Hosť: Ľubomír Jančok / Web, Instagram
Moderátor: Erik Lakomý / LinkedIn, Instagram
Prepis do posunkového jazyka: Michaela Dlhá
Prepis
Erik Lakomý: Dobrý deň, milí poslucháči, vítam vás pri osemdesiatej siedmej epizóde podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dneska som si nie, že výnimočne, ale s chuťou obliekol košeľu, pretože dnešný podcast bude o tom, ako sa robí, ako sa podniká, ako sa žije, ako sa pije vínko. Nie len tak, ale so šarmom. Takže už predo mnou sedí veľmi vzácny hosť a na mňa veľmi milo zapôsobil, keď sme boli pred nejakými dvoma – troma mesiacmi na juhu Francúzska a veľmi ma očarili jeho rozhovory. A nebudem už predbiehať, ale poďme rovno na tento podcast. Predo mnou sedí Ľubomír Jančok.
Ľubomír Jančok: Bonjour monsieur Lakomý.
Erik Lakomý: Bonjour, bonjour.
Ľubomír Jančok: Ďakujem pekne za pozvanie do relácie.
Erik Lakomý: Neviem, kde začať, pretože tvoj životopis, tvoje CV-čko je relatívne dosť nabité. Ale možno by sme mohli len v krátkosti povedať, že ty si získal titul doktor filozofie na parížskej Sorbonne. Si spisovateľ, napísal si knihy ako Život na Sorbonne, Glamour Paríža, Iná ale stále blízka. Inak máme tu aj knihy, takže budeme sa venovať aj tomu. A si okrem toho cestovateľ do Francúzska, znalec…
Ľubomír Jančok: Mám to, mám to dokonca v živnosti ako cestovná kancelária.
Erik Lakomý: Takže cestovná kancelária Gastro, Inštitút gastronómie Chez Balzac v Bratislave. No a povedz, ako začal tvoj príbeh? Ty si rodák zo Žiliny, ak si dobre pamätám.
Ľubomír Jančok: Je to tak. V Žiline som sa narodil, ale celé obdobie som žil do osemnástky vo Veľkom Rovnom takže na Považí. Celá tá os Veľké Rovné – Bytča – Žilina mi je dodnes srdcu veľmi blízka. Podnikateľské kroky, ak by som to zobral ako na nejakom stretnutí psychoterapeutov si to skúsme predstaviť, takže cez nejakú anamnézu z gréckeho anamnesis, čo znamená rozpomínanie medzi pacientom a doktorom. Tak dokonca by som nešiel do roku 2009, keď som založil cestovnú kanceláriu, bola to moja prvá firma, keď som mal 26 rokov, ale ešte 6 rokov, 6 rokov dozadu do roku 2003, keď som bol tu na Gondovej pri Dunaji na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a inšpiroval som sa Francúzskom a povedal som dekanovi, že chcem založiť asociáciu, občianske združenie. Pozeral na mňa, že a čo to bude, ako čo tu ideme robiť s tým. A vravím, totiž to vo Francúzsku takto zakladajú študenti a myšlienka je aká? Nestačí do tej školy len chodiť, ale pre ňu aj niečo spraviť. A nestačí len mať dobré známky, ale niečo aj škole priniesť. A tak som vytvoril občianske združenie PONT FRANCOPHONE. A tam začali moje podnikateľské kroky. Je to síce, bola to neziskovka, ale zrazu som zistil, že to treba zapísať notárom, musí to mať predsedu, podpredsedu, áno. A teraz vlastne to bolo aj zapísané v registri. Takže tam ten taký tvorivý duch začal a bol veľmi doprevádzaný celé obdobie už zo Žiliny z mojich krásnych štúdií. Marcel Proust hovorí: „Kto zažil krásny adolescentný vek, bude ho to sprevádzať celým životom“ A ja musím povedať, že moje študijné roky v Žiline na základke aj na gymnáziu Veľká okružná boli fantastické. A tam by som mladým aj dnes odporučil, aj im stále odporúčam, že ako Hemingway hovorí: „Buďte svedomití, keď príde šťastie, budete pripravení.“ Takže tá svedomitosť bola len otázka času, kedy sa to nahromadí a…
Erik Lakomý: A vedel si už v tej Žiline, alebo ako si sa vôbec ty dostal k Francúzsku, francúzštine? Bol to ten jazyk, ktorý si sa začal učiť, alebo mal si nejaké, nejakú rodinu, nejakých predkov, kamarátov?
Ľubomír Jančok: Bola francais, francúzština, angličtina. Vybral som si francúzštinu, lebo dedo sa narodil na predmestí Paríža v tridsiatom prvom, v tridsiatom deviatom už opúšťali všetci Čechoslováci Paríž, vracali sa domov. A mal 8 rokov vtedy. Ja som s ním veľmi veľa po francúzsky nehovoril prakticky vôbec až do deväťdesiateho prvého, keď zomrel. Ja som o tom sa dozvedel dosť neskoro. Nepoužíval francúzštinu, nedostal sa do Francúzska za 6 rokov nikdy, ale vedel som o tom, že tam bol. Tak som povedal francúzština first až potom anglais. No a potom som si zvolil takú stratégiu. Vedel som, že to Francúzsko je v top 5 Bezpečnostnej rade – krajina veľkej moci, veľkej kultúry, umenia žiť. Povedal som si cez jazyk k iným disciplínam. Tak som makal na tom jazyku, v dvetisíc šiestom som získal potom ako prvý asi Slovák vo Viedni C2. To bola najvyššia úroveň francúzštiny, ktorú bolo možné dosiahnuť. A takýmto spôsobom som potom pokračoval na vysokej škole s francúzštinou. Potom prišla druhá výška – geopolitika a medzinárodné vzťahy vo Francúzsku. Potom som sa vrátil, tu som robil malý doktorát a potom veľký na Sorbonne.
Erik Lakomý: A možno ak si spomenieš ešte na tieto študentské časy, vravel si, že vo Francúzsku je akoby bežné, že študenti si vytvárajú nejaké neziskové organizácie, nejaké občianske združenia, alebo sú aktívni v tomto celom. Že ak by si to možno porovnal, že aj to štúdium medzi slovenčinou a francúzštinou, aký je rozdiel v tom štúdiu? Alebo ako sa študuje dajme tomu na Sorbonne?
Ľubomír Jančok: Doteraz mám veľmi veľa študentov. Vediem – dostaneme sa k tomu – etiketu pre deti od 5 rokov do 100 – od 5 do 11 a potom od 11 do 18, a potom dospelých. A teraz konkrétne 7 spisov spracúvam, samozrejme, je to zdarma, venujem to študentom, ktorí za mnou prídu a ma o niečo poprosia. Alebo rodičia, makám s nimi a dostávam ich do Ženevy, do Londýna, do Ameriky, do Francúzska na prestížne školy, lebo už sa viem na to pozerať zvrchu. Prešiel som si tým sám. A veľká moja rada je, keď príde šestnásťročný študent alebo osemnásť za mnou a študentka, tak jej hovorím, keď prídeš pred porotu, ktorej ja už nie som súčasťou niekedy a predtým som bol na opačnej strane ako študent, tak sa vás spýtajú: „Dobrý deň, Zuzka, máte fantastické výsledky, priemer 1,2, obdivuhodné. Ale to majú ďalších 50 žiačok. Čo ste urobili v škole okrem toho, že ste do nej chodili a mali dobré známky?“ No a Zuzana z ekonomickej na to pozerá tak ako však mám výborné známky, patrila som medzi najlepších v triede. Ale to nestačí. Dnes už to nestačí a musíte spoločnosti niečo priniesť. A preto za to má 3 body za tie známky a ďalších 20 tá porota v Paríži, ale už aj v Londýne hľadá, že v čom ste dobrá teda. No a tak povedzte – na gitare som druhá skončila v Trenčíne, alebo vytvorila som Spolok priateľov novinárčiny v Dolnom Kubíne, áno. A niečo tam hľadajú, že musí zo seba dať niečo viac ako len to, čo sa vyžaduje. To je základná téza, ku ktorej pozývam aj dnes mladých ľudí. Lebo tá svedomitosť, aj keď sa to nepropaguje nejak niekde na Netflixe a na Instagrame, ale tá svedomitosť sa skutočne vypláca. Ono sa to tak hromadí a potom ako keď špongia nasaje všetky tie likéry, keď som včera tiež umýval doma, tak som si to uvedomoval presne túto metaforu. Potom to stlačíte a to všetko ide von.
Erik Lakomý: Čiže byť aj možno nejaký proaktívny a robiť niečo naviac, čo sa očakáva od toho.
Ľubomír Jančok: To je jedna z tých ciest – prvých 80 rokov makám, snažím sa, absorbujem a dávať môžem až potom, zachraňovať svet, po tridsiatke najskôr.
Erik Lakomý: Tak to si ešte počkáme chvíľku. Alebo my už môžeme začať asi, no. Dobre a teda prvá úplne tvoja podnikateľská vec bolo to občianske združenie, respektíve tá neziskovka.
Ľubomír Jančok: Presne tak, presne tak.
Erik Lakomý: Na Filozofickej.
Ľubomír Jančok: To bol šialený projekt, lebo ja som to vytvoril, oslovil som spolužiačky, 3 sa pridali. Potom nás už bolo zrazu 20. A tam je niečo, čo sa nezmenilo za 20 rokov na Slovensku ani v Čechách. Či som bol na Karlovke, v Brne, v Olomouci, som si všimol jeden fenomén, ktorý bude zaujímať podľa mňa poslucháčov. Lebo povedal som, poďme robiť, pozveme veľvyslanca Francúzska, potom Švajčiarska, prišlo 50, 70 hostí, super. Uviedol som to trošku – ja prednáška, on prednáška, študenti otázky a zrazu prišli iné akcie. Poďme hrať petang, poďme robiť palacinky, aby sme boli medzi sebou a rozprávali sa, hej, možno v tom jazyku, áno. A prišlo 6 ľudí a zrazu boli smutní z toho, že ale to je málo 6 ľudí, však mohlo prísť 40. A niekedy chodilo 6, niekedy 12 a tak. A ja som si uvedomil po roku a pol, že na výber na Slovensku asi najbližších 20 rokov a dnes to vidím spätne krásne, že nie je medzi 6 a 15, ale medzi 0 – nič nerobiť a tých 6. A to sa nezmenilo skutočne. Dodnes sa to nezmenilo.
Erik Lakomý: A nie je to tak možnože, že pokiaľ slovenskí študenti majú počúvať nejakú prednášku, tak sú ochotní, ale už ak majú ísť do akcie a rozprávať, opustiť trošku komfortnú zónu, nebolo aj to bariéra?
Ľubomír Jančok: Tak je určite. Nie sú k tomu vedení. Nie sme k tomu, áno. Dodnes ešte máme učiteľov po na celom Slovensku, ktorí si vyžadujú autoritu neprirodzeným spôsobom. A študent sa vlastne bojí potom zdvihnúť ruku. Nás sorbonnskí profesori naučili: nie som tu na to, aby som vás tu doondil, ale aby som vás povzbudil. A 2 prístupy vo Francúzsku boli. To mi profesori tak odhalili, lebo som bol doktorand. A keď ste doktorand na doktoráte, tak ste na starej Sorbonne a pozývajú vás aj domov na večierky, party som zažil – spisovatelia, vydavatelia, podnikatelia, ministri, všetko tam bolo. A vtedy tam sa dozviete najviac. Tam sa dozviete viac ako v škole za celý mesiac. A vtedy mi povedali aj tí učitelia – mám 2 prístupy. Keď tam mám 100 študentov, ako môžem 100 študentom venovať celú energiu? Odprednášam a jedni sú ako prázdna studňa, do ktorej niečo nalievam a Jean Paul, áno, zabojujte, je to zaujímavé, ďakujem, áno. To je takzvané educare. To je od Jean Jacques Rouseau – Educare. Dieťa sa nejaké narodí, chce ísť nejakým smerom, my ho musíme usmerniť, scivilizovať ho, niečo mu dáme. Ale potom ma ešte viac, Ľubomír, zaujímajú tí druhí, tých 10 %. A to sú akí sa opýtam. A on: to sú initiare. To sú nejaký talent tam je. Robí niečo naviac, hlási sa, príde s niečím ešte, tých už pozývam aj k sebe. A čo to znamená? Tam už niečo je a ja ich musím vytiahnuť ešte vyššie. Ja ich spájam s mocou.
Erik Lakomý: Takže ty si bol ten iniciatívny, keď si sa dostal na tie večierky?
Ľubomír Jančok: Určite áno. Ja som stále makal a stále som sa na niečo pýtal, žiadal. A doteraz v Paríži platí čo si nežiadate, nedostanete. A prišiel som tam pracovať, takže ma to na tej škole bavilo. A preto, preto ten profesor k jedným musí pristupovať s úctou a hovoriť z vás niečo možno bude, držím palce. Ale nie, že vás s prepáčením doondím. A druhá kategória – tých si váži ešte viac a tým venuje viac energie, lebo tých chce vytiahnuť hore a spája ich s mocou. A je jedno ľavičiar / pravičiar, len aby mu pomohol ísť ešte ďalej. Toto je veľký fenomén, ktorý vo Francúzsku funguje. A neviem, či vôbec v niektorých iných krajinách takto inteligentne to vedia riešiť.
Erik Lakomý: A ty tiež prednášaš, alebo prednášal si na Ekonomickej univerzite?
Ľubomír Jančok: Tak. Tri a pol roka, aj som tam bol zvolený za senátora celej univerzity.
Erik Lakomý: A snažíš sa, alebo snažil si sa teda vnášať tento takýto štýl učenia alebo edukácie aj na slovenských študentov?
Ľubomír Jančok: Určite, 30 akcií som spravil za 18 mesiacov. Chodilo na ne 100-200 študentov aj z iných odborov. Už mi raz hovoril pán docent: „Pán Jančok, k vám prídu aj z Nitry čoskoro autobusom.“ Prepájal som to aj s biznisom. Už som bol dobre na tom biznisovo, takže som si mohol dovoliť, že im venujem výnosy a tak. A rektor mi hovorí: „No, tak to je jasné, že tu je radosť žiť.“ (smiech) Ale bolo to nabité prednáškami a robil som to isté. To, čo robili mne a miloval som to, to robím vlastne študentom. Teraz tam nie som, plánujem sa vrátiť na slovenské univerzity, ale čo konkrétne ma fascinovalo najviac – pozval som prezidenta banky, vplyvného podnikateľa a pozval som štyroch dôležitých ľudí a oni vlastne prednášali. A keď to všetko skončilo, to bolo tak, že na hodinku, tak to dôležitejšie bolo ešte potom hodinu a pol postojačky a vedel som, ktorí moji študenti a študentky sú najlepší. A tých, tie som zoznámil s tými riaditeľmi. Francúzske príslovie hovorí: „Keď je študent z elitnej školy, musí ísť priamo veľvyslancovi na stáž a nie k asistentke.“ A keď je nejaký menej výrazný, no tak pôjde do nejakej sekcie na kultúru tam k tretiemu riaditeľovi a tam. A to isté som praktizoval aj ja. Kto chcel, mohol prísť za tými ľuďmi sa zoznámiť, ale ja som odporúčal najlepšieho. Pretože moja hlavná téza je za 20 rokov, aj Česi, aj Slováci urobili zásadnú kategorickú chybu, starali sme sa o slabých a zabudli sme sa starať o najlepších.
Erik Lakomý: To je, to je silná myšlienka a určite pravdivá. A možno mňa ešte akože zaujalo aj to, že to vzdelanie, alebo ako dostať tých študentov do reálneho života nie je len o tom, že sa budú teraz memorovať kvantá, kvantá kníh. Ale že skôr akoby získajú nejaké spojenia, nejakú konexiu s tými ľuďmi, ktorí vedia, čo robia. A od nich potom vedia nasávať. Takže toto je akože veľmi obdivuhodné aj na tých Francúzoch, že možno na prvý pohľad sa to môže zdať ako také rodinkárstvo, ale oni si tie elity budujú a kultivujú a ďalej posúvajú.
Ľubomír Jančok: Presne tak. Je… Má to hlavu a pätu. Pozrite sa, aj vy môžete ísť do Prahy druhou triedou. Keď priplatíte, idete prvou triedou. Takisto niekto hrá Ligu majstrov, niekto iba Uefu. Záleží to všetko od zloženia, takže neradi niekedy na Slovensku počujeme, prečo ten uprednostňuje toho a prečo toho, ale tá rovnosť má byť v niečom inom. A Ľudovít XIV. Mal devízu “Iný ako ostatní” a Francúzi sa toho držia. Keď je niekto iný už na strednej škole, môže preskočiť ročník. A veľký taký by som povedal ľavičiar francúzsky teda americký, pardon, intelektuál napísal o amerických lýceách a zistil, že keď robili testy od šesťdesiatych a osemdesiatych rokov a dávali veľmi dobrých žiakov so slabými, tak to napokon k ničomu neviedlo. Ešte nehovoriac o tom, že boli rôznej pleti a tam tí, keď sa mali akože na nich dotiahnuť, aj tak im v tom závideli, že až tak stále sa nedoťahujú. A Francúzi majú s tým bohatú skúsenosť, preto sa starajú aj o tých na predmestí. Tých niekde posúvajú – bolo by z nich nič, tak je z nich aspoň niečo. A tých najlepších dávajú medzi sebou, aby sa, aby mohli ako Manchester City, že jednoducho sa zraní a keď sa zraníš, máš problém, lebo ďalší rovnako kvalitný je na lavičke. Takže dnes keď odpadne nejaký minister vo Francúzsku, tak ďalších 8 je v poradí z rovnakej školy, spolužiaci rovnako učesaní. A skutočne sú namakaní a…
Erik Lakomý: To je veľmi zaujímavé ako tieto francúzske reálie, ako sa to vyvíjalo. Ešte sa dostaneme celkovo k francúzskym rodinným podnikom, ale poďme teda k tvojmu podniku. Ako si… Ty máš teda Inštitút gastronómie. Nebudeme to nazývať žiadna reštaurácia, žiadna pekáreň, nič podobné. Je to inštitút. Ako si v zásade ty dostal ten kus Francúzska, ktorý máš rád, na Slovensko a ako sa ti to darí nejak kultivovať ďalej?
Ľubomír Jančok: Dlho som vnímal, že to Francúzsko, ktoré sem nesiem, ani nie je kus Francúzska, ale kus veľkého sveta. Hej, Francúzsko top 5 ekonomík sveta, v Bezpečnostnej rade OSN, vodcovská pozícia dnes jednoznačne v Európskej únii, Macron – šťastné dieťa globalizácie. Art of living, par excellence. V 170 krajinách keď sa spýtali, keby ste museli emigrovať, kde by ste išli žiť natvrdo do 24 hodín? Francúzsko prvé miesto, najnavštevovanejšia krajina na svete. To znamená, že ja som si uvedomil, že ja tu nejdem priniesť len ako Francúzsko, ale kus veľkého sveta, ktoré diktuje tón, udáva tón. A potom ako mi fungovala cestovka od roku 2009, 10 rokov bola na vrchole a takto som žil celý čas aj dodnes to tak je, že 6 mesiacov som sa venoval biznisu, 6 mesiacov intelektuálnej sfére. A povedal som si, že chcem do Bratislavy priniesť to najkrajšie, čo vo Francúzsku mám, a to bolo vzdelávanie, vysoká kultúra, dress code, jedlo, pekáreň. Bez pekárne to nepôjde, kaviareň a možno neskôr k tomu priradíme a prišla potom aj reštauračná časť. Takže bolo to, je to dodnes postavené celý ten Chez Balzac na 5 zložkách, na piatich zložkách a keď jedna kríva, môžete ju odstrihnúť alebo dve. Ale tie 3 musia držať. Preto viac-menej aj cez ten Covid sme to dôstojne prežili, lebo…
Erik Lakomý: To je možno zaujímavá vec, že vy ste to otvárali myslím, že na konci roku 2019 alebo nejak?
Ľubomír Jančok: 2019 v júli sme už boli celkom dobre aj známi. V osemnástom som už budoval rok všetko, inštalácie a podobne. A v devätnástom už…
Erik Lakomý: Ale v zásade ste to otvárali v podstate, keď prichádzal Covid, hej, alebo plus-mínus?
Ľubomír Jančok: Prišiel, prišiel… Polrok bol veľmi silný. Po tom dvadsiatom už prichádzal presne Covid. Takže ešte sme celkom stihli také dobré renomé prvý rok a potom tí ľudia nás snažili sa podporiť a mnohí prišli. Cez Covid sme boli prakticky tým, že reštaurácia zatvorená, kaviareň zatvorená, prostredie zatvorené, ale boli sme potraviny, pekáreň, ktoré mohli byť otvorené. Takže bol v meste vtip, že sme vlastne otvorení my a McDonald’s.
Erik Lakomý: To je, to je akože veľmi zaujímavé, že vy aj v tých covidových časoch ste neprestali, ale v zásade vravíš, že tú pekáreň ste…
Ľubomír Jančok: Áno, my sme si neoddýchli vtedy, lebo … to bolo super, ja som bol doma a vravím, my sme makali ako blázni.
Erik Lakomý: Čo sa oplatí od vás z pekárne ochutnať? Bagetka…
Ľubomír Jančok: Máme 36 produktov a 95 % ingrediencií z Francúzska. Tak ako Slováci sú špičkoví na strojarinu a rýchlo to uchopia a školiť stačí mesiac a všetko to vedia, v tomto sme my fakt exemplárni pre celý svet, tak Francúzi zase sú neprekonateľní v jedle a v tých surovinách. Takže tá múka má 40 strán v PDF, z čoho je zložená, vozím si ju 2000 kilometrov. Je to najlepšia bageta možno v strednej a východnej Európe, chodia k nám aj z Maďarska. Nemôžem menovať, sú to vysoko postavení ľudia na najvyšších priečkach štátu. Dávajú si dovážať aj do Českej republiky plus croissanty, samozrejme. Jednoducho tie detičky keď to jedia od nás od dvoch rokov, tak tie žalúdky sú par excellence.
Erik Lakomý: Takže škrabká to aj na podnebí, tá bageta?
Ľubomír Jančok: Presne, je to poézia. Máme 36 produktov, veľa druhov chlebov. Ale hlavne robíme to, čo nikto veľmi, 90 % súčasných pekární v Čechách a na Slovensku veľmi sa nechce – aj im rozumiem – smerovať to k sladkému. Veľa sladkého, lístkových ciest, je to veľmi veľa práce. Potrebujete na to personál, potrebujete na to suroviny. Takže chlebová kultúra je dosť dominantná. Rakúšania napríklad odmietli francúzske vytĺkajúce maslá, ktoré si ja vozím 3400-500 kilové a sa vytĺka ráno. Je dobrá terapia, ak by ste chceli za 10 € na hodin, vytlčiete si to, mate pokoj, si potom ako anjel celý deň. (smiech) A Rakúšania to odmietli, tak majú koláčovú kultúru – veľa buchty a trošku plnky. Zase Taliani majú veľa plnky, menej buchty.
Erik Lakomý: A Francúzi majú veľa lístkového?
Ľubomír Jančok: Francúzi veľa lístkového a vtip medzi francúzskym a talianskym kuchárom – Talian: šup-šup a hotovo. Francúz ešte len dusí 12 hodín a študuje omáčkarstvo tretí – štvrtý ročník. Takže vo Francúzsku je to všetko dlho a potom je krásny výsledok na konci.
Erik Lakomý: Čo sa týka možno toho personálu a celkovo rozvoja toho podniku, asi nie je jednoduché úplne na Slovensku nájsť ľudí, ktorí by boli tak zanietení do toho ako dajme tomu Francúzi. Lebo tak bagetky a všetko to patisserie je ich veľmi akože dominantná vec. Tam keď idete po Paríži alebo hocikde vo Francúzsku, je plno kaféčiek, je plno pekární, kde sa to dá kúpiť.
Ľubomír Jančok: Tak, tak, áno, áno.
Erik Lakomý: Ako to bolo tuná na Slovensku? Že ako je to s ľuďmi?
Ľubomír Jančok: Aj servis, samozrejme, je jedna z najťažších disciplín na Slovensku. A to ešte pred Covidom hovorím. To bola kráľovská disciplína, dnes, dnes 65 000 ľudí zo 100 000 opustilo gastro. Už len zostali najvernejší, ako tomu hovorí devíza Saint-Tropez Ad Usque Fidelis – Verní až do konca. Asi až umrú v tom gastre. Dá sa povedať, že vo Francúzsku vám zamestnanci zoberú asi 30 % energie a 70 % je logistika, kreativita. Na Slovensku zamestnanci vám v gastre zoberú 80 % energie. Musíte sa im venovať, školiť a podobne. Trvalo to 2 roky, kým som dal tento tím dokopy, ktorý viac-menej sa už nehýbe. A keď je nejaký pohyb, že 1 odíde, druhý ho nahradí. A dá sa povedať, že neveril som, že taká fluktuácia môže v tom gastre skutočne byť. Prvý rok ako som si to aj ja užil – tá prišla študentka odtiaľ, skúsila, nie je to pre ňu, 3 mesiace ďalšia a tak ďalej. Takže ja som ostal na začiatku zhrozený… monsieur Macron, vy neviete, čo je rekvalifikácia. Monsieur Macron sa sťažoval, že pri Louvri sa mu sťažuje pani, že nemá kde pracovať. A on sa jej pýta na profil, že upratuje, že či teda nemôže ísť teda do kuchyne robiť. To je preňho rekvalifikácia. Ale to ste nevideli slovenskú rekvalifikáciu a českého typu rekvalifikáciu. To môže byť vysokoškolsky vzdelaný, ktorý je v McDonalde, alebo strojár, ktorý je v gastre, alebo drevár, ktorý je v úplne inej branži. Takže to si Francúzi nevedia predstaviť, čo je rekvalifikácia v postkomunistických krajinách – čo ste vyštudovali a čo robíte. A ja som toto zažíval, pochopil som po roku a pol jednu vec – kto nežije pre to gastro, nie je napojený vášňou na to, nevydrží viac ako pol roka. A to sa mi štatisticky ukázalo, že dodnes tí, ktorých mám, prakticky nikto ma za 2 roky neopustil, že by išiel k niekomu inému. Oproti keď odchádzal, odchádzal, lebo chcel zmeniť sektor gastra, ktorý je vlastne náročný.
Erik Lakomý: A máš teda aj nejaký postup na to, ako školiť tých ľudí, alebo ako ich naučiť, aby to robili tak, ako sa to robí dajme tomu vo Francúzsku? Lebo ten, ako si vravel, aj ten servis je tam extrémne dôležitý.
Ľubomír Jančok: Áno, francúzsky servis je najťažší na svete. Stále milión mištičiek, obrúsky, stále vám niečo nosíme – taký príbor, onaký, taký držiak. Kým mate 14 vecí na stole na francúzskom, na talianskom ich je 6 a na slovenskom 3. A o večeri ani nehovorím. To je… To jednoducho, aby ste mali dve umývačky riadu.
Erik Lakomý: Niekde len bager.
Ľubomír Jančok: Presne. (smiech) Takže, takže toto učíme tak, že chvalabohu aj sa mi vyskytli, mám zamestnancov, ktorí vo Francúzsku boli, takže to videli. A postupne ja zaškolím a kolega dodáva ďalšie, potom v praxi v teréne si ukazujeme. Dá sa povedať, že každý zamestnanec u nás prechádza so mnou všetkými vínami, gastrom celým, výberom pečiva. Všetko musí zjesť, vypiť, dokonca aj drahé vína dávam testovať a testuje so mnou náš personál, aby potom bolo vierohodné, keď to prezentuje klientovi.
Erik Lakomý: To je veľmi zaujímavé a možno ešte aj to ma zaujíma, že ty okrem toho, že je to teda Inštitút gastronómie, takisto aj robíš import nejakých francúzskych produktov. Vieš možno nejak povedať, že ktoré produkty z ktorých regiónov sú tvoje najobľúbenejšie? Prípadne ako si sa vôbec dostal k tomu, aby si dovážal tieto produkty na Slovensko?
Ľubomír Jančok: Už vtedy s cestovkou som mal licenciu na distribúciu vín, ktorú som skôr mal pre seba a pre priateľov. A venoval som sa vínam, 10 rokov sa venujem investičným vínam na trhu. Chodievam aj na dražby do Francúzska. No a vo chvíli, keď Chez Balzac sa založil, tak už to nebolo len hobby, ale už sa to aj speňažilo to hobby. Jednoducho v tom Exceli to musí vychádzať. Takže tých 6 fliaš vydražiť a mať ich za poličkou je pekné, no ale princíp elegancie, ako hovorí Honoré de Balzac, je byť štedrý. To znamená, mate 6 fliaš, 3 sa musíte podeliť a 3 predám a tie mi zarobia na ďalších 6. Tento model je fantastický. A ja, samozrejme, nepopieram, keď má niekto vinotéku doma za 1 000 000 € a má to tam. Ale ja radšej dávam do toho ten vzdelanostný model, aby to mal, aby to urobilo radosť ľuďom. A zároveň dominantní sme na šampanské, na veľké vína – Bordeaux, vína sú u nás od 12 € vyššie až po niekoľko stovák až 1000 €. Sú tam syry, máme najväčší výber syrov v Bratislave – asi 40 druhov. To sú všetko moje kontakty, ktoré som dal vo Francúzsku, takže preto tomu hovorím diplomatické potraviny, slúžia na citové a obchodné stratégie, ktoré sú prepojené presne s pekárňou, s kaviarňou a s veľkou sálou Versailles.
Erik Lakomý: A povedz možno, máme tu poslucháčov možno aj nejakých investorov, že ako prebieha taká dražba? Alebo ako teda správne zainvestovať do vína? To je veľmi zaujímavé.
Ľubomír Jančok: Na Slovensku vyzývam ich, aby sa do toho opreli, pretože na Slovensku zatiaľ nikto žiadna firma z finančného sektoru sa nevrhla na dražby vín. V Čechách sú minimálne viem o dvoch. Treba, treba tam mať borca, ktorý vínam rozumie, nakupuje to na indexoch. Sleduje Londýn, Šanghaj a v podstate v Čechách je firma, ktorá má vklad 1 000 000 českých, nejakých asi 40 000 a viac €. Ten 5 rokov nevyťahujete, rast je 10 až 12 percentný. A sú 2 typy investorov. Ázijský typ tomu hovorím – hlavne nech to v Exceli vychádza, aj keď som fľašku nevidel. (smiech) A druhý, tomu hovorím gourmet – aristokratický typ, ktorý budem rád, keď to vychádza, samozrejme, radšej v menšom. Ale aby som ju doma nemal a nepohladkal, bola by to urážka Bohu. A ešte nebodaj nevenoval a nevypil, tak je to opak elegancie.
Erik Lakomý: A aká bola možno tvoja najlepšia investícia do vína, alebo koľko ti spravilo zhodnotenie?
Ľubomír Jančok: Sú to všetky vína, ktoré ja dokážem nakúpiť na dražbe viac ako na priamo. Tam skutočne sú niekedy rozdiely až 30 %. A keď sa predáva nejaký zámok vo Francúzsku, tak hneď ma informujú o dražbe, ktorá môže byť v Marseille, v Cannes býva veľa dražieb. Alebo normálne na tom vidieku a predáva sa nábytok. Veď polovica Chez Balzac je z nábytkov starých, ktoré nikto nechcel, mládež to nechcela. Akože drevo a striebro šlo dole, som nakupoval. A teraz to ide hore. A to sú niekedy veci za stovky €, niekedy to môže byť za tisíce. Ale samozrejme, sú aj dražby, bol som na dražbe, kde sa kniha Jany z Arcu vydražila za milión 700 z roku 1500 niečo. Takže aj také toto existuje a vy nakúpite tie vína na dražbe a ja potom môžem potešiť priamo klientov. A toto je ale model praktický, ale existuje skutočne ten indexový, kde to ide cez banky, cez burzy a tam je to niečo, čo mate navyše doma, vložíte 40 000-50 000 € a viac, aby ste sa na to pozreli, jak sa to vyvíja. A skutočne vzrušujúce je a to odporúčam Slovákom a Čechom výlučne, keby ste boli Japonec, inak sa vyjadrujem, že skutočne sa oplatí, keď dve tie fľašky mate doma a tých 200 máte nakúpených. Aby ste vedeli, ako chutia, kto je ich majiteľ a dali tomu nielen formu, ale aj obsah.
Erik Lakomý: To je veľmi zaujímavé, tak skúsime pozrieť potom nejaké indexy a hlavne ochutnať tie vínka, nech je život krajší. Takže toto je akoby jedna oblasť toho tvojho podnikania – import týchto potravín. Povedz mi ešte trošku o… Alebo nie, ten inštitút ešte necháme. Ale poďme sa pobaviť aj trošku o francúzskych rodinných podnikoch, možno nielen rodinných. Momentálne už aj veľkých, že prečo sú za teba akoby tieto podniky také úspešné? A ktoré segment, ktoré segment to sú? Lebo ja som si pozeral také akože rebríčky top najväčších francúzskych a nejaké 2-3 rôčky dozadu to boli hlavne energetické podniky. A teraz sú to podniky, ktoré sa venujú primárne móde. Takže…
Ľubomír Jančok: Je to tak. Je to tak. Tak ako dáva sa tomu nejaký obsah, školstvo tomu veľmi pomáha. Aj ja keď som to gastro zakladal v Bratislave, som si povedal, 50 % musí byť vzdelanie, etiketa a 50 % jedlo. Načo budem mať jedlo, keď to nevieme zjesť a naberať? A tieto podniky tak ako… Ak sa nemýlim, pomôžete mi, Amerika má myslím GAFA sa to nejako volá, že Google, Amazon, Facebook, Apple. A Francúzi majú vlastne takzvaný CHOLLC tomu hovorím. Ja som si to sám spísal KHOLC, ale keby ste povedali niekomu KHOLC, tak ako rozumie tomu vo vysokých vrstvách francúzskych. Je to Kering, Hermès, L’Oréal a Louis Vuitton Moët Hennessy plus C-čko je Chanel. Sú to giganti piati, ktorí 1 nevlastní druhého, ale sú tam nejaké prepojenia jemné. A napríklad Louis Vuitton Moët Hennessy vlastní aj, vlastní aj Diora. Ale napríklad Karing skupina zase vlastní Gucci a Saint Laurent. Kering to je bývalá skupina PPR, čo je Salma Hayeková si zobrala Francoissa Pinaulda. A Louis Vuitton Moët Hennessy zase Arnaud. Hermès má svoju tradíciu, L’Oréal to sú Bettencourtovci a Chanel sú veľká Rodina zo Ženevy dvoch bratov. A mate pravdu, luxus rástol o 12 až 20 % za posledné roky. Filozofia je týchto veľkých dynastií, ktoré ovládajú dnes svet – treba si to povedať, pretože či si pozriete hodiny, či si pozriete TAG Heuer, či si pozriete turistické skupiny Belmondov Benátkach, alebo si pozriete hotely, veľké vinice, tak to Francúzsko to má pod kontrolou. Dokonca kúpil Sotheby’s – Christie’s a veľké dražobné siene a dokonca Tiffani za myslím 15 miliárd. To znamená, že majú na to dosah a keď sa ma pýtajú, že prečo, tak ja tu mám na to 2 rozmery, ktoré vidím zvnútra. Lebo v týchto rodinách aj poznám ich niektoré a pohybujem sa medzi nimi. Prečo vydržali, sú tu 2 – skĺbenie takzvaného affection familial, to je jednota je v rodine. Spolu s takzvanou affection societatis, to znamená akcionármi. A niekde vidíme už dve generácie v dozorných radách, napríklad Hermès, L’Oréal, Louis Vuitton Moët Hennessy. A niekde zas boli takzvaní createur, foundateur, že zakladateľ bol aj createur.
Ľubomír Jančok: Napríklad Givenchy, Hubert Givenchy, Christian Dior, Yves Saint Laurent, Chanel. Najskôr to boli mená, z ktorých potom vznikali značky. A preto, preto aj vydržali, lebo vedia skĺbiť to, čo je Rodina, to, čo sú akcionári. A na to musia byť nejaké veľké múdre hlavy. To je po prvé. A po druhé prečo nemôže nemecká, belgická, portugalská alebo nejaká americká skupina kúpiť tú dražobnú sieň alebo niečo alebo inde v Ženeve? Pretože si povie, koľko s tým bude mať viac možno starostí ako radostí, nereprodukuje svoje kasty. A Francúz by to neľúbil počuť takto v rádiu ráno o deviatej, ale Francúzi si reprodukujú svojich študentov. Reprodukcia je taký názov povedzme, že som ho zvulgarizoval, aby bol uchopiteľný. Ale je to, je to kontinuita elít. Prečo nedávno dal 50 000 000 € na školu, z ktorej vyšiel, pán Arnaud z Louis Vuitton Moët Hennessy? Odkiaľ vyšli, tie školy spätne podporujú. Lebo potom sa ohlási jeho asistentka a povie 10 žiakov najlepších z tejto triedy poprosím pôjdu robiť do Viedne a budú tam šéfom Chanelu. Ďalší budú na ekonomickom, to znamená, ja to môžem nakúpiť, pretože na stovky mám po rôznych školách vo Francúzsku vytvorené, vytvorených ľudí od 18 rokov vyššie. A dokonca je tam poradovník. Existuje poradovník, že chodíte ako Macron na ESSEC a presne je poradovník, že môj kamarát keď išiel na prestížnu školu, tak kandidoval na jednotku, nezobrali ho, tak išiel na trojku. A je poradovník a ešte z tej školy, keď vychádzal aj Macron alebo ďalší ministri, tak im urobili poradovník, že síce 40 najlepších na škole, ale ktorý si skončil? Že piaty, no tak to pôjdeš na ústavný súd. A to znamená, že ešte tam si robia a aj tá móda, ktorá je vo Francúzsku, a tie školy, tak je top 10 škôl. A funguje to aj v gastre, si predstavte, pretože to Francúzsko je to geopolitická zbraň gastronómia. No a v gastre vám môžem povedať, chceš ísť na školu Vatel? Ó jedna z najlepších na svete, ale 10 000 € a viac. Nemáš? Pôžičku ti dajú zadarmo. Ale chceš ísť na horšiu, tak pôjdeš na číslo 5, no ale možno budeš v nejakom – nechcem znevážiť nejaký hotel – nejaký štvorhviezdičkový hotel, ale z toho prvého budeš robiť v paláci a za vyššie peniaze. Má to hlavu a pätu, systém a má to kontinuitu, aby ste mohli od pätnástky vychovávať svojich ľudí.
Erik Lakomý: Takže to aj tie podniky sú akoby motivované vracať, alebo teda podporovať tie školy, z ktorých vyšli, aby potom v zásade si mohli odtiaľ ťahať ľudí. A teraz…
Ľubomír Jančok: Dokonca je průpovídka presne, že kandidujete do Givenchy a šéf sa pýta študentky, na akú školu chodíte? To už on vidí teda. A on ó, tam som členom alumni, teda bývalých žiakov, tak to… A hneď má 10, nepovie to, ale hneď má 10 bodov plus. Keby bol z konkurenčnej, to je taká rivalita, tak je dosť možné, že ju nezoberie.
Erik Lakomý: A dá sa vo Francúzsku spraviť nejak akože úspešná story aj bez toho, aby som bol v nejakej tejto elitárskej škole?
Ľubomír Jančok: Dá. Francúzi k tomu pristupujú nasledovne: na predmestí vyrastajú talenty, sú tam aj dobrí učitelia. Lebo vo francúzskom školstve dostať sa za učiteľa je náročná operácia, náročná misia. A na predmestí potom makajú. A keď vidia nejaký talent, tak ho dotujú. Je to taká istá forma socializmu. Francúzsko je jak taká pôrodná baba, pôrodná matka, ktorá pomáha, asistuje stále. A vytiahnu toho chlapca ako takého Mbappého futbalistu a ďalších. A povedia: pomáhajme mu, je to veľký talent, beriem si ho. Môže sa stať, áno, to je typicky filozof Pierre Bourdieu, ktorý hovoril o tom takzvanom kultúrnom kapitále, že keď niekto nevyrastal v rodine, kde sú 3 jazyky a nemá žiadny jazyk, tak má horší nábeh, aby sa dostal tam vysoko. Ale Francúzsko to robí inteligentne, že vy ste mohli byť zostať na predmestí, byť nikým, ale aspoň budete povedzme riaditeľom pobočky nejakej banky v nejakom meste. Na výber ten chlapec mal medzi nič a s podporou štátu a pomocou, lebo mal talent, byť aspoň riaditeľom pobočky. A teraz sa ma niekto opýta a bude niekedy riaditeľom najväčšej? Vravím asi nie.
Erik Lakomý: To je, to je drsné, ale asi je to tak. Lebo v zásade aj keď sa pozrieme na tie všetky rodinné podniky kvázi, Louis Vuitton Moët Hennessy, L’Oréal, Hermès, Dior.
Ľubomír Jančok: V podstate vo Francúzsku by som to musel jemnocitne previesť, ale na Slovensku ten slovník je viac priamočiarejší. Keď si zoberiem 50 najväčších francúzskych podnikov, nikto z imigrácie na čele nie je ani v dozorných radách prakticky.
Erik Lakomý: Hej a to je, to je aj zaujímavé v porovnaní možno s Amerikou, že ako si vravel Google, Facebook, iné technologické firmy, že tam v zásade mne to príde tak, že, že je stávka na tú kartu akože technologickú. A vo Francúzsku je to také akoby tie klasické luxury značky. Povedz možno, že, že kto sa čomu venuje? Lebo tak rýchlo sme to prešli a len nejaký akože priesmyk toho…
Ľubomír Jančok: Áno, veď Francúzsko je vlastne šperkovníctvo, je to luxusné hotelierstvo, je to móda a je to prakticky svet dražieb obrazov, diamantov, to sú Sotheby’s – Christie’s a prakticky ten biznis rástol 13 až 18 % za posledné roky. Pán Arnaud je génius, ktorý to pekne rozhadzuje. Vie ako v kontinuite to držať, ale ďalší borci sú vedľa neho. Spomenuli ste Ameriku. Tak si zoberte hru Moliéra. V Moliérovi je lakomec, ktorý hovorí synovi je vais te déshériter – vydedím ťa. Vydedím ťa a teraz toho Moliéra si skôr zobrali Američania ako Francúzi. Pretože v Amerike sú normálne rodičia a veľké firmy, ktoré radšej vytvorili nadácie, aby nepremrhali majetok ich detí. A si zoberte rodinu Gatesovcov a ďalších, vidím to. Tak dávajú obrovské miliardy tým nadáciám. Vo Francúzsku to až tak nie je možné. Tam je stanovené, ja si pozriem aj zo zákonníka, ale aj od kolegu, ktorý sa tomu venuje, môžem vám povedať, že vo Francúzsku zákon určuje, čomu nie je tak úplne v Európe, takzvanú dedičnú rezervu. 50 až 70 % majetku je určených deťom.
Erik Lakomý: Tak to je…
Ľubomír Jančok: To znamená, že áno, oni si povedia vais te déshériter, Moliére to pripravil v Lakomcovi. Otec hovorí synovi: vydedím ťa. Lebo je tam tá permanentná obava, že Bože, keď to nechám deťom, možno ten, to všetko, čo som vybudoval, nebude takto nastavené. Preto Francúzi sú v tomto veľmi opatrní. Dávajú tie deti na tie prestížne školy, kde sa tá kontinuita robí. Takže úplne iný je model americký a francúzsky prístup.
Erik Lakomý: Tak vo Francúzsku sa asi oplatí dediť, no tým pádom. Ale nie akože…
Ľubomír Jančok: Ale veľké dane, pozor, veľké dane, preto sú tam také finty rôzne. Uvedomte si, že dedičská daň je úplne šialená a vy štyrikrát budete prehadzovať dom na seba, na seba, na svojho potomka a vy štyrikrát po sebe platíte daň dedičskú. Z čoho sú úplne na nervy.
Erik Lakomý: Vieš, koľko percent?
Ľubomír Jančok: Je to cez 50 %. Napríklad hovoril mi bývalý veľký diplomat vo Francúzsku, ktorý povedal: môj otec mi dával dom, už platil za to veľké peniaze štátu. Ja chcem dať teraz dcére, opäť. To znamená, že keď chce dať vinicu za 1 000 000 € a to je ešte nič, to je pár hek… 1 hektár stojí 1000000 € a viac v Champagne a Bordeaux. A keď máte 70 hektárov, tak máte 70 000 000 €. A z tejto čiastky keď chcete venovať, chceli by ste zajtra svojej dcére všetko, tak si to štyrikrát rozmyslíte, že či radšej na to nevytvoríte firmu, ktorej ona bude spolumajiteľkou, pretože by ste prišli o desiatky miliónov, ktoré prišli, pardon, dávate štátu. Francúz nemá problém zo svojho 3000 eurového platu 1600 dať štátu, keď vidí, že má to nejaký výsledok – cesty, poriadok, školstvo, nemocnice a podobne.
Erik Lakomý: Hej, to je akože veľmi zaujímavé, aj čo sa týka tej, tej, tých vecí verejných, že vo Francúzsku sú ľudia dosť angažovaní aspoň z mojich skúseností. Chodili sme do Paríža a bolo to vidno, že ľudia im nie je ľahostajné len tak akoby nechať veci plávať. Alebo len sedieť v krčme a…
Ľubomír Jančok: Máte dobrý postreh, pretože 8 z desiatich Francúzov je v niečom angažovaných. Je tam najviac asociácií na svete – 1 000 000. A ja neviem. Ja mám pocit, že pri tom šampanskom a pri tom víne keď si niečo niekto splní, tak to… Keď si niekto niečo sľúbi večer, tak vás tá kvalita toho vína a ešte nebodaj nejakého grand prix classe zaväzuje, že to musíte zrealizovať. Ale keď si šupnete pivo, mám pocit, že pivo pre nás na Slovensku a v Čechách nezaväzuje večer k ničomu. Vytvára len takú dobrú atmosféru a na druhý deň v podstate…
Erik Lakomý: Vyšumí.
Ľubomír Jančok: To áno, skutek utek. (smiech)
Erik Lakomý: Dobre a poďme teda už keď sme sa dostali k tomu vínku, dobrým syrom, je známe, že alebo hovorí sa, že biznis sa robí na stretnutiach. A je to určite aj veľká pravda, pretože ten osobný kontakt, tie dohody, ktoré vznikajú možno práve pri tom vínku, tak by sa mali aj potom akoby dodržiavať. No ale povedz možnože, ako zapôsobiť na ľudí, ako mať tú etiketu, ako mať to vystupovanie, aby sa ten biznis na tom stretnutí aj naozaj dohodol?
Ľubomír Jančok: Je to veľmi špecifický, je to veľmi špecifický svet hlavne, hlavne vo Francúzsku a objavujú ho aj Švajčiari, aj Belgičania, keď k nám prídu. Platí tu princíp včelieho úľa. Nemôžete prísť len tak, z tohto úľa zobrať peľ a odísť. Prísť a brať – matka kráľovná vás zabije. Musíte najskôr dávať a potom môžete prijímať. Hej, bol som na jednom stretnutí českého biznisklubu, kde ma pozvali ako hosťa a zažil som tam momenty, kde prakticky 1 z desiatich za vami prišiel s vizitkou, nech sa páči, ja som ten a ten. Ak niečo môžem pre vás urobiť, budem rád. A 9 z desiatich sa pýtalo, čo robíte a už chcelo, aby ste im pomohli. A teraz si predstavte chirurga alebo onkológa, keď každý z nás má niečo boľavé a oni by nič iné nerobili, len pomáhali kamarátom. Preto ten princíp včelieho úľa platí. Prichádzam v Paríži za niekým, pozerajú si váš životopis alebo vizitku kto ste. A najskôr musíte dávať. Najskôr dávate. Je to priam trošku biblické, evanjelické z evanjelia, že ľavá ruka dáva a pravá sa nepozerá a nenastavuje, že daj mi hneď. Možno môže na to pomyslieť a môže to očakávať, ale nemôže na to nikdy tlačiť. A preto ten, ten francúzsky biznis je takzvaný circulaire – je kruhový. Ja som na tom obehu, dvom ľuďom som nejakým spôsobom pomohol a oni mi nevrátili to, ale pomohli mi iní dvaja. Mám to aj na stretnutí automobilových klubov, som členom prestížneho klubu na Francúzskej riviére a tam to funguje presne. Príde za vami človek, ja som ten a ten ak by ste niečo potrebovali, som k dispozícii. A prichádza vlastne s prvou vetou akou?
Erik Lakomý: Ponuka.
Ľubomír Jančok: Po prvé ponúka niečo, čo je, pretože to auto sa tam, je len plech, sa stáva, aj keď je pekné, stáva sa len nástrojom pre medzi dobrých ľudí, ktorí majú podobné zmýšľanie. A ponúka už niečo pre vás a ešte nebodaj vám pochváli vaše auto a on má pritom krajšie. (smiech)
Erik Lakomý: (smiech) Takže prvé je, že ponúknuť sa, ďalšie je, že pochváliť a potom už akoby nečakať na to, že hneď dostanem niečo od nich, hej. Ale postupne, keď príde ten správny moment.
Ľubomír Jančok: Samozrejme. Na to, na to ale potrebujete, no, viete. V automobilových kluboch vo Francúzsku či ste v Normandii alebo na Riviére zberatelia povedzme Porsche alebo iných značiek, 90 % tých ľudí má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Niektorí majú aj doktoráty. Chodia tam aj zo Stuttgartu, chodia tam aj zo Zürichu, pretože u nich doma v týchto krajinách nie je ten šarm a nie je to art of living. Kým vo Francúzsku ho máme a tým pádom vieme, vieme priniesť do toho do biznisu a do nejakého hobby aj toho, toho esprit, toho ducha, ktorého vlastne po pol dni zistíte, že to nebolo nejaké zahrčanie motorom, ale že vlastne auto má, nemá vás vlastniť, ale vy auto máte vlastniť po prvé. Po druhé stáva sa médiom, len nástrojom k niečomu hlbšiemu.
Erik Lakomý: To je možno aj zaujímavé, že v tom Francúzsku cez týždeň vidno asi tie bežné ľudové autá francúzske, že Peugeot, Citroen, Renault a tie poršátka sa vyťahujú až cez víkend, nie?
Ľubomír Jančok: Áno. To som vám vysvetľoval, že to je jedna veľká trauma vo Francúzsku – závidia strednej a východnej Európe, že tu si môžete chodiť na tátošovi, ktorý sa vám páči a ktorý ani ktorý ste neukradli a je to vaše. Zaslúžili ste si, chceli ste si dopriať a vy si môžete od pondelka do piatku chodiť. Vo Francúzsku nie. Cez týždeň Fiat 500 a cez víkend na mieru urobenom alebo na peknom tátošovi, aby ste neprovokovali, neprovokovali publikum. Je to taký fenomén, ktorý Francúzi sú si ho vedomí. Je to krajina, ktorá má najkomplikovanejší vzťah k externým prejavom bohatstva. Mám ľudí, ktorí by ste nikdy nepovedali, sú slušní, pekne oblečení, všetko, príde na Peugeot 306. Ale má hrad, zámok a vyťahuje to len medzi tých, ktorým to neublíži a dokážu to uchopiť. Balzac má také pravidlá. Hovorí, že kto je šetrný, nie je elegantný. Človek dobrého vkusu musí zjednodušovať svoje potreby. Veľa ozdôb sa míňa účinku a keď už ozdoba, má byť zdôraznená. Veľa farieb znamená zlý vkus. No a dobrý vkus neznamená, že všetky tieto pravidlá poznáte, ale to, že ich viete užívať. To je etiketa. Nemusíte to všetko mať v hlave, dôležité je, aby ste to používali.
Ľubomír Jančok: Dobre a vieš povedať ešte možno pár tipov, že už keď sedím na tom stretnutí na nejakom, že základ toho, že ako sa správne napiť, ako si odkrojiť akože už tá stolovacia… Vieš dať pár tipov, že ako by to malo prebiehať? Čo sa nerobí / čo sa robí?
Ľubomír Jančok: Áno, áno, teraz máme akurát verejnú etiketu štvrtok, kde nazval som to Pocta Londýnu. Pocta Londýnu – vplyv britsko-francúzskej etikety na svet a na Česko-Slovensko. A krásne vidím vo filme Masaryk, ako sa inak správa povedzme česko-slovenskí diplomati. Na Bridgertonovcoch to ukazujem, na Abbey Downtown, na Opátstve Downtown a tiež na korune – taký seriál z Netflixu o kráľovnej. A francúzsky model 300 rokov dominuje. Aj stretnutie NATO keď bolo v Prahe, tak išlo to podľa francúzskeho protokolu. A britský model je totálne odlišný, preto aj vo Francúzsku si tak hovoria a tí Briti vždy majú nejaké výnimky. Nech už sú tam za Lamanšom, takže vlastne keď bol brexit, tak Francúzi tak v tichu… Pred kamerami hovorili no, škoda, dlhoročný partner. Ale na večierku večer sa hovorilo no, konečne už za Lamanšom. (smiech)
Erik Lakomý: Sa tešili.
Ľubomír Jančok: A v Británii napríklad keď sedíte a môžete to vidieť aj v seriáloch Bridgerton alebo Abbey Downtown, ženy aj muži majú ruky pod stolom, keď sa rozprávajú takto pod stolom. Vo Francúzsku to bolo považované do roku 1805 ako niečo nebezpečné, že niečo ukrývate nejakú zbraň pod stolom a nie ste čistí. Tak preto sú ruky na stole. A celý európsky protokol sa drží toho, že ruky keď aj nejete, tak musíte byť takto vystretý a sú na stole. Samozrejme, vždy chlieb je po ľavej strane, nie po pravej. Minule mi hovorila jedna guvernérka, že bola na stretnutí v Bruseli a ona už vedela teda, že to má byť naľavo, ale tí dvaja to nevedeli tam. Tak akože zrazu nemala chlieb, hej, lebo ten zobral sprava, ten zľava. No, potom ruky, samozrejme, naberá sa zvrchu tou vidličkou do úst, nie zospodu. To len bryndzové halušky sa môžu a keď chcete nabrať zospodu, musíte si to prehodiť do pravej ruky. Je to krásne vidieť, keď pustím film s Belmondom 1977 na etiketách, tak ľudia sa čudujú: fakt, veď on to prehadzuje. Veď to aj Funes prehadzuje, veď to všetci prehadzujú. Hovorím áno, lebo to je automatizácia. On nie je o nič inteligentnejší ako vy, on to má zautomatizované.
Erik Lakomý: To len cvik, hej.
Ľubomír Jančok: Áno. A vlastne teraz som mal aj Žilinčanov 20 na etikete – firma si vyžiadala. Máme teraz 12 eventov do novembra – advokátske firmy, banky a podobne. A jedno resumé, ktoré si z toho zobrali krásne zo Žiliny, povedali, že veď pozrite sa: či som v tretej cenovej kdesi v nejakom vyžeráku, alebo budem v michelinke, vlastne toto ja musím teraz dodržiavať stále. Pretože to inak nemá význam.
Erik Lakomý: No, jasné.
Ľubomír Jančok: Lebo potom to človek zabudne a vybočí z tej cesty.
Erik Lakomý: A čo možno degustácia vína? Vonia sa víno? Točí sa s vínom?
Ľubomír Jančok: Profesionál keď takto… Začiatočník väčšinou je ten, ktorý keď sa naleje, hneď zakrúti. A profesionál najskôr má oči, že sa pozrie, nos a potom ústa.
Erik Lakomý: Oči, nos, ústa. A ešte jedna taká zaujímavé slovíčko, že sobášiť. Čo to znamená?
Ľubomír Jančok: Mariage, to je v podstate vysoká liga, ktorá ma naučili vo Francúzsku, naučili ma to už vo Francúzsku, keď som mal 18 rokov, som bol aupair. Vtedy zo Žiliny iná možnosť ani nebola iba ísť do nejakej rodiny starať sa o vnúčatá alebo dom. Ja som sa dostal k jednej hraběnke, grófke na hrad. Tam som zažil tú vysokú aristokraciu, staral som sa o zámok. Potom som sa s ňou aj stretával, už mala 90 rokov. Bola mi ako tretia stará mama v Paríži. Ale tam som sa veľa naučil, ale tiež ma tá aristokracia akceptovala až po siedmich rokoch, až keď som niečo dosiahol. Knihy, firmy, doktorát Sorbonne keď prišiel, tak to som bol už pre nich akože kráľ, ale dovtedy boli v takej pozícii …chvíľku mu pomôžeme. Ako som vám hovoril princíp včelieho úľa. Potom už je na tom ako dobre, korzické príslovie: „Dal som vám nátierku, toast a džem a nožík, ale natierať za vás nebudem.“ (smiech) Takže ideš. A potom už, samozrejme, nejaké vedomosti môžete v tých rodinách nabrať, ale potom je to na vás, či vytvoríte niečo, či sú to firmy, školy urobíte a podobne. A tá spoločnosť má veľkú obavu hlavne, hlavne vo Francúzsku, že prichádzate iba brať. A preto potrebujú vidieť status. 9 sekúnd trvá recruiterovi prestížnych francúzskych firiem, kým si pozrie váš životopis, 9 sekúnd.
Erik Lakomý: Ja môžem povedať z osobnej skúsenosti, že tiež som bol takto vo Francúzsku po strednej škole a sme upratovali vchody. A na začiatku to bolo akože dosť také pohľady, že a čo tu prišiel chalan z východnej Európy brať od nás ťažké peniaze.
Ľubomír Jančok: Jasné.
Erik Lakomý: Lebo vtedy to bolo akože úplne neporovnateľné. A na konci už keď som odchádzal, tak mi ďakovali tieto presne také akože poloaristokratické francúzske dámy, že ako som im krásne pratal. Takže oni vedia oceniť asi tú dobrú prácu, ak to teda…
Ľubomír Jančok: Ale je to presne, musí to byť v čase. Áno? To je veľký rozdiel medzi… Brummel hovoril ako Angličan, veľký človek vkusu a módy pred 200 rokmi hovoril, že niektoré veci by v Británii neprešli. Brit a muž najskôr je muž činu, až potom hovorí. Vo Francúzsku sa najskôr diskutuje, až potom je čin. A Jane Austinová to má: keby som vás miloval menej, povedal by som vám viac. On sa nevie zo seba vymačknúť, lebo ju veľmi miluje. A keby som vám povedal menej… Keby som vás miloval menej, povedal by som vám viac. Kým Talian a Francúz už na peknom nádvorí už spieva, áno, už Commedia dell’arte už ide. To sú úplne iné štýly. A presne máte pravdu, inak sa robí biznis s Nemcom a ja musím dosť dlho pripravovať Slovákov alebo Čechov na biznis s Francúzskom.
Ľubomír Jančok: Dobre, poďme ešte k tomu sobášeniu. Sme odbehli trošku. Že čo to vlastne je?
Ľubomír Jančok: Pardon. Francúzska odbočka, preto naše doktoráty majú 400 strán a nie ako britské, že 200, že priamo na bránu. My odbočujeme. Sobáš je vlastne keď kombinujeme víno párovanie vína s jedlom. Ukazujeme si to aj na etiketách – inak ten syr chutí s vínom, inak s takým džemom, s onakým džemom a zrazu zistím, že mám na tanieri 3 rôzne chute. A kto vínom nezalieva, je to vlastne jedenáste božie prikázanie – neurazíš jedlo, daj si víno. Vo Francúzsku základné pravidlá – víno pijeme iba na obede medzi dvanástou a pol treťou podľa toho, kto ste. No, keď máte status rádového zamestnanca, jete rýchlejšie. Čím vyššie postavený človek, tým dlhšie je pri stole. A čím úspešnejší, tým dlhšie je a tým je chudší. Medzi pol treťou a siedmou nikto prakticky nepije, môže si dať akurát cappuccino a banán a až zase o siedmej je povolené aj pol litra vína. Takže alkohol iba pri jedle, jem pomaly, dlho. Pomalé prežúvanie – to je tá vysoká kultúra. Francúzi, Taliani – 6 deci spotreba denne, nehodovosť s autami na ôsmom mieste na cestách. Takže prakticky na poslednom, pokiaľ ide o alkohol.
Erik Lakomý: Čo sa týka asi pitia, tak primárne býva šampanské, ale sú tam aj nejaké tvrdšie alkoholy – aperitívy, digestívy?
Ľubomír Jančok: Sú digestívy takzvané „potlač kávu“, „dám si kávu“, …ešte idem potom aby som dobre spal, takže tam je nejaký malý koňak, armagnac. A potom vám je dobre a potom žijete 100 rokov. (smiech)
Erik Lakomý: (smiech) To bolo super zakončenie. Dalo by sa s tebou rozprávať ešte minimálne ďalšiu hodinku. Ale tak verím tomu, že niekedy v budúcnosti. Povedz možno ešte na záver, že aký je to takzvané savoir vivre, že umenie žiť. Aký máš možno recept ty na spokojný život a možno čo by si odkázal aj poslucháčom?
Ľubomír Jančok: Áno. savoir vivre – umenie žiť – art of living slávny, keď sa pýtali Balzaca, čo je vlastne elegantný spôsob života, tak apeloval na to, že mať vkus, mať cit a mať na to všetko čas a zvyknúť si a to. savoir vivre je nájdenie, je to permanentné hľadanie celý život medzi vnútorným a vonkajším prejavom života. Medzi tým, čo dokážem mať, ako sa k tomu dostanem – to je dosť dôležité. Tuto odbočím, ak dovolíte. Myslím, že poslucháčov to bude zaujímať. Teraz je veľký bestseller v Amerike a vo Francúzsku, napísal ho Thomas Piketty. A Thomas Piketty je taký Marx 21. Storočia. Všetci ho čítajú – bankári, investor, kto nečítal Pikettyho, neexistuje dnes. On vychádza z dvoch téz. Prvá, že tie firmy, ktoré dnes sú bohaté, tí boháči a šéfovia sa obohacujú na úkor nízkych platov. To je prvá jeho téza. Druhá téza – čím lepší štart mate a viac peňazí na úvod, tým rýchlejšie rastiete. No a potom tá konzervatívna celá vrstva Francúzska ho tam teraz akože šrotuje, dáva ho tam do laty. Vysvetľuje mu, že opomenul 1 veľký fenomén, ktorý je, že je tu takzvaný pojem la risqué, la price de risqué – riziko. Každý podnikateľ, ktorý ide s rizikom do vnútra, do niečoho, tak potrebuje za to odmenu. Áno, takže riziko má prinášať aj odmenu, ktorou on opovrhuje. Odporúčam, odporúčam prečítať. Je to vzrušujúce, je to veľké dielo, o ktorom každý hovorí. A teraz tu je presne tento moment, na ktorý chcem nadviazať, že to savoir vivre je, že tie dynastie už nie sú trendom dnes. Sú to mladí ľudia medzi 25 až 40, ktorí dokázali poraziť, ale chvalabohu, sú obidve – aj dynastie, aj nové firmy, nové bohaté firmy. A to je… A v tých dynastiách som videl a ma to učia, že medzi tými peniazmi nájsť harmóniu, aj keď môže to byť konfliktná harmónia – harmonie conflictuelle ako medzi dvomi kameňmi katedrál. Materiál, peniaz nám môže narážať na váš spôsob života, a preto treba dať tomu aj obsah, aby vás peniaze nevlastnili a vy ste dali tomu nejakú hĺbku. To je mimochodom princíp elegancie úspešného človeka Honoré de Balzac.
Erik Lakomý: To bola výborná myšlienka na záver. Určite by sme nemali byť otrokom peňazí. Peniaze by mali byť asi nejaká možnosť slobody, možnosť voľne cestovať, možno minimálne navštíviť Francúzsko a dať si trošku dobrého vínka. Daj ešte ty na záver možno nejaké odporúčania, ktoré regióny alebo ktoré časti Francúzska sú tebe srdcu najbližšie?
Ľubomír Jančok: Veľmi často v roku trávim na Francúzskej riviére medzi Nice – Cannes – Monaco dole a Saint-Tropez. Tam som asi už 14 rokov prakticky permanentne, mám tam 350 partnerov, veľa priateľov na zámkoch, hoteloch a podobne. V Paríži, samozrejme, je moje, môj druhý domov. Champagne veľmi mám rád, hlavne September – október – pretože tam viem ísť na oberačky podporiť priateľov vo viniciach. Normandia je budúcnosť, Normandia je vlastne Saint-Tropez budúcnosti. Horná časť a Bretónsko je veľmi vzrušujúce a veľmi rád mám aj Bordeaux – západnú časť s koňakom. Samozrejme, vnútrozemie kvôli prírode a kvôli tiež chovu a krásnemu prístupu Francúzska a Francúzov k prírode a k zvieratám. Francúzske Alpy sú sumum – vrchol celého sveta, pretože vo výške 2500 metrov sa kombinuje takzvaná lyžovačka, vysoká gastronómia a ešte večerná party. Túto trojkombináciu nikto nevie dnes prekonať v akejkoľvek krajine na svete.
Erik Lakomý: Toto je veľmi zaujímavé na tom Francúzsku, že je tam od lyžovačky cez pobrežie, kde sad á ísť, potom krásne vnútrozemie. Takže akože môžem potvrdiť, že veľmi pekná krajina. Dúfam teda, že sa čoskoro vidíme niekde na či už na pobreží alebo možno v tom Champagni práve. Tak…
Ľubomír Jančok: Bude mi cťou a potešením.
Erik Lakomý: Ďakujem krásne. Mojím dnešný hosťom bol Ľubomír Jančok. Ako ste mohli počuť, nie je to len podnikateľ, nie je to len cestovateľ, nie je to len učiteľ možno etikety a učiteľ aj takzvanej geopolitiky a všetkých rôznych oblastí, čo mňa veľmi akože baví to sa s tebou rozprávať a hlavne počúvať. Lebo vieš povedať z každého rožku trošku a dáva to celé akoby ucelený pohľad na to, ako ten savoir vivre by mal fungovať.
Ľubomír Jančok: Ďakujem, ďakujem veľmi pekne za pozvanie do relácie. Do budúcnosti pre poslucháčov prinášam aj nejaké ceny, ktoré zverujem vám a viem, že vy s blahosklonnou náklonnosťou ich venujete do vašich projektov. Je to francúzsky paradox, kde je bitva medzi literatúrou a diplomaciou a kultúrou vo Francúzsku a medzi gastronómiou. A Život na Sorbonne je moje posledné dielo – štvrtá kniha, ktorá aj bola preložená teraz jedným intelektuálom z Karlovej univerzity. Takže už je aj na českom trhu. Je to výchova elít vo Francúzsku, ktorú poukazujem v kontraste na výchovu elít v Amerike a v postkomunistických krajinách.
Erik Lakomý: Tak my ďakujeme krásne a ja len poviem pre poslucháčov, že tieto podpísané knihy – môžete o nich súťažiť alebo zabojovať na našich sociálnych sieťach. Takže neváhajte sledovať či už náš Instagram, Facebook a po novom aj TikTok. Takže vidíme sa aj tam. Ja ešte raz veľmi pekne ďakujem Ľubomírovi Jančokovi. Vy ste počúvali osemdesiatu siedmu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní a my sa budeme počuť opäť o 2 týždne. Dopočutia.
Ľubomír Jančok: Merci, aurevoir.
Počúvali ste NA ROVINU o podnikaní – dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Podcast NA ROVINU o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne.
