fbpx

Pre nepočujúcich: NRoP 091: Od relaxu k zaplneným výstavám. Ako spojiť umenie a podnikanie?

Hosť: Boris Chmel / LinkedIn,Instagram 
Moderátorka: Simona Hanová / LinkedIn,Instagram
Prepis pre nepočujúcich: Michaela Dlhá 

Úvod 

Ak niečo robíte, tak naozaj treba to robiť otvorenou hlavou, srdcom, nebáť sa za to a nerobiť zlé veci počas tej cesty, počas vlastne svojej cesty životnej. A tie dobré veci by si vás mali nájsť. Ak tam je niečo také, ak je tam talent, pokora, otvorená myseľ, tak jednoducho treba robiť dobré veci a ono sa to nejakým spôsobom vráti skôr či neskôr. 

(koniec úvodu) 

Simona Hanová: Čo majú spoločné umelci a podnikatelia? Obaja majú radi vlastné tempo, podstupujú riziko a tvoria. Obaja majú víziu a potrebu niečo vytvoriť. Aj umelci, aj podnikatelia premýšľajú nad tým, čo chcú vytvoriť a ako si tým zarobiť na živobytie. Moje meno je Simona Hanová a vítam vás pri počúvaní ďalšej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní, ktorý vzniká s podporou PROSIGHT, v ktorej sa dnes budem zhovárať na tému prepojenia umeleckého a podnikateľského sveta s výtvarníkom Borisom Chmelom. Boris, vitaj. 

Boris Chmel: Ďakujem pekne za pozvanie. Ahoj. 

Simona Hanová: Teším sa, že si tu. Boris, ja som ťa síce predstavila ako výtvarníka, avšak ty máš za sebou naozaj bohatú kariéru dlhoročnú v printových, rozhlasových, televíznych médiách, ktorá trvala alebo aj trvá viac ako 20 rokov. Ja len v rýchlosti spomeniem – pôsobil si ako novinár, moderátor, hovorca, za čo si získal aj cenu 3-krát Hovorca roka. Pracoval si v oblasti komunikácie a PR. Ja sa ťa chcem spýtať, že k čomu z tohto celého bohatého výberu si mal ty najbližšie? Čo ťa najviac bavilo? 

Boris Chmel: No, úprimne povedané ja som už ako dieťa začal maľovať. Čiže to si ma pekne oslovila a v poslednom čase sa mi to naozaj stáva, že mi hovoria ľudia výtvarník. Na to si ja neviem zvyknúť, lebo ja sa považujem skôr za komunikátora. Ale je pravda, že k tomu výtvarnému umeniu som mal blízko už od detstva, od ja neviem desiatich – jedenástich rokov, keď som dostal prvé olejové farby od rodičov. Potom to ustalo, začal som sa venovať komunikácii a to zatiaľ považujem stále za tú svoju prioritu alebo za to, za ten svoj core, ktorý robím – komunikácia so svetom, s okolím či už prostredníctvom slova, obrazov. Takže napĺňa ma, napĺňajú ma obidve veci rovnako. Ale zas na druhej strane mám to tak rozdelené, že tá komunikácia je viac náročná psychicky, lebo komunikujete s rôznym typom ľudí na rôznych úrovniach. Máte kontakty, budujete kontakty a je to veľmi psychicky náročné potom to si v sebe trošku usadiť a ustáť toľko názorov, s ktorými možno niekedy nesúhlasíte. Tak to balansujem týmto výtvarným umením respektíve maľovaním a nachádzam tam nejaký vnútorný pokoj a rovnováhu, aby som prežil, aby som ďalej mohol fungovať. Čiže balansujem to takto jedno s druhým. 

Simona Hanová: Áno, čiže vlastne to bol aj dôvod, hej, prečo si začal? Potom takto neskôr si sa vydal vlastne z tej mediálnej sféry. 

Boris Chmel: Ono to tak prirodzene nejak prešlo a prišlo, že v podstate to išlo aj paralelne vedľa seba. Ale v istom období života ja keď som sa oženil a čakali sme prvé dieťa, tak som sa trošku aj upokojil vnútorne. Povedal som si, že už mám tie divoké roky za sebou, už teraz musím mať aj nejakú tú zodpovednosť a snažiť sa žiť zdravšie a aj, samozrejme, psychicky, ako som spomínal. A asi po dvadsiatich rokoch som sa oblúkom vrátil k maľovaniu. Lebo ja som – to ešte možno veľa ľudí nevie – ja som to chcel ísť pôvodne študovať maľbu na VŠVU. Keď som končil gymnázium, chodil som na rôzne také prípravné krúžky k výtvarníkom. A nakoniec som na tie prijímačky nešiel, som sa rozhodol, že budem študovať trošku teórie umenia čiže estetiku, históriu. Takže od toho som sa v tom čase odklonil od toho maľovania. A keď som vyštudoval… 

Simona Hanová: Ale mal si k tomu blízko? 

Boris Chmel: Mal som, mal. Ako raz do roka som si namaľoval nejaký obrázok, aby som nevybehol z toho, ale nebolo to pravidelné. Bolo to naozaj vtedy len také, že nejaké… Náhle ma prepadol nejaký pocit, tak som to raz do roka urobil. Ale nebola v tom žiadna pravidelnosť. No a v podstate po škole som nastúpil do PR agentúry a potom do médií. Čiže tiež som sa nevenoval tomu, čo som úplne vyštudoval. Ale to umenie bolo stále ako keby prítomné v tom mojom živote a zhruba po tých dvadsiatich rokoch, teda v tom období, keď sme čakali prvého syna, tak som si povedal, že však videl som nejaké plátna ja neviem v nejakom obchode, tak si to skús kúpiť a vedľa toho farby pozerám akrilové. Kedysi som mal olejové, teraz tie akrilové, lebo ich je strašne veľa odtieňov. Tak som si to nakúpil a začal som postupne sám pre seba maľovať. 

Simona Hanová: Čiže v podstate to začalo tak, že začal si si len tak pre seba. Lenže potom sa to vlastne vyvŕbilo tak, že napriek tomu, že ty o sebe stále tvrdíš, že ty nie si žiadny podnikateľ, aj keď sme spolu predtým telefonovali, tak ja som ťa pozvala do podcastu. A ty si mi povedal, že a čo ja by som vám tam akože hovoril? Že ja nie som podnikateľ. Napriek tomu sa stalo to, že tebe sa počas troch rokov podarilo zorganizovať až 11 výstav, čo je naozaj ako… a ešte popri manažérskej práci. Čo je naozaj obdivuhodné. Čiže naozaj to neostalo len pri tom, že si si len tak nejako maľoval. 

Boris Chmel: No, tak tých výstav – už ťa možno trošku poopravím – je 13, lebo ešte som cez leto mal jednu a teraz mám aj zimnú výstavu – obidve v Košiciach. Takže sa to rozbehlo pre mňa takýmto svojským záhadným spôsobom, že ľudia začali oslovovať. Ale musím povedať, že to vlastne to, to vôbec akože zverejnenie na verejnosti, lebo najprv svojim známym, že maľujem, mi trvalo veľmi dlho. Asi rok, rok a pol som maľoval tak, že… 

Simona Hanová: Tajne. 

Boris Chmel: No, tajne. Áno, v jednej izbe. Žena bola rada, lebo som pofarbil všetko, čo sa tam dalo. Takže som si tam urobil taký svoj ateliér. A maľoval som to bez toho, že by som to zverejňoval. Postupne som to začal ukazovať cez sociálne siete veľmi, veľmi opatrne. Lebo ono je to taká intímna vec. Keď maľujete, maľujete svoje vnútro, svoje pocity a ukazovať to iným ľuďom trvalo mi chvíľku, kým som prekonal – krásne slovo české je stud. Nie je to hanba, ale ako keby trošku je to… Bál som sa ísť na verejnosť s tým, čo je vo mne, a trvalo to asi rok a pol. Potom som to začal zverejňovať a čoraz viac známych keď to videlo, mi hovorilo však a nechceš to predávať, alebo nechceš to dávať na výstavy? Lebo je to škoda, keď to budeš mať u seba doma. Takže pamätám si prvý obraz som predal myslím, že v roku 2016 môjmu kamarátovi, ktorý potom… právnikovi, ktorý si vlastne celú ich právnickú kanceláriu postupne z toho urobil ako keby moju galériu stálu. A už začalo sa to nabaľovať a po istom čase sa mi ozvala jedna pani kurátorka s tým, že organizuje výstavy a či by som nemal záujem aj ja o nejakú výstavu, ktorú by mi pomohla usporiadať. To bolo myslím, že v roku 2019. A ja som súhlasil, no a ono sa to tak začalo nabaľovať samé. 

Simona Hanová: Vedel by si možnože aj prezradiť, že ako to vlastne funguje, keď napríklad ja by som si chcela zorganizovať výstavu, čo je asi nereálne, lebo ja naozaj nie som veľmi akože na maľovanie obrazov. To prenechávam radšej tomu, kto sa v tom vyzná. 

Boris Chmel: Abstraktné môžeš vyskúšať vždy. (smiech) 

Simona Hanová: No, jasné, to som skúšala. Áno, to, to je fajn. 

Boris Chmel: No, áno. 

Simona Hanová: Ale dôležité je, že ma to baví, tak súkromne podľa mňa človek môže pre vlastnú psychohygienu robiť čokoľvek. Tak kebyže si chcem povedzme zorganizovať tú výstavu, teba oslovila kurátorka a potom nasledovalo čo? 

Boris Chmel: Prvá výstava mala v celku úspech. Musím povedať, že bolo tam aj pomerne veľa návštevníkov, trvala asi mesiac a pol. A tak sme sa dohodli s pani kurátorkou, že budeme pokračovať ďalej v tej spolupráci a v priebehu toho roka sme ešte urobili nejaké ďalšie dve výstavy. A následne ďalší rok takisto sme pokračovali, ale do toho sa mi začali ešte ozývať ďalší ľudia, ktorí vlastnia nejaké priestory, kde sa dá vystavovať. Na základe toho, čo som uverejňoval na sociálnych sieťach na Instagrame alebo Facebooku. 

Simona Hanová: Čiže tá propagácia na sociálnych sieťach je extrémne dôležitá? 

Boris Chmel: Toto zabralo v podstate ako prvé, hej. Tam som to, ani som ešte nevedel, ako robiť marketingové veci, ale v podstate sociálne siete, vytvoril som si vlastnú stránku umeleckú a išlo to potom takým rýchlym spôsobom. Čím viac ľudí tie obrazy videlo alebo si ich kúpilo, tak ukazovali to svojim známym a tak ďalej. Čiže sa to rozširovalo až tak, že som mal výstavu v Rakúsku, dve výstavy v Prahe a momentálne mám výstavu v Košiciach, hej. Takže je to také, že sa mi naozaj začali sami ozývať ľudia a to je také akože to ma nie, že motivuje, ale teší ma to a inšpiruje ma to možno k ďalšej tvorbe, lebo niekde to nezastalo. Ono to niekde pokračuje. Ja stále hovorím, že maľujem pre seba a keď sa to takýmto spôsobom šíri a páči ľuďom, tak ono je to určitá forma inšpirácie ďalej. 

Simona Hanová: To je možno aj tip pre začínajúcich umelcov alebo pre študentov, že naozaj sa nebáť a šíriť to cez tie sociálne siete. 

Boris Chmel: Áno, ja si myslím, že toto je cesta v dnešnej dobe. A ešte tam je dôležité robiť to srdcom. Je to a to práve mladí ľudia možno študenti presne ešte majú to nadšenie. Takže určite týmto spôsobom by to mohlo ísť podľa mňa. Keď sa nebudú báť zo seba dostávať to, čo chcú, a začať to zverejňovať a pomáhať si. Lebo dneska asi ťažko niekto pomôže a buď budú mať šťastie, ako som mal ja šťastie, alebo to možno bude ešte chvíľku dlhšie trvať. 

Simona Hanová: Ja som sa ťa aj presne chcela opýtať, že čo by si odporúčal takým začínajúcim umelcom? Lebo častokrát sa používa výraz a najmä u nás, že nejaký hladujúci umelec. A to rodičia veľakrát keď počujú, že umenie študovať, to čo z teba bude? A koľko ty budeš zarábať? Čo by si ešte im možnože poradil? 

Boris Chmel: No, ono to je ťažké, lebo keď sa niekto rozhodne študovať umenie, tak ide s tým do toho, že ten štandardný spôsob života asi už nebude nikdy viesť. Vieš, že 8-hodinová pracovná doba, ráno vstane, ide o štvrtej domov a zabalí prácu. Skôr naopak, že ten životný rytmus majú títo ľudia otočený už od tohto veku. A určitým spôsobom to musí byť aj také voľnomyšlienkarstvo a plná hlava nápadov, hej. Čiže tam podľa mňa je naozaj jedine to, že ísť podľa srdca a nebrať ohľad na nič, žiadne kompromisy nerobiť. A ono to keď to má prísť, tak to príde, ak tam niečo je v tom nejaký talent alebo niečo podobné. Takže vtedy… Lebo ťažko to generalizovať. Je veľa umelcov, ktorí možno majú problémy aj v dnešnej dobe. Dnes zrejme keď je takáto kríza celková v spoločnosti, nekupujú sa obrazy. Určite sú zberatelia, ktorí majú aj významnejších slovenských maliarov, ale pre takýchto malých začínajúcich to je ťažká cesta a ťažká doba na to, ako sa presadzovať. Ale tam asi len vydržať a vytrvať v tom úsilí. 

Simona Hanová: Myslíš si, že sa dá umením na Slovensku uživiť? 

Boris Chmel: Poznám pár dobrých akademických maliarov, ktorí sa tým dokážu uživiť. Ale tiež to neviem generalizovať, že či to platí všeobecne. Ako som spomenul, doba je ťažká. Treba asi vydržať a verím tomu, že sa to zmení, ako to bolo predtým. Lebo ja mám pocit, že pred pár rokmi to išlo. Ak mal niekto talent, bol dobrý, vystavoval hodne nielen doma, ale aj v zahraničí, tak to išlo. 

Simona Hanová: Áno. A ja sa ešte predsa len vrátim, že k tej výstave, ktorú alebo k tej organizácii, keďže sme v podcaste NA ROVINU o podnikaní. A mohol by si prezradiť, alebo že koľko približne stojí zorganizovanie takej výstavy? A aká je tá návratnosť? Ja viem, že to je taká otázka na telo. (smiech) 

Boris Chmel: Hej, hej, áno, áno, áno. To je… Každá bola iná, musím povedať. Je to veľmi, je to špecifické. Boli niektoré výstavy, ktoré sme sa dohodli a v podstate boli len zadarmo. Možno som na nejakú vernisáž tam nejaké občerstvenie zaplatil. Boli výstavy, ktoré bolo treba nejakú vstupnú investíciu ja neviem od 500 do 1000 €. A závisí to od daného momentu. Aj teraz momentálne je to tak nastavené, že tú predposlednú som mal takú, že som len obrazy priviezol do Košíc. A je to individuálne, ale tá návratnosť keď sa predá niečo, vždycky sa to nejakým spôsobom buď vyrovná, keď sa predá toho viac. Ja som mal, ako som spomenul, asi najúspešnejšiu tú prvú výstavu, kde som predal 5 obrazov alebo 6. To už sa nikdy nezopakovalo. To ešte bola doba pred tromi rokmi, keď ľudia možno mali na to aj peniažky, aj chuť, aj čas, aj energiu a aj náladu kupovať obrazy. Ale dnes je to tá výstava asi to je skôr promo udalosť ako zárobková udalosť. Čiže ale treba určite tie výstavy mať, aby to skrátka človek mal niekde napísané, že mám za sebou toľko a toľko výstav a ten krok za krokom nasledovať. I keď ja to robím stále ako hobby, hej. Čiže ja sa teším z každej jednej výstavy a neriešim, čo bude o rok. Uvidíme, buď to príde samé, alebo nie. 

Simona Hanová: Tak ty to robíš vlastne popri manažérskej práci, hej. Čiže nie je to, že… 

Boris Chmel: Tak, tak. A, našťastie, nie som na to odkázaný ešte. Áno, áno, finančne možno by som bol vo väčšom strese, keby som len zostal odkázaný na maľovanie. Ale presne, že ja mám skrátka prácu, ktorej sa venujem cez deň a keď potrebujem zrelaxovať, tak 2-krát, 2-3-krát do týždňa sa zatvorím večer v ateliéri a niečo zo seba dostanem vtedy. 

Simona Hanová: Ty si raz aj na jednej výstave povedal, že maľuješ, že raz ti ľudia prídu na to, že ty nemaľuješ pre nich ale pre seba. A že maľuješ preto, aby si sa nezbláznil. Neviem, či to správne citujem. 

Boris Chmel: Tak, tak, tak, tak, áno, že keď to, že raz na to ľudia musia prísť. Ale tak už keď som to zverejnil, dúfam, že už prišli. Lebo hovorím, ako som spomenul, je to veľmi osobná vec a ísť s tým na verejnosť a tie reakcie sú rôzne. Rôznym ľuďom sa niečo páči, niečo nepáči. Ja si to až tak nepripúšťam a idem stále podľa toho srdca a skúšam to tak, aby som tú psychohygienu z denného stresu a napätia, ktorý a nielen ako z pracovného, ale aj zo spoločenského a však to, čo sa deje dneska nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách, je znepokojujúce. Čiže treba si nejaký balans nájsť a ja ho hľadám v tomto okrem detí, samozrejme, ktoré vidím, ako rastú. A to ma ešte napĺňa ďalšou energiou. Tak potrebujem sa takto, takýmto spôsobom dostať do nejakej psychickej pohody. Lebo keď sa zavriem do toho ateliéru, tam mi čas prestane bežať. Úplne neviem, strácam prehľad. Hej, takže sadneš si a idem s nejakým nápadom. Väčšinou s takým, že mám už nejakú predstavu aspoň farebnú, že čo tam bude. Ale to sa… Ten proces tvorby je vždycky výnimočný v tom, že nikdy neviem, ako to dopadne. A veľakrát si poviem, že a teraz už je koniec, alebo ešte nie je? Ešte tam pridať? A toto sú tie veci, ktoré keď nad nimi rozmýšľam, tak si poviem, že ešte ten svet za niečo stojí, že mám ešte chuť pokračovať ďalej aj s tou energiou, ktorú mám aj v pracovnom, aj v súkromnom živote. 

Simona Hanová: Ty presne ako hovoríš, že do obrazov vkladáš tie aktuálne pocity, vyjadruješ ich cez rôzne motívy – vesmír, ženy, prírodu, občiansku angažovanosť. A naozaj, že vplývajú na teba zmeny v spoločnosti, ktoré sa dejú. A keby si mal teraz namaľovať nejaký obraz, alebo aké sú pocity tvoje dnes? Ako by si ich znázornil? 

Boris Chmel: Teraz posledný obraz som dokončil včera, predvčerom? A zistil som, keď som ho dokončil, že je veľmi podobný tomu predposlednému. (smiech) Momentálne sa mi tam objavuje taký pocit emotívny ani nie že kruhu, ale skôr špirály. A vlastne potom som sa nad tým zamyslel, že čo ma k tomu núti, alebo čo, čo je tou príčinou. Tak lebo ono to sú také abstraktné veci, ktoré sa končia nejakou špirálou a je tam, je tam pravdepodobne niečo také, že mám pocit, že to, čo tu zažívame, zažíva ľudstvo dlhé roky. Nie sú to optimistické obrazy, musím povedať. Sú to obrazy, ktoré ja z nich mám pocit napätia a až takej nejakej krutosti. A, samozrejme, tak a vplýva na mňa to, čo sa deje na Slovensku, to, čo sa deje za hranicami tuná. A všetky tieto veci a tým, že som študoval históriu, tak ja si to možno cez tie obrazy viac uvedomujem, že všetko tu už raz bolo. Všetko sa to krúti v tom istom, ľudstvo sa nezmenilo a teda musím povedať, že ale nie sú to príliš optimistické tieto posledné obrazy. Takže… 

Simona Hanová: Ja som aj si všimla, že naozaj ty nazývaš tie obrazy, že cítim za tým nejaký príbeh. A aj keď sa na to pozerám, že napríklad tie názvy ja som si len tak zapamätala, hej, že Klietka bláznov, Veľký šéf, Nad ránom zo žúru, Cesta k sebe, Nezabúdajme na minulosť, Kde to žijeme… Čiže naozaj je za tým nejaký príbeh a mne sa to na tom veľmi páči, hej, že niečo to človeku povie prostredníctvom toho umenia. 

Boris Chmel: Niekedy sú tie názvy najťažšie, ako to vymyslieť. A ako si spomínala tieto názvy, to sú presne ako viem, podľa čoho vznikli tie obrazy. Veľký šéf to bol taký obraz kohúta, ktorý zostal sám. Takže to bola jedna skúsenosť s jedným šéfom, hej, a podobné veci. (smiech) Ale áno, tie názvy sú niekedy najťažšie, lebo ono tie názvy presne mali by sa dotknúť aj tých ľudí, ktorí sa na to pozrú. A vidím, že teda nejaký dotyk to v tebe zanechalo. A ja sa často stretávam s tým, že to, čo vidím ja v tých obrazoch a na to sú dobré tie vernisáže, kde sa o tých obrazoch rozprávame, tí ľudia mi zas povedia, čo tam vidia iné, a ja to tam zrazu tiež uvidím. Že tie obrazy moje ako keby otvárali každému nejak niečo, čo tam zbadajú, a niečo sa mu vynorí z minulosti alebo nejaký zážitok. A častokrát ma prekvapí, čo tam ľudia vidia. Lebo ja tam urobím niečo, čo tam vidím ja, a oni mi to povedia a ja vidím ešte toto. Ja sa pozriem, máš pravdu, je to tam. Čiže aj tie názvy by mali korešpondovať trošku s tou náladou, ktorá v tom čase je vo mne a vyvolá nejakú emóciu. Ale je to, hovorím, je to veľmi ťažká robota. Názvy a vôbec témy výstav a tak ďalej to je samostatná kapitola. 

Simona Hanová: Ty celkovo aj tie presne aj tie výstavy naozaj máš také tematické. Majú nejaký príbeh. Možno by si mohol povedať o tej výstave, ktorá prebieha teraz do konca roka v Košiciach. 

Boris Chmel: Áno, tak teraz mám výstavu, to je taká spoločná výstava, sme tam myslím, že šiesti vo veľmi peknom a zrekonštruovanom priestore v Košiciach. Volá sa to Fabrika 48. Je to jesenná výstava, vlastne potrvá tým pádom ale až do konca myslím roka, čiže do konca decembra. A ten priestor je veľmi zaujímavý, je to taký coworkingový priestor, kde sú vnútri oblúkovité steny, má to dve alebo tri poschodia, tehlové steny. Čiže chodia tam ľudia aj pracovať, chodia sa tam najesť a zároveň sa tam nejaké veci predávajú – nábytok a tak ďalej. A medzi to sú obrazy vystavené a tá symbióza je tam veľmi, veľmi, veľmi pekná s tým prostredím. Nie je to tradičný výstavný priestor, ale je to, je to niečo iné a nové a mne sa to veľmi pozdáva. Ja som vravel, napríklad v januári som mal výstavu v divadle v Prahe. Čiže si to mohli pozrieť ľudia, ktorí vyslovene idú za umením, za divadlom. A tiež akože kombinácia divadla a výtvarného umenia má svoje čaro. 

Simona Hanová: Má svoje čaro. 

Boris Chmel: Má svoje čaro a je to presne zacielené na tých ľudí, ktorí chcú vidieť nejaké umenie. A takisto je teraz aj momentálne v Košiciach vo Fabrike 48 ten priestor, že tam ľudia chodia načerpať energiu, načerpať silu. Keď je niečo zaujímavé nové, pekné a tam tie obrazy sa hodia úplne ideálne. A to už je vlastne druhá výstava, ktorú tam mám. Ešte som mal aj letnú v tom istom priestore, čiže teraz okupujem Košice. 

Simona Hanová: Čiže toto je potom do konca roka. A plánuješ ešte niečo ďalšie potom? 

Boris Chmel: Hm, to je dobrá otázka. Tak plánovať plánujem, ale budúci rok… 

Simona Hanová: Nemáš zatiaľ konkrétne? 

Boris Chmel: Ako chcel by som jednu veľkú niekde možno výstavu urobiť. A len také kontúry sa tam rysujú, lebo mám budúci rok výročie okrúhle a chcel by som, chcel by som… Je to až našťastie na jeseň tak v septembri, takže ešte času dosť. A rád… 

Simona Hanová: Môžeš si to premyslieť. 

Boris Chmel: Hej, hej, no ale už treba začať, lebo to trvá. Tak keď máš zohnať vôbec priestor aj nejakých hostí, čo by tam vystúpili. A chcel by som teda urobiť jednu takú možno väčšiu prierezovú výstavu budúci rok, nie viacero menších, ale jednu väčšiu. Ak sa to podarí. Ale na to som zapojil do toho moju manželku, ktorá mi občas marketingovo pomáha, že musí mi s tým pomôcť, lebo toto ja sám nedám. 

Simona Hanová: Čiže vlastne keď plánuješ tú výstavu, tak musíš zohnať priestor, pomáha ti kurátorka, ak tomu dobre rozumiem. Kľudne ma oprav. 

Boris Chmel: Kurátorka, áno, aj kurátorka pri niektorých výstavách. Pri niektorých ma oslovia, ale pri tejto možno manželka by mi mohla pomôcť, ktorá sa venuje marketingu pracovne. 

Simona Hanová: Áno, čiže manželka. 

Boris Chmel: Čiže budem sa spoliehať na to, že dáme niečo dohromady a vymyslíme. Čiže je to… Ako nie je to… Zatiaľ sú len kontúry. To je presne tak, že to je tá ako keby aj istota, aj neistota možno taká, že človek nevie, čo bude o rok v rámci tohto výtvarného umenia a výtvarníctva. Je to trošku možno stresujúce, ale tým, že je to pre mňa stále to hobby, ako hovorím, hobby popri všetkom a psychohygiena, tak sa na to takto teším, že mám plán a už v januári ten plán musí mať nejaké kontúry som si povedal, že nejakú tú road mapu toho celého vymyslenú. 

Simona Hanová: Čiže vyslovene ťa to baví, že nie si v strese, že teraz musím a musím predať 5 obrazov, 10 obrazov? 

Boris Chmel: Tak, tak. 

Simona Hanová: Jednoducho žije si to nejakým životom. Samozrejme, do toho zasahuješ intenzívne, že nenechávaš to tak. 

Boris Chmel: Áno, no, musím niečo vytvoriť. Áno a keď… Vtedy sa to rozhýbe. A keď sú obdobia, že mám aj menej času na tvorbu, tak vtedy to je… Nedá sa to. To nejde, že každý druhý deň si sadnem a to buď príde nejaká myšlienka, nápad a ide to, alebo si dám aj týždeň – dva pauzu a počkám, či sa niečo objaví alebo nie. 

Simona Hanová: Mňa by zaujímalo, že koľko ti trvá vytvorenie takého jedného obrazu? Pretože moja susedka, teda tvoja susedka je moja kolegyňa. A ona mi tak povedala, že no, minule som si všimla, že tak išiel a sa vrátil o dve hodiny s obrazom. 

Boris Chmel: No, to už len hotový obraz som doniesol domov. (smiech) Bolo by to veľmi, veľmi fajn, keby to išlo, ale asi nie. Ateliér mám blízko, kde bývam. Takže ja si tam odbehnem a už keď ho mám hotový, tak si ho donesiem domov a tam si ho dolakujem, dám si ho… Niekde zavesím, aby som ho videl, nafotím a tak ďalej. Ale tak trvá to ako najprv musí byť myšlienka, hej. Tak tá myšlienka tak zreje deň – dva, že čo to vlastne by mohlo byť. Lebo ako dá sa ísť vyslovene niečo abstraktne namaľovať, že nahádžem farby. Ale to sú také skôr spontánne obrazy, ako hovorím. Ale aj také sú. A potom to tak na 3-krát, 3-4-krát si idem do ateliéru a je to, malo by to byť v pohode potom hotové. Niekedy to je možnože aj na 2-krát, keď si poviem, že a teraz dosť, stačí, už ani šmuhu. A niekedy ešte rozmýšľam, že ešte tam niečo chýba. A to rozmýšľanie trvá tiež dlho, že keď nie som spokojný s tým výsledkom, tak ešte niečo a ešte musím na to prísť, že čo. A tak to je možno také tak na 4-krát, keď som v ateliéri. 

Simona Hanová: Po niekoľko hodín asi, nie? 

Boris Chmel: Hej, hej. 

Simona Hanová: No, je za tým dosť práce. Čiže dve hodiny to určite netrvá. (smiech) 

Boris Chmel: No, to určite nie. 

Simona Hanová: To by si bol asi kúzelník. 

Boris Chmel: To by bolo fajn, ale asi… možno keď budem… 

Simona Hanová: Alebo by si tam len niečo fľasol. 

Boris Chmel: … starší a možno snáď známejší, tak budem to už robiť len automaticky. Lebo to sa kedysi hovorilo, že niektorí akademickí maliari ešte za socializmu to predávali tak, že robili sériovo potom obrazy, keď už boli takí známi. 

Simona Hanová: Alebo sú potom také, čo je len jedna čiara napríklad, hej. 

Boris Chmel: Alebo k tomu minimalizmu možno budem raz smerovať tiež. (smiech) 

Simona Hanová: Ale naozaj tie obrazy, ktoré robíš ty, sú naozaj, naozaj pre mňa skvostné. Mne sa veľmi páčia a častokrát teda aj hovoríš, že tvojím poznávacím znamením je bublina. Je to tvar kruhu. Čo to vlastne celé znamená? 

Boris Chmel: Tak okrem tej bubliny, do ktorej občas sa musíme uzatvoriť, ten kruh je také niečo… Ani neviem, ako som na to prišiel, ale začalo sa mi to páčiť a používam to viac-menej v každom obraze. Niečo také, čo nemá začiatok, koniec, také neurčité. Tak stále taká nejaká pochybnosť o všetkom okolo, čo sa deje. Niečo také, že čo nemá ani začiatok, ani koniec. Hej, niečo, čo je v procese ten kruh, bublina. Takže u mňa to je takýto symbol ako keby trošku takého malého ešte napätia, ktoré vlastne už keď aj máš pocit, že je všetko OK aj v živote, tak ale stále nejaká pochybnosť tam ešte je a niečo také, že je to naozaj tak? Alebo ešte to môže byť aj horšie alebo lepšie? 

Simona Hanová: Čiže to si si vlastne… No, to je veľmi zaujímavé. 

Boris Chmel: To je môj taký symbol, ktorý tak ako prirodzene som si ho nejak osvojil. Ale je to, no, nie na všetkých obrazoch ho mám, ale naozaj na 90-tich percentách je, percentách obrazov používam kruh. A viacero, samozrejme, niekedy 1 nestačí. (smiech) 

Simona Hanová: Je to niečo, čo je vlastne znakom tvojej tvorby veľakrát? 

Boris Chmel: Dalo by sa tak povedať, hej, hej, áno. 

Simona Hanová: A ja sa často v našom podcaste pýtam hostí, alebo sa s nimi rozprávam, že ako si stráži nejako svoje duševné zdravie. Ale ja mám pocit, že z toho rozhovoru, čo sa rozprávame, ty naozaj pre teba to maľovanie je psychohygienou a veľmi výraznou v tvojom živote. A čo ešte vlastne možnože robíš? Alebo z tvojho nejak prezraď niečo z tvojho súkromia. Či medituješ, alebo… 

Boris Chmel: No, ja, ja… Možno som ten šťastný človek, že ktorý celý život robil aj práce alebo zamestnania, ktoré ma bavili, hej, že som nikdy nerobil niečo, čo by som akože vstal ráno do práce a išiel nahnevaný, že preboha, toto musím robiť a takto ďalej a do nekonečna. 

Simona Hanová: Nikdy sa ti to nestalo – 20 rokov v médiách? 

Boris Chmel: Našťastie nie. Našťastie nie. Tak som menil často médiá. Bol som asi v piatich médiách na rôznych pozíciách od najnižších ako regionálny redaktor až po šéfredaktora aj moderátora, predtým editora. Čiže som si vyskúšal všetko, hej. Tak ako tam som si už naplnil tú svoju čašu. A potom prišli ďalšie výzvy, ktoré aj teraz ja som v podstate nechcel meniť zamestnania. Vždycky došla ku mne ponuka, ktorá ma niečím oslovila. Aj tá posledná a ja už verím, že teda je to definitívna moja práca až do dôchodku, lebo naozaj tak tam tá harmónia dohromady, ako sa to dá skĺbiť aj s tým výtvarným umením, je úplne ideálna. 

Simona Hanová: Myslíš komunikácia a PR stávkovej spoločnosti, alebo? 

Boris Chmel: To je… Tam to ani už komunikáciu a PR neriešim. Teraz je to vonkajšie vzťahy, čo znamená vlastne, že je to komunikácia ale s ľuďmi, s klubmi športovými, s funkcionármi a tak ďalej. Čiže je to iná forma komunikácie. Nie je to tá komunikácia, ktorá má výstup v médiách, ale je to komunikácia, ktorá pomáha aj športovcom, aj stávkovej našej spoločnosti Tipsportu, aby to renomé a ten kredit ľudia nevnímali len zle, že teraz každý ako keď sa tak použije, že alkohol a hazard a tak ďalej. Ale je to tipovanie a vysvetľovať to ľuďom aj tým, ktorí sú proti tomu, že my chceme pomáhať aj športu a nie je to len o tom, že aby ľudia stávkovali. Takže je to, je to, je to práca, ktorá má napĺňa a dala mi novú výzvu. A čiže v podstate to je tá psychohygiena, že… 

Simona Hanová: Že to máš skĺbené ten worklife balance. 

Boris Chmel: Hej a v podstate ako ráno vstanem, cez deň robím to, čo chcem. Večer, keď si ľahnem, tak som spokojný. A ešte keď si idem nejako maľovať, tak je to ideálne. Ale zas ako som spomenul, to, čo sa deje v spoločnosti nielen na Slovensku, ale aj za hranicami a tak ďalej, tak to sú tie pochybnosti, ktoré musím potom vymaľovať, že ako ďalej, čo ďalej bude. Mám dve malé deti a je to… Toto sa mi začína rotovať v hlave a potom si sadnem k plátnu a idem. 

Simona Hanová: A potom prídeš pokojný a s prečistenou hlavou, mysľou. 

Boris Chmel: Hej, hej, boli časy, keď som maľoval aj optimistickejšie, sa mi zdá. Ale tak teraz hovorím, presne to odráža tú dobu a náladu nielen moju, ale aj spoločenskú. 

Simona Hanová: Ja sa ešte trošku dotknem tej tvojej kariéry v médiách. Mňa by zaujímalo, lebo nesedí tu častokrát človek, ktorý fakt naozaj 20 rokov by pracoval v rôznych médiách. Mňa by zaujímalo, že či máš nejaké také spomienky, na ktoré určite nezabudneš, možno nejaké najzaujímavejšie, najvtipnejšie momenty? Čo ti také rezonuje v hlave, že to si si zapamätal? 

Boris Chmel: No, bolo toho, bolo toho za tých 20 rokov veľa. Lebo som naozaj preskákal všetko možné od živých vstupov redaktorských cez moderovanie, utekali politici pred nami, keď nechceli odpovedať a tak ďalej a tak ďalej. Pamätám si, keď sa otváral tunel v Bratislave, ako sa to volá ten náš tunel? 

Simona Hanová: Sitina. 

Boris Chmel: Sitina, áno, no tak sme tam naháňali vtedajšieho premiéra, ktorý nechcel odpovedať, že nás počká na druhej strane tunela. Tak sme si to museli obísť. Nepočkal nás tam, samozrejme. A tak boli to také zaujímavé príhody. Aj pri moderovaní ja som, preto som taký… Teraz je to pre mňa zvláštne, lebo som odmoderoval skoro 300 relácií živých a to už je pred desiatimi rokmi som s tým skončil. A bolo tam tiež pár hektických situácií, ktoré sa ťažko ustávali, ale ustáli sa. Keď napríklad jedna nemenovaná politička viac-menej národne orientovaná v jednej predvolebnej diskusii sa jej niečo nepáčilo a veľmi razantne sa dožadovala väčšieho priestoru. Alebo potom chcela odísť zo štúdia. Nakoniec sme to ustáli a kývnutím hlavy sa rozlúčili po skončení relácie. Ale zas boli také relácie, kde sa hostia z opačného politického spektra vyhádali a na konci čo, ideme na to víno alebo jak teraz? Kam pôjdeme? Si sadli takto, že jasné, ideme, dáme si, poďme, ideme. Takže ale to bola iná doba, to bola trošku iná kultúra aj politická, aj tie diskusie boli trošku niekde inde tak pred tými desiatimi-pätnástimi rokmi. Vtedy sa ešte nepoužívalo hnev, násilie, agresivita v takýchto diskusiách, ako sú dnes. Dnes keď si bežne pozriete diskusie politické, tak kto viac uráža, má viac invektív, ten je populárnejší. Vtedy bola trošku tá kultúra aj politická kultúra na inej úrovni. A som si… Už aj vtedy boli exoti politickí, hej, nebolo ich veľa. 

Simona Hanová: Asi nechceš menovať? 

Boris Chmel: Nechcem. Však možno pamätníci budú vedieť. 

Simona Hanová: To mi je jasné. (smiech) 

Boris Chmel: Ale nebolo ich veľa. Ale dnes máte pocit, že tých exotov je tam, že narátaš polovicu možno z toho pléna, spektra politického – parlament a tak ďalej. 

Simona Hanová: Ja už mám pocit, že je to trošku také akože divadlo, nejaké divadelné predstavenie, nejaká šou zvláštneho typu. 

Boris Chmel: No, šou… Ako veľmi zlá reality show až vulgárna a naozaj a tá podnecujúca naozaj násilie, agresivitu v ľuďoch. Však sme videli, čo sa udialo v posledné dni. Takže je to veľmi nebezpečná hra, ktorú sa podľa mňa pustili… do ktorej sa pustili niektorí politici. Ale za to si budú ale zodpovedať sami, samozrejme, po čase. 

Simona Hanová: A aby sme to tak odľahčili a prešli na takú vtipnejšiu nôtu, čo bolo také, že si sa na tom pobavil, alebo možno na čo si spomínaš, čo ste mali s kolegami možno nejakú srandu z toho alebo nejaké takéto zážitky? 

Boris Chmel: No, tak ja som sa pobavil na… No, ani som sa v tom momente na tom moc nebavil, ale boli tu také situácie, keď som robil v spravodajskej televízii ešte v TA3 v nejakom dvetisíc šiestom, siedmom a politické veci a diskusie. A zrazu som mal sobotnú službu a došiel pilot Formuly 1 testovať, keď otvárali David Coulthard. A nebol nikto v štúdiu, tak mi povedali, však poď, ideš to komentovať. A zas bolo, malo to úspech. Ja som tam niečo bľabotal asi polhodinu a som si povedal, no, som taký unavený, že večer som išiel do mesta do podniku a nejaký mi povedal ty si tú Formulu 1 dobre hovoril. Hej, dobré to bolo. 

Simona Hanová: Čiže si vôbec nemal žiadnu prípravu ani nič? 

Boris Chmel: Nič, nič. To bolo na tom, akože tieto niektoré stresové… V tom čase som bol ale mladší, tak som to zvládal lepšie aj zdravotne. Dnes už by som ten adrenalín asi takto ťažko dával zo seba. Takže boli, boli tam. Potom som robil v zdravotníctve ako PR hovorca. Tam už tých veselých príhod nebolo až tak veľa, ale boli tam nejaké, ako keď volali ľudia k svojim zvieratám, ktoré nazývali ľudskými menami, tak som si myslel, že to je nejaký človek, ktorý sa volá ja neviem Adelka. A potom som zistil, že to je pes a no… Ale to bolo na hrane zneužívania. Čiže tam to bolo skôr také vážnejšie. Tam som si naozaj uvedomoval, aký je život krehký a že stačí nejaká stotina sekundy nepozornosti a všetko sa zmení. 

Simona Hanová: Ako tak ťa počúvam, tak naozaj si zažil toľko zážitkov, že ja sa ti ani vôbec nečudujem, že si prešiel k tomu maľovaniu, že sa tak nejako tým upokojuješ. A zároveň z toho vychádza niečo naozaj, naozaj krásne a skvostné. Ja by som sa ťa chcela opýtať ešte takto na záver, že máš nejaký špeciálny odkaz pre našich poslucháčov? 

Boris Chmel: Možno zopakujem, ja som to už asi spomínal, že ak niečo robíte, tak naozaj treba to robiť s otvorenou hlavou, srdcom. Nebáť sa za to a nerobiť zlé veci počas tej cesty, počas hoci svojej cesty životnej. A tie dobré veci by si vás mali nájsť. Ak tam je niečo také, ak je tam talent, pokora a otvorená myseľ, tak jednoducho treba robiť dobré veci a ono sa to nejakým spôsobom vráti skôr či neskôr. Treba dozrieť. Mne to trvalo tiež dlho, kým som dozrel a dospel a našiel nejaké vnútorné uspokojenie. Musel som si prejsť divokými obdobiami. Ale pokiaľ človek nevybočí z tej cesty a stojí si sám za sebou a za svojimi názormi, tak by to malo dopadnúť dobre. Aspoň dúfam. 

Simona Hanová: Malo by to klapnúť. 

Boris Chmel: Malo by to klapnúť. Ešte som dúfam na pol ceste, tak uvidím, čo poviem o pár rokov. 

Simona Hanová: Ja ti budem veľmi držať palce, Boris, aby naozaj tvoje diela sa predávali, aby boli čo najviac videné. Aby ľuďom robili radosť, aby aj tebe, samozrejme, robili radosť neustále a prinášalo ti to naozaj potrebnú psychohygienu. Ďakujem, že si tu dnes bol. 

Boris Chmel: Ďakujem aj ja, Simonka, za pozvanie. Ďakujem pekne. 

Simona Hanová: Naším dnešným hosťom bol dnes výtvarník s dlhoročnou praxou v médiách a najmä veľmi príjemný a inšpiratívny človek Boris Chmel. Ak sa vám táto epizóda páčila, neváhajte nás zdieľať, lajkovať, komentovať, alebo čokoľvek vám len napadne. Ďakujeme, že nás počúvate. A ďakujem aj spoločnosti PROSIGHT, že pre vás môžeme tvoriť tento podcast. Počujeme sa opäť o 2 týždne. Dopočutia. 

Počúvali ste NA ROVINU o podnikaní – dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Podcast NA ROVINU o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online.  

Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne.