať sponzora na tour bolo skoro nemožné. Len vďaka teda pomoci toho rádia, že teda poskytli nejak ako kebyže mediálny priestor ešte navyše, tak sa nám dačo podarilo. A akonáhle to došlo do televízie, tak v podstate po pol roku už nám začali volať a už sme si museli nejakého manažéra zohnať, ktorý to proste bude, lebo už bolo toho toľko, že my sme to nevládali selektovať. Zrazu sa sponzori nabalili a zrazu… To bola taká ako ten prvý rok keď bol ten Uragán, to boli šnúry typu, čo neviem, že či dnes ešte niekto s hovoreným slovom dokáže. Akože strašne by som to doprial niekomu, samozrejme. Je aj iná doba akože určite. Ale to boli, že sme vypredávali športové haly. Že ja si pamätám nejaké Michalovce 1600 ľudí a dve… 4000, my sme Pasienky vypredali s hovoreným slovom. To bolo akože…
Erik Lakomý: Ja len poviem, že ja som rodák z Michaloviec a presne si pamätám, ako v športovej hale v Michalovciach. To Michalovce asi nezažili za posledných 10 rokov predtým ani potom nič podobné. Takže bol to akože extrémny fenomén. A ja len nadpojím a ďakujem všetkým divákom a poslucháčom, ktorí nám poslali otázky. A mám tu jednu od Viktora, že či si myslíš, že či by si s Uragánom oslovil súčasných divákov? A v prípade či by si vedel nejak porovnať generácie predtým a generácie teraz, čo sa medzi nimi zmenilo?
Andy Kraus: Toto je ťažká otázka a už aj pri Susedoch sme mali takú obavu, že keď po desiatich rokoch ten formát vrátime na obrazovky, že či sa ešte chytí. Ten sa ešte chytil, ale pri Uragáne sa obávam, že tam funguje taká tá nostalgia, že to proste ľudia majú radi preto, lebo na tom vyrastali. A teraz keď dajú nejakú reprízu, tak si to proste radi pozrú. Obávam sa, že keby sme ten Uragán začali robiť ako keby po dvadsiatich rokoch už skoro, tak že teraz ako? Zachovať tú formu, ktorá bola predtým, že ísť to vyslovene takýmto tým štýlom, aby sme teda tých ľudí nejak akože nesklamali, že je to iné? Alebo to dať do nejakého moderného štýlu a robiť to ja neviem možno nejaké standupové čísla tam dať? Lebo to je teraz také moderné a to tých mladých baví. Obávam sa, že by sme to pokazili. Že keby sme teraz urobili nový Uragán, tak by ľudia povedali, že a už to neni ono. A ani by nebolo.
Erik Lakomý: Že tých, že tých starých by ste si asi nejak kvázi rozhnevali a tých nových by ste asi nezískali?
Andy Kraus: A mohli by sme… Toto by presne sa mohlo stať, hej. Takže už to asi ostane tak, že ľudia budú nostalgicky pri starých Uragánoch sa zabávať. A úžasné je na tom naozaj, že to proste niektorí pozerajú 10 – 20-krát a stále sa na tom bavia. Ale zase chápem to. Mám aj ja veci, ktoré proste viem počúvať alebo pozerať niekoľkokrát, nielen filmy, ale aj proste zabávačov, komikov. A bavím sa furt pri tom, viem presne, aká pointa príde.
Erik Lakomý: A to je neuveriteľné, že jak vy ste akože z nejakej rozhlasovej relácie potom vytvorili akoby televíznu reláciu a potom dokonca ešte skupina Krímeš to bolo legendárne. Ste CD-čko predávali, robili ste s tým koncerty, že?
Andy Kraus: Hej, hej. No, nepredávali moc, ale…
Erik Lakomý: (smiech) To už nikto sa nebude pýtať na históriu.
Andy Kraus: No, ako ho zakázali. To teda neviem, že či vieš.
Erik Lakomý: Fakt?
Andy Kraus: No, tak áno, lebo tam tie autorské práva neboli proste vysporiadané.
Erik Lakomý: Aha, jasné.
Andy Kraus: Ten vydavateľ, ktorý to robil, to robil takým štýlom, takým, že nie úplne kóšer. A kým sme tie pesničky prerábali v rámci Uragánu, tak to ako nikomu nevadilo, lebo to bolo v rámci nejakej paródie, v rámci akože OK. Ale akonáhle sme na tom chceli profitovať, tak nám tie vydavateľstvá sekli po prstoch. Teda nie nám. V konečnom dôsledku aj nám, ale hlavne teda vydavateľovi. Ale nepomohli si, lebo Miletička… Ten trh si nájde svoju cestu. (smiech) Hej, že v podstate keď niečo ľudia strašne chcú a je dopyt, tak neexistuje spôsob, akým zabrániš, aby sa to k nemu nedostalo. A tí ľudia si vždy tú cestu nájdu. Asi boli aj nejaké razie, ja neviem. Ale proste ako viem, že na Miletičke v krásnom booklete so všetkým proste Krímeš.
Erik Lakomý: Aspoň ste mali nejaké fočko zadarmo alebo čo?
Andy Kraus: (smiech) Akože z tohto sme nemali nič. Ale sme si povedali, že nevadí. Tešili sme sa z toho, že sa to k tým ľuďom dostalo, že si to môžu doma púšťať.
Erik Lakomý: Dobre. A toto bola jedna časť toho celého. Potom ďalšia veľká epizóda seriál Susedia – vy ste nahrali 1000 plus častí. To sú…
Andy Kraus: To si prehnal trošku.
Erik Lakomý: Hej? Nebolo to 1000 plus?
Andy Kraus: Panelák mal 1000 plus.
Erik Lakomý: Aha, pardon, pardon, pardon.
Andy Kraus: Susedia mali nejakých 150. Ale akože na sitkom je aj to akože celkom fajn.
Erik Lakomý: 150, OK.
Andy Kraus: Že v podstate ako 10 sérií urobiť s nejakým sitkomom je fajn. A zase to je také, že mali sme obrovskú výhodu v tom, že neprišli sme na trh s niečím novým, lebo to nikdy nevieš, ako to ľudia prijmú. Že toto je také, že naozaj je málo ľudí, ktorí majú na to nos, aby vedeli povedať, že toto bude fungovať. Nikdy to nevieš takto dopredu povedať. Niekedy je tá šanca väčšia, niekedy menšia, niekedy ani obsadenie ti nepomôže. A tu to bolo naozaj skoro na 100 % sme išli, lebo vlastne postavičky, ktoré boli vysoko obľúbené, sme len pretransformovali do iného žánru a ľudia od prvej časti okamžite… Nebolo treba nič vysvetľovať v tej pilotnej časti. Vieš, väčšinou pilotná časť trpí tým, že musíš veľa vysvetľovať a je to na úkor potom deja a fórov. Kdežto my sme rovno mohli ísť do deja a tým pádom to zafungovalo.
Erik Lakomý: Tak povedz možno priblíž nám, že keď máme poslucháčov nejakých nádejných scenáristov, aj Tomáš sa nás pýta práve aj na ten Panelák, že kde si hľadal inšpiráciu pre tie všetky príbehy? Fakt bolo to 1000 častí teda toho Paneláka.
Andy Kraus: No, ona už tá inšpirácia tam asi musela byť. Vieš, že to už ťažko ti je začať hľadať, keď už to, keď už to píšeš. Čiže…
Erik Lakomý: Býval si v paneláku?
Andy Kraus: Býval som istý čas v paneláku. Mal som frajerku v Dúbravke. Takže tam som nejaké 3 – 4 roky v paneláku býval. Takže možno aj odtiaľ niečo. Ale asi to funguje, asi to funguje, že väčšina scenáristov asi má takú nejakú vlastnosť, že tie veci, ktoré sa okolo nich dejú, nejak nasávajú a dakde sa im to ukladá v nejakom podvedomí. A vedia to v správnej chvíli potom vytiahnuť. Veľakrát sa mi naozaj stalo, že som proste písal niečo a až spätne som zistil, že vlastne áno, toto som… Toto je asi inšpirované týmto a týmto. Ale v momente, keď som to písal, som si to vôbec neuvedomoval. Čiže tam to niekde je a, samozrejme, bola to tímová robota. Hej, že tam veľmi… To sa nedá písať sám. To znamená, že…
Erik Lakomý: Ako to prebieha? Normálne, že polopatisticky keby si to vysvetlil.
Andy Kraus: Neviem, ako to… My sme to robili štýlom, že bol som ja + 4 scenáristky. Boli sme vlastne piati. Sme sa každý pondelok stretli, dali sme si také storylajny, že o čom bude teraz tento týždeň. My sme boli v nejakom šesťtýždňovom predstihu, samozrejme. Tak sme si povedali, že tak, tak, tak, tak. Rozhodil som scenáre, každý písal 1, na víkend mi to prišlo domov, tak som ich editoval a v nedeľu som vlastne posielal hotové scenáre. A raz za pol roka vždycky pred sezónou sme mali také, že veľké sedenie a to sme si povedali, že čo všetko v rámci tej jednej série, také tie veľké linky sme si povedali, že tuto tento umrie, tento sa rozvedie, tam bude nevera, tam bude niečo. Veľa tých možností nie je. (smiech) Práve preto potom ako tie seriály trpia na toto, hej, že proste dennodenne keď máš dať do každej časti niečo veľké, ako tých veľkých vecí sa ti v živote nestáva, hej…
Erik Lakomý: Tak ale keď si porovnám, že dejové línie v telenovelách, ktoré sú akože veľa častí, a …
Andy Kraus: Išli sme trošičku rýchlejšie ako v tých telenovelách, ale ako furt to bolo, že pomalé. No, akože nepomôžeš si.
Erik Lakomý: Jasné, jasné. No, dobre a potom ešte čo sa týka možno toho biznisu scenáristického, že ty už si písal scenáre s tým, že si vedel, že to si berie nejaká televízia, alebo ona ťa oslovila? Alebo najprv napíšeš scenár? Ako to funguje?
Andy Kraus: Väčšinou mne sa lepšie robí tak, keď televízia si jasne povie, že čo chce. Ako mám nejaké… Alebo vždy som mal také nejaké svoje veci, ktoré som ponúkal, len to je oveľa ťažšie presvedčiť tých ľudí, ktorí rozhodujú o tom, či to pôjde alebo nie, že toto chcú. Skôr to funguje tak, že tí ľudia niečo chcú a ťa oslovia, že toto a toto a my sme to urobili. Čiže väčšinou to fungovalo takýmto spôsobom, že Panelák tiež bol na zákazku. Proste Fero Vorovský ako programový riaditeľ v tom čase JOJ-ky došiel za mnou, že by teda potreboval denný seriál, že aké prostredie to nechá na mňa, ale že proste denný seriál, ktorý bude nie taký, že telenovelovský, že trošku taký ľahší, trošku s takým nadhľadom. Tak sme s Tomášom Jančom s režisérom a vlastne súputníkom v rámci firmy vybehli na chalupu na nejaký týždeň a dali sme dokopy takú tú bibliu, že o čom to bude. To malo asi 80 strán, boli sme tak akože poctivo pripravení naozaj na to, rozpísané tie postavy všetky. A že bez tohto sa to asi nedá. Že denný seriál, ktorý má chodiť naozaj dlho, sa nedá spustiť s tým, že si len tak povieš, že toto bude taký nejaký smiešny, tento bude tuto inžinier, tuto bude rozvedená. To nestačí. Musíš si k tej postave naozaj celú tú históriu rozpísať, lebo po tridsiatej – štyridsiatej časti zrazu zistíš, že to potrebuješ.
Erik Lakomý: A tie všetky postavy ste mali už dopredu, alebo potom ste aj postupne pridávali niekoho, uberali a tak ďalej?
Andy Kraus: Pridávalo sa. Bol taký ten základ tých obyvateľov paneláku a tie sme mali fakt ako premakané. Niektorí vydržali všetkých tých 14 sérií až do konca. A niektoré pomreli, niektoré odišli do iných seriálov, tak sme ich museli buď zastreliť, alebo odsťahovať, alebo niečo s nimi robiť. (smiech)
Erik Lakomý: V najlepšom prípade.
Andy Kraus: V najlepšom prípade. Tam bola, teda keď sme akože v biznisovom podcaste, tak toto ako musím povedať, lebo na to sa väčšinou nepýtajú v normálnych rozhovoroch. Že tam sme to po nejakej štvrtej sérii naozaj biznisovo nastavili úplne super. Lebo my sme to aj produkčne vyrábali ako firma. Teraz ty máš nejakú sumu paušálnu, ktorú ti televízia dá na jednu epizódu, a ty vieš najviac ušetriť na hercoch. Lebo to je najväčšia položka aj honorárová. A keď máš v rozpočte, že ty denne použiješ 10 hercov a tebe sa podarí, že denne použiješ piatich, tak proste akože pekne zarobíš na tom jednom dni. A toto my sme vedeli, toto my sme sa naučili. A to je výhoda denného seriálu, že ty vieš plánovať mesiac… Ježiš, ja vám tú kameru raz tu zrútim. Všetko v poriadku? Že ty vieš plánovať mesiac dopredu, že ty si vieš nakomprimovať do jedného doobedia troch hercov a natočíš s nimi obrazy do častí 506, 508, 510 a na poobedie zase druhých. Čiže toto my sme sa naučili akože biznisovo naozaj robiť a my sme vlastne vyžmýkali šiestich hercov v 1 deň. Lebo herec má honorár denný, on keď dôjde na 1 obraz, ty mu zaplatíš jeho honorár za celý deň. To sme sa vždycky smiali, keď nedošiel na 1 obraz, tak akože to mal svoj deň.
Erik Lakomý: No a takže veľmi dôležité je asi plánovanie v tomto prípade, hej, že?
Andy Kraus: Hej, mali sme veľmi šikovnú, veľmi šikovnú babu. My sme dokonca v istých fázach už naozaj fungovali štýlom, že bol, písali sa scenáre a volala mi Janka, naša produkčná, že Andy, vieš, čo? Mám tu ja neviem postavu Dušana Janča, vychádza mi len na 2 obrazy, dopíš mu ešte nejaké 4. Tak sme vymysleli nejakú linku a dopísali sa obrazy a takto sme to proste pekne vedeli pasovať alebo naopak. Ako vychádza mi strašne veľa, uber mi 2 obrazy s touto postavou. A takto sme fungovali a je to, pre biznis je veľmi dobre, keď aspoň 1, alebo ten head writer, ten hlavný scenárista je súčasťou produkcie. Lebo mu záleží na tom, aby akonáhle robíš, že si producent a máš režiséra a scenáristu mimo toho celého, tak ich musíš furt kontrolovať, lebo oni ulietavajú. Oni majú v paži. Jemu je jedno, že koľko to bude stáť, on to chce mať krásne a on chce mať komparz 50 ľudí, pritom stačí 10. A on chce každý obraz v inej lokácii točiť a zrazu sa ti to predraží a treba to ako keby udržať takú tú linku, že aby to nebolo nudné. Lebo zase keď budeš naozaj každý, že proste budú tie postavy len v bytoch sa stále rozprávať, tak akože dopriali sme si aj exteriéry, dopriali sme si aj scény v bare, kde boli všetky postavy. Že boli dni, keď sme prerobili, lebo tých postáv bolo, hercov na ten deň bolo viacej, ale vo väčšine prípadov sa nám darilo ísť do zisku.
Erik Lakomý: Vy ste to mali tak, že na jednu epizódu ste mali nejaký paušál a podľa toho, hej, ste to plánovali? Dá sa aj povedať, alebo vieš povedať len nejak rámcovo, že koľko je na jednu epizódu produkcia?
Andy Kraus: V tom čase, v tom čase sme dostávali tuším nejakých 22000 € za jednu epizódu, ale nepoviem, že za koľko sme ju vyrobili. (smiech)
Erik Lakomý: Takže 20000 zisk, hej?
Andy Kraus: To zase nie. Ale ďalšia vec, čo sa nám darilo, že v podstate my sme boli nastavení tak, že jedna epizóda za 1 deň by sa mala natočiť. Ale pri nejakej piatej – šiestej sérii keď už sme naozaj vedeli ísť rýchlo, nám sa podarilo, že 1 a štvrť dňa, 1,5 dňa, čiže v podstate aj tu sme zarábali, lebo potom sme si mohli dovoliť, že 1 deň netočiť, ale peniaze išli.
Erik Lakomý: A bolo zarobené. Hej, ale to je akože super, že sa na to takto pozeráte aj vlastne s tvojím… Vy ste tam boli v tej produkčnej firme dvaja, alebo myslím traja?
Andy Kraus: Traja. Tam bol ešte Paľo Bob, už žiaľ teda nie je medzi nami. To akože bola veľká pecka pre mňa, akože odvtedy sa tak akože dosť… Strašne mi chýba aj ľudsky, ale aj biznisovo. Že on bol ten človek, ktorý ten biznis naozaj vedel robiť. Ja som bol scenárista a Tomáš Jančo je režisér, my sme boli traja ako továreň, sme si založili firmu. Tak sme aj boli, my sme to tak akože… My sme sa tým netajili, že proste sú to, ideme robiť biznis.
Erik Lakomý: A však takto by to malo byť, lebo keď máš nejakého úplne, že kreatívca odpáleného tak, jak si vravel, že lokačky, taký herec, taký komparz, neviem čo.
Andy Kraus: Je to potom náročné.
Erik Lakomý: Že hej, hej, je to náročné. A zmenilo sa potom? Koľko vy ste robili aj iných produkcií okrem Paneláku teda?
Andy Kraus: My sme ešte okrem Paneláku v tom čase v JOJ-ke robili, to ešte sa tam Kutil sa ešte robil s.r.o. Taký spin-off vlastne akože na… Ježiš, strašne blízko ste dali tú túto. Nie, nie, už si dám pozor. Ja keď rozprávam, ja strašne rozhadzujem rukami. Takže to je, asi mám nejakého Taliana v sebe. Robili sme Keby bolo keby, to bol taký, že výpravnejší, tam sme dostali aj viacej peňazí. Na tú dobu to bol najdrahší seriál, ktorý sa robil. A ešte bolo také, že Pod povrchom, to bol taký 50-dielny, také niečo medzi Panelákom a Keby bolo keby. Takže tých produkcií bolo. Potom také drobné veci sa ešte robili rôzne. Ale ten Panelák ten nás živil.
Erik Lakomý: Dobre a keď porovnáš možno aktuálnu situáciu v telkách, že v zásade asi v období toho Paneláka, alebo predtým ešte sa robilo strašne veľa vlastných produkcií. Však aj JOJ-ka bola akoby taká mladá televízia.
Andy Kraus: Hej, hej, hej.
Erik Lakomý: Ktorá chcela získať veľký … na trhu a sa im to aj tým Panelákom myslím , že veľmi dobre podarilo. Že ako to funguje teraz? Sú nejaké vlastné formáty, alebo skôr skupujú zo zahraničia nejaké formáty a ich adaptujú?
Andy Kraus: Skôr sa robia adaptácie. Skôr sa robia adaptácie a ide sa vlastne štýlom, že sa tak hľadá, že čo funguje ako keby niekde naokolo. Tým, že to CME, že vlastne ako má tých krajín, kde vysiela veľa, tak si to tak ako vedia lepšie nejako manažovať. Niečo vyjde, niečo nie. No, akože ale ono je ťažko povedať, že či pri vlastnej tvorbe by bola tá úspešnosť vyššia alebo nižšia. Ono aj tam máš riziko, že to proste fungovať nebude. Čiže neviem, čo je ako kebyže istejšie. Hej, že asi z môjho pohľadu tam ako nie je nejaký veľký rozdiel, že či berieš adaptáciu alebo…
Erik Lakomý: A robíš nejaké adaptácie?
Andy Kraus: Robil som teraz taký 1 seriál pre Markízu, teda robím, tak dokončuje sa práve teraz. Ešte nemôžem povedať ani názov, ani nič v rámci nejakých konkurenčných nastavení. Ale nie je to až taká zábava pre scenáristu, ako proste robiť vlastné. Že toto je zase také akože biznisovo, hej, že proste…
Erik Lakomý: Takže ty máš nejakú dejovú linku, ktorú asi nevieš veľmi ohnúť, len tie postavy akože prispôsobuješ.
Andy Kraus: Vôbec, vôbec to skoro vôbec. Akože tam len robíš veci, že keď je to ja neviem seriál britský, tak niektoré veci v rámci zákonov, niektoré veci v rámci nejakých nastavení fungujú v tej krajine inak ako tu. Scény, ktoré sa odohrávajú pri mori, musíš dať k Dunaju. (smiech)
Erik Lakomý: Draždiak.
Andy Kraus: Draždiak, hej. Čiže robíš takéto nejaké drobné úpravy, ale do deja nejak veľmi nezasahuješ ani do nastavenia toho celého.
Erik Lakomý: A robí sa to aj opačne, že podarilo sa tebe možno nejaký scenár predať do zahraničia?
Andy Kraus: Mne priamo nie. Ale Susedia sa robili v Slovinsku myslím. A celkom, celkom úspešne.
Erik Lakomý: Dobre a čo sú teraz nejaké aktuálne projekty, ktorým sa venuješ?
Andy Kraus: Teraz som tak prešiel, že z tej televízie zase späť na javisko. Lebo to je niečo, čo aj pri tom Uragáne ma akože viac ma bavila tá priama interakcia s tými divákmi. Aj keď Uragán sme nakrúcali štýlom, že tam tí diváci boli, že chodili na verejné nahrávky. Takže sme vlastne jak skončili Susedia, tak som si povedal, že skúsim teda ešte tým, že ich aj reprízujú veľa a ešte to tak žije, že ešte využiť tú postavu toho Lászla. Videl som, že mi funguje ten podcast, že proste tí ľudia ešte stále na tú postavičku tak nejak reagujú. Tak sme urobili takú jesennú šnúru celkom úspešnú a teraz sme vlastne vonku s jarnou. A tá už je, že úspešnejšia by som povedal ako tá jesenná. Že tam ešte ľudia tak ako nevedeli, do čoho idú. Ale tým, že už sa o tom tak veľa rozpráva a veľa je toho aj v médiách, tak sa tie lístky predávajú ako keby ľahšie. A čiže venujem sa tomuto. Ale je to postavené trošku inak, že ten László tiež má svoj vývoj. Hej, že už to nie je ako v Uragáne, že čižmy a veľké fúzy a klobúk a…
Erik Lakomý: Mladý Európan, hej?
Andy Kraus: (smiech) A nie sú tie fóry o tom, že neviem po slovensky, hej, že proste tam väčšina tých fórov bolo, že nerozumel tomu Františkovi a celé to bolo postavené na tom nedorozumení. Kdežto teraz už sú tie fóry, že riešim témy obdobné, ako riešia iní standupisti v rámci svojich týchto. Aj keď ja to za standup nepovažujem to, čo ja robím.
Erik Lakomý: To je možno ešte taká otázka, že aj prečo si sa rozhodol možno ísť do toho standupu, že keď si taký biznisový, že či jednak aj to či cítiš? A potom, že či ten standup je reálne standup, alebo jak to ty vnímaš, hej?
Andy Kraus: To je, ono je to ťažko zadefinovať úplne presne, že čo to ten standup je, hej, že keď to zoberieš tak ako veľmi voľne, tak v podstate každý, kto sa dokáže postaviť na pódium sám za mikrofón a vie zabaviť tých ľudí, keď to berieš naozaj veľmi tak akože široko, tak ako OK. Je to standup. Ale keď to berieš tak prísnejšie trošku, tak v standupe by si napríklad, že vraj, ja neviem, nemal byť za postavu. Že by si mal ísť akože sám za seba, čo ja nespĺňam, hej. Ja som tam za toho Lászla a idem proste týmto štýlom. Nemali by sa hovoriť vtipy že vraj, čo spĺňam. Akože vtipy nerozprávam, je to vlastne akože autorské. A možno nespĺňam takú tú podmienku v rámci toho, že ono je to skôr storytelling jak standup a že ten rozdiel som počúval veľmi vydarenú epizódu so Simonou Salátovou, tak ona to presne pomenovala, že to je ten basketbal, hej, že proste trikrát ťuk a hodíš. Že tak by tie fóry mali ako keby ísť. Pri tom storytellingu je to trochu iné, lebo ideš ako keby jednu tému dlhšie. Ale ja aj ten storytelling mám urobený tak, že ten László to rozpráva, že nečakáš dve minúty na pointu. Aj v rámci toho príbehu také krátke odbočky a sú tam také mini pointy, hej, že proste idú tie dvojkové koše a raz za čas príde trojkový, hej, že potom…
Erik Lakomý: A potom zavesíš.
Andy Kraus: A potom zavesíš. (smiech) Takže išiel som s takou malou dušičkou do toho, lebo som tak ako nevedel. A obdivujem naozaj každého jedného, kto naberie tú guráž, že sa postaví sám za mikrofón pred 200, 300, 400 ľudí a dá zo seba niečo, čo tí ľudia ocenia smiechom.
Erik Lakomý: Hej a necítiš možno také ,že trošku pálenie na chrbte, že si prišiel teraz do ich rajóniku medzi tých standupistov a že načo proste ten László…
Andy Kraus: Ale áno. Asi hej, lebo cítim to a ja im to neberiem, ani sa im do toho nechcem. Preto ja hovorím, že ja sa necítim byť standupista. Hej, že ja proste kým budem chodiť s Lászlom, tak to beriem, že je to ja neviem nejaká oneman show, alebo ako to proste nazvať. To mi nemôžu zobrať. Ale ako poznám sa s mnohými, s ktorými mám akože veľmi dobré vzťahy. A nemyslím si, že je tam proste taká nejaká averzia, alebo že by to proste brali, že dokonca ma akože v rámci Temných kecov ma pozvali už nie ako Lászla, ale ako mňa ako Andyho, že aby som si to vyskúšal aj bez fúzov. Takže za toto som Ivovi Ladižinskému veľmi povďačný, lebo je to zase iná skúsenosť. A ale asi áno, asi niektorí ma tak akože vnímajú. A teraz neviem, že z akého dôvodu, že či to je akože biznisové nejaké ohrozenie, alebo…
Erik Lakomý: A tak to je asi stále tak, že keď príde niekto nový do nejakej akože už vyšliapanej, vyšliapaného chodníčku a skupinky, tak stále trvá nejaký čas…
Andy Kraus: Asi áno. A ono vždycky, bohužiaľ, ako ten László a Uragán a všetky tieto veci budú vnímané trošku tak akože medzi prsty. Hej, že proste to proste nie je úplne to, že je to taká nejaká podpásová zábava ľudová. Ale na toto ja nemám ako nejaký argument. Len zase keď vidím tých ľudí, ktorí na tieto predstavenia chodia, tak to proste nie sú len nejakí akože nižšie IQ alebo… To sú proste… Ja to vždycky hovorím taký akože len taký jemný príklad, že na Uragán chodieval napríklad pán Traubner, na Uragán chodil Eduard Kukan ako veľký fanúšik pravidelne. My sme mali jednu epizódu, kde sedel vedľa, že Žigo Pálffy a Kukan sedeli vedľa seba.
Erik Lakomý: Tak to je riadna kombinácia.
Andy Kraus: Hej a máš vlastne, ale tak to je, že naozaj to zasiahlo…
Erik Lakomý: Všetko, hej, ale nie, to podľa mňa vôbec sa to nedá takto posudzovať, že aký typ humoru, že aj taký je aj možno ten človek, lebo ja poznám mnoho inteligentných ľudí, ktorí proste potrebujú úplne stupidný humor, aby sa utiekli z tej reality každodenného života. Takže…
Andy Kraus: Ja sa tiež považujem za inteligentného človeka a po celom dni večer, keď predtým, ako idem spať, aby som vypol mozog, tak si pustím FailArmy na YouTube.
Erik Lakomý: A šteniatka.
Andy Kraus: (smiech) Lebo nemám proste náladu na nič iné, hej. Jednoducho ako už ťažký nejaký seriál alebo ešte Modern family, to je také akože už druhýkrát ideme od začiatku s manželkou. A to sa vypnem, lebo to niekedy fakt akože potrebuješ. Ešte jedna vec k tomuto, ma zastav, keď rozprávam veľa, že ja to vnímam tak, že skôr či použiť naozaj, že standup ako standup – trikrát bum a kôš -, alebo ten storytelling je u mňa podľa toho, že v akom som prostredí. Že pokým idem do sály, kde tí ľudia sedia divadelne, tak ten storytelling je lepší, lebo tí ľudia si počkajú na tú pointu, idú a sústredia sa na teba a bavia sa a je to také divadelnejšie. Kdežto keď idem do klubu, kde tí ľudia majú veľa iných aktivít, ktoré ich rozptyľujú…
Erik Lakomý: Môžu si sŕkať.
Andy Kraus: Sú tam priatelia, môžu si sŕkať, sú osvetlení, nie sú v tme, chodia čašníci medzi nimi, tak tam musíš ísť týmto štýlom, že musíš proste dávať tie fóry takto 1 za druhým.
Erik Lakomý: Keď 1 nechytíš, chytíš druhý.
Andy Kraus: Chytíš druhý a lietaš z témy do témy a nemusí to byť proste… Čiže ja vidím ten rozdiel v tom.
Erik Lakomý: Áno, to je veľmi zaujímavé. Dobre, ja len poviem, že počúvate deväťdesiatu deviatu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní. Mojím dnešným hosťom je Andy Kraus. Myslím, že veľmi výživná, zábavná a zároveň inšpiratívna debata. Bavili sme sa o tom, ako funguje biznis v showbiznise, ako sa tvoria scenáre, ako vznikala jeho herecká kariéra, ako vznikol Uragán. A v druhej časti sa budeme baviť o iných biznisoch, nie o showbiznise a celkovo len tak o živote a plánoch do budúcna. A ešte spomeniem, že aj táto epizóda vzniká s podporou PROSIGHT Slovensko.
Tak Andy, poďme na tú druhú časť.
Andy Kraus: To bude menej zábavné. (smiech)
Erik Lakomý: Ale tak stále je na konci nejaká vtipná…
Andy Kraus: Nejakú pointu dám.
Erik Lakomý: Ešte možno máš nejaké odporúčanie, alebo ani nie, že skôr odporúčanie, ale že aj možno podľa čoho si ty vyberáš, do akého projektu ideš, nejdeš? Alebo čo je možno také, že už cez, kde by si nešiel?
Andy Kraus: Ako ja by som sa tu veľmi nerád staval do nejakej pozície dakoho, kto môže rozdávať nejaké rady alebo skúsenosti. Vieš, čo? Neviem. Ja sa napríklad necítim ani ako herec, že by som, ja len toho Lászla viem hrať. Akože mne keby si dal nejakú postavu, jednak som už ním poznačený, hej, že bolo by veľmi ťažké pre mňa teraz hrať nejakú vážnu postavu v nejakom filme, lebo by to proste ľudia nezobrali, hej. Takže radu, ako do čoho by som nešiel? Ja som napríklad nikdy nerobil, že politickú satiru. Kvôli tomu, lebo ja sa v politike nevyznám. A myslím si, že keď to chceš robiť a dobre to chceš robiť, tak sa v tom vyznať musíš. Mňa tá politika že absolútne nezaujíma. Ja si proste žijem svoj život a je mi úplne jedno, že zatiaľ ma to nejak…
Erik Lakomý: Takže žije sa ti dobre?
Andy Kraus: Áno, nikdy ma to nijak neovplyvnilo, že či bol ten alebo henten. Ako vnímam, ako viem, ako sa volá naša pani prezidentka a asi nejakých členov vlády by som ti vedel vymenovať. Ale akože neriešim to vôbec. Ako správy nepozerám, lebo načo? A to ťa len do depresie hodí. Takže to som tak ako veľmi dal bokom. Že do čoho by som nešiel… Nešiel by som možno do… To je pocitové, že pokým by som, pokým by som mal pocit, že by som sa tam cítil trápne v tom projekte, tak by som doňho nešiel. Odmietol som teraz napríklad taký 1 projekt, ktorý… Nebudem ho menovať, aby som mu neublížil. Ale poznám ho už z českej verzie, ide sa teraz robiť ako kebyže slovenská. Už som si povedal, že asi nie, že toto je proste, čo by bol asi taký nejaký krok späť u mňa. Čiže musím sa v tom projekte cítiť dobre. Pokým ma zavolajú niekde ako hosťa, tak väčšinou ako neodmietnem. Lebo aj to, že si furt na obraze, ti robí nejaké promo, takže beriem to z takéhoto pohľadu. A väčšinou sú to príjemné relácie, do ktorých idem. Ale ako člen nejakého vyslovene už tímu, ktorý by sa mal pravidelne v tom projekte objavovať, to už sa tak rozhodujem, že ale pocitovo fakt. Niekedy sa možno rozhodnem zle, neviem.
Erik Lakomý: A chcel by si to aj možno nejak posúvať na niekoho ďalšieho, že ty už len tak akože taký neviem, či to nazvať, že konzultant v biznise? To je veľmi zaujímavé slovo. Čo sa týka toho scenáru a celkovo produkcie a tak ďalej?
Andy Kraus: Vieš, čo? Stále som v takej fáze, že všetky veci, ktoré robím biznisovo, sa snažím čo najviac si obsiahnuť sám, že proste nedelegovať tie veci na niekoho ďalšieho. A až do fázy, kým už to fakt, že nezvládam, kedy už to začína byť také, že už a teraz je tá fáza… (smiech)
Erik Lakomý: Ideálny čas?
Andy Kraus: No, lebo totižto dostal som sa do fázy, že teda robím… Ja som chcel s tým Lászlom sa na jeseň rozlúčiť. Ja som chcel, že jeseň dáme, koniec, bum. Len začali volať kulturáky, že či nedôjdeme aj na jar a my sme sa dopočuli, že tam. Oni to sledujú. Tí ľudia, ktorí to naozaj, ktorých to baví v tých kulturákoch tie referentky rôzne, tak oni si sledujú na tých predpredajoch a všade, že ako sa tie predstavenia predávajú. A keď sa niektoré predáva dobre, tak si ho pýtajú potom. Takže mne sa tá jar alebo nám tá jar sa zaplnila vlastne týmto spôsobom, že si nás ľudia už teda pýtajú alebo kulturáky. A jeseň sa začína plniť štýlom, že tam, kde sme boli, chcú, aby sme došli znova. Takže a mne je ľúto proste zase z biznisového hľadiska mi je ľúto teraz to seknúť, lebo vidím, že záujem je. A aj keby som sa chcel už profilovať trochu inak, že už bez fúzov, bez prízvuku a sám za seba, že popri tom simultánne si rozbieham Postojačky a popri tom ešte by som chcel robiť jedno predstavenie, kde nebudem vôbec akože účinkovať a predávať ho ako agentúra. Začína byť toho veľa. Ale mali sme od tohto biznisu odísť preč, že? (smiech)
Erik Lakomý: Hej, hej, hej.
Andy Kraus: Dobre, tak už…
Erik Lakomý: Dobre, však poďme na tú druhú časť. Spomínal si, že nejaké tričká?
Andy Kraus: Áno.
Erik Lakomý: To bol 1 biznis. Ešte viem, že si mal rozbehnuté nejaké gastroprevádzky.
Andy Kraus: Áno.
Erik Lakomý: To bol druhý biznis. Koľko je ešte tých biznisov?
Andy Kraus: Tak tento gastro bol taký akože najbolestivejší finančne. Zase ako takto – neprerobil som na tom veľmi veľa, lebo niečo sa ešte stále vracia. Niektoré gastro zariadenia ešte predávam. (smiech) Niektoré prevádzky odstupujem.
Erik Lakomý: Cena nerezu ide hore.
Andy Kraus: Dve už, áno, dve už som odstúpil. Takže ono sa to asi dostane do takej možno nejakej nuly v konečnom dôsledku, ale tej energie a nervov, čo som tam v tom gastre stratil, to je proste akože veľa. Zase akože nechcem nikomu radiť. Lebo možno takú jednu dobrú radu, že naozaj nejsť bezhlavo do nejakého projektu, v ktorom nie ste doma. Že naozaj ja som si potreboval od toho showbizu trošku oddýchnuť. Jak skončili Susedia, som si povedal, že teraz rok budem robiť dačo iné. Ale mal som si iné niečo zobrať. Akože do gastra naozaj by asi mali ísť len ľudia, ktorí jednak sa tomu môžu venovať 24/7, to znamená, že aj tam bude, aj tam bude predávať. Ako rodinné biznisy asi môžu takto fungovať. A je to čím ďalej tým horšie.
Erik Lakomý: Čo bolo na tom najzložitejšie pre teba?
Andy Kraus: Ľudia.
Erik Lakomý: Ľudia, hej?
Andy Kraus: Ľudia. To sa rozbiehalo niekedy v apríli. Apríl, máj, jún keď som tam naozaj bol skoro od rána do večera, tak to fungovalo. Potom som odišiel na 2 týždne na dovolenku v júli.
Erik Lakomý: Ruka hore.
Andy Kraus: Musel som to všetko vyhodiť, keď som sa vrátil, lebo som proste zistil, čo sa tam deje a nemal som čas zisťovať, že kto, kedy. Ale asi všetci. Tak sa to proste vyrazilo komplet. A v strede sezóny už nových ľudí nezoženieš, takže to proste akože zakapalo celé a už by som do toho nešiel.
Erik Lakomý: A to boli aké typy prevádzok? Kaviarne?
Andy Kraus: To bola jedna taká cukrárnička, jeden taký grilbar a jeden bufet na pláži. Ten bufet na pláži ten bol taký akože najvýživnejší. Ale tiež no, proste musíš tam, musíš tam stáť, musíš to kontrolovať. Nepomôžu ti kamery, nepomôže ti dobrý systém taký ten ani skladový nič. Proste tí ľudia, ktorí keď ty, ktorý sa v tom nevyznáš, zamestnáš človeka, ktorý je v tom 20 rokov, nadávať sa tu asi nemôže, že?
Erik Lakomý: Môžeš kľudne, vypípame.
Andy Kraus: Tak ťa odrbe strašným spôsobom. A tak, že…
Erik Lakomý: Že nevieš, kde ti hlava stojí.
Andy Kraus: Nevieš, kde. Ako na konci mesiaca vieš, že to nefunguje, lebo proste dobré tržby a zisk žiadny. Tak aj laik pochopí, že asi sa niečo deje. Len nemáš šancu zistiť, že kde.
Erik Lakomý: Nie je potom možno aj cesta, že ak máš nejakého takého človeka, že dať mu nejaký podiel alebo takto, že ísť spolu s ním? Či aj tak by ťa odrbal?
Andy Kraus: Nájsť dobrého prevádzkara je tiež akože veľmi ,veľmi ťažké. Akože mám ešte jednu takú, 1 taký bufet a ten funguje naozaj vďaka tomu, že to robím s chalanom, ktorý je v tom biznise už 20 rokov. A on tam robí toho prevádzkara a sme kamaráti a si dôverujeme. A ja proste neriešim tam skoro nič, to ide proste bez môjho nejakého, ja som investor v podstate.
Erik Lakomý: Takže takto je asi jediný spôsob, keď nie si úplne doma v gastre. Asi aj veľa času si to vyžaduje?
Andy Kraus: No, aj to a to bola ďalšia vec, že tak mám malú dcéru, mám rodinu a už to začalo zasahovať do môjho súkromia. A už že aj keď som bol doma dajme tomu, tak furt som bol hlavou tam. A furt niekto niečo volal, furt niekto mal nejaký problém. A to sú tiež také veci, že človek zavolá s problémom, že prvá voľba je zavolať šéfovi. Vieš, miesto toho, aby sa to snažil vyriešiť sám. Veľakrát sa mi stalo, že neprijatý hovor, lebo som proste nemohol zdvihnúť a 10 minút na to SMS-ka, že netreba, vyriešili sme. Hovorím, tak a no však prečo najprv neriešia a až keď nevedia vyriešiť, nezavolajú?
Erik Lakomý: Tak najjednoduchšie je sa spýtať šéfa, vieš.
Andy Kraus: Ale ako dennodenne proste 20 telefonátov zbytočných riešiť, to akože… No.
Erik Lakomý: Dobre a sú ešte nejaké iné biznisy, ktoré si skúšal, respektíve ktorým sa možno aj venuješ teraz?
Andy Kraus: Ešte som vyslovene také akože úplne mimo ako keby showbizu už nie. Chcel som taký portál urobiť taký, že Comedy podcast, kde by som združoval ako keby všetky možné podcastové veci, alebo rozhlasové to nazvime. Lebo boli tam normálne akože aj hrané také seriály sme tam robili. Ako nejak sa to proste, sa to dajako neuchytilo. Hej, že ale zase – urobil som tam asi 10 rôznych volajme to podcasty, dobre, 10 rôznych takých akože projektov a 8 z nich nevyšlo. Napriek tomu, že mne sa veľmi páčili. Hlavne také tie, čo boli, že také rozhlasové hry v podstate také krátke. Star crack, to bolo fakt dobré. A ako bavili sme sa pri tej nahrávke. Stálo ma to, samozrejme, peniaze, lebo tých umelcov som musel platiť. Nechcel som proste nikoho, aby to robil zadarmo, lebo si vážim umelcov. Ale ostali 2 – ostal ten László, ktorý v podstate mi ako keby aspoň sčasti tie nejaké investície, ktoré som do toho dal, vrátil. A ešte je také, že 50 odtieňov šedivej s pani doktorkou, áno, s pani doktorkou Šedivou, sexuologičkou, sme taký veľmi pekný podcast urobili a ideme to teraz vlastne pred Vianocami vydať knižne. Takže toto nepovažujem za úplne neúspešný projekt. Ale to, čo som z toho chcel, aby tu proste vznikol nejaký portál, kde bude plno zábavy takej rozhlasového typu, tak to sa mi nepodarilo.
Erik Lakomý: Dobre a možno spomínal si, že niekedy ti už to prerastalo cez hlavu a celkovo akoby vyžaduje si to asi dosť energie aj celkovo hlavou byť niekde inde mimo, že čo tebe najviac pomáha udržať si tú pohodu možno aj čo sa týka hlavy a čo sa týka tela? Bavili sme sa o tom cvičisku.
Andy Kraus: To cvičenie určite.
Erik Lakomý: Ešte máme tu aj otázku od Mareka, asi vieme od ktorého. Ako si spokojný so svojimi svalovými prírastkami?
Andy Kraus: (smiech) Tak počkám si na marcové meranie a uvidíme, že čo. Ako snažím sa. Teraz aj tú stravu som akože trošku upravil, tak je to motivujúce. To meranie tých hodnôt je motivujúce v tom, že naozaj sa snažíš, aby si vždy každý mesiac mal tie hodnoty lepšie. Tak trošku ťa to tak akože, ale som zvedavý, čo to spraví. Čiže to cvičenie ranné určite. Ja keď ráno nejdem cvičiť, tak cítim na sebe, že ten deň nie som taký výkonný. A potom rodina, samozrejme. Snažím sa nastaviť si ten pracovný čas tak, aby som už po tej štvrtej nejak veľmi nepracoval, že keď je toho veľa, tak už potom zase večer, hej, že ešte keď to všetko pospí, tak si niečo porobím. A od tej štvrtej sa snažím venovať sa rodine a to je také, že…
Erik Lakomý: Tu ešte rovno napojím aj na nie je to ani otázka, ale je to len taký pozdrav od Vierky, že máš veľmi milé a slušné deti a že ona bola ich pani učiteľka. Takže ťa pozdravuje aj tvoje deti.
Andy Kraus: Ó, tak to som rád. Hej, to sa jedná asi o tie staršie, takže… Takže ja mám 20-ročného syna, 17 mám ešte dcéru.
Erik Lakomý: Boris a Zoja.
Andy Kraus: Áno, áno, áno. To sú tí starší, to už sú dospelí ľudia. No, to už…
Erik Lakomý: Dobre. Vravíš teda, že to cvičenie. Máš ešte nejaké iné veci, ktoré ti pomáhajú tebe v relaxe? Myslím, že máš nejakú chalupu, nie, niekde na Myjave?
Andy Kraus: Chalupa je, hej, hej. Ale to beriem ako vlastne, že rodina, hej, že to je víkend. To je vyslovene také, že v piatok už berieme dieťa z jaslí skorej a o dvanástej alebo tak okolo tej štvrtej, jak sa podarí, tak ideme na chalupu. A tam si ten víkend naozaj tak akože užijem.
Erik Lakomý: Takže poriadna chlapská robota, hej, rúbanie dreva, kosenie.
Andy Kraus: Hej, hej. Je to také, že vyčistíš si hlavu. Akože fyzicky je to určite náročné tá chalupa, lebo stále treba dačo robiť. Ale na psychiku mi to robí veľmi dobre.
Erik Lakomý: Máš aj nejaký typ možno na knihu, podcast, hocičo, čo ťa v poslednej dobe nejak zasiahlo?
Andy Kraus: Ja sa stále vraciam k takým tým svojim, že keď vypadneš… Istý čas som strašne veľa čítal a tým pádom som mal taký prehľad, že keď som došiel do kníhkupectva, tak som vedel, kde mám siahnuť – autor, niečo nové od toho, čo už som čítal… A tým, že som z toho trošku vypadol, lebo naozaj iba na dovolenke mám čas, tak sa vraciam ako keby k starým veciam, ktoré ma bavili. Dostal som od Ježiška čítačku knižkovú, takže už fičím týmto štýlom. Tak Terry Pratchet je môj taký obľúbený a jeho Zeměplocha, ale v češtine to musí byť. Nie, že by som nemal rád slovenčinu, ale v češtine je to oveľa lepšie preložené ako v slovenčine.
Erik Lakomý: Takže určite dáme aj pod tento podcast do shownotov link. Tak si to prečítajte. Ty si dokonca napísal aj tiež knihu, nie, Route 67?
Andy Kraus: Route 67 je taká cestopisno, takže… Ale je to tak akože aj o mne, aj o tej ceste, čo sme na motorkách prešli s dvomi kamarátmi. Potom sú také dve knižky, ktoré boli k projektom. To ani nepovažujem za nejaké akože umelecké dielo. Ale keď som a to málokto vie, keď som mal 23, 4, tak som napísal knižku Jorge a Pedro. To je jediná moja autorská knižka, 500 výtlačkov sa len to. Takže je to rarita, že to je veľmi ťažko…
Erik Lakomý: Zberateľský kúsok, hej?
Andy Kraus: Keby sa našiel niekto, kto ju má, tak akože odkúpim, lebo nemám ani ja.
Erik Lakomý: Nemáš ani jednu, hej?
Andy Kraus: Mám, ako mám tú akože vytlačenú takú, takú ako nemám to v tej väzbe. Svoju takú verziu nejakú, ktorá išla do tlače, tak tú akože doma mám, ale vo väzbe… Keby sa niekto našiel, tak…
Erik Lakomý: Niekto vo väzbe možno má tú…
Andy Kraus: Niekto vo väzbe… (smiech)
Erik Lakomý: Dobre a ešte posledná otázočka od Simony, že aké sú tvoje plány do budúcna a sen a cieľ možno, ktorý by si si chcel splniť či už v osobnom alebo aj pracovnom živote? Máš nejaký taký, nejakú Nord star?
Andy Kraus: V osobnom živote myslím, že ten sen mám splnený, hej, že v podstate ako mám peknú rodinku, mám dobrý vzťah s deťmi z prvého manželstva, takže všetko sa tak ako nejak ustálilo po tých búrlivých rokoch. A tam mám sen, aby to takto ostalo. Hej, že v podstate nemám už ako keby nejaký vyšší level, po ktorom by som túžil v rámci osobného života. A v rámci toho, mne sa tie sny tak menia. Momentálne by som sa chcel tak nejak etablovať ako agentúra, ktorá vyrába dobré showky a predáva ich po celom Slovensku, možno do Čiech. A že každý rok aspoň jednu takúto nejakú dobrú vec priniesť. Nemusím v tom účinkovať, hej, čiže nejde mi o to, aby som… Aj keď bude mi to chýbať, samozrejme, že raz za čas vyliezť na to pódium je taký dobrý balzam na dušu. A uvidíme, ako to pôjde s tým odfúzením a tá premena toho Lászla na Andyho Krausa v rámci prezentácie sa na javisku bude veľmi náročná. Lebo keď 20 rokov si zafixovaný s fúzami a s prízvukom, že takýmto spôsobom zabávaš ľudí, tak potom je veľmi ťažké tie fúzy a prízvuk dať preč a zabávať tých ľudí sám za seba. Ale myslím, že to pôjde, len to bude potrebovať trošku čas.
Erik Lakomý: Jasné. Tak cesta je cieľ, keď už takto motivačne rozprávame. Považuješ sa možno za úspešného človeka? Alebo čo pre teba znamená možno úspech?
Andy Kraus: Neviem, ako asi som dokázal v minulosti možno nejaké veci, ktoré sa dajú považovať za úspech, že v podstate ako stále mi nikto nezobral to, že ten…
Erik Lakomý: Nebuď skromný hlavne.
Andy Kraus: (smiech) Stále si držím také to, že som, ako keby stojím nielen ja, samozrejme, stále hovorím, že bol to tím. Hej, len tak ma spájajú s tým akože ten Panelák, že vlastne najdlhšie vysielaný úspešný denný seriál. Stále tí Susedia to je ako keby taký, že a hlavne prvý. Hej, že prvý sitkom úspešný na Slovensku, že takéto nejaké veci mám za sebou. Som na to, samozrejme, pyšný. Ale vždy to vnímam tak, že to je proste nielen moja zásluha, že proste tam ako veľa ľudí sa na tom muselo podieľať a veľa dobrých vecí sa muselo spojiť, aby toto vzniklo. Som vďačný za to, že takéto veci, že som teda mohol byť pri tom. A tak neviem, akože ťažko to…
Erik Lakomý: Berieš to tak akože prirodzene, hej?
Andy Kraus: Ja to tak ako nejak neprežívam, ale keď to beriem vyslovene takto faktograficky, že proste keď vieš vymenovať zopár takýchto vecí, ktoré máš za sebou, tak asi sa môžem považovať za nejakého úspešného človeka. Aj keď zase určite urobil som aj v tom biznise veľa chýb a veľa vecí som mohol robiť inak. A keby som ich robil lepšie, tak by som mohol byť ešte úspešnejší. (smiech)
Erik Lakomý: A tak vidím ti to na očiach, že ty sa neuspokojíš len tak s niečím, ale že skúšaš stále nové veci. Samozrejme, to je asi dôležité v podnikaní, že padnúť na hubu a potom sa zase postaviť a ísť ďalej, nie?
Andy Kraus: Ja mám takú jednu vlastnosť a to moja manželka vie, že mám také niečo bohémske v sebe. Že proste, že neriešim tie neúspechy až tak nejak veľmi a ani tie peniaze. Akože jasné, že sú dôležité a jasné, že sa poteším, keď nejaký biznis sa podarí a sú z toho peniaze a môžem ísť na peknú dovolenku. Ale keď to nevyjde, tak akože proste mávnem rukou, hej. Akože…
Erik Lakomý: Zarobíš si inak.
Andy Kraus: No, ako mrzí ma to, samozrejme, keď si predstavím, že čo z tých peňazí, ktoré som niekde oplieskal zlým rozhodnutím, som mohol dajme tomu mať, hej. Ale potom si poviem, že nevadí. Vždy to beriem tak, že v tom momente, keď o tom rozprávam, že keď som v pohode a sa cítim dobre a som niekde, tak si poviem, že všetky tie veci, ktoré sa udiali predtým aj nie dobré, asi mali nejaký význam a neľutujem nič, čo sa stalo. A tak to nie je asi moja myšlienka toto.
Erik Lakomý: Nie, ale akože takto celé keď to prepojíš s tým, čo si nám povedal, aj celá tá cesta tvoja a akoby aj tvoj pohľad na vec je podľa mňa akože fakt veľmi inšpiratívny. A ani nemám čo k tomu dodať. Možno ešte nejaký odkaz na záver, ak by si chcel alebo vtip, alebo čo? (smiech)
Andy Kraus: (smiech) Vtipy nerád rozprávam. A nerád ešte nahrávam také tie pozdravy. To sa cítim, že… Nahraj pre moju dcéru… To odmietam, akože bohužiaľ, no. Necítim sa byť natoľko nejaká osobnosť, aby som tu dával nejaké odkazy ľuďom alebo posolstvá akože vôbec. Čiže každý nech sa tak akože riadi podľa seba. A hocičo už teraz poviem, tak budú vnímať ako posolstvo. (smiech) Tak si len užívajte život.
Erik Lakomý: No, to je krásne. Ja ti veľmi pekne ďakujem. Dozvedel som sa množstvo vecí.
Andy Kraus: Ďakujem aj ja.
Erik Lakomý: Mojím dnešným hosťom bol Andy Kraus a ja takisto ďakujem aj vám, poslucháči, že ste nám poslali otázky. Snažil som sa ich zapojiť do rozhovoru. A myslím si, že veľmi dobre to sadlo. Takže do budúcna sa nebojte aj vy pýtať a takisto vás zapojíme a stanete sa možno nejakým spolutvorcom tohto obsahu. Takže ešte raz Andy ďakujem.
Andy Kraus: Ďakujem aj ja za pozvanie, pekný deň.
Erik Lakomý: Počúvali ste deväťdesiatu deviatu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní. Aj táto epizóda vznikla s podporou PROSIGHT Slovensko. A ak sa vám tento podcast páčil, tak neváhajte ho zdieľať či už na sociálnych sieťach, alebo len tak pošlite svojim kamošom a známym. Dopočutia.
